Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 375/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , a ,

, , zastúpených advokátom JUDr. Jozefom

Polákom, Aleja slobody 50, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. -1751 z 19. februára 2019

a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k.

-1751 z 19. februára 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín č. k. -1751 z 19. februára

2019 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 640,66 € (slovom

šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov), ktorú j e Okresný súd Dolný Kubín

p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Jozefa Poláka, Aleja slobody 50, Dolný

Kubín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a ,

, (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len

„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-1751 z 19. februára 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Ústavný súd uznesením sp. zn. -11 z 5. decembra 2019 prijal

ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde

pod sp. zn. o zaplatenie sumy 117 904,12 € s príslušenstvom vystupoval

sťažovateľ v 1. rade v procesnom postavení žalovaného v 2. rade a sťažovateľ v 2. rade

v procesnom postavení žalovaného v 3. rade. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. februára 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil žalovaným v 1. až 3. rade

povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 38 368,90 € s príslušenstvom

2

a zmluvnou pokutou, žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne

a nerozdielne sumu 34 569,50 € s príslušenstvom a zmluvnou pokutou. Záväzky

sťažovateľov vznikli na základe ručiteľských vyhlásení, v zmysle ktorých sa sťažovatelia

zaviazali uspokojiť pohľadávky žalobcu vyplývajúce z lízingových zmlúv za žalovaného

v 1. rade ako dlžníka. Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) ako odvolací súd rozsudkom sp. zn.

14 Cob 68/20l17 z 12. júla 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil v tej časti, ktorým bola žalovaným sťažovateľom uložená

povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 38 368,90 € s príslušenstvom,

a v tej časti, ktorým bola sťažovateľovi v 1. rade uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

34 569,50 € s príslušenstvom. Krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil

vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, ako aj v tej časti, ktorým bola sťažovateľom uložená

povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu.

4. Proti rozsudku krajského súdu v časti výrokov, ktorými bol rozsudok okresného

súdu potvrdený, t. j. v časti uloženia povinnosti sťažovateľom zaplatiť spoločne

a nerozdielne žalobcovi sumu 38 368,90 € s príslušenstvom, a v časti uloženia povinnosti

sťažovateľovi v 1. rade zaplatiť žalobcovi sumu 34 569,50 € s príslušenstvom, podali

sťažovatelia dovolanie.

5. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 15. októbra 2018 bolo

sťažovateľovi v 2. rade na základe jeho žiadosti priznané oslobodenie od súdneho poplatku

za dovolanie proti rozsudku krajského súdu v rozsahu 90 %.

6. Okresný súd následne výzvou z 19. novembra 2018 vyzval sťažovateľov, aby

do 15 dní od doručenia výzvy zaplatili spoločne a nerozdielne súdny poplatok za dovolanie

v sume 460 € (vypočítaný ako 6 % zo sumy 38 368,90 €, t. j. 2 302 € x 2 = 4 604 €, z toho

10 % = 460 €). Sťažovateľ v 2. rade súdny poplatok v takto určenej výške na výzvu súdu aj

26. novembra 2018 zaplatil.

3

7. Zároveň výzvou z 19. novembra 2018 okresný súd vyzval aj sťažovateľa v 1. rade,

aby do 15 dní od doručenia výzvy zaplatil súdny poplatok za dovolanie v sume 8 222 €

(vypočítaný ako 6 % zo sumy 38 368,90 €, t. j. 2 302 € x 2 = 4 604 €, z toho 90 % = 4 144 €

a 6 % zo sumy 34 569,50 €, t. j. 2 074 € x 2 = 4 148 €, spolu celkom 8 292 € - 70 € =

8 222 €). Okresný súd zároveň sťažovateľov poučil, že ak nebude poplatok v určenej dobe

zaplatený, súd konanie o dovolaní zastaví v zmysle § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej

rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

8. Okresný súd uznesením sp. zn. z 8. januára 2019 (ďalej len

„uznesenie o zastavení dovolacieho konania“), ktoré bolo vydané vyšším súdnym

úradníkom, vo výroku I rozhodol, že dovolacie konanie zastavuje, a vo výroku II rozhodol,

že žalobca má voči sťažovateľom nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom

rozsahu.

9. Proti uzneseniu o zastavení dovolacieho konania podali sťažovatelia sťažnosť,

o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že sťažnosť sťažovateľov

zamietol a zároveň rozhodol o vrátení kráteného súdneho poplatku. Okresný súd napadnuté

uznesenie odôvodnil tým, že keďže medzi sťažovateľmi bolo založené nerozlučné

spoločenstvo, ktoré sa prejavilo tým, že boli zaviazaní na úhradu žalovanej sumy spoločne

a nerozdielne, neuhradením súdneho poplatku sťažovateľom v 1. rade za spoločne podané

dovolanie vznikla prekážka, ktorá bráni pokračovaniu v konaní o dovolaní, bez ohľadu

na skutočnosť, že si sťažovateľ v 2. rade svoju poplatkovú povinnosť splnil. Okresný súd

uviedol, že práve z dôvodu existencie nerozlučného spoločenstva sťažovateľov nemožno

konať o ich dovolaní pred zaplatením celej sumy súdneho poplatku zaň, t. j. pred zaplatením

sumy 460 € a zároveň sumy 8 222 €.

10. Sťažovatelia v podanej ústavnej sťažnosti namietajú svojvoľnosť, arbitrárnosť

a zjavnú neodôvodnenosť napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorý rozhodol

o zamietnutí sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu o zastavení dovolacieho konania

4

napriek tomu, že sťažovateľ v 2. rade zaplatil súdny poplatok za podané dovolanie v celom

rozsahu. Podľa sťažovateľov na zastavenie dovolacieho konania neboli splnené zákonom

ustanovené podmienky, a preto došlo napadnutým uznesením okresného súdu k odmietnutiu

spravodlivosti, ako aj k porušeniu práva sťažovateľov na prístup k súdu.

11. Sťažovatelia argumentujú, že pokiaľ medzi nimi existuje nerozlučné

spoločenstvo, tak ako to vyplýva zo záveru okresného súdu, neexistoval zákonný dôvod

na zastavenie dovolacieho konania za situácie, ak sťažovateľ v 2. rade, ktorému bolo

priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v dovolacom konaní v rozsahu 90 %,

súdny poplatok za podané dovolanie vo vyrubenej výške riadne a včas zaplatil.

12. Sťažovatelia zastavajú názor, že okresný súd nesprávne aplikoval zákon

o súdnych poplatkoch, ako aj v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). V tejto súvislosti uvádzajú, že porovnaním

jednotlivých znení je zrejmé, že novelou

vykonanou s účinnosťou od 1. januára 2004 bolo zo znenia

ods. 1 v súvislosti s nezaplatením súdneho poplatku

vypustené slovo „celkom“, s čím právna úprava následkov nezaplatenia súdneho poplatku

platná do 31. decembra 2003 spájala zastavenie konania, okrem prípadov uvedených pod

písmenami a) a b) citovaného ustanovenia. Vzhľadom na uvedené sú sťažovatelia toho

názoru, že nezaplatenie súdneho poplatku z ich strany vo výške určenej vo výzve okresného

súdu nemá za následok zastavenie konania o celom uplatnenom nároku.

13. Sťažovatelia uvádzajú, že interpretácia a aplikácia ustanovení zákona o súdnych

poplatkoch a zo strany okresného súdu popiera účel

a význam základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov konania, a dôvody, na ktorých je napadnuté uznesenie založené, popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

5

14. Sťažovatelia namietajú, že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, na základe

akej právnej úpravy došlo k zastaveniu dovolacieho konania. Sťažovatelia tiež namietajú, že

tým, že okresný súd neuviedol v napadnutom uznesení dostatočné dôvody rozhodnutia

o zastavení dovolacieho konania, odňal sťažovateľom možnosť konať pred súdom. Zároveň

dodávajú, že okresný súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s nimi v sťažnosti

prezentovanými dôvodmi proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o zastavení

dovolacieho konania.

15. Na základe uvedených dôvodov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu, napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil

a priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu.

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľov

16. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril okresný súd

(stanovisko zo 7. januára 2020), ktorý uviedol, že ústavnú sťažnosť považuje za nedôvodnú

z týchto dôvodov:

,,Žalovaní v 2/ a 3/ rade podali ústavnú sťažnosť proti uzneseniu tunajšieho súdu,

ktorým bola zamietnutá ich sťažnosť proti uzneseniu, ktorým vyšší súdny úradník zastavil

dovolacie konanie, iniciované žalovanými v 2/ a 3/ rade, a to pre nezaplatenie súdneho

poplatku v celom rozsahu, resp. nezaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol žalovanému v 2/

rade vyrubený vo výške 8.222,- eur ani sčasti. Pri vyrubovaní súdneho poplatku bolo

prihliadnuté na rozsah podaného dovolania pre správne stanovenie základu súdneho

poplatku, resp. ceny predmetu poplatkového úkonu ( ).

Dovolanie žalovaných v 2/ a 3/ rade pritom smerovalo proti výrokom, ktorými bol rozsudok

okresného súdu potvrdený, teda tej časti, v ktorej bola žalovaným v 2/ a 3/ rade uložená

povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi 38.368,90 eur s príslušenstvom a v tej

6

časti, v ktorej bola žalovanému v 2/ rade uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 34.569,50

eur s príslušenstvom. S poukazom na uvedené bol vyrubený súdny poplatok samostatne

žalovanému v 2/ rade a samostatne žalovaným v 2/ a 3/ rade, ktorá povinnosť im bola

uložená spoločne a nerozdielne.

Žalovaným v 2/ a 3/ rade bol tak vyrubený súdny poplatok za podané dovolanie

vo výške 460,- eur, ktorý mali zaplatiť spoločne a nerozdielne, keďže predmetom

poplatkového úkonu bola suma 38.368,90 eur, t.j. suma na ktorej zaplatenie boli zaviazaní

žalovaní v 2/ a 3/ rade spoločne a nerozdielne, a v časti ktorej podali spoločne dovolanie.

Žalovanému v 2/ rade bol samostatne vyrubený súdny poplatok v celkovej výške 8.222,- eur,

keďže predmetom poplatkového úkonu bola suma 34.569,50 eur, t.j. suma na ktorej

zaplatenie bol zaviazaný len žalovaný v 2/ rade, v časti ktorej podal žalovaný v 2/ rade

dovolanie a zároveň suma 38.368,90 eur, na ktorej zaplatenie bol žalovaný v 2/ rade

zaviazaný spoločne a nerozdielne so žalovaným v 3/ rade. Treba podotknúť, že samotné

vyrubenie, ani výšku vyrubeného súdneho poplatku, nenamietali žalovaní v 2/ a 3/ rade ani

v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ani v podanej ústavnej sťažnosti.

Uvedená poplatková povinnosť vznikla žalovaným v 2/ a 3/ rade už dňom podania

dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Keďže títo si sami poplatkovú povinnosť

nesplnili, súd ich vyzval na zaplatenie súdneho poplatku výzvou zo dňa 19.11.2018, a to

v lehote 15 dní od doručenia výzvy.

Pri rozhodovaní o podanej sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka

som sa, ako zákonná sudkyňa v predmetnom spore, podrobne zaoberala a preskúmala

všetky okolnosti nezaplatenia súdneho poplatku. Prihliadla som aj na skutočnosť, že

žalovanému v 3/ rade bolo priznané čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku

za dovolanie, a to v rozsahu 90%. Zároveň bolo prihliadnuté aj ku skutočnosti, že žalovaný

v 3/ rade si svoju poplatkovú povinnosť splnil v celom rozsahu. Nebolo však možné

opomenúť, že v danom prípade bolo medzi žalovanými v 2/ a 3/ rade založené nerozlučné

spoločenstvo, keďže títo boli zaviazaní na úhradu žalovanej sumy spoločne a nerozdielne.

Teda neuhradením súdneho poplatku žalovaným v 2/ rade, za spoločne podané dovolanie,

vznikla prekážka, ktorá bráni pokračovaniu v konaní o dovolaní. Nebolo preto inej možnosti

7

ako konanie o dovolaní zastaviť, a to bez ohľadu na to, že časť súdneho poplatku bola,

zo strany žalovaného v 3/ rade, splnená. Z dôvodu existencie nerozlučného spoločenstva

žalovaných v 2/ a 3/ rade nemožno konať o nimi podanom dovolaní pred zaplatením celej

sumy súdneho poplatku zaň.

Čo sa týka procesného spoločenstva žalovaných v 2/ a 3/ rade tu treba uviesť, že

v predmetnom spore vystupuje na žalovanej strane viacero subjektov. Charakter ich

procesného spoločenstva je určený charakterom predmetu konania, teda hmotnoprávnou

úpravou. Ide tu o solidárny záväzok žalovaných, ktorým vznikla povinnosť plniť dlh tomu

istému veriteľovi - žalobcovi spoločne a nerozdielne, tento mohol požadovať celé plnenie

od ktoréhokoľvek z nich, pričom po plnení jedného zo žalovaných zaniká povinnosť

ostatných vo vzťahu k žalobcovi. V danom prípade ide teda o ich nerozlučné procesné

spoločenstvo. Žalovaní majú spoločné práva a povinnosti a rozhodnutie vo veci samej sa

musí vzťahovať na všetkých z nich.

Ďalej je potrebné uviesť, že sa nemožno stotožniť s tvrdením žalovaných v 2/ a 3/

rade, že nesplnenie poplatkovej povinnosti môže mať za následok zastavenie konania iba

v prípade, ak poplatník nesplnil svoju poplatkovú povinnosť vôbec. Takýto výklad

žalovaných by mal za následok, že súd by musel konať vo veci v každom prípade, keď

poplatník zaplatí aspoň minimálnu čiastku z akéhokoľvek vyrubeného súdneho poplatku.

Po začatí konania pred súdom musí byť vždy najskôr vyriešený vzťah medzi navrhovateľom

poplatkového úkonu a štátom. A až potom ako poplatník voči štátu svoju povinnosť splní

a zaplatí súdny poplatok v plnej výške, robí súd ďalšie úkony smerujúce k prejednaniu

a rozhodnutiu vo veci. V zásade teda platí, že poplatková povinnosť musí byť splnená

v plnom rozsahu, tak ako je predpísaná (vyrubená). Ustanovenie § 10 ods. 2 zákona

č. je kogentným ustanovením, a teda za splnenia zákonom predpokladaných

podmienok má súd povinnosť (nie len možnosť) konanie zastaviť.

V prípade, že predmetom konania je viacero nárokov, každý sa spoplatňuje

samostatne. V danom prípade však predmetom dovolacieho konania nie je viacero nárokov,

ale nárok žalobcu uplatnený vo vzťahu k viacerým žalovaným, resp. solidárne zaviazaným

žalovaným. Súd nemôže deliť vyrubený súdny poplatok medzi viacerých poplatníkov

8

(zaviazaných spoločne a nerozdielne). To isté platí aj v prípade, že poplatníci si nesplnia

celú poplatkovú povinnosť. V takom prípade nastávajú, za splnenia podmienok stanovených

v , následky, t.j. zastavenie konania. Tvrdenie niektorého

z poplatníkov, že zaplatil svoju pomernú časť poplatku je v takom prípade bezpredmetné.

S poukazom na poznámku č. 3. k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho

prílohu k , platí obdobne ako pri odvolaní, že pokiaľ je dovolateľov

na strane žalovaných viac, platia súdny poplatok v závislosti od povahy ich procesného

spoločenstva, t.j. v prípade nerozlučného procesného spoločenstva platia poplatok spoločne

a nerozdielne. Aj z názoru Ústavného súdu ČR () vyplýva, že pokiaľ je

predmetom konania solidárny záväzok, je treba považovať povinnosť na zaplatenie súdneho

poplatku za spoločnú.

Pre zastavenie dovolacieho konania boli teda v danom prípade splnené všetky

podmienky, súdny poplatok nebol zaplatený v celom rozsahu, žalovaní boli na jeho

zaplatenie súdom vyzvaní, boli o následkoch nezaplatenia poplatku riadne poučení a výzva

súdu im bola riadne doručená.

Nedá sa stotožniť s tvrdením žalovaných v 2/ a 3/ rade o porušení ich práv

nesprávnym procesným postupom súdu a vydaní nezákonných uznesení, keď malo byť

dovolacie konanie zastavené pre údajné nezaplatenie súdneho poplatku. Treba v tomto

smere konštatovať, že nezaplatenie súdom vyrubeného poplatku je v danom prípade

skutočnosť, tento nebol zo strany žalovaného v 2/ rade zaplatený dodnes ani len sčasti.

Nejde teda o údajné, ale o faktické nezaplatenie súdneho poplatku.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, mám za to, že v danom prípade nedošlo

postupom súdu prvého stupňa k porušeniu práv sťažovateľov (žalovaných v 2/ a 3/ rade)

na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, na spravodlivé súdne konanie, či

k porušeniu iných ich práv.“

17. K vyjadreniu okresného súdu zaujali stanovisko (list z 28. januára 2020)

sťažovatelia, ktorí uviedli, že skutočnosti uvádzané okresným súdom v jeho vyjadrení nie sú

9

spôsobilé ani vo svojom súhrne zvrátiť dôvodnosť podanej ústavnej sťažnosti. Sťažovatelia

zotrvali na podanej ústavnej sťažnosti a jej dôvodoch a doplnili ju o toto vyjadrenie:

«5. V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR je ústavný súd oprávnený

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, za predpokladu, že by

rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti zaplatiť súdny poplatok došlo

vzhľadom na (i) výšku súdneho poplatku posudzovanú v rámci konkrétnych okolností

prípadu a v rámci ekonomických (finančných) možností sťažovateľa zaplatiť tento súdny

poplatok a vzhľadom na (ii) fázu konania pred všeobecným súdom k obmedzeniu samotnej

podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porov. Jedamski and Jedamska v. Poľsko,

č. 73547/01, rozsudok ESĽP z 26. 7. 2005, body 60 a 66) Sťažovatelia zastávajú názor, že

o takýto prípad ide aj v súdenej veci, kedy porušovateľ vydaním napadnutého uznesenia

úplne rezignoval na vyvažovanie verejného a súkromného záujmu.

6. Všeobecné súdy sú pri rozhodovaní o zastavení konania pre „nezaplatenie“

súdneho poplatku povinné s ohľadom na všetky podstatné skutočnosti vyskytujúce sa

v konkrétnom prípade a význam práva na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti

primerane vyvažovať záujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov za rozhodovanie sporov

a záujem účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok (resp. práva) súdnou cestou

[porov. Kreuz v. Poľsko (No. 1), č. 28249/95. rozsudok ESĽP z 19. 6. 2001, bod 66],

Porušovateľ sa však závermi ktoré vyplývajú z ustálenej judikatúry ESĽP vôbec neriadil.

7. Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv v nesprávnom výklade a aplikácii ust.

ako aj ust. . Sťažovatelia

zastávajú názor, že okresný súd žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej príslušným

ustanoveniam , aj judikatúre

ESĽP. Sťažovatelia poukazujú na to, že vo viacerých prípadoch v zmysle judikatúry ESĽP

uloženie súdnych poplatkov sťažovateľom môže predstavovať neprimerané obmedzenie ich

práva na prístup k súdu.

8. Napadnuté uznesenie okresného súdu podľa sťažovateľov vychádza z argumentov

súdu, ktoré sú v rozpore s platným právnym poriadkom. V dôsledku napadnutého uznesenia

stratilo uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. zo dňa 15.10.2018,

10

ktorým bolo sťažovateľovi 2/, na základe jeho žiadosti, priznané oslobodenie od súdneho

poplatku za dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa

12.07.2018 v rozsahu 90% (č.l. 1693) akýkoľvek zmysel a význam (rozpor napadnutého

uznesenia s ust. ).

9. Okresný súd sa pri rozhodovaní v otázke súdneho poplatku dôsledne nevyrovnal

s konkrétnymi okolnosťami prípadu sťažovateľov a vychádzal iba z formálnej citácie

príslušných ustanovení právnych predpisov o úprave súdnych poplatkov.

10. Sťažovatelia dopĺňajú, že okresný súd pri rozhodovaní o zastavení dovolacieho

konania vo svojom právnom názore nezohľadnil miesto základného práva na súdnu

ochranu v demokratickej spoločnosti a nezaistil primeranú vyváženosť medzi záujmom štátu

na vyberaní súdnych poplatkov a záujmom sťažovateľky na obhájení svojho práva

prostredníctvom všeobecného súdu.

11. Okresný súd Dolný Kubín týmto postupom a napadnutým uznesením podľa

presvedčenia sťažovateľov porušil ich základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12. Za nesprávny považujeme aj právny názor porušovateľa o tom, že súd nemôže

deliť vyrubený súdny poplatok medzi viacerých poplatníkov (zaviazaných spoločne

a nerozdielne), že tvrdenie niektorého z poplatníkov, že zaplatil svoju pomernú časť

poplatku je v takom prípade bezpredmetné a že v súdenom prípade existuje medzi

žalovanými nerozlučné procesné spoločenstvo. Ustanovenie vo svojom

paragrafovom znení zakotvuje tzv. samostatné spoločenstvo účastníkov, niekedy označené aj

ako obyčajné alebo formálne spoločenstvo. Tento pojem má zdôrazniť výlučne procesný

charakter tohto spoločenstva účastníkov konania. Samostatné spoločenstvo účastníkov

konania vzniká tam, kde ide v konaní o samostatné práva a povinnosti. V súdenom prípade

ide o toľko právnych pomerov, koľko je účastníkov. V samostatnom spoločenstve teda robí

každý zo žalovaných procesné úkony výlučne sám za seba, ich účinky sa môžu vzťahovať len

k jeho osobe. Uvedenú skutočnosť o to viac determinuje tá skutočnosť, že v predmetnom

spore je len jeden žalobca, ktorý žaluje tak hlavného dlžníka (žalovaného v rade 1/

spoločnosť MOBI a.s.) ako aj ručiteľov - žalovaných 2/ a 3/ (sťažovatelia 1/ a 2/) titulom

11

ručenia. Ich postavenie ako žalovaných je v procese celkom nezávislé, čo nakoniec

preukazuje aj postup súdu prvej inštancie, ktorý skúmal u každého z nich podmienky pre

oslobodenie od súdnych poplatkov osobitne a neskúmal podmienky pre oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov u žalovaných spoločne. U samostatných žalovaných môže

súd rozhodnúť spoločným rozsudkom o každom zo žalovaných. Podstatou samostatného

spoločenstva je, že povaha predmetu konania z hmotného práva umožňuje súdu rozhodnúť

o účastníkovi samostatne.»

18. Okresný súd (vo svojom vyjadrení zo 7. januára 2020, pozn.) a sťažovatelia

(vo svojom vyjadrení z 28. januára 2020, pozn.) súhlasili s upustením od ústneho

pojednávania. Ústavný súd tak so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len ,,“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti ústavnej sťažnosti dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava

19. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

20. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a samotné posúdenie veci ústavným súdom

22. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či napadnutým

uznesením okresného súdu, ktorý zamietol sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu

o zastavení dovolacieho konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za spoločne

podané dovolanie zo strany sťažovateľa v 1. rade, došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

23. Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“)

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

24. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

13

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

25. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri

poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

26. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym

spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli

oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva

a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného

súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch.

Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany

v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. ,

).

27. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie

súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez

14

právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach

platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva (Drgonec, J.,

. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855).

28. Existencia práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza,

že ak hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého

procesu, potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.

Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,

Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).

29. Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane

proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v 2. rade

30. Námietka sťažovateľov týkajúca sa nimi tvrdeného porušenia označených práv

(bod 1) napadnutým uznesením okresného súdu je založená na argumente, že pokiaľ medzi

nimi existuje nerozlučné spoločenstvo tak, ako to vyplýva zo záveru okresného súdu

vyjadreného v odôvodnení napadnutého uznesenia, neexistoval zákonný dôvod

na zastavenie dovolacieho konania za situácie, ak sťažovateľ v 2. rade, ktorému bolo

priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v dovolacom konaní v rozsahu 90 %,

súdny poplatok za podané dovolanie vo vyrubenej výške riadne a včas zaplatil.

15

31. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný

súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak

iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

32. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

33. Z tohto hľadiska pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého uznesenia

okresného súdu.

Okresný súd odôvodnil napadnuté uznesenie, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľov

proti uzneseniu o zastavení dovolacieho konania tým, že keďže medzi sťažovateľmi bolo

založené nerozlučné spoločenstvo, neuhradením súdneho poplatku za dovolanie

sťažovateľom v 1. rade vznikla prekážka, ktorá bráni pokračovaniu v konaní o dovolaní, bez

ohľadu na skutočnosť, že si sťažovateľ v 2. rade svoju poplatkovú povinnosť splnil.

K záveru, že medzi sťažovateľmi bolo založené nerozlučné spoločenstvo, dospel okresný

súd na základe toho, že rozsudkom vo veci samej im bola uložená povinnosť na zaplatenie

žalovanej sumy spoločne a nerozdielne.

16

34. V zmysle samostatné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom

ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám za seba. Súd rozhoduje o každom

nároku a povinnosti samostatne.

V zmysle nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo,

v ktorom ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať

na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí

i pre ostatných.

35. Podstatným pre posúdenie tejto veci je to, či sťažovatelia môžu v dotknutom

konaní konať každý sám za seba podľa , t. j. majú samostatné procesné

spoločenstvo, alebo ide o tzv. nerozlučné spoločenstvo podľa , a teda či bol

okresný súd oprávnený zastaviť dovolacie konanie len v časti týkajúcej sa sťažovateľa

v 1. rade, ktorý si nesplnil svoju poplatkovú povinnosť alebo vo vzťahu k obom

sťažovateľom.

36. Charakter procesného spoločenstva je determinovaný charakterom predmetu

konania, teda hmotnoprávnou úpravou. Ustanovenie vo svojom paragrafovom

znení zakotvuje tzv. samostatné spoločenstvo účastníkov, niekedy označené aj ako obyčajné

alebo formálne spoločenstvo. Tento pojem má zdôrazniť výlučne procesný charakter tohto

spoločenstva účastníkov konania. Samostatné spoločenstvo je také spoločenstvo, kde každý

zo spoločníkov má samostatný procesný nárok (povinnosť) voči svojmu procesnému

náprotivku. V zásade teda platí, že v konaní existuje toľko nárokov, koľko je spoločníkov.

V samostatnom spoločenstve teda robí každý zo spoločníkov procesné úkony výlučne sám

za seba, ich účinky sa môžu vzťahovať len k jeho osobe. Nezaväzuje teda svojím úkonom

nikoho iného okrem seba, na rozdiel od spoločenstva nerozlučného.

37. Nerozlučné spoločenstvo v konaní je také procesné spoločenstvo, kde úkony

jedného subjektu spoločenstva v zásade zaväzujú každý ďalší subjekt, ktorý je členom

procesného spoločenstva. Možno konštatovať, že o nerozlučné spoločenstvo ide len vtedy,

ak povaha predmetu sporu neumožňuje, aby ten bol prejednaný a rozhodnutý samostatne

17

voči každému zo spoločníkov. Ak dochádza k zmene žaloby, k jej späťvzatiu či k uznaniu

alebo vzdaniu sa nároku, je na procesnú perfektnosť takéhoto úkonu potrebný súhlas

všetkých procesných spoločníkov vystupujúcich na jednej strane. Vyplýva to z povahy veci,

keďže ide o úkony s takzvanou hmotnoprávnou relevanciou, vyžaduje sa súhlas všetkých

dotknutých spoločníkov.

38. Z obsahu rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil,

že sťažovateľom bola uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu

38 368,90 € s príslušenstvom a sťažovateľovi v 1. rade bola uložená povinnosť (samostatne,

pozn.) zaplatiť žalobcovi sumu 34 569,50 € s príslušenstvom. Záväzok sťažovateľov

vyplýval z ručiteľských prehlásení, v ktorých sa zaviazali zaplatiť žalobcovi za záväzky

žalovaného v 1. rade ako dlžníka, ktoré vzniknú zo zmlúv o finančnom prenájme

s následnou kúpou prenajatej hnuteľnej veci uzavretých podľa § 269 ods. 2 Obchodného

zákonníka.

39. Podľa kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho

uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.

Podľa ak sa za ten istý záväzok zaručí viac

ručiteľov, ručí každý z nich za celý záväzok. Ručiteľ má voči ostatným ručiteľom rovnaké

práva ako spoludlžník.

40. Z citovaných ustanovení, ako aj z predmetu konania jasne vyplýva, že

sťažovatelia mali v konaní postavenie samostatných spoločníkov podľa . Vyplýva

to z tej skutočnosti, že sťažovatelia samostatnými ručiteľskými vyhláseniami prevzali

na seba záväzok uspokojiť žalobcu, ak svoj záväzok nesplní dlžník (žalovaný v 1. rade,

pozn.), a žalobca bol oprávnený vybrať si, či si svoj nárok na plnenie uplatní len od jedného

zo sťažovateľov alebo od oboch sťažovateľov. Záväzky sťažovateľov z ručiteľských

vyhlásení nie sú ich spoločným záväzkom a každý zo sťažovateľov je síce voči žalobcovi

solidárnym dlžníkom, ale len sám za seba a aj v súdnom konaní vystupuje samostatne.

Samostatnosť procesného spoločenstva sťažovateľov potvrdil v konečnom dôsledku aj

18

krajský súd, keď zaviazal sťažovateľa v 1. rade na (samostatné) zaplatenie sumy

34 569,50 € s príslušenstvom žalobcovi. Každý zo sťažovateľov bol oprávnený proti

žalobcovi vzniesť samostatné námietky [napr. použiť na započítanie nielen pohľadávky

dlžníka, ale aj svoje vlastné pohľadávky ( )], z čoho

vyplýva možnosť rozdielnej procesnej obrany u sťažovateľov. Každý zo sťažovateľov bol

oprávnený v konaní robiť samostatné procesné úkony, ako aj samostatne uplatniť opravné

prostriedky bez toho, aby sa ich účinky vzťahovali aj na druhého sťažovateľa. Okresný súd

mohol nárok žalobcu prerokovať a rozhodnúť samostatne proti obom sťažovateľom.

41. K otázke charakteru spoločenstva medzi solidárne zaviazanými dlžníkmi sa

opakovane vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), podľa

ktorého žalovaní solidárni dlžníci sú zásadne samostatnými, a nie nerozlučnými

spoločníkmi v konaní. Právny základ záväzku každého z nich a prípadné námietky proti

nemu môžu byť u každého spoločníka posúdené nezávisle. Samotná povaha solidarity sa

vyznačuje mnohosťou právnych vzťahov spätých iba totožnosťou plnenia či predmetu

plnenia. Solidárny záväzok sa ale nemusí vyznačovať totožným obsahom, rôznosť práv

a povinností k tomu istému plneniu je tu prípustná. Ak teda ide o samostatné záväzky, ktoré

nemusia byť ani obsahovo totožné, potom už táto skutočnosť vylučuje, že by mohlo ísť

medzi solidárnymi dlžníkmi o také spoločné práva, aby sa rozhodnutie muselo vzťahovať

na všetkých. Rozhodnutie sa nemusí vzťahovať na všetkých žalovaných solidárnych

dlžníkov a o nerozlučné spoločenstvo nepôjde tiež preto, že veriteľ si môže zvoliť, či bude

o celé plnenie žalovať všetkých alebo len niektorých spoludlžníkov. Z hmotného práva,

podľa ktorého je len na úvahe veriteľa, či bude celé plnenie alebo jeho časť žiadať len

od niektorého alebo od všetkých solidárnych dlžníkov, totiž vyplýva, že pasívne vecne

legitimovaný je ktorýkoľvek solidárny dlžník sám osebe. Už z toho, že o založení

procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa veriteľa (pôjde

o tzv. dobrovoľné spoločenstvo), vyplýva záver o samostatnosti spoločníkov. Okrem toho,

aj keby boli žalovaní všetci solidárni dlžníci, nemusí sa rozhodnutie vzťahovať na všetkých,

lebo každému z nich prislúchajú jeho (resp. aj jeho) osobné námietky, ktoré budú

19

posudzované iba vo vzťahu k nemu samému. Výsledok sporu tak môže vyznieť inak pre

solidárneho dlžníka, ktorý vzniesol námietku premlčania svojho dlhu, než pre jeho

spoludlžníka, ktorý tak neurobil. Rôznosť rozhodnutia môže byť dôsledkom aj napr.

odpustenia dlhu voči jednému zo spoludlžníkov, ktoré nemá vplyv na povinnosť ostatných

alebo nemožnosťou plnenia na strane jedného z nich, pričom aj splatnosť záväzkov

jednotlivých solidárnych dlžníkov nemusí byť totožná a záväzok každého z nich sa premlčí

zvlášť (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn.

).

42. Ústavný súd preto uvádza, že okresný súd nesprávne posúdil postavenie

sťažovateľov ako procesných nerozlučných spoločníkov, keď nezaplatenie súdneho

poplatku za dovolanie sťažovateľom v 1. rade malo podľa okresného súdu za následok

zastavenie dovolacieho konania aj vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade, ktorý si poplatkovú

povinnosť splnil.

43. V predmetnom konaní okresný súd pochybil už tým, že poplatkovú povinnosť

vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade formuloval vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku

ako spoločnú a nerozdielnu (bod 6 nálezu). Keďže sťažovatelia nie sú nerozlučnými

spoločníkmi, nie je v ich prípade možné postupovať podľa § 2 ods. 3 zákona o súdnych

poplatkoch a každý zo sťažovateľov je povinný zaplatiť súdny poplatok v prípade podania

dovolania samostatne. Analogicky je možné poukázať na poznámku položky 1 odseku 3

sadzobníka štvrtú vetu, podľa ktorej ak je odvolateľov

na strane žalobcu, navrhovateľa, žalovaného alebo odporcu viac, platia súdny poplatok

v závislosti od povahy ich procesného spoločenstva tak, že v prípade samostatného

procesného spoločenstva ( ) platia súdny poplatok samostatne podľa predmetu

svojho odvolania a v prípade nerozlučného procesného spoločenstva ( ) spoločne

a nerozdielne.

44. Z uvedeného vyplýva, že napadnuté uznesenie okresného súdu je arbitrárne,

pretože okresný súd nesprávne posúdil postavenie sťažovateľov ako procesných

20

nerozlučných spoločníkov, v dôsledku čoho z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku

za dovolanie sťažovateľom v 1. rade zastavil dovolacie konanie aj vo vzťahu

k sťažovateľovi v 2. rade, ktorý si poplatkovú povinnosť splnil.

45. Ústavný súd na podklade identifikovaných nedostatkov prijal záver, podľa

ktorého okresný súd napadnutým uznesením nenaplnil požiadavky plynúce zo základného

práva sťažovateľa v 2. rade na súdnu ochranu ani z jeho práva na spravodlivé súdne

konanie, keď zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zastavení

dovolacieho konania, napriek tomu, že neboli splnené zákonné podmienky na jej

zamietnutie, čím odňal sťažovateľovi v 2. rade právo na prístup k súdu a porušil zásadu

zákazu denegatio iustitiae.

46. Na základe uvedených záverov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa v 2. rade na súdnu ochranu podľa a jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu (bod 1 výroku tohto nálezu).

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v 1. rade

47. Pokiaľ ide o tú časť ústavnej sťažnosti, ktorá sa týka porušenia označených práv

sťažovateľa v 1. rade, ústavný súd k tejto časti ústavnej sťažnosti uvádza, že sťažovateľ

v 1. rade bol okresným súdom po tom, ako súd zistil nezaplatenie súdneho poplatku

za podané dovolanie, vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku (dvoma výzvami

z 19. novembra 2018), pričom bol upozornený aj na možnosť zastavenia konania. Okrem

výzvy adresovanej obom sťažovateľom na zaplatenie súdneho poplatku za podané

dovolanie vo výške 460 €, ktorý mali zaplatiť spoločne a nerozdielne, bola sťažovateľovi

v 1. rade adresovaná aj výzva, na základe ktorej mal samostatne zaplatiť súdny poplatok

v celkovej výške 8 222 €, keďže predmetom poplatkového úkonu bola suma 34 569,50 €, t. j.

suma, na ktorej zaplatenie bol zaviazaný len sťažovateľ v 1. rade, v časti ktorej podal

sťažovateľ v 1. rade dovolanie, a zároveň suma 38 368,90 €, na ktorej zaplatenie bol

21

sťažovateľ v 1. rade zaviazaný spoločne a nerozdielne so sťažovateľom v 2. rade.

Sťažovateľ v 1. rade na výzvy okresného súdu nereagoval, čo malo za následok zastavenie

konania. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľovi v 1. rade bol poskytnutý dostatočný

priestor pre zaplatenie súdneho poplatku, bol upozornený na následky jeho nezaplatenia,

a preto nevyhnutne nevníma zastavenie konania proti jeho osobe ako nespravodlivé.

Nezaplatením súdneho poplatku za dovolanie ani len z časti, a to nielen za dovolanie proti

výroku rozsudku krajského súdu, ktorý zaväzoval na solidárne plnenie sťažovateľov, ale ani

proti výroku, ktorým bol sťažovateľ v 1. rade zaviazaný na plnenie povinnosti samostatne

(bod 7 tohto nálezu), sťažovateľ v 1. rade dobrovoľne rezignoval na poskytnutie súdnej

ochrany v podobe práva na prístup k súdu. Napokon samotný sťažovateľ v 1. rade v podanej

ústavnej sťažnosti ani žiadne dôvody, pre ktoré súdny poplatok nezaplatil, neuviedol.

48. Základné právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej

istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46

ods. 4 v spojení s ), akým je aj zaplatenie súdneho poplatku podľa

ustanovení príslušného zákona (napr. ).

49. Keďže ústavný súd nezistil existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi

označenými právami sťažovateľa v 1. rade a napadnutým uznesením okresného súdu,

ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa v 1. rade nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

50. Podľa v spojení s ustanovením a

ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli

porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť

na ďalšie konanie.

51. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

v 2. rade na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, bolo

pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2

22

, resp. podľa a , a preto ústavný súd

zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku

tohto nálezu).

52. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Okresný súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

V.

Náhrada trov konania

53. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

54. Sťažovateľ v 2. rade si v ústavnej sťažnosti uplatnil nárok na náhradu trov

konania pred ústavným súdom.

55. Ústavný súd v zmysle rozhodol o náhrade

trov konania sťažovateľa v 2. rade, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním. Náhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,

podanie ústavnej sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) vykonané v súlade

s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

za rok 2019 v sume 163,33 € a za rok 2020 v sume 177 € (1/6 výpočtového základu podľa

§ 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál)

za každý úkon právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 € a za rok 2020 v sume 10,62 €

(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Výsledná suma, ktorú ústavný

23

súd priznal sťažovateľovi v 2. rade ako náhradu trov právneho zastúpenia, preto

predstavovala sumu 640,66 € vrátane 20 % DPH.

56. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa v 2. rade do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 62

v spojení s (bod 3 výroku tohto nálezu).

57. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu

24