Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 48/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte

zloženom z predsedu Rudlofa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

v konaní o návrhu Mgr. M. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. S. P., P., vo veci

preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť

funkcií č. k. VP/45/08-K z 22. októbra 2008 takto

rozhodol:

1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť

funkcií č. k. VP/45/08-K z 22. októbra 2008 z r u š u j e .

2. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií

j e p o v i n n ý prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky uhradiť

Mgr. M. V. trovy právneho zastúpenia v sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur

a deväťdesiatdva centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. S. P., P., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Zvyšnej časti návrhu Mgr. M. V. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. decembra

2008 (po doplnení 2. februára 2009) doručený návrh Mgr. M. V., B. (ďalej len

„navrhovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. S. P., P., ktorým sa podľa čl. 10 ods. 2

ústavného o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií

verejných funkcionárov v znení ústavného (ďalej len „ústavný

“ alebo „ústavný zákon“) domáhal preskúmania rozhodnutia Výboru

Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“)

č. k. VP/45/08-K z 22. októbra 2008.

Podstatou navrhovateľovho návrhu je tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení

napadnutého rozhodnutia výboru, ktoré navrhovateľ navyše označil ako zmätočné

a diskriminačné. Navrhovateľ nesúhlasil s konštatovaním výboru, že výkonom funkcie

verejného funkcionára spoločnosti V., a. s., B., a súčasne funkcie konateľa spoločnosti M.,

s. r. o., porušil ústavného Navrhovateľ totiž poukázal

na to, že funkcia konateľa spoločnosti M., s. r. o., mu vyplýva priamo z § 15 zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o advokácii“), pričom s touto skutočnosťou oboznámil výbor už pri podaní

oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len „oznámenie“),

a to v súvislosti s ujatím sa verejnej funkcie. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal

aj na to, že za výkon funkcie konateľa spoločnosti M., s. r. o., mu nebola zatiaľ priznaná

a ani vyplatená žiadna odmena a je zrejmé, že tak to bude aj v budúcnosti. Navrhovateľ

vyslovil názor, že výkon oboch funkcií súčasne, teda verejnej funkcie, ako aj funkcie

konateľa spoločnosti, ktorej jediným a výsostným predmetom činnosti je poskytovanie

právnych služieb, je v súlade s a 3 ústavného Z obsahu

návrhu navrhovateľa okrem iného vyplýva, že od počiatku vo svojich vyjadreniach

adresovaných výboru uvádzal, že jeho pôsobenie ako spoločníka v spoločnosti M., s. r. o.,

nie je v zmysle ustálenej judikatúry podnikaním, ale formou dispozície s vlastným

majetkom, pričom spoločník nie je podnikateľom. V tejto súvislosti argumentoval

aj rozhodnutiami a stanoviskami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) vyslovenými k danej problematike (napr. stanovisko najvyššieho súdu

č. 36/2002, rozhodnutie najvyššieho súdu č. 47/2005 a pod.). Navrhovateľ zároveň vyslovil

názor, že ak advokátovi, ktorý vykonáva advokáciu samostatne, priznáva ústavný zákon

č. v druhej vete výnimku zo zákazu podnikania pri súčasnom

výkone verejnej funkcie, určite zákonodarca nemal v úmysle diskriminovať výkon

advokácie konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným pri paralelnom výkone verejnej

funkcie, a preto podľa názoru navrhovateľa preňho platí výnimka zo zákazu podľa čl. 5

ods. 2 uvedeného ústavného zákona, ktorá je zakotvená práve v čl. 5 ods. 3 ústavného

zákona. Tá totiž podľa jeho názoru umožňuje verejnému funkcionárovi členstvo

v štatutárnom orgáne právnickej osoby, ak to vyplýva priamo zo zákona. Podľa

presvedčenia navrhovateľa ide práve o jeho prípad.

Keďže navrhovateľ tvrdil, že ako verejný funkcionár svojím konaním neporušil

žiadnu povinnosť vyplývajúcu z ústavného , žiadal, aby ústavný

súd zrušil rozhodnutie výboru a aby mu priznal trovy právneho zastúpenia za dva úkony

právnej služby (zvýšenej o DPH, pretože právna zástupkyňa je platiteľkou DPH)

a príslušný režijný paušál podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd predbežne prerokoval návrh navrhovateľa na neverejnom zasadnutí

senátu podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a keďže

nezistil dôvody na jeho odmietnutie podľa , uznesením

č. k. -21 z 10. februára 2009 rozhodol o jeho prijatí na ďalšie konanie.

K návrhu navrhovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril predseda výboru

listom č. k. VP/45/08-K doručeným ústavnému súdu 16. februára 2009, z ktorého okrem

iného vyplýva:

«S predmetným návrhom a s jeho účelovým odôvodnením nesúhlasíme z dôvodov,

ktoré sme už uviedli v predmetnom rozhodnutí Výboru Národnej rady Slovenskej republiky

č. VP/45/08-K zo dňa 22. októbra 2008. Niet totiž pochýb o tom, že

o advokácii umožňuje každému advokátovi výkon jeho povolania rôznymi spôsobmi

(§ 12 ods. 1), pričom funkcia konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je len jedna

z piatich foriem. Žiadne ustanovenie neukladá advokátom povinnosť byť konateľom

spoločnosti s ručením obmedzeným, ako predpoklad pre výkon povolania advokáta. Je

preto na zvážení každého občana, ktorý vykonáva povolanie advokáta, aby sa rozhodol,

či sa bude uchádzať súčasne aj o výkon verejnej funkcie. V kladnom prípade však musí

rešpektovať obmedzenia, ktoré z výkonu verejnej funkcie vyplývajú a nesmie konať

v rozpore s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona...

Pokiaľ sa týka navrhovateľa o tom, že za výkon funkcie konateľa M. s. r. o. nepoberá

žiadnu odmenu, táto skutočnosť nemá žiaden súvis s posúdením porušenia čl. 5 ods. 2

ústavného zákona verejným funkcionárom a nemá dopad na uloženie sankcie v predmetnom

rozhodnutí Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

napadnuté rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. VP/45/08-K

zo 22. októbra 2008 s poukazom na v znení neskorších

predpisov potvrdil a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania.»

K vyjadreniu predsedu výboru poskytla svoje stanovisko aj právna zástupkyňa

navrhovateľa listom doručeným ústavnému súdu 13. marca 2009, v ktorom v podstate

zotrvala na predchádzajúcej argumentácii. Právna zástupkyňa navrhovateľa zároveň

doplnila petit návrhu o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 376,04 €.

II.

Podľa ústavného verejný funkcionár je na účely

tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva verejnú funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1.

Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba,

ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného

roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa ústavného verejný funkcionár nesmie byť

štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného

alebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej

činnosti, okrem valného zhromaždenia a členskej schôdze. Verejný funkcionár nesmie

podnikať; to sa nevzťahuje na výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba

za zákonom ustanovených podmienok.

Podľa ústavného zákaz podľa odseku 2 prvej

vety sa nevzťahuje na členstvo verejného funkcionára v orgáne právnickej osoby, ktoré

vyplýva zo zákona alebo z výkonu funkcie verejného funkcionára.

Podľa ústavného verejný funkcionár je povinný

do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy

do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie

zákonom ustanovené skutočnosti:

a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára

s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2 tohto ústavného

zákona,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu

alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone

funkcie verejného funkcionára,

c) aké iné funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch

právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických

osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie

verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých

vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného

funkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí

s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov, v rozsahu titul, meno, priezvisko

a adresa trvalého pobytu.

Podľa ústavného orgán, ktorý uskutočňuje

konanie, začne konanie buď z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu,

že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 tohto ústavného zákona uviedol

neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil

povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo

na základe riadne odôvodneného podnetu, z ktorého je zrejmé, kto ho podáva, ktorého

verejného funkcionára sa týka a čo sa namieta.

Podľa ústavného ak sa v konaní preukázalo,

že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto

ústavným zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje,

rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie

verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie

a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu

podľa odseku 10.

Podľa ústavného pokuta sa ukladá

v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejný

funkcionár poruší povinnosti podľa čl. 5.

Podľa ústavného orgány verejnej moci

a právnické osoby sú povinné na žiadosť orgánu, ktorý vykonáva konanie podľa odseku 1,

oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie podľa tohto ústavného

zákona. Za nesplnenie tejto povinnosti môže tento orgán uložiť štatutárnemu orgánu alebo

predsedovi štatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov právnických osôb pokutu

vo výške určenej v odseku 10 písm. a), a to aj opakovane.

Podľa ústavného na účely tohto ústavného

zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho

ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie a v prípade

uloženia pokuty v zmysle odseku 14 sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie

jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon funkcie

štatutárneho orgánu alebo predsedu štatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov

právnických osôb.

Podľa ústavného v prípade, ak mesačný plat

verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a),

je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky

za predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa za mesačný plat

považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky

za uplynulý kalendárny rok.

Podľa ústavného dotknutý verejný funkcionár

môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavnému súdu v lehote 30 dní odo

dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo

funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo

rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie

rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní

odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom

upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia

podľa ústavného

Podľa konanie sa začína na návrh verejného

funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci

ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).

Podľa citovaného ustanovenia účastníkom konania je navrhovateľ

a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných

funkcionárov.

Podľa o podaní návrhu platí . K návrhu sa

pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1. Podľa citovaného ustanovenia

o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom

zasadnutí.

Podľa ak senát ústavného súdu zistí, že konanie

verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu

pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.

V opačnom prípade označené rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o advokácii advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo

fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických

osôb (ďalej len „klient“) v súlade s , ústavnými zákonmi,

so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii výkon advokácie je zastupovanie klientov

v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba

v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch,

spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho

poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej len „právne

služby“).

Podľa § 12 ods. 1 zákona o advokácii advokát môže vykonávať advokáciu

a) samostatne,

b) v združení spolu s inými advokátmi,

c) ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti,

d) ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo

e) ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii advokáti môžu na účel výkonu advokácie

založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie

právnych služieb (ďalej len „spoločnosť s ručením obmedzeným“). Táto spoločnosť

s ručením obmedzeným nesmie mať iný predmet podnikania, jej spoločníkmi a konateľmi

môžu byť len advokáti.

Podľa § 15 ods. 3 zákona o advokácii konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným

je každý zo spoločníkov. Konatelia spoločnosti sú oprávnení konať v mene spoločnosti

samostatne a bez obmedzenia.

III.

Z obsahu návrhu, jeho príloh, vyjadrení účastníkov konania, ako aj z vyžiadaného

spisu výboru č. k. VP/45/08-K ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti:

Po podaní navrhovateľovho oznámenia, v ktorom uviedol, že ako verejný funkcionár

je zároveň konateľom spoločnosti M., s. r. o., ho výbor listom sp. zn. zb/08/1070 z 13. mája

2008 požiadal o podanie informácií o tom, akým spôsobom ukončil výkon funkcie

štatutárneho orgánu v tejto spoločnosti. Na žiadosť výboru navrhovateľ reagoval podaním

z 20. mája 2008, v ktorom uviedol, že výkon funkcie konateľa neukončil, ale že táto

skutočnosť je v súlade s a 3 ústavného , pretože

členstvo v štatutárnom orgáne právnickej osoby poskytujúcej výlučne právne služby mu

vyplýva priamo z § 15 zákona o advokácii, keďže výkon advokácie uskutočňuje

ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Na základe toho potom výbor 6. októbra

2008 doručil navrhovateľovi uznesenie č. 617 o začatí konania vo veci ochrany verejného

záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona

č. za porušenie povinnosti ustanovenej v tohto ústavného zákona,

pričom navrhovateľa zároveň vyzval, aby sa k predmetnému uzneseniu vyjadril. K tomuto

uzneseniu poskytol navrhovateľ vyjadrenie listom z 10. októbra 2008, v ktorom v podstate

uviedol totožné argumenty, aké vyplývajú z jeho ústavnej sťažnosti s tým, že trval na tom,

že neporušil povinnosť vyplývajúcu z ústavného

Následne výbor uznesením č. k. VP/45/08-K z 22. októbra 2008 konštatoval,

že navrhovateľ tým, že v čase, keď vykonával funkciu člena predstavenstva spoločnosti V.,

a. s., B., vykonával zároveň funkciu konateľa spoločnosti M., s. r. o., porušil čl. 5 ods. 2

ústavného , za čo mu v súlade s tohto

ústavného zákona uložil pokutu v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu

verejného funkcionára, čo predstavovalo sumu 120 876 Sk.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia výboru okrem iného vyplýva:

«Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že obrana verejného funkcionára

je účelová a právne irelevantná. Je totiž nesporné, že zákaz uvedený v čl. 5 ods. 2 prvá veta

ústavného zákona je absolútny bez súvislosti s druhou vetou tohto odseku. Druhá veta čl. 5

ods. 2 ústavného zákona rieši výnimku zo zákazu podnikania tak, že sa zákaz netýka

„výkonu povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom ustanovených

podmienok“. Prípadné výnimky zo zákona uvedeného v čl. 5 ods. 2 sú uvedené len v odseku

3 a 5 tohto článku. Tvrdenie verejného funkcionára, že výkon funkcie konateľa v spoločnosti

s ručením obmedzeným nie je podnikateľskou činnosťou nemá v ústavnom zákone oporu,

keďže sa súčasne odvoláva na možnosť výnimky zo zákazu uvedeného v čl. 5 ods. 2 prvá

veta podľa čl. 5 ods. 3. Tvrdenie, že ako advokát a spoluvlastník spoločnosti s ručením

obmedzeným „musí“ byť podľa § 15 ods. 2 konateľom tejto spoločnosti neobstojí, pretože

podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii, advokáti „môžu“ na účel výkonu advokácie založiť

spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych

služieb. Neobstojí ani tvrdenie, že „ústavný zákon nezakazuje účasť v spoločnosti s ručením

obmedzeným, ktoré podľa verejného funkcionára nie je podnikaním“. Samotná spoločnosť

s ručením obmedzeným je totiž obchodnou spoločnosťou, ktorej predmetom práve

„podnikanie“, a to poskytovanie právnych služieb. Verejný funkcionár ako advokát mal

a má možnosť vykonávať toto povolanie ako fyzická osoba v súlade s čl. 5 ods. 2 druhá veta

a ak sa rozhodol pre podnikanie v spoločnosti s ručením obmedzeným, mal rešpektovať

obmedzenia v čl. 5 ods. 2 prvá veta ústavného zákona. Je treba uviesť, že ústavný zákon

ako ústavný zákon je predpisom vyššej právnej sily. Verejný funkcionár ho mal rešpektovať

alebo si svoje pomery v súlade s čl. 9 ods. 12 ústavného zákona upraviť v lehote 30 dní

od ujatia sa verejnej funkcie a to i s ohľadom na skutočnosť, že bol na rozpor záujmov

upozornený.

Z tohto dôvodu výbor prijal uznesenie, ktorým sa menovanému Mgr. M. V., členovi

predstavenstva V., a. s. B., ukladá pokuta za porušenie ustanovenia čl. 5 ods. 2 ústavného

zákona vo výške šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10

písm. d) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 22. októbra 2008 schválené

uznesením č. 650.

Výška mesačného platu verejného funkcionára bola určená postupom podľa čl. 9

ods. 16 ústavného zákona, keďže verejný funkcionár nevykonával predmetnú funkciu

za predchádzajúci rok a nebolo možné preto použiť ustanovenie čl. 9 ods. 14 ústavného

zákona bez poberania odmeny. Podľa cit. ustanovenia čl. 9 ods. 16 ústavného zákona

v prípade, že mesačný plat verejného funkcionára voči ktorému výbor vedie konanie je nižší

ako priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci rok,

pri výpočte sumy podľa ods. 10 ústavného zákona sa za mesačný plat považuje priemerná

nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci rok (rok pred tým,

ako došlo k porušeniu ústavného zákona).

Podľa listu ministerky práce, sociálnych veci a rodiny č. 6276108-II/1

zo 6. marca 2008 je priemerná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky

za r. 2007 20.146,- Sk Z tohto dôvodu bola výška pokuty uvedená vo výrokovej časti

rozhodnutia určená v uvedenej sume.»

Predmetom úpravy ústavného je v zmysle stanovenie

nezlučiteľnosti funkcie verejného funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo

činností, jeho povinností a obmedzení, aby sa zamedzilo rozporu verejného záujmu s jeho

osobným záujmom, ako aj stanovenie jeho zodpovednosti v prípade nesplnenia alebo

porušenia povinností alebo obmedzení, ktoré mu vyplývajú z tohto ústavného zákona,

vrátane sankcií, ktoré možno za také porušenie alebo nesplnenie povinností alebo

obmedzení uložiť.

Článok 5 citovaného ústavného zákona je zameraný na nezlučiteľnosť niektorých

funkcií, zamestnaní alebo činností s funkciou verejného funkcionára, pričom v jednotlivých

ustanoveniach zakotvuje zákaz ich paralelného výkonu, v iných zase umožňuje

pri stanovení špecifických predpokladov možnosť výnimiek z takéhoto zákazu.

Uvedené je potrebné mať na pamäti aj v prípadoch, ak verejný funkcionár súčasne

vykonáva verejnú funkciu a uplatňuje výkon advokácie. Daná situácia je totožná

s navrhovateľovým prípadom.

Ako vyplýva z už citovaných ustanovení zákona o advokácii, advokátske povolanie

je slobodným povolaním, ktoré možno vykonávať len podľa tohto zákona, pričom v rámci

realizácie tohto povolania advokát napomáha uplatňovať ústavné právo na obhajobu

fyzických osôb a chráni aj ďalšie práva a oprávnené záujmy fyzických osôb a právnických

osôb, samozrejme, v súlade s právnym poriadkom.

Zákon o advokácii v ďalších ustanoveniach ponúka advokátovi, aby si zvolil formu

výkonu svojho povolania. Jednou z nich je možnosť vykonávať advokáciu ako konateľ

spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej môže byť spoločníkom len advokát, ktorý

sa priamo zo zákona stáva aj konateľom spoločnosti. V tejto súvislosti je potrebné

zdôrazniť, že predmet činnosti takejto spoločnosti s ručením obmedzeným je výslovne

a striktne zákonom vymedzený len na poskytovanie právnych služieb. Ide pritom o činnosť,

ktorá je absolútne a bez výhrad totožná s činnosťou, teda výkonom slobodného povolania

advokáta, ktorý vykonáva advokáciu samostatne.

A práve toto zistenie bolo pre ústavný súd rozhodujúce pre posúdenie zmyslu a účelu

čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona z hľadiska navrhovateľom nastolených argumentov

v konfrontácii so závermi výboru obsiahnutými v napadnutom uznesení.

V tejto súvislosti je potrebné a určujúce zodpovedať otázku: Mal zákonodarca pri

koncipovaní a 3 ústavného v úmysle priznať výhody

pre advokáta vykonávajúceho advokátske povolanie samostatne pri súčasnom výkone

verejnej funkcie tak, ako to tvrdí výbor, že preňho by zákaz nezlučiteľnosti neplatil,

a naopak, diskriminovať advokáta vykonávajúceho advokáciu ako konateľa spoločnosti

s ručením obmedzeným pri paralelnom výkone verejnej funkcie tak, že pri ich súčasnom

výkone by sa dopustil porušenia čl. 5 ods. 2 citovaného ústavného zákona? Ústavný súd

jednoznačne zastáva názor, že právna úprava nemôže byť chápaná absurdne alebo

absolútne. Tak by to bolo, ak by sa ústavný súd stotožnil s právnym názorom výboru

vyjadreným v napadnutom uznesení. To znamená, že ak zákaz výkonu advokátskeho

povolania samostatne pri súčasnom výkone verejnej funkcie neplatí v situácii, ktorú

predpokladá druhá veta čl. 5 ods. 2 citovaného ústavného zákona, tak zákaz podľa prvej

vety ústavného nebude platiť pre advokáta

ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným pri súčasnom výkone verejnej funkcie,

a to s poukazom na čl. 5 ods. 3 tohto ústavného zákona.

Ústavný súd sa teda nestotožňuje s komplexným názorom výboru,

že ak by navrhovateľ ako verejný funkcionár vykonával advokáciu samostatne, nedopustil

by sa porušenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, ale preto, že verejnú funkciu vykonával

súčasne ako advokát (konateľ) v spoločnosti s ručením obmedzeným, porušil zákaz

vyplývajúci z čl. 5 ods. 2 prvej vety ústavného zákona. Ústavný súd sa taktiež nestotožňuje

s vysloveným názorom výboru, že navrhovateľovi neprináleží výnimka zo zákazu

zakotvená v ústavného Ústavný súd konštatuje,

že práve táto výnimka je priamo aplikovateľná na navrhovateľov prípad, keďže ako verejný

funkcionár je zároveň konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, čo mu vzhľadom

na to, že v súlade so zákonom o advokácii si zvolil takúto formu výkonu advokácie, vyplýva

priamo z tohto zákona. V nadväznosti na to považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť,

že nemožno súhlasiť s názorom výboru, že navrhovateľ mal na výber, a keďže si vybral

výkon advokácie formou konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným, mal počítať

so zákazmi vyplývajúcimi z citovaného ústavného zákona, pričom žiadne výnimky

zo zákazu vyplývajúce z čl. 5 ústavného zákona preňho v takomto prípade neplatia,

ale naproti tomu, ak by ako verejný funkcionár vykonával advokáciu samostatne, žiadneho

porušenia by sa nedopustil, pretože by sa naň vzťahovala výnimka zo zákazu vyplývajúca

z druhej vety ústavného Z uvedeného plynie

jednoznačný záver, že výkon advokácie samostatne a ako konateľ spoločnosti s ručením

obmedzeným je z hľadiska zlučiteľnosti ich výkonu s paralelným výkonom verejnej funkcie

nevyhnutné chápať totožne, pretože rozdiel spočíva len vo zvolenej forme výkonu

povolania pri totožnej činnosti, s ktorou je toto povolanie spojené. Touto činnosťou

je poskytovanie právnych služieb.

Ústavný súd teda dospel k záveru, že tak na advokáta, ktorý vykonáva svoje

povolanie samostatne súčasne s výkonom funkcie verejného funkcionára, ako aj na

navrhovateľa ako advokáta, ktorý verejnú funkciu vykonáva súčasne ako konateľ

spoločnosti s ručením obmedzeným zameranej na poskytovanie právnych služieb, pamätal

citovaný ústavný zákon tým, že im ustanovil výnimky zo zákazu nezlučiteľnosti funkcie

verejného funkcionára s niektorými funkciami, zamestnaniami a činnosťami.

V navrhovateľovom prípade tak citovaný ústavný zákon učinil v čl. 5 ods. 3.

Ústavný súd sa nestotožňuje s citovaným názorom výboru a v tejto súvislosti

poukazuje aj na svoju judikatúru týkajúcu sa uplatňovania zásady prednosti ústavne

konformného výkladu. Túto zásahu uplatnil ústavný súd najprv v konaní o súlade právnych

predpisov, keď vyslovil tento právny názor: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma

spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s a medzinárodnými dohovormi podľa

(teraz ) a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod

na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú

povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s “ (). Zásadu prednosti

ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických

osôb a právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka,

aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy

rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej

moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“

(, m. m. ).

Vychádzajúc z doterajšej judikatúry ústavný súd zdôrazňuje, že pri svojej

rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu

a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétnych

prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (, ).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľ sa nedopustil takého

konania, ktoré by bolo v rozpore s ústavného , a preto

napadnuté uznesenie výboru ako celok podľa zrušil

(bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania navrhovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. S. P. v konaní pred ústavným súdom.

Navrhovateľ žiadal úhradu trov konania za dva úkony právnej pomoci, k tomu

režijný paušál, to všetko zvýšené o daň z pridanej hodnoty podľa vyhlášky č.

v celkovej sume 376,04 € (11 328,60 Sk). Ústavný súd však v súlade s ustanoveniami § 1

ods. 3, § 11 ods. 2, § 15, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 uvedenej vyhlášky priznal navrhovateľovi

náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 265,92 € (8 011,08 Sk) za dva úkony

právnej služby vykonané v roku 2008 (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti –

2 x 3 176 Sk, teda 2 x 105,42 €), k tomu dvakrát režijný paušál (2 x 190 Sk, teda 2 x 6,31

€), to všetko zvýšené o 19 % daň z pridanej hodnoty. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

zvyšnej časti návrhu vo vzťahu k uplatneným trovám konania nevyhovel (bod 3 výroku

nálezu).

Pretože výbor, ktorý je účastníkom konania pred ústavným súdom, ktorého

rozhodnutie ústavný súd zrušil, je orgánom Národnej rady Slovenskej republiky, povinnosť

nahradiť trovy navrhovateľa v celkovej sume 265,92 € uložil ústavný súd Kancelárii

Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá nakladá s rozpočtovými prostriedkami Národnej

rady Slovenskej republiky vrátane jej orgánov (bod 2 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária Národnej rady Slovenskej

republiky povinná zaplatiť na účet právnej zástupkyne navrhovateľa (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia potrebné rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

K rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009