Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 242/2020
PDF · 533.29 KB
No categories available
II. ÚS 242/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti BILLA s. r. o., Bajkalská 19/A, Bratislava, IČO 31 347 037, zastúpenej
advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a prokurista JUDr. Milan Gocník, LL.M., vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Asan 7/2018 z 2. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BILLA s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BILLA s. r. o., Bajkalská 19/A,
Bratislava, IČO 31 347 037 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Asan 7/2018
z 2. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v prevádzke sťažovateľky bola
2. februára 2016 Regionálnou veterinárnou a potravinovou správou Poprad (ďalej len
„regionálna veterinárna a potravinová správa“) vykonaná úradná kontrola potravín.
Na základe zistení inšpektorov regionálnej veterinárnej a potravinovej správy uvedených
v zázname o vykonaní úradnej kontroly potravín z 2. februára 2016 (ďalej len „záznam“)
vydala regionálna veterinárna a potravinová správa rozhodnutie č. 705/2016 (ďalej len
„rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“), ktorým sťažovateľke uložila pokutu
vo výške 15 000 € za porušenie povinností ustanovených všeobecne záväznými právnymi
predpismi v oblasti potravinárstva podľa § 28 ods. 2 písm. o) zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o potravinách“) v spojení s § 28 ods. 6 zákona o potravinách. Uplatnenie
zvýšenej sadzby pokuty podľa § 28 ods. 6 zákona o potravinách regionálna veterinárna
a potravinová správa odôvodnila opakovaným porušením povinností podľa § 28 ods. 2
písm. o) zákona o potravinách, za ktoré bola, aplikujúc absorpčnú zásadu, rozhodnutím
regionálnej veterinárnej a potravinovej správy č. 1470/2015 z 10. júna 2015 (právoplatné
30. júna 2015) uložená úhrnná pokuta vo výške 500 € podľa § 28 ods. 2 písm. h) zákona
o potravinách a rozhodnutím regionálnej veterinárnej a potravinovej správy č. 514/2015
z 5. marca 2015 (právoplatné 25. marca 2015) uložená úhrnná pokuta vo výške 1 300 €
podľa § 28 ods. 4 písm. i) zákona o potravinách. Proti rozhodnutiu regionálnej veterinárnej
a potravinovej správy sa sťažovateľka odvolala. O odvolaní rozhodla Štátna veterinárna
a potravinová správa Slovenskej republiky (ďalej len „štátna veterinárna a potravinová
správa“) rozhodnutím č. 2189/2016 z 21. júla 2016 (ďalej len „rozhodnutie štátnej
veterinárnej a potravinovej správy“) tak, že rozhodnutie regionálnej veterinárnej
a potravinovej správy potvrdila a odvolanie sťažovateľky zamietla.
3. Sťažovateľka napadla administratívne konanie žalobou o preskúmanie zákonnosti
(ďalej len „správna žaloba“) na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“). Krajský
súd rozhodnutím sp. zn. 3 S 6/2017 z 19. decembra 2017 (ďalej len „rozhodnutie krajského
súdu“) správnu žalobu zamietol. Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka
kasačnú sťažnosť, ktorú najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol.
4. Sťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne
odôvodnený a nelogický. Podľa sťažovateľky najvyšší súd „dostatočne neodôvodnil,
z akého dôvodu súhlasí so správnosťou aplikácie ust. § 28 ods. 6 Zákona o potravinách,
predovšetkým sa dostatočne nevysporiadal s podstatou námietky Sťažovateľa, že nedošlo
k porušeniu tej istej povinnosti. Porušovateľ sa v Rozhodnutí NS SR nevysporiadal ani
s tým, prečo sa odklonil od princípu, na ktorom je postavená absorpčná zásada, a síce,
že pri uplatnení tejto zásady sa páchateľ potrestá a trest sa mu uloží iba za trestný čin
najprísnejšie trestný. Porušovateľ sa mal vysporiadať s tým, či sa porušenie tej istej
povinnosti posudzuje podľa uloženia pokuty podľa toho istého písmena Zákona
o potravinách alebo sa berie do úvahy skutočnosť, že došlo k porušeniu tých istých
povinností, bez ohľadu na to podľa akého odseku bola sankcia uložená.
Sťažovateľ má za to, že tým, že Porušovateľ potvrdil správnosť uloženia pokuty
Sťažovateľovi podľa uvedeného postupu, aplikoval ust. § 28 ods. 6 Zákona o potravinách
extenzívnym spôsobom v neprospech páchateľa (Sťažovateľa), čím došlo k porušeniu zásady
nulla poena sine lege vyjadrenej v čl. 7 ods. 1 Dohovoru ako aj čl. 49 Ústavy SR a zároveň
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Tento postup považuje Sťažovateľ
za rozporný aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba
na základe Ústavy SR, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Sťažovateľ má za to, že Rozhodnutie NS SR je v časti týkajúcej sa konštatovania
o splnení podmienok pre uloženie sankcie podľa ust. § 28 ods. 6 Zákona o potravinách
arbitrárne, čím došlo k porušeniu jeho práva na prístup k súdu, a teda aj k porušeniu práva
na spravodlivý proces.“.
5. Sťažovateľka uvádza, že v zmysle § 28 ods. 6 zákona o potravinách je možné
uložiť sprísnenú sankciu iba za opakované porušenie tej istej povinnosti, za ktorú bola
uložená pokuta podľa § 28 ods. 1 až 3 zákona o potravinách, a teda opakovaným porušením
povinností sa podľa sťažovateľky rozumie porušenie tej istej povinnosti nielen podľa toho
istého odseku, ale aj podľa toho istého písmena príslušného odseku § 28 zákona
o potravinách, za ktoré jej bola príslušnou regionálnou veterinárnou a potravinovou správou
uložená pokuta, a to do jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto
rozhodnutia. Sťažovateľke však bola rozhodnutím regionálnej veterinárnej a potravinovej
správy č.. 1470/2015 z 10. júna 2015 uložená úhrnná pokuta podľa § 28 ods. 2 písm. h)
zákona o potravinách vo výške 500 € a rozhodnutím regionálnej veterinárnej a potravinovej
správy č.. 514/2015 z 5. marca 2015 jej bola uložená úhrnná pokuta podľa § 28 ods. 4
písm. i) zákona o potravinách vo výške 1 300 €. Z uvedených rozhodnutí vyplýva,
že predchádzajúce sankcie boli sťažovateľke uložené podľa § 28 ods. 2 písm. h) a § 28
ods. 4 písm. i) zákona o potravinách, zatiaľ čo v zmysle rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu bola sťažovateľke uložená úhrnná pokuta podľa § 28 ods. 2 písm. o)
zákona o potravinách v spojení s § 28 ods. 6 zákona o potravinách, pričom „nebolo zistené
porušenie povinností podľa ust. § 28 ods. 2 písm. h) Zákona o potravinách a ani porušenie
povinnosti podľa ust. § 28 ods. 4 písm. i) Zákona o potravinách, ktoré by odôvodňovalo
uloženie sprísnenej sankcie v zmysle ust. § 28 ods. 6 Zákona o potravinách“. Podľa názoru
sťažovateľky uplatnenie sprísnenej sadzby pokuty podľa § 28 ods. 6 zákona o potravinách
vyžaduje, aby došlo k porušeniu tej istej povinnosti, za ktorú bola uložená pokuta.
6. Sťažovateľka uviedla, že podľa absorpčnej zásady platí, že ak sa ukladá trest
za viacero súbežne spáchaných správnych deliktov, uloží sa pokuta len za najzávažnejší
správny delikt, a nie za každý delikt samostatne. Uložením sankcie za najprísnejšie
postihnuteľný správny delikt sú potom ostatné menej závažné správne delikty
skonzumované, preto nemožno podľa sťažovateľky tvrdiť, že takáto sankcia uložená
v minulosti bola uložená aj za iný menej závažný správny delikt, ktorý bol uložením sankcie
za najprísnejšie trestaný správny delikt absorbovaný. Sťažovateľka poukázala na nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, v ktorom konštatoval,
že „Zásada absorpčná (pohlcovacia), ktorej obsahom je pravidlo, že vyšší, resp. prísnejší
trest pohlcuje trest nižší (poena maior absorbet minorem), je opakom kumulačnej zásady
a jej uplatnenie je východiskom pri privilegovanom trestaní súbehu. Vyskytuje sa v troch
formách, a to ako absorpcia trestných činov, absorpcia trestných sadzieb a absorpcia
trestov. Pri uplatnení tejto zásady sa teda páchateľ potrestá a trest sa mu uloží iba
za trestný čin najprísnejšie trestný.“
7. Sťažovateľka ďalej poukázala aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 571/2015
z 12. apríla 2016, v ktorom ústavný súd deklaroval, že princípy vzťahujúce sa na súdne
trestanie za trestné činy je potrebné aplikovať aj na správne trestanie. Zároveň podľa
sťažovateľky sú naplnené tzv. Engelsovské kritériá (preventívno-represívny charakter
sankcie a jej závažnosť) pre aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru na správny delikt sťažovateľky.
8. Sťažovateľka poukazuje na uplatnenie čl. 7 ods. 1 dohovoru v tejto veci, ktorý
vyjadruje zásadu, že trest možno uložiť výlučne na základe zákona (nullum crimen, nulla
poena sine lege). Obdobná zásada zaisťujúca ochranu pred svojvoľným potrestaním
jednotlivca vyplýva aj z čl. 49 ústavy. Sťažovateľka odkázala na nález ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 476/2016 zo 17. januára 2018, v ktorom ústavný deklaroval, že: „Táto zásada
zahŕňa okrem zákazu retroaktivity právnych predpisov v neprospech páchateľa (nullum
crimen, nulla poena sine lege praevia) aj princíp, že len zákon (v písanej forme - nullum
crimen, nulla poena sine lege scripta) môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest,
ale aj princíp, podľa ktorého trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom
v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom analógie (nullum crimen, nulla poena
sine lege stricta).“ Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že správne trestné právo
nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech porušovateľa povinnosti.
9. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné práva spoločnosti BILLA s.r.o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa
čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.: 4Asan/7/2018, zo dňa 2. 4. 2019, ktorým
bola zamietnutá kasačná sťažnosť Sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
č. k. 3S/6/2017-85 zo dňa 19. 12. 2017 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.: 4Asan/7/2018, zo dňa
2. 4. 2019, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší Súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti BILLA s.r.o.
trovy konania vo výške 415,52 € do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu,
a to na účet právneho zástupcu Sťažovateľa...“
II.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
̌
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemož no uznat za vinne ho zo spa chania
́́
trestne ho č inu na za klade skutku alebo opomenutia, ktore v č ase jeho spa chania nie je
́́́́
̌
považ ovane podla vnutrošta tneho alebo medzina rodne ho pra va za trestny č in.
́́́́́́́
̌̌
Takisto nesmie byt ulož eny trest prisnejši, než aky bolo mož ne ulož it v č ase spa chania
́́́́́́
trestne ho č inu.
́
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
16. Predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľky je porušenie ňou označených práv
podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorého odôvodnenie
považuje sťažovateľka za nedostatočné a arbitrárne vo vzťahu k posúdeniu naplnenia
podmienok pre aplikáciu § 28 ods. 6 zákona o potravinách.
17. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy,
ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
18. Regionálna veterinárna a potravinová správa uložila sťažovateľke pokutu
za porušenie povinností ustanovených všeobecne záväznými právnymi predpismi v oblasti
potravinárstva podľa § 28 ods. 2 písm. o) zákona o potravinách. Vec sa teda týka správneho
(administratívneho) trestania za správny delikt.
19. Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 571/2015 z 12. apríla 2016 jasne
deklaroval, že „správne trestanie preberá zásady trestného konania“. V tom istom náleze
ústavný súd konštatoval, že pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť
rešpektované rezolúcie a odporúčania rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31
o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, odporúčanie Výboru
ministrov Rady Európy č. (80) 2 o správnej úvahe a odporúčanie Výboru ministrov
Rady Európy č. (91) 1 vo veciach administratívnych sankcií týkajúce sa rozhodovacej
činnosti verejnej správy a ochrany práv jednotlivca, a preto pri správnom trestaní
je potrebné náležite skúmať, či uloženie sankcií za konkrétny skutok (čin) je v súlade
so zásadami správneho trestania. Z uvedených dokumentov navyše vyplýva, že princípy
vzťahujúce sa na súdne trestanie za trestné činy je potrebné vztiahnuť aj na správne
trestanie.
20. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú
obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktmi, za ktoré ukladá trest súd,
a deliktmi, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu
a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi (porov. rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 8 Sž 18/2011, 8 Sž 22/2011, 8 Sž 23/2011 a 8 Sž 24/2011; rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 8 Sžo 147/2008).
21. Ako jedno z legálnych východísk pre odôvodnenie v predchádzajúcom bode
citovaného právneho názoru, a teda pre atrahovanie princípov trestného práva na správne
trestanie, môže slúžiť čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý zakotvuje podmienky vedenia trestných
konaní, ako aj čl. 7 ods. 1 dohovoru.
22. Či pri spáchaní konkrétneho správneho deliktu pôjde o konanie (resp. delikt),
ktoré bude spadať pod pojem „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 dohovoru (a či sa teda bude
na tento správny delikt a s tým spojené konanie/administratívne trestanie vzťahovať čl. 6
ods. 1 dohovoru), bude v konečnom dôsledku závisieť na posúdení tzv. Engelovských
kritérií. Prvým kritériom je kvalifikácia skutku v právnom poriadku žalovaného zmluvného
štátu (defining the offence according to the legal system of the respondent State).
Ide o formálne a relatívne kritérium, a pokiaľ skutok nie je v právnom poriadku zmluvného
štátu kvalifikovaný ako trestný čin, použijú sa na zodpovedanie otázky aplikovateľnosti čl. 6
ods. 1 dohovoru na daný delikt ďalšie dve kritériá. Druhým kritériom je samotná povaha
deliktu (the very nature of the offence) a tretím kritériom je stupeň závažnosti sankcie,
ktorú možno uložiť dotknutej osobe (the degree of severity of the penalty that the person
concerned risks) v konkrétnom konaní (porov. Engel and Others v. Holandsko, č. 5100/71,
5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) z 8. 6. 1976, bod 82).
23. Posudzujúc prvé kritérium v spojitosti s konaním regionálnej veterinárnej
a potravinovej správy vo veci ukladania sankcií za porušenie povinností podľa zákona
o potravinách, ústavný súd uzatvára, že nesplnenie povinnosti podľa § 28 ods. 2 písm. o)
zákona o potravinách nie je trestným činom, ale iným verejnoprávnym (správnym)
deliktom.
24. V rámci druhého kritéria sa predovšetkým posudzuje, či delikt, o ktorý ide,
vyplýva z porušenia právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov
alebo iba určitej špecifickej skupine osôb, prípadne či delikt vyplývajúci primárne
z porušenia právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb nie je postihnuteľný
aj podľa právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov
(porov. Albert v. Rumunsko, č. 31911/03, rozsudok ESĽP zo 16. 2. 2010, bod 32; Ezeh
and Connors v. Veľká Británia, č. 39655/98, 40086/98, rozsudok ESĽP z 9. 10. 2003, body
103 – 104). Zároveň je nevyhnutné posúdiť účel sankcie, t. j. či sankcia, ktorá sa ukladá
za spáchaný delikt, má povahu reparačnú alebo preventívno-represívnu (porov. Nykänen
v. Fínsko, č. 11828/11, rozsudok ESĽP z 20. 5. 2014, body 40 – 41; Jussila v Fínsko,
č. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. 11 2006, body 32 – 38). Z pohľadu
judikatúry ESĽP sa delikt považuje za subsumovateľný pod normatívny text čl. 6 ods. 1
dohovoru vtedy, ak právna norma, o porušenie ktorej ide v prípade tohto deliktu, sa aplikuje
na neurčitý všeobecný počet adresátov a uložená sankcia je aspoň čiastočne preventívno-
represívneho charakteru. V prípade deliktu, kde dochádza k porušeniu právnej normy
adresovanej určitej špecifickej skupine osôb so zvláštnym postavením, avšak uložená
sankcia je preventívno-represívneho charakteru, prihliada sa pre zodpovedanie otázky
o aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na tretie kritérium, a to stupeň závažnosti sankcie,
ktorú možno dotknutej osobe uložiť (porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veci Albert
v. Rumunsko, body 32 – 34, kde ESĽP uznal aplikovateľnosť čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v prípade sankcie uloženej
na základe právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb, avšak uložená sankcia bola
preventívno-represívneho charakteru a ESĽP ustálil v rámci tretieho kritéria závažný dopad
uloženej sankcie na dotknutú osobu). Aplikujúc uvedené na konanie vo veci konania
podľa zákona o potravinách, možno konštatovať, že zákon o potravinách ukladá povinnosti
adresované špecifickému okruhu osôb (prevádzkovateľom potravinárskych podnikov)
a sankcie, ktoré možno v zmysle zákona o potravinách uložiť (§ 28 a nasl. zákona
o potravinách), plnia podľa názoru ústavného súdu preventívno-represívny účel, a to odradiť
prevádzkovateľa potravinárskeho podniku od neplnenia povinností ustanovených zákonom
o potravinách (preventívne pôsobiť) a zároveň sankcionovať, resp. potrestať (represívne
pôsobiť) prevádzkovateľa potravinárskeho podniku za nesplnenie povinnosti ustanovenej
zákonom o potravinách. V tomto smere je však pre konečnú odpoveď na otázku, či je
v prípade verejnoprávneho deliktu, sankcie, resp. konania podľa zákona o potravinách
aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru, potrebné zohľadniť tretie kritérium Engelovských
kritérií.
25. Tretím kritériom je stupeň závažnosti sankcie, ktorú možno uložiť dotknutej
osobe. V konaní vo veci porušenia povinnosti prevádzkovateľom potravinárskeho podniku
možno podľa § 28 ods. 2 písm. o) zákona o potravinách v spojení s § 28 ods. 6 zákona
o potravinách uložiť pokutu až do výšky 200 000 €. Ústavný súd hodnotí možnosť uloženia
uvedenej sankcie zo strany regionálnej veterinárnej a potravinovej správy ako svojou
závažnosťou napĺňajúcu obsah tretieho kritéria, a teda je možné konštatovať
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci konania vo veci porušenia povinnosti
ustanovenej § 28 ods. 2 písm. o) zákona o potravinách.
26. Podľa už popísaných východísk a na základe Engelovských kritérií sa tak na vec
sťažovateľky vzťahujú aj čl. 7 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 49 ústavy, ktoré zakotvujú jeden
z ťažiskových princípov trestania, a to nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada
zákonnosti).
27. Ústavný súd tak pristúpil k samotnému prieskumu napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu prizmou komunikovaných princípov správneho trestania.
28. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
«46. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného, ktorý obsahuje i skoršie
rozhodnutia RVPS Poprad má Najvyšší súd Slovenskej republiky preukázané, že
rozhodnutím č. 514/2015 zo dňa 05.03.2015 (právoplatným dňa 25.03.2015) bol žalobca
uznaný vinným zo spáchania iných správnych deliktov podľa § 28 ods. 2 písm. o/ zákona
o potravinách za neudržiavanie potravinárskych priestorov v dobrom stave údržby
a v čistote a za porušenie povinnosti zabezpečiť, aby hlbokozmrazená potravina, ktorá je
určená na uvedenie na trh konečnému spotrebiteľovi, bola balená do vhodného obalu, ktorý
ju chráni pred znečistením, mikrobiálnou a inou kontamináciou podľa § 4 Vyhlášky
Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja Slovenskej republiky č. 99/2012 v spojitosti s § 3
ods. 1 a ods. 5 zákona o potravinách. Týmto rozhodnutím bol žalobca rovnako uznaný
vinným zo spáchania iného správneho deliktu podľa § 28 ods. 4 písm. i/ zákona
o potravinách za porušenie zákazu umiestňovať na trh potraviny po uplynutom dátume
minimálnej trvanlivosti. Za uvedené správne delikty mu bola uložená úhrnná pokuta
vo výške 1.300,- € podľa § 28 ods. 4 písm. i/ zákona o potravinách. Je zrejmé, že orgány
verejnej správy posúdili ako najzávažnejšie porušenie § 28 ods. 4 písm. i/ zákona
o potravinách, nakoľko z hľadiska dôsledkov zistených nedostatkov tieto porušenia môžu
priamo zasiahnuť do práv spotrebiteľov na predaj výrobkov zdravotne bezpečných a tým
priamo porušiť ich základné práva na trhu potravín.
47. Rozhodnutím RVPS Poprad č. 1470/2015 zo dňa 10.06.2015 (právoplatným dňa
30.06.2015) bol žalobca uznaný vinným zo spáchania viacerých iných správnych deliktov
a to podľa § 28 ods. 2 písm. f/, o/, h/ zákona o potravinách, za čo mu bola uložená úhrnná
pokuta vo výške 500,- € podľa § 28 ods. 2 písm. h/ zákona o potravinách, nakoľko orgán
verejnej správy považoval za najzávažnejšie porušenie zákazu umiestňovať na trh potraviny
klamlivo označené alebo ich ponúkať na spotrebu klamlivým spôsobom.
48. Nakoľko zákon č. 152/1995 Z. z. o potravinách a ani správny poriadok
neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých iných správnych
deliktov, orgán verejnej správy prvého stupňa pri ukladaní pokuty uplatnil na základe
analógie legis tzv. absorpčnú zásadu, ktorej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (teda
prísnejší trest pohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom
určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán
posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto
deliktov. Na základe analógie sa v danom prípade aplikovali pravidlá pre ukladanie
úhrnného trestu, t.j. správny orgán uložil za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení
vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný.
V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na právny názor
vyslovený v rozsudku z 30. októbra 2012, sp. zn. 4Sžo/49/2012, podľa ktorého sa konajúci
senát nestotožnil s názorom „... aby pri každom dielčom porušení zákona žalovaný uviedol
výšku sankcie, pretože by tým práve došlo k negovaniu uplatneného princípu úhrnného
trestu. Požiadavka preskúmateľnosti výšky uloženej sankcie neznamená také zdôvodnenie
výšky sankcie, ktorá bude súčtom dielčich (13) sankcií, ale také zhodnotenie zistených
porušení zákona, ktoré vyjadrí najmä závažnosť, trvanie a následky zistených nedostatkov
v súvislosti aj s ich opakovaným výskytom“. Uvedený názor prevzal do svojho rozhodnutia
najvyšší súd aj v rozsudku z 11. júna 2013 sp. zn. 3Sžo/24/2013, prípadne v rozsudku
z 19. decembra 2012 sp. zn. 2Sžo/2/2012 a v rozsudku sp. zn. 7Sžo/49/2016 zo dňa
23.11.2017, a rovnako kasačný súd nemá dôvod sa od tohto názoru odchýliť ani v tejto veci.
Skutočnosť, že v daných prípadoch bola uložená úhrnná pokuta podľa ustanovenia
vzťahujúceho sa na správny delikt najzávažnejší však neznamená, že ostatné protiprávne
konania neboli posudzované a sankcionované. Spáchanie ďalších správnych deliktov bolo
zohľadnené žalovaným pri určení pokuty v rámci sadzby pre najzávažnejší správny delikt.
49. Najvyšší súd Slovenskej republiky, na základe uvedeného a obsahu
preskúmavaného rozhodnutia, vyhodnotil námietku žalobcu, týkajúcu sa nesplnenia
podmienok pre uloženie pokuty vo výške 15.000,- € za iné správne delikty podľa § 28 ods. 2
písm. o/ v spojení s § 28 ods. 6 zákona o potravinách, zistené pri výkone úradnej kontrole
potravín v priestoroch prevádzky žalobcu BILLA s.r.o. na adrese Železničný riadok 31,
Levoča dňa 02.02.2016, za nedôvodnú. Kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd tak ako
aj žalovaný sa dostatočne vysporiadali so všetkými námietkami žalobcu uvedenými
v odvolaní proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa, rozhodli vecne správne
a výšku uloženej sankcie v zmysle § 28 ods. 6 zákona zdôvodnili najmä z hľadiska
závažnosti zistených porušení zákona a opakovane zistených porušení zákona. S poukazom
na rozhodnutia RVPS Poprad č. 514/2015 zo dňa 05.03.2015 a č. 1470/2015 zo dňa
10.06.2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že do jedného roka
od nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí o uložení pokuty došlo k opätovnému
nedodržiavaniu povinností a požiadaviek na hygienu pri manipulovaní s potravinami,
pri ich skladovaní a pri ich umiestňovaní na trh, za ktoré bola žalobcovi uložená pokuta
podľa § 28 ods. 2 písm. o/ zákona o potravinách. Správne trestanie vychádza z princípu
striktnej individualizácie sankcie s ohľadom na konkrétne okolnosti, za ktorých došlo
k spáchaniu samotného správneho deliktu. Keďže v predchádzajúcom období uložené
pokuty nesplnili svoj účel (najmä z pohľadu individuálnej prevencie) bolo žiadúce,
aby správne orgány zvolili represívnejší prístup a žalobcovi uložili vyššiu pokutu.
50. Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež prihliadol na skutočnosť, že sankčný
mechanizmus vytvorený zákonom o potravinách musí napĺňať požiadavky stanovené v ust.
čl. 55 ods. 1 Nariadenia č. 882/2004, podľa ktorého musia byť ukladané sankcie účinné,
primerané a odradzujúce. V tomto zmysle ust. § 28 ods. 6 zákona o potravinách napĺňa
nielen požiadavku primeranosti, ale aj účinnosti práve v situácii, ak predchádzajúce sankcie
uložené za opakované porušenie rôznych či rovnakých povinností neviedli k náprave.
Opačný výklad ust. § 28 ods. 6 zákona o potravinách by nenapĺňal zmysel a podstatu
účinnej a odradzujúcej sankcie.»
29. Odpoveď najvyššieho súdu na ťažiskovú námietku sťažovateľky založenú na jej
argumente, že nedošlo k porušeniu tej istej povinnosti podľa zákona o potravinách, a preto
nebolo na mieste použitie zvýšenej sadzby pokuty podľa § 28 ods. 6 zákona o potravinách,
hodnotí ústavný súd ako nad mieru vyčerpávajúcu bez zjavných logických protirečení,
plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí
všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.
30. Prijatý záver najvyššieho súdu založený na konštatovaní splnenia podmienok pre
uloženie pokuty podľa § 28 ods. 2 písm. o) v spojení s § 28 ods. 6 zákona o potravinách
z dôvodu opakovaného porušenia povinností a požiadaviek na hygienu pri manipulovaní
s potravinami, pri ich skladovaní a pri ich umiestňovaní na trh nemožno z pohľadu
ústavného súdu považovať vzhľadom na skutkový a právny stav vo veci za zjavne
nelogický, arbitrárny či neodôvodnený, a preto závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie
je nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd
nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.
31. Ústavný súd k veci uvádza, že pokiaľ si sťažovateľka vykladá absorpčnú zásadu
tak, že pri jej uplatnení sa páchateľ potrestá a trest sa mu uloží iba za trestný čin
najprísnejšie trestný, a teda že pri posudzovaní opakovaného porušenia povinností je
potrebné prihliadať iba na ten správny delikt, ktorý pri predchádzajúcom ukladaní úhrnnej
pokuty považoval správny orgán za najzávažnejší a pokutu určil podľa sadzby vymedzenej
pre tento správny delikt, vychádza tento argument z nesprávneho chápania absorpčnej
zásady.
32. Základnou podmienkou použitia absorpčnej zásady pri ukladaní́ uhrnne ho trestu
́́
v správnom konaní́ je, ž e o všetkych správnych deliktoch tej istej zodpovednej osoby sa
́
rozhoduje v spoločnom konaní́ a spoločným rozhodnutím. Ak by správny orgán v prípade
viacčinného súbehu viacerých správnych deliktov pri ukladaní sankcie za ne neaplikoval
absorpčnú zásadu, uložil by sťažovateľke za každý zo zbiehajúcich sa správnych deliktov
samostatnú sankciu, čo by bolo v konečnom dôsledku v jej neprospech.
33. V oblasti administratívneho trestania platí pri nedostatku právnej úpravy
v správnom práve v prípade, ak sa rozhoduje o dvoch a viac zbiehajúcich sa správnych
deliktoch rovnakého páchateľa v konaní jednom spoločnom, že obvinenému sa ukladá
úhrnný správny trest (absorpčná zásada) za správny delikt najprísnejšie sankcionovateľný.
O súbeh správnych deliktov v aplikačnej praxi správnych orgánov ide v prípade,
ak obvinený spáchal dva alebo viac správnych deliktov skôr, ako bol rozhodnutím
správneho orgánu v I. stupni za niektorý z nich uznaný vinným, resp. do oznámenia
rozhodnutia správneho orgánu obvinenému. Ide o prípad ukladania správnej sankcie
správnym orgánom za viac spáchaných deliktov, a to v rámci jedného správneho
rozhodnutia (R 67/2019, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Asan 16/2018 z 24. júla 2019).
Uloženie úhrnnej sankcie podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na najzávažnejší správny
delikt teda neznamená, že ostatné protiprávne konania neboli posudzované a sankcionované.
34. V prípade sťažovateľky prvostupňový správny orgán vyhodnotil a sankcionoval
aj ďalšie porušenia povinností sťažovateľky ako konanie napĺňajúce znaky skutkovej
podstaty iného správneho deliktu podľa § 28 ods. 2 písm. o) zákona o potravinách,
explicitne to uvádzajúc aj vo svojich rozhodnutiach č. 514/2015 z 5. marca 2015
a č. 1470/2015 z 10. júna 2015, a preto kvalifikácia konania sťažovateľky ako opakovaného
porušenia povinností, za ktoré bola pokuta uložená do jedného roka od nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 28 ods. 6 zákona o potravinách), je plne v súlade
so zákonom.
35. Ústavný súd podotýka, že námietky, ktorými sťažovateľka v ústavnej sťažnosti
spochybňovala napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, boli totož ne s na mietkami, ktore
́́́
predostrela už v spra vnom konani i v správnej ž alobe a s ktorymi sa už odvolací správny
́́́
orgán, štátna veterinárna a potravinová správa a následne aj krajsky sud a napokon najvyšší
́́
súd v napadnutom rozsudku na lež ite vysporiadali.
́
36. Ústavný súd tak dospel k záveru, že námietky sťažovateľky proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu neobstoja a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nesignalizuje
takú príčinnú súvislosť medzi jeho obsahom a označenými právami sťažovateľky
garantovanými ústavou a dohovorom, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť porušenie
označených práv po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu
ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez
právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej
ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu