Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 228/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou

JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 2B, Pezinok,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 3

Slovenskej republiky v spojení s a ,

podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 1. marca 2017,

základných práv podľa a 3 v spojení s

ods. 1 a , podľa a 3 Listiny základných

práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. decembra 2018

a jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

„Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava I“ v konaní vedenom pod

ČVS: , postupom „Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru

Bratislava IV“ v konaní vedenom pod ČVS: a postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta

porušenie svojich

základných práv podľa a 3 (ďalej len

„ústava“) v spojení s a , podľa a 3 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 1. marca 2017 (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“),

základných práv podľa a 3 v spojení s a

, podľa a 3 listiny, ako aj práv podľa a dohovoru

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 18. decembra 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)

a svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru postupom „Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru

Bratislava I“ v konaní vedenom pod ČVS: , postupom „Okresného úradu

vyšetrovania Policajného zboru Bratislava IV“ v konaní vedenom pod ČVS: OÚV-

243/2002 a postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

2. Z predloženej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu

domáhal proti žalovanej – Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia finančnej sumy 13 500 € z titulu

náhrady nemajetkovej ujmy podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

3. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo hrubou

nečinnosťou „vyšetrovateľov PZ vo veci obvineného pre trestný čin ublíženia

na zdraví navrhovateľa podľa pôvodne

vedenej na OÚV PZ Bratislava I sp. zn. OÚV 529/02 a následne vedenej na OÚV PZ

Bratislava IV sp. zn. 243/2 od 16. 09. 2002 po jej spojení k trestnej veci obvinených ,

a , došlo k mareniu základného práva poškodeného t. j.

navrhovateľa, vyvolania stavu právnej a vnútornej osobnej neistoty titulom hrubého

a nedôsledného zachovávania občianskych práv poškodeného t. j. marením § 2 ods. 4

.“.

4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 18. apríla 2016 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol, pretože sťažovateľ neuniesol

dôkazné bremeno o tom, že mu vznikla nemajetková ujma a že táto mu vznikla v dôsledku

nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľov Policajného zboru. Sťažovateľ následne

podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom namietal jeho nepreskúmateľnosť

pre nedostatok dôvodov, ako aj postup okresného súdu, keďže okresný súd pojednával

vo veci 18. apríla 2016 napriek tomu, že sťažovateľ neúčasť na predmetnom pojednávaní

riadne a včas ospravedlnil a požiadal o jeho odročenie.

5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 1. marca 2017 odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny.

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd prerokoval a následne rozhodol jeho vec

napriek tomu, že sťažovateľ žiadal o odročenie pojednávania, krajský súd s poukazom

na znenie v znení neskorších

predpisov účinného do 30. júna 2016 uviedol, že sťažovateľ bol „povinný oznámiť súdu

prvej inštancie dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu.“, čo však

neurobil, pretože „o odročenie pojednávania požiadal až dňa 17. 04. 2016.“. Krajský súd

ďalej uviedol, že žiadosť sťažovateľa „o odročenie pojednávania neobsahuje vyjadrenie

ošetrujúceho lekára, že jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na pojednávaní...“, pričom

„[r]ozpis rehabilitačných procedúr a potvrdenie , že žalobcov

stav je stabilizovaný a že musí podstúpiť rehabilitáciu, nemožno považovať za vyjadrenie

ošetrujúceho lekára, ktoré by bolo v súlade s “.

6. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, v rámci ktorej poukazoval na absenciu

primeraných dôvodov, na základe ktorých okresný súd rozhodol v merite veci, krajský súd

nad rámec dôvodov už uvedených v rozsudku okresného súdu s poukazom na znenie § 17

ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu konštatoval, že sťažovateľ „v konaní ani netvrdil

a preto logicky ani nepreukázal, že by mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu

orgánov činných v trestnom konaní vznikla tak závažná ujma, že iba samotné konštatovanie

porušenia práva by nebolo dostatočným zadosťučinením.“. Ďalej krajský súd ozrejmil,

že to, že „predmetné trestné konanie trvalo dlhú dobu (skoro 10 rokov) ešte samo o sebe

neznamená, že by žalobcovi akosi automaticky vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch.“.

7. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodnil predovšetkým s poukazom na Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) z dôvodu, že krajský súd

mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti najmä

uviedol, že všeobecné súdy rozhodujúce v jeho veci nevykonali ním navrhnuté dôkazné

prostriedky, krajskému súdu osobitne vytýkal, že sa nezaoberal pochybením okresného súdu

spočívajúcim v nezabezpečení jeho osobnej účasti na pojednávaní konanom 28. apríla 2014,

čím došlo k znemožneniu jeho práva klásť svedkovi otázky a ovplyvniť rozhodnutie vo svoj

prospech. Sťažovateľ ďalej uviedol, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej

z 26. októbra 2011, a tiež, že mu krajský súd neoznámil elektronicky miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku. V rámci tohto dovolacieho dôvodu sťažovateľ namietal aj

nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ napokon

v dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod podľa , a a uviedol,

že neprimeraná dĺžka trestného konania, v ktorom vystupoval ako poškodený, automaticky

podľa jeho názoru prezumuje vznik nemajetkovej ujmy.

8. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa napadnutým rozhodnutím ako neprípustné

odmietol.

9. Sťažovateľ s rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu nesúhlasí a v rámci

ústavnej sťažnosti predostiera identické argumenty, aké použil v uplatnenom odvolaní

a dovolaní, očakávajúc nápravu, ktorej sa nedočkal pred všeobecnými súdmi.

10. Sťažovateľ ďalej nesúhlasí s „postupom Okresného úradu vyšetrovania PZ

Bratislava I v konaní vedenom pod ČVS: OÚV – 529/2002, postupom Okresného úradu

vyšetrovania PZ Bratislava IV vedenom pod č. k. OÚV 243/2002 a... postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod č. k. “ a tvrdí, že označené konania trvali

neprimerane dlho. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že 20. apríla 2000 sa stal

obeťou „násilného trestného činu a ublíženia mu na zdraví... s tým, že vo veci pôvodne

vedenej na Okresnom úrade vyšetrovania PZ Bratislava 1 bolo dňa 28. 02. 2002 uznesením

vyšetrovateľa PZ začaté trestné stíhanie... pre trestný čin ublíženia na zdraví.“. Sťažovateľ

ďalej uvádza, že 10. septembra 2002 bola označená vec „Okresným úradom vyšetrovania

PZ Bratislava 1 zaslaná na spojenie na Úrad justičnej a kriminálnej polície OR PZ

Bratislava IV, kde bola vec následne vedená pod č. k. ČVS: OÚV 243/2002 (č. k. ORP-

243/OEK-B4-2002) na podklade uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 16. 09. 2002.“. Následne

bola predmetná vec 8. januára 2010 „postúpená na Okresnú prokuratúru Bratislava IV

s návrhom na podanie obžaloby...“, pričom listom č. k. -37 z 30. marca 2010

Okresná prokuratúra Bratislava IV upovedomila sťažovateľa o podaní obžaloby pre trestný

čin ublíženia na zdraví a „[p]rípisom z 20. 04. 2010 č. k. IV/1 Gpt 113/10-7 Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky skonštatovala, že v predmetom konaní došlo zo strany

vyšetrujúcich orgánov policajného zboru k neprimeraným a subjektívnym prieťahom.“.

Keďže v označenej trestnej veci došlo k neprimeraným prieťahom, sťažovateľ listom

z 2. januára 2010 „požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o predbežné

prerokovanie nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy za extrémnu dĺžku trestného

konania... a to v sume 13.500,- Eur...“ a následne 27. apríla 2010 podal na okresnom súde

„kompenzačnú žalobu voči Slovenskej republike... s požiadavkou na zaplatenie odškodnenia

nemajetkovej ujmy v sume 13.500,- Eur...“. Okresný súd vo veci sťažovateľa následne

rozhodol rozsudkom 18. apríla 2016 tak, že jeho žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú

zamietol.

11. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

právo podľa a právo

podľa čl. 36 ods. 1 , ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

podľa a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. z 1.3.2017 porušené boli.

2. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 , ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, právo podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný opravný

prostriedkom pred vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd odmietajúcim uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.

z 18.12.2018 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. z 1.3.2017 zrušuje a vec

vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 18.12.2018

zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

5. Krajsky súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní solidárne

́

uhradiť primerane finančné zadosťučinenie 10 000,- Eur a trovy

́

právneho zastúpenia v sume 653,32 Eur na účet jeho advokátky... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené podľa SR a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného úradu vyšetrovania PZ Bratislava I v konaní vedenom pod č. k. ̌ CVS: OÚ V-529/2002, postupom Okresného úradu vyšetrovania PZ Bratislava IV pod č. k.

OÚ V 243/2002 a následne postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod

č. k. porušené boli.

7. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 19 000,- Eur,

ktoré sú Okresný súd Bratislava I, Okresne riaditeľstvo PZ Bratislava I, Okresne

́́

riaditeľstva PZ Bratislava IV povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť mu do 2 mesiacov

od právoplatnosti nálezu.

8. priznáva úhradu trov konania v sume 326,66 Eur, ktoré je

Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne... do 2 mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

12. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola

vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II

bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu

v zložení Miroslav Duriš – predseda senátu, Ladislav Duditš a Libor Duľa.

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

16. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa štvrtej vety ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

18. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

20. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

21. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

22. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

25. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

26. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

27. Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávny úradný postup.

28. Podľa čl. 6 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

29. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, ma právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

́

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinnosti.

́

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 postupom Okresného úradu vyšetrovania

Policajného zboru Bratislava I v konaní vedenom pod ČVS: ,

Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava IV v konaní vedenom

pod ČVS: a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

30. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v osvojil judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

II. , I. Ú S 132/03, IV. Ú S 105/07, IV. ).

31. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj

vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný

stav, ktoré vylučujú, aby ten orgán porušoval uvedene základné právo, pretože uvedená

́

situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. , IV. ,

II. , III. Ú S 342/08).

32. Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže

vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní

pred príslušným orgánom verejnej moci, v ktorom už v ústavnej sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 označený orgán verejnej moci meritórne rozhodol pred jej podaním

(II. Ú S 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto

orgánu v čase doručenia ústavnej sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. Ú S 387/06).

33. Jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127

je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že ústavná

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. Ú S 104/03, IV. ).

34. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,

ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte

mohlo trvať (napr. I. Ú S 22/01, I. , I. Ú S 116/02). Ak v čase doručenia ústavnej

sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného

práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2

písm. g) ], pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom

už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu

k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(m. m. I. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej

republike, rozhodnutie o sťažnosti č . 16970/05 z 3. 3. 2009).

35. Ústavný súd konštatuje, že predmetom predbežného prerokovania ústavnej

sťažnosti je v tejto časti preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého

postupom Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava I v konaní vedenom

pod ČVS: , Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava IV

v konaní vedenom pod ČVS: a postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru.

36. Ústavný súd konštatuje, že z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh k nej

považuje za preukázané, že vec vedená Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru

Bratislava I pod ČVS: bola 10. septembra 2002 „zaslaná na spojenie na

Úrad justičnej a kriminálnej polície OR PZ Bratislava IV, kde bola... následne vedená pod

č. k. ČVS: OÚV 243/2002...“. Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru Bratislava IV

následne 8. januára 2010 vec vedenú pod ČVS: postúpil Okresnej

prokuratúre Bratislava IV s návrhom na podanie obžaloby, pričom 30. marca 2010 Okresná

prokuratúra Bratislava IV upovedomila sťažovateľa o podaní obžaloby pre trestný čin

ublíženia na zdraví. Ústavný súd ďalej považuje za zrejmé, že konanie vedené okresným

súdom pod sp. zn. , ktorého postupom malo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru, je

skončené na základe rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.

37. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že k namietanému

porušovaniu v ústavnej sťažnosti označených práv na uvedenom skutkovom základe v čase

podania ústavnej sťažnosti postupom Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru

Bratislava I v konaní vedenom pod ČVS: , Okresného úradu vyšetrovania

Policajného zboru Bratislava IV v konaní vedenom pod ČVS: a postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. už nemohlo dochádzať, a preto

ústavnú sťažnosť v súlade s v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3

v spojení s a , podľa a 3 listiny, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

38. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci

ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza,

že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa

pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

39. Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv rozhodnutím

krajského súdu a žiada zrušiť jeho rozsudok sp. zn. z 1. marca 2017. Podľa

dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, a podľa je dovolanie prípustné aj

vtedy, ak rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky za podmienok uvedených

v písm. a), b) a c) . Dovolací dôvod zmätočnosti [ ] a nesprávneho

právneho posúdenia veci ( ) uplatnil sťažovateľ vo svojom opravnom

prostriedku proti označenému rozhodnutiu krajského súdu.

40. Skutočnosť, že sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu označených práv proti

rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré aj využil, založila dôvod na odmietnutie ústavnej

sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 písm. a)

.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3

v spojení s a , podľa a 3 listiny, ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

41. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka,

že (i) sa dôsledne nevysporiadal s procesným pochybením krajského súdu, ktorý ho

prostredníctvom elektronických prostriedkov neinformoval o verejnom vyhlásení rozsudku,

(ii) z úradnej povinnosti nereagoval na vadu v postupe okresného súdu, ktorý „nezabezpečil

osobnú účasť... [sťažovateľa] na pojednávaní dňa 28. 04. 2014 z väzby v ÚVVaÚTVOS

Bratislava...“, čím mu znemožnil klásť svedkovi otázky a ovplyvniť rozhodnutie vo svoj

prospech, a skutočnosť, že sťažovateľ nebol v priebehu konania pred okresným súdom

riadne poučený aj o možnosti zvoliť si advokáta na zastupovanie v súdnom konaní, (iii)

nedal mu odpoveď na podstatné námietky uplatnené v dovolacom konaní týkajúce sa

nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, nevykonania navrhovaných

dôkazných prostriedkov, nezabezpečenia jeho osobnej účasti na pojednávaní uskutočnenom

okresným súdom 28. apríla 2014, nedoručenia vyjadrenia žalovanej z 26. októbra 2011,

nesprávneho právneho posúdenia otázky vzniku nemajetkovej ujmy, neposkytnutia

informácie prostredníctvom elektronických komunikačných prostriedkov o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu a (iv) nevysporiadal sa s námietkou, podľa

ktorej mu postupom okresného súdu v súvislosti s nariadením pojednávania na 18. apríl

2016 „bola odňatá možnosť riadne konať pred súdom, keďže svoju neúčasť na tomto

pojednávaní riadne a včas ospravedlnil a požiadal o odročenie z akútnych zdravotných

dôvodov...“.

42. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne

udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

43. Najvyšší súd k sťažovateľom uplatneným dovolacím námietkam, ktorými

odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa , predovšetkým uviedol,

že z odôvodnenia rozsudku krajského súdu „nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu.“, a preto sťažovateľ „nedôvodne argumentoval“ jeho

nedostatočným odôvodnením alebo arbitrárnosťou. Najvyšší súd sa vyjadril k námietke

sťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd nevykonal dokazovanie v ním navrhnutom rozsahu,

spôsobom, že „nevykonanie dôkazov nebolo [ani, pozn.] podľa predchádzajúcej úpravy

považované za vadu v zmysle .) ...“, keďže rozhodovanie o tom,

ktoré z navrhovaných dôkazných prostriedkov budú vykonané, leží vo sfére uváženia

všeobecného súdu.

44. Najvyšší súd reagoval aj na námietku sťažovateľa, ktorou spochybňoval

správnosť postupu krajského súdu predchádzajúceho verejnému vyhláseniu jeho rozsudku,

pričom v tejto súvislosti uviedol, že „v spise sa nenachádza žiadosť o doručovanie

písomnosti elektronicky, čo je nevyhnutnou podmienkou takéhoto doručovania“, preto

krajský súd nepochybil, keď o tomto verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu

neupovedomil sťažovateľa. K námietke týkajúcej sa nedoručenia vyjadrenia žalovanej

z 26. októbra 2011 najvyšší súd uviedol, že predmetné vyjadrenie bolo sťažovateľovi

doručené 22. novembra 2011, o čom svedčí doručenka založená v súdnom spise na č. l. 119,

pričom na pojednávaní konanom 21. novembra 2011 bol s označeným vyjadrením

sťažovateľ oboznámený ešte pred jeho doručením. Pokiaľ ide o námietku, ktorou sťažovateľ

krajskému súdu vytýkal, že okresný súd sa nezaoberal porušením povinnosti okresného

súdu zabezpečiť jeho prítomnosť na pojednávaní konanom 28. apríla 2014, čím mu zmaril

možnosť klásť svedkovi otázky, najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ mal možnosť túto

námietku uplatniť už v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, čo neurobil, preto na túto

námietku uplatnenú až v dovolacom konaní neprihliadol.

45. Pokiaľ ide o dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, ktorou odôvodňoval

prípustnosť dovolania podľa , a , najvyšší súd uviedol,

že sťažovateľ za právnu otázku zásadného významu pre rozhodnutie odvolacieho súdu

považoval otázku preukazovania vzniku nemajetkovej ujmy v prípade obetí trestných činov,

u ktorých sa nemajetková ujma nepreukazuje, ale priamo prezumuje. Najvyšší súd v tejto

súvislosti svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„V preskúmavanej veci žalobca v dovolaní uviedol, že sa nestotožňuje s právnym

názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého je v danom prípade nevyhnutné v súlade s § 9

a preukázať vznik nemajetkovej ujmy u obete násilného

trestného činu. Za právnu otázku zásadného významu pre rozhodnutie odvolacieho súdu

považoval otázku preukazovania vzniku nemajetkovej ujmy v prípade obetí trestných činov,

u ktorých sa nemajetková ujma nepreukazuje ale priamo prezumuje. Z obsahu odôvodnenia

rozsudku odvolacieho súdu (ani z rozsudku súdu prvej inštancie) ale nevyplýva, že by pre

jeho rozhodnutie bolo podstatné riešenie tejto právnej otázky, a že by sa jej riešením

zaoberal. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uviedol, že prieťahy v trestnom

konaní, v ktorom žalobca vystupoval ako osoba poškodená, samé o sebe neznamenajú, že

žalobcovi automaticky vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa

Súd prvej inštancie navyše dodal, že pokiaľ žalobca odôvodňuje

nemajetkovú ujmu neprimeranou dĺžkou konania bez potreby jej preukázania, robí tak

v inom kontexte ako súd prvej inštancie, ktorý postupuje podľa

Nosným (podstatným) dôvodom rozhodnutia odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej

inštancie) od ktorého záviselo priznanie nemajetkovej ujmy, bol preto záver o splnení

podmienok podľa v spojení s v danom spore. Žalobcom

formulovaná právna otázka nemá charakter takej právnej otázky, od vyriešenia ktorej by

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, keď žalobca spája zodpovednosť za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci s finančným odškodňovaním obetí násilných trestných

činov podľa , ktorý nebol konajúcimi súdmi vôbec aplikovaný.

Dovolací súd dospel preto k záveru, že nebol splnený jeden zo základných predpokladov

prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia “

46. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho dospel k záveru,

že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je dostatočným podkladom

pre výrok, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa, a preto právne závery

najvyššieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a sú tak ústavne akceptovateľné.

47. Najvyšší súd predovšetkým poukázal na celkovú vyváženosť a zrozumiteľnosť

skutkových a právnych dôvodov, na ktorých krajský súd založil svoje meritórne

rozhodnutie, ako aj na adekvátnosť postupu krajského súdu v súvislosti s verejným

vyhlásením jeho rozsudku a konkretizuje fakty, z ktorých tento záver vyvodil, pričom

sťažovateľ na tieto primeraným spôsobom nereaguje, a to najmä s v súvislosti s názorom

najvyššieho súdu, podľa ktorého nestačí, že strana konania oznámila svoju elektronickú

adresu, pretože bol potrebný aj výslovný prejav o tom, že žiada o doručovanie písomností

elektronicky. Sťažovateľ ani netvrdil, že by si uvedenú povinnosť splnil.

48. Najvyšší súd uviedol aj konkrétne skutkové dôvody, na základe ktorých

považoval za preukázané, že nedošlo k porušeniu kontradiktórnosti konania v neprospech

sťažovateľa tým, že nebol vylúčený z možnosti sa oboznámiť so skutkovou a právnou

argumentáciou žalovanej uvedenou v podaní z 26. októbra 2011, keďže s touto bol

sťažovateľ oboznámený na pojednávaní konanom 21. novembra 2011 (túto skutočnosť

sťažovateľ nijako nevyvracia) a tiež mu predmetné vyjadrenie žalovanej bolo zaslané

na jeho adresu.

49. Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnenú námietku nevykonania ním navrhnutých

dôkazných prostriedkov zo strany všeobecného súdu, ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľom označená povinnosť, ktorej splnenia sa domáhal, nemá svoj normatívny

základ v právnom poriadku. Práve naopak, podľa súd rozhodne, ktoré

z navrhnutých dôkazov vykoná. Z čoho nepochybne vyplýva, že ani po 30. júni 2016

nevzniklo stranám právo na to, aby nimi navrhnuté dôkazy boli súdom vykonané, pretože

i naďalej platí, že je vecou úvahy súdu, ktoré dôkazy vykoná, resp. ktoré nevykoná. Vecná

opodstatnenosť nevyhovenia dôkaznému návrhu je vecou hodnotenia (už vykonaných

a potreby vykonania ďalších) dôkazov, ktoré nie je úlohou dovolacieho (ani ústavného)

súdu, pokiaľ nie je namietaná absencia alebo arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia vo vzťahu k tejto otázke (vyrovnanie sa s odmietnutím vykonania

navrhovaného dôkazu, resp. s dostatočnosťou relevantných skutkových zistení bez jeho

vykonania).

50. Ďalej najvyšší súd reagoval aj na námietku sťažovateľa, ktorou krajskému súdu

vytýkal, že okresný súd sa nezaoberal porušením povinnosti zabezpečiť jeho účasť z výkonu

väzby na pojednávaní konanom 28. apríla 2014, keď konštatoval, že táto námietka nebola

sťažovateľom uplatnená v odvolacom konaní, a preto na ňu v dovolacom konaní

neprihliadol. Možno konštatovať, že sťažovateľ túto argumentáciu najvyššieho súdu nijako

nespochybňuje a iba všeobecne bez odkazu na konkrétne zákonné alebo judikatúrne

východiská uvádza, že na túto vadu mal najvyšší súd prihliadať z úradnej povinnosti.

51. Napokon najvyšší súd vyhodnotil ako neprípustnú aj tú časť dovolacej

argumentácie sťažovateľa, ktorou odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1

, keď dospel k záveru, že sťažovateľ vymedzil právnu otázku, ktorá z pohľadu

ťažiskových dôvodov rozhodnutia uvedených v odôvodnení rozsudku krajského súdu

nebola rozhodujúca. Tento záver a jeho relevanciu pre rozhodnutie o dovolaní potom

najvyšší súd náležite, resp. ústavne udržateľne odôvodňuje.

52. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie

na to, aby prehodnocoval skutkové a právne závery najvyššieho súdu a tieto následne

podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi

uvedenými v napadnutom uznesení nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti týchto názorov a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu ich

nahradiť svojimi vlastnými. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také

pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali

priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie.

53. Z už uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

54. Nad rámec už uvedeného je potrebné ďalej uviesť, že v podanej ústavnej

sťažnosti sťažovateľ namieta aj to, že okresný súd si v plnom rozsahu nesplnil voči nemu

poučovaciu povinnosť, čím mu znemožnil realizáciu jeho procesných práv v rozsahu,

v akom mu ju priznával , na čo najvyšší súd nereagoval z úradnej

povinnosti, a tiež, že najvyšší súd sa z úradnej povinnosti nevysporiadal s námietkou, podľa

ktorej mu postupom okresného súdu v súvislosti s nariadením pojednávania na 18. apríl

2016 „bola odňatá možnosť riadne konať pred súdom, keďže svoju neúčasť na tomto

pojednávaní riadne a včas ospravedlnil a požiadal o odročenie z akútnych zdravotných

dôvodov...“. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že zo sťažovateľom priloženého

dovolania nevyplýva, že by tieto námietky uplatnil aj v dovolacom konaní, hoci

vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že nimi bolo možné odôvodniť dovolací dôvod

podľa .

55. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc

ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných

súdov (m. m. )

56. Z uvedeného dôvodu, ústavný súd konštatuje, že na prerokovanie námietok, ktoré

sťažovateľ mohol, avšak neuplatnil v rámci podaného dovolania, nemá právomoc [§ 56

ods. 2 písm. a) ]. Opačný záver by bol prejavom neprimeraného

súdneho aktivizmu pri uplatňovaní kasačnej právomoci ústavného súdu vyplývajúcej mu

z . V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že ak by orgán verejnej

moci mohol za akýchkoľvek okolností ignorovať svoju ústavnú povinnosť vyplývajúcu mu

z , tak by doktrína o jeho viazanosti a zákonom strácala praktický

význam a bola by normatívne vyprázdnená.

57. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu