Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 125/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Svätoslavom Vaškom, Baštová 5/A, Bardejov, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 2 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. zo 14. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 2

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 14. novembra 2019 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Slovenská kancelária poisťovateľov

zastúpená spoločnosťou Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s. (ďalej len „žalobca“), sa

žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti

sťažovateľovi nároku na zaplatenie sumy 30 000 € s príslušenstvom od 30. novembra 2009

do zaplatenia. Žalobca následne rozšíril žalobu tak, že žiadal, aby okresný súd zaviazal

sťažovateľa zaplatiť mu sumu 33 813,33 € so špecifikovaným úrokom z omeškania zo sumy

30 000 € od 30. novembra 2009 do zaplatenia a so špecifikovaným úrokom z omeškania

zo sumy 3 813,33 € od 11. februára 2010 do zaplatenia. Žalobca sa domáhal zaplatenia

predmetnej sumy na tom základe, že ekvivalent tejto sumy vyplatil z titulu zákonného

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poisteného –

sťažovateľa v prospech poškodených – , a

(ďalej len „poškodení“) pri dopravnej nehode 17. novembra 2001, ktorú zavinil

sťažovateľ ako vodič osobného motorového vozidla a ktorú spôsobil pod vplyvom alkoholu.

Sťažovateľ bol v čase dopravnej nehody zo zákona poistený v Slovenskej poisťovni, a. s.,

v zmysle vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. ,

ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

3. Ku dňu podania žaloby žalobca vyplatil poškodeným a Sociálnej poisťovni

sumu 90 843,89 € (2 736 763,03 Sk), náhradu tejto sumy si následne uplatnil u sťažovateľa.

Sťažovateľ požiadal žalobcu o upustenie vymáhania regresného nároku, na základe tejto

žiadosti žalobca upustil od vymáhania časti regresného nároku a proti sťažovateľovi si

uplatnil zaplatenie sumy 30 000 €. V priebehu konania pred okresným súdom žalobca

vyplatil Sociálnej poisťovni z titulu vyplatenia dávok invalidného dôchodku jednému

z poškodených ešte sumu 7 149,26 €. Sťažovateľ opätovne požiadal žalobcu o upustenie

vymáhania regresného nároku, žalobca tejto žiadosti sčasti vyhovel a proti sťažovateľovi

uplatnil zaplatenie sumy 3 813,33 €.

4. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 6. februára 2013 tak,

že zaviazal sťažovateľa na zaplatenie sumy 2 206,80 € so špecifikovaným príslušenstvom

v mesačných splátkach vo výške 30 € s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má

za následok splatnosť celého plnenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žiadnemu

z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu podali žalobca

aj sťažovateľ odvolania – žalobca žiadal žalobe v celom rozsahu vyhovieť a sťažovateľ

žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 30. januára 2014 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a sťažovateľa

zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 30 000 € s príslušenstvom a sumu 3 813,33 €

s príslušenstvom. Sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania

vo výške 3 608,77 €. V prevyšujúcej časti týkajúcej sa časti úrokov z omeškania žalobu

zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 28. júna 2016 tak, že dovolanie zamietol.

5. Sťažovateľ podal proti rozsudku najvyššieho súdu ústavnú sťažnosť, o ktorej

rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. z 31. januára 2019 tak, že vyslovil

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu z 28. júna 2016, tento rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Po vrátení veci rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 16. júla 2019 tak, že rozsudok krajského súdu z 30. januára 2014

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci rozhodol krajský súd napadnutým

rozsudkom zo 14. novembra 2019 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu

zo 6. februára 2013 vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá

a vo výroku o trovách konania. Sťažovateľovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %.

6. Sťažovateľ nesúhlasí s napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti, v ktorej

potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania, ktorým náhradu trov

konania účastníkom nepriznal s poukazom na

(ďalej aj „OSP“) v spojení s . Podľa sťažovateľa krajský súd mu mal

priznať náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu, keďže mal neúspech len

v pomerne nepatrnej časti, alebo mal rozhodnúť o náhrade trov konania podľa miery

úspechu strán v konaní. Hodnota sporu bola vo výške 33 813,33 €, žalobca mal úspech

v rozsahu sumy 2 206,80 €, t. j. v rozsahu 6,52 %, a sťažovateľ bol úspešný v rozsahu

93,48 %. Z uvedeného dôvodu mal krajský súd zmeniť rozsudok okresného súdu

a sťažovateľovi priznať právo na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci,

t. j. v rozsahu 86,96 % (93,48 % – 6,52 %). Podľa sťažovateľa na rozhodnutie o trovách

konania nemožno aplikovať

v znení neskorších predpisov, resp. , keďže rozhodnutie vo veci samej

nezáviselo od úvahy súdu a v uvedenom prípade neexistujú ani dôvody hodné osobitného

zreteľa.

7. Sťažovateľ poukazuje na to, že žalobca si proti nemu uplatnil regresnú náhradu

podľa vyhlášky č. , podľa ktorého poisťovňa má právo

na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového

vozidla, proti poistenému, ktorý spôsobil škodu úmyselne alebo po požití alkoholického

nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 promile, alebo návykovej

látky, alebo lieku označeného zákazom viesť motorové vozidlo. Podľa § 25 vyhlášky

č. od uplatnenia práva uvedeného v , a môže poisťovňa

v odôvodnených prípadoch upustiť čiastočne alebo úplne. Z rovnakých dôvodov môže

poisťovňa upustiť od vymáhania súm zvýšenia poistného podľa § 19. V tomto prípade sa

aplikoval aj , podľa ktorého ak poistený spôsobí škodu

následkom požitia alkoholu alebo návykových látok, má poistiteľ proti nemu právo

na primeranú náhradu toho, čo za neho plnil. Z uvedeného je zrejmé, že poisťovňa má právo

na regresnú náhradu súm, ktoré zaplatila za škodu spôsobenú poškodeným, avšak

pri uplatnení zásady primeranosti. Táto zásada určuje maximálnu výšku uplatňovanej

regresnej náhrady a poisťovňa je povinná skúmať každý prípad osobitne a podľa toho

stanoviť výšku regresného nároku.

8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej uvádza:

„Ak poisťovateľ rozhodne v rámci tzv. regresného konania o uplatnení regresnej

náhrady voči poistenému a jej výške, potom musí poisťovateľ v konaní pred súdom,

v prípade obrany poisteného, znášať aj následky rozhodnutia súdu... Za účelom uplatnenia

výšky regresnej náhrady voči poistenému, poisťovňa musí/je povinná skúmať podmienky

u poisteného v súlade s , a na základe tohto zistenia rozhodnúť, aká výška je

primeraná pre uplatnenie postihu (regresu) voči poistenému. Žalobca mal okrem iného

zohľadniť správanie sa poisteného (najmä jeho aktivitu a súčinnosť s poisťovňou) ako aj to,

že od začiatku tzv. regresného konania poisťovne voči poistenému, poistený spolupracoval,

bol súčinný, preukazoval svoje pomery, dokladoval ich listinami, osobne rokoval

s predstaviteľmi poisťovne. Poistiteľ mal od začiatku vedomosť o pomeroch poisteného a na

základe týchto vlastných zistení, stanovil výšku regresnej náhrady na sumu 33.813,33 €.

… Pozícia súdu pri rozhodovaní je posúdiť, či výška uplatňovanej regresnej náhrady

v súdnom konaní je vzhľadom na osobu poisteného primeraná.“

9. Z uvedených hľadísk neobstojí podľa sťažovateľa argumentácia okresného súdu,

s ktorou sa krajský súd stotožnil. Sťažovateľ cituje odôvodnenie rozsudku okresného súdu,

podľa ktorého „... prípadné priznanie trov konania v jeho prospech by sa minimálne

priečilo zásade spravodlivosti súdneho konania a v tomto ohľade má súd jednoznačne za to,

že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v okolnostiach prejednávanej veci,

ktoré vyplývajú zo skutočnosti, že žalobca si v súlade s textom citovanej vyhlášky uplatnil

svoj nárok, pričom pri uplatnení nároku zároveň uhradil súdny poplatok vo výške 1.800 €

a keďže sa mohol dôvodne domnievať, že bude v spore úspešný, súd o trovách konania

rozhodol tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal...“. Sťažovateľ v tomto kontexte tvrdí,

že ak doterajšie rozhodnutia všeobecných súdov – najmä najvyššieho súdu „boli také, že

v plnom rozsahu bolo vyhovené poisťovniam (uplatňujúcim regresné náhrady voči

poisteným) a tým aj prisúdená náhrada trov konania, potom je nespravodlivé, keď súd

posúdi či poisťovňa si uplatňuje primeranú náhradu a následne rozhodne o trovách konania

tak, že ich neprizná nikomu, a to aj napriek tomu, že poistený ako strana sporu/žalovaný má

v konaní úspech 93,48%.

Aj zrušená o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského

uplatnenia vo svojom ustanovení § 7 ods. 3 upravovala, že iba súd môže zvýšiť mimoriadne

odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, a taktiež pri rozhodovaní

o náhrade trov konania súdy priznávali náhradu trov konania poškodenému v plnom

rozsahu podľa výšky mimoriadneho odškodnenia, ktoré súd na základe vlastného posúdenia

poškodenému priznal.“. Vychádzajúc z uvedeného, je napadnutý rozsudok krajského súdu,

ktorým potvrdil výrok o trovách konania v rozsudku okresného súdu, v rozpore s princípom

spravodlivosti, a to v neprospech sťažovateľa.

10. Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„… Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 a 2 ... a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v

Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. -470

zo dňa 14. novembra 2019 porušené bolo.

… Rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. -470

zo dňa 14. novembra 2019 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

… Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

vo výške 450,29 € na účet právneho zástupcu.“

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

14. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , , , , ,

, ).

16. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade

alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (orgánom verejnej moci) by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta právny záver krajského súdu

v napadnutom rozsudku, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým

žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania z dôvodov hodných

osobitného zreteľa, vychádzajúc z v spojení s . Uvedený

právny názor je podľa sťažovateľa v rozpore s princípom spravodlivosti, keďže rozhodnutie

nezáviselo od úvahy súdu a nezohľadňuje mieru úspechu sťažovateľa vo veci samej.

21. Ústavný súd, vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku okresného súdu

zo 6. februára 2013 tak, ako ho sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vymedzil, konštatuje,

že právny záver okresného súdu v predmetnom rozsudku, na základe ktorého nepriznal

žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov konania, je logický, rešpektuje účel

príslušných ustanovení – predovšetkým

a , a preto v tomto smere nie je arbitrárny. Okresný súd svoje úvahy

pri rozhodovaní o náhrade trov konania primerane objasnil, preto jeho právny záver nie je

ani zjavne neodôvodnený, a tak je ústavne akceptovateľný. Uvedené rozhodnutie

predstavuje jedno z možných a ústavne akceptovateľných právnych posúdení predmetnej

skutkovej situácie týkajúcej sa otázky náhrady trov konania. S prihliadnutím na uvedené

skutočnosti je potrebné považovať aj právny záver krajského súdu, na základe ktorého

potvrdil rozsudok okresného súdu zo 6. februára 2013 aj vo výroku o trovách konania,

za ústavne súladný.

22. Ústavný súd nad rámec veci dodáva, že snaha okresného súdu v predmetnej veci

zohľadniť okolnosti prejednávaného prípadu, v ktorých napokon identifikoval dôvody

hodné osobitného zreteľa v zmysle , nepochybne vyjadruje jeho úmysel

premietnuť princíp spravodlivosti aj do rozhodovania o náhrade trov konania.

V prerokúvanom prípade bolo nepochybne relevantnou okolnosťou, že žalobca vyplatil

z titulu zákonného poistenia zodpovednosti za škodu signifikantné peňažné sumy

poškodeným a z jeho postupu ešte pred podaním žaloby bolo zrejmé, že regresnú náhradu,

ktorú požadoval od sťažovateľa, výrazne znížil. K ďalšiemu výraznému zníženiu sumy

regresnej náhrady došlo následne rozsudkom okresného súdu. Z konania žalobcu teda bolo

možné vyvodiť určitú ústretovosť voči sťažovateľovi už pred podaním žaloby. Na druhej

strane relevantnou okolnosťou bola aj sociálna situácia sťažovateľa a zohľadnenie

následkov dopravnej nehody tak, aby pre sťažovateľa nemali celoživotný a likvidačný

charakter. Zároveň však nebolo možné opomenúť okolnosti, za ktorých došlo k dopravnej

nehode, teda to, že sťažovateľ viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. Mechanické

zohľadnenie miery úspechu a neúspechu v konaní sa v uvedenej veci javilo ako

nedostatočné kritérium. Izolované zohľadnenie len tohto kritéria by nebolo spôsobilé

produkovať spravodlivé riešenie. Aj podľa ústavného súdu bolo pri rozhodovaní o trovách

konania potrebné v záujme spravodlivosti prihliadnuť aj na ďalšie (už spomenuté) osobitné

okolnosti predmetnej veci, a pritom sa skutočne javí ako najspravodlivejšie, aby každý

z účastníkov znášal svoje trovy, ktoré mu v konaní vznikli. Ústavný súd takto

neidentifikoval také okolnosti, ktoré by naznačovali príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a jeho práva podľa

ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu zo 14. novembra 2019 v spojení

s rozsudkom okresného súdu zo 6. februára 2013 vo výroku o nepriznaní náhrady trov

konania žiadnemu z účastníkov. V prerokúvanom prípade nemožno uvažovať ani o porušení

základného práva podľa . Uvedené ustanovenie zakotvuje právo

na súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy v rámci správneho súdnictva

a na predmetnú vec sťažovateľa zjavne nie je aplikovateľné. Ústavný súd v tomto kontexte

zdôrazňuje, že o nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom

alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorá vo všeobecnosti

zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej, pôjde predovšetkým

vtedy, ak ide o také základné právo alebo slobodu, ktoré nie je ratione materiae

aplikovateľné na posudzovanú vec (m. m. napr. ).

23. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

24. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu