Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 266/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Mariánom Šefčíkom, CSc., Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva „na súdnu ochranu“ podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1

a , podľa Listiny základných práv

a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 29. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva „na súdnu ochranu“ podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. januára 2020 (ďalej

len „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde

Poprad (ďalej len „okresný súd“) domáhal náhrady škody s príslušenstvom proti Slovenskej

republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaná“), ktorá mala byť spôsobená nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným

postupom. Okresný súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 22. mája 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť

sťažovateľovi sumu 2 000 € s príslušenstvom z titulu nemajetkovej ujmy. Druhým výrokom

rozsudku okresný súd rozhodol, že „konanie čo do sumy prevyšujúcej sumu 6.638,78 eur

s príslušenstvom zastavuje a vo zvyšku žalobu zamieta“. Tretím výrokom rozsudku okresný

súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že stranám náhradu trov konania nepriznal.

Žalovaná proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku

tak, že žalobu o zaplatenie sumy 2 000 € zamietol.

3. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom konania v jeho veci podáva ústavnú sťažnosť,

v ktorej atakuje právne závery, na ktorých stojí napadnutý rozsudok krajského súdu, a tvrdí,

že krajský súd nesprávne jeho vec posúdil a rozhodol nelogicky a arbitrárne. Sťažovateľ

spochybňuje závery krajského súdu, že neboli splnené predpoklady na náhradu škody.

Podľa názoru sťažovateľa ani jeden odvolací dôvod v okolnostiach veci nebol daný, preto je

toho názoru, že okresný súd jeho vec správne posúdil. Vychádzajúc z uvedeného,

sťažovateľ tvrdí, že krajský súd mu neposkytol ochranu jeho označeným právam, preto jeho

napadnutým rozsudkom malo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

rozhodol nálezom v takomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu zaručené čl. 1, čl. 2 ods.2, čl. 12

ods. 1, , , Listiny základných práv

a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. -321, porušené boli.

2. Zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. -321 a vec

sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa ustálenej

rozhodovacej praxe a úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... 187,62 eur“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

8. Podľa a 2 Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo, Slovenská republika uznáva

a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je

viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

11. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). V súvislosti

so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami

všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ,

).

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

III.

Samotné posúdenie veci ústavným súdom

13. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu predovšetkým

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

podľa čl. 36 ods. 1 listiny a analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru. Podstata jeho argumentácie spočíva v nesúhlase s právnymi závermi

krajského súdu, na základe ktorého tvrdí, že dôvody, ktoré uviedol krajský súd

v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku, sú arbitrárne.

14. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, ústavný súd sa oboznámil s tými časťami odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré boli pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti v tejto

časti relevantné. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku vyjadril

nesúhlas s právnym záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého sú naplnené predpoklady

pre náhradu škody (došlo k nesprávnemu úradnému postupu) z dôvodu, že žalovaná

pri predbežnom prejednaní nároku na náhradu škody sa odmietla zaoberať požiadavkami

sťažovateľa a tieto odmietla bez odôvodnenia, čo je potrebné považovať za postup v rozpore

s . K uvedenému krajský súd konštatoval, že skutočnosť, že štátny orgán

predbežne neprerokoval nárok na náhradu škody, nie je možné považovať za nesprávny

úradný postup. Sankciou za takýto prípadný postup (nečinnosť) orgánu nad šesť mesiacov je

možnosť poškodeného domáhať sa uspokojenia svojho nároku na súde žalobou, preto je

vylúčené, aby za nesprávny úradný postup bola považovaná nečinnosť štátneho orgánu

pri predbežnom prejednaní nároku na náhradu škody (bod 14 odôvodnenia napadnutého

rozsudku). Na základe uvedeného krajský súd konštatoval, že sťažovateľ v konaní

nepreukázal, že by súdy nesprávne úradne postupovali v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia vo veci sťažovateľa, a v súvislosti s týmto postupom údajne mala vzniknúť

sťažovateľovi škoda. Keďže sťažovateľ iné skutočnosti, ktoré by mohli zakladať nesprávny

úradný postup, netvrdil a tieto v konaní preukázané neboli, ako aj vzhľadom na nesprávny

záver súdu prvej inštancie, že sťažovateľ má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, krajský

súd zmenil vyhovujúci výrok podľa tak, že žalobu zamietol bez toho, aby sa

venoval ďalším odvolacím námietkam žalovaného (bod 15 odôvodnenia napadnutého

rozsudku).

15. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje, že sa

z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd vyhodnotil všetky relevantné

a rozhodné skutočnosti v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v napadnutom rozsudku dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd v súvislosti s právnym posúdením, ktoré bolo kľúčové

pre rozhodnutie o žalobe sťažovateľa, či možno považovať nečinnosť príslušného orgánu

verejnej moci pre predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci za nesprávny úradný postup,

považuje tento záver krajského súdu za ústavne akceptovateľný. Nečinnosť príslušného

orgánu, ktorý má predbežne prerokovať nárok na náhradu škody na základe žiadosti

žiadateľa, nie je možné považovať samo osebe za nesprávny úradný postup, ktorý by

zakladal nárok na náhradu škody nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Totiž predvída a aj upravuje následky takéhoto postupu orgánu

verejnej moci (neprejednanie predbežne uplatneného nároku žiadosťou, pozn.), pričom

priamym právnym následkom (ktorý však nemožno považovať za sankciu, pozn.) je

možnosť uplatniť neuspokojený nárok alebo jeho časť priamo na súde žalobou (pozri § 16

ods. 4 ). Zákon síce v označenom ustanovení používa termín

„neuspokojí nárok“, avšak tento termín je potrebné vykladať tak, že jednou z foriem

neuspokojenia nároku je aj pasivita orgánu verejnej moci tým, že príslušný orgán verejnej

moci žiadosťou uplatnený nárok neprejedná v lehote šiestich mesiacov odo dňa prijatia

žiadosti.

17. Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody napadnutého rozsudku krajského súdu

sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem.

18. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet relevantnej

spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa , podľa listiny a podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na ústavne akceptovateľnú odôvodnenosť

napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti podľa odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

19. Sťažovateľ ďalej namietal, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa , a .

Vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti je potrebné uviesť, že sťažovateľ neuviedol žiadnu

právnu argumentáciu vo vzťahu k týmto napadnutým článkom. Ústavný súd napriek

uvedenému konštatuje, že označené články majú charakter všeobecných ústavných

princípov a primárne neformulujú žiadne základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo

právnickej osoby. Ústavný súd v prípade stabilne judikuje, že tu ide

o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady

a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmi

verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (,

). Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci konať a rozhodnúť

o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa . Uvedené obdobne

platí aj pre namietaný , ako aj . Z uvedeného dôvodu ústavný súd

ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

20. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších

nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval, pretože tieto sú

viazané na to, že ústavný súd sťažnostiam vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu