Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 266/2020
PDF · 193.79 KB
No categories available
II. ÚS 266/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Mariánom Šefčíkom, CSc., Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva „na súdnu ochranu“ podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
24 Co 150/2018 z 29. januára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva „na súdnu ochranu“ podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 150/2018 z 29. januára 2020 (ďalej
len „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde
Poprad (ďalej len „okresný súd“) domáhal náhrady škody s príslušenstvom proti Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaná“), ktorá mala byť spôsobená nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným
postupom. Okresný súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 20 C 132/2009
z 22. mája 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť
sťažovateľovi sumu 2 000 € s príslušenstvom z titulu nemajetkovej ujmy. Druhým výrokom
rozsudku okresný súd rozhodol, že „konanie čo do sumy prevyšujúcej sumu 6.638,78 eur
s príslušenstvom zastavuje a vo zvyšku žalobu zamieta“. Tretím výrokom rozsudku okresný
súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že stranám náhradu trov konania nepriznal.
Žalovaná proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku
tak, že žalobu o zaplatenie sumy 2 000 € zamietol.
3. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom konania v jeho veci podáva ústavnú sťažnosť,
v ktorej atakuje právne závery, na ktorých stojí napadnutý rozsudok krajského súdu, a tvrdí,
že krajský súd nesprávne jeho vec posúdil a rozhodol nelogicky a arbitrárne. Sťažovateľ
spochybňuje závery krajského súdu, že neboli splnené predpoklady na náhradu škody.
Podľa názoru sťažovateľa ani jeden odvolací dôvod v okolnostiach veci nebol daný, preto je
toho názoru, že okresný súd jeho vec správne posúdil. Vychádzajúc z uvedeného,
sťažovateľ tvrdí, že krajský súd mu neposkytol ochranu jeho označeným právam, preto jeho
napadnutým rozsudkom malo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti
rozhodol nálezom v takomto znení:
„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu zaručené čl. 1, čl. 2 ods.2, čl. 12
ods. 1, čl. 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 24 Co/150/2018-321, porušené boli.
2. Zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 24 Co/150/2018-321 a vec
sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa ustálenej
rozhodovacej praxe a úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... 187,62 eur“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo, Slovenská republika uznáva
a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je
viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti
so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami
všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07,
12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
III.
Samotné posúdenie veci ústavným súdom
13. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu predovšetkým
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
podľa čl. 36 ods. 1 listiny a analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podstata jeho argumentácie spočíva v nesúhlase s právnymi závermi
krajského súdu, na základe ktorého tvrdí, že dôvody, ktoré uviedol krajský súd
v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku, sú arbitrárne.
14. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, ústavný súd sa oboznámil s tými časťami odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré boli pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti v tejto
časti relevantné. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku vyjadril
nesúhlas s právnym záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého sú naplnené predpoklady
pre náhradu škody (došlo k nesprávnemu úradnému postupu) z dôvodu, že žalovaná
pri predbežnom prejednaní nároku na náhradu škody sa odmietla zaoberať požiadavkami
sťažovateľa a tieto odmietla bez odôvodnenia, čo je potrebné považovať za postup v rozpore
s čl. 2 ods. 2 ústavy. K uvedenému krajský súd konštatoval, že skutočnosť, že štátny orgán
predbežne neprerokoval nárok na náhradu škody, nie je možné považovať za nesprávny
úradný postup. Sankciou za takýto prípadný postup (nečinnosť) orgánu nad šesť mesiacov je
možnosť poškodeného domáhať sa uspokojenia svojho nároku na súde žalobou, preto je
vylúčené, aby za nesprávny úradný postup bola považovaná nečinnosť štátneho orgánu
pri predbežnom prejednaní nároku na náhradu škody (bod 14 odôvodnenia napadnutého
rozsudku). Na základe uvedeného krajský súd konštatoval, že sťažovateľ v konaní
nepreukázal, že by súdy nesprávne úradne postupovali v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia vo veci sťažovateľa, a v súvislosti s týmto postupom údajne mala vzniknúť
sťažovateľovi škoda. Keďže sťažovateľ iné skutočnosti, ktoré by mohli zakladať nesprávny
úradný postup, netvrdil a tieto v konaní preukázané neboli, ako aj vzhľadom na nesprávny
záver súdu prvej inštancie, že sťažovateľ má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, krajský
súd zmenil vyhovujúci výrok podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol bez toho, aby sa
venoval ďalším odvolacím námietkam žalovaného (bod 15 odôvodnenia napadnutého
rozsudku).
15. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje, že sa
z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd vyhodnotil všetky relevantné
a rozhodné skutočnosti v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v napadnutom rozsudku dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.
IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
16. Ústavný súd v súvislosti s právnym posúdením, ktoré bolo kľúčové
pre rozhodnutie o žalobe sťažovateľa, či možno považovať nečinnosť príslušného orgánu
verejnej moci pre predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci za nesprávny úradný postup,
považuje tento záver krajského súdu za ústavne akceptovateľný. Nečinnosť príslušného
orgánu, ktorý má predbežne prerokovať nárok na náhradu škody na základe žiadosti
žiadateľa, nie je možné považovať samo osebe za nesprávny úradný postup, ktorý by
zakladal nárok na náhradu škody nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).
Totiž zákon č. 514/2003 Z. z. predvída a aj upravuje následky takéhoto postupu orgánu
verejnej moci (neprejednanie predbežne uplatneného nároku žiadosťou, pozn.), pričom
priamym právnym následkom (ktorý však nemožno považovať za sankciu, pozn.) je
možnosť uplatniť neuspokojený nárok alebo jeho časť priamo na súde žalobou (pozri § 16
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.). Zákon síce v označenom ustanovení používa termín
„neuspokojí nárok“, avšak tento termín je potrebné vykladať tak, že jednou z foriem
neuspokojenia nároku je aj pasivita orgánu verejnej moci tým, že príslušný orgán verejnej
moci žiadosťou uplatnený nárok neprejedná v lehote šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti.
17. Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody napadnutého rozsudku krajského súdu
sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu
a relevantných právnych noriem.
18. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet relevantnej
spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na ústavne akceptovateľnú odôvodnenosť
napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
19. Sťažovateľ ďalej namietal, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy.
Vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti je potrebné uviesť, že sťažovateľ neuviedol žiadnu
právnu argumentáciu vo vzťahu k týmto napadnutým článkom. Ústavný súd napriek
uvedenému konštatuje, že označené články ústavy majú charakter všeobecných ústavných
princípov a primárne neformulujú žiadne základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo
právnickej osoby. Ústavný súd v prípade čl. 12 ods. 1 ústavy stabilne judikuje, že tu ide
o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady
a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmi
verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08,
III. ÚS 316/2011). Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci konať a rozhodnúť
o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Uvedené obdobne
platí aj pre namietaný čl. 1, ako aj čl. 2 ods. 2 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
20. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších
nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval, pretože tieto sú
viazané na to, že ústavný súd sťažnostiam vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu