Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 141/2020
PDF · 278.44 KB
No categories available
I. ÚS 141/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti Hutní montáže, a. s., Ruská 1162/60, Ostrava, Česká republika,
IČO 15 504 140, zastúpenej spoločnosťou JAVOR-TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o.,
Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Michal
Tokár, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 35
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžfk 40/2018 z 30. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Hutní montáže, a. s., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 27. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti Hutní
montáže, a. s., Ruská 1162/60, Ostrava, Česká republika, IČO 15 504 140
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a 5, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžfk 40/2018 z 30. januára 2019
(ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa
v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
pod sp. zn. 2 S 299/2015 domáhala preskúmania rozhodnutia
(ďalej len „žalovaný“),
č. 21212663/2015 z 10. novembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“),
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca dane“)
č. 20690980/2015/9104403 z 18. augusta 2015 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“),
ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 24 729,80 €
za zdaňovacie obdobie marec 2013.
3. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 299/2015 z 26. apríla 2017
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol.
4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľky,
ktorú podala proti rozsudku krajského súdu.
5. Sťažovateľka namieta porušenie v ústavnej sťažnosti označených práv v príčinnej
súvislosti so skutočnosťou, že správne súdy v jej prípade rozhodovali na základe
analogických skutkových zistení, v rôznych konaniach, s diametrálne odlišným výsledkom,
pričom všeobecné súdy svoj „názorový posun“ neodôvodnili.
6. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na konanie vedené krajským súdom
pod sp. zn. 5 S 322/2015, v ktorom sa sťažovateľka na základe analogického skutkového
stavu domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 21201716/2015
z 9. novembra 2015, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane
č. 20690876/2015/9104403 z 18. augusta 2015, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel
na dani z pridanej hodnoty v sume 35 980,27 € za zdaňovacie obdobie október 2012.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 S 322/2015 zo 7. februára 2017 žalobu sťažovateľky
zamietol.
7. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Sžfk 61/2017 rozsudkom z 21. novembra 2018 zrušil rozsudok krajského súdu
sp. zn. 5 S 322/2015 zo 7. februára 2017. V tejto súvislosti uvádza: „Z hore uvedeného
vyplýva, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/322/2015,
neskôr na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Sžfk/61/2017 a v konaní vedenom na Krajskom
súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/299/2015 a neskôr na Najvyššom súde SR
pod sp. zn. 10Sžfk/40/2018 všeobecné súdy rozhodovali na základe analogických skutkových
zistení s diametrálne odlišným výsledkom. Všeobecné súdy svoj názorový posun
diametrálnym spôsobom neodôvodnili, čo je podľa názoru sťažovateľa v rozpore
s princípom právnej istoty a porušuje to právo na spravodlivé súdne konanie. Všeobecné
súdu podľa názoru sťažovateľa riadne neodôvodnili ani to, prečo sa odchýlili od: -
rozsudku NS SR, 6Sžf/10/2012 z 28.11.2012 - rozsudku NS SR, 3Sžf/1/2011 z 15.03.2011 -
rozsudku NS ČR, 5Afs/131/2004 z 25.03.2005 - rozsudku SDEÚ, C-354/03 (Optigen) -
rozsudku SDEÚ, C-355/03 (Fulcrum Elektronics) - rozsudku SDEÚ, 484/03 (Bond House) -
rozsudku SDEÚ, C-80/11 a C-142/11 (Mahagében a Dávid) - rozsudku SD EÚ, C-643/11.
Sťažovateľ svoju žalobu ako aj kasačnú sťažnosť odôvodnil okrem iného aj prv uvedenou
judikatúrou a Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa názoru sťažovateľa dostatočne
neodôvodnil, prečo rozhodol diametrálne odlišným spôsobom. Táto judikatúra podporovala
tvrdenia sťažovateľa o tom, že správca dane svojim odôvodnením týkajúcim sa porušenia
povinností v zmysle § 49 ods. 1 a 2 a § 51 zákona o DPH prekračuje zákonný rámec
povinností vyplývajúcich pre sťažovateľa z ustanovení upravujúcich dokazovanie daňového
subjektu v zmysle daňového poriadku, správca dane vykladá ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 a §
51 zákona o DPH extenzívne na ťarchu sťažovateľa, keď požaduje, aby spoločnosť Hutní
montáže a.s. preukázala skutočnosť, kto fyzicky práce vykonal. Túto skutočnosť môže
preukázať výlučne spoločnosť “
8. Sťažovateľka namieta nesprávnosť právneho posúdenia o neunesení dôkazného
bremena s poukazom na skutočnosť, že disponovala materiálnou existenciou plnenia,
čo potvrdil jej odberateľ V tomto kontexte sťažovateľka
uvádza: „Sťažovateľ uskutočnil tieto práce prostredníctvom dodávateľa
a tento ich vykonal prostredníctvom subdodávateľov. Spoločnosť
listom zo dňa 15.09.2015 potvrdila sťažovateľovi úhradu príslušnej DPH
a priložila potvrdenie o tom, že voči nemu správca dane neeviduje daňové nedoplatky.
Prenášať dôkazné bremeno na sťažovateľa, aby tento preukázal, kto reálne práce vykonal,
a týmto podmieňovať odpočet DPH je v rozpore s čl. 59 ods. 2 Ústavy SR a predstavuje
porušenie princípu zákonnosti ukladania daní.“
9. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd v rozsudku
sp. zn. 3 Sžfk 61/2017 z 21. novembra 2018, rozhodujúc o analogickom prípade
sťažovateľky, keď najvyšší súd posudzoval vyrubenie rozdielu na dani z pridanej hodnoty
za iné obdobie ako v prípade napadnutého rozsudku, poukázal na skutočnosť,
že išlo o havarijnú opravu vtokov, kde sťažovateľka disponovala materiálnou existenciou
plnenia, čo jej potvrdil jej odberateľ.
10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa Hutní montáže, a.s. na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, ods. 5 ústavy, právo podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa 35 ods. 1 ústavy, rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 10Sžfk/40/2018 zo dňa 30.01.2019 p o r u š e n é b o l o .
Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 10Sžfk/40/2018 z 30.01.2019 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č.k. 2S/299/2015-96 zo dňa 26.04.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť
sťažovateľovi trovy konania vo výške 100 %.“
11. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola
vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle
čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu
v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
18. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť
iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych
príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu,
ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví
zákon.
19. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke neudržateľnosti
záverov najvyššieho súdu o neunesení dôkazného bremena sťažovateľkou a v námietke,
že v prípade sťažovateľky rozhodovali všeobecné súdy v analogických prípadoch
s diametrálne odlišným výsledkom, pričom tento názorový odklon náležite neodôvodnili.
Sťažovateľka taktiež namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s judikatúrou,
na ktorú poukazovala v kasačnej sťažnosti.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 35
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
24. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015,
IV. ÚS 596/2012, III. ÚS 48/2019).
25. Podľa § 461 zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP“) kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní
zistí, že nie je dôvodná.
26. „Kasačný súd preskúmava napadnuté rozhodnutie zásadne z hľadiska
uplatnených dôvodov kasačnej sťažnosti (sťažnostných bodov). Kasačný súd skúma,
či tu existuje uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. a) až j)
a jeho náležité vymedzenie podľa § 440 ods. 2... Zamietnutie kasačnej sťažnosti
je meritórnym rozhodnutím kasačného súdu. Kasačný súd po vecnom preskúmaní zamietne
kasačnú sťažnosť, ak nie je dôvodná, a teda napadnuté rozhodnutie krajského súdu
je správne... Ak kasačný súd zamieta kasačnú sťažnosť, nemôže sa obmedziť
iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia krajského súdu,
ale musí sa zaoberať so všetkými podstatnými tvrdeniami účastníkov konania a náležite
sa s nimi vysporiadať... Ak kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietne, pôvodné rozhodnutie
krajského súdu ostáva bez zmeny.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A.
a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2018. s. 1717 a 1718.).
27. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný
súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa vzhľadom
na predmet posudzovaného konania nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej
zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnutý rozsudok
nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne
nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý
rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci
a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky. Z ústavnoprávneho hľadiska niet
ani žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku, pretože
sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené.
28. K námietke sťažovateľky o neudržateľnosti záveru najvyššieho súdu,
ktorým najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na skutočnosť, že v prípade,
ak správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov pri daňovej kontrole, musí daňový
subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia na jeho strane skutočne došlo,
čo podľa názoru sťažovateľky predstavuje extenzívny výklad na ťarchu daňových
subjektov, ústavný súd poukazuje na bod 18 napadnutého rozsudku, v ktorom najvyšší súd
uvádza: „Vo vzťahu k námietke, že nemožno dôkazné bremeno ponímať extenzívne
a rozširovať ho aj na preukázanie skutočností, ohľadne ktorých táto povinnosť stíha úplne
iný subjekt, kasačný súd upozorňuje na to, že správca dane zisťoval reálne (hmotné)
poskytnutie služby dodávateľom, ktorý ho odkázal na subdodávateľov. Išlo teda o okolnosti,
ktoré majú priamy súvis s otázkou realizácie zdaniteľného plnenia deklarovaným
dodávateľom (platiteľom dane), ku ktorým má sťažovateľ dôkaznú povinnosť. Pochybnosti
o skutočnom realizátorovi stavebných prác vznikli takpovediac hneď na začiatku
pri zisťovaní, či a ako bolo plnenie realizované, keďže dodávateľ uviedol, že práce
realizoval prostredníctvom subdodávateľov. Dodávateľ teda bol v tomto obchode fakticky
iba prostredníkom, pretože samotné plnenie, čiže stavebné práce, mali byť sťažovateľovi
dodané priamo subdodávateľom.“
29. Ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľky je rozhodné, že správca dane
vykonal šetrenie u subdodávateľov, ktorí mali realizovať predmetné dielo. Ako vyplýva
z bodu 16 napadnutého rozsudku, ani u dodávateľskej spoločnosti, ani u subdodávateľov
sa nepotvrdilo uskutočnenie zdaniteľných plnení, nebolo preukázané, kto deklarované práce
vykonal a či fakturované práce boli fyzicky vykonané. Uvedené bolo potvrdené výsluchom
svedkov, dožiadaním aj medzinárodnou výmenou informácii.
30. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanej veci ide
o vysokošpecializované práce opravy hydrotechnických zariadení regulačných vtokov
a výtokov ľavej plavebnej komory vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, stupeň
Gabčíkovo, na ktorých vykonanie bolo potrebné nie bežné materiálne a strojové
zabezpečenie. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, sťažovateľom
predložené súpisy prác neobsahovali žiadne konkrétne špecializované práce,
ktoré by boli vykonané konkrétnymi subjektmi v konkrétnom čase na konkrétnom mieste
a za konkrétnu sumu.
31. Vo vzťahu k námietke extenzívneho výkladu povinnosti dokazovania v priebehu
daňovej kontroly na ťarchu daňových subjektov považuje ústavný súd za potrebné uviesť,
že v tomto konkrétnom prípade správca dane po tom, ako sťažovateľka počas daňovej
kontroly predložila „Potvrdenie uskutočnenia opráv“ zo 17. júla 2018 (ktoré sťažovateľka
priložila ako prílohu aj k ústavnej sťažnosti, pozn.), pristúpil v rámci svoje dôkaznej
povinnosti k prevereniu celého subdodávateľského reťazca a zistil, že práce nemohli byť
vykonané pre potvrdený nedostatok personálneho a technického vybavenia subdodávateľov.
Správca dane v rámci svojho dôkazného bremena preveroval už uvedené skutočnosti
výsluchom svedkov, dožiadaním aj medzinárodnou výmenou informácií. Následne správca
dane vyzval sťažovateľku, aby predložila stavebný denník, protokol o meraní vôle ložísk
regulačných uzáverov, protokol o dotiahnutí vysokopevnostných skrutiek a prípadnú
zvarovú dokumentáciu, správu o suchých a mokrých funkčných skúškach zariadenia,
menovitý zoznam osôb a evidenčných čísel motorových vozidiel, ktoré mali vstupovať
do objektov vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, s poukazom na skutočnosť,
že sťažovateľkou predložené faktúry, zmluvy o dielo a odovzdávacie protokoly preukazujú
len formálnu stránku obchodného vzťahu, nie aj jeho materiálnu časť (reálne zhotovenie
diela). Sťažovateľka v priebehu daňového konania tieto dôkazy správcovi dane
ani žalovanému nepredložila (s. 12 rozsudku krajského súdu, pozn.).
32. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že čl. 124 ústavy postavil ústavný súd
mimo sústavu všeobecných súdov, ktorým patrí právo, ale aj povinnosť zisťovať skutkové
okolnosti toho-ktorého prípadu, vykonávať a hodnotiť dôkazy a prijímať relevantné právne
závery, ktoré je potrebné v rámci odôvodnení rozhodnutí aj náležite obhájiť. Intervencia
ústavného súdu do výsledkov rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je možná len vtedy,
ak tieto výstupy vykazujú znaky svojvôle a neodôvodnenosti a zároveň majú za následok
porušenie základného práva alebo slobody podľa ústavy či medzinárodnej zmluvy.
V prípade, ak všeobecný súd vo svojom rozhodnutí celkom zreteľne predstaví svoje právne
názory, skutkové zistenia, myšlienkové pochody a rozumným spôsobom aplikuje a vykladá
právo, niet dôvodu, aby ústavný súd také rozhodnutie označil za ústavne nekonformné
(m. m. III. ÚS 78/2011).
33. V kontexte toho bolo pre ústavný súd podstatné, že interpretácia zistených
skutkových okolností a aplikácia normatívneho textu zákonných ustanovení použitých
najvyšším súdom v napadnutom rozsudku je presvedčivá.
34. K námietke sťažovateľky, že najvyšší súd sa nevysporiadal s judikatúrou,
na ktorú poukazovala v kasačnej sťažnosti, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka v ústavnej
sťažnosti žiadnym spôsobom nekonkretizovala, v čom má podľa jej názoru spočívať odklon
najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku od ňou uvádzaných rozhodnutí najvyššieho súdu
a Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), a teda s čím konkrétne
sa podľa jej tvrdení mal najvyšší súd v napadnutom rozsudku vysporiadať. Ústavná
sťažnosť obsahuje len všeobecný argument, že citovaná judikatúra podporovala jej tvrdenia
o tom, že správca dane svojím odôvodnením týkajúcim sa porušenia povinností v zmysle
§ 49 ods. 1 a 2 a § 51 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov prekračuje rámec povinností vyplývajúcich pre sťažovateľku z ustanovení
upravujúcich dokazovanie daňového subjektu.
35. V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd
v bode 22 napadnutého rozsudku uviedol, že judikatúra najvyššieho súdu zaoberajúca
sa dôkazným bremenom, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie zdaniteľného plnenia,
je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa ustálila v tom,
že nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak správca dane nadobudne
na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného
obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Najvyšší súd v tomto
bode napadnutého rozsudku príkladmo poukazuje na jeho viaceré rozhodnutia v obdobných
veciach.
36. V súvislosti s judikatúrou Súdneho dvora ústavný súd konštatuje, že napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu je potrebné vykladať aj v kontexte rozsudku krajského súdu.
Krajský súd sa vo svojom rozsudku podrobne zaoberá judikatúrou Súdneho dvora,
na ktorú v ústavnej sťažnosti poukazuje sťažovateľka, pričom na s. 10 a 11 sa konkrétne
zaoberá argumentmi, z ktorých možno vyvodiť, že sťažovateľkou citovanú judikatúru
Súdneho dvora nemožno v jej prípade analogicky použiť, a to predovšetkým s poukazom
na skutočnosť, že sťažovateľka nevynaložila dostatočnú starostlivosť na preverenie
svojho zmluvného partnera a následky svojho konania spočívajúce v pochybnostiach,
kto, kedy a ako práce zhotovil, tak musí znášať sama. Krajský súd v tomto kontexte cituje
príslušnú judikatúru Súdneho dvora (s. 11 rozsudku krajského súdu, pozn.). Vzhľadom
na uvedené je aj táto námietka sťažovateľky z ústavnoprávneho hľadiska zjavne
neopodstatnená.
37. Vo vzťahu k poslednej námietke sťažovateľky, podľa ktorej všeobecné súdy
v jej prípade rozhodovali v analogických prípadoch s diametrálne odlišným výsledkom,
pričom svoj „názorový posun“ neodôvodnili, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Sžfk 61/2017 rozsudkom z 21. novembra 2018 zrušil rozsudok
krajského súdu sp. zn. 5 S 332/2015 zo 7. februára 2017, a to z dôvodu, že v ďalšom konaní
je krajský súd povinný zistiť, či výsledkom preverovania polície bolo začaté trestné stíhanie
pre konkrétny skutok vo veci a v akom štádiu je trestné konanie.
38. Z uvedeného je zrejmé, že konanie vedené krajským súdom
pod sp. zn. 5 S 322/2015, v ktorom krajský súd rozhoduje o žalobe sťažovateľky
v analogickom prípade, nebolo právoplatne ukončené rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžfk 61/2017 z 21. novembra 2018, od ktorého sa mal najvyšší súd názorovo
odkloniť v napadnutom rozsudku. Vzhľadom na uvedené nedošlo v prípade sťažovateľky
ani z uvedeného hľadiska k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť ústavnej sťažnosti
pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
39. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 35
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy je potrebné uviesť, že sťažovateľka namietala porušenie týchto
základných práv v spojení alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo
k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je zjavné, že nemohlo dôjsť
ani k porušeniu týchto označených práv. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
III.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
40. Právna vec sťažovateľky sa vzťahuje na rozhodovanie správnych orgánov
v daňovom konaní a súdov, ktoré následne preskúmavajú správnosť určenia príslušnej
daňovej povinnosti a vyrubeného rozdielu dane. V tomto smere je potrebné odkázať
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie
čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva, že v zásade vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové,
argumentujúc, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority
prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP
z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok veľkej komory ESĽP
z 12. 7. 2001, body 24 31). Výnimku z tejto zásady ESĽP pripúšťa len v takých daňových
veciach, kde daňové konanie považuje za konanie trestné.
40.1 Ústavný súd si je vedomý, že vo veci Ferrazzini proti Taliansku (rozhodnutie
z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98) ESĽP konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6
ods. 1 dohovoru na daňové záležitosti, „a to napriek finančným dôsledkom,
ktoré nevyhnutne majú na platiteľov daní“. V tom istom rozhodnutí však ESĽP pripomenul,
že dohovor „je živý nástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných pomerov
a Súdu prináleží zrevidovať, či by na základe zmeny názorov spoločnosti na právnu
ochranu, ktorá má byť zaručená jednotlivcom v ich vzťahoch s orgánmi verejnej moci,
nemala byť pôsobnosť článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru rozšírená na spory medzi
občanmi a orgánmi verejnej moci o zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov“.
40.2 Ústavný súd sa stotožňuje s názorom ESĽP, že aj dohovor ako každodenne
realizovaný a aplikovaný právny predpis má byť „živým nástrojom“, a je tak úlohou
orgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho ustanovenia i s ohľadom na možné meniace
sa spoločenské podmienky. V tejto súvislosti je preto potrebné zohľadniť spoločenské
pomery, ktoré podmieňovali podobu dohovoru v období jeho vzniku.
40.3 Vývoj judikatúry ESĽP však postupne speje k novoformulovaným kritériám
na posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na spory o zákonnosť
administratívnych rozhodnutí medzi správnymi orgánmi a fyzickými osobami
a právnickými osobami. Do popredia sa dostáva predovšetkým kritérium individuálnych
záujmov jednotlivca dotknutých administratívnym zásahom v spojení so skúmaním rozsahu
uplatnenia diskrečných právomocí správneho orgánu pri realizácii tohto zásahu
(pozri Pecníková, M. Tendencie aplikácie článku 6 ods. 1 dohovoru v sporoch s orgánmi
verejnej moci. In: Justičná revue, č. 5/2002, s. 616 – 635.).
40.4 Za danej situácie charakterizovanej značným stupňom neustálenosti
a permanentne prebiehajúcej kryštalizácie názorov ESĽP na interpretáciu pojmu „občianske
práva a záväzky“ použitého v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj pri rozhodovaní o sporoch
medzi fyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť rozhodnutí
daňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku – rozsudok z 24. 2. 1994, séria A, č. 284,
Georgiou proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie zo 16. 5. 2000 o prijateľnosti sťažnosti
č. 40042/98, Ferrazzini proti Taliansku – rozhodnutie z 12. 7. 2001 vo veci sťažnosti
č. 44759/98) ústavný súd nevidí žiaden rozumný dôvod robiť z hľadiska založenia svojej
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pri preskúmavaní postupov a rozhodnutí
všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva rozdiely medzi sťažovateľmi,
ktorí v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a sťažovateľmi, ktorí tvrdia porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto pozíciu potvrdzuje
aj ustálená judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej formuláciou uvedenou v čl. 46
ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril
zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany
podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Zároveň ústavný súd stabilne vyslovuje
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v takých konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, v ktorých je predmetom preskúmania rozhodnutie všeobecného súdu
v správnom súdnictve týkajúce sa daňových záležitostí (I. ÚS 238/06, III. ÚS 305/08).
41. Rešpektujúc uvedenú judikatúru ESĽP a prihliadajúc pritom na skutočnosť,
že vo veci sťažovateľky správne orgány neuložili sankciu za porušenie právnej (zákonnej)
povinnosti, ale išlo vyrubenie rozdielu na dani z pridanej hodnoty (teda nedošlo k uloženiu
sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka
druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje
charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať
aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel and Others
v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP
z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd dospel k záveru, že na vec sťažovateľky
nie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru.
42. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu