Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 228/2020
PDF · 588.48 KB
No categories available
IV. ÚS 228/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátkou
JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 2B, Pezinok,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 6 Co 435/2016 z 1. marca 2017,
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 2/2018 z 18. decembra 2018
a jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
„Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava I“ v konaní vedenom pod
ČVS: OÚV-529/2002, postupom „Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru
Bratislava IV“ v konaní vedenom pod ČVS: OÚV-243/2002 a postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 81/2010 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta
porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 435/2016 z 1. marca 2017 (ďalej aj
„rozsudok krajského súdu“),
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
6 Cdo 2/2018 z 18. decembra 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)
a svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom „Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru
Bratislava I“ v konaní vedenom pod ČVS: OÚV-529/2002, postupom „Okresného úradu
vyšetrovania Policajného zboru Bratislava IV“ v konaní vedenom pod ČVS: OÚV-
243/2002 a postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 C 81/2010.
2. Z predloženej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 81/2010 sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu
domáhal proti žalovanej – Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia finančnej sumy 13 500 € z titulu
náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).
3. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo hrubou
nečinnosťou „vyšetrovateľov PZ vo veci obvineného pre trestný čin ublíženia
na zdraví navrhovateľa podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. pôvodne
vedenej na OÚV PZ Bratislava I sp. zn. OÚV 529/02 a následne vedenej na OÚV PZ
Bratislava IV sp. zn. 243/2 od 16. 09. 2002 po jej spojení k trestnej veci obvinených ,
a , došlo k mareniu základného práva poškodeného t. j.
navrhovateľa, vyvolania stavu právnej a vnútornej osobnej neistoty titulom hrubého
a nedôsledného zachovávania občianskych práv poškodeného t. j. marením § 2 ods. 4
4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 81/2010 z 18. apríla 2016 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol, pretože sťažovateľ neuniesol
dôkazné bremeno o tom, že mu vznikla nemajetková ujma a že táto mu vznikla v dôsledku
nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľov Policajného zboru. Sťažovateľ následne
podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom namietal jeho nepreskúmateľnosť
pre nedostatok dôvodov, ako aj postup okresného súdu, keďže okresný súd pojednával
vo veci 18. apríla 2016 napriek tomu, že sťažovateľ neúčasť na predmetnom pojednávaní
riadne a včas ospravedlnil a požiadal o jeho odročenie.
5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 435/2016 z 1. marca 2017 odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny.
K námietke sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd prerokoval a následne rozhodol jeho vec
napriek tomu, že sťažovateľ žiadal o odročenie pojednávania, krajský súd s poukazom
na znenie § 119 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov účinného do 30. júna 2016 uviedol, že sťažovateľ bol „povinný oznámiť súdu
prvej inštancie dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu.“, čo však
neurobil, pretože „o odročenie pojednávania požiadal až dňa 17. 04. 2016.“. Krajský súd
ďalej uviedol, že žiadosť sťažovateľa „o odročenie pojednávania neobsahuje vyjadrenie
ošetrujúceho lekára, že jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na pojednávaní...“, pričom
„[r]ozpis rehabilitačných procedúr a potvrdenie , že žalobcov
stav je stabilizovaný a že musí podstúpiť rehabilitáciu, nemožno považovať za vyjadrenie
ošetrujúceho lekára, ktoré by bolo v súlade s § 119 ods. 3 O.s.p.“.
6. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, v rámci ktorej poukazoval na absenciu
primeraných dôvodov, na základe ktorých okresný súd rozhodol v merite veci, krajský súd
nad rámec dôvodov už uvedených v rozsudku okresného súdu s poukazom na znenie § 17
ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu konštatoval, že sťažovateľ „v konaní ani netvrdil
a preto logicky ani nepreukázal, že by mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánov činných v trestnom konaní vznikla tak závažná ujma, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva by nebolo dostatočným zadosťučinením.“. Ďalej krajský súd ozrejmil,
že to, že „predmetné trestné konanie trvalo dlhú dobu (skoro 10 rokov) ešte samo o sebe
neznamená, že by žalobcovi akosi automaticky vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch.“.
7. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť
odôvodnil predovšetkým s poukazom na § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) z dôvodu, že krajský súd
mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti najmä
uviedol, že všeobecné súdy rozhodujúce v jeho veci nevykonali ním navrhnuté dôkazné
prostriedky, krajskému súdu osobitne vytýkal, že sa nezaoberal pochybením okresného súdu
spočívajúcim v nezabezpečení jeho osobnej účasti na pojednávaní konanom 28. apríla 2014,
čím došlo k znemožneniu jeho práva klásť svedkovi otázky a ovplyvniť rozhodnutie vo svoj
prospech. Sťažovateľ ďalej uviedol, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej
z 26. októbra 2011, a tiež, že mu krajský súd neoznámil elektronicky miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku. V rámci tohto dovolacieho dôvodu sťažovateľ namietal aj
nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ napokon
v dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP a uviedol,
že neprimeraná dĺžka trestného konania, v ktorom vystupoval ako poškodený, automaticky
podľa jeho názoru prezumuje vznik nemajetkovej ujmy.
8. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa napadnutým rozhodnutím ako neprípustné
odmietol.
9. Sťažovateľ s rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu nesúhlasí a v rámci
ústavnej sťažnosti predostiera identické argumenty, aké použil v uplatnenom odvolaní
a dovolaní, očakávajúc nápravu, ktorej sa nedočkal pred všeobecnými súdmi.
10. Sťažovateľ ďalej nesúhlasí s „postupom Okresného úradu vyšetrovania PZ
Bratislava I v konaní vedenom pod ČVS: OÚV – 529/2002, postupom Okresného úradu
vyšetrovania PZ Bratislava IV vedenom pod č. k. OÚV 243/2002 a... postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod č. k. 16 C 81/2010“ a tvrdí, že označené konania trvali
neprimerane dlho. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že 20. apríla 2000 sa stal
obeťou „násilného trestného činu a ublíženia mu na zdraví... s tým, že vo veci pôvodne
vedenej na Okresnom úrade vyšetrovania PZ Bratislava 1 bolo dňa 28. 02. 2002 uznesením
vyšetrovateľa PZ začaté trestné stíhanie... pre trestný čin ublíženia na zdraví.“. Sťažovateľ
ďalej uvádza, že 10. septembra 2002 bola označená vec „Okresným úradom vyšetrovania
PZ Bratislava 1 zaslaná na spojenie na Úrad justičnej a kriminálnej polície OR PZ
Bratislava IV, kde bola vec následne vedená pod č. k. ČVS: OÚV 243/2002 (č. k. ORP-
243/OEK-B4-2002) na podklade uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 16. 09. 2002.“. Následne
bola predmetná vec 8. januára 2010 „postúpená na Okresnú prokuratúru Bratislava IV
s návrhom na podanie obžaloby...“, pričom listom č. k. 1 Pv 1319/09-37 z 30. marca 2010
Okresná prokuratúra Bratislava IV upovedomila sťažovateľa o podaní obžaloby pre trestný
čin ublíženia na zdraví a „[p]rípisom z 20. 04. 2010 č. k. IV/1 Gpt 113/10-7 Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky skonštatovala, že v predmetom konaní došlo zo strany
vyšetrujúcich orgánov policajného zboru k neprimeraným a subjektívnym prieťahom.“.
Keďže v označenej trestnej veci došlo k neprimeraným prieťahom, sťažovateľ listom
z 2. januára 2010 „požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o predbežné
prerokovanie nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy za extrémnu dĺžku trestného
konania... a to v sume 13.500,- Eur...“ a následne 27. apríla 2010 podal na okresnom súde
„kompenzačnú žalobu voči Slovenskej republike... s požiadavkou na zaplatenie odškodnenia
nemajetkovej ujmy v sume 13.500,- Eur...“. Okresný súd vo veci sťažovateľa následne
rozhodol rozsudkom 18. apríla 2016 tak, že jeho žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú
zamietol.
11. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 36 ods. 1 , ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 6 Co/435/2016 z 1.3.2017 porušené boli.
2. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 36 ods. 1 , ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, právo podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný opravný
prostriedkom pred vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd odmietajúcim uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.
6 Cdo 2/2018 z 18.12.2018 porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/435/2016 z 1.3.2017 zrušuje a vec
vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 2/2018 z 18.12.2018
zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
5. Krajsky súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní solidárne
́
uhradiť primerane finančné zadosťučinenie 10 000,- Eur a trovy
́
právneho zastúpenia v sume 653,32 Eur na účet jeho advokátky... do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
6. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného úradu vyšetrovania PZ Bratislava I v konaní vedenom pod č. k. ̌ CVS: OÚ V-529/2002, postupom Okresného úradu vyšetrovania PZ Bratislava IV pod č. k.
OÚ V 243/2002 a následne postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod
č. k. 16C/81/2010 porušené boli.
7. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 19 000,- Eur,
ktoré sú Okresný súd Bratislava I, Okresne riaditeľstvo PZ Bratislava I, Okresne
́́
riaditeľstva PZ Bratislava IV povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť mu do 2 mesiacov
od právoplatnosti nálezu.
8. priznáva úhradu trov konania v sume 326,66 Eur, ktoré je
Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne... do 2 mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“
12. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola
vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II
bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu
v zložení Miroslav Duriš – predseda senátu, Ladislav Duditš a Libor Duľa.
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
16. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Podľa § 124 štvrtej vety zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
18. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
19. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
20. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
21. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
22. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
25. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
26. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
27. Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo
nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávny úradný postup.
28. Podľa čl. 6 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
29. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, ma právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom
́
bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinnosti.
́
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 postupom Okresného úradu vyšetrovania
Policajného zboru Bratislava I v konaní vedenom pod ČVS: OÚV-529/2002,
Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava IV v konaní vedenom
pod ČVS: OÚV-243/2002 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
30. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. Ú S 55/98, I. Ú S 132/03, IV. Ú S 105/07, IV. Ú S 90/2010).
31. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj
vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný
stav, ktoré vylučujú, aby ten orgán porušoval uvedene základné právo, pretože uvedená
́
situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. Ú S 263/03, IV. Ú S 16/04,
II. Ú S 1/05, III. Ú S 342/08).
32. Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže
vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní
pred príslušným orgánom verejnej moci, v ktorom už v ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy označený orgán verejnej moci meritórne rozhodol pred jej podaním
(II. Ú S 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto
orgánu v čase doručenia ústavnej sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. Ú S 387/06).
33. Jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že ústavná
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. Ú S 104/03, IV. Ú S 73/05).
34. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. Ú S 22/01, I. Ú S 77/02, I. Ú S 116/02). Ak v čase doručenia ústavnej
sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde], pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom
už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu
k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (m. m. I. Ú S 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej
republike, rozhodnutie o sťažnosti č . 16970/05 z 3. 3. 2009).
35. Ústavný súd konštatuje, že predmetom predbežného prerokovania ústavnej
sťažnosti je v tejto časti preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého
postupom Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava I v konaní vedenom
pod ČVS: OÚV-529/2002, Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava IV
v konaní vedenom pod ČVS: OÚV-243/2002 a postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 C 81/2010 malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
36. Ústavný súd konštatuje, že z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh k nej
považuje za preukázané, že vec vedená Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru
Bratislava I pod ČVS: OÚV-529/2002 bola 10. septembra 2002 „zaslaná na spojenie na
Úrad justičnej a kriminálnej polície OR PZ Bratislava IV, kde bola... následne vedená pod
č. k. ČVS: OÚV 243/2002...“. Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru Bratislava IV
následne 8. januára 2010 vec vedenú pod ČVS: OÚV-243/2002 postúpil Okresnej
prokuratúre Bratislava IV s návrhom na podanie obžaloby, pričom 30. marca 2010 Okresná
prokuratúra Bratislava IV upovedomila sťažovateľa o podaní obžaloby pre trestný čin
ublíženia na zdraví. Ústavný súd ďalej považuje za zrejmé, že konanie vedené okresným
súdom pod sp. zn. 16 C 81/2010, ktorého postupom malo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je
skončené na základe rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.
37. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že k namietanému
porušovaniu v ústavnej sťažnosti označených práv na uvedenom skutkovom základe v čase
podania ústavnej sťažnosti postupom Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru
Bratislava I v konaní vedenom pod ČVS: OÚV-529/2002, Okresného úradu vyšetrovania
Policajného zboru Bratislava IV v konaní vedenom pod ČVS: OÚV-243/2002 a postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 81/2010 už nemohlo dochádzať, a preto
ústavnú sťažnosť v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
38. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci
ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza,
že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa
pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané
chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
39. Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv rozhodnutím
krajského súdu a žiada zrušiť jeho rozsudok sp. zn. 6 Co 435/2016 z 1. marca 2017. Podľa
§ 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, a podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné aj
vtedy, ak rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky za podmienok uvedených
v písm. a), b) a c) CSP. Dovolací dôvod zmätočnosti [§ 420 písm. f) CSP] a nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 421 ods. 1 CSP) uplatnil sťažovateľ vo svojom opravnom
prostriedku proti označenému rozhodnutiu krajského súdu.
40. Skutočnosť, že sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu označených práv proti
rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré aj využil, založila dôvod na odmietnutie ústavnej
sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 písm. a)
III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
41. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka,
že (i) sa dôsledne nevysporiadal s procesným pochybením krajského súdu, ktorý ho
prostredníctvom elektronických prostriedkov neinformoval o verejnom vyhlásení rozsudku,
(ii) z úradnej povinnosti nereagoval na vadu v postupe okresného súdu, ktorý „nezabezpečil
osobnú účasť... [sťažovateľa] na pojednávaní dňa 28. 04. 2014 z väzby v ÚVVaÚTVOS
Bratislava...“, čím mu znemožnil klásť svedkovi otázky a ovplyvniť rozhodnutie vo svoj
prospech, a skutočnosť, že sťažovateľ nebol v priebehu konania pred okresným súdom
riadne poučený aj o možnosti zvoliť si advokáta na zastupovanie v súdnom konaní, (iii)
nedal mu odpoveď na podstatné námietky uplatnené v dovolacom konaní týkajúce sa
nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, nevykonania navrhovaných
dôkazných prostriedkov, nezabezpečenia jeho osobnej účasti na pojednávaní uskutočnenom
okresným súdom 28. apríla 2014, nedoručenia vyjadrenia žalovanej z 26. októbra 2011,
nesprávneho právneho posúdenia otázky vzniku nemajetkovej ujmy, neposkytnutia
informácie prostredníctvom elektronických komunikačných prostriedkov o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu a (iv) nevysporiadal sa s námietkou, podľa
ktorej mu postupom okresného súdu v súvislosti s nariadením pojednávania na 18. apríl
2016 „bola odňatá možnosť riadne konať pred súdom, keďže svoju neúčasť na tomto
pojednávaní riadne a včas ospravedlnil a požiadal o odročenie z akútnych zdravotných
dôvodov...“.
42. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sústredil
na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne
udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.
43. Najvyšší súd k sťažovateľom uplatneným dovolacím námietkam, ktorými
odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, predovšetkým uviedol,
že z odôvodnenia rozsudku krajského súdu „nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu.“, a preto sťažovateľ „nedôvodne argumentoval“ jeho
nedostatočným odôvodnením alebo arbitrárnosťou. Najvyšší súd sa vyjadril k námietke
sťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd nevykonal dokazovanie v ním navrhnutom rozsahu,
spôsobom, že „nevykonanie dôkazov nebolo [ani, pozn.] podľa predchádzajúcej úpravy
považované za vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f.) O. s. p. ...“, keďže rozhodovanie o tom,
ktoré z navrhovaných dôkazných prostriedkov budú vykonané, leží vo sfére uváženia
všeobecného súdu.
44. Najvyšší súd reagoval aj na námietku sťažovateľa, ktorou spochybňoval
správnosť postupu krajského súdu predchádzajúceho verejnému vyhláseniu jeho rozsudku,
pričom v tejto súvislosti uviedol, že „v spise sa nenachádza žiadosť o doručovanie
písomnosti elektronicky, čo je nevyhnutnou podmienkou takéhoto doručovania“, preto
krajský súd nepochybil, keď o tomto verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu
neupovedomil sťažovateľa. K námietke týkajúcej sa nedoručenia vyjadrenia žalovanej
z 26. októbra 2011 najvyšší súd uviedol, že predmetné vyjadrenie bolo sťažovateľovi
doručené 22. novembra 2011, o čom svedčí doručenka založená v súdnom spise na č. l. 119,
pričom na pojednávaní konanom 21. novembra 2011 bol s označeným vyjadrením
sťažovateľ oboznámený ešte pred jeho doručením. Pokiaľ ide o námietku, ktorou sťažovateľ
krajskému súdu vytýkal, že okresný súd sa nezaoberal porušením povinnosti okresného
súdu zabezpečiť jeho prítomnosť na pojednávaní konanom 28. apríla 2014, čím mu zmaril
možnosť klásť svedkovi otázky, najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ mal možnosť túto
námietku uplatniť už v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, čo neurobil, preto na túto
námietku uplatnenú až v dovolacom konaní neprihliadol.
45. Pokiaľ ide o dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, ktorou odôvodňoval
prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, najvyšší súd uviedol,
že sťažovateľ za právnu otázku zásadného významu pre rozhodnutie odvolacieho súdu
považoval otázku preukazovania vzniku nemajetkovej ujmy v prípade obetí trestných činov,
u ktorých sa nemajetková ujma nepreukazuje, ale priamo prezumuje. Najvyšší súd v tejto
súvislosti svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„V preskúmavanej veci žalobca v dovolaní uviedol, že sa nestotožňuje s právnym
názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého je v danom prípade nevyhnutné v súlade s § 9
a § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. preukázať vznik nemajetkovej ujmy u obete násilného
trestného činu. Za právnu otázku zásadného významu pre rozhodnutie odvolacieho súdu
považoval otázku preukazovania vzniku nemajetkovej ujmy v prípade obetí trestných činov,
u ktorých sa nemajetková ujma nepreukazuje ale priamo prezumuje. Z obsahu odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu (ani z rozsudku súdu prvej inštancie) ale nevyplýva, že by pre
jeho rozhodnutie bolo podstatné riešenie tejto právnej otázky, a že by sa jej riešením
zaoberal. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uviedol, že prieťahy v trestnom
konaní, v ktorom žalobca vystupoval ako osoba poškodená, samé o sebe neznamenajú, že
žalobcovi automaticky vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie navyše dodal, že pokiaľ žalobca odôvodňuje
nemajetkovú ujmu neprimeranou dĺžkou konania bez potreby jej preukázania, robí tak
v inom kontexte ako súd prvej inštancie, ktorý postupuje podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
Nosným (podstatným) dôvodom rozhodnutia odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej
inštancie) od ktorého záviselo priznanie nemajetkovej ujmy, bol preto záver o splnení
podmienok podľa § 9 v spojení s § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v danom spore. Žalobcom
formulovaná právna otázka nemá charakter takej právnej otázky, od vyriešenia ktorej by
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, keď žalobca spája zodpovednosť za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci s finančným odškodňovaním obetí násilných trestných
činov podľa zákona č. 274/2017 Z. z., ktorý nebol konajúcimi súdmi vôbec aplikovaný.
Dovolací súd dospel preto k záveru, že nebol splnený jeden zo základných predpokladov
prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p.“
46. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho dospel k záveru,
že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je dostatočným podkladom
pre výrok, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa, a preto právne závery
najvyššieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a sú tak ústavne akceptovateľné.
47. Najvyšší súd predovšetkým poukázal na celkovú vyváženosť a zrozumiteľnosť
skutkových a právnych dôvodov, na ktorých krajský súd založil svoje meritórne
rozhodnutie, ako aj na adekvátnosť postupu krajského súdu v súvislosti s verejným
vyhlásením jeho rozsudku a konkretizuje fakty, z ktorých tento záver vyvodil, pričom
sťažovateľ na tieto primeraným spôsobom nereaguje, a to najmä s v súvislosti s názorom
najvyššieho súdu, podľa ktorého nestačí, že strana konania oznámila svoju elektronickú
adresu, pretože bol potrebný aj výslovný prejav o tom, že žiada o doručovanie písomností
elektronicky. Sťažovateľ ani netvrdil, že by si uvedenú povinnosť splnil.
48. Najvyšší súd uviedol aj konkrétne skutkové dôvody, na základe ktorých
považoval za preukázané, že nedošlo k porušeniu kontradiktórnosti konania v neprospech
sťažovateľa tým, že nebol vylúčený z možnosti sa oboznámiť so skutkovou a právnou
argumentáciou žalovanej uvedenou v podaní z 26. októbra 2011, keďže s touto bol
sťažovateľ oboznámený na pojednávaní konanom 21. novembra 2011 (túto skutočnosť
sťažovateľ nijako nevyvracia) a tiež mu predmetné vyjadrenie žalovanej bolo zaslané
na jeho adresu.
49. Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnenú námietku nevykonania ním navrhnutých
dôkazných prostriedkov zo strany všeobecného súdu, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľom označená povinnosť, ktorej splnenia sa domáhal, nemá svoj normatívny
základ v právnom poriadku. Práve naopak, podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná. Z čoho nepochybne vyplýva, že ani po 30. júni 2016
nevzniklo stranám právo na to, aby nimi navrhnuté dôkazy boli súdom vykonané, pretože
i naďalej platí, že je vecou úvahy súdu, ktoré dôkazy vykoná, resp. ktoré nevykoná. Vecná
opodstatnenosť nevyhovenia dôkaznému návrhu je vecou hodnotenia (už vykonaných
a potreby vykonania ďalších) dôkazov, ktoré nie je úlohou dovolacieho (ani ústavného)
súdu, pokiaľ nie je namietaná absencia alebo arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vo vzťahu k tejto otázke (vyrovnanie sa s odmietnutím vykonania
navrhovaného dôkazu, resp. s dostatočnosťou relevantných skutkových zistení bez jeho
vykonania).
50. Ďalej najvyšší súd reagoval aj na námietku sťažovateľa, ktorou krajskému súdu
vytýkal, že okresný súd sa nezaoberal porušením povinnosti zabezpečiť jeho účasť z výkonu
väzby na pojednávaní konanom 28. apríla 2014, keď konštatoval, že táto námietka nebola
sťažovateľom uplatnená v odvolacom konaní, a preto na ňu v dovolacom konaní
neprihliadol. Možno konštatovať, že sťažovateľ túto argumentáciu najvyššieho súdu nijako
nespochybňuje a iba všeobecne bez odkazu na konkrétne zákonné alebo judikatúrne
východiská uvádza, že na túto vadu mal najvyšší súd prihliadať z úradnej povinnosti.
51. Napokon najvyšší súd vyhodnotil ako neprípustnú aj tú časť dovolacej
argumentácie sťažovateľa, ktorou odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1
CSP, keď dospel k záveru, že sťažovateľ vymedzil právnu otázku, ktorá z pohľadu
ťažiskových dôvodov rozhodnutia uvedených v odôvodnení rozsudku krajského súdu
nebola rozhodujúca. Tento záver a jeho relevanciu pre rozhodnutie o dovolaní potom
najvyšší súd náležite, resp. ústavne udržateľne odôvodňuje.
52. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie
na to, aby prehodnocoval skutkové a právne závery najvyššieho súdu a tieto následne
podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi
uvedenými v napadnutom uznesení nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti týchto názorov a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu ich
nahradiť svojimi vlastnými. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také
pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali
priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie.
53. Z už uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
54. Nad rámec už uvedeného je potrebné ďalej uviesť, že v podanej ústavnej
sťažnosti sťažovateľ namieta aj to, že okresný súd si v plnom rozsahu nesplnil voči nemu
poučovaciu povinnosť, čím mu znemožnil realizáciu jeho procesných práv v rozsahu,
v akom mu ju priznával Občiansky súdny poriadok, na čo najvyšší súd nereagoval z úradnej
povinnosti, a tiež, že najvyšší súd sa z úradnej povinnosti nevysporiadal s námietkou, podľa
ktorej mu postupom okresného súdu v súvislosti s nariadením pojednávania na 18. apríl
2016 „bola odňatá možnosť riadne konať pred súdom, keďže svoju neúčasť na tomto
pojednávaní riadne a včas ospravedlnil a požiadal o odročenie z akútnych zdravotných
dôvodov...“. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že zo sťažovateľom priloženého
dovolania nevyplýva, že by tieto námietky uplatnil aj v dovolacom konaní, hoci
vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že nimi bolo možné odôvodniť dovolací dôvod
podľa § 420 písm. f) CSP.
55. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné
súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc
ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných
súdov (m. m. IV. ÚS 236/07)
56. Z uvedeného dôvodu, ústavný súd konštatuje, že na prerokovanie námietok, ktoré
sťažovateľ mohol, avšak neuplatnil v rámci podaného dovolania, nemá právomoc [§ 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Opačný záver by bol prejavom neprimeraného
súdneho aktivizmu pri uplatňovaní kasačnej právomoci ústavného súdu vyplývajúcej mu
z čl. 127 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že ak by orgán verejnej
moci mohol za akýchkoľvek okolností ignorovať svoju ústavnú povinnosť vyplývajúcu mu
z čl. 2 ods. 2 ústavy, tak by doktrína o jeho viazanosti ústavou a zákonom strácala praktický
význam a bola by normatívne vyprázdnená.
57. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu