Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 48/09
PDF · 310.92 KB
No categories available
III. ÚS 48/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte
zloženom z predsedu Rudlofa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
v konaní o návrhu Mgr. M. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. S. P., P., vo veci
preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií č. k. VP/45/08-K z 22. októbra 2008 takto
rozhodol:
1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií č. k. VP/45/08-K z 22. októbra 2008 z r u š u j e .
2. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií
j e p o v i n n ý prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky uhradiť
Mgr. M. V. trovy právneho zastúpenia v sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur
a deväťdesiatdva centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. S. P., P., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Zvyšnej časti návrhu Mgr. M. V. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. decembra
2008 (po doplnení 2. februára 2009) doručený návrh Mgr. M. V., B. (ďalej len
„navrhovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. S. P., P., ktorým sa podľa čl. 10 ods. 2
ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií
verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný
zákon č. 357/2004 Z. z.“ alebo „ústavný zákon“) domáhal preskúmania rozhodnutia Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“)
č. k. VP/45/08-K z 22. októbra 2008.
Podstatou navrhovateľovho návrhu je tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozhodnutia výboru, ktoré navrhovateľ navyše označil ako zmätočné
a diskriminačné. Navrhovateľ nesúhlasil s konštatovaním výboru, že výkonom funkcie
verejného funkcionára spoločnosti V., a. s., B., a súčasne funkcie konateľa spoločnosti M.,
s. r. o., porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Navrhovateľ totiž poukázal
na to, že funkcia konateľa spoločnosti M., s. r. o., mu vyplýva priamo z § 15 zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o advokácii“), pričom s touto skutočnosťou oboznámil výbor už pri podaní
oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len „oznámenie“),
a to v súvislosti s ujatím sa verejnej funkcie. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal
aj na to, že za výkon funkcie konateľa spoločnosti M., s. r. o., mu nebola zatiaľ priznaná
a ani vyplatená žiadna odmena a je zrejmé, že tak to bude aj v budúcnosti. Navrhovateľ
vyslovil názor, že výkon oboch funkcií súčasne, teda verejnej funkcie, ako aj funkcie
konateľa spoločnosti, ktorej jediným a výsostným predmetom činnosti je poskytovanie
právnych služieb, je v súlade s čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Z obsahu
návrhu navrhovateľa okrem iného vyplýva, že od počiatku vo svojich vyjadreniach
adresovaných výboru uvádzal, že jeho pôsobenie ako spoločníka v spoločnosti M., s. r. o.,
nie je v zmysle ustálenej judikatúry podnikaním, ale formou dispozície s vlastným
majetkom, pričom spoločník nie je podnikateľom. V tejto súvislosti argumentoval
aj rozhodnutiami a stanoviskami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) vyslovenými k danej problematike (napr. stanovisko najvyššieho súdu
č. 36/2002, rozhodnutie najvyššieho súdu č. 47/2005 a pod.). Navrhovateľ zároveň vyslovil
názor, že ak advokátovi, ktorý vykonáva advokáciu samostatne, priznáva ústavný zákon
č. 357/2004 Z. z. v čl. 5 ods. 2 druhej vete výnimku zo zákazu podnikania pri súčasnom
výkone verejnej funkcie, určite zákonodarca nemal v úmysle diskriminovať výkon
advokácie konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným pri paralelnom výkone verejnej
funkcie, a preto podľa názoru navrhovateľa preňho platí výnimka zo zákazu podľa čl. 5
ods. 2 uvedeného ústavného zákona, ktorá je zakotvená práve v čl. 5 ods. 3 ústavného
zákona. Tá totiž podľa jeho názoru umožňuje verejnému funkcionárovi členstvo
v štatutárnom orgáne právnickej osoby, ak to vyplýva priamo zo zákona. Podľa
presvedčenia navrhovateľa ide práve o jeho prípad.
Keďže navrhovateľ tvrdil, že ako verejný funkcionár svojím konaním neporušil
žiadnu povinnosť vyplývajúcu z ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., žiadal, aby ústavný
súd zrušil rozhodnutie výboru a aby mu priznal trovy právneho zastúpenia za dva úkony
právnej služby (zvýšenej o DPH, pretože právna zástupkyňa je platiteľkou DPH)
a príslušný režijný paušál podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“).
Ústavný súd predbežne prerokoval návrh navrhovateľa na neverejnom zasadnutí
senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže
nezistil dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením
č. k. III. ÚS 48/09-21 z 10. februára 2009 rozhodol o jeho prijatí na ďalšie konanie.
K návrhu navrhovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril predseda výboru
listom č. k. VP/45/08-K doručeným ústavnému súdu 16. februára 2009, z ktorého okrem
iného vyplýva:
«S predmetným návrhom a s jeho účelovým odôvodnením nesúhlasíme z dôvodov,
ktoré sme už uviedli v predmetnom rozhodnutí Výboru Národnej rady Slovenskej republiky
č. VP/45/08-K zo dňa 22. októbra 2008. Niet totiž pochýb o tom, že zákon č. 586/2006 Z. z.
o advokácii umožňuje každému advokátovi výkon jeho povolania rôznymi spôsobmi
(§ 12 ods. 1), pričom funkcia konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je len jedna
z piatich foriem. Žiadne ustanovenie neukladá advokátom povinnosť byť konateľom
spoločnosti s ručením obmedzeným, ako predpoklad pre výkon povolania advokáta. Je
preto na zvážení každého občana, ktorý vykonáva povolanie advokáta, aby sa rozhodol,
či sa bude uchádzať súčasne aj o výkon verejnej funkcie. V kladnom prípade však musí
rešpektovať obmedzenia, ktoré z výkonu verejnej funkcie vyplývajú a nesmie konať
v rozpore s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona...
Pokiaľ sa týka navrhovateľa o tom, že za výkon funkcie konateľa M. s. r. o. nepoberá
žiadnu odmenu, táto skutočnosť nemá žiaden súvis s posúdením porušenia čl. 5 ods. 2
ústavného zákona verejným funkcionárom a nemá dopad na uloženie sankcie v predmetnom
rozhodnutí Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
napadnuté rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. VP/45/08-K
zo 22. októbra 2008 s poukazom na § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších
predpisov potvrdil a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania.»
K vyjadreniu predsedu výboru poskytla svoje stanovisko aj právna zástupkyňa
navrhovateľa listom doručeným ústavnému súdu 13. marca 2009, v ktorom v podstate
zotrvala na predchádzajúcej argumentácii. Právna zástupkyňa navrhovateľa zároveň
doplnila petit návrhu o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 376,04 €.
II.
Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je na účely
tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva verejnú funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1.
Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba,
ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného
roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.
Podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár nesmie byť
štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného
alebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej
činnosti, okrem valného zhromaždenia a členskej schôdze. Verejný funkcionár nesmie
podnikať; to sa nevzťahuje na výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba
za zákonom ustanovených podmienok.
Podľa čl. 5 ods. 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. zákaz podľa odseku 2 prvej
vety sa nevzťahuje na členstvo verejného funkcionára v orgáne právnickej osoby, ktoré
vyplýva zo zákona alebo z výkonu funkcie verejného funkcionára.
Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je povinný
do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy
do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie
zákonom ustanovené skutočnosti:
a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára
s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2 tohto ústavného
zákona,
b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu
alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone
funkcie verejného funkcionára,
c) aké iné funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch
právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických
osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,
d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie
verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých
vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného
funkcionára,
e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí
s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov, v rozsahu titul, meno, priezvisko
a adresa trvalého pobytu.
Podľa čl. 9 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. orgán, ktorý uskutočňuje
konanie, začne konanie buď z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu,
že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 tohto ústavného zákona uviedol
neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil
povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo
na základe riadne odôvodneného podnetu, z ktorého je zrejmé, kto ho podáva, ktorého
verejného funkcionára sa týka a čo sa namieta.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak sa v konaní preukázalo,
že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto
ústavným zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje,
rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie
verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie
a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu
podľa odseku 10.
Podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. pokuta sa ukladá
v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejný
funkcionár poruší povinnosti podľa čl. 5.
Podľa čl. 9 ods. 14 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. orgány verejnej moci
a právnické osoby sú povinné na žiadosť orgánu, ktorý vykonáva konanie podľa odseku 1,
oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie podľa tohto ústavného
zákona. Za nesplnenie tejto povinnosti môže tento orgán uložiť štatutárnemu orgánu alebo
predsedovi štatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov právnických osôb pokutu
vo výške určenej v odseku 10 písm. a), a to aj opakovane.
Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. na účely tohto ústavného
zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho
ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie a v prípade
uloženia pokuty v zmysle odseku 14 sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie
jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon funkcie
štatutárneho orgánu alebo predsedu štatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov
právnických osôb.
Podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. v prípade, ak mesačný plat
verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a),
je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky
za predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa za mesačný plat
považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky
za uplynulý kalendárny rok.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. dotknutý verejný funkcionár
môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavnému súdu v lehote 30 dní odo
dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo
funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo
rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie
rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní
odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom
upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia
podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.
Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného
funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci
ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).
Podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ
a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov.
Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa
pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1. Podľa citovaného ustanovenia
zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom
zasadnutí.
Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie
verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu
pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.
V opačnom prípade označené rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.
Podľa § 1 ods. 1 zákona o advokácii advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo
fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických
osôb (ďalej len „klient“) v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi,
so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii výkon advokácie je zastupovanie klientov
v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba
v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch,
spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho
poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej len „právne
služby“).
Podľa § 12 ods. 1 zákona o advokácii advokát môže vykonávať advokáciu
a) samostatne,
b) v združení spolu s inými advokátmi,
c) ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti,
d) ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo
e) ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.
Podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii advokáti môžu na účel výkonu advokácie
založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie
právnych služieb (ďalej len „spoločnosť s ručením obmedzeným“). Táto spoločnosť
s ručením obmedzeným nesmie mať iný predmet podnikania, jej spoločníkmi a konateľmi
môžu byť len advokáti.
Podľa § 15 ods. 3 zákona o advokácii konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným
je každý zo spoločníkov. Konatelia spoločnosti sú oprávnení konať v mene spoločnosti
samostatne a bez obmedzenia.
III.
Z obsahu návrhu, jeho príloh, vyjadrení účastníkov konania, ako aj z vyžiadaného
spisu výboru č. k. VP/45/08-K ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti:
Po podaní navrhovateľovho oznámenia, v ktorom uviedol, že ako verejný funkcionár
je zároveň konateľom spoločnosti M., s. r. o., ho výbor listom sp. zn. zb/08/1070 z 13. mája
2008 požiadal o podanie informácií o tom, akým spôsobom ukončil výkon funkcie
štatutárneho orgánu v tejto spoločnosti. Na žiadosť výboru navrhovateľ reagoval podaním
z 20. mája 2008, v ktorom uviedol, že výkon funkcie konateľa neukončil, ale že táto
skutočnosť je v súlade s čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., pretože
členstvo v štatutárnom orgáne právnickej osoby poskytujúcej výlučne právne služby mu
vyplýva priamo z § 15 zákona o advokácii, keďže výkon advokácie uskutočňuje
ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Na základe toho potom výbor 6. októbra
2008 doručil navrhovateľovi uznesenie č. 617 o začatí konania vo veci ochrany verejného
záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z. za porušenie povinnosti ustanovenej v čl. 5 ods. 2 tohto ústavného zákona,
pričom navrhovateľa zároveň vyzval, aby sa k predmetnému uzneseniu vyjadril. K tomuto
uzneseniu poskytol navrhovateľ vyjadrenie listom z 10. októbra 2008, v ktorom v podstate
uviedol totožné argumenty, aké vyplývajú z jeho ústavnej sťažnosti s tým, že trval na tom,
že neporušil povinnosť vyplývajúcu z čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.
Následne výbor uznesením č. k. VP/45/08-K z 22. októbra 2008 konštatoval,
že navrhovateľ tým, že v čase, keď vykonával funkciu člena predstavenstva spoločnosti V.,
a. s., B., vykonával zároveň funkciu konateľa spoločnosti M., s. r. o., porušil čl. 5 ods. 2
ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. d) tohto
ústavného zákona uložil pokutu v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu
verejného funkcionára, čo predstavovalo sumu 120 876 Sk.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia výboru okrem iného vyplýva:
«Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že obrana verejného funkcionára
je účelová a právne irelevantná. Je totiž nesporné, že zákaz uvedený v čl. 5 ods. 2 prvá veta
ústavného zákona je absolútny bez súvislosti s druhou vetou tohto odseku. Druhá veta čl. 5
ods. 2 ústavného zákona rieši výnimku zo zákazu podnikania tak, že sa zákaz netýka
„výkonu povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom ustanovených
podmienok“. Prípadné výnimky zo zákona uvedeného v čl. 5 ods. 2 sú uvedené len v odseku
3 a 5 tohto článku. Tvrdenie verejného funkcionára, že výkon funkcie konateľa v spoločnosti
s ručením obmedzeným nie je podnikateľskou činnosťou nemá v ústavnom zákone oporu,
keďže sa súčasne odvoláva na možnosť výnimky zo zákazu uvedeného v čl. 5 ods. 2 prvá
veta podľa čl. 5 ods. 3. Tvrdenie, že ako advokát a spoluvlastník spoločnosti s ručením
obmedzeným „musí“ byť podľa § 15 ods. 2 konateľom tejto spoločnosti neobstojí, pretože
podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii, advokáti „môžu“ na účel výkonu advokácie založiť
spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych
služieb. Neobstojí ani tvrdenie, že „ústavný zákon nezakazuje účasť v spoločnosti s ručením
obmedzeným, ktoré podľa verejného funkcionára nie je podnikaním“. Samotná spoločnosť
s ručením obmedzeným je totiž obchodnou spoločnosťou, ktorej predmetom práve
„podnikanie“, a to poskytovanie právnych služieb. Verejný funkcionár ako advokát mal
a má možnosť vykonávať toto povolanie ako fyzická osoba v súlade s čl. 5 ods. 2 druhá veta
a ak sa rozhodol pre podnikanie v spoločnosti s ručením obmedzeným, mal rešpektovať
obmedzenia v čl. 5 ods. 2 prvá veta ústavného zákona. Je treba uviesť, že ústavný zákon
ako ústavný zákon je predpisom vyššej právnej sily. Verejný funkcionár ho mal rešpektovať
alebo si svoje pomery v súlade s čl. 9 ods. 12 ústavného zákona upraviť v lehote 30 dní
od ujatia sa verejnej funkcie a to i s ohľadom na skutočnosť, že bol na rozpor záujmov
upozornený.
Z tohto dôvodu výbor prijal uznesenie, ktorým sa menovanému Mgr. M. V., členovi
predstavenstva V., a. s. B., ukladá pokuta za porušenie ustanovenia čl. 5 ods. 2 ústavného
zákona vo výške šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10
písm. d) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 22. októbra 2008 schválené
uznesením č. 650.
Výška mesačného platu verejného funkcionára bola určená postupom podľa čl. 9
ods. 16 ústavného zákona, keďže verejný funkcionár nevykonával predmetnú funkciu
za predchádzajúci rok a nebolo možné preto použiť ustanovenie čl. 9 ods. 14 ústavného
zákona bez poberania odmeny. Podľa cit. ustanovenia čl. 9 ods. 16 ústavného zákona
v prípade, že mesačný plat verejného funkcionára voči ktorému výbor vedie konanie je nižší
ako priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci rok,
pri výpočte sumy podľa ods. 10 ústavného zákona sa za mesačný plat považuje priemerná
nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci rok (rok pred tým,
ako došlo k porušeniu ústavného zákona).
Podľa listu ministerky práce, sociálnych veci a rodiny č. 6276108-II/1
zo 6. marca 2008 je priemerná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky
za r. 2007 20.146,- Sk Z tohto dôvodu bola výška pokuty uvedená vo výrokovej časti
rozhodnutia určená v uvedenej sume.»
Predmetom úpravy ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. je v zmysle čl. 1 stanovenie
nezlučiteľnosti funkcie verejného funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo
činností, jeho povinností a obmedzení, aby sa zamedzilo rozporu verejného záujmu s jeho
osobným záujmom, ako aj stanovenie jeho zodpovednosti v prípade nesplnenia alebo
porušenia povinností alebo obmedzení, ktoré mu vyplývajú z tohto ústavného zákona,
vrátane sankcií, ktoré možno za také porušenie alebo nesplnenie povinností alebo
obmedzení uložiť.
Článok 5 citovaného ústavného zákona je zameraný na nezlučiteľnosť niektorých
funkcií, zamestnaní alebo činností s funkciou verejného funkcionára, pričom v jednotlivých
ustanoveniach zakotvuje zákaz ich paralelného výkonu, v iných zase umožňuje
pri stanovení špecifických predpokladov možnosť výnimiek z takéhoto zákazu.
Uvedené je potrebné mať na pamäti aj v prípadoch, ak verejný funkcionár súčasne
vykonáva verejnú funkciu a uplatňuje výkon advokácie. Daná situácia je totožná
s navrhovateľovým prípadom.
Ako vyplýva z už citovaných ustanovení zákona o advokácii, advokátske povolanie
je slobodným povolaním, ktoré možno vykonávať len podľa tohto zákona, pričom v rámci
realizácie tohto povolania advokát napomáha uplatňovať ústavné právo na obhajobu
fyzických osôb a chráni aj ďalšie práva a oprávnené záujmy fyzických osôb a právnických
osôb, samozrejme, v súlade s právnym poriadkom.
Zákon o advokácii v ďalších ustanoveniach ponúka advokátovi, aby si zvolil formu
výkonu svojho povolania. Jednou z nich je možnosť vykonávať advokáciu ako konateľ
spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej môže byť spoločníkom len advokát, ktorý
sa priamo zo zákona stáva aj konateľom spoločnosti. V tejto súvislosti je potrebné
zdôrazniť, že predmet činnosti takejto spoločnosti s ručením obmedzeným je výslovne
a striktne zákonom vymedzený len na poskytovanie právnych služieb. Ide pritom o činnosť,
ktorá je absolútne a bez výhrad totožná s činnosťou, teda výkonom slobodného povolania
advokáta, ktorý vykonáva advokáciu samostatne.
A práve toto zistenie bolo pre ústavný súd rozhodujúce pre posúdenie zmyslu a účelu
čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona z hľadiska navrhovateľom nastolených argumentov
v konfrontácii so závermi výboru obsiahnutými v napadnutom uznesení.
V tejto súvislosti je potrebné a určujúce zodpovedať otázku: Mal zákonodarca pri
koncipovaní čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. v úmysle priznať výhody
pre advokáta vykonávajúceho advokátske povolanie samostatne pri súčasnom výkone
verejnej funkcie tak, ako to tvrdí výbor, že preňho by zákaz nezlučiteľnosti neplatil,
a naopak, diskriminovať advokáta vykonávajúceho advokáciu ako konateľa spoločnosti
s ručením obmedzeným pri paralelnom výkone verejnej funkcie tak, že pri ich súčasnom
výkone by sa dopustil porušenia čl. 5 ods. 2 citovaného ústavného zákona? Ústavný súd
jednoznačne zastáva názor, že právna úprava nemôže byť chápaná absurdne alebo
absolútne. Tak by to bolo, ak by sa ústavný súd stotožnil s právnym názorom výboru
vyjadreným v napadnutom uznesení. To znamená, že ak zákaz výkonu advokátskeho
povolania samostatne pri súčasnom výkone verejnej funkcie neplatí v situácii, ktorú
predpokladá druhá veta čl. 5 ods. 2 citovaného ústavného zákona, tak zákaz podľa prvej
vety čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. nebude platiť pre advokáta
ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným pri súčasnom výkone verejnej funkcie,
a to s poukazom na čl. 5 ods. 3 tohto ústavného zákona.
Ústavný súd sa teda nestotožňuje s komplexným názorom výboru,
že ak by navrhovateľ ako verejný funkcionár vykonával advokáciu samostatne, nedopustil
by sa porušenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, ale preto, že verejnú funkciu vykonával
súčasne ako advokát (konateľ) v spoločnosti s ručením obmedzeným, porušil zákaz
vyplývajúci z čl. 5 ods. 2 prvej vety ústavného zákona. Ústavný súd sa taktiež nestotožňuje
s vysloveným názorom výboru, že navrhovateľovi neprináleží výnimka zo zákazu
zakotvená v čl. 5 ods. 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Ústavný súd konštatuje,
že práve táto výnimka je priamo aplikovateľná na navrhovateľov prípad, keďže ako verejný
funkcionár je zároveň konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, čo mu vzhľadom
na to, že v súlade so zákonom o advokácii si zvolil takúto formu výkonu advokácie, vyplýva
priamo z tohto zákona. V nadväznosti na to považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť,
že nemožno súhlasiť s názorom výboru, že navrhovateľ mal na výber, a keďže si vybral
výkon advokácie formou konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným, mal počítať
so zákazmi vyplývajúcimi z citovaného ústavného zákona, pričom žiadne výnimky
zo zákazu vyplývajúce z čl. 5 ústavného zákona preňho v takomto prípade neplatia,
ale naproti tomu, ak by ako verejný funkcionár vykonával advokáciu samostatne, žiadneho
porušenia by sa nedopustil, pretože by sa naň vzťahovala výnimka zo zákazu vyplývajúca
z druhej vety čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Z uvedeného plynie
jednoznačný záver, že výkon advokácie samostatne a ako konateľ spoločnosti s ručením
obmedzeným je z hľadiska zlučiteľnosti ich výkonu s paralelným výkonom verejnej funkcie
nevyhnutné chápať totožne, pretože rozdiel spočíva len vo zvolenej forme výkonu
povolania pri totožnej činnosti, s ktorou je toto povolanie spojené. Touto činnosťou
je poskytovanie právnych služieb.
Ústavný súd teda dospel k záveru, že tak na advokáta, ktorý vykonáva svoje
povolanie samostatne súčasne s výkonom funkcie verejného funkcionára, ako aj na
navrhovateľa ako advokáta, ktorý verejnú funkciu vykonáva súčasne ako konateľ
spoločnosti s ručením obmedzeným zameranej na poskytovanie právnych služieb, pamätal
citovaný ústavný zákon tým, že im ustanovil výnimky zo zákazu nezlučiteľnosti funkcie
verejného funkcionára s niektorými funkciami, zamestnaniami a činnosťami.
V navrhovateľovom prípade tak citovaný ústavný zákon učinil v čl. 5 ods. 3.
Ústavný súd sa nestotožňuje s citovaným názorom výboru a v tejto súvislosti
poukazuje aj na svoju judikatúru týkajúcu sa uplatňovania zásady prednosti ústavne
konformného výkladu. Túto zásahu uplatnil ústavný súd najprv v konaní o súlade právnych
predpisov, keď vyslovil tento právny názor: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma
spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa
čl. 11 ústavy (teraz čl. 7) a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod
na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú
povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“ (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti
ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických
osôb a právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka,
aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy
rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných
práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej
moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie
ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“
(II. ÚS 148/06, m. m. IV. ÚS 96/07).
Vychádzajúc z doterajšej judikatúry ústavný súd zdôrazňuje, že pri svojej
rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu
a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétnych
prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 95/08).
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľ sa nedopustil takého
konania, ktoré by bolo v rozpore s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a preto
napadnuté uznesenie výboru ako celok podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde zrušil
(bod 1 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania navrhovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. S. P. v konaní pred ústavným súdom.
Navrhovateľ žiadal úhradu trov konania za dva úkony právnej pomoci, k tomu
režijný paušál, to všetko zvýšené o daň z pridanej hodnoty podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
v celkovej sume 376,04 € (11 328,60 Sk). Ústavný súd však v súlade s ustanoveniami § 1
ods. 3, § 11 ods. 2, § 15, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 uvedenej vyhlášky priznal navrhovateľovi
náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 265,92 € (8 011,08 Sk) za dva úkony
právnej služby vykonané v roku 2008 (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti –
2 x 3 176 Sk, teda 2 x 105,42 €), k tomu dvakrát režijný paušál (2 x 190 Sk, teda 2 x 6,31
€), to všetko zvýšené o 19 % daň z pridanej hodnoty. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
zvyšnej časti návrhu vo vzťahu k uplatneným trovám konania nevyhovel (bod 3 výroku
nálezu).
Pretože výbor, ktorý je účastníkom konania pred ústavným súdom, ktorého
rozhodnutie ústavný súd zrušil, je orgánom Národnej rady Slovenskej republiky, povinnosť
nahradiť trovy navrhovateľa v celkovej sume 265,92 € uložil ústavný súd Kancelárii
Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá nakladá s rozpočtovými prostriedkami Národnej
rady Slovenskej republiky vrátane jej orgánov (bod 2 výroku nálezu).
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária Národnej rady Slovenskej
republiky povinná zaplatiť na účet právnej zástupkyne navrhovateľa (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia potrebné rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
K rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2009