Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 138/2020
PDF · 195.95 KB
No categories available
II. ÚS 138/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
Mgr. Michalom Zemanom, Medená 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 7/2018 z 26. septembra 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 1 ObdoV 7/2018 z 26. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 37/2016 z 29. novembra 2017, ktorým bol v odvolacom
konaní potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cb 25/2004 z 28. júna
2016, ktorý rozhodol vo veci ako súd prvej inštancie. Najvyšší súd v odvolacom rozsudku
sp. zn. 4 Obo 37/2016 uviedol, že z obsahu podania označeného ako odvolanie zistil, že ide
o totožné podanie ako sťažovateľ podal proti skoršiemu rozsudku vo veci č. k.
3 Cb 25/2004-978 z 25. novembra 2014, samotné podanie označuje tento skorší rozsudok
(ktorý už bol zrušený v skoršom odvolacom konaní, pozn.) ako predmet konania a je
datované 1. decembra 2014. Preto považoval odvolací súd takéto podanie len za opätovné
doručenie odvolania smerujúceho proti skoršiemu rozsudku a viac sa ním nezaoberal.
3. Proti tomuto rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, odôvodňujúc
jeho prípustnosť podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tým,
že nesprávnym postupom odvolacieho súdu mu bola znemožnená realizácia procesných
práv takým spôsobom, ktorý je v rozpore s právom na spravodlivý proces. Uviedol, že pri
vyhotovovaní odvolania síce došlo k chybe v písaní, ale z jeho obsahu je zrejmé, že môže
smerovať aj proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, pretože odôvodnenie nového
a skoršieho rozsudku sú takmer totožné. Sťažovateľ ďalej vyslovil názor, že bolo
povinnosťou odvolacieho súdu ho vyzvať na odstránenie vád podania podľa § 373 ods. 1
CSP a keďže toto podanie súd prvej inštancie zaslal ostatným účastníkom na vedomie
a vyjadrenie, zároveň krajský súd preukázal, že ho považuje za odvolanie proti neskoršiemu
rozsudku.
4. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne
neprípustné podľa § 447 písm. f) CSP s odôvodnením, že uvádzaný dôvod prípustnosti
dovolania nie je daný. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sa uvádza:
«41. S prihliadnutím na obsah oboch podaní žalobcu 1/ označených ako odvolanie
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. novembra 2014, sp. zn. 3Cb/25/2004
datované 1. decembra 2014 (č. l. 989 a č. l. 1061) dovolací súd sa stotožňuje s názorom
odvolacieho súdu, že ide rovnaké podanie, ktoré žalobca 1/ podal proti rozsudku Krajského
súdu Bratislava z 25. novembra 2014, sp. zn. 3Cb/25/2004-978. Obsahujú identické
odvolacie námietky, smerujúce proti totožnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
Z argumentácie obsiahnutej v odvolaní je zrejmé, že v obidvoch prípadoch je predmetom
preskúmania rozhodnutie súdu prvej inštancie z 25. novembra 2014, sp. zn. 3Cb/25/2004-
978. Dovolací súd pripomína, že odvolací súd sa podaním žalobcu 1/ datovaným
1. decembra 2014 už zaoberal, neignoroval ho, predmetnú vec preskúmal a vo veci
rozhodol (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. februára 2016, č. k.
40bo/1/2015-1028). K tomu treba dodať, že pri posudzovaní procesného úkonu podľa jeho
obsahu súd nemôže určitému úkonu dávať iný význam než účastníkom sledovaný zmysel;
nemôže si „domýšľať“, obsah úkonu alebo urobiť závery, ktoré z neho v skutočnosti
nevyplývajú.
42. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že vyššie uvedené
námietky žalobcu 1/ nezakladajú prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP,
pretože dovolateľ nepreukázal, že by odvolací súd svojím nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalobcovi 1/ ako strane sporu, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že by tým bolo došlo k porušeniu práva žalobcu 1/ na spravodlivý proces.»
5. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd pochybil, keď nezistil vadu
zmätočnosti. Sťažovateľ je toho názoru, že odvolací súd bol povinný vyzvať ho
na odstránenie vád jeho odvolania, pretože išlo o nezrozumiteľné podanie, ktoré svojím
obsahom mohlo byť odvolaním proti ostatnému rozsudku. V tejto súvislosti argumentuje:
„Aj keď sťažovateľ uskutočnil pri vyhotovovaní Odvolania chybu (nesprávne
označenie napadnutého rozsudku), z obsahu odvolania je však zrejmé, že môže smerovať aj
proti novému Prvostupňovému rozsudku, nakoľko odôvodnenie nového Prvostupňového
rozsudku a Pôvodného prvostupňového rozsudku je takmer totožné...
... ako vyplýva z návrhu petitu Podania, sťažovateľ sa v Podaní domáhal aby
Druhostupňový súd priznal sťažovateľovi voči žalovanému celú ním žalovanú sumu...,
pričom takéto rozhodnutie bolo možné dosiahnuť len zmenou nového Prvostupňového
rozsudku. Taktiež z dátumu, kedy bolo Podanie osobne podané na Prvostupňový súd
(11.7.2016), vyplýva, že toto Podanie bolo podané v rámci plynutia lehoty na podanie
odvolania proti novému Prvostupňovému rozsudku. Taktiež je ťažko predstaviteľné, že by
Prvostupňovému súdu niekto doručoval pôvodné odvolanie proti rozsudku, ktorý bol už
právoplatne zrušený.
... sa Druhostupňový súd týmto Podaním zaoberal v odôvodnení nového
Prvostupňového rozsudku (bod 16) v rámci podaných odvolaní, potvrdil tým, že si bol
vedomý toho, že sťažovateľ chcel podať odvolanie proti novému Prvostupňovému
rozsudku...
... Prvostupňový súd doručil Podanie na vyjadrenie ostatným stranám v rámci
konania o odvolaní proti novému Druhostupňovému rozsudku. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že aj Prvostupňový súd nepovažoval Podanie za predloženie rovnopisu Pôvodného
odvolania...
Vzhľadom na vyššie popísanú vadu Podania, bolo povinnosťou Prvostupňového súdu
postupovať podľa § 373 ods. 1 CSP...
... sám sťažovateľ podaním, ktoré bolo doručené Prvostupňovému súdu dňa
7.10.2016... nedostatok Odvolania odstránil, nakoľko uviedol, že uvedené Odvolanie
predstavuje Odvolanie proti Prvostupňovému rozhodnutiu...
Tým, že tak Druhostupňový súd neurobil a v rámci Rozsudku sa preto nevysporiadal
ani s jediným odvolacím dôvodom sťažovateľa, Druhostupňový súd odňal sťažovateľovi
možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na súd a spravodlivé súdneho konanie...
... Porušovateľ sťažovateľom podané dovolanie (ktorým sa napádala vyššie uvedené
porušenie) odmietol, taktiež odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a porušil jeho
právo na súd a spravodlivé súdneho konanie...“
6. Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 26.9.2019, sp. zn. 1ObdoV 7/2018 porušené boli.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.9.2019, sp. zn.
1ObdoV 7/201 sa v časti, v ktorej bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté a rozhodnuté
o nároku žalovaného na náhradu trov konania voči sťažovateľovi, zrušuje a vec sa mu
vracia na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania na účet
právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúra
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.).
12. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Právne posúdenie veci
15. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho práv podľa ústavy a dohovoru došlo
tým, že najvyšší súd v posudzovanej veci nesprávne ustálil, že podmienky prípustnosti
dovolania nie sú splnené, keď nezistil dovolateľom tvrdený nesprávny procesný postup
odvolacieho súdu, ktorým bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces a prístup
k súdu. Len pre úplnosť ústavný súd dodáva, že sťažovateľ vymedzil predmet prieskumu
ústavného súdu označením dovolacieho rozhodnutia, postup či rozhodnutie krajského súdu
ústavnou sťažnosťou nenapáda.
16. Z judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 159/08,
IV. ÚS 596/2012, III. ÚS 365/2017) vyplýva, že otázku posúdenia prípustnosti dovolania
rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti
dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa
v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú.
17. Vychádzajúc z citovanej judikatúry, v zmysle ktorej posudzovanie splnenia
podmienok dovolacieho konania je zásadne v právomoci najvyššieho súdu, a zohľadňujúc
argumentáciu sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti, sa teda úloha ústavného súdu v tejto
veci obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v napadnutom uznesení dostatočným
spôsobom odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania. V opačnom prípade by totiž
ústavný súd nahrádzal právomoc najvyššieho súdu, čo s odkazom na už uvedené zjavne nie
je jeho úlohou.
18. V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou ústavný súd pripomína, že § 373
ods. 1 CSP ustanovuje, že „ak odvolanie obsahuje odstrániteľné vady, súd prvej inštancie
vyzve odvolateľa, aby chýbajúce náležitosti doplnil...“. Vzhľadom na to, že sporné podanie
podľa dostupných informácií (sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu ani predmetné
podanie ani dovolanie, pozn.) obsahovalo označenie nesprávneho rozhodnutia, proti
ktorému odvolanie smerovalo, nešlo o „chýbajúcu náležitosť“ odvolania, ktorá by bola
dôvodom na zaslanie výzvy súdu na jej doplnenie podľa § 373 ods. 1 CSP. Nešlo teda
o absenciu predpísanej náležitosti odvolania, ale o jej nesprávne uvedenie. K tomu
vo všeobecnosti treba uviesť, že nedostatok predpísaných náležitostí v závislosti
od intenzity týchto nedostatkov môže spôsobiť jednak nezrozumiteľnosť návrhu na začatie
konania, ktoré je vhodné a potrebné odstraňovať, alebo diskvalifikovať podanie natoľko, že
nie je spôsobilé vyvolať účinky začatia konania, ktoré účastník zamýšľal. Deliaca línia
môže byť v jednotlivých prípadoch veľmi tenká. V danom prípade vyhodnotil odvolací súd
podanie ako nespôsobilé vyvolať začatie odvolacieho konania vo vzťahu k novému
rozsudku, a preto sťažovateľa písomne vyrozumel o tomto posúdení podania v odôvodnení
rozhodnutia, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní účastníka v 2. rade a žalovaného.
Predmetný rozsudok odvolacieho súdu vyhodnotil odvolania žalobcu v 2. rade a žalovaného
ako nedôvodné a podaním sťažovateľa sa viac nezaoberal. Tento postup vo vzťahu
k novému rozsudku nemožno hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný, ide o jeden
z možných výkladov.
Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov odvolacieho konania, krajský súd odôvodnil
priznanie trov sťažovateľovi z dôvodu úspechu. K tomu treba poznamenať, že procesný
úspech sťažovateľ nebol založený dôvodnosťou jeho podania, ktorým zamýšľal začatie
odvolacieho konania, ale neúspechom odvolania protistrany – žalovaného s jeho odvolaním.
Ústavný súd by z hľadiska procesnej čistoty konania pripúšťal taký postup
odvolacieho súdu, ktorým by bolo samostatným procesným uznesením pre prekážku res
iudicata (podľa § 354 v spojení s § 230 a § 161 ods. 2 CSP) zastavené konanie o opätovne
podanom odvolaní, o ktorom už raz bolo právoplatne rozhodnuté tak, že ním napadnuté
rozhodnutie bolo zrušené a vrátené okresnému súdu. Predmetné sporné podanie totiž podľa
dostupných údajov obsahovalo všetky podstatné náležitosti odvolania vo vzťahu ku už
právoplatne zrušenému rozsudku. Vo vzťahu k tomuto skoršiemu rozsudku nie je naplnená
objektívna stránka prípustnosti odvolania – čiže existencia rozhodnutia spôsobilého
prieskumu. Uvedené však ústavný súd uvádza len ako obiter dictum, pretože odvolacie
rozhodnutie nebolo na ústavnom súde napadnuté a navyše spornosť posúdenia obsahu
podania sťažovateľa, ktorým sa pokúsil o začatie odvolacieho konania, nedosahuje
ústavnoprávnu intenzitu, keďže ani po aplikovaní popísaného prísnejšieho procesného
postupu by sťažovateľ nedosiahol vecné prejednanie svojho podania v odvolacom konaní.
19. Vzhľadom na predmet vymedzený ústavnou sťažnosťou sa preto ústavný súd
obmedzil na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu. Najvyšší súd v tejto súvislosti preskúmal namietaný procesný postup odvolacieho
súdu a dostatočne jasne ozrejmil, že nepovažuje za nesprávny postup, ak krajský súd
na zmenu označenia odvolaním napadnutého rozsudku sťažovateľa nevyzval. Ústavný súd
považuje toto odôvodnenie za strohé, nereflektujúce popísané procesné možnosti zastavenia
odvolacieho konania. Napriek tomu však ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľa
za zjavne neopodstatnenú, ktorá zo skôr uvedených dôvodov nemá potenciál byť dôvodom
zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Absencia ústavným súdom uvedených
úvah v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nedosahuje takú ústavnoprávnu relevanciu,
ktorá by bola dôvodom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie. Na uvedené nemá vplyv ani
skutočnosť, že súd prvého stupňa v rámci prípravy veci na predloženie na odvolacie konanie
zaslal predmetné podanie na vyjadrenie protistrane. Až odvolací súd je kompetentný
vyhodnotiť obsah odvolania po vecnej stránke a ani prípadne odlišný názor súdu prvej
inštancie v tejto otázke na účely procesných úkonov nie je právne významný.
20. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich
porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri
predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
21. Vzhľadom na to, že bola sťažnosť odmietnutá ako celok, stratilo opodstatnenie
zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu