Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 111 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (116)III. ÚS 123/2020
PDF · 273.29 KB
No categories available
III. ÚS 123/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra
Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou Barger Prekop s. r. o., Mostová 2, Bratislava,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Romana Prekopa, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Obdo 45/2017 z 31. júla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra
2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
, (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
„TOS“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 45/2017
z 31. júla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Kežmarok (ďalej
len „okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom č. k. 2 Cb 68/2010-132 zo 7. mája 2014
vyhovel žalobe a zaviazal žalovaného obec zaplatiť sťažovateľke (žalobkyni)
143 185,34 eur s príslušenstvom (zamietol časť žaloby týkajúcu sa úroku z omeškania
za 26. august 2010) a nahradiť jej trovy konania. Súd prvej inštancie konštatoval,
že predmetom žaloby je nezloženie alikvotnej časti nákladov spojených s rekultiváciou
„starej časti“ skládky odpadov v , ktorej predmetom podľa čl. II dohody
z 3. decembra 1997 je záväzok žalovaného uhradiť časť nákladov spojených s rekultiváciou
starej skládky odpadov v vypočítaných v zmysle projektovej dokumentácie
na rekultiváciu starej skládky.
3. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“) o odvolaní sťažovateľky rozhodol
rozsudkom č. k. 1 Cob 13/2015-303 z 21. decembra 2016, ktorým rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu sťažovateľky (žalobkyne) zamietol a žalovanému priznal
voči sťažovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací
súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že okresný súd nesprávne právne posúdil platnosť
dohody o úhrade alikvotných nákladov spojených s rekultiváciou „starej časti“ skládky
odpadov uzavretej medzi účastníkmi 3. decembra 1997 (ďalej len „dohoda“), a dospel
k záveru, že dohoda medzi právnym predchodcom sťažovateľky (žalobkyne, -
, a žalovaným je neplatná, a to v zmysle § 12 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 606/1992 Zb. o nakladaní s odpadmi (ďalej aj „nariadenie“).
Odvolací súd zároveň konštatoval, že na platnosť dohody nemá vplyv ani vyhlásenie obce
v zastúpení bývalej starostky z 31. decembra 1997 (ďalej len „vyhlásenie“),
o akceptácii povinnosti obce podieľať sa na nákladoch na rekultiváciu v období od 2.
januára 1997 do 31. decembra 1997, ktoré je podľa jeho názoru v rozpore s § 9 ods. 2
zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších
predpisov a zároveň je aj v rozpore so zásadami obce pre hospodárenie
s jej majetkom z 13. marca 1995 (ďalej len „zásady hospodárenia“). Predmetné vyhlásenie
bývalej starostky nebolo schválené zastupiteľstvom obce, čo spôsobuje zároveň jeho
absolútnu neplatnosť.
4. Sťažovateľka je presvedčená o tom, že «krajský súd nesprávne interpretoval
Nariadenie a Zákon o majetku obcí. Konkrétne, Nariadenie nepodmieňovalo postavenie
prevádzkovateľa súhlasom alebo akýmkoľvek iným správnym rozhodnutím; na účely
Nariadenia bol prevádzkovateľom subjekt, ktorý skládku fakticky prevádzkoval. Platnosť
Dohody preto nemohla závisieť od „preukázania“ právneho postavenia Obce,
ale od faktického prevádzkovania Starej skládky Obcou, ktorú strany nespochybňovali.
Zároveň, Vyhlásenie nepodliehalo schváleniu obecným zastupiteľstvom v zmysle Zákona
o majetku obcí (resp. ani Zásad hospodárenia), pretože nepredstavovalo dohodu, ale iba
voľbu spôsobu splnenia už dohodnutého záväzku (t. j. Dohody) v zmysle § 327 Obchodného
zákonníka.». Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu
dovolanie odôvodnené tým, že rozhodnutie krajského súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1
písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)].
5. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné podľa § 447
písm. c) CSP, a v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:
«16. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1
C. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne.
17. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 C. s. p. pripúšťa
dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto
otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1
C. s. p. môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka).
Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku
hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine a pod. ), ako aj o otázku
procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných
ustanovení).
18. Právnou úpravou dovolania v C. s. p. sa sleduje nielen náprava nesprávností
v individuálnom spore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska
celkového rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods.
1 písm. a/ C. s. p. sa takto sleduje zámer minimalizovať nežiaduce odklony rozhodnutí
odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a tým prispieť k ich jednotnému
rozhodovaniu. Účelom § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte
nevyriešenej právnej otázky (a „zaplnením bielych miest doterajšieho rozhodovania
dovolacieho súdu prispieť k vytvoreniu jeho ustálenej rozhodovacej praxe“). Ustanovenie
§ 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p. má za cieľ dosiahnutie jednoty v rozhodovaní dovolacích
senátov (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/216/2017).
19. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod
sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
20. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C. s. p.). Dovolacím
dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C. s. p.). Pokiaľ nemá
dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa
§ 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho
vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod.
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý
dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
21. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. je právna otázka,
ktorá ešte nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani
nemohla vytvoriť a ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana
vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku
riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ podať svoje vysvetlenie,
ako mala byť táto otázka správne riešená (viď napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3Cdo/216/2017). Zároveň je potrebné zdôrazniť, že sama polemika dovolateľa s právnymi
závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo
nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. v spojení s § 432 ods. 2
22. Z uvedeného vyplýva rozsah i obsah dôvodov, ktoré by mal dovolateľ uplatniť.
Nesprávne právne posúdenie pritom môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo
rozhodujúce pre výrok napadnutého rozhodnutia. Ak bude dovolateľ tvrdiť, že súdy
z vykonaného dokazovania nezistili správne skutkový stav a nesprávne vec preto právne
posúdili, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde o dôvod nesprávneho
právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné
zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý považoval za
dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti
skutkovým zisteniam (viď Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková
J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str.
1409).
23. Uvedené kritériá pre prípustnosť dovolania z dôvodu podľa ust. § 421 ods. 1
v spojení s ust. § 432 ods. 1 a 2 C. s. p. dovolanie podané žalobcom nespĺňa.
24. V prvom rade dovolací súd uvádza, že sa zaoberal len otázkami vymedzenými
v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p., teda takými, v rámci ktorých dovolateľ uviedol
právne posúdenie, ktoré považoval za nesprávne a zároveň uviedol v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia a nevenoval sa otázkam, ktoré neboli vymedzené
zákonom stanoveným spôsobom. Takto vymedzené otázky následne podrobil prieskumu,
či majú charakter otázok právnych alebo skutkových. S poukazom na uvedený obsah
dovolania však dovolací súd musí konštatovať, že dovolateľ si zamieňa právne posúdenie
so skutkovým vyhodnotením a posúdením veci.
25. Dovolací súd si uvedomuje, že rozlíšenie skutkovej a právnej otázky nemusí byť
vždy jednoznačné, preto pri jej formulácii dovolateľom je potrebné mať na zreteli, že na to,
aby dovolanie nebolo koncipované ako ďalší riadny opravný prostriedok (a teda aby bolo
možné podrobiť rozhodnutie odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu), musí
dovolateľ právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu)
koncipovať jednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 C. s. p., no zároveň
aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu
ku konkrétnej otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená / rozdielna rozhodovacia
prax dovolacieho súdu. Pokiaľ je teda dovolacia otázka formulovaná spôsobom,
či konkrétna Dohoda medzi stranami sporu odporuje konkrétnemu ustanoveniu právneho
predpisu, je zrejmé, že takáto otázka nie je otázkou právnou, ale skutkovou. Tento záver
vyplýva aj zo skutočnosti, že posúdenie konkrétnej Dohody môže byť predmetom
len konkrétneho konania, z čoho vyplýva, že takáto otázka vo všeobecnosti nemôže
byť predmetom skoršej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Zároveň je potrebné povedať,
že samotný výklad Dohody, či Vyhlásenia a v nich dojednaných pojmov, ako aj naplnenie
predpokladov ich existencie, či posúdenie povahy týchto úkonov, predstavuje zisťovanie
obsahu Dohody a Vyhlásenia, ako súčasť skutkového stavu veci. To, že sa odvolací súd
nestotožnil s výkladom a názorom žalobcu o tom, kto na základe vykonaných dôkazov
a zisteného skutkového stavu bol prevádzkovateľom starej skládky odpadov a či
v nadväznosti na uvedené je alebo nie je Dohoda v súlade s Nariadením, rovnako ako
zodpovedanie otázky, či Vyhlásenie predstavuje alebo nepredstavuje voľbu splnenia
záväzku, ktorý úkon podlieha alebo nepodlieha schváleniu obecným zastupiteľstvom Obce
a odporuje alebo neodporuje Zásadám hospodárenia Obce, nepredstavuje nesprávne
právne posúdenie veci z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421
ods. 1 písm. b/ v spojení s ust. § 432 ods. 1 a 2 C. s. p., keďže sa jedná o otázky skutkové
(k otázke diferenciácie medzi skutkovým a právnym posúdením veci obdobne uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1Obdo/47/2017 a 5Obdo/22/2017). Za relevantné vymedzenie
dovolacieho dôvodu v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p. nemožno považovať
argumenty žalobcu v dovolaní, z ktorých je zrejmá v zásade len jeho nespokojnosť
s vyvodením iných skutkových zistení a záverov, než ním predkladaných počas konania.
26. Dovolací súd so zreteľom na ustanovenie § 442 C. s. p. nemôže pri posudzovaní
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. hodnotiť správnosť skutkových
zistení odvolacieho súdu alebo spôsob vykonávania jednotlivých dôkazov alebo výsledok ich
hodnotenia premietajúci sa do skutkových zistení odvolacieho súdu.
27. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel dovolací súd k záveru, že v podmienkach
danej veci k naplneniu tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421
ods. 1 písm. b/ C. s. p. nedošlo. Preto najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné podľa ustanovenia
6. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej
sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že v dôsledku formalistického prístupu k posudzovaniu
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý nemal oporu v Civilnom
sporovom poriadku, sa najvyšší súd odmietol dovolaním meritórne zaoberať.
Sťažovateľka dôvodí, že «ak Najvyšší súd SR za týchto okolností podmieňoval
prípustnosť Dovolania dovolacou otázkou koncipovanou „dostatočne všeobecným
spôsobom“ pre účely posúdenia existencie relevantnej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu a v dôsledku absencie takéhoto dostatočne všeobecného spôsobu koncipovania otázky
Dovolanie odmietol, potom postupoval neprípustne formalisticky, nerešpektoval zákaz
odopretia spravodlivosti a porušil právo TOS na prístup k súdu» Napadnuté uznesenie
odporuje podľa názoru sťažovateľky princípu právnej istoty, pretože vychádza
z rozhodovacej praxe, ktorá v čase podania dovolania neexistovala, a sťažovateľka ju teda
nemohla predvídať.
Zároveň sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd „postupoval v extrémnom rozpore
s princípom spravodlivosti, keď predbežné otázky, či možno Obec považovať
za prevádzkovateľa v zmysle Nariadenia a či Vyhlásenie podlieha schváleniu obecným
zastupiteľstvom v zmysle Zákona o majetku obci, považoval za skutkové otázky a v dôsledku
toho Dovolanie odmietol. Ide totiž o interpretáciu právnych predpisov, od ktorej Krajský
súd odvodzoval predpoklady platnosti a účinnosti Dohody. Takéto otázky sú otázkami
právnymi.“.
7. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, predmetné uznesenie zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
11. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva,
že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich
porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Sťažovateľka odôvodňuje porušenie práv zaručených ústavou, dohovorom
a listinou tým, že najvyšší súd sa ako dovolací súd odmietol meritórne zaoberať
jej dovolaním. Záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého sa dovolaním sťažovateľky
nemôže zaoberať s poukazom na nedostatok v spôsobe koncipovania právnej otázky,
považuje sťažovateľka za príliš formalistický, nemajúci oporu v judikatúre najvyššieho súdu
(do času podania dovolania sťažovateľkou), a tým odporujúci princípu právnej istoty.
17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu do obsahu základného práva
na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to,
aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05). Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
18. Ústavný súd už judikoval, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,
a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura
novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento
výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie
je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
19. Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší
súd (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľa (II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016, II. ÚS 255/2018).
20. Ústavný súd však už taktiež judikoval, že prílišný formalizmus pri posudzovaní
úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých
náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec
zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými
princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 1/02, I. ÚS 120/09).
21. Sťažovateľka namieta, že náležitosti vyžadované najvyšším súdom na účely
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a síce povinnosť dovolateľa
vymedziť dovolaciu právnu otázku nielen dostatočne konkrétne spôsobom podľa § 432
ods. 2 CSP (t. j. uviesť namietané nesprávne právne posúdenie veci a vyargumentovať,
v čom spočíva jeho nesprávnosť), ale navyše aj „dostatočne všeobecným spôsobom“
pre posúdenie existencie relevantnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, je príliš
formalistická a nemá oporu v Civilnom sporovom poriadku.
22. Podľa § 219 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa.
Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,... b) ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia.
Podľa § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak... c) smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
23. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal
na podstatu a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku (body 11 až 15
odôvodnenia napadnutého uznesenia) a k jeho prípustnosti uviedol, že ak procesná strana
vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí: a) konkretizovať právnu otázku
riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) podať svoje vysvetlenie,
ako mala byť táto otázka správne riešená. Samotná polemika dovolateľa s právnymi
názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika
toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú
kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Rozlišujúc skutkovú a právnu otázku,
najvyšší súd zdôraznil, že „pokiaľ je teda dovolacia otázka formulovaná spôsobom,
či konkrétna Dohoda medzi stranami sporu odporuje konkrétnemu ustanoveniu právneho
predpisu, je zrejmé, že takáto otázka nie je otázkou právnou, ale skutkovou“.
24. Podľa názoru ústavného súdu záver prijatý v napadnutom uznesení dovolacieho
súdu o neprípustnosti dovolania je zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje a jeho rozhodnutie
považuje za príliš formalistické, nie je postačujúca sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup všeobecného súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V takom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
25. K sťažovateľkinej námietke, že v danom prípade pri skúmaní prípustnosti
dovolania vychádzal najvyšší súd z judikatúry, ktorá v čase ňou podaného dovolania
neexistovala, a teda ju nemohla predvídať, ústavný súd považuje za potrebné uviesť,
že právna úprava dovolania a dovolacieho konania v Civilnom sporovom poriadku prešla
zásadnou koncepčnou zmenou. Zo zákonného textu vyplýva, že dôvody prípustnosti
dovolania podľa § 421 CSP sa odvíjajú od formulácie právnej otázky, od vyriešenia ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej (riešenie ktorej viedlo k právnym
záverom vyjadreným v rozhodnutí) a zároveň od označenia ustálenej rozhodovacej prax
dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd odklonil, resp. ktorá je ním rozhodovaná
rozdielne alebo v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená nebola.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že sťažovateľka musí
„právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) koncipovať
jednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 C. s. p., no zároveň aj dostatočne
všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej
otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho
súdu“.
Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci dospel k záveru, že názor vyplývajúci
z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu a týkajúci sa vymedzenia právnej otázky
nemožno považovať za prekvapivý, resp. taký, ktorý sťažovateľka nemohla predvídať.
Podľa názoru ústavného súdu už zo samotného znenia § 421 CSP je možné vyvodiť,
že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum,
a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne
alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej „zovšeobecnenia“.
Poukazujúc zároveň aj na prevažujúci prístup, podľa ktorého všeobecný súd právo netvorí,
ale ho iba nachádza, nemožno skutočnosť, že najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho
rozhodnutia poukázal aj na neskoršiu judikatúru, považovať za prílišný formalizmus
nemajúci oporu v zákone, resp. odporujúci princípu právnej istoty.
26. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 123 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich základných práv
a slobôd [§ 123 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde].
27. Keďže sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti vymedzila predmet konania tak,
ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia, a teda pred ústavným súdom nenapadla
(aj) právne závery krajského súdu, ústavný súd rozsudok krajského súdu v konaní o tejto
ústavnej sťažnosti nepreskúmaval.
28. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že táto ústavná sťažnosť
je zjavne neopodstatnená a ako takú ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími v nej uvedenými
nárokmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu