Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Svk-17-2025.pdf
PDF · 102.74 KB
Case nature
Area
Subarea
3Svk/17/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a zo sudcov JUDr. Vlastimila Pavlikovského a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): O.. L. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX/X, XXX XX K. D., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 10189/2021/152/RK zo dňa 20.04.2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-5S/87/2021-219 zo dňa 12. februára 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
I. Priebeh administratívneho konania 1. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej „ministerka“) rozhodnutím č. 10189/2021/152 zo dňa 01.02.2021 podľa § 94 ods. 2 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „notársky poriadok“) pozastavila výkon notárskeho úradu žalobcovi až do právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 2T 1/2008 zo dňa 13.10.2020. Uvedeným rozsudkom bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (ďalej „TZ“), v súbehu s trestným činom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 TZ, v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 TZ. 2. Ministerka rozhodnutím č. 10189/2021/152/RK zo dňa 20.04.2021 (ďalej „napadnuté rozhodnutie“) rozklad žalobcu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo rozkladové konanie, v rámci ktorého bola ustanovená osobitná komisia podľa § 62 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom v rozhodnom čase, žalobcom podaný rozklad bol komisiou prerokovaný a ministerke bol predložený návrh na rozhodnutie. Námietky žalobcu týkajúce sa ním tvrdeného porušenia prezumpcie neviny ministerka nepovažovala za dôvodné. Uviedla, že (I) § 94 ods. 2 notárskeho poriadku nemá sankčný charakter, (II) ministrovi neprislúcha prelomiť dikciu citovaného ustanovenia, (III) minister je viazaný rozhodnutím súdu v trestnom konaní, (IV) boli naplnené podmienky na obligatórne pozastavenie notárskeho úradu, (V) minister nemá kompetenciu posudzovať zákonnosť vydaného trestného rozsudku a (VI) § 94 ods. 2 notárskeho poriadku je viazaný na vyslovenie viny za úmyselný trestný čin a nie na spáchanie skutku. II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie 3. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave, ktorou ho v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žiadal zrušiť. 4. Žalobca namietal spôsob rozhodovania v druhom stupni administratívneho konania ako aj stav, kedy o podanom rozklade rozhodla ministerka de facto proti vlastnému prvostupňovému rozhodnutiu. Takýto
postup považoval za nezlučiteľný s realizáciou práva účastníka administratívneho konania upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy SR, ako aj v zmysle § 9 ods. 2 správneho poriadku. Rozhodnutie považoval žalobca za nepreskúmateľné pre absenciu vysporiadania sa s argumentáciou o zásahu do práv obsiahnutých v čl. 46 ods. 1, čl. 49 ústavy SR, čl. 6 a 7 dohovoru ako aj čl. 1 protokolu, keď žalobca poukazoval aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky či na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) vo veciach Kangers proti Lotyšsku a Rola proti Slovinsku. Žalobca v rámci podanej žaloby zotrval na tvrdeniach produkovaných už v podanom rozklade, že prvostupňové rozhodnutie je svojou podstatou rozhodnutím týkajúcim sa správneho trestania. Zopakoval aj argumentáciu týkajúcu sa ním vnímaného zásahu do zásady prezumpcie neviny a do zásady zákazu retroaktivity. 5. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe poukázal na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia. Žalobu žalobca považoval za nedôvodnú a žiadal jej zamietnutie. 6. Správny súd v Bratislave (ďalej „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-5S/87/2021 - 219 zo dňa 12. februára 2025 žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol. 7. Správny súd poukázal na to, že v charaktere dotknutého administratívneho konania nezistil existenciu dôvodov pre aplikáciu § 194 až § 198 SSP o správnej žalobe vo veciach správneho trestania. Inštitút pozastavenia výkonu notárskeho úradu upravený v § 94 notárskeho poriadku je preventívnou úpravou činnosti notára, kedy v prípadoch ustanovených zákonom dochádza k fakultatívnemu (odsek 1), prípadne k obligatórnemu (odsek 2) zásahu ministra do notárskej činnosti, pričom sa jedná o zásah dočasný. Predmetný inštitút je potrebné odlišovať od pozastavenia výkonu notárskeho úradu podľa § 91 ods. 3 písm. c) notárskeho poriadku ako formy sankcie, resp. disciplinárneho opatrenia, ktorému predchádza disciplinárne konanie. Disciplinárne opatrenie podľa predchádzajúcej vety v rámci aktuálne účinnej právnej úpravy ukladá v disciplinárnom konaní Najvyšší správny súd SR a je sankciou za disciplinárne previnenie (v minulosti bol subjektom konajúcim o disciplinárnom opatrení notára disciplinárny senát zriadený z členov disciplinárnej komisie Notárskej komory SR). Správnym orgánom posudzujúcim splnenie podmienok na prípadnú aplikáciu inštitútu upraveného v § 94 ods. 2 notárskeho poriadku je minister spravodlivosti a nejedná sa o inštitút sankčného charakteru. Postup ministra spravodlivosti pri zistení skutočností uvedených v § 94 ods. 2 notárskeho poriadku je determinovaný obligatórnou povahou inštitútu upraveného v predmetnom zákonnom ustanovení. Skutočnosťami, na základe ktorých minister spravodlivosti rozhoduje, sú: 1/ existencia právoplatného odsudzujúceho rozsudku voči notárovi, ktorý vykonáva trest odňatia slobody a zároveň neboli dôvody na jeho odvolanie, prípadne 2/ existencia neprávoplatného odsudzujúceho rozsudku, ktorým bola súdom prvého stupňa vyslovená vina notára za úmyselný trestný čin, resp. za trestný čin súvisiaci s notárskou činnosťou. 8. Podľa správneho súdu úvaha ministra spravodlivosti pri posudzovaní splnenia podmienok pre aplikáciu inštitútu pozastavenia výkonu notárskeho úradu podľa § 94 ods. 2 notárskeho poriadku je značne limitovaná obsahovým znením predmetného zákonného ustanovenia, čo sa prejavuje v tom, že minister spravodlivosti ako správny orgán v administratívnom konaní začatom podľa § 94 ods. 2 notárskeho poriadku neskúma zákonnosť trestného konania vedeného voči notárovi. Skutočnosťou determinujúcou aplikáciu predmetného zákonného ustanovenia je výlučne zistenie existencie právoplatného odsudzujúceho rozsudku notára nezakladajúceho obligatórny dôvod pre odvolanie notára z funkcie, zistenie existencie neprávoplatného odsudzujúceho rozsudku týkajúceho sa úmyselného trestného činu notára resp. zistenie existencie neprávoplatného odsudzujúceho rozsudku súvisiaceho s notárskou činnosťou. 9. K procesnej námietke žalobcu týkajúcej sa rozhodovania ministerky spravodlivosti v druhom (rozkladovom) stupni administratívneho konania správny súd uviedol, že konanie a rozhodovanie jednotlivých zložiek žalovaného ako správneho orgánu v administratívnom konaní (v štádiu prvostupňovom ako aj rozkladovom) vyhodnotil ako zákonné, vychádzajúce z § 94 ods. 2 notárskeho poriadku a § 61 ods. 2 správneho poriadku. Z ustanovenia § 61 správneho poriadku vyplýva, že o rozklade podanom proti rozhodnutiu vedúceho ústredného orgánu štátnej správy rozhoduje jeho vedúci, na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Zároveň je potrebné zohľadniť právnu úpravu týkajúcu sa rozhodovania správneho orgánu v prvom stupni administratívneho konania, kedy v prípade rozhodovania o pozastavení výkonu notárskeho úradu podľa § 94 ods. 2 notárskeho poriadku rozhoduje priamo minister spravodlivosti, pričom prípustnosť opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu nie je vylúčená (§ 53 správneho poriadku a contrario). Prakticky tak v prejednávanom prípade vznikol stav, kedy prvostupňové a aj naň nadväzujúce rozhodnutie o podanom rozklade vydala ministerka, a to za dodržania zákonom stanovených podmienok podľa § 94 ods. 2 notárskeho poriadku a § 61 ods. 2 správneho poriadku.
10. Ministerka v zmysle § 61 ods. 2 správneho poriadku ustanovila osobitnú rozkladovú komisiu, návrh ktorej bol následne podkladom pre rozhodnutie ministerky ako vedúcej ústredného orgánu štátnej správy o podanom rozklade. V rovine posúdenia zachovania komplexu procesných práv žalobcu ako účastníka administratívneho konania upriamil správny súd pozornosť aj na skutočnosť, že ministerka sa od návrhu osobitne kreovanej rozkladovej komisie neodchýlila. Bez ohľadu na výlučne odporúčací charakter návrhu ad hoc ustanovenej rozkladovej komisie, právne posúdenie námietok žalobcu vznesených v rámci podaného rozkladu aj pri aplikácii uvedeného postupu nebolo ponechané výlučne na ministerku ako vedúcu ústredného orgánu štátnej správy, ale do procesu posudzovania zákonnosti prvostupňového rozhodnutia bol zapojený aj zmienený poradný orgán, čo považoval správny súd za dostatočné zabezpečenie procesných práv žalobcu ako účastníka administratívneho konania (vrátane zachovania dvojinštančnosti administratívneho konania) v špecifických prípadoch, kedy v rámci dvoch stupňov administratívneho konania rozhoduje totožná zložka správneho orgánu. Zároveň na postup rozhodovania podľa § 61 ods. 2 správneho poriadku práve ministerkou spravodlivosti ako vedúcou ústredného orgánu štátnej správy poukázal aj samotný žalobca v rámci podaného rozkladu proti prvostupňovému rozhodnutiu - konkrétne v rámci navrhovaného petitu za zložku správneho orgánu rozhodujúceho o podanom rozklade označil práve ministerku spravodlivosti. 11. Správny súd sa nestotožnil s úvahami žalobcu týkajúcimi sa potreby aplikácie § 9 správneho poriadku, majúci za následok vylúčenie ministerky z rozhodovania v štádiu druhostupňového (rozkladového) konania z dôvodu, že aplikácia predmetného ustanovenia prichádza do úvahy v prípade zamestnancov správneho orgánu, čo nebol daný prípad, ako aj z dôvodu dodržania zákonom predpokladaného rozhodovania ministra spravodlivosti v prvom stupni administratívneho konania podľa § 94 ods. 2 notárskeho poriadku a následne aj v rozkladovom konaní podľa § 61 ods. 2 správneho poriadku. 12. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd argumentáciu žalobcu, týkajúcu sa ním vnímaných vád zákonnosti napadnutého a prvostupňového rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca už v priebehu administratívneho konania vznášal totožné námietky týkajúce sa prezumpcie neviny a zákazu retroaktivity, s ktorými sa správny orgán v rozhodnutí vysporiadal, pričom so závermi správneho orgánu sa stotožnil aj správny súd. 13. K namietanému zásahu do prezumpcie neviny pozastavením výkonu notárskeho úradu podľa § 94 ods. 2 notárskeho poriadku, správny súd opakovane dal do pozornosti charakter a účel aplikovaného inštitútu. Podstatnou je v danom prípade tá skutočnosť, že pozastavenie výkonu notárskeho úradu podľa § 94 ods. 2 notárskeho poriadku nie je formou správneho trestania či sankcie vo forme disciplinárneho opatrenia, ale zákonom aprobovaným nástrojom napomáhajúcim zaistiť dôveru verejnosti v danom povolaní, uplatňovaným dočasne a zároveň na objektívnom základe, vychádzajúc z existencie odsudzujúceho rozsudku voči notárovi za úmyselný trestný čin, prípadne za trestný čin spáchaný v rámci jeho notárskej činnosti. Aj v prejednávanom prípade ministerka plnila svoju zákonom stanovenú povinnosť a pri zistení existencie odsudzujúceho rozsudku dočasne, až do času nadobudnutia jeho právoplatnosti či jeho prípadného zrušenia, preventívne, za účelom ochrany verejnosti pred výkonom notárskej činnosti v rozpore so zákonom, dočasne pozastavila výkon notárskeho úradu. Správny orgán skúma „len“ tú skutočnosť, či odsudzujúci rozsudok existuje a nijakým spôsobom nehodnotí zákonnosť trestného konania či samotného meritórneho rozhodnutia súdu, nevyjadruje sa k otázke viny či neviny notára, resp. na podklade odsudzujúceho rozsudku nevydáva žiadne iné definitívne administratívne rozhodnutia, ktoré by bolo možné za zásah do prezumpcie neviny bez ďalšieho považovať. 14. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku porušenia zákazu retroaktivity. Pre správny orgán rozhodujúci v administratívnom konaní o (ne)splnení podmienok pre aplikáciu § 94 ods. 2 notárskeho poriadku je podstatnou skutočnosťou existencia odsudzujúceho rozsudku. Minister pri svojom rozhodovaní nehodnotí zákonnosť trestného konania vedeného voči notárovi, ktorého výsledkom je odsudzujúci rozsudok. Od uvedeného skúmania podmienok sa odvíja aj časové hľadisko relevantné pre konajúci správny orgán, kedy je podstatným práve moment vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku, ku ktorému v danom prípade došlo dňa 13.10.2020, t. j. za účinnosti notárskeho poriadku upravujúceho inštitút obligatórneho pozastavenia výkonu notárskeho úradu aj z dôvodov, ktoré nastali v prejednávanom administratívnom konaní. 15. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia správny súd uviedol, že ministerka v rámci odôvodnenia ako obligatórnej náležitosti napadnutého rozhodnutia síce stručne, avšak obsahovo dostatočne reagovala na podstatné rozkladové námietky notára, ku ktorým zaujala právne závery a vyhodnotila ich v súvislostiach zistených vo vedenom administratívnom konaní. Správny orgán sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia síce nevenoval jednotlivo každému žalobcom uvedenému rozhodnutiu Ústavného súdu SR či rozhodnutiu ESĽP, avšak zo záverov vyplýva, že tieto
neboli posúdené ako dôvod zvrátenia prvostupňového rozhodnutia ministerky o pozastavení výkonu notárskeho úradu. 16. V rozhodnutí ESĽP vo veci Rola proti Slovinsku, kde bol konštatovaný zásah do práva sťažovateľa na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 protokolu, išlo o odlišné skutkové aj právne aspekty oproti prejednávanému prípadu. Sťažovateľom v uvádzanej veci bol konkurzný správca vykonávajúci svoju činnosť za náklade licencie, ktorá mu bola odňatá formou vnútroštátnej právnej úpravy definitívne, nie len dočasne, a zároveň bez možnosti sa opätovne uchádzať o pridelenie licencie. Zároveň ESĽP v predmetom rozhodnutí upriamil pozornosť aj na skutočnosť, že správcovi bolo povolenie na výkon činnosti zrušené z dôvodu uznania za vinného a uloženia podmienečného trestu odňatia slobody, hoci trestnoprávne predpisy výslovne uvádzali, že povolenie v prípade uloženia podmienečného trestu odňatia slobody nemožno zrušiť. 17. V rozhodnutí vo veci Kangers proti Lotyšsku, v rámci ktorého ESĽP konštatoval porušenie zásady prezumpcie neviny, došlo zo strany vnútroštátnych orgánov k rozhodnutiu o vine sťažovateľa zo závažnejšieho trestného činu z dôvodu, že za základ pre zistenie opakovaného protiprávneho konania bol považovaný aj pôvodný skutok, o ktorom ešte stále prebiehalo konanie. Nejedná sa teda o skutkový stav obdobný prejednávanej veci, kedy by bolo možné konštatovať porušenie zásady prezumpcie neviny, a to vzhľadom na odlišné skutkové okolnosti, ako aj na charakter a účel inštitútu pozastavenia výkonu notárskeho úradu podľa § 94 ods. 2 správneho poriadku. 18. Žalobca v administratívnom konaní aj v podanej žalobe poukázal na viacero rozhodnutí Ústavného súdu SR, citujúc teoretické východiská týkajúce sa trestania za správne delikty, zásady zákazu retroaktivity, zásady prednosti ústavne konformného výkladu právnych noriem či podmienok interpretácie a aplikácie právnych noriem (napr. rozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 16/95, II. ÚS 476/2016, III. ÚS 48/09, II. ÚS 463/2015). Správny súd dospel k záveru, že relevantné východiská obsiahnuté v uvádzanej judikatúre boli v plnom rozsahu zachované a závery správneho orgánu v odôvodnení rozhodnutia z nich nijakým spôsobom nevybočovali. III. Kasačná sťažnosť a konanie na kasačnom súde 19. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 20. Sťažovateľ namietal porušenie čl. 1 ods. 1, 2 dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“). Ustanovenie § 94 ods. 2 o obligatórnom pozastavení výkonu notárskeho úradu bolo doplnené do notárskeho poriadku zákonom č. 357/2003 Z. z. zo dňa 04.07.2003, s účinnosťou až od 01.09.2003. Samotný skutok sa stal v čase predchádzajúcej právnej úpravy dňa 07.01.1998, t. j. v čase, keď právna úprava neumožňovala ministrovi pozastaviť výkon notárskeho úradu notárovi. Poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Rola proti Slovinsku s tým, že v jeho prípade sa použila retroaktívne nová právna norma § 94 ods. 2 notárskeho poriadku, na základe neprávoplatného odsudzujúceho rozsudku z roku 2020 na skutok z roku 1998, čo malo následok v pozastavení výkonu jeho úradu a poškodeniu jeho majetku. 21. Sťažovateľ mal tiež za to, že § 94 ods. 2 notárskeho poriadku je zrejme v rozpore s čl. 50 Ústavy a čl. 6 ods. 2 Dohovoru. Obsahovo má táto právna norma ten výsledok, že na neprávoplatne odsúdeného notára štát obligatórne nazerá už vopred ako na vinného (porušuje zásadu prezumpcie neviny) a vopred sankcionuje jeho majetkové a vlastnícke práva a poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 48/09. Následky dočasného pozastavenia výkonu notárskeho úradu podľa uvedeného ustanovenia majú za následok jeho paralyzovanie až do právoplatného rozhodnutia. Následkom je faktická likvidácia oprávnenia notára, síce na základe zákona, ale v hrubom neprimeranom pomere k verejnému záujmu a bez náhrady. Sťažovateľ preto poukázal na rozsudok ESĽP vo veci Sporrong a Leonroth z r. 1992. Rovnako uviedol, že sa ako notár za extrémne dlhú dobu, ktorá uplynula od skutku do pozastavenia výkonu notárskeho úradu nedopustil žiadneho disciplinárneho previnenia, alebo protiprávnej činnosti. Poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 323/2020-55, ktorý konštatoval porušenie jeho práv na súdnu ochranu z dôvodu prieťahov v trestnom konaní. 22. Sťažovateľ namietal, že ministerka vykonávala aj dohľad nad činnosťou sudcov, a preto mala prihliadnuť k tomu, že prvostupňový odsudzujúci rozsudok je evidentne protizákonný, pretože nerešpektoval názory odvolacieho súdu, ktorý ho uznesením zrušil, a k výkladu zákona poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR. Ďalej mal za to, že ministerka v rozkladovom konaní rozhodovala o vlastnom prvostupňovom rozhodnutí, čím porušila čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V tejto súvislosti bolo potrebné ustanovenie § 9 správneho poriadku vykladať rozširujúco, a teda ministerka mala byť vylúčená z účasti na rozkladovom konaní. Podľa sťažovateľa ani rozkladová komisia nie je nezávislým a nestranným orgánom, ale poradným orgánom, ktorý menovala samotná ministerka, bol teda porušený
princíp nestrannosti rozhodovania. Sťažovateľ uzavrel, že správny súd nereagoval adekvátne na jeho argumenty a svoju argumentáciu nedostatočne podporil. 23. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril. IV. Posúdenie kasačného súdu 24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. 25. Podľa § 94 ods. 2 notárskeho poriadku minister pozastaví výkon notárskeho úradu notárovi na čas výkonu trestu odňatia slobody, ak nie sú dané dôvody na jeho odvolanie a notárovi, ktorému bola v rozsudku súdu prvého stupňa vyslovená vina za úmyselný trestný čin alebo trestný čin súvisiaci s notárskou činnosťou, a to až do právoplatnosti rozsudku. 26. Kasačný súd z obsahu kasačnej sťažnosti zistil, že sťažovateľove námietky smerovali k rovnakým dôvodom, aké boli namietané už v konaní pred správnym súdom. Správny súd sa podľa názoru kasačného súdu dostatočne podrobne zaoberal všetkými žalobnými bodmi sťažovateľa a dal mu odpoveď na každú jednu otázku. Kasačný súd sa v plnej miere stotožňuje so závermi správneho súdu. 27. K namietanej retroaktívnej aplikácii § 94 ods. 2 notárskeho poriadku kasačný súd poukazuje na to, že predmetné ustanovenie obligatórne ustanovuje povinnosť ministrovi spravodlivosti, aby pozastavil výkon notárskemu úradu notárovi, ak mu bola v rozsudku prvého stupňa vyslovená vina za úmyselný trestný čin. V prípade sťažovateľa mu bola vina vyslovená rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2T 1/2008 zo dňa 13.10.2020, pričom prvostupňové rozhodnutie v tu prejednávanej veci bolo vydané dňa 01.02.2021. V danom prípade zákon neviaže pozastavenie notárskeho úradu spätne ku dňu spáchaniu skutku, ako sa sťažovateľ mylne domnieva, ale práve k vysloveniu viny za úmyselný trestný čin. Správny súd tiež správne poukázal na to, že v prípade inštitútu pozastavenia výkonu notárskeho úradu v zmysle § 94 ods. 2 notárskeho poriadku nejde o správne trestanie, keďže tento inštitút predstavuje dočasný zásah ministra do notárskej činnosti. Z uvedeného je teda zrejmé, že v prípade sťažovateľa nebolo ustanovenie § 94 ods. 2 notárskeho poriadku retroaktívne aplikované. 28. K rozsudku ESĽP vo veci Rola proti Slovinsku kasačný súd konštatuje, že v danom prípade bola riešená otázka, či odobratie licencie insolvenčnému správcovi po jeho odsúdení za úmyselný trestný čin predstavoval trest a či sa naň vzťahuje zákaz retroaktivity. ESĽP tu konštatoval, že odobratie licencie insolvenčného správcu nepredstavovalo trest, ale regulačné opatrenie na ochranu verejného záujmu a dôvery v riadny výkon povolania a jeho účelom nebolo potrestať sťažovateľa, ale zabezpečiť, aby túto profesiu vykonávali len osoby spĺňajúce zákonné požiadavky. Inými slovami, ESĽP uznal, že štát môže osobe po odsúdení odňať oprávnenie vykonávať regulované povolanie, ak ide o ochranu verejného záujmu. Uvedený rozsudok, hoci správny súd konštatoval, že išlo o iné skutkové okolnosti spočívajúce v trvalom odobratí licencie, možno vykladať aj v tom svetle, že aj pozastavenie výkonu notárskeho úradu do právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku sa považuje za regulačné opatrenie na ochranu verejného záujmu. Na uvedenom nič nemení, že sťažovateľ v predmetnej veci nebol v čase od spáchania skutku do vydania odsudzujúceho rozsudku disciplinárne ani trestnoprávne stíhaný či odsúdený. 29. Vychádzajúc z vyššie citovaného rozhodnutia ESĽP možno dospieť aj k tomu záveru, že ustanovenie § 94 ods. 2 notárskeho poriadku nie je v rozpore s čl. 50 Ústavy a čl. 6 ods. 2 Dohovoru. Ide o preventívne a regulačné opatrenie ministra spravodlivosti, ktorého realizáciou sa zabezpečuje nielen zachovanie bezúhonnosti, odbornosti a dôveryhodnosti notárskeho stavu, ale aj ochrana dôvery verejnosti v notárske listiny, riadny výkon notárskeho úradu a ochrana právnej istoty účastníkov právnych vzťahov. Primárnym účelom § 94 ods. 2 notárskeho poriadku je ochrana verejného záujmu, pričom práva notára (vykonávať povolanie, či právo na majetok) sú týmto ustanovením dotknuté len sekundárne. Z hľadiska proporcionality nejde o neprimeraný zásah do práv sťažovateľa. 30. Kasačný súd sa nestotožnil ani s námietkou, že ministerka mala byť v konaní o rozklade sťažovateľa vylúčená s poukazom na § 9 správneho poriadku. Ak zákon (notársky poriadok) zveril rozhodovaciu právomoc konkrétnemu orgánu (ministrovi), nemožno ho vylúčiť z konania len pre to, že je na čele tohto orgánu (ministerstva). V danom prípade neexistoval žiaden iný konkrétny dôvod (napr. zaujatosť z dôvodu osobných vzťahov), pre ktorý by sťažovateľ spochybňoval nestrannosť ministerky spravodlivosti. Kasačný súd sa preto v plnej miere stotožnil so záverom správneho súdu, v zmysle ktorého minister spravodlivosti je zákonom určený rozhodovací orgán. Zároveň práve existencia rozkladovej komisie predstavuje istý odborný substrát, ktorý sa podieľa vo forme poradného orgánu na rozhodovaní ministra. Hoci nemá sama o sebe rozhodovaciu právomoc, plní významnú poradnú a procesnú úlohu. V danej veci je potrebné zdôrazniť, že ministerka sa neodchýlila od záverov rozkladovej komisie a ako už kasačný
súd uviedol, nevzhliadol žiadne konkrétne dôvody, ktoré by mohli spochybniť nestrannosť ministerky v danom konaní. V. Záver 31. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že dôvody, ktorými sťažovateľ spochybňoval predmetné rozhodnutie správneho súdu boli totožné s námietkami, ktoré namietal už v žalobe, a s ktorými sa správny súd náležite vysporiadal. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu, a preto ju podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 32. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol tak, že neúspešnému sťažovateľovi ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada zo zákona nevyplýva (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP). 33. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.