Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 134/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

, , , a ,

, , zastúpených advokátskou kanceláriou AK MS

s. r. o., Galandova 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miloslav Šimkovič,

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2019,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, , , ,

, a , ,

(ďalej len „sťažovatelia), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali podľa § 421 ods. 1

písm. a) (ďalej len ,P“) dovolanie proti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2017, ktorým bol v odvolacom

konaní potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „súd prvej inštancie“)

sp. zn. z 10. marca 2016. Týmto rozsudkom súdu prvej inštancie bola

zamietnutá žaloba sťažovateľov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi

ČSOB, a. s., a heroal-SLOVAKIA s. r. o., Bojnice. Sťažovatelia v žalobe tvrdili, že pri

priamom predaji založenej nehnuteľnosti, ktorej boli sťažovatelia vlastníkmi, boli porušené

ustanovenia záložnej zmluvy.

3. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľov napadnutým uznesením odmietol podľa

ako procesne neprípustné a konštatoval, že sťažovatelia neoznačili

rozhodnutie dovolacieho súdu vyjadrujúce právne názory, od ktorých sa odvolací súd

odklonil a zaujal iný právny názor, než ku konkrétnej právnej otázke zaujal dovolací súd.

Sťažovateľmi označený dovolací dôvod nebol teda vymedzený spôsobom uvedeným

v . V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sa uvádza:

„Žalobcovia v 1. rade až v 4. rade za takéto rozhodnutie dovolacieho súdu označili

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky -398 zo dňa

27.11.2008.

Z obsahu citovaného uznesenia je iba zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

v dovolacom konaní zrušil napadnuté dovolaním, ale z odôvodnenia nie je zrejmá žiadna

právna otázka, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ani to, že odvolací súd sa

v napadnutom rozhodnutí týmto dovolaním od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu odklonil. Žalobcovia v 1. až vo 4. rade ich tvrdenie ohľadne odklonenia pri riešení

právnej otázky, od ktorej záviselo napadnuté rozhodnutie žiadnym konkrétnym dôkazom

nepreukázali. Z konštatovania dovolacieho súdu v odôvodnení uznesenia

je iba zrejmé, prečo dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil,

čo uložil v novom konaní skúmať a aké dokazovanie vykonať. Z odôvodnenia uznesenia

dovolacieho súdu však nevyplýva žiadna právna otázka, u ktorej by dovolací súd vyslovil

konkrétny právny záver ohľadne riešenia problematiky v napadnutom rozhodnutí, to jest

predaja zálohu...“

4. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že najvyšší súd porušil ich právo na prístup

k súdu, keď uzavrel, že označený dovolací dôvod nebol správne vymedzený. Odôvodenie

napadnutého uznesenia podľa názoru sťažovateľov nespĺňa požiadavku racionality, porušuje

legitímne očakávania sťažovateľov a je prejavom formalistického posúdenia argumentov.

Sťažovatelia ďalej poukazujú na ukrátenie na právach v súvislosti s tým, že svoje

dovolanie podávali v čase aplikovateľnosti právneho názoru najvyššieho súdu o zákaze

kumulácie dovolacích dôvodov vysloveného v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.

, a preto boli nútení vymedziť len dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1

písm. a) . Sťažovatelia považujú spôsob, akým formulovali dovolací dôvod,

za zákonný:

«Dovolací návrh s použitím uznesenia 1M Obdo V18/2007 zo dňa 27.11.2008

vymedzovalo právnu otázku, s ktorou sa odvolací súd nevysporiadal v rozpore s týmto

Uznesením NS SR (ktoré je konkrétne v tejto veci) a odlišne od jej posúdenia odvolacím

súdom. Vymedzená tak bola právna otázka výkonu záložného práva podľa § 299

pri výkone záložného práva v nadväznosti na skutkový a právny

stav daného sporu t.j. ako je potrebné vykladať pojem ,,iný vhodný predaj“ v súlade s ust. §

299 , konkrétne na stranách 5 až 6 jeho odôvodnenia.

... Právne posúdenie výkonu záložného práva z pohľadu aplikácie , ktoré

bolo skutočne predmetom právneho posúdenia v Uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 27.11.2008, najmä to:

- čo je možné považovať za pojem iný vhodný predaj,

- ktorá zo strán sporu má dôkazné bremeno v podobe splnenia podmienok

týkajúcich sa výkonu záložného práva v súlade s

nie je známe, že boli následne rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR spochybnené

alebo vyvrátené. Z tohto dôvodu preto Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 27.11.2008 spĺňalo požiadavku ustálenej rozhodovacej praxe

a dovolací súd pochybil, keď vlastné skôr vydané rozhodnutie v rozpore s jeho obsahom

o 12 rokov neskôr vníma len ako uznesenie procesnej povahy neobsahujúce žiadne právne

posúdenie.»

Sťažovatelia v závere požiadali o priznanie finančného zadosťučinenia v sume

25 000 € s odôvodnením, že:

„Zo sťažovateľov v čase podania žaloby ako produktívnych osôb sa za neúmerne

dlhé súdne konanie (23 rokov) stali osoby pokročilého dôchodkového veku, pričom v

súčasnosti sú ich hlavným príjmom len starobné dôchodky. Počas neúmerne dlhého

súdneho sporu sa viac a viac prehlbovala právna neistota sťažovateľov vo veci majetku...“

5. Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

31.1.2019 boli porušené základné práva a slobody sťažovateľov podľa

Slovenskej republiky, základné práva a slobody podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

31.1.2019 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na nové dovolacie konanie.

Sťažovateľom sa priznáva nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške

25.000,- Eur...

Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúra

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou od

1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 36 od. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Právne posúdenie veci

16. Sťažovatelia namietajú, že k porušeniu ich označených práv podľa

a dohovoru došlo tým, že najvyšší súd v posudzovanej veci nesprávne ustálil, že podmienky

prípustnosti dovolania nie sú splnené z dôvodu formálnosti posúdenia ich dovolacích

námietok.

17. Z judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) vyplýva, že otázku posúdenia prípustnosti dovolania

rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti

dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa

v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú.

18. Vychádzajúc z citovanej judikatúry, v zmysle ktorej posudzovanie splnenia

podmienok dovolacieho konania je zásadne v právomoci najvyššieho súdu a zohľadňujúc

argumentáciu sťažovateľov v ich ústavnej sťažnosti sa teda úloha ústavného súdu v tejto

veci obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v napadnutom uznesení dostatočným

spôsobom odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania. V opačnom prípade by totiž

ústavný súd nahrádzal právomoc najvyššieho súdu, čo s odkazom na už uvedené zjavne nie

je jeho úlohou.

19. Po predbežnom posúdení sťažnostnej argumentácie ústavný súd konštatuje, že

z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa presvedčil, že poskytuje

odpoveď na procesné otázky majúce vplyv na prípustnosť dovolania. Sťažovateľom v tomto

rozsahu boli ozrejmené kľúčové dôvody odmietnutia dovolania, odôvodnenie nevykazuje

znaky arbitrárnosti či svojvôle pri aplikácii procesného práva a zároveň zodpovedá rozsahu

požiadaviek kladených na riadne odôvodnenie rozhodnutia procesnej povahy

o neprípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

odklonu pri riešení právnej otázky naformulovanej v dovolaní vo vzťahu „k inému

vhodnému predaju“ najvyšší súd v podstatnom uviedol, že rozhodnutie sp. zn.

1 M Obdo 18/2007, na ktoré sťažovatelia poukazovali, neobsahuje také riešenie právnej

otázky, od ktorého odklon sťažovatelia tvrdili. Ústavný súd sa z príloh ústavnej sťažnosti

presvedčil, že referenčný judikát túto právnu otázku nerieši spôsobom vyslovenia

generálneho právneho názoru, ale len v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu v tejto

konkrétnej veci s vyslovením potreby doplnenia dokazovania v priebehu ďalšieho konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že táto sťažnostná námietka nemá

potenciál byť dôvodom zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, a teda je zjavne

neopodstatnená.

20. K ďalším sťažnostným námietkam ústavný súd dodáva, že dovolací dôvod podľa

sa vzťahuje na vyriešenie právnej otázky kľúčovej ‒

rozhodujúcej, od ktorej je závislé rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci. Preto sa dá

rozumne predpokladať, že dovolacie dôvody podľa až c) zásadne

nie sú uplatniteľné popri sebe, ale len výberovo ‒ niektorý jeden znich. Ustálená

rozhodovacia prax dovolacieho súdu totiž alebo neexistuje, alebo existuje a je nejednotná

alebo existuje a je riadne jednotne ustálená. Všetky tieto situácie vo vzťahu k totožnej

právnej otázke nemôžu nastať súčasne. Avšak nie je vylúčená ani situácia, keď by boli

v odvolacom konaní vyriešené viaceré právne otázky, od vyriešenia ktorých je súčasne

závislé rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci. Len v takomto prípade by bolo možné

aplikovať dovolací dôvod podľa jednotlivých písmen popri sebe

vo vzťahu k rôznym právnym otázkam, ktoré boli kľúčové pre rozhodnutie. To však nebol

prípad sťažovateľov. Sťažovatelia podali dovolanie 25. januára 2018 s vymedzením právnej

otázky vo vzťahu k „inému vhodnému predaju zálohu“ a doplnili ho podaním zo 4. januára

2019, v ktorom poukazovali na riešenie otázky „určovania všeobecnej hodnoty majetku“

v rozhodovacej praxi, čím sa pokúsili o rozšírenie dovolacích dôvodov poukazom na odklon

pri riešení ďalšej právnej otázky. Vzhľadom na uplynutie lehoty na podanie dovolania,

v ktorej je podľa možné rozširovať dovolacie dôvody, nemožno vytýkať

dovolaciemu súdu formalizmus pri posudzovaní tohto podania. Uvedená námietka je preto

z ústavnoprávneho hľadiska nevýznamná.

21. Zároveň ústavný súd podotýka, že výber uplatnených dovolacích dôvodov je

vecou dovolateľa, jeho voľbou a procesnou zodpovednosťou. Ak sťažovatelia nesúhlasili

s výkladom zaujatým v zjednocujúcom stanovisku neumožňujúcim kumuláciu dovolacích

dôvodov, nič im nebránilo tento právny názor vyargumentovať a uplatniť viaceré dovolacie

dôvody a až po odmietnutí ich prieskumu dovolacím súdom (pre viazanosť zjednocujúcim

stanoviskom) namietať porušenie svojich práv aplikáciou takéhoto právneho názoru

zo strany dovolacieho súdu v ich veci. Ak však sťažovatelia uplatnili z vlastnej vôle, hoci

riadiac sa zjednocujúcim stanoviskom, iba jeden dovolací dôvod, nemožno vzhliadnuť

v takom konaní porušovanie základných práv dovolacím súdom.

22. Vychádzajúc z uvedených úvah, ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv

sťažovateľov neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť

vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

23. Vzhľadom na to, že bola sťažnosť odmietnutá ako celok, stratilo opodstatnenie

zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi, ktoré sú závislé od vyslovenia porušenia

práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu