Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 123/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra

Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou Barger Prekop s. r. o., Mostová 2, Bratislava,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Romana Prekopa, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. júla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra

2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

„TOS“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. júla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Kežmarok (ďalej

len „okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom č. k. -132 zo 7. mája 2014

vyhovel žalobe a zaviazal žalovaného obec zaplatiť sťažovateľke (žalobkyni)

143 185,34 eur s príslušenstvom (zamietol časť žaloby týkajúcu sa úroku z omeškania

za 26. august 2010) a nahradiť jej trovy konania. Súd prvej inštancie konštatoval,

že predmetom žaloby je nezloženie alikvotnej časti nákladov spojených s rekultiváciou

„starej časti“ skládky odpadov v , ktorej predmetom podľa čl. II dohody

z 3. decembra 1997 je záväzok žalovaného uhradiť časť nákladov spojených s rekultiváciou

starej skládky odpadov v vypočítaných v zmysle projektovej dokumentácie

na rekultiváciu starej skládky.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“) o odvolaní sťažovateľky rozhodol

rozsudkom č. k. -303 z 21. decembra 2016, ktorým rozsudok súdu prvej

inštancie zmenil tak, že žalobu sťažovateľky (žalobkyne) zamietol a žalovanému priznal

voči sťažovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací

súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že okresný súd nesprávne právne posúdil platnosť

dohody o úhrade alikvotných nákladov spojených s rekultiváciou „starej časti“ skládky

odpadov uzavretej medzi účastníkmi 3. decembra 1997 (ďalej len „dohoda“), a dospel

k záveru, že dohoda medzi právnym predchodcom sťažovateľky (žalobkyne, -

, a žalovaným je neplatná, a to v zmysle § 12 nariadenia

vlády Slovenskej republiky č. o nakladaní s odpadmi (ďalej aj „“).

Odvolací súd zároveň konštatoval, že na platnosť dohody nemá vplyv ani vyhlásenie obce

v zastúpení bývalej starostky z 31. decembra 1997 (ďalej len „vyhlásenie“),

o akceptácii povinnosti obce podieľať sa na nákladoch na rekultiváciu v období od 2.

januára 1997 do 31. decembra 1997, ktoré je podľa jeho názoru v rozpore s § 9 ods. 2

o majetku obcí v znení neskorších

predpisov a zároveň je aj v rozpore so zásadami obce pre hospodárenie

s jej majetkom z 13. marca 1995 (ďalej len „zásady hospodárenia“). Predmetné vyhlásenie

bývalej starostky nebolo schválené zastupiteľstvom obce, čo spôsobuje zároveň jeho

absolútnu neplatnosť.

4. Sťažovateľka je presvedčená o tom, že «krajský súd nesprávne interpretoval

a Zákon o majetku obcí. Konkrétne, nepodmieňovalo postavenie

prevádzkovateľa súhlasom alebo akýmkoľvek iným správnym rozhodnutím; na účely

bol prevádzkovateľom subjekt, ktorý skládku fakticky prevádzkoval. Platnosť

Dohody preto nemohla závisieť od „preukázania“ právneho postavenia Obce,

ale od faktického prevádzkovania Starej skládky Obcou, ktorú strany nespochybňovali.

Zároveň, Vyhlásenie nepodliehalo schváleniu obecným zastupiteľstvom v zmysle Zákona

o majetku obcí (resp. ani Zásad hospodárenia), pretože nepredstavovalo dohodu, ale iba

voľbu spôsobu splnenia už dohodnutého záväzku (t. j. Dohody) v zmysle § 327 Obchodného

zákonníka.». Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu

dovolanie odôvodnené tým, že rozhodnutie krajského súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1

písm. b) (ďalej aj „“)].

5. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné podľa § 447

písm. c) , a v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

«16. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací

súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne.

17. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých pripúšťa

dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto

otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1

môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka).

Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku

hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad ,

, , Zákona o rodine a pod. ), ako aj o otázku

procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných

ustanovení).

18. Právnou úpravou dovolania v sa sleduje nielen náprava nesprávností

v individuálnom spore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska

celkového rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods.

1 písm. a/ sa takto sleduje zámer minimalizovať nežiaduce odklony rozhodnutí

odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a tým prispieť k ich jednotnému

rozhodovaniu. Účelom je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte

nevyriešenej právnej otázky (a „zaplnením bielych miest doterajšieho rozhodovania

dovolacieho súdu prispieť k vytvoreniu jeho ustálenej rozhodovacej praxe“). Ustanovenie

má za cieľ dosiahnutie jednoty v rozhodovaní dovolacích

senátov (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ).

19. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod

sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

20. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ). Dovolacím

dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ). Pokiaľ nemá

dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa

, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho

vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod.

V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý

dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

21. Otázkou relevantnou v zmysle je právna otázka,

ktorá ešte nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani

nemohla vytvoriť a ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana

vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku

riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ podať svoje vysvetlenie,

ako mala byť táto otázka správne riešená (viď napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

). Zároveň je potrebné zdôrazniť, že sama polemika dovolateľa s právnymi

závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len

kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo

nezodpovedajú kritériu uvedenému v v spojení s

22. Z uvedeného vyplýva rozsah i obsah dôvodov, ktoré by mal dovolateľ uplatniť.

Nesprávne právne posúdenie pritom môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo

rozhodujúce pre výrok napadnutého rozhodnutia. Ak bude dovolateľ tvrdiť, že súdy

z vykonaného dokazovania nezistili správne skutkový stav a nesprávne vec preto právne

posúdili, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde o dôvod nesprávneho

právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné

zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý považoval za

dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti

skutkovým zisteniam (viď Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková

J., Tomašovič M. a kol., , Komentár, Praha: C. H. Beck, str.

1409).

23. Uvedené kritériá pre prípustnosť dovolania z dôvodu podľa ust. § 421 ods. 1

v spojení s ust. a dovolanie podané žalobcom nespĺňa.

24. V prvom rade dovolací súd uvádza, že sa zaoberal len otázkami vymedzenými

v súlade s ustanovením , teda takými, v rámci ktorých dovolateľ uviedol

právne posúdenie, ktoré považoval za nesprávne a zároveň uviedol v čom spočíva

nesprávnosť tohto právneho posúdenia a nevenoval sa otázkam, ktoré neboli vymedzené

zákonom stanoveným spôsobom. Takto vymedzené otázky následne podrobil prieskumu,

či majú charakter otázok právnych alebo skutkových. S poukazom na uvedený obsah

dovolania však dovolací súd musí konštatovať, že dovolateľ si zamieňa právne posúdenie

so skutkovým vyhodnotením a posúdením veci.

25. Dovolací súd si uvedomuje, že rozlíšenie skutkovej a právnej otázky nemusí byť

vždy jednoznačné, preto pri jej formulácii dovolateľom je potrebné mať na zreteli, že na to,

aby dovolanie nebolo koncipované ako ďalší riadny opravný prostriedok (a teda aby bolo

možné podrobiť rozhodnutie odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu), musí

dovolateľ právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu)

koncipovať jednak spôsobom uvedeným v ustanovení , no zároveň

aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu

ku konkrétnej otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená / rozdielna rozhodovacia

prax dovolacieho súdu. Pokiaľ je teda dovolacia otázka formulovaná spôsobom,

či konkrétna Dohoda medzi stranami sporu odporuje konkrétnemu ustanoveniu právneho

predpisu, je zrejmé, že takáto otázka nie je otázkou právnou, ale skutkovou. Tento záver

vyplýva aj zo skutočnosti, že posúdenie konkrétnej Dohody môže byť predmetom

len konkrétneho konania, z čoho vyplýva, že takáto otázka vo všeobecnosti nemôže

byť predmetom skoršej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Zároveň je potrebné povedať,

že samotný výklad Dohody, či Vyhlásenia a v nich dojednaných pojmov, ako aj naplnenie

predpokladov ich existencie, či posúdenie povahy týchto úkonov, predstavuje zisťovanie

obsahu Dohody a Vyhlásenia, ako súčasť skutkového stavu veci. To, že sa odvolací súd

nestotožnil s výkladom a názorom žalobcu o tom, kto na základe vykonaných dôkazov

a zisteného skutkového stavu bol prevádzkovateľom starej skládky odpadov a či

v nadväznosti na uvedené je alebo nie je Dohoda v súlade s Nariadením, rovnako ako

zodpovedanie otázky, či Vyhlásenie predstavuje alebo nepredstavuje voľbu splnenia

záväzku, ktorý úkon podlieha alebo nepodlieha schváleniu obecným zastupiteľstvom Obce

a odporuje alebo neodporuje Zásadám hospodárenia Obce, nepredstavuje nesprávne

právne posúdenie veci z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421

ods. 1 písm. b/ v spojení s ust. a , keďže sa jedná o otázky skutkové

(k otázke diferenciácie medzi skutkovým a právnym posúdením veci obdobne uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. a ). Za relevantné vymedzenie

dovolacieho dôvodu v súlade s ustanovením nemožno považovať

argumenty žalobcu v dovolaní, z ktorých je zrejmá v zásade len jeho nespokojnosť

s vyvodením iných skutkových zistení a záverov, než ním predkladaných počas konania.

26. Dovolací súd so zreteľom na ustanovenie nemôže pri posudzovaní

prípustnosti dovolania podľa hodnotiť správnosť skutkových

zistení odvolacieho súdu alebo spôsob vykonávania jednotlivých dôkazov alebo výsledok ich

hodnotenia premietajúci sa do skutkových zistení odvolacieho súdu.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel dovolací súd k záveru, že v podmienkach

danej veci k naplneniu tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421

ods. 1 písm. b/ nedošlo. Preto najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné podľa ustanovenia

»

6. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej

sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že v dôsledku formalistického prístupu k posudzovaniu

prípustnosti dovolania podľa , ktorý nemal oporu v Civilnom

sporovom poriadku, sa najvyšší súd odmietol dovolaním meritórne zaoberať.

Sťažovateľka dôvodí, že «ak Najvyšší súd SR za týchto okolností podmieňoval

prípustnosť Dovolania dovolacou otázkou koncipovanou „dostatočne všeobecným

spôsobom“ pre účely posúdenia existencie relevantnej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu a v dôsledku absencie takéhoto dostatočne všeobecného spôsobu koncipovania otázky

Dovolanie odmietol, potom postupoval neprípustne formalisticky, nerešpektoval zákaz

odopretia spravodlivosti a porušil právo TOS na prístup k súdu» Napadnuté uznesenie

odporuje podľa názoru sťažovateľky princípu právnej istoty, pretože vychádza

z rozhodovacej praxe, ktorá v čase podania dovolania neexistovala, a sťažovateľka ju teda

nemohla predvídať.

Zároveň sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd „postupoval v extrémnom rozpore

s princípom spravodlivosti, keď predbežné otázky, či možno Obec považovať

za prevádzkovateľa v zmysle a či Vyhlásenie podlieha schváleniu obecným

zastupiteľstvom v zmysle Zákona o majetku obci, považoval za skutkové otázky a v dôsledku

toho Dovolanie odmietol. Ide totiž o interpretáciu právnych predpisov, od ktorej Krajský

súd odvodzoval predpoklady platnosti a účinnosti Dohody. Takéto otázky sú otázkami

právnymi.“.

7. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, predmetné uznesenie zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

11. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a listiny a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Sťažovateľka odôvodňuje porušenie práv zaručených , dohovorom

a listinou tým, že najvyšší súd sa ako dovolací súd odmietol meritórne zaoberať

jej dovolaním. Záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého sa dovolaním sťažovateľky

nemôže zaoberať s poukazom na nedostatok v spôsobe koncipovania právnej otázky,

považuje sťažovateľka za príliš formalistický, nemajúci oporu v judikatúre najvyššieho súdu

(do času podania dovolania sťažovateľkou), a tým odporujúci princípu právnej istoty.

17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu do obsahu základného práva

na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to,

aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy

(, , ). Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

18. Ústavný súd už judikoval, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,

a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura

novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento

výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(, , , ). V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

19. Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší

súd (, ). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa (, , ).

20. Ústavný súd však už taktiež judikoval, že prílišný formalizmus pri posudzovaní

úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých

náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec

zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými

princípmi spravodlivého procesu (, ).

21. Sťažovateľka namieta, že náležitosti vyžadované najvyšším súdom na účely

prípustnosti dovolania podľa , a síce povinnosť dovolateľa

vymedziť dovolaciu právnu otázku nielen dostatočne konkrétne spôsobom podľa § 432

ods. 2 (t. j. uviesť namietané nesprávne právne posúdenie veci a vyargumentovať,

v čom spočíva jeho nesprávnosť), ale navyše aj „dostatočne všeobecným spôsobom“

pre posúdenie existencie relevantnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, je príliš

formalistická a nemá oporu v .

22. Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,

ak to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,... b) ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým,

že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia.

Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak... c) smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

23. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal

na podstatu a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku (body 11 až 15

odôvodnenia napadnutého uznesenia) a k jeho prípustnosti uviedol, že ak procesná strana

vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí: a) konkretizovať právnu otázku

riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) podať svoje vysvetlenie,

ako mala byť táto otázka správne riešená. Samotná polemika dovolateľa s právnymi

názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika

toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú

kritériu uvedenému v . Rozlišujúc skutkovú a právnu otázku,

najvyšší súd zdôraznil, že „pokiaľ je teda dovolacia otázka formulovaná spôsobom,

či konkrétna Dohoda medzi stranami sporu odporuje konkrétnemu ustanoveniu právneho

predpisu, je zrejmé, že takáto otázka nie je otázkou právnou, ale skutkovou“.

24. Podľa názoru ústavného súdu záver prijatý v napadnutom uznesení dovolacieho

súdu o neprípustnosti dovolania je zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje a jeho rozhodnutie

považuje za príliš formalistické, nie je postačujúca sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup všeobecného súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V takom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

25. K sťažovateľkinej námietke, že v danom prípade pri skúmaní prípustnosti

dovolania vychádzal najvyšší súd z judikatúry, ktorá v čase ňou podaného dovolania

neexistovala, a teda ju nemohla predvídať, ústavný súd považuje za potrebné uviesť,

že právna úprava dovolania a dovolacieho konania v prešla

zásadnou koncepčnou zmenou. Zo zákonného textu vyplýva, že dôvody prípustnosti

dovolania podľa sa odvíjajú od formulácie právnej otázky, od vyriešenia ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej (riešenie ktorej viedlo k právnym

záverom vyjadreným v rozhodnutí) a zároveň od označenia ustálenej rozhodovacej prax

dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd odklonil, resp. ktorá je ním rozhodovaná

rozdielne alebo v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená nebola.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že sťažovateľka musí

„právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) koncipovať

jednak spôsobom uvedeným v ustanovení , no zároveň aj dostatočne

všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej

otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho

súdu“.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci dospel k záveru, že názor vyplývajúci

z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu a týkajúci sa vymedzenia právnej otázky

nemožno považovať za prekvapivý, resp. taký, ktorý sťažovateľka nemohla predvídať.

Podľa názoru ústavného súdu už zo samotného znenia je možné vyvodiť,

že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum,

a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne

alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej „zovšeobecnenia“.

Poukazujúc zároveň aj na prevažujúci prístup, podľa ktorého všeobecný súd právo netvorí,

ale ho iba nachádza, nemožno skutočnosť, že najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho

rozhodnutia poukázal aj na neskoršiu judikatúru, považovať za prílišný formalizmus

nemajúci oporu v zákone, resp. odporujúci princípu právnej istoty.

26. Podľa je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 123 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich základných práv

a slobôd [ ].

27. Keďže sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti vymedzila predmet konania tak,

ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia, a teda pred ústavným súdom nenapadla

(aj) právne závery krajského súdu, ústavný súd rozsudok krajského súdu v konaní o tejto

ústavnej sťažnosti nepreskúmaval.

28. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že táto ústavná sťažnosť

je zjavne neopodstatnená a ako takú ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími v nej uvedenými

nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu