Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 125/2020
PDF · 434.99 KB
No categories available
IV. ÚS 125/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Svätoslavom Vaškom, Baštová 5/A, Bardejov, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 2 Co 101/2019 zo 14. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Co 101/2019 zo 14. novembra 2019 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Slovenská kancelária poisťovateľov
zastúpená spoločnosťou Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s. (ďalej len „žalobca“), sa
žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti
sťažovateľovi nároku na zaplatenie sumy 30 000 € s príslušenstvom od 30. novembra 2009
do zaplatenia. Žalobca následne rozšíril žalobu tak, že žiadal, aby okresný súd zaviazal
sťažovateľa zaplatiť mu sumu 33 813,33 € so špecifikovaným úrokom z omeškania zo sumy
30 000 € od 30. novembra 2009 do zaplatenia a so špecifikovaným úrokom z omeškania
zo sumy 3 813,33 € od 11. februára 2010 do zaplatenia. Žalobca sa domáhal zaplatenia
predmetnej sumy na tom základe, že ekvivalent tejto sumy vyplatil z titulu zákonného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poisteného –
sťažovateľa v prospech poškodených – , a
(ďalej len „poškodení“) pri dopravnej nehode 17. novembra 2001, ktorú zavinil
sťažovateľ ako vodič osobného motorového vozidla a ktorú spôsobil pod vplyvom alkoholu.
Sťažovateľ bol v čase dopravnej nehody zo zákona poistený v Slovenskej poisťovni, a. s.,
v zmysle § 3 ods. 1 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 423/1991 Zb.,
ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v znení neskorších predpisov (ďalej len
3. Ku dňu podania žaloby žalobca vyplatil poškodeným a Sociálnej poisťovni
sumu 90 843,89 € (2 736 763,03 Sk), náhradu tejto sumy si následne uplatnil u sťažovateľa.
Sťažovateľ požiadal žalobcu o upustenie vymáhania regresného nároku, na základe tejto
žiadosti žalobca upustil od vymáhania časti regresného nároku a proti sťažovateľovi si
uplatnil zaplatenie sumy 30 000 €. V priebehu konania pred okresným súdom žalobca
vyplatil Sociálnej poisťovni z titulu vyplatenia dávok invalidného dôchodku jednému
z poškodených ešte sumu 7 149,26 €. Sťažovateľ opätovne požiadal žalobcu o upustenie
vymáhania regresného nároku, žalobca tejto žiadosti sčasti vyhovel a proti sťažovateľovi
uplatnil zaplatenie sumy 3 813,33 €.
4. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 14 C 24/2010 zo 6. februára 2013 tak,
že zaviazal sťažovateľa na zaplatenie sumy 2 206,80 € so špecifikovaným príslušenstvom
v mesačných splátkach vo výške 30 € s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má
za následok splatnosť celého plnenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žiadnemu
z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu podali žalobca
aj sťažovateľ odvolania – žalobca žiadal žalobe v celom rozsahu vyhovieť a sťažovateľ
žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn.
11 Co 51/2013 z 30. januára 2014 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a sťažovateľa
zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 30 000 € s príslušenstvom a sumu 3 813,33 €
s príslušenstvom. Sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania
vo výške 3 608,77 €. V prevyšujúcej časti týkajúcej sa časti úrokov z omeškania žalobu
zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 204/2014 z 28. júna 2016 tak, že dovolanie zamietol.
5. Sťažovateľ podal proti rozsudku najvyššieho súdu ústavnú sťažnosť, o ktorej
rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 377/2018 z 31. januára 2019 tak, že vyslovil
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu z 28. júna 2016, tento rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Po vrátení veci rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 1 Cdo 73/2019 zo 16. júla 2019 tak, že rozsudok krajského súdu z 30. januára 2014
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci rozhodol krajský súd napadnutým
rozsudkom zo 14. novembra 2019 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu
zo 6. februára 2013 vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá
a vo výroku o trovách konania. Sťažovateľovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.
6. Sťažovateľ nesúhlasí s napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti, v ktorej
potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania, ktorým náhradu trov
konania účastníkom nepriznal s poukazom na § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) v spojení s § 150 ods. 1 OSP. Podľa sťažovateľa krajský súd mu mal
priznať náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu, keďže mal neúspech len
v pomerne nepatrnej časti, alebo mal rozhodnúť o náhrade trov konania podľa miery
úspechu strán v konaní. Hodnota sporu bola vo výške 33 813,33 €, žalobca mal úspech
v rozsahu sumy 2 206,80 €, t. j. v rozsahu 6,52 %, a sťažovateľ bol úspešný v rozsahu
93,48 %. Z uvedeného dôvodu mal krajský súd zmeniť rozsudok okresného súdu
a sťažovateľovi priznať právo na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci,
t. j. v rozsahu 86,96 % (93,48 % – 6,52 %). Podľa sťažovateľa na rozhodnutie o trovách
konania nemožno aplikovať § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov, resp. § 150 ods. 1 OSP, keďže rozhodnutie vo veci samej
nezáviselo od úvahy súdu a v uvedenom prípade neexistujú ani dôvody hodné osobitného
zreteľa.
7. Sťažovateľ poukazuje na to, že žalobca si proti nemu uplatnil regresnú náhradu
podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb., podľa ktorého poisťovňa má právo
na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla, proti poistenému, ktorý spôsobil škodu úmyselne alebo po požití alkoholického
nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 promile, alebo návykovej
látky, alebo lieku označeného zákazom viesť motorové vozidlo. Podľa § 25 vyhlášky
č. 423/1991 Zb. od uplatnenia práva uvedeného v § 11, § 12 a § 21 môže poisťovňa
v odôvodnených prípadoch upustiť čiastočne alebo úplne. Z rovnakých dôvodov môže
poisťovňa upustiť od vymáhania súm zvýšenia poistného podľa § 19. V tomto prípade sa
aplikoval aj § 826 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak poistený spôsobí škodu
následkom požitia alkoholu alebo návykových látok, má poistiteľ proti nemu právo
na primeranú náhradu toho, čo za neho plnil. Z uvedeného je zrejmé, že poisťovňa má právo
na regresnú náhradu súm, ktoré zaplatila za škodu spôsobenú poškodeným, avšak
pri uplatnení zásady primeranosti. Táto zásada určuje maximálnu výšku uplatňovanej
regresnej náhrady a poisťovňa je povinná skúmať každý prípad osobitne a podľa toho
stanoviť výšku regresného nároku.
8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej uvádza:
„Ak poisťovateľ rozhodne v rámci tzv. regresného konania o uplatnení regresnej
náhrady voči poistenému a jej výške, potom musí poisťovateľ v konaní pred súdom,
v prípade obrany poisteného, znášať aj následky rozhodnutia súdu... Za účelom uplatnenia
výšky regresnej náhrady voči poistenému, poisťovňa musí/je povinná skúmať podmienky
u poisteného v súlade s § 826 OZ, a na základe tohto zistenia rozhodnúť, aká výška je
primeraná pre uplatnenie postihu (regresu) voči poistenému. Žalobca mal okrem iného
zohľadniť správanie sa poisteného (najmä jeho aktivitu a súčinnosť s poisťovňou) ako aj to,
že od začiatku tzv. regresného konania poisťovne voči poistenému, poistený spolupracoval,
bol súčinný, preukazoval svoje pomery, dokladoval ich listinami, osobne rokoval
s predstaviteľmi poisťovne. Poistiteľ mal od začiatku vedomosť o pomeroch poisteného a na
základe týchto vlastných zistení, stanovil výšku regresnej náhrady na sumu 33.813,33 €.
… Pozícia súdu pri rozhodovaní je posúdiť, či výška uplatňovanej regresnej náhrady
v súdnom konaní je vzhľadom na osobu poisteného primeraná.“
9. Z uvedených hľadísk neobstojí podľa sťažovateľa argumentácia okresného súdu,
s ktorou sa krajský súd stotožnil. Sťažovateľ cituje odôvodnenie rozsudku okresného súdu,
podľa ktorého „... prípadné priznanie trov konania v jeho prospech by sa minimálne
priečilo zásade spravodlivosti súdneho konania a v tomto ohľade má súd jednoznačne za to,
že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v okolnostiach prejednávanej veci,
ktoré vyplývajú zo skutočnosti, že žalobca si v súlade s textom citovanej vyhlášky uplatnil
svoj nárok, pričom pri uplatnení nároku zároveň uhradil súdny poplatok vo výške 1.800 €
a keďže sa mohol dôvodne domnievať, že bude v spore úspešný, súd o trovách konania
rozhodol tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal...“. Sťažovateľ v tomto kontexte tvrdí,
že ak doterajšie rozhodnutia všeobecných súdov – najmä najvyššieho súdu „boli také, že
v plnom rozsahu bolo vyhovené poisťovniam (uplatňujúcim regresné náhrady voči
poisteným) a tým aj prisúdená náhrada trov konania, potom je nespravodlivé, keď súd
posúdi či poisťovňa si uplatňuje primeranú náhradu a následne rozhodne o trovách konania
tak, že ich neprizná nikomu, a to aj napriek tomu, že poistený ako strana sporu/žalovaný má
v konaní úspech 93,48%.
Aj zrušená vyhláška č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia vo svojom ustanovení § 7 ods. 3 upravovala, že iba súd môže zvýšiť mimoriadne
odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, a taktiež pri rozhodovaní
o náhrade trov konania súdy priznávali náhradu trov konania poškodenému v plnom
rozsahu podľa výšky mimoriadneho odškodnenia, ktoré súd na základe vlastného posúdenia
poškodenému priznal.“. Vychádzajúc z uvedeného, je napadnutý rozsudok krajského súdu,
ktorým potvrdil výrok o trovách konania v rozsudku okresného súdu, v rozpore s princípom
spravodlivosti, a to v neprospech sťažovateľa.
10. Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„… Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 2 Co/101/2019-470
zo dňa 14. novembra 2019 porušené bolo.
… Rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 2 Co/101/2019-470
zo dňa 14. novembra 2019 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
… Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
vo výške 450,29 € na účet právneho zástupcu.“
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
14. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr.
I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06,
III. ÚS 198/07, III. ÚS 79/2012).
16. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade
alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (orgánom verejnej moci) by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta právny záver krajského súdu
v napadnutom rozsudku, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým
žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, vychádzajúc z § 142 ods. 2 OSP v spojení s § 150 ods. 1 OSP. Uvedený
právny názor je podľa sťažovateľa v rozpore s princípom spravodlivosti, keďže rozhodnutie
nezáviselo od úvahy súdu a nezohľadňuje mieru úspechu sťažovateľa vo veci samej.
21. Ústavný súd, vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku okresného súdu
zo 6. februára 2013 tak, ako ho sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vymedzil, konštatuje,
že právny záver okresného súdu v predmetnom rozsudku, na základe ktorého nepriznal
žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov konania, je logický, rešpektuje účel
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku – predovšetkým § 142 ods. 2 OSP
a § 150 ods. 1 OSP, a preto v tomto smere nie je arbitrárny. Okresný súd svoje úvahy
pri rozhodovaní o náhrade trov konania primerane objasnil, preto jeho právny záver nie je
ani zjavne neodôvodnený, a tak je ústavne akceptovateľný. Uvedené rozhodnutie
predstavuje jedno z možných a ústavne akceptovateľných právnych posúdení predmetnej
skutkovej situácie týkajúcej sa otázky náhrady trov konania. S prihliadnutím na uvedené
skutočnosti je potrebné považovať aj právny záver krajského súdu, na základe ktorého
potvrdil rozsudok okresného súdu zo 6. februára 2013 aj vo výroku o trovách konania,
za ústavne súladný.
22. Ústavný súd nad rámec veci dodáva, že snaha okresného súdu v predmetnej veci
zohľadniť okolnosti prejednávaného prípadu, v ktorých napokon identifikoval dôvody
hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 OSP, nepochybne vyjadruje jeho úmysel
premietnuť princíp spravodlivosti aj do rozhodovania o náhrade trov konania.
V prerokúvanom prípade bolo nepochybne relevantnou okolnosťou, že žalobca vyplatil
z titulu zákonného poistenia zodpovednosti za škodu signifikantné peňažné sumy
poškodeným a z jeho postupu ešte pred podaním žaloby bolo zrejmé, že regresnú náhradu,
ktorú požadoval od sťažovateľa, výrazne znížil. K ďalšiemu výraznému zníženiu sumy
regresnej náhrady došlo následne rozsudkom okresného súdu. Z konania žalobcu teda bolo
možné vyvodiť určitú ústretovosť voči sťažovateľovi už pred podaním žaloby. Na druhej
strane relevantnou okolnosťou bola aj sociálna situácia sťažovateľa a zohľadnenie
následkov dopravnej nehody tak, aby pre sťažovateľa nemali celoživotný a likvidačný
charakter. Zároveň však nebolo možné opomenúť okolnosti, za ktorých došlo k dopravnej
nehode, teda to, že sťažovateľ viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. Mechanické
zohľadnenie miery úspechu a neúspechu v konaní sa v uvedenej veci javilo ako
nedostatočné kritérium. Izolované zohľadnenie len tohto kritéria by nebolo spôsobilé
produkovať spravodlivé riešenie. Aj podľa ústavného súdu bolo pri rozhodovaní o trovách
konania potrebné v záujme spravodlivosti prihliadnuť aj na ďalšie (už spomenuté) osobitné
okolnosti predmetnej veci, a pritom sa skutočne javí ako najspravodlivejšie, aby každý
z účastníkov znášal svoje trovy, ktoré mu v konaní vznikli. Ústavný súd takto
neidentifikoval také okolnosti, ktoré by naznačovali príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu zo 14. novembra 2019 v spojení
s rozsudkom okresného súdu zo 6. februára 2013 vo výroku o nepriznaní náhrady trov
konania žiadnemu z účastníkov. V prerokúvanom prípade nemožno uvažovať ani o porušení
základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Uvedené ustanovenie ústavy zakotvuje právo
na súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy v rámci správneho súdnictva
a na predmetnú vec sťažovateľa zjavne nie je aplikovateľné. Ústavný súd v tomto kontexte
zdôrazňuje, že o nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom
alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorá vo všeobecnosti
zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej, pôjde predovšetkým
vtedy, ak ide o také základné právo alebo slobodu, ktoré nie je ratione materiae
aplikovateľné na posudzovanú vec (m. m. napr. IV. ÚS 11/2018).
23. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
24. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu