Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 141/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti Hutní montáže, a. s., Ruská 1162/60, Ostrava, Česká republika,

IČO 15 504 140, zastúpenej spoločnosťou JAVOR-TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o.,

Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Michal

Tokár, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 35

ods. 1, a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Hutní montáže, a. s., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 27. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti Hutní

montáže, a. s., Ruská 1162/60, Ostrava, Česká republika, IČO 15 504 140

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a 5, , a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. januára 2019

(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa

v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

pod sp. zn. domáhala preskúmania rozhodnutia

(ďalej len „žalovaný“),

č. 21212663/2015 z 10. novembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“),

ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca dane“)

č. z 18. augusta 2015 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“),

ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 24 729,80 €

za zdaňovacie obdobie marec 2013.

3. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 26. apríla 2017

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol.

4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľky,

ktorú podala proti rozsudku krajského súdu.

5. Sťažovateľka namieta porušenie v ústavnej sťažnosti označených práv v príčinnej

súvislosti so skutočnosťou, že správne súdy v jej prípade rozhodovali na základe

analogických skutkových zistení, v rôznych konaniach, s diametrálne odlišným výsledkom,

pričom všeobecné súdy svoj „názorový posun“ neodôvodnili.

6. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na konanie vedené krajským súdom

pod sp. zn. , v ktorom sa sťažovateľka na základe analogického skutkového

stavu domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 21201716/2015

z 9. novembra 2015, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane

č. z 18. augusta 2015, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel

na dani z pridanej hodnoty v sume 35 980,27 € za zdaňovacie obdobie október 2012.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 7. februára 2017 žalobu sťažovateľky

zamietol.

7. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd v konaní vedenom

pod sp. zn. rozsudkom z 21. novembra 2018 zrušil rozsudok krajského súdu

sp. zn. zo 7. februára 2017. V tejto súvislosti uvádza: „Z hore uvedeného

vyplýva, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. ,

neskôr na Najvyššom súde SR pod sp. zn. a v konaní vedenom na Krajskom

súde v Bratislave pod sp. zn. a neskôr na Najvyššom súde SR

pod sp. zn. všeobecné súdy rozhodovali na základe analogických skutkových

zistení s diametrálne odlišným výsledkom. Všeobecné súdy svoj názorový posun

diametrálnym spôsobom neodôvodnili, čo je podľa názoru sťažovateľa v rozpore

s princípom právnej istoty a porušuje to právo na spravodlivé súdne konanie. Všeobecné

súdu podľa názoru sťažovateľa riadne neodôvodnili ani to, prečo sa odchýlili od: -

rozsudku NS SR, z 28.11.2012 - rozsudku NS SR, z 15.03.2011 -

rozsudku NS ČR, z 25.03.2005 - rozsudku SDEÚ, C-354/03 (Optigen) -

rozsudku SDEÚ, C-355/03 (Fulcrum Elektronics) - rozsudku SDEÚ, 484/03 (Bond House) -

rozsudku SDEÚ, C-80/11 a C-142/11 (Mahagében a Dávid) - rozsudku SD EÚ, C-643/11.

Sťažovateľ svoju žalobu ako aj kasačnú sťažnosť odôvodnil okrem iného aj prv uvedenou

judikatúrou a Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa názoru sťažovateľa dostatočne

neodôvodnil, prečo rozhodol diametrálne odlišným spôsobom. Táto judikatúra podporovala

tvrdenia sťažovateľa o tom, že správca dane svojim odôvodnením týkajúcim sa porušenia

povinností v zmysle § 49 ods. 1 a 2 a § 51 zákona o DPH prekračuje zákonný rámec

povinností vyplývajúcich pre sťažovateľa z ustanovení upravujúcich dokazovanie daňového

subjektu v zmysle daňového poriadku, správca dane vykladá ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 a §

51 zákona o DPH extenzívne na ťarchu sťažovateľa, keď požaduje, aby spoločnosť Hutní

montáže a.s. preukázala skutočnosť, kto fyzicky práce vykonal. Túto skutočnosť môže

preukázať výlučne spoločnosť “

8. Sťažovateľka namieta nesprávnosť právneho posúdenia o neunesení dôkazného

bremena s poukazom na skutočnosť, že disponovala materiálnou existenciou plnenia,

čo potvrdil jej odberateľ V tomto kontexte sťažovateľka

uvádza: „Sťažovateľ uskutočnil tieto práce prostredníctvom dodávateľa

a tento ich vykonal prostredníctvom subdodávateľov. Spoločnosť

listom zo dňa 15.09.2015 potvrdila sťažovateľovi úhradu príslušnej DPH

a priložila potvrdenie o tom, že voči nemu správca dane neeviduje daňové nedoplatky.

Prenášať dôkazné bremeno na sťažovateľa, aby tento preukázal, kto reálne práce vykonal,

a týmto podmieňovať odpočet DPH je v rozpore s SR a predstavuje

porušenie princípu zákonnosti ukladania daní.“

9. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd v rozsudku

sp. zn. z 21. novembra 2018, rozhodujúc o analogickom prípade

sťažovateľky, keď najvyšší súd posudzoval vyrubenie rozdielu na dani z pridanej hodnoty

za iné obdobie ako v prípade napadnutého rozsudku, poukázal na skutočnosť,

že išlo o havarijnú opravu vtokov, kde sťažovateľka disponovala materiálnou existenciou

plnenia, čo jej potvrdil jej odberateľ.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa Hutní montáže, a.s. na spravodlivé súdne konanie

podľa , podľa , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a právo vlastniť majetok podľa , ods. 5 , právo podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa 35 ods. 1 , rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 30.01.2019 p o r u š e n é b o l o .

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. z 30.01.2019 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č.k. -96 zo dňa 26.04.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť

sťažovateľovi trovy konania vo výške 100 %.“

11. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola

vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle

čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu

v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

15. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

18. Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť

iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych

príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu,

ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví

zákon.

19. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke neudržateľnosti

záverov najvyššieho súdu o neunesení dôkazného bremena sťažovateľkou a v námietke,

že v prípade sťažovateľky rozhodovali všeobecné súdy v analogických prípadoch

s diametrálne odlišným výsledkom, pričom tento názorový odklon náležite neodôvodnili.

Sťažovateľka taktiež namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s judikatúrou,

na ktorú poukazovala v kasačnej sťažnosti.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 35

ods. 1, a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

24. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

, ).

25. Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „SSP“) kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní

zistí, že nie je dôvodná.

26. „Kasačný súd preskúmava napadnuté rozhodnutie zásadne z hľadiska

uplatnených dôvodov kasačnej sťažnosti (sťažnostných bodov). Kasačný súd skúma,

či tu existuje uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. a) až j)

a jeho náležité vymedzenie podľa § 440 ods. 2... Zamietnutie kasačnej sťažnosti

je meritórnym rozhodnutím kasačného súdu. Kasačný súd po vecnom preskúmaní zamietne

kasačnú sťažnosť, ak nie je dôvodná, a teda napadnuté rozhodnutie krajského súdu

je správne... Ak kasačný súd zamieta kasačnú sťažnosť, nemôže sa obmedziť

iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia krajského súdu,

ale musí sa zaoberať so všetkými podstatnými tvrdeniami účastníkov konania a náležite

sa s nimi vysporiadať... Ak kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietne, pôvodné rozhodnutie

krajského súdu ostáva bez zmeny.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A.

a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2018. s. 1717 a 1718.).

27. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa vzhľadom

na predmet posudzovaného konania nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej

zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnutý rozsudok

nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne

nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý

rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci

a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky. Z ústavnoprávneho hľadiska niet

ani žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku, pretože

sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené.

28. K námietke sťažovateľky o neudržateľnosti záveru najvyššieho súdu,

ktorým najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na skutočnosť, že v prípade,

ak správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov pri daňovej kontrole, musí daňový

subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia na jeho strane skutočne došlo,

čo podľa názoru sťažovateľky predstavuje extenzívny výklad na ťarchu daňových

subjektov, ústavný súd poukazuje na bod 18 napadnutého rozsudku, v ktorom najvyšší súd

uvádza: „Vo vzťahu k námietke, že nemožno dôkazné bremeno ponímať extenzívne

a rozširovať ho aj na preukázanie skutočností, ohľadne ktorých táto povinnosť stíha úplne

iný subjekt, kasačný súd upozorňuje na to, že správca dane zisťoval reálne (hmotné)

poskytnutie služby dodávateľom, ktorý ho odkázal na subdodávateľov. Išlo teda o okolnosti,

ktoré majú priamy súvis s otázkou realizácie zdaniteľného plnenia deklarovaným

dodávateľom (platiteľom dane), ku ktorým má sťažovateľ dôkaznú povinnosť. Pochybnosti

o skutočnom realizátorovi stavebných prác vznikli takpovediac hneď na začiatku

pri zisťovaní, či a ako bolo plnenie realizované, keďže dodávateľ uviedol, že práce

realizoval prostredníctvom subdodávateľov. Dodávateľ teda bol v tomto obchode fakticky

iba prostredníkom, pretože samotné plnenie, čiže stavebné práce, mali byť sťažovateľovi

dodané priamo subdodávateľom.“

29. Ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľky je rozhodné, že správca dane

vykonal šetrenie u subdodávateľov, ktorí mali realizovať predmetné dielo. Ako vyplýva

z bodu 16 napadnutého rozsudku, ani u dodávateľskej spoločnosti, ani u subdodávateľov

sa nepotvrdilo uskutočnenie zdaniteľných plnení, nebolo preukázané, kto deklarované práce

vykonal a či fakturované práce boli fyzicky vykonané. Uvedené bolo potvrdené výsluchom

svedkov, dožiadaním aj medzinárodnou výmenou informácii.

30. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanej veci ide

o vysokošpecializované práce opravy hydrotechnických zariadení regulačných vtokov

a výtokov ľavej plavebnej komory vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, stupeň

Gabčíkovo, na ktorých vykonanie bolo potrebné nie bežné materiálne a strojové

zabezpečenie. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, sťažovateľom

predložené súpisy prác neobsahovali žiadne konkrétne špecializované práce,

ktoré by boli vykonané konkrétnymi subjektmi v konkrétnom čase na konkrétnom mieste

a za konkrétnu sumu.

31. Vo vzťahu k námietke extenzívneho výkladu povinnosti dokazovania v priebehu

daňovej kontroly na ťarchu daňových subjektov považuje ústavný súd za potrebné uviesť,

že v tomto konkrétnom prípade správca dane po tom, ako sťažovateľka počas daňovej

kontroly predložila „Potvrdenie uskutočnenia opráv“ zo 17. júla 2018 (ktoré sťažovateľka

priložila ako prílohu aj k ústavnej sťažnosti, pozn.), pristúpil v rámci svoje dôkaznej

povinnosti k prevereniu celého subdodávateľského reťazca a zistil, že práce nemohli byť

vykonané pre potvrdený nedostatok personálneho a technického vybavenia subdodávateľov.

Správca dane v rámci svojho dôkazného bremena preveroval už uvedené skutočnosti

výsluchom svedkov, dožiadaním aj medzinárodnou výmenou informácií. Následne správca

dane vyzval sťažovateľku, aby predložila stavebný denník, protokol o meraní vôle ložísk

regulačných uzáverov, protokol o dotiahnutí vysokopevnostných skrutiek a prípadnú

zvarovú dokumentáciu, správu o suchých a mokrých funkčných skúškach zariadenia,

menovitý zoznam osôb a evidenčných čísel motorových vozidiel, ktoré mali vstupovať

do objektov vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, s poukazom na skutočnosť,

že sťažovateľkou predložené faktúry, zmluvy o dielo a odovzdávacie protokoly preukazujú

len formálnu stránku obchodného vzťahu, nie aj jeho materiálnu časť (reálne zhotovenie

diela). Sťažovateľka v priebehu daňového konania tieto dôkazy správcovi dane

ani žalovanému nepredložila (s. 12 rozsudku krajského súdu, pozn.).

32. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že postavil ústavný súd

mimo sústavu všeobecných súdov, ktorým patrí právo, ale aj povinnosť zisťovať skutkové

okolnosti toho-ktorého prípadu, vykonávať a hodnotiť dôkazy a prijímať relevantné právne

závery, ktoré je potrebné v rámci odôvodnení rozhodnutí aj náležite obhájiť. Intervencia

ústavného súdu do výsledkov rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je možná len vtedy,

ak tieto výstupy vykazujú znaky svojvôle a neodôvodnenosti a zároveň majú za následok

porušenie základného práva alebo slobody podľa či medzinárodnej zmluvy.

V prípade, ak všeobecný súd vo svojom rozhodnutí celkom zreteľne predstaví svoje právne

názory, skutkové zistenia, myšlienkové pochody a rozumným spôsobom aplikuje a vykladá

právo, niet dôvodu, aby ústavný súd také rozhodnutie označil za ústavne nekonformné

(m. m. ).

33. V kontexte toho bolo pre ústavný súd podstatné, že interpretácia zistených

skutkových okolností a aplikácia normatívneho textu zákonných ustanovení použitých

najvyšším súdom v napadnutom rozsudku je presvedčivá.

34. K námietke sťažovateľky, že najvyšší súd sa nevysporiadal s judikatúrou,

na ktorú poukazovala v kasačnej sťažnosti, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka v ústavnej

sťažnosti žiadnym spôsobom nekonkretizovala, v čom má podľa jej názoru spočívať odklon

najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku od ňou uvádzaných rozhodnutí najvyššieho súdu

a Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), a teda s čím konkrétne

sa podľa jej tvrdení mal najvyšší súd v napadnutom rozsudku vysporiadať. Ústavná

sťažnosť obsahuje len všeobecný argument, že citovaná judikatúra podporovala jej tvrdenia

o tom, že správca dane svojím odôvodnením týkajúcim sa porušenia povinností v zmysle

a a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov prekračuje rámec povinností vyplývajúcich pre sťažovateľku z ustanovení

upravujúcich dokazovanie daňového subjektu.

35. V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd

v bode 22 napadnutého rozsudku uviedol, že judikatúra najvyššieho súdu zaoberajúca

sa dôkazným bremenom, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie zdaniteľného plnenia,

je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa ustálila v tom,

že nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak správca dane nadobudne

na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného

obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Najvyšší súd v tomto

bode napadnutého rozsudku príkladmo poukazuje na jeho viaceré rozhodnutia v obdobných

veciach.

36. V súvislosti s judikatúrou Súdneho dvora ústavný súd konštatuje, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu je potrebné vykladať aj v kontexte rozsudku krajského súdu.

Krajský súd sa vo svojom rozsudku podrobne zaoberá judikatúrou Súdneho dvora,

na ktorú v ústavnej sťažnosti poukazuje sťažovateľka, pričom na s. 10 a 11 sa konkrétne

zaoberá argumentmi, z ktorých možno vyvodiť, že sťažovateľkou citovanú judikatúru

Súdneho dvora nemožno v jej prípade analogicky použiť, a to predovšetkým s poukazom

na skutočnosť, že sťažovateľka nevynaložila dostatočnú starostlivosť na preverenie

svojho zmluvného partnera a následky svojho konania spočívajúce v pochybnostiach,

kto, kedy a ako práce zhotovil, tak musí znášať sama. Krajský súd v tomto kontexte cituje

príslušnú judikatúru Súdneho dvora (s. 11 rozsudku krajského súdu, pozn.). Vzhľadom

na uvedené je aj táto námietka sťažovateľky z ústavnoprávneho hľadiska zjavne

neopodstatnená.

37. Vo vzťahu k poslednej námietke sťažovateľky, podľa ktorej všeobecné súdy

v jej prípade rozhodovali v analogických prípadoch s diametrálne odlišným výsledkom,

pričom svoj „názorový posun“ neodôvodnili, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v konaní

vedenom pod sp. zn. rozsudkom z 21. novembra 2018 zrušil rozsudok

krajského súdu sp. zn. zo 7. februára 2017, a to z dôvodu, že v ďalšom konaní

je krajský súd povinný zistiť, či výsledkom preverovania polície bolo začaté trestné stíhanie

pre konkrétny skutok vo veci a v akom štádiu je trestné konanie.

38. Z uvedeného je zrejmé, že konanie vedené krajským súdom

pod sp. zn. , v ktorom krajský súd rozhoduje o žalobe sťažovateľky

v analogickom prípade, nebolo právoplatne ukončené rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. novembra 2018, od ktorého sa mal najvyšší súd názorovo

odkloniť v napadnutom rozsudku. Vzhľadom na uvedené nedošlo v prípade sťažovateľky

ani z uvedeného hľadiska k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 . Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť ústavnej sťažnosti

pri jej predbežnom prerokovaní podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

39. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 35

ods. 1 a je potrebné uviesť, že sťažovateľka namietala porušenie týchto

základných práv v spojení alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného práva

podľa . Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo

k porušeniu základného práva podľa , je zjavné, že nemohlo dôjsť

ani k porušeniu týchto označených práv. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

40. Právna vec sťažovateľky sa vzťahuje na rozhodovanie správnych orgánov

v daňovom konaní a súdov, ktoré následne preskúmavajú správnosť určenia príslušnej

daňovej povinnosti a vyrubeného rozdielu dane. V tomto smere je potrebné odkázať

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie

čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva, že v zásade vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové,

argumentujúc, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority

prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP

z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok veľkej komory ESĽP

z 12. 7. 2001, body 24 31). Výnimku z tejto zásady ESĽP pripúšťa len v takých daňových

veciach, kde daňové konanie považuje za konanie trestné.

40.1 Ústavný súd si je vedomý, že vo veci Ferrazzini proti Taliansku (rozhodnutie

z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98) ESĽP konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6

ods. 1 dohovoru na daňové záležitosti, „a to napriek finančným dôsledkom,

ktoré nevyhnutne majú na platiteľov daní“. V tom istom rozhodnutí však ESĽP pripomenul,

že dohovor „je živý nástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných pomerov

a Súdu prináleží zrevidovať, či by na základe zmeny názorov spoločnosti na právnu

ochranu, ktorá má byť zaručená jednotlivcom v ich vzťahoch s orgánmi verejnej moci,

nemala byť pôsobnosť článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru rozšírená na spory medzi

občanmi a orgánmi verejnej moci o zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov“.

40.2 Ústavný súd sa stotožňuje s názorom ESĽP, že aj dohovor ako každodenne

realizovaný a aplikovaný právny predpis má byť „živým nástrojom“, a je tak úlohou

orgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho ustanovenia i s ohľadom na možné meniace

sa spoločenské podmienky. V tejto súvislosti je preto potrebné zohľadniť spoločenské

pomery, ktoré podmieňovali podobu dohovoru v období jeho vzniku.

40.3 Vývoj judikatúry ESĽP však postupne speje k novoformulovaným kritériám

na posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na spory o zákonnosť

administratívnych rozhodnutí medzi správnymi orgánmi a fyzickými osobami

a právnickými osobami. Do popredia sa dostáva predovšetkým kritérium individuálnych

záujmov jednotlivca dotknutých administratívnym zásahom v spojení so skúmaním rozsahu

uplatnenia diskrečných právomocí správneho orgánu pri realizácii tohto zásahu

(pozri Pecníková, M. Tendencie aplikácie článku 6 ods. 1 dohovoru v sporoch s orgánmi

verejnej moci. In: Justičná revue, č. 5/2002, s. 616 – 635.).

40.4 Za danej situácie charakterizovanej značným stupňom neustálenosti

a permanentne prebiehajúcej kryštalizácie názorov ESĽP na interpretáciu pojmu „občianske

práva a záväzky“ použitého v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj pri rozhodovaní o sporoch

medzi fyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť rozhodnutí

daňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku – rozsudok z 24. 2. 1994, séria A, č. 284,

Georgiou proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie zo 16. 5. 2000 o prijateľnosti sťažnosti

č. 40042/98, Ferrazzini proti Taliansku – rozhodnutie z 12. 7. 2001 vo veci sťažnosti

č. 44759/98) ústavný súd nevidí žiaden rozumný dôvod robiť z hľadiska založenia svojej

právomoci podľa pri preskúmavaní postupov a rozhodnutí

všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva rozdiely medzi sťažovateľmi,

ktorí v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa , a sťažovateľmi, ktorí tvrdia porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto pozíciu potvrdzuje

aj ustálená judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej formuláciou uvedenou v čl. 46

ods. 1 ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril

zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany

podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (). Zároveň ústavný súd stabilne vyslovuje

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v takých konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 , v ktorých je predmetom preskúmania rozhodnutie všeobecného súdu

v správnom súdnictve týkajúce sa daňových záležitostí (, ).

41. Rešpektujúc uvedenú judikatúru ESĽP a prihliadajúc pritom na skutočnosť,

že vo veci sťažovateľky správne orgány neuložili sankciu za porušenie právnej (zákonnej)

povinnosti, ale išlo vyrubenie rozdielu na dani z pridanej hodnoty (teda nedošlo k uloženiu

sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka

druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje

charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať

aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel and Others

v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP

z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd dospel k záveru, že na vec sťažovateľky

nie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru.

42. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu