Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 242/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti BILLA s. r. o., Bajkalská 19/A, Bratislava, IČO 31 347 037, zastúpenej

advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a prokurista JUDr. Milan Gocník, LL.M., vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a 2 a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 2. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BILLA s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BILLA s. r. o., Bajkalská 19/A,

Bratislava, IČO 31 347 037 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 2 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 2. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v prevádzke sťažovateľky bola

2. februára 2016 Regionálnou veterinárnou a potravinovou správou Poprad (ďalej len

„regionálna veterinárna a potravinová správa“) vykonaná úradná kontrola potravín.

Na základe zistení inšpektorov regionálnej veterinárnej a potravinovej správy uvedených

v zázname o vykonaní úradnej kontroly potravín z 2. februára 2016 (ďalej len „záznam“)

vydala regionálna veterinárna a potravinová správa rozhodnutie č. 705/2016 (ďalej len

„rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“), ktorým sťažovateľke uložila pokutu

vo výške 15 000 € za porušenie povinností ustanovených všeobecne záväznými právnymi

predpismi v oblasti potravinárstva podľa § 28 ods. 2 písm. o) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o potravinách v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o potravinách“) v spojení s § 28 ods. 6 zákona o potravinách. Uplatnenie

zvýšenej sadzby pokuty podľa § 28 ods. 6 zákona o potravinách regionálna veterinárna

a potravinová správa odôvodnila opakovaným porušením povinností podľa § 28 ods. 2

písm. o) zákona o potravinách, za ktoré bola, aplikujúc absorpčnú zásadu, rozhodnutím

regionálnej veterinárnej a potravinovej správy č. 1470/2015 z 10. júna 2015 (právoplatné

30. júna 2015) uložená úhrnná pokuta vo výške 500 € podľa § 28 ods. 2 písm. h) zákona

o potravinách a rozhodnutím regionálnej veterinárnej a potravinovej správy č. 514/2015

z 5. marca 2015 (právoplatné 25. marca 2015) uložená úhrnná pokuta vo výške 1 300 €

podľa § 28 ods. 4 písm. i) zákona o potravinách. Proti rozhodnutiu regionálnej veterinárnej

a potravinovej správy sa sťažovateľka odvolala. O odvolaní rozhodla Štátna veterinárna

a potravinová správa Slovenskej republiky (ďalej len „štátna veterinárna a potravinová

správa“) rozhodnutím č. 2189/2016 z 21. júla 2016 (ďalej len „rozhodnutie štátnej

veterinárnej a potravinovej správy“) tak, že rozhodnutie regionálnej veterinárnej

a potravinovej správy potvrdila a odvolanie sťažovateľky zamietla.

3. Sťažovateľka napadla administratívne konanie žalobou o preskúmanie zákonnosti

(ďalej len „správna žaloba“) na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“). Krajský

súd rozhodnutím sp. zn. z 19. decembra 2017 (ďalej len „rozhodnutie krajského

súdu“) správnu žalobu zamietol. Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka

kasačnú sťažnosť, ktorú najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol.

4. Sťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne

odôvodnený a nelogický. Podľa sťažovateľky najvyšší súd „dostatočne neodôvodnil,

z akého dôvodu súhlasí so správnosťou aplikácie ust. § 28 ods. 6 Zákona o potravinách,

predovšetkým sa dostatočne nevysporiadal s podstatou námietky Sťažovateľa, že nedošlo

k porušeniu tej istej povinnosti. Porušovateľ sa v Rozhodnutí NS SR nevysporiadal ani

s tým, prečo sa odklonil od princípu, na ktorom je postavená absorpčná zásada, a síce,

že pri uplatnení tejto zásady sa páchateľ potrestá a trest sa mu uloží iba za trestný čin

najprísnejšie trestný. Porušovateľ sa mal vysporiadať s tým, či sa porušenie tej istej

povinnosti posudzuje podľa uloženia pokuty podľa toho istého písmena Zákona

o potravinách alebo sa berie do úvahy skutočnosť, že došlo k porušeniu tých istých

povinností, bez ohľadu na to podľa akého odseku bola sankcia uložená.

Sťažovateľ má za to, že tým, že Porušovateľ potvrdil správnosť uloženia pokuty

Sťažovateľovi podľa uvedeného postupu, aplikoval ust. § 28 ods. 6 Zákona o potravinách

extenzívnym spôsobom v neprospech páchateľa (Sťažovateľa), čím došlo k porušeniu zásady

nulla poena sine lege vyjadrenej v Dohovoru ako aj SR a zároveň

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a 2 SR. Tento postup považuje Sťažovateľ

za rozporný aj s SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba

na základe SR, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Sťažovateľ má za to, že Rozhodnutie NS SR je v časti týkajúcej sa konštatovania

o splnení podmienok pre uloženie sankcie podľa ust. § 28 ods. 6 Zákona o potravinách

arbitrárne, čím došlo k porušeniu jeho práva na prístup k súdu, a teda aj k porušeniu práva

na spravodlivý proces.“.

5. Sťažovateľka uvádza, že v zmysle § 28 ods. 6 zákona o potravinách je možné

uložiť sprísnenú sankciu iba za opakované porušenie tej istej povinnosti, za ktorú bola

uložená pokuta podľa § 28 ods. 1 až 3 zákona o potravinách, a teda opakovaným porušením

povinností sa podľa sťažovateľky rozumie porušenie tej istej povinnosti nielen podľa toho

istého odseku, ale aj podľa toho istého písmena príslušného odseku § 28 zákona

o potravinách, za ktoré jej bola príslušnou regionálnou veterinárnou a potravinovou správou

uložená pokuta, a to do jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto

rozhodnutia. Sťažovateľke však bola rozhodnutím regionálnej veterinárnej a potravinovej

správy č.. 1470/2015 z 10. júna 2015 uložená úhrnná pokuta podľa § 28 ods. 2 písm. h)

zákona o potravinách vo výške 500 € a rozhodnutím regionálnej veterinárnej a potravinovej

správy č.. 514/2015 z 5. marca 2015 jej bola uložená úhrnná pokuta podľa § 28 ods. 4

písm. i) zákona o potravinách vo výške 1 300 €. Z uvedených rozhodnutí vyplýva,

že predchádzajúce sankcie boli sťažovateľke uložené podľa § 28 ods. 2 písm. h) a § 28

ods. 4 písm. i) zákona o potravinách, zatiaľ čo v zmysle rozhodnutia prvostupňového

správneho orgánu bola sťažovateľke uložená úhrnná pokuta podľa § 28 ods. 2 písm. o)

zákona o potravinách v spojení s § 28 ods. 6 zákona o potravinách, pričom „nebolo zistené

porušenie povinností podľa ust. § 28 ods. 2 písm. h) Zákona o potravinách a ani porušenie

povinnosti podľa ust. § 28 ods. 4 písm. i) Zákona o potravinách, ktoré by odôvodňovalo

uloženie sprísnenej sankcie v zmysle ust. § 28 ods. 6 Zákona o potravinách“. Podľa názoru

sťažovateľky uplatnenie sprísnenej sadzby pokuty podľa § 28 ods. 6 zákona o potravinách

vyžaduje, aby došlo k porušeniu tej istej povinnosti, za ktorú bola uložená pokuta.

6. Sťažovateľka uviedla, že podľa absorpčnej zásady platí, že ak sa ukladá trest

za viacero súbežne spáchaných správnych deliktov, uloží sa pokuta len za najzávažnejší

správny delikt, a nie za každý delikt samostatne. Uložením sankcie za najprísnejšie

postihnuteľný správny delikt sú potom ostatné menej závažné správne delikty

skonzumované, preto nemožno podľa sťažovateľky tvrdiť, že takáto sankcia uložená

v minulosti bola uložená aj za iný menej závažný správny delikt, ktorý bol uložením sankcie

za najprísnejšie trestaný správny delikt absorbovaný. Sťažovateľka poukázala na nález

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012, v ktorom konštatoval,

že „Zásada absorpčná (pohlcovacia), ktorej obsahom je pravidlo, že vyšší, resp. prísnejší

trest pohlcuje trest nižší (poena maior absorbet minorem), je opakom kumulačnej zásady

a jej uplatnenie je východiskom pri privilegovanom trestaní súbehu. Vyskytuje sa v troch

formách, a to ako absorpcia trestných činov, absorpcia trestných sadzieb a absorpcia

trestov. Pri uplatnení tejto zásady sa teda páchateľ potrestá a trest sa mu uloží iba

za trestný čin najprísnejšie trestný.“

7. Sťažovateľka ďalej poukázala aj na nález ústavného súdu sp. zn.

z 12. apríla 2016, v ktorom ústavný súd deklaroval, že princípy vzťahujúce sa na súdne

trestanie za trestné činy je potrebné aplikovať aj na správne trestanie. Zároveň podľa

sťažovateľky sú naplnené tzv. Engelsovské kritériá (preventívno-represívny charakter

sankcie a jej závažnosť) pre aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru na správny delikt sťažovateľky.

8. Sťažovateľka poukazuje na uplatnenie čl. 7 ods. 1 dohovoru v tejto veci, ktorý

vyjadruje zásadu, že trest možno uložiť výlučne na základe zákona (nullum crimen, nulla

poena sine lege). Obdobná zásada zaisťujúca ochranu pred svojvoľným potrestaním

jednotlivca vyplýva aj z . Sťažovateľka odkázala na nález ústavného súdu

sp. zn. zo 17. januára 2018, v ktorom ústavný deklaroval, že: „Táto zásada

zahŕňa okrem zákazu retroaktivity právnych predpisov v neprospech páchateľa (nullum

crimen, nulla poena sine lege praevia) aj princíp, že len zákon (v písanej forme - nullum

crimen, nulla poena sine lege scripta) môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest,

ale aj princíp, podľa ktorého trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom

v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom analógie (nullum crimen, nulla poena

sine lege stricta).“ Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že správne trestné právo

nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech porušovateľa povinnosti.

9. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné práva spoločnosti BILLA s.r.o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a 2 a a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa

čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.: , zo dňa 2. 4. 2019, ktorým

bola zamietnutá kasačná sťažnosť Sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

č. k. -85 zo dňa 19. 12. 2017 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.: , zo dňa

2. 4. 2019, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší Súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti BILLA s.r.o.

trovy konania vo výške 415,52 € do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu,

a to na účet právneho zástupcu Sťažovateľa...“

II.

Relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

̌

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemož no uznat za vinne ho zo spa chania

́́

trestne ho č inu na za klade skutku alebo opomenutia, ktore v č ase jeho spa chania nie je

́́́́

̌

považ ovane podla vnutrošta tneho alebo medzina rodne ho pra va za trestny č in.

́́́́́́́

̌̌

Takisto nesmie byt ulož eny trest prisnejši, než aky bolo mož ne ulož it v č ase spa chania

́́́́́́

trestne ho č inu.

́

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a samotné posúdenie veci ústavným súdom

16. Predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľky je porušenie ňou označených práv

podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorého odôvodnenie

považuje sťažovateľka za nedostatočné a arbitrárne vo vzťahu k posúdeniu naplnenia

podmienok pre aplikáciu § 28 ods. 6 zákona o potravinách.

17. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

18. Regionálna veterinárna a potravinová správa uložila sťažovateľke pokutu

za porušenie povinností ustanovených všeobecne záväznými právnymi predpismi v oblasti

potravinárstva podľa § 28 ods. 2 písm. o) zákona o potravinách. Vec sa teda týka správneho

(administratívneho) trestania za správny delikt.

19. Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. z 12. apríla 2016 jasne

deklaroval, že „správne trestanie preberá zásady trestného konania“. V tom istom náleze

ústavný súd konštatoval, že pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť

rešpektované rezolúcie a odporúčania rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31

o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, odporúčanie Výboru

ministrov Rady Európy č. (80) 2 o správnej úvahe a odporúčanie Výboru ministrov

Rady Európy č. (91) 1 vo veciach administratívnych sankcií týkajúce sa rozhodovacej

činnosti verejnej správy a ochrany práv jednotlivca, a preto pri správnom trestaní

je potrebné náležite skúmať, či uloženie sankcií za konkrétny skutok (čin) je v súlade

so zásadami správneho trestania. Z uvedených dokumentov navyše vyplýva, že princípy

vzťahujúce sa na súdne trestanie za trestné činy je potrebné vztiahnuť aj na správne

trestanie.

20. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú

obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktmi, za ktoré ukladá trest súd,

a deliktmi, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu

a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi (porov. rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. , , a ; rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. ).

21. Ako jedno z legálnych východísk pre odôvodnenie v predchádzajúcom bode

citovaného právneho názoru, a teda pre atrahovanie princípov trestného práva na správne

trestanie, môže slúžiť čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý zakotvuje podmienky vedenia trestných

konaní, ako aj čl. 7 ods. 1 dohovoru.

22. Či pri spáchaní konkrétneho správneho deliktu pôjde o konanie (resp. delikt),

ktoré bude spadať pod pojem „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 dohovoru (a či sa teda bude

na tento správny delikt a s tým spojené konanie/administratívne trestanie vzťahovať čl. 6

ods. 1 dohovoru), bude v konečnom dôsledku závisieť na posúdení tzv. Engelovských

kritérií. Prvým kritériom je kvalifikácia skutku v právnom poriadku žalovaného zmluvného

štátu (defining the offence according to the legal system of the respondent State).

Ide o formálne a relatívne kritérium, a pokiaľ skutok nie je v právnom poriadku zmluvného

štátu kvalifikovaný ako trestný čin, použijú sa na zodpovedanie otázky aplikovateľnosti čl. 6

ods. 1 dohovoru na daný delikt ďalšie dve kritériá. Druhým kritériom je samotná povaha

deliktu (the very nature of the offence) a tretím kritériom je stupeň závažnosti sankcie,

ktorú možno uložiť dotknutej osobe (the degree of severity of the penalty that the person

concerned risks) v konkrétnom konaní (porov. Engel and Others v. Holandsko, č. 5100/71,

5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) z 8. 6. 1976, bod 82).

23. Posudzujúc prvé kritérium v spojitosti s konaním regionálnej veterinárnej

a potravinovej správy vo veci ukladania sankcií za porušenie povinností podľa zákona

o potravinách, ústavný súd uzatvára, že nesplnenie povinnosti podľa § 28 ods. 2 písm. o)

zákona o potravinách nie je trestným činom, ale iným verejnoprávnym (správnym)

deliktom.

24. V rámci druhého kritéria sa predovšetkým posudzuje, či delikt, o ktorý ide,

vyplýva z porušenia právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov

alebo iba určitej špecifickej skupine osôb, prípadne či delikt vyplývajúci primárne

z porušenia právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb nie je postihnuteľný

aj podľa právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov

(porov. Albert v. Rumunsko, č. 31911/03, rozsudok ESĽP zo 16. 2. 2010, bod 32; Ezeh

and Connors v. Veľká Británia, č. 39655/98, 40086/98, rozsudok ESĽP z 9. 10. 2003, body

103 – 104). Zároveň je nevyhnutné posúdiť účel sankcie, t. j. či sankcia, ktorá sa ukladá

za spáchaný delikt, má povahu reparačnú alebo preventívno-represívnu (porov. Nykänen

v. Fínsko, č. 11828/11, rozsudok ESĽP z 20. 5. 2014, body 40 – 41; Jussila v Fínsko,

č. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. , body 32 – 38). Z pohľadu

judikatúry ESĽP sa delikt považuje za subsumovateľný pod normatívny text čl. 6 ods. 1

dohovoru vtedy, ak právna norma, o porušenie ktorej ide v prípade tohto deliktu, sa aplikuje

na neurčitý všeobecný počet adresátov a uložená sankcia je aspoň čiastočne preventívno-

represívneho charakteru. V prípade deliktu, kde dochádza k porušeniu právnej normy

adresovanej určitej špecifickej skupine osôb so zvláštnym postavením, avšak uložená

sankcia je preventívno-represívneho charakteru, prihliada sa pre zodpovedanie otázky

o aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na tretie kritérium, a to stupeň závažnosti sankcie,

ktorú možno dotknutej osobe uložiť (porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veci Albert

v. Rumunsko, body 32 – 34, kde ESĽP uznal aplikovateľnosť čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v prípade sankcie uloženej

na základe právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb, avšak uložená sankcia bola

preventívno-represívneho charakteru a ESĽP ustálil v rámci tretieho kritéria závažný dopad

uloženej sankcie na dotknutú osobu). Aplikujúc uvedené na konanie vo veci konania

podľa zákona o potravinách, možno konštatovať, že zákon o potravinách ukladá povinnosti

adresované špecifickému okruhu osôb (prevádzkovateľom potravinárskych podnikov)

a sankcie, ktoré možno v zmysle zákona o potravinách uložiť (§ 28 a nasl. zákona

o potravinách), plnia podľa názoru ústavného súdu preventívno-represívny účel, a to odradiť

prevádzkovateľa potravinárskeho podniku od neplnenia povinností ustanovených zákonom

o potravinách (preventívne pôsobiť) a zároveň sankcionovať, resp. potrestať (represívne

pôsobiť) prevádzkovateľa potravinárskeho podniku za nesplnenie povinnosti ustanovenej

zákonom o potravinách. V tomto smere je však pre konečnú odpoveď na otázku, či je

v prípade verejnoprávneho deliktu, sankcie, resp. konania podľa zákona o potravinách

aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru, potrebné zohľadniť tretie kritérium Engelovských

kritérií.

25. Tretím kritériom je stupeň závažnosti sankcie, ktorú možno uložiť dotknutej

osobe. V konaní vo veci porušenia povinnosti prevádzkovateľom potravinárskeho podniku

možno podľa § 28 ods. 2 písm. o) zákona o potravinách v spojení s § 28 ods. 6 zákona

o potravinách uložiť pokutu až do výšky 200 000 €. Ústavný súd hodnotí možnosť uloženia

uvedenej sankcie zo strany regionálnej veterinárnej a potravinovej správy ako svojou

závažnosťou napĺňajúcu obsah tretieho kritéria, a teda je možné konštatovať

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci konania vo veci porušenia povinnosti

ustanovenej § 28 ods. 2 písm. o) zákona o potravinách.

26. Podľa už popísaných východísk a na základe Engelovských kritérií sa tak na vec

sťažovateľky vzťahujú aj dohovoru, ako aj , ktoré zakotvujú jeden

z ťažiskových princípov trestania, a to nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada

zákonnosti).

27. Ústavný súd tak pristúpil k samotnému prieskumu napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu prizmou komunikovaných princípov správneho trestania.

28. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

«46. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného, ktorý obsahuje i skoršie

rozhodnutia RVPS Poprad má Najvyšší súd Slovenskej republiky preukázané, že

rozhodnutím č. 514/2015 zo dňa 05.03.2015 (právoplatným dňa 25.03.2015) bol žalobca

uznaný vinným zo spáchania iných správnych deliktov podľa § 28 ods. 2 písm. o/ zákona

o potravinách za neudržiavanie potravinárskych priestorov v dobrom stave údržby

a v čistote a za porušenie povinnosti zabezpečiť, aby hlbokozmrazená potravina, ktorá je

určená na uvedenie na trh konečnému spotrebiteľovi, bola balená do vhodného obalu, ktorý

ju chráni pred znečistením, mikrobiálnou a inou kontamináciou podľa § 4 Vyhlášky

Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja Slovenskej republiky č. 99/2012 v spojitosti s § 3

ods. 1 a ods. 5 zákona o potravinách. Týmto rozhodnutím bol žalobca rovnako uznaný

vinným zo spáchania iného správneho deliktu podľa § 28 ods. 4 písm. i/ zákona

o potravinách za porušenie zákazu umiestňovať na trh potraviny po uplynutom dátume

minimálnej trvanlivosti. Za uvedené správne delikty mu bola uložená úhrnná pokuta

vo výške 1.300,- € podľa § 28 ods. 4 písm. i/ zákona o potravinách. Je zrejmé, že orgány

verejnej správy posúdili ako najzávažnejšie porušenie § 28 ods. 4 písm. i/ zákona

o potravinách, nakoľko z hľadiska dôsledkov zistených nedostatkov tieto porušenia môžu

priamo zasiahnuť do práv spotrebiteľov na predaj výrobkov zdravotne bezpečných a tým

priamo porušiť ich základné práva na trhu potravín.

47. Rozhodnutím RVPS Poprad č. 1470/2015 zo dňa 10.06.2015 (právoplatným dňa

30.06.2015) bol žalobca uznaný vinným zo spáchania viacerých iných správnych deliktov

a to podľa § 28 ods. 2 písm. f/, o/, h/ zákona o potravinách, za čo mu bola uložená úhrnná

pokuta vo výške 500,- € podľa § 28 ods. 2 písm. h/ zákona o potravinách, nakoľko orgán

verejnej správy považoval za najzávažnejšie porušenie zákazu umiestňovať na trh potraviny

klamlivo označené alebo ich ponúkať na spotrebu klamlivým spôsobom.

48. Nakoľko o potravinách a ani správny poriadok

neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých iných správnych

deliktov, orgán verejnej správy prvého stupňa pri ukladaní pokuty uplatnil na základe

analógie legis tzv. absorpčnú zásadu, ktorej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (teda

prísnejší trest pohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom

určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán

posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto

deliktov. Na základe analógie sa v danom prípade aplikovali pravidlá pre ukladanie

úhrnného trestu, t.j. správny orgán uložil za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení

vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na právny názor

vyslovený v rozsudku z 30. októbra 2012, sp. zn. , podľa ktorého sa konajúci

senát nestotožnil s názorom „... aby pri každom dielčom porušení zákona žalovaný uviedol

výšku sankcie, pretože by tým práve došlo k negovaniu uplatneného princípu úhrnného

trestu. Požiadavka preskúmateľnosti výšky uloženej sankcie neznamená také zdôvodnenie

výšky sankcie, ktorá bude súčtom dielčich (13) sankcií, ale také zhodnotenie zistených

porušení zákona, ktoré vyjadrí najmä závažnosť, trvanie a následky zistených nedostatkov

v súvislosti aj s ich opakovaným výskytom“. Uvedený názor prevzal do svojho rozhodnutia

najvyšší súd aj v rozsudku z 11. júna 2013 sp. zn. , prípadne v rozsudku

z 19. decembra 2012 sp. zn. a v rozsudku sp. zn. zo dňa

23.11.2017, a rovnako kasačný súd nemá dôvod sa od tohto názoru odchýliť ani v tejto veci.

Skutočnosť, že v daných prípadoch bola uložená úhrnná pokuta podľa ustanovenia

vzťahujúceho sa na správny delikt najzávažnejší však neznamená, že ostatné protiprávne

konania neboli posudzované a sankcionované. Spáchanie ďalších správnych deliktov bolo

zohľadnené žalovaným pri určení pokuty v rámci sadzby pre najzávažnejší správny delikt.

49. Najvyšší súd Slovenskej republiky, na základe uvedeného a obsahu

preskúmavaného rozhodnutia, vyhodnotil námietku žalobcu, týkajúcu sa nesplnenia

podmienok pre uloženie pokuty vo výške 15.000,- € za iné správne delikty podľa § 28 ods. 2

písm. o/ v spojení s § 28 ods. 6 zákona o potravinách, zistené pri výkone úradnej kontrole

potravín v priestoroch prevádzky žalobcu BILLA s.r.o. na adrese Železničný riadok 31,

Levoča dňa 02.02.2016, za nedôvodnú. Kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd tak ako

aj žalovaný sa dostatočne vysporiadali so všetkými námietkami žalobcu uvedenými

v odvolaní proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa, rozhodli vecne správne

a výšku uloženej sankcie v zmysle § 28 ods. 6 zákona zdôvodnili najmä z hľadiska

závažnosti zistených porušení zákona a opakovane zistených porušení zákona. S poukazom

na rozhodnutia RVPS Poprad č. 514/2015 zo dňa 05.03.2015 a č. 1470/2015 zo dňa

10.06.2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že do jedného roka

od nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí o uložení pokuty došlo k opätovnému

nedodržiavaniu povinností a požiadaviek na hygienu pri manipulovaní s potravinami,

pri ich skladovaní a pri ich umiestňovaní na trh, za ktoré bola žalobcovi uložená pokuta

podľa § 28 ods. 2 písm. o/ zákona o potravinách. Správne trestanie vychádza z princípu

striktnej individualizácie sankcie s ohľadom na konkrétne okolnosti, za ktorých došlo

k spáchaniu samotného správneho deliktu. Keďže v predchádzajúcom období uložené

pokuty nesplnili svoj účel (najmä z pohľadu individuálnej prevencie) bolo žiadúce,

aby správne orgány zvolili represívnejší prístup a žalobcovi uložili vyššiu pokutu.

50. Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež prihliadol na skutočnosť, že sankčný

mechanizmus vytvorený zákonom o potravinách musí napĺňať požiadavky stanovené v ust.

čl. 55 ods. 1 Nariadenia č. 882/2004, podľa ktorého musia byť ukladané sankcie účinné,

primerané a odradzujúce. V tomto zmysle ust. § 28 ods. 6 zákona o potravinách napĺňa

nielen požiadavku primeranosti, ale aj účinnosti práve v situácii, ak predchádzajúce sankcie

uložené za opakované porušenie rôznych či rovnakých povinností neviedli k náprave.

Opačný výklad ust. § 28 ods. 6 zákona o potravinách by nenapĺňal zmysel a podstatu

účinnej a odradzujúcej sankcie.»

29. Odpoveď najvyššieho súdu na ťažiskovú námietku sťažovateľky založenú na jej

argumente, že nedošlo k porušeniu tej istej povinnosti podľa zákona o potravinách, a preto

nebolo na mieste použitie zvýšenej sadzby pokuty podľa § 28 ods. 6 zákona o potravinách,

hodnotí ústavný súd ako nad mieru vyčerpávajúcu bez zjavných logických protirečení,

plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí

všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.

30. Prijatý záver najvyššieho súdu založený na konštatovaní splnenia podmienok pre

uloženie pokuty podľa § 28 ods. 2 písm. o) v spojení s § 28 ods. 6 zákona o potravinách

z dôvodu opakovaného porušenia povinností a požiadaviek na hygienu pri manipulovaní

s potravinami, pri ich skladovaní a pri ich umiestňovaní na trh nemožno z pohľadu

ústavného súdu považovať vzhľadom na skutkový a právny stav vo veci za zjavne

nelogický, arbitrárny či neodôvodnený, a preto závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie

je nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd

nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.

31. Ústavný súd k veci uvádza, že pokiaľ si sťažovateľka vykladá absorpčnú zásadu

tak, že pri jej uplatnení sa páchateľ potrestá a trest sa mu uloží iba za trestný čin

najprísnejšie trestný, a teda že pri posudzovaní opakovaného porušenia povinností je

potrebné prihliadať iba na ten správny delikt, ktorý pri predchádzajúcom ukladaní úhrnnej

pokuty považoval správny orgán za najzávažnejší a pokutu určil podľa sadzby vymedzenej

pre tento správny delikt, vychádza tento argument z nesprávneho chápania absorpčnej

zásady.

32. Základnou podmienkou použitia absorpčnej zásady pri ukladaní́ uhrnne ho trestu

́́

v správnom konaní́ je, ž e o všetkych správnych deliktoch tej istej zodpovednej osoby sa

́

rozhoduje v spoločnom konaní́ a spoločným rozhodnutím. Ak by správny orgán v prípade

viacčinného súbehu viacerých správnych deliktov pri ukladaní sankcie za ne neaplikoval

absorpčnú zásadu, uložil by sťažovateľke za každý zo zbiehajúcich sa správnych deliktov

samostatnú sankciu, čo by bolo v konečnom dôsledku v jej neprospech.

33. V oblasti administratívneho trestania platí pri nedostatku právnej úpravy

v správnom práve v prípade, ak sa rozhoduje o dvoch a viac zbiehajúcich sa správnych

deliktoch rovnakého páchateľa v konaní jednom spoločnom, že obvinenému sa ukladá

úhrnný správny trest (absorpčná zásada) za správny delikt najprísnejšie sankcionovateľný.

O súbeh správnych deliktov v aplikačnej praxi správnych orgánov ide v prípade,

ak obvinený spáchal dva alebo viac správnych deliktov skôr, ako bol rozhodnutím

správneho orgánu v I. stupni za niektorý z nich uznaný vinným, resp. do oznámenia

rozhodnutia správneho orgánu obvinenému. Ide o prípad ukladania správnej sankcie

správnym orgánom za viac spáchaných deliktov, a to v rámci jedného správneho

rozhodnutia (R 67/2019, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júla 2019).

Uloženie úhrnnej sankcie podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na najzávažnejší správny

delikt teda neznamená, že ostatné protiprávne konania neboli posudzované a sankcionované.

34. V prípade sťažovateľky prvostupňový správny orgán vyhodnotil a sankcionoval

aj ďalšie porušenia povinností sťažovateľky ako konanie napĺňajúce znaky skutkovej

podstaty iného správneho deliktu podľa § 28 ods. 2 písm. o) zákona o potravinách,

explicitne to uvádzajúc aj vo svojich rozhodnutiach č. 514/2015 z 5. marca 2015

a č. 1470/2015 z 10. júna 2015, a preto kvalifikácia konania sťažovateľky ako opakovaného

porušenia povinností, za ktoré bola pokuta uložená do jedného roka od nadobudnutia

právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 28 ods. 6 zákona o potravinách), je plne v súlade

so zákonom.

35. Ústavný súd podotýka, že námietky, ktorými sťažovateľka v ústavnej sťažnosti

spochybňovala napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, boli totož ne s na mietkami, ktore

́́́

predostrela už v spra vnom konani i v správnej ž alobe a s ktorymi sa už odvolací správny

́́́

orgán, štátna veterinárna a potravinová správa a následne aj krajsky sud a napokon najvyšší

́́

súd v napadnutom rozsudku na lež ite vysporiadali.

́

36. Ústavný súd tak dospel k záveru, že námietky sťažovateľky proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu neobstoja a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nesignalizuje

takú príčinnú súvislosť medzi jeho obsahom a označenými právami sťažovateľky

garantovanými a dohovorom, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť porušenie

označených práv po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu

ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez

právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej

ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu