Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 526/2019
PDF · 505.27 KB
No categories available
I. ÚS 526/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní o ústavnej sťažnosti
, zastúpenej advokátskou
kanceláriou
, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 C 1/2014 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1/2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Dunajská Streda p r i k a z u j e vo veci vedenej
pod sp. zn. 5 C 1/2014 konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom
päťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Dunajská Streda p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Dunajská Streda j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur šesťdesiatšesť centov) na účet jej
právneho zástupcu advokátskej kancelárie , ,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 28. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1/2014
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je v procesnom
postavení žalovanej stranou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 5 C 1/2014,
ktoré začalo 12. septembra 2013 doručením návrhu Slovenského plynárenského priemyslu,
a. s. (ďalej len „pôvodný žalobca“), na vydanie platobného rozkazu. Predmetom
napadnutého konania bol pôvodne nárok na zaplatenie istiny 548,45 € s príslušenstvom
z titulu nezaplatených faktúr za spotrebu plynu. Okresný súd vyhovel návrhu pôvodného
žalobcu platobným rozkazom z 3. októbra 2013, sťažovateľka však proti nemu podala
odpor. Po zrušení platobného rozkazu pôvodný žalobca vzal návrh späť v časti
sumy 81,52 €, predmetom konania tak zostala suma 464,93 €. Okresný súd rozhodol vo veci
rozsudkom z 20. januára 2015, ktorým žalobu zamietol. Na základe odvolania pôvodného
žalobcu Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 24 Co 647/2015
z 30. novembra 2016 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.
2.1 Sťažovateľka okrem prehľadu procesných úkonov okresného súdu a strán
napadnutého konania v odôvodnení ústavnej sťažnosti označila šesťročnú dĺžku
predmetného konania za neprimeranú, poukázala na to, že podanie žaloby v tejto veci
nebolo zapríčinené ňou, ale pôvodným žalobcom, ktorý v konaní nevie preukázať
dôvodnosť svojho nároku, ďalej na to, že predmetná vec nie je právne ani skutkovo zložitá
a ona sama k vzniku prieťahov v tomto konaní nijako neprispela. Postup okresného súdu
v predmetnom konaní bol podľa sťažovateľky poznačený nečinnosťou a neefektívnou
činnosťou, v dôsledku čoho u nej dochádza k porušovaniu jej práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, čím sa predlžuje dlhodobo jej stav právnej neistoty.
2.2 Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol
o porušení jej základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, aby prikázal
okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke
priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania v sume 415,51 €.
3. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 526/2019 zo 17. decembra 2019 prijal
ústavnú sťažnosť sťažovateľky, v ktorej namietala porušenie jej základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, na ďalšie konanie.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky
4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu v predmetnej veci vyjadril listom
č. Spr 80/2020 z 31. januára 2020, v ktorom uviedol, že sťažovateľkou v ústavnej sťažnosti
opísaný priebeh napadnutého konania súhlasí s obsahom spisu v predmetnej veci,
s výhradou, podľa ktorej posledné pojednávanie uskutočnené 22. januára 2019 bolo
odročené na neurčito na účel doplnenia dokazovania, resp. doplnenia správy podľa úpravy
na liste č. 116, a nie bezdôvodne, ako tvrdila sťažovateľka.
4.1 Podľa okresného súdu predmetná vec síce nie je právne zložitá, avšak po stránke
skutkovej ju možno označiť za zložitú vzhľadom na to, že tvrdenia strán sporu sa zásadne
rozchádzajú, čo vyvolalo potrebu zadovážiť viacero listín a podkladov potrebných
pre rozhodnutie v merite veci prostredníctvom opakovaných výziev aj na subjekty iné
ako strany sporu. Okresný súd uviedol, že vo veci bolo rozhodnuté prvýkrát po pätnástich
mesiacoch od podania žaloby. Po zrušení prvého rozsudku okresného súdu bolo potrebné
na základe usmernenia krajského súdu vykonať dokazovanie na preukázanie „obdobia
znefunkčnenia plynomeru, za tým účelom zadovážiť zmluvu medzi dodávateľom
a odberateľom“. Opakovane bolo potrebné v napadnutom konaní urgovať správy a listiny
od žalobcu a tiež od tretej osoby. Okresný súd uviedol, že žalobca zmaril jedno
z nariadených pojednávaní tým, že mu len jeden deň pred jeho konaním oznámil, že ním
požadované doklady nie je schopný predložiť. Vzhľadom na to, že sťažovateľka
v napadnutom konaní namietala správnosť účtovanej výšky odberu, bol okresný súd nútený
skúmať skutočnú výšku odberu, ktorej preukázanie bolo komplikovanou skutkovou
okolnosťou vzhľadom na poruchu meradla. Okresný súd ďalej poukázal na to,
že v napadnutom konaní bolo potrebné ustáliť aj mieru zodpovednosti jednotlivých strán
sporu.
4.2 Okresný súd uviedol, že časové odstupy medzi jednotlivými pojednávaniami
vznikli na základe objektívnych dôvodov na jeho strane, keďže v rokoch 2014 – 2015 sa
realizovala najprv prístavba k starej časti budovy tohto súdu a v rokoch 2018 – 2019 bola
realizovaná rekonštrukcia starej časti budovy tohto súdu. V týchto obdobiach mal okresný
súd k dispozícii nižší počet pojednávacích miestností, v dôsledku čoho mali jednotliví
sudcovia okresného súdu nižší počet pojednávacích dní. Obdobie trvajúce 18 mesiacov,
počas ktorého sa spis nachádzal na krajskom súde, podľa okresného súdu nie je možné
vyhodnotiť ako nečinnosť či prieťahy spôsobené okresným súdom. V tejto súvislosti
poukázal aj na nadmernú zaťaženosť okresného súdu, ktorá podľa neho mala taktiež vplyv
na jednotlivé časové odstupy medzi procesnými úkonmi okresného súdu v tejto veci.
4.3 Okresný súd potvrdil, že sťažovateľka podľa neho neprispela k prieťahom
vzniknutým v tomto konaní, keďže na jeho výzvy reagovala vždy riadne a včas. Na strane
žalobcu je podľa okresného súdu potrebné naopak konštatovať, že podstatným spôsobom
sťažuje priebeh napadnutého konania, pretože napriek opakovaným výzvam tohto súdu
nepredložil riadne a včas požadované listiny. Okresný súd následne konštatoval, že obdobný
prístup, ako je prístup žalobcu, zvolili na jeho výzvu aj tretie osoby.
4.4 Od zrušenia prvého rozsudku okresného súdu uplynuli už takmer dva roky
a predmetná vec nebola okresným súdom dosiaľ rozhodnutá, avšak z obsahu chronológie
spisu v tejto veci podľa okresného súdu vyplýva, že počas uvedeného obdobia tento súd
zadovažoval listiny a dôkazy potrebné pre rozhodnutie a posledné pojednávanie odročil
na účel zadováženia ďalších podkladov pre rozhodnutie.
4.5 Okresný súd poukázal ďalej na to, že sťažovateľka výšku ňou požadovaného
zadosťučinenia, ktoré si uplatňuje, osobitne neodôvodnila, preto sa k nej nevedel vyjadriť.
Podľa okresného súdu však v predmetnej veci nie je možné ustáliť, že došlo k porušeniu
sťažovateľkou označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní, a preto jej
ústavnú sťažnosť nepovažuje za dôvodnú.
4.6 V prípade, ak by ústavný súd posúdil nárok sťažovateľky na priznanie
nemajetkovej ujmy ako dôvodný, okresný súd poukázal na rozhodnutie ústavného súdu
vo veci sp. zn. IV. ÚS 471/2012 a následne ústavnému súdu navrhol, aby pri určení jej
výšky prihliadol na niekoľkoročnú nadmernú zaťaženosť okresného súdu, ktorý opakovane
najmenej od roku 2010 patrí medzi súdy najviac zaťažené, medzi súdy s najvyšším
nápadom na jedného sudcu a tiež medzi súdy s najvyšším počtom vybavených vecí.
Uvedenú okolnosť navrhol okresný súd vyhodnotiť ako okolnosť hodnú osobitného zreteľa
pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Ako dôkaz pripojil
v tejto súvislosti dve tabuľky o prehľade nápadu a prehľade vybavených vecí v porovnaní
s celoslovenským priemerom za roky 2010 až 2018, z ktorých vyplýva zaťaženosť
okresného súdu. Vo vzťahu k rozhodovaniu o výške finančného zadosťučinenia okresný súd
ústavnému súdu navrhol, aby prihliadol taktiež na skutočnosť, že vo veci bolo
na 25. február 2020 nariadené pojednávanie, ďalej na skutočnosť, že dĺžka konania bola
ovplyvnená aj správaním a konaním žalobcu, ako aj na zložité skutkové okolnosti veci
a samotnú výšku hodnoty sporu. V závere okresný súd uviedol, že súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania v predmetnej veci.
5. Ústavný súd zaslal vyjadrenie okresného súdu právnej zástupkyni sťažovateľky
s možnosťou zaujatia stanoviska k nemu v lehote 7 dní od doručenia prípisu. Sťažovateľka
sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila k stanovisku okresného súdu
podaním z 19. februára 2020, v ktorom vo vzťahu k okresným súdom popísaným
procesným úkonom poukázala na to, že k vytvoreniu želateľného stavu právnej istoty
dochádza až konečným právoplatným rozhodnutím súdu vo veci a existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní nemôže sám osebe vylúčiť ani fakt, že v predmetnej veci
okresný súd určité úkony vykonal, a to bez ohľadu na ich počet. V tejto súvislosti
sťažovateľka taktiež zdôraznila, že predmetné konanie trvá celkovo už viac ako šesť rokov.
5.1 Sťažovateľka následne poukázala na zákonné povinnosti súdu a sudcu
vyplývajúce z čl. 17 Civilného sporového poriadku. Pripomenula, že aj okresný súd
vo svojom vyjadrení potvrdil, že sťažovateľka k prieťahom v konaní neprispela, zároveň ale
zdôraznila, že na jej ťarchu nemôže byť pripísaná ani nadmerná niekoľkoročná zaťaženosť
okresného súdu a ani úmyselné sťažovanie postupu okresného súdu zo strany žalobcu,
ktorý opakovane svojím postupom prispel k vzniku prieťahov v napadnutom konaní.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že okresný súd disponuje
zákonnými prostriedkami, ktorými môže prieťahom v konaní zabrániť, avšak v napadnutom
konaní ich nevyužil. Okresný súd podľa nej postupuje v predmetnej veci opačne,
keďže od strán sporu, v rozpore s ustanoveniami o sudcovskej koncentrácii konania,
neustále nadbytočne vyžaduje nové podklady a dôkazy, ktoré žiadna zo strán sporu
nenavrhla, a podľa sťažovateľky ani nie sú pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že tieto dôkazy mohli byť v napadnutom konaní zabezpečené
navyše oveľa skôr, a taktiež konštatovala, že žalobca v napadnutom konaní neuniesol
dôkazné bremeno.
5.2 Sťažovateľka následne uviedla, že naďalej trvá na svojom tvrdení, že v dôsledku
neefektívneho postupu okresného súdu vznikli v napadnutom konaní neodôvodnené
prieťahy, v dôsledku ktorých sa toto konanie neprimerane predĺžilo, čím došlo k porušeniu
ňou označených práv. V súvislosti s argumentáciou okresného súdu týkajúcou sa
niekoľkoročnej nadmernej zaťaženosti okresného súdu sťažovateľka poukázala
na závery predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu uvedené v rozhodnutí vo veci
sp. zn. III. ÚS 337/2017, podľa ktorej táto zaťaženosť nezbavuje štát zodpovednosti
za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Navyše, podľa
sťažovateľky v predmetnom konaní okresný súd začal vyvíjať pravidelnú aktivitu v podobe
nariaďovania pojednávaní a vyžadovania (nadbytočných) dôkazov až po podaní ústavnej
sťažnosti, t. j. po viac ako šiestich rokoch od podania návrhu na začatie konania.
5.3 Sťažovateľka považuje vyjadrenie okresného súdu len za spôsob, akým sa snaží
tento súd obhájiť prieťahy v konaní, a teda svoju pasivitu a nezákonnosť rozhodnutí
rôznymi inými komplikáciami, ktoré však nemožno pripísať na jej ťarchu. Sťažovateľka
uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci a v plnom
rozsahu trvá na svojich nárokoch špecifikovaných v petite ústavnej sťažnosti.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania,
ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.
III.
K obsahu súdneho spisu okresného súdu v napadnutom konaní
7. Ústavný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu. Vzhľadom na to, že obaja účastníci tohto konania vo svojich podaniach
identicky popísali aj chronologický priebeh napadnutého konania, v obsahu tohto
rozhodnutia ústavný súd uviedol len základný stručný prehľad priebehu napadnutého
konania.
7.1 Pôvodný žalobca podal 12. septembra 2013 proti sťažovateľke žalobu
o zaplatenie sumy 548,45 € s prísl. z titulu nedoplatku za spotrebu plynu. Okresný súd
13. septembra 2013 vyzval pôvodného žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku (zaplatil
30. septembra 2013). Platobným rozkazom z 3. októbra 2013 okresný súd zaviazal
sťažovateľku na zaplatenie žalovanej pohľadávky. Sťažovateľka podala 30. októbra 2013
odpor proti platobnému rozkazu. Okresný súd 5. novembra 2013 vyzval pôvodného žalobcu
na vyjadrenie k odporu (vyjadrenie bolo okresnému súdu doručené 21. novembra 2013).
Pôvodný žalobca bol 27. januára 2014 okresným súdom vyzvaný na opravu podania
z 21. novembra 2013, ktoré bolo nejasné, čo sa týka úrokov z omeškania (vyjadrenie
doručené okresnému súdu 13. februára 2014).
7.2 Uznesením z 25. marca 2014 okresný súd čiastočne zastavil konanie, čo sa týka
istiny 81,52 € s príslušenstvom. Pojednávanie uskutočnené 12. augusta 2014 okresný súd
odročil na neurčito na účel opakovanej výzvy pôvodnému žalobcovi na ozrejmenie výšky
žalovanej pohľadávky (výzvu okresný súd zrealizoval 22. septembra 2014 a odpoveď na ňu
mu bola doručená 24. novembra 2014).
7.3 Okresný súd bez nariadenia ďalšieho pojednávania 20. januára 2015 vyhlásil
vo veci rozsudok, ktorým žalobu zamietol. Pôvodný žalobca podal 16. marca 2015 proti
rozsudku okresného súdu odvolanie. Od 29. apríla 2015 do 29. júna 2015 vykonal úkony
súvisiace s predložením odvolania krajskému súdu.
7.4 Spis v predmetnej veci bol 31. júla 2015 predložený krajskému súdu,
ktorý uznesením sp. zn. 24 Co 647/2015 z 30. novembra 2016 zrušil odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresnému súdu bol spis
vrátený 16. januára 2017.
7.5 Okresný súd 19. januára 2017 vyzval pôvodného žalobcu na predloženie zmluvy
z 18. novembra 1998 a zároveň nariadil pojednávanie. Pôvodný žalobca 21. februára 2017
okresnému súdu oznámil, že postúpil pohľadávku uplatnenú v napadnutom konaní
žalobcovi, a z tohto dôvodu navrhol zmenu strany sporu na strane žalobcu a zároveň
odpovedal na výzvu okresného súdu z 19. januára 2017. Pojednávanie konané
28. februára 2017 okresný súd odročil na neurčito na účel rozhodnutia o zmene strany
sporu. Uznesením z 3. apríla 2017 okresný súd pripustil zmenu strany sporu tak,
že na miesto pôvodného žalobcu vstúpil do konania žalobca. Okresný súd 2. júna 2017
nariadil pojednávanie na 5. september 2017. Pojednávanie uskutočnené 5. septembra 2017
bolo okresným súdom odročené na neurčito pre účel vyžiadania správy od SPP –
distribúcia, a. s. (ďalej len „SPP – distribúcia“), a uloženia povinnosti sťažovateľke
zabezpečiť dôkazy.
7.6 Okresný súd 20. októbra 2017 vyžiadal stanovisko od SPP – distribúcia
na zdôvodnenie spôsobu výpočtu výšky pohľadávky uplatnenej v spore (výzva bola
realizovaná až 29. novembra 2017 a urgovaná pod hrozbou poriadkovej pokuty
25. januára 2018). Sťažovateľka 21. novembra 2017 predložila okresnému súdu listinné
dôkazy. SPP distribúcia 6. februára 2018 doručila stanovisko k výzve okresného súdu.
7.7 Okresný súd 27. marca 2018 zaslal vyjadrenie sťažovateľky žalobcovi
na vyjadrenie (vypravené kanceláriou až 26. apríla 2018). Pokynom zo 7. septembra 2018
okresný súd nariadil pojednávanie. Pojednávanie uskutočnené 22. januára 2019 okresný súd
odročil na neurčito na účel doplnenia správy od SPP – distribúcia, čo sa týka spôsobu
vyčíslenia spotreby plynu (výzvu zrealizoval 31. januára 2019). Odpoveď na výzvu
okresného súdu bola doručená zo strany SPP – distribúcia 14. februára 2019. Pokynom
z 15. februára 2019 okresný súd nariadil pojednávanie na 7. máj 2019, avšak 2. mája 2019
bolo zrušené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Pokynom z 15. mája 2019
bolo nariadené pojednávanie na 25. júl 2019. Ďalšie pojednávanie v predmetnej veci
okresný súd uskutočnil 18. októbra 2019, ktoré bolo odročené na účel predloženia listinných
dôkazov žalobcom na 14. január 2020. Žalobca v deň konania pojednávania
14. januára 2020 okresnému súdu oznámil, že požadované dôkazy nevie zabezpečiť, a preto
bol okresný súd nútený pojednávanie odročiť na účel vyžiadania týchto listín od SPP –
distribúcia na 25. február 2020.
7.8 Dňa 25. februára 2020 okresný súd vyhlásil vo veci rozsudok.
IV.
Právomoc ústavného súdu a východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Sťažovateľka sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. IV. ÚS 221/04).
12. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
13. Táto povinnosť súdu do 1. júla 2016 vyplývala z § 6 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej
z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, v zmysle ktorej len čo sa konanie začalo, postupoval v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
14. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.
V.
Závery ústavného súdu týkajúce sa otázky porušenia sťažovateľkiných práv
15. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa
považuje aj povaha prerokúvanej veci.
16. Pri posudzovaní prvého kritéria – skutkovej a právnej zložitosti veci dospel
ústavný súd rovnako ako sťažovateľka a okresný súd k záveru, že rozhodovanie o žalobe
na zaplatenie pohľadávky vzniknutej na základe zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu
nemožno vyhodnotiť ako vec právne zložitú.
16.1 Okresný súd namietal, že po stránke skutkovej v napadnutom konaní ide o vec
zložitú, s prihliadnutím na potrebu zadováženia viacerých listinných dôkazov nielen
od žalobcu, ale i zo strany tretích osôb. Podľa zistenia ústavného súdu dokazovanie
v predmetnej veci bolo založené predovšetkým na stranami sporu predložených listinných
dôkazoch, výsluchoch strán sporu a zabezpečení dôkazov od tretej osoby. Keďže je to práve
okresný súd, ktorý disponuje procesnými prostriedkami na zabezpečenie súčinnosti
jednotlivých strán sporu, resp. tretích osôb v konaní (pozri § 53 ods. 1 OSP, tohto času
§ 102 ods. 1 CSP), ústavný súd sa v tomto prípade nestotožnil so záverom okresného súdu
a, naopak, musí konštatovať, že nezistil v napadnutom konaní také okolnosti, ktoré by mohli
byť dôvodom na konštatovanie skutkovej zložitosti tejto veci. Z uvedeného vyplýva,
že skutková ani právna zložitosť tejto veci nie je spôsobilá ospravedlniť celkovú doterajšiu
dĺžku napadnutého konania. Pozornosti ústavného súdu pritom neušlo, že okresný súd,
počnúc 1. júlom 2016, keď nadobudol účinnosť nový Civilný sporový poriadok, dôsledne
nevyužil ním upravené procesné inštitúty na zabezpečenie plynulého a efektívneho priebehu
súdneho konania vrátane prospektívnej sudcovskej koncentrácie konania (§ 470 ods. 1 a 2
CSP), čo následne malo vplyv aj na jeho celkovú dĺžku.
17. Pri hodnotení doterajšieho priebehu namietaného konania z hľadiska ďalšieho
štandardne uplatňovaného kritéria, ktorým je správanie sa sťažovateľky ako strany tohto
konania, ústavný súd rovnako ako účastníci tohto konania uzavrel, že sťažovateľka
k predĺženiu napadnutého konania žiadnym spôsobom neprispela.
18. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní, vychádzajúc pritom predovšetkým z podrobného prehľadu procesných úkonov
zo súdneho spisu v tejto veci. Na základe uvedeného dospel k záveru, že samotný priebeh
napadnutého konania nebol poznačený výraznými obdobiami nečinnosti, ktoré by mali
zásadný vplyv na celkovú dĺžku tohto konania.
18.1 Napadnuté konanie ale vykazuje znaky výrazne neefektívneho postupu
okresného súdu ako pri vykonávaní jednotlivých procesných úkonov, tak aj pri samotnom
rozhodovaní okresného súdu. V súvislosti s týmto konštatovaním ústavný súd poukazuje
na skutočnosť, že okresný súd v predmetnom konaní vykonával jednotlivé jednoduché
procesné úkony, ktoré bolo možné vykonať koncentrovane, postupne po sebe s dlhým
časovým odstupom medzi nimi, v dôsledku čoho okresný súd síce zdanlivo vykazoval
činnosť, avšak reálne v napadnutom konaní dochádzalo k jeho predlžovaniu
[napr. približne 5-mesačné obdobie trvajúce od 3. apríla 2017 (vydanie uznesenia okresným
súdom o pripustení zmeny žalobcu v konaní) až do 5. septembra 2017 (uskutočnenie
pojednávania okresným súdom, ktoré nariadil pokynom z 2. júna 2017), 9 mesačné obdobie
trvajúce od 27. marca 2018 (okresný súd zaslal vyjadrenie sťažovateľky žalobcovi) trvajúce
až do 22. januára 2019 (pokyn uskutočniť úkony súvisiace s nariadením pojednávania
zo 7. septembra 2018), približne 6-mesačné obdobie trvajúce od 31. januára 2019 (okresný
súd zaslal výzvu tretej osobe) trvajúce až do 12. júna 2019 (pokyn vykonať úkony súvisiace
s nariadením pojednávania daný 15. februára 2019 na 7. máj 2019, ktoré bolo z dôvodu
práceneschopnosti zákonnej sudkyne neskôr preodročené na 12. jún 2012).
18.2 V súvislosti s neefektívnou činnosťou okresného súdu ústavný súd poukazuje
taktiež na rozhodovaciu činnosť okresného súdu v napadnutom konaní, v ktorom vo veci
samej meritórne rozhodol rozsudkom z 20. januára 2015, pričom dôvodom zrušenia tohto
rozsudku okresného súdu bolo, že okresný súd žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom
tým, že ho nepoučil v zmysle § 120 ods. 4 OSP, zároveň ale bol jeho postup po podaní
odporu sťažovateľky krajským súdom označený za „chaotický“ a skutkové závery,
ku ktorým dospel okresný súd vo svojom rozhodnutí, považoval krajský súd za nejasné
a nepresvedčivé. Z uvedeného je zrejmé, že k zrušeniu uvedeného rozsudku
z 20. januára 2015 došlo nielen v dôsledku jeho nedôsledného procesného postupu
okresného súdu v napadnutom konaní, ale aj v dôsledku nedostatkov skutkových záverov
a na nich založeného právneho posúdenia. Na základe uvedeného ústavný súd poukazuje na
to, že aj meritórne rozhodnutie okresného súdu v napadnutom konaní a jemu predchádzajúci
postup možno označiť ako neefektívnu činnosť spôsobujúcu predĺženie uvedeného konania.
18.3 Spis v predmetnej veci bol predložený krajskému súdu v súvislosti
s rozhodovaním o odvolaní žalobcu proti rozsudku z 20. januára 2015 na obdobie trvajúce
od 31. júla 2015 do 30. novembra 2016 približne 15 mesiacov, t. j. približne 1 rok
a 3 mesiace.
18.4 V závere ústavný súd konštatuje, že z preskúmania napadnutého konania
je zrejmé, že bolo poznačené predovšetkým neefektívnou činnosťou okresného súdu, ktorá
predĺžila celkovú dĺžku napadnutého konania trvajúceho už viac ako 6 rokov. Okresný súd
v napadnutom konaní nezvolil taký procesný postup, ktorý by smeroval k urýchlenému
odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka nachádzala.
18.5 V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou (dohovorom) zaručeného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu
právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil
s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (m. m. I. ÚS 688/2014).
18.6 Nadväzujúc na argumentáciu okresného súdu v tomto konaní,
spočívajúcu v objektívnych okolnostiach prestavby budovy okresného súdu a nadmernej
zaťaženosti okresného súdu, ústavný súd opätovne odkazuje na svoju ustálenú judikatúru
(napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), pripomínajúc, že skutočnosť, že Slovenská republika
nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších
pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej
neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
18.7 S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu
vo všetkých fázach konania nesmeroval efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty
sťažovateľky, a preto nie je zlučiteľný s jej základným právom na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.
19. Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v bode 17 až 19, ústavný súd dospel
k názoru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38
ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
VI.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
20. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
21. Ústavný súd zistil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky a pretože predmetná vec v čase rozhodovania
ústavného súdu nebola právoplatne skončená, prikázal okresnému súdu, aby v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C 1/2014 konal bez zbytočných prieťahov.
22. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
23. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
24. Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €,
ktoré odôvodnila poukázaním na dlhodobý stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza.
25. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04).
26. Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia prichádza do úvahy, avšak dáva za pravdu obrane okresného súdu, že suma
požadovaná sťažovateľkou nie je primeraná okolnostiam prípadu, keďže cenu práva,
resp. hodnotu sporu, ktorá je predmetom napadnutého konania, nemožno označiť za takú,
ktorá by mohla mať nepriaznivý existenčný, resp. zničujúci dopad na samotnú sťažovateľku
či jej kvalitu života. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.
27. S prihliadnutím na celkovú dĺžku konania okresného súdu, berúc do úvahy všetky
okolnosti danej veci (skutkovú a právnu zložitosť veci vrátane hodnoty sporu, ako aj
neefektívny postup okresného súdu), ústavný súd považoval priznanie sumy 500 €
za primerané (bod 3 výroku nálezu) a vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľky nevyhovel
(bod 5 výroku nálezu).
VII.
Trovy konania
28. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa § 73
ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
29. Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti, písomné vyjadrenie sťažovateľky) v súlade § 11 ods. 3
a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov ,
. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2019 (2 x 163,33 €) spolu
s režijným paušálom (2 x 9,80 €) a úhrada za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2020 (177 €) spolu s režijným paušálom (10,62 €) a daňou z pridanej hodnoty
v sume 20 % predstavuje sumu trov konania celkom 640,66 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
30. Priznanú sumu predstavujúcu úhradu trov konania je okresný súd povinný
zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky
, v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu (§ 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
31. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu