Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 476/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2018 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV,

s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček,

s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Juraj Bugala, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49

, práv podľa , a a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a pre porušenie čl. 12 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. decembra 2015 a takto

rozhodol:

1. Základné práva obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a a práva podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 17. decembra 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. decembra 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

MAC TV, s. r. o., trovy konania v sume 363,79 eur (slovom tristošesťdesiattri eur

a sedemdesiatdeväť centov) na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s. r. o.,

Miletičova 5B, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2,

a 2 a (ďalej len „“), práv podľa

ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a pre porušenie a dohovoru

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. decembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

1.1 Ústavný súd uznesením č. k. -14 z 15. júna 2016 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu

Slovenskej republiky (ďalej len „Rada“) oznámila sťažovateľke začatie správneho konania

č. 52-PLO/O-440/2012 vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 18a písm. a) zákona

č. o vysielaní a retransmisii a o zmene

o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“)

v súvislosti s tým, že podľa Rady na programovej službe JOJ PLUS nedosiahla v mesiaci

september 2011 zákonom o vysielaní stanovený 10 %-ný podiel vysielania

s multimodálnym prístupom formou skrytých alebo otvorených titulkov, alebo tlmočenia do

posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich. Dňa 3. apríla 2012

Rada rozhodnutím č. uložila sťažovateľke sankciu – upozornenie na porušenie

zákona za porušenie povinnosti podľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní (ďalej len

„rozhodnutie Rady“).

2.1 Sťažovateľka podala v zákonnej lehote proti rozhodnutiu Rady žalobu

o preskúmanie jeho zákonnosti na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Dňa 22. júla 2014 krajský súd rozsudkom č. k. -42 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) žalobe sťažovateľky vyhovel, rozhodnutie Rady zrušil a vrátil jej vec na

ďalšie konanie.

2.2 Dňa 14. decembra 2015 najvyšší súd napadnutým rozsudkom vyhovel odvolaniu

Rady proti rozsudku krajského súdu, ktorý zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: «Predmetom odvolacieho

konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa

podľa zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 3. apríla 2012

č. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd zistil, že preskúmavaným rozhodnutím Rada pre vysielanie

a retransmisiu ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/, postupom

podľa § 71 zákona o vysielaní a retransmisii rozhodol tak, že žalobcovi uložil podľa § 64

ods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii sankciu - upozornenie na porušenie zákona

za porušenie povinnosti ustanovenej v tým, že

v rámci digitálneho vysielania programovej služby JOJ PLUS nedosiahol v mesiaci

september 2011 zákonom stanovený 10 %-ný podiel vysielania s multimodálnym prístupom

formou skrytých alebo otvorených titulkov alebo tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich

alebo v posunkovej reči nepočujúcich.

Súčasne žalovaný vyslovil, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii

„Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa oboznámil s obsahom pripojeného

administratívneho a súdneho spisu, ako aj s obsahom napadnutého rozhodnutia žalovaného

zo dňa 3. apríla 2012 č. a postupom správneho orgánu predchádzajúceho

vydaniu preskúmavaného správneho rozhodnutia.

Odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku navrhovateľa, ktorou namietal

nezákonnosť napadnutého rozhodnutia Rady z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci dôvodiac, že nie je možné sankcionovať vysielateľa za nedosiahnutie potrebného

podielu vysielania v časovom období „jeden mesiac“, nakoľko ustanovenie § 62 ods. 2

zákona o digitálnom vysielaní nie je prepojené s ustanovením § 18a zákona o vysielaní a

retransmisii, a preto Rada nemôže uplatniť analógiu legis, keďže zákon o digitálnom

vysielaní nijakým spôsobom otázku multimodálneho prístupu k vysielaniu a k nemu

prislúchajúce podiely vysielacieho času nerieši.

K otázkam právneho posúdenia sankcionovania žalobcu za porušenie povinnosti

vyplývajúcej mu z § 18a písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii zaujal svoj právny názor

najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 19. marca 2014, ktorým ako súd odvolací

potvrdil rozhodnutie Rady č. zo dňa 29.1.2013, ktorým Rada sankcionovala

žalobcu v obdobnej veci za porušenie povinnosti vyplývajúcej mu z § 18a písm. a/ zákona

o vysielaní a retransmisie na v podstate zhodnom právnom a skutkovom základe, keď

uložila navrhovateľovi sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 18a písm. a/

uvedeného zákona tým, že v rámci digitálneho vysielania nedosiahol v mesiaci august 2012

zákonom stanovený 10 % podiel vysielania s multimodálnym prístupom formou skrytých

alebo otvorených titulkov alebo tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich alebo v

posunkovej reči nepočujúcich. Z uvedených dôvodov v preskúmavanej veci najvyšší súd

poukazuje v zmysle na právne závery súdu uvedené v tomto rozsudku,

ktoré uvádza nasledovne:

„Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

podľa tretej hlavy piatej časti (§ až 250s) je

posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových

podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti

s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi

predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho

orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu

súd teda skúma tak hmotnoprávne ako aj procesné pochybenia správneho orgánu

namietané v opravnom prostriedku, pričom v prípade procesného pochybenia skúma, či

uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym

orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3

).

Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu

bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia ( ).

Podľa ust. § 1 písm. a), b) zákona o vysielaní a retransmisii, tento zákon upravuje

postavenie a pôsobnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“), práva

a povinnosti vysielateľa, prevádzkovateľa retransmisie, poskytovateľa audiovizuálnej

mediálnej služby na požiadanie a právnických osôb alebo fyzických osôb uvedených v § 2

ods. 3 a 4.

Podľa Rada je orgánom verejnej správy, ktorého

prvoradým poslaním je presadzovať záujmy verejnosti, pričom dohliada na dodržiavanie

právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych

mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,

retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu

vymedzenom cit. zákonom.

Podľa ust. až c) zák č. , tento zákon upravuje

podmienky na digitálne vysielanie programových služieb a poskytovanie iných obsahových

služieb prostredníctvom digitálneho prenosu na území Slovenskej republiky, práva

a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri digitálnom vysielaní programových

služieb a pri poskytovaní iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho prenosu,

pôsobnosť orgánov verejnej správy pri regulácii digitálneho vysielania programových

služieb a iných obsahových služieb poskytovaných prostredníctvom digitálneho prenosu.

Najvyšší súd s poukazom na citované ustanovenia a zák.

č. konštatuje, že žalovaný uplatňuje pri rozhodovaní zákon o vysielaní

a retransmisii a zákon o digitálnom vysielaní, ako zákony predstavujúce pre neho jednotný

regulačný rámec.

Podľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, vysielateľ s licenciou je

povinný zabezpečiť multimodálny prístup k programovej službe, a to tak, aby vo vysielaní

každej televíznej programovej služby, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej 10 % všetkých

vysielaných programov sprevádzaných skrytými alebo otvorenými titulkami, ktoré

korešpondujú s dejom vysielaného programu, alebo tlmočených do posunkovej reči

nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich.

Podľa § 16 ods. 3 písm. m) citovaného zákona, vysielateľ je povinný viesť štatistiku

o odvysielanom programe televíznej programovej služby obsahujúcu vyhodnotenie podielov

programových typov, podielu programov vo verejnom záujme, podielov programov

s multimodálnym prístupom, podielu európskej produkcie a podielu programov európskej

nezávislej produkcie vrátane vyhodnotenia podielu nových diel; štatistiku o programovej

službe za kalendárny mesiac je vysielateľ povinný doručiť rade do 15 dní po skončení

príslušného kalendárneho mesiaca okrem vysielateľa prostredníctvom internetu

a vysielateľa s licenciou udelenou podľa tohto zákona na iné ako terestriálne vysielanie,

ktorý je povinný doručiť štatistiku do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti rady o túto

štatistiku.

V preskúmavanej veci bolo nesporne preukázané, že navrhovateľovi bola udelená

licencia č. TD/16 na digitálne vysielanie televíznej programovej služby JOJ PLUS

rozhodnutím č. zo dňa 22.12.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa

30.01.2010, teda až po časovom momente, pre ktorý platí podľa

výnimka. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ bol povinný dodržiavať podiely vysielania

s multimodálnym prístupom stanovené v a údaje o odvysielanom

percentuálnom podiele vysielania s multimodálnym prístupom bol povinný uviesť v

štatistike zasielanej Rade za každý kalendárny mesiac.

Úlohou súdu v predmetnej veci bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia

žalovaného, ktorým bola žalobcovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona

o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti podľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní

a retransmisii.

Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu predloženého súdu

správnym orgánom je zrejmé, že skutkový stav medzi procesnými stranami sporný nebol.

Sporným bolo posúdenie právnej otázky, či v danom prípade boli splnené zákonné

podmienky pre sankčný postih navrhovateľa podľa za

stavu, že uvedené ustanovenie neobsahuje presné časové obdobie, ktorého sa v ňom

uvedená povinnosť vysielateľa týka.

Účelom citovaného ustanovenia je nesporne

zabezpečiť zrakovo a sluchovo hendikepovanej verejnosti prístup k plnohodnotnému

televíznemu vysielaniu. Aby účel tohto ustanovenia bol naplnený, musí ísť o prístup

pravidelný.

Za stavu, že z citovaného ustanovenia nevyplýva časový interval, ktorého sa

povinnosť vysielateľa týka, výklad predmetného ustanovenia odporcom bol podľa názoru

najvyššieho súdu realizovaný v súlade s účelom zákona, ako aj záujmom a potrebami

verejnosti. Najvyšší súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného v tom, že ust. § 18a

zákona o vysielaní a retransmisii síce explicitne neurčuje presné časové rozpätie, v rámci

ktorého je vysielateľ povinný zabezpečiť vo vysielaní každej televíznej programovej služby,

ktorú vysiela digitálne, zákonom stanovené podiely multimodálneho prístupu, avšak z ust.

§ 16 ods. 3 písm. m) citovaného zákona vyplýva povinnosť vysielateľa viesť štatistiku

o odvysielanom programe televíznej programovej služby obsahujúcu o. i. podiely

programov s multimodálnym vysielaním.

Podľa § 62 ods. 2 zák. o digitálnom vysielaní, ak rada pre výpočet podielov

vysielacieho času neurčí inú časovú jednotku, je takou časovou jednotkou kalendárny

mesiac.

Ak pri stanovení časového obdobia vychádzal odporca z ust. § 62 ods. 2 zák.

č. a podporne tiež z ust. zákona o vysielaní

a retransmisii, pričom tak dospel k výkladu, že vysielateľ je povinný zabezpečiť

multimodálny prístup ku každej svojej televíznej programovej službe, ktorú vysiela

digitálne, v zákonom stanovenom rozsahu, v každom kalendárnom mesiaci, nijakým

spôsobom neukrátil navrhovateľa na jeho právach.

Neúplnosť právnej normy je možné odstrániť jej výkladom - interpretáciou. Za stavu,

že k takémuto výkladu pristúpil odporca, konajúci v súlade so

a Z.z - predstavujúcimi pre jeho postup a rozhodovanie jednotný regulačný

rámec - najvyšší súd konštatuje, že odporca postupoval v súlade s jeho prvoradým

poslaním, t.j. presadzovaním záujmov verejnosti, v konkrétnom prípade hendikepovaných

osôb, námietka navrhovateľa o svojvoľnom výklade citovaného zákonného ustanovenia

nemôže obstáť. Výklad zvolený žalovaným týkajúci sa rozsahu obdobia, na ktoré sa viaže

splnenie zákonnej podmienky v zmysle § 18a písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii je

podľa názoru najvyššieho súdu akceptovateľný.

Aj podľa názoru najvyššieho súdu, ak by časová jednotka použitá na plnenie

predmetnej povinnosti bola jeden rok takto dlhý časový úsek by mohol spôsobiť

disproporčné rozdelenie vysielacieho času a programov sprevádzaných hlasovým

komentovaním pre nevidiacich alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo

sprevádzaných titulkami. Zároveň tiež poukazuje - v súvislosti so zabezpečením vyššej miery

právnej istoty a jednoznačnosti ustanovení ukladajúcich vysielateľom povinnosť

zabezpečenia multimodálneho prístupu k televíznej programovej službe, v súvislosti

so stanovením časového obdobia - na doplnené znenie zákona o vysielaní a retransmisii

(novelou ), konkrétne ust. , ktorý uvádza, že podiel

programov podľa § 18 až 18b sa určí ako podiel vysielacieho času z celkového vysielacieho

času programov za kalendárny mesiac.

Právne riešenie aplikácie práva v posudzovanej veci zvolené odporcom nie je

v rozpore so všeobecnými právnymi princípmi, ktoré významným spôsobom prispievajú

k vypĺňaniu medzier v práve i v zákone.

S poukazom na horeuvedené dôvody sa najvyšší súd nemohol stotožniť so závermi

vyslovenými v rozsudku NS SR č. k -30 z 23.01.2014, ktorý v obdobnej veci

napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia, keď prisvedčil argumentácii navrhovateľa.

Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, ako

aj v súlade s poslaním odporcu definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo

bez formálnych a logických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne

zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu podľa ako vecne správne potvrdil.“

Senát najvyššieho súdu stotožniac sa s právnym názorom citovaným vyššie dospel

v preskúmavanej veci k rovnakému záveru, že žalovaný v danom prípade vec správne

právne posúdil, keď rozhodol, že žalobca porušil ustanovenie § 18a písm. a/ zákona

č. a zohľadniac objektívnu zodpovednosť právnickej osoby za správny delikt

(teda bez ohľadu na zavinenie) mu uložil za porušenie uvedenej právnej povinnosti sankciu.

Senát odvolacieho súdu sa nestotožnil s právnym posúdením súdu prvého stupňa

a nepovažoval námietky žalobcu za relevantné na vyhovenie jeho žalobnému návrhu. Rada

napadnutým rozhodnutím rozhodla na základe správne zisteného skutkového stavu

a skutkové okolnosti vyhodnotila v súlade s relevantnou právnou úpravou na vec sa

vzťahujúcou, ako aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite uviedla dôvody svojho

rozhodnutia, ktoré najvyšší súd považuje za logické, vyúsťujúce zo skutkových zistení danej

veci, Rada skutkové zistenia kvalifikovala správne, keď konštatovala, že predmetným

skutkom boli naplnené znaky porušenia zákonnej povinnosti v zmysle ustanovenia § 18a

písm. a/ , ako aj dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnila svoje

skutkové závery a správne úvahy, ktoré ju viedli k záveru uvedenému v preskúmavanom

rozhodnutí.

Pokiaľ sa krajský súd pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

odvolával na ust. , podľa ktorého len zákon ustanoví,

ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku

možno uložiť za jeho spáchanie, je žiaduce uviesť, že v prípade striktnej aplikácie zásad

trestného práva na administratívne trestanie podľa doslovnej dikcie Slovenskej

republiky, konkrétne nasledujúceho , podľa ktorého len

súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy, by vyplynul záver o nemožnosti výkonu

a zákonmi zverených kompetencií orgánov verejnej správy

v oblasti ukladania sankcii. Vychádzajúc z uvedeného senát odvolacieho súdu zastáva

názor, že aj v prípade administratívneho trestania potrebné vykladať ústavné princípy

s ohľadom na nimi sledovaný účel a cieľ, ako aj v záujme ochrany verejného záujmu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že Krajský súd v Bratislave síce

v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, ale nesprávne vec právne posúdil. Odvolací

súd preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa veta druhá

v spojení s a s zmenil tak, že žalobu zamietol.»

3. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom zasiahol do jej

základných práv na:

(i) spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu;

(ii) slobodu prejavu a šírenie informácií

(iii) a porušil zákaz správneho stíhania a uloženia trestu bez zákona.

Ide o práva garantované a dohovorom, a to konkrétne a 2,

ods. 1 a 2 a v spojení s , ako aj , a

ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 dohovoru.

3.1 Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu jej práva došlo postupom najvyššieho

súdu v súvislosti s napadnutým rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu

a zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutia Rady, a to tým, že najvyšší súd:

(i) považoval postup a rozhodnutie Rady za zákonné, čím aplikoval taký arbitrárny

a svojvoľný výklad právnych predpisov, na základe ktorého sťažovateľka bola v správnom

konaní stíhaná a postihnutá za konanie, ktoré nie je správnym deliktom;

(ii) považoval postup a rozhodnutie Rady za zákonné, hoci jeho predchádzajúca

rozhodovacia činnosť v obdobnej veci uviedla opačné právne závery, čím zasiahol do práva

sťažovateľky na právnu istotu a predvídateľnosť práva;

(iii) považoval postup a rozhodnutie Rady za zákonné bez toho, aby došlo k splneniu

podmienok predpokladaných na obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky.

3.1.1 Sťažovateľka namieta, že viesť administratívne konanie a uložiť trest je možné

len na základe zákona a za také konanie sťažovateľky, ktoré je s ním v rozpore. Výrok

rozhodnutia Rady vymedzuje také konanie sťažovateľky, ktoré v čase jeho spáchania zákon

nespájal so sankciou, a napriek tejto skutočnosti najvyšší súd žalobu zamietol a stotožnil sa

s argumentáciou Rady uvedenou v rozhodnutí Rady. Najvyšší súd potvrdením argumentácie

Rady aplikoval podľa presvedčenia sťažovateľky takú neprípustnú interpretáciu právnych

predpisov, na základe ktorej umožnil, aby Rada ako orgán verejnej (výkonnej) moci

dotvárala skutkovú podstatu administratívneho deliktu.

3.1.2 Rovnako sťažovateľka namieta, že hoci poukázala na opozitné rozhodnutie

najvyššieho súdu v takmer identickej právnej veci, v ktorej najvyšší súd, naopak, nesúhlasil

s argumentáciou Rady a v súlade s a poskytol ochranu

sťažovateľke, tak najvyšší súd bez akejkoľvek reakcie (odôvodnenia) rozhodol opačne

v neprospech sťažovateľky, čím podľa sťažovateľky nedostatočne odôvodnil napadnutý

rozsudok a zasiahol do jej práva na právnu istotu a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí.

3.1.3 Sťažovateľka ďalej zastáva názor, že obmedzenie slobody prejavu bez

existencie dôvodov vychádzajúcich z limitačnej klauzuly

a proporcionality (nevyhnutnosti v demokratickom štáte), je možné považovať za vážny

zásah do jej práva na slobodu prejavu.

3.1.4 Na základe uvedených premís sťažovateľka rozdelila svoju argumentáciu

podrobnejšie do dvoch celkov.

3.2 V prvom celku sťažovateľka namieta porušenie princípov nulum crimen sine lege

a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

3.2.1 Sťažovateľka potvrdzuje, že bola v zmysle § 18a písm. a) zákona o vysielaní

povinná vyhradiť najmenej 10 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných skrytými

alebo otvorenými titulkami, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo

v posunkovej reči nepočujúcich. Podľa sťažovateľky z dikcie predmetného ustanovenia

zákona o vysielaní účinného v čase údajného spáchania správneho deliktu (september 2011)

vyplýva, že pri posudzovaní splnenia predmetného ustanovenia bolo potrebné prihliadnuť

na štatistické údaje o vysielaní, z ktorých bude zrejmé, aké percento programov

sprevádzaných skrytými alebo otvorenými titulkami, alebo tlmočených do posunkovej reči

nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich vysielateľ v skutočnosti odvysielal.

Ustanovenie § 18a písm. a) zákona o vysielaní svojou formuláciou podľa mienky

sťažovateľky nezodpovedalo na primárnu otázku, t. j. za aké obdobie sa splnenie

podmienky § 18a písm. a) zákona o vysielaní vyhodnocuje. Sťažovateľke a podľa jej slov

akémukoľvek inému priemernému účastníkovi konania v rovnakej veci nie je absolútne

jasné ani zrejmé, či takýmto obdobím mal byť napr. deň, týždeň, mesiac, štvrťrok, polrok,

rok, dekáda a pod. Z hľadiska konštrukcie samotného § 18a písm. a) zákona o vysielaní

(účinného v čase spáchania údajného deliktu) je teda podľa sťažovateľky možné

konštatovať, že právna norma neobsahovala časové obdobie ako znak skutkovej podstaty

správneho deliktu a jediným oprávneným subjektom na jej doplnenie (dotvorenie), navyše

v neprospech sťažovateľky, bola Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný

orgán.

3.2.2 Sťažovateľka upriamila pozornosť Rady, najvyššieho súdu a napokon aj

ústavného súdu na štatistiku, ktorá vyjadrovala percentuálny podiel vysielaných programov

s multimodálnym prístupom v roku 2011:

Mesiac Multimodálny prístup Január 2011 13,4 Február 2011 12,5 Marec 2011 12,4 Apríl 2011 12,6 Máj 2011 11,8 Jún 2011 10,3 Júl 2011 13,6 August 2011 10,6 September 2011 5,1 Október 2011 6,2 November 2011 6,7 December 2011 8,3

3.2.3 Z komplexného hľadiska sťažovateľka podľa jej úsudku v roku 2011 venovala

programom sprevádzaným skrytými alebo otvorenými titulkami, alebo tlmočeným do

posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich v priemere približne

10,29 % za jeden mesiac (vypočítané aritmetickým priemerom celkového venovaného času

a spriemerované na počet 12-tich mesiacov: 123,5 % za rok 2011/12 mesiacov je 10,29 %

na jeden mesiac).

3.2.4 Napriek uvedenej skutočnosti najvyšší súd dospel podľa sťažovateľky k záveru,

že hoci § 18a písm. a) zákona o vysielaní neustanovuje vo svojej skutkovej podstate časové

obdobie, za ktoré je sťažovateľka povinná povinnosť splniť, tak celkom zjavne arbitrárne

a svojvoľne vymedzil, že Rada je oprávnená túto zložku skutkovej podstaty „dotvoriť“ sama

v rámci správnej úvahy pri presadzovaní záujmov verejnosti a pri aplikácii „komplexného“

rámca právnych predpisov. S takýmto záverom nie je možné podľa presvedčenia

sťažovateľky súhlasiť z dôvodu, že popiera základné princípy trojdelenia moci podľa čl. 2

ods. 2 , a aj z dôvodu, že ustanovenia o digitálnom vysielaní

programových služieb a poskytovaní iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho

prenosu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o digitálnom vysielaní) v znení

neskorších predpisov [ďalej len „zákon o digitálnom vysielaní“ (najmä jeho § 62 ods. 2)]

nie sú prepojené s § 18a zákona o vysielaní. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku prisvedčil

podľa slov sťažovateľky argumentácii Rady, že táto jednotlivé skutkové podstaty

administratívnych deliktov podľa zákona o vysielaní svojím výkladom „dotvára“ výkladom

ostatných ustanovení zákona o vysielaní a ustanovení zákona o digitálnom vysielaní.

Sťažovateľka namieta, že takýto výklad právnych predpisov neznesie ústavné kritériá,

pretože neprípustne dotvára chýbajúce znaky podstaty správneho deliktu výkladom iných

ustanovení, ktoré s konkrétnou skutkovou podstatou konania podľa § 18a písm. a) zákona

o vysielaní vôbec nesúvisia a nie je ich možné na § 18a písm. a) zákona o vysielaní

aplikovať. Zo skutkového stavu veci je podľa názoru sťažovateľky zrejmé, že Rada

neprípustne „napasovala“ povinnosť sťažovateľky v zmysle § 16 ods. 3 písm. m) zákona

o vysielaní zasielať štatistiky o programovej službe za kalendárny mesiac na posudzovanie

obdobia, za ktoré mala byť sťažovateľka údajne povinná splniť hodnoty ustanovené v § 18a

písm. a) zákona o vysielaní. Najvyšší súd takúto aplikáciu a interpretáciu právnych

predpisov napadnutým rozsudkom podľa sťažovateľky potvrdil. Sťažovateľka takúto

interpretáciu namieta ako arbitrárnu a zjavne svojvoľnú, pretože povinnosť podľa § 16

ods. 3 písm. m) zákona o vysielaní zaväzuje sťažovateľku viesť štatistiky a odovzdávať ich

Rade, zatiaľ čo povinnosť podľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní zaväzuje sťažovateľku

k zabezpečeniu multimodálneho prístupu k programovej službe. Z uvedených ustanovení

zákona o vysielaní podľa sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že (i) ide o dve odlišné

ustanovenia, ktoré (ii) sa týkajú dvoch odlišných povinností sťažovateľky, a (iii) ostatné

ustanovenia zákona o vysielaní neustanovujú akýkoľvek súvis týchto ustanovení alebo ich

možné kombinované použitie pre potreby stanovenia časového hľadiska splnenia povinnosti

podľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej namieta, že

§ 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní sa vzťahuje na „výpočet podielov vysielacieho

času“ uvedených výlučne v zákone o digitálnom vysielaní. Zákon o digitálnom vysielaní

podľa sťažovateľky taktiež nestanovuje žiadnu povinnosť sťažovateľky v súvislosti

s povinnosťou dodržiavať multimodálny prístup vysielania podľa § 18a zákona o vysielaní

a retransmisii, keďže § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní a ani iné ustanovenia

neuvádzajú prepojenosť alebo aplikáciu časových jednotiek podľa § 62 ods. 3 zákona

o digitálnom vysielaní s § 18a písm. a) zákona o vysielaní.

3.2.5 Vo vzťahu k predvídateľnosti súdneho rozhodnutia sťažovateľka uvádza

a zároveň pripája rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2014, ktorý

vychádzal z identickej právnej úpravy a z ktorého podľa mienky sťažovateľky jednoznačne

vyplýva, že pri interpretácii § 18a písm. a) zákona o vysielaní (účinného v čase údajného

spáchania správneho deliktu) je potrebné poskytnúť ochranu vysielateľovi (sťažovateľke)

z dôvodu nedokonalosti právnej normy a neexistencie správneho deliktu s ohľadom

na chýbajúcu formuláciu o časovom úseku pre splnenie povinnosti.

3.3 V druhom celku sťažovateľka namieta zásah do slobody prejavu.

3.3.1 Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd obmedzil slobodu prejavu sťažovateľky

bez existencie ústavného dôvodu a bez splnenia kritérií oprávneného obmedzenia slobody

prejavu. Sťažovateľka uvádza, že už pri skúmaní existencie podmienky legality bolo

povinnosťou najvyššieho súdu potvrdiť rozsudok krajského súdu a odmietnuť argumentáciu

Rady uvedenú v rozhodnutí Rady a v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, pretože

povinnosť zabezpečiť multimodálny prístup k programovej službe síce vyplýva

zo zákonného ustanovenia § 18a písm. a) zákona o vysielaní, avšak predvídateľnosť tohto

ustanovenia je absolútne nedostatočná. Ustanovenie § 18a písm. a) zákona o vysielaní je

podľa sťažovateľky formulované príliš všeobecne a nepresne a neodpovedá na primárnu

otázku, t. j. za aké obdobie sa splnenie podmienky § 18a písm. a) zákona o vysielaní má

vyhodnocovať. Takýto nedostatok právnej normy nie je možné odstrániť ani aplikačnou

a interpretačnou praxou Rady, pretože nedostatok presnej špecifikácie posudzovaného

obdobia v právnej norme nie je možné nahradiť správnou úvahou orgánu výkonnej moci.

Keďže už pri hodnotení legality zásahu je podľa sťažovateľky možné konštatovať, že

obmedzujúci zásah neznesie ústavné kritéria, je ďalej bez právneho významu zaoberať sa

ostatnými kritériami, ktoré najvyšší súd aj tak v napadnutom rozsudku podľa sťažovateľky

neskúmal.

3.3.2 Sťažovateľka argumentuje, že televízne vysielanie je štátom regulovaná

činnosť, ktorej „regulačný“ charakter však s nástupom digitálneho vysielania stratil na

význame. Digitálny systém vysielania podľa sťažovateľky umožňuje v zásade neobmedzený

počet subjektov podnikajúcich v televíznom vysielaní, čo v zásade potiera regulačný

charakter vo vzťahu k zasahovaniu do obsahu televízneho vysielania. Regulačný charakter

je tak v súčasnosti obmedzený podľa sťažovateľky len na aplikovanie ustanovení zákona

o vysielaní, avšak výlučne takým spôsobom, aby boli rešpektované ústavné práva

vysielateľov. V prípadoch, keď sa regulácia vykonávaná Radou dostáva do stretu s právom

vysielateľa (sťažovateľky) na slobodu prejavu, je podľa mienky sťažovateľky potrebné

pristúpiť k reštriktívnemu výkladu, keď má Rada a následne aj všeobecné súdy len malý

priestor na obmedzenie slobody prejavu prostredníctvom svojich rozhodnutí.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o..., podľa článku 26 ods. 1 a 2 a článku

46 ods. 1 a ods. 2 a článku 49 v spojení s článkom 12 ods. 1 ...,

ako aj článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a 2 Dohovoru v spojení

s článkom 1 Dohovoru, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

o odvolaní pod sp. zn.: zo dňa 17.12.2015, porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

zo dňa 17.12.2015 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o...,

trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala -

Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľky

Vyjadrenie odporcu

5. Listom č. KP 3/2016-48 z 27. júla 2016 doručeným ústavnému súdu 16. augusta

2016 sa k podanej sťažnosti vyjadril najvyšší súd ako odporca v konaní.

5.1 Najvyšší súd vo svojom stanovisku uvádza, že napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu je vo všetkých jeho výrokoch riadne zdôvodnený, najvyšší súd dal dostatočné

odpovede na všetky relevantné námietky sťažovateľky a ani nevykazuje žiadne známky

arbitrárnosti. Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľky preto nemožno podľa jeho slov považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny a v danom prípade preto nemohlo byť porušené označené základné právo

sťažovateľky podľa a 2 a právo podľa dohovoru. Najvyšší

súd odkazuje na judikatúru ústavného súdu a tvrdí, že podľa konštantnej judikatúry

ústavného súdu (napr. rozhodnutie č. k. -15) „skutočnosť, že sťažovateľka

sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah

ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať

len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle

ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam.“.

5.2 K namietanému porušeniu a dohovoru treba podľa

najvyššieho súdu uviesť, že povinnosť dodržiavať podiel podľa § 18a písm. a) zákona

o vysielaní má oporu v § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní, podľa ktorého ak Rada

pre výpočet podielov vysielacieho času neurčí inú časovú jednotku, je takou časovou

jednotkou kalendárny mesiac. Povinnosť ustanovená v § 18a písm. a) zákona o vysielaní sa

podľa najvyššieho súdu týka televíznej programovej služby, ktorá je vysielaná digitálne,

a preto nie je možné prijať argument sťažovateľky, že § 62 ods. 2 zákona o digitálnom

vysielaní nie je prepojený s § 18a zákona o vysielaní, o ktorého výklad v tomto prípade ide.

Pre úplnosť najvyšší súd uvádza, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

nevylúčil výklad a aplikáciu skutkových podstát administratívnych deliktov súdmi. Najvyšší

súd sa domnieva, že podľa názoru ESĽP podmienka, že trestný čin musí byť zákonom jasne

definovaný, je splnená vtedy, ak jednotlivec môže zo znenia relevantného ustanovenia

(za prípadnej pomoci jeho súdnej interpretácie) poznať, za aké činy či opomenutia bude

braný na zodpovednosť.

5.3 Námietka sťažovateľky, že sa najvyšší súd nevysporiadal so svojím rozsudkom

sp. zn. z 23. januára 2014 nie je podľa neho pravdivá, lebo najvyšší súd sa

s ním práve z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku nestotožnil,

čo výslovne aj konštatoval.

5.4 K namietanému porušeniu a 2 a a 2 dohovoru

najvyšší súd konštatuje, že právo na slobodu prejavu nie je absolútne a podľa čl. 26 ods. 3

slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom,

ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Takýmto

zákonom je podľa najvyššieho súdu aj zákon o vysielaní, ktorý v § 18a („Osobitné

povinnosti vysielateľa s licenciou“) ustanovuje povinnosť vysielateľa s licenciou zabezpečiť

multimodálny prístup k programovej službe, a to tak, aby vo vysielaní televíznej

programovej služby, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej 10 % všetkých vysielaných

programov sprevádzaných skrytými alebo otvorenými titulkami, alebo tlmočených do

posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich. Ako sama

sťažovateľka uvádza, televízne vysielanie je štátom regulovaná činnosť, a preto udelením

licencie si podľa najvyššieho súdu musela byť sťažovateľka vedomá, že zo zákona

o vysielaní jej vyplývajú nielen práva, ale aj viaceré povinnosti, a preto sankcionovanie

porušenia týchto povinností nemožno považovať za zásah do slobody prejavu.

5.5 Najvyšší súd navrhol sťažnosti sťažovateľky nevyhovieť a netrval vo veci

na nariadení ústneho pojednávania.

Replika sťažovateľky

6. Listom z 19. októbra 2016 doručeným ústavnému súdu 24. októbra 2016 sa

k stanovisku odporcu vyjadrila replikou sťažovateľka.

6.1 Podľa sťažovateľky najvyšší súd v podstatnej časti svojho vyjadrenia len popisuje

obsah spisu v prejednávanej veci a nijakým spôsobom sa nevyjadruje k podstate

prejednávanej veci, a síce neposkytuje žiadne stanovisko k skutočnosti, či svojím konaním

porušil sťažnosťou označené práva sťažovateľky alebo nie.

6.2 Na základe uvedeného je sťažovateľka toho názoru, že vyjadrenie najvyššieho

súdu nie je spôsobilé zmeniť závery sťažovateľky namietané v sťažnosti, a preto

sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po uskutočnení preskúmania sťažnosti rozhodol, že

došlo k porušeniu jej práv tak, ako sú tieto podrobne identifikované v sťažnosti, a zároveň

priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia.

6.3 Sťažovateľka uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní v prejednávanej veci.

III.

Závery ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť a s ňou spojené námietky

sťažovateľky, v zmysle ktorých najvyšší súd napadnutým rozsudkom podľa právneho

názoru sťažovateľky porušil jej a dohovorom garantované a ňou označené ústavné

práva.

8.1 Sťažovateľka, ktorá pôsobí na mediálnom trhu v rámci Slovenskej republiky ako

vysielateľ v zmysle zákona o vysielaní, predovšetkým dôvodí, že najvyšší súd napadnutým

rozsudkom zasiahol z dôvodov popísaných v bode 3 a nasl. tohto nálezu do jej práva na:

(i) spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu;

(ii) slobodu prejavu a šírenie informácií

(iii) a porušil zákaz správneho stíhania a uloženia trestu bez zákona.

8.2 Úlohou ústavného súdu je primárne posúdiť, či napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu došlo k zásahu do a dohovorom garantovaných práv

sťažovateľky, či bol tento zásah ústavne odôvodnený a udržateľný alebo, naopak, svojvoľný

a ústavne neudržateľný, všetko pri zohľadnení jednak práv a povinností vysielateľov

a orgánov verejnej moci v zmysle zákona o vysielaní, ako aj pri zohľadnení postavenia

a úloh sťažovateľky, ktoré ako vysielateľ a médium v podmienkach slobodného trhu,

slobodnej spoločnosti a demokratického právneho štátu plní, a s tým spojenej miery

diskrécie štátu (orgánov verejnej moci) v zasahovaní (aj na základe zákona o vysielaní)

do nerušeného plnenia úloh médií v slobodnej spoločnosti.

K namietanému porušeniu a 2 a a a

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v

čase spáchania trestného činu.

10. Rada svojím rozhodnutím uložila sťažovateľke sankciu – upozornenie na

porušenie zákona za porušenie povinnosti podľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní. Vec sa

teda týka správneho (administratívneho) trestania za správny delikt.

10.1 Podľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní vysielateľ s licenciou je povinný

zabezpečiť multimodálny prístup k programovej službe, a to tak, aby vo vysielaní každej

televíznej programovej služby, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej 10 % všetkých

vysielaných programov sprevádzaných titulkami pre osoby so sluchovým postihnutím,

alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich.

10.2 Citované ustanovenie zákona o vysielaní ukladá vysielateľom určitú

verejnoprávnu povinnosť súvisiacu s vysielaním programov týmto vysielateľom. Táto

povinnosť nezasahuje do samotného obsahu alebo formy vysielania, avšak ukladá

povinnosť takmer technického charakteru – zabezpečiť, aby v rámci každej televíznej

programovej služby vo vysielaní, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej 10 % všetkých

vysielaných programov sprevádzaných titulkami pre osoby so sluchovým postihnutím,

alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich.

10.3 Otázkou je, aké princípy sa vzťahujú na dohľad nad dodržiavaním tejto

povinnosti vysielateľov zo strany Rady (keďže v konečnom dôsledku Rada rozhoduje

o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach vysielateľov) a na ukladanie

sankcií Radou v rámci správneho trestania za spáchanie verejnoprávneho (správneho)

deliktu spočívajúceho v porušení uvedenej povinnosti zo strany vysielateľov [konkrétne

za porušenie povinnosti upravenej v § 18a písm. a) zákona o vysielaní].

10.4 V teórii i praxi správneho trestania prevláda právny názor, podľa ktorého

trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty

fyzických osôb – podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih

za trestné činy (porov. PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha :

C. H. Beck, 2013, s. 21 a nasl a s. 31 a nasl.; z judikatúry porov. nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. ; rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej

republiky sp. zn. : „Se zřetelem k zásadám, vyjádřeným v čl. 6 odst. 1 Úmluvy

o ochraně lidských práv a s vobod, vyhlášené ve Sbírce , které

vyjadřují principy práva na spravedlivý proces, musí řízení o přestupku, stejně tak o jiném

správním deliktu, podléhat stejnému režimu jako řízení o trestných činech. V tomto smyslu

je třeba vykládat všechny záruky, které se podle vnitrostátního práva poskytují obviněnému

z trestného činu. Je totiž zřejmé, že rozhraničení mezi trestnými (a tedy soudem

postižitelnými) delikty, a delikty, které stíhají a trestají orgány exekutivy (tedy i přestupky),

je výrazem vůle suverénního zákonodárce, není odůvodněno přirozenoprávními principy,

ale daleko spíše je výrazem trestní politiky státu.“).

10.5 Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. z 12. apríla 2016 jasne

deklaroval, že „správne trestanie preberá zásady trestného konania“. V tom istom náleze

ústavný súd konštatoval, že pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť

rešpektované rezolúcie a odporúčania rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31

o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, odporúčanie Výboru

ministrov Rady Európy č. (80) 2 o správnej úvahe a odporúčanie Výboru ministrov Rady

Európy č. (91) 1 vo veciach administratívnych sankcií týkajúce sa rozhodovacej činnosti

verejnej správy a ochrany práv jednotlivca, a preto pri správnom trestaní je potrebné

náležite skúmať, či uloženie sankcií za konkrétny skutok (čin) je v súlade so zásadami

správneho trestania. Z uvedených dokumentov navyše vyplýva, že princípy vzťahujúce sa

na súdne trestanie za trestné činy je potrebné vztiahnuť aj na správne trestanie.

10.6 Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú

obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd,

a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle

zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi (porov. rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. , , a ;

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ).

10.7 Ako jedno z legálnych východísk pre odôvodnenie v predchádzajúcom bode

citovaného právneho názoru, a teda pre atrahovanie princípov trestného práva na správne

trestanie môže slúžiť čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý zakotvuje podmienky vedenia trestných

konaní, ako aj čl. 7 ods. 1 dohovoru.

10.7.1 Či pri spáchaní konkrétneho správneho deliktu pôjde o konanie (resp. delikt),

ktoré bude spadať pod pojem „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 dohovoru (a či sa teda bude

na tento správny delikt a s tým spojené konanie/administratívne trestanie vzťahovať čl. 6

ods. 1 dohovoru), bude v konečnom dôsledku závisieť na posúdení tzv. Engelovských

kritérií. Prvým kritériom je kvalifikácia skutku v právnom poriadku žalovaného zmluvného

štátu (defining the offence according to the legal system of the respondent State). Ide

o formálne a relatívne kritérium a pokiaľ skutok nie je v právnom poriadku zmluvného štátu

kvalifikovaný ako trestný čin, použijú sa pre zodpovedanie otázky aplikovateľnosti čl. 6

ods. 1 dohovoru na daný delikt ďalšie dve kritériá. Druhým kritériom je samotná povaha

deliktu (the very nature of the offence) a tretím kritériom je stupeň závažnosti sankcie, ktorú

možno uložiť dotknutej osobe (the degree of severity of the penalty that the person

concerned risks) v konkrétnom konaní (porov. Engel and Others v. Holandsko, č. 5100/71,

5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82).

10.7.2 Posudzujúc prvé kritérium v spojitosti s konaním Rady vo veci ukladania

sankcií za porušenie povinností uložených zákonom o vysielaní vysielateľom ústavný súd

uzatvára, že nesplnenie povinnosti uloženej vysielateľom podľa § 18a písm. a) zákona

o vysielaní nie je trestným činom, ale iným verejnoprávnym (správnym) deliktom.

10.7.3 V rámci druhého kritéria sa predovšetkým posudzuje, či delikt, o ktorý ide,

vyplýva z porušenia právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov

alebo iba určitej špecifickej skupine osôb, prípadne či delikt vyplývajúci primárne

z porušenia právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb nie je postihnuteľný aj

podľa právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov (porov.

Albert v. Rumunsko, č. 31911/03, rozsudok ESĽP zo 16. 2. 2010, bod 32; Ezeh and

Connors v Veľká Británia, č. 39655/98, 40086/98, rozsudok ESĽP z 9. 10. 2003, body 103

– 104). Zároveň je nevyhnutné posúdiť účel sankcie, t. j. či sankcia, ktorá sa ukladá za

spáchaný delikt, má povahu reparačnú alebo preventívno-represívnu (porov. Nykänen v.

Fínsko, č. 11828/11, rozsudok ESĽP z 20. 5. 2014, body 40 – 41; Jussila v Fínsko, č.

73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. , body 32 – 38). Z pohľadu

judikatúry ESĽP sa delikt považuje za subsumovateľný pod normatívny text čl. 6 ods. 1

dohovoru vtedy, ak právna norma, o porušenie ktorej ide v prípade tohto deliktu, sa aplikuje

na neurčitý všeobecný počet adresátov a uložená sankcia je aspoň čiastočne preventívno-

represívneho charakteru. V prípade deliktu, kde dochádza k porušeniu právnej normy

adresovanej určitej špecifickej skupine osôb so zvláštnym postavením, avšak uložená

sankcia je preventívno-represívneho charakteru, prihliada sa pre zodpovedanie otázky

o aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na tretie kritérium, a to stupeň závažnosti sankcie,

ktorú možno dotknutej osobe uložiť (porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veci Albert

v. Rumunsko, body 32 – 34, kde ESĽP uznal aplikovateľnosť čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7

v prípade sankcie uloženej na základe právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb,

avšak uložená sankcia bola preventívno-represívneho charakteru a ESĽP ustálil v rámci

tretieho kritéria závažný dopad uloženej sankcie na dotknutú osobu). Aplikujúc uvedené na

konanie vo veci konania podľa zákona o vysielaní možno konštatovať, že zákon o vysielaní

ukladá povinnosti adresované špecifickému okruhu osôb (vysielateľom) a sankcie, ktoré

možno v zmysle zákona o vysielaní uložiť (§ 64 a nasl. zákona o vysielaní), plnia podľa

názoru ústavného súdu preventívno-represívny účel, a to odradiť vysielateľa od neplnenia

povinnosti ustanovenej zákonom o vysielaní (preventívne pôsobiť) a zároveň sankcionovať,

resp. potrestať (represívne pôsobiť) vysielateľa za dokonané nesplnenie povinnosti

ustanovenej zákonom o vysielaní. V tomto smere je však pre konečnú odpoveď na otázku,

či je v prípade verejnoprávneho deliktu, sankcie, resp. konania podľa zákona o vysielaní

aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru potrebné zohľadniť tretie kritérium Engelovských

kritérií.

10.7.4 Tretím kritériom je stupeň závažnosti sankcie, ktorú možno uložiť dotknutej

osobe. V konaní vo veci porušenia povinnosti vysielateľom podľa zákona o vysielaní sa

vysielateľovi v zmysle § 64 ods. 1 zákona o vysielaní ukladá za nesplnenie povinnosti

ustanovenej § 18a písm. a) zákona o vysielaní sankcia: a) upozornenie na porušenie zákona,

b) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania

programu alebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Za porušenie povinnosti ustanovenej § 18a písm. a) zákona o vysielaní je Rada oprávnená

v zmysle § 67 ods. 6 zákona o vysielaní vysielateľovi televíznej programovej služby okrem

vysielateľa prostredníctvom internetu uložiť pokutu od 3 319 eur do 66 387 eur. Ústavný

súd hodnotí možnosť uloženia uvedených sankcií zo strany Rady ako svojou závažnosťou

napĺňajúcu obsah tretieho kritéria, a teda je možné konštatovať aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1

dohovoru v rámci konania vo veci porušenia povinnosti ustanovenej § 18a písm. a) zákona

o vysielaní.

10.7.5 Čo sa potom čl. 7 ods. 1 dohovoru týka, tak v ňom uvedené slovo „trestný“

v spojitosti so slovným spojením „trestný čin“ je potrebné tiež vykladať rovnako ako ten

istý výraz v slovnom spojení „trestné obvinenie“ uvedený v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ak preto

nie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu absencie „trestného obvinenia“, nie je

aplikovateľný ani čl. 7 ods. 1 dohovoru (porov. Žičkus v. Litva, č. 26652/02, rozsudok

ESĽP zo 7. 4. 2009, bod 43; Pakas v. Litva, č. 34932/04, rozsudok veľkej komory ESĽP

zo 6. 1. 2011, bod 68). A contrario potom v prípade, že v danej veci je aplikovateľný čl. 6

ods. 1 v konkrétnej veci „trestania“ za čin „trestný“, potom je aplikovateľný aj čl. 7 ods. 1

dohovoru. V tomto ohľade sa tak na vec sťažovateľky vzťahuje aj čl. 7 ods. 1 dohovoru.

10.8 Ako ďalšie z legálnych východísk pre atrahovanie princípov trestného práva na

správne trestanie môže slúžiť . Tento článok je korelátom dohovoru

a jeho účelom je zaistiť ochranu slobody jednotlivca pred svojvoľným stíhaním, odsúdením

či potrestaním.

10.9 Tak dohovoru, ako aj teda zakotvujú jeden

z ťažiskových princípov trestania, a to nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada

zákonnosti). Táto zásada zahŕňa okrem zákazu retroaktivity právnych predpisov

v neprospech páchateľa (nullum crimen, nulla poena sine lege praevia) aj princíp, že len

zákon (v písanej forme – nullum crimen, nulla poena sine lege scripta) môže určiť, čo je

trestným činom a stanoviť zaň trest, ale aj princíp, podľa ktorého trestné právo nesmie byť

aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom

analógie (nullum crimen, nulla poena sine lege stricta). Z toho vyplýva, že trestný čin musí

byť jasne definovaný zákonom (nullum crimen, nulla poena sine lege certa). Táto

podmienka je splnená, ak ten, komu je právna norma určená, môže z jej znenia zistiť, aké

konanie alebo opomenutie spôsobuje jeho trestnú zodpovednosť (porov. Kokkinakis

v. Grécko, č. 14307/88, rozsudok ESĽP z 25. 5. 1993, bod 52; JELÍNEK, J. a kol. Trestní

právo hmotné: obecná část, zvláštní část. 2. vydání. Praha : Linde, 2006, s. 25 – 29).

10.10 Keďže ústavný súd už odôvodnil, že trestanie za správne delikty (priestupky,

správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb – podnikateľov) musí

podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy a že je rovnako potrebné

v rámci správneho trestania aplikovať čl. 7 ods. 1 dohovoru (k aplikovaniu princípu nullum

crimen, nulla poena sine lege na správne trestanie porov. rozsudok Najvyššieho správneho

súdu Českej republiky sp. zn. ) a , ktoré sa podľa už

popísaných východísk a na základe Engelovských kritérií vzťahujú aj na vec sťažovateľky,

ústavný súd môže pristúpiť k samotnému prieskumu napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu prizmou komunikovaných princípov správneho trestania.

11. Sťažovateľka potvrdzuje, že bola v zmysle § 18a písm. a) zákona o vysielaní

povinná vyhradiť najmenej 10 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných skrytými

alebo otvorenými titulkami, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo

v posunkovej reči nepočujúcich. Podľa sťažovateľky z dikcie predmetného ustanovenia

zákona o vysielaní účinného v čase údajného spáchania správneho deliktu (september 2011)

vyplýva, že pri posudzovaní splnenia predmetného ustanovenia bolo potrebné prihliadnuť

na štatistické údaje o vysielaní, z ktorých bude zrejmé, aké percento programov

sprevádzaných skrytými alebo otvorenými titulkami, alebo tlmočených do posunkovej reči

nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich vysielateľ v skutočnosti odvysielal.

Ustanovenie § 18a písm. a) zákona o vysielaní svojou formuláciou podľa mienky

sťažovateľky nezodpovedalo na primárnu otázku, t. j. za aké obdobie sa splnenie

podmienky § 18a písm. a) zákona o vysielaní vyhodnocuje. Sťažovateľke a podľa jej slov

akémukoľvek inému priemernému účastníkovi konania v rovnakej veci nie je absolútne

jasné ani zrejmé, či takýmto obdobím mal byť napr. deň, týždeň, mesiac, štvrťrok, polrok,

rok, dekáda a pod. Z hľadiska konštrukcie samotného § 18a písm. a) zákona o vysielaní

(účinného v čase spáchania údajného deliktu) je teda podľa sťažovateľky možné

konštatovať, že právna norma neobsahovala časové obdobie ako znak skutkovej podstaty

správneho deliktu a jediným oprávneným subjektom na jej doplnenie (dotvorenie), navyše

v neprospech sťažovateľky, bola Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný

orgán.

11.1 Podľa najvyššieho súdu za stavu, že z citovaného ustanovenia nevyplýva časový

interval, ktorého sa povinnosť vysielateľa týka, sa najvyšší súd stotožnil s argumentáciou

Rady v tom, že § 18a zákona o vysielaní síce explicitne neurčuje presné časové rozpätie,

v rámci ktorého je vysielateľ povinný zabezpečiť vo vysielaní každej televíznej

programovej služby, ktorú vysiela digitálne, zákonom stanovené podiely multimodálneho

prístupu, avšak z § 16 ods. 3 písm. m) zákona o vysielaní vyplýva povinnosť vysielateľa

viesť štatistiku o odvysielanom programe televíznej programovej služby obsahujúcu okrem

iného podiely programov s multimodálnym vysielaním. Najvyšší súd zároveň odkázal na

§ 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní, podľa ktorého ak Rada pre výpočet podielov

vysielacieho času neurčí inú časovú jednotku, je takou časovou jednotkou kalendárny

mesiac. Podľa najvyššieho súdu ak pri stanovení časového obdobia vychádzala Rada z § 62

ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní a podporne tiež z § 16 ods. 3 písm. m) zákona

o vysielaní, a tak dospela k výkladu, že vysielateľ je povinný zabezpečiť multimodálny

prístup ku každej svojej televíznej programovej službe, ktorú vysiela digitálne, v zákonom

stanovenom rozsahu v každom kalendárnom mesiaci, nijakým spôsobom neukrátila

sťažovateľku na jej právach.

11.2 Ústavný súd hodnotí, že § 18a písm. a) zákona o vysielaní síce stanovuje určitú

povinnosť konať („zabezpečiť multimodálny prístup k programovej službe, a to tak, aby

vo vysielaní každej televíznej programovej služby, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej

10 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných titulkami pre osoby so sluchovým

postihnutím, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči

nepočujúcich“), ale nestanovuje v akom časovom intervale či v akom období je vysielateľ

povinný túto povinnosť plniť. Rada aj najvyšší súd tento nedostatok právnej úpravy

preklenuli pomocou analogickej aplikácie § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní (teda

na základe iného zákona, než je zákon o vysielaní), ktorý definuje, čo sa rozumie časovou

jednotkou pre výpočet podielov vysielacieho času, na základe ktorého dospeli k záveru, že

sťažovateľka bola povinná splniť povinnosť jej uloženú § 18a písm. a) zákona o vysielaní

v každom kalendárnom mesiaci.

11.3 Ústavný súd k tomuto odkazuje, že vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že

analógia v neprospech páchateľa v trestnom práve hmotnom, a teda aj v správnom trestaní

v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená (pozri sp. zn. PLz. :

«Vylúčená je analógia v neprospech páchateľa v hmotnom práve trestnom. Toto vylúčenie

vyplýva zo zásady „nullum crimen sine lége, nulla poena sine lége“ zakotvenej v čl. 49

a v Listiny základných práv a slobôd»; ďalej pozri aj sp. zn. ,

bod 13.5). Toto vylúčenie vyplýva z už opísanej zásady nullum crimen, nulla poena sine

lege stricta zakotvenej v a v dohovoru. K rovnakému záveru dospel

napr. aj Najvyšší správny súd Českej republiky, ktorý výstižne a jasne vyriekol, že „použití

analogie ve správním trestání je přípustné, a to v omezeném rozsahu, pouze tam, kdy to, co

má být aplikováno, určitou otázku vůbec neřeší, nevede-li takový výklad k újmě účastníka

řízení a ani k újmě na ochraně hodnot, najejichž vytváření a ochraně je veřejný zájem“

(rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. zo 16. apríla

2008).

11.4 Podľa názoru ústavného súdu tak Rada a najvyšší súd použili v sťažovateľkinej

veci analógiu v správnom trestaní v jej neprospech, keďže zo samotného § 18a písm. a)

zákona o vysielaní nevyplýva, v akom časovom intervale či v akom období je vysielateľ

povinný túto povinnosť plniť. Sťažovateľka splnila uvedenú povinnosť zabezpečiť najmenej

10 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných titulkami pre osoby so sluchovým

postihnutím, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči

nepočujúcich nie v každom mesiaci samostatne, ale v priemere za celý rok 2011.

11.5 Rada a najvyšší súd tým, že príkaz splniť povinnosť podľa § 18a písm. a)

zákona o vysielaní v každom mesiaci samostatne odvodili od analogického použitia zákona

o digitálnom vysielaní v neprospech sťažovateľky, a teda tým, že dotvorili skutkovú

podstatu správneho deliktu v jej neprospech a vytvorili možnosť potrestať sťažovateľku

sankciou, nekonali v súlade s princípom nullum crimen, nulla poena sine lege stricta, podľa

ktorého aj v správnom trestaní platí, že správne trestné právo nesmie byť aplikované

extenzívnym spôsobom v neprospech porušovateľa povinnosti, najmä prostredníctvom

analógie.

11.6 Najvyšší súd tým, že opísané pochybenie Rady nenapravil, ale ho odobril,

porušil napadnutým rozsudkom práva sťažovateľky vyplývajúce z a

ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd zároveň chybne aplikoval na zistený skutkový a právny stav

konkrétnu právnu úpravu (nepovolené aplikovanie zákona o digitálnom vysielaní na

skutkový stav vo veci sťažovateľky prostredníctvom analógie) a argumentácia najvyššieho

súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vzhľadom na popísané právne východiská

vzťahujúce sa na skutkový a právny stav v sťažovateľkinej veci javí byť svojvoľná a je

ústavne neudržateľná. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozsudkom došlo

zároveň k porušeniu práv sťažovateľky vyplývajúcich z a 2 a

dohovoru, ktoré kladú nároky na určitú kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a to aj

vo veciach prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy.

12. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku nálezu.

Na základe záverov o porušení ústavných práv sťažovateľky ústavný súd v zmysle § 56

ods. 2 a ods. 3 písm. b)

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zrušil napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). Úlohou najvyššieho súdu bude podľa vec

znova prerokovať a rozhodnúť, a to s ohľadom na závery ústavného súdu uvedené v tomto

náleze.

K namietanému porušeniu a 2 a a 2 dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

13. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj

zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v

záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti,

ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku

dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

14. Ústavný súd už v rámci tohto nálezu vyslovil, že § 18a písm. a) zákona

o vysielaní ukladá vysielateľom určitú verejnoprávnu povinnosť súvisiacu s vysielaním

programov týmto vysielateľom. Táto povinnosť nezasahuje do samotného obsahu alebo

formy vysielania, avšak ukladá povinnosť takmer technického charakteru – zabezpečiť, aby

v rámci každej televíznej programovej služby vo vysielaní, ktorú vysiela digitálne, bolo

najmenej 10 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných titulkami pre osoby

so sluchovým postihnutím, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo

v posunkovej reči nepočujúcich.

14.1 Možno preto postulovať, že citovaná zákonná povinnosť sťažovateľky a s tým

spojená sankcia za jej porušenie nezasahuje do práva na slobodu prejavu v zmysle čl. 26

a dohovoru. Uloženie sankcie zo strany Rady nemožno vnímať ako

obmedzenie slobody prejavu, teda práva na šírenie informácií, názorov, ideí a myšlienok

v akejkoľvek forme, keďže k obmedzeniu týchto atribútov uložením sankcie za porušenie

§ 18a písm. a) zákona o vysielaní dôjsť nemohlo a nedošlo. Sťažovateľka nebola potrestaná

za šírenie informácií, názorov, ideí a myšlienok, za ich obsah či formu. Tejto slobody sa

povinnosť upravená v § 18a písm. a) zákona o vysielaní nedotýka.

14.2 Ústavný súd je toho názoru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

nedošlo k porušeniu práva sťažovateľky na slobodu prejavu v zmysle a

dohovoru. Akcentujúc tieto závery ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4

výroku nálezu).

K namietanému porušeniu a dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

16. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

17. Ústavný súd podotýka, že čl. 12 ods. 1 vyjadruje ústavnú zásadu rovnosti

v právach. Ustanovenie nie je garanciou absolútnej rovnosti, ale je

ústavnou zárukou ochrany osôb (právnických a fyzických) proti diskriminácii zo strany

orgánov verejnej moci. Ústavný princíp rovnosti nachádza svoje vyjadrenie

v zákonodarstve, ako aj pri aplikácii práva, keď vo svojej podstate predstavuje rovnosť

všetkých pred zákonom, teda v konečnom dôsledku je základom ochrany pred

diskrimináciou (porov. ).

17.1 Ústavný súd nezistil, že by pri prerokovávaní veci sťažovateľky pred najvyšším

súdom došlo k narušeniu princípu rovnosti v právach. Sťažovateľka ani nepoukázala na iné

subjekty, ktoré by boli v rovnakej či porovnateľnej situácii, kde by orgány verejnej moci

judikovali v totožných veciach inak (priaznivejšie), než judikoval najvyšší súd napadnutým

rozsudkom v sťažovateľkinej veci.

17.2 Z tohto dôvodu nebolo možné vyhovieť sťažnosti sťažovateľky v tejto časti (bod

4 výroku nálezu).

18. Čo sa týka čl. 1 dohovoru (nazvaný „záväzok dodržiavať ľudské práva“), tento

vyjadruje pozitívny záväzok štátu priznať každému, kto podlieha jeho jurisdikcii, práva

a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru (čl. 1 pritom nespadá do hlavy I dohovoru

nazvanej „práva a slobody“ – tam spadajú čl. 2 až čl. 18). Kľúčovým pojmom toho článku

je pojem jurisdikcia, a preto je tento článok východiskom pre určenie pôsobnosti dohovoru

ratione personae a ratione loci.

18.1 Prihliadajúc na prezentované východiská, ako aj na systematické zaradenie čl. 1

v rámci dohovoru nemožno dospieť k záveru, že by článok 1 dohovoru primárne upravoval

subjektívne právo fyzických osôb a právnických osôb, ktorého porušenia by sa mohli tieto

subjekty domáhať v rámci konania o sťažnostiach pred ústavným súdom.

18.2 Ústavný súd preto ani v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4

výroku nálezu).

IV.

Trovy konania

19. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o. (ďalej len „advokátska

kancelária“), v konaní pred ústavným súdom (bod 3 výroku nálezu).

19.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné

oceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľky viedol jedno konanie na základe jednej

sťažnosti podanej sťažovateľkou. Ústavný súd preto pri priznaní úhrady trov právneho

zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

19.2 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony

právnej služby v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti). Ústavný

súd nepriznal úhradu trov za podanie repliky k vyjadreniu odporcu, keďže v nej

sťažovateľka odkázala na svoje argumenty v sťažnosti a neuviedla nové skutočnosti alebo

argumenty.

19.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2015 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 858 eur

(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 143 eur a jedna stotina

v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,58 eur).

19.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky za 2 úkony

právnej služby v roku 2016 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 286 eur (2 úkony x

143 eur). Ústavný súd k tomu priznal dvakrát režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky

spolu v sume 17,16 eur (2 x 8,58 eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných

pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) vedeného Finančným riaditeľstvom

Slovenskej republiky je advokátska kancelária sťažovateľky daňovým subjektom

registrovaným pre DPH ( ). Ústavný súd priznal sťažovateľke

úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 363,79 eur (303,16 eur + 20% DPH).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2018