Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 21/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ,

, , zastúpeného advokátskou

kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Milan Ficek, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €

(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť mu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť trovy

konania v sume 640,65 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatpäť centov) na účet jeho

právneho zástupcu advokátskej kancelárie JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia sťažovateľa

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -13 z 15. januára 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v (ďalej

len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 30. júna 2015 podal podľa

ustanovení tretej hlavy piatej časti v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) opravný prostriedok – návrh na preskúmanie

rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 750 807 6268 z 13. mája 2015, napádajúc jeho

správnosť, keďže mu bol zamietnutý nárok na priznanie invalidného dôchodku.

Návrh sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu bol krajskému súdu

zo strany orgánu verejnej správy postúpený 27. októbra 2015.

2.1 Sťažovateľ uviedol, že krajský súd bol v napadnutom konaní nečinný

od 27. októbra 2015 do 11. júla 2019, keď nariadil pojednávanie vo veci

na 18. september 2019.

2.2 Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti ďalej uviedol, že 13. septembra 2019

doručil krajskému súdu návrh na vykonanie znaleckého dokazovania a z dôvodu tohto

procesného návrhu požiadal krajský súd o odročenie nariadeného pojednávania. Krajský súd

žiadosti sťažovateľa o odročenie pojednávania nevyhovel a 18. septembra 2019 vyhlásil

vo veci rozsudok č. k. -38, ktorým rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

2.3 Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd vo svojom rozhodnutí relevantne

nevyjadril k procesnej aktivite sťažovateľa, pričom rozhodnutie krajského súdu trpelo

aj ďalšími vadami, pre ktoré podal sťažovateľ odvolanie.

2.4 Sťažovateľ ďalej uviedol, že „... súd prvej inštancie v danej právnej veci konal

s výraznými a nedôvodnými prieťahmi, hoci rozhodovanie sporov týkajúcich sa sociálnych

vecí patrí medzi bežnú a pomerne jednoduchú agendu správnych súdov. Okrem toho

ani samotná skutková či právna zložitosť veci nemôže byť dôvodom na neprimerané

prieťahy v konaní...“.

2.5 Sťažovateľ sa domnieva, že z hľadiska posudzovania dĺžky súdneho konania sa

v zmysle ustálenej praxe posudzuje súdne konanie až do právoplatného skončenia veci

ako jeden celok, a preto ak má vec v súčasnosti rozhodnúť odvolací súd, prieťahy v konaní

treba posudzovať aj v kontexte predpokladanej dĺžky odvolacieho konania.

3. Na základe skutočností uvedených v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom

vysloví, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní na krajskom súde vedenom pod sp. zn.

porušené boli. Súčasne sa sťažovateľ domáha priznania finančného zadosťučinenia

v sume 15 000 € a náhrady trov konania.

II.

Vyjadrenie krajského súdu, replika sťažovateľa

II.1 Vyjadrenie krajského súdu k obsahu ústavnej sťažnosti

4. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa

na ďalšie konanie a výzvou ústavného súdu na vyjadrenie sa k obsahu ústavnej sťažnosti

zaujal krajský súd stanovisko podaním sp. zn. z 21. februára 2020.

4.1 Podpredseda krajského súdu uviedol, že po vecnej stránke ústavnú sťažnosť

sťažovateľa vo vzťahu k postupu krajského súdu nepovažuje za dôvodnú. Obsahovo

vyjadrenie zameral na vysvetlenie organizácie práce sudcov a personálneho

poddimenzovania počtu sudcov krajského súdu, v čom jeho podpredseda vidí hlavnú príčinu

toho, že pridelené veci nie je možné rozhodovať v lehotách, v akých by to bolo objektívne

potrebné. Podpredseda krajského súdu uviedol, že „... všetky pridelené veci sa vybavujú

v poradí v akom boli súdu doručené. Prednostne (zo zákona) sa vybavujú veci zaistenia

cudzincov a veci azylové, ako aj návrhy na priznanie odkladného účinku podaným

žalobám...

... V ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že konaní pred Krajským súdom

v Bratislave nebolo doplnené navrhnuté dokazovania - znalecký posudok. K tomu

poznamenávam, že sťažovateľ takéto doplnenie dokazovania nikdy nenavrhol...“.

4.2 Zároveň podpredseda krajského súdu vyslovil súhlas s upustením od ústneho

prejednania ústavnej sťažnosti [ ].

II.3 Replika sťažovateľa

6. Sťažovateľ reagoval na vyjadrenie krajského súdu replikou zo 6. marca 2020.

6.1 Vo vzťahu k vyjadreniu krajského súdu sťažovateľ v podstatnej časti uviedol,

že „... namiesto objektívneho zhodnotenia ohľadom procesnej činnosti krajského súdu sa

vyjadrenie zameriava iba na personálne zmeny na súde a súčasne konštatuje

poddimenzovanie počtu sudcov. Ani jedna z týchto okolností však nemôže byť z pohľadu

účastníka konania, ktorý sa domáha ochrany svojich práv, relevantným dôvodom

na zbytočné prieťahy v konaní...

... V tomto smere nemožno pričítať personálny stav na súde na ťarchu účastníka,

ktorého legitímny cieľ je odstránenie stavu právnej neistoty prostredníctvom spravodlivého,

zákonného a právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré musí byť vydané v primeranej

lehote...“.

6.2 Vo vzťahu k zmienke krajského súdu o nedoplnenom návrhu na dokazovanie

znaleckým posudkom sťažovateľ, pridŕžajúc sa faktov uvedených v ústavnej sťažnosti,

predložil ústavnému súdu doklady preukazujúce návrh na doplnenie dokazovania

v napadnutom konaní (potvrdenie o odoslaní vyjadrenia a návrhu na doplnenie dokazovania

z 13. septembra 2019 a doručenka k danému návrhu, pozn.).

6.3 Sťažovateľ zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho prejednania ústavnej

sťažnosti.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v jeho judikatúre

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a súčasne sa domáha aj vyslovenia porušenia

svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

10. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , , , ).

11. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie už

označených práv vychádza ústavný súd tiež zo svojej dnes už ustálenej judikatúry, v súlade

s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(m. m. ).

12. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila i v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä

podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie strany sporu v súdnom konaní a postup samotného súdu

(napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. ,

, ). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

IV.

Vyhodnotenie postupu krajského súdu a závery ústavného súdu

13. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

14. Táto povinnosť súdu vo vzťahu k napadnutému konaniu vyplýva z ,

ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,

aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z 100 ods.1 prvej vety , v zmysle

ktorej len čo sa konanie začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

14.1 Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Správny súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) ako nový právny predpis

upravujúci postup správneho súdu v správnom súdnom konaní, podľa ktorého správny súd

má povinnosť postupovať tak, aby konanie pred ním bolo rýchle a hospodárne [§ 5 ods. 7

]. Keďže v zmysle konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia

podľa doterajších predpisov, napadnuté konanie sa teda riadi predovšetkým zásadou

hospodárnosti konania obsiahnutej v .

15. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia práva podľa čl. 48

ods. 2 a dohovoru ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti

prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prejednávanej

veci jej skutkovú a právnu zložitosť, ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania

a postup krajského súdu.

16. Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. faktickú a právnu zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že predmetom napadnutého konania je správna žaloba o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy podaná podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku. Vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej stránke ako zložitú,

pretože tento typ konania je regulovaný pomerne podrobnou právnou úpravou a tiež

príslušnou judikatúrou. Vec podľa názoru ústavného súdu nevykazuje ani skutkovú

zložitosť, keďže skutkový stav veci je v podstate ustálený už v administratívnom konaní

a nevyžaduje si komplikované dokazovanie, lebo správny súd nie je súdom skutkovým

a jeho úlohou je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy.

17. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by

signalizovali pasivitu zo strany sťažovateľa ako účastníka konania.

18. Napokon ústavný súd hodnotil postup krajského súdu z hľadiska primeranosti

dĺžky trvania napadnutého konania, resp. z hľadiska existencie zbytočných prieťahov

v tomto konaní.

18.1 Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že krajskému

súdu bol návrh na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy – Sociálnej poisťovne

doručený 27. októbra 2015. Krajský súd bol od podania návrhu na preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu v napadnutom konania nečinný, a to až do momentu nariadenia

pojednávania 11. júla 2019, ktoré sa uskutočnilo 18. septembra 2019.

19. Je teda objektívnou skutočnosťou, že krajský súd v napadnutom konaní

nepostupoval v súlade s požiadavkou na postup súdu bez zbytočných prieťahov,

keď po postúpení návrhu na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy a spisu

orgánom verejnej správy 27. októbra 2015 rozhodol vo veci po takmer 4 rokoch rozsudkom

č. k. -38 z 18. septembra 2019, ktorým napadnuté rozhodnutie odporkyne

č. 750 8076268 z 13. mája 2015 (rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o priznanie invalidného

dôchodku, pozn.) potvrdil a navrhovateľovi – sťažovateľovi náhradu trov nepriznal.

19.1 Sťažovateľ 15. novembra 2019 podal proti rozsudku krajského súdu

č. k. -38 z 18. septembra 2019 odvolanie. Krajský súd následne postupoval

v napadnutom konaní plynule a vykonával procesné úkony smerujúce k predloženiu spisu

na rozhodnutie o opravnom prostriedku (doručenie odvolania navrhovateľa odporkyni 2.

decembra 2019, doručenie vyjadrenia odporkyne k odvolaniu 18. decembra 2019, pozn.).

Overením aktuálneho stavu napadnutého konania ústavný súd zistil, že na vec sa vzťahujúci

súdny spis bol krajským súdom 19. decembra 2019 predložený na rozhodnutie o odvolaní

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

19.2 Ústavný súd pri posúdení (ne)primeranosti celkovej dĺžky napadnutého konania

zobral do úvahy tú skutočnosť, že v dôsledku procesnej aktivity sťažovateľa (podaním

odvolania proti rozsudku č. k. -38 z 18. septembra 2019) sa oddialilo

dosiahnutie konečného (právoplatného) rozhodnutia vo veci, ktoré z časového hľadiska

nie je možné nijakým spôsobom prezumovať.

20. K nečinnosti krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd konštatuje,

že nielen spor, ale aj správne súdne konanie, osobitne konanie v sociálnych veciach je

potrebné viesť rýchlo, účelne a bez prieťahov. Imanentnou súčasťou práva na spravodlivý

proces je totiž právo na rozhodnutie v tzv. primeranej lehote, teda bez zbytočných prieťahov

v konaní. Z tohto pohľadu je pritom irelevantné, či ide o objektívne alebo subjektívne

prieťahy v konaní v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu. Primárny je záujem

na hospodárnom a efektívnom prejednaní veci bez zbytočných prieťahov a záujem účastníka

konania, a to nielen navrhovateľa, ale aj odporcu.

21. Po začatí konania vzniká povinnosť správneho súdu konať. Táto povinnosť

zahŕňa v sebe všetky povinnosti, ktoré má správny súd v príslušnom začatom správnom

súdnom konaní, a to od doručenia návrhu odporcovi a ostatným účastníkom konania

a osobám zúčastneným na konaní do vlastných rúk, cez skúmanie podmienok konania,

rozhodovanie o procesných návrhoch až po rozhodnutie vo veci samej, resp. konečné

rozhodnutie, tak aby konanie prebehlo bez zbytočných prieťahov alebo v normatívne

ustanovenej lehote a v tomto rozsahu boli aj vypracované súdne rozhodnutia, resp. aby

správny súd v určených prípadoch odsledoval splnenie povinností uložených jeho

rozhodnutím žalovanému orgánu verejnej správy.

22. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že v súlade s judikatúrou ESĽP,

s ohľadom na predmet napadnutého konania, ide o vec zaraďujúcu sa medzi

tzv. privilegované typy konania (vec sociálneho zabezpečenia), ktorá vo všeobecnosti

vyžadovala postup konajúceho správneho súdu s osobitnou starostlivosťou a rýchlosťou,

čo v napadnutom konaní nebolo uskutočnené.

23. Možno tak uzavrieť, že v napadnutom konaní postupom krajského súdu došlo

k neprimeraným prieťahom, čím bolo zasiahnuté do ústavne zaručeného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

dohovoru, takže podmienky zásahu ústavného súdu podľa , tak ako boli

uvedené, sú tu splnené (bod 1 výroku nálezu).

24. V súvislosti s vyjadrením podpredsedu krajského súdu k obsahu ústavnej

sťažnosti v časti, v ktorej poukazuje na zmenu zákonného sudcu v napadnutom konaní

(18. októbra 2016, pozn.) a na nadmernú zaťaženosť pracovníkov súdu ústavný súd uvádza,

že v podobných súvislostiach už viackrát vyslovil [pozri napr. ], že nedostatočné

personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne

konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade,

ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia.

24.1 v zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,

aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie

spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie

tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho

sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu

účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48

ods. 2 oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných

súdov [pozri napr. ].

24.2 Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že pri posudzovaní toho, či bolo

porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje

postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom

konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Aj za konanie konkrétneho sudcu,

resp. zamestnanca súdu totiž (v kontexte požiadavky reálneho naplnenia základného práva

podľa ) nesie v konečnom dôsledku zodpovednosť príslušný súd ako

orgán verejnej moci, ktorého povinnosťou bolo poskytnúť stranám sporu účinnú súdnu

ochranu. V tomto zmysle preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti, ktorou

sú namietané zbytočné prieťahy v súdnom konaní, v zásade nemožno robiť rozdiel medzi

tzv. objektívnymi a subjektívnymi dôvodmi prieťahov [m. m. ].

25. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa toho, že krajský súd nevyhovel návrhu

sťažovateľa na doplnenie dokazovania formou znaleckého posudku (pozri bod 6.2

odôvodnenia nálezu), ústavný súd uvádza, že otázka posúdenia, či sa súd stotožní s návrhom

účastníka konania na vykonanie dokazovania, patrí výlučne do právomoci vo veci

konajúceho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

25.1 Nad rámec veci ústavný súd na tomto mieste pripomína, že sťažovateľom

uvedená námietka nevykonaného dôkazu v napadnutom konaní svojou povahou nepatrí

pod ochranu, ktorú poskytuje základnému právu v , resp. dohovor v

ods. 1, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáhal.

Ústavný súd teda považoval námietku sťažovateľa o nevykonaní navrhovaného dôkazu len

za súčasť jeho sťažnostnej argumentácie a v ďalšom sa ňou nezaoberal.

V.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

26. Podľa ak ústavný súd prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva

a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

27. Sťažovateľ sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 15 000 €.

Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia zdôvodnil tým, že v napadnutom konaní

ide o priznanie sociálnej dávky, ktorá má jej poberateľovi vykompenzovať obmedzenia

pre neho vyplývajúce z jeho nepriaznivého zdravotného stavu. Ďalej uvádza, že „... hoci sa

prežitý stres súvisiaci s nespravodlivými a nezákonných rozhodnutiami nedá vyčísliť

adekvátnou finančnou čiastkou, v tomto konaní si sťažovateľ uplatňuje vyššie spomenuté

primerané finančné zadosťučinenie. Tieto peniaze by mu pritom mohli aspoň čiastočne

kompenzovať to, čo musel doposiaľ v súvislosti s nedôvodne dlhým a naďalej právoplatne

neskončeným súdnym konaním prežiť...“.

28. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušenia základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, pričom ústavný súd

pri určení finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných

Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.

29. S prihliadnutím na celkovú dĺžku konania vedeného na krajskom súde

a konkrétne okolnosti prípadu, najmä na fakt, že konanie sa presunulo do fázy rozhodovania

o opravnom prostriedku proti rozsudku krajského súdu č. k. -38

z 18. septembra 2019 a konečné rozhodnutie vo veci z časového hľadiska je tým oddialené,

považoval ústavný súd priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 € (bod 2

výroku nálezu) za spravodlivé a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel

(bod 4 výroku nálezu).

30. Ústavný súd považoval sťažovateľom požadovanú výšku finančného

zadosťučinenia za neprimeranú a na tomto mieste pripomína, že priznané finančné

zadosťučinenie nie je kompenzáciou za možný neúspech v konaní pred všeobecným súdom

a v konkrétnom prípade sťažovateľovi nemôže nahradiť výšku (ne)priznanej dávky

sociálneho zabezpečenia.

31. Ústavný súd len pre úplnosť uvádza, že ESĽP akceptuje priznávanie primeraného

finančného zadosťučinenia vo výške, ktorá nie je neprimeraná, hoci by bola nižšia

než suma priznávaná ESĽP (porovnaj Ivan a Martin Medić proti Chorvátsku, rozhodnutie

z 5. 2. 2009, č. 55864/07; Roje proti Chorvátsku, rozhodnutie z 25. 6. 2009, č. 8301/06).

VI.

Trovy konania

32. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

33. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2018, ktorá bola 980 €,

a za I. polrok 2019, ktorá bola 1 062 €.

34. Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti, replika sťažovateľa) v súlade § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov advokátskej kancelárii JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14,

Bratislava. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2019 (2 x 163,33 €)

spolu s režijným paušálom (2 x 9,80 €) a úhrada za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2020 (1 x 177 €) spolu s režijným paušálom (10,62 €) predstavuje sumu trov konania

533,88 €, ku ktorej je nutné pripočítať 20 % DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľa

platiteľom [§18 ods. 3 vyhlášky], čo predstavuje sumu trov konania celkom 640,65 €.

35. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný nahradiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa advokátskej kancelárie JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o.,

Žilinská 14, Bratislava, v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu [§ 62 zákona

o ústavnom súde v spojení s ].

36. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu