Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 253/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

spoločnosti Creditor GAMA, s. r. o., Štúrova 13, Bratislava, IČO 35 897 279, zastúpenej

spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Alexander Kadela, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a tiež práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti Creditor GAMA, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti Creditor GAMA, s. r. o., Štúrova 13,

Bratislava, IČO 35 897 279 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. decembra 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) sa svojou

žalobou na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti

spoločnosti MOL HUNGARIAN OIL AND GAS PUBLIC LIMITED COMPANY,

Október huszonharmadika utca 18, Budapešť, Maďarsko (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia

sumy 12 611 862 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá mala vzniknúť tým,

že žalovaná ako akcionárka spoločnosti SLOVNAFT, a. s., disponujúca kvalifikovaným

podielom na hlasovacích právach spojených s akciami tejto spoločnosti pri uskutočnení

povinnej ponuky na kúpu akcií tejto akciovej spoločnosti jej ostatným akcionárom

(právnym predchodcom sťažovateľky, pozn.) porušila svoju právnu povinnosť v zmysle

o cenných papieroch a investičných službách

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení účinnom

do 31. decembra 2003 (ďalej len „zákon o cenných papieroch“), keď ponúkanú „priemernú

cenu akcií dosiahnutú na burze“ cenných papierov určila iba na základe anonymných

obchodov v sume 1 379 Sk za 1 akciu, a nie na základe všetkých burzových obchodov

v sume 1 562 Sk za 1 akciu. V právnej veci žaloby sa na okresnom súde konanie viedlo

pod sp. zn. .

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 19. mája 2015 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť

žalovanej náhradu trov konania v sume 246 334,71 €.

4. Sťažovateľka však proti rozsudku okresného súdu podala riadne a včas odvolanie

– riadny opravný prostriedok, na základe ktorého bol rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. decembra 2017

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdený.

5. Následne sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu riadne a včas

dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok, ktorým sa dovolávala naplnenia dovolacieho

dôvodu podľa v spojení s a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), že rozsudok

krajského súdu závisel od vyriešenia sťažovateľkou uvedených (dvoch) právnych otázok,

ktoré v rozhodovacej praxi najvyššieho (dovolacieho) súdu ešte neboli vyriešené a ktoré

boli krajským súdom právne posúdené nesprávne. Uznesením najvyššieho súdu bolo

dovolanie sťažovateľky odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke,

resp. jej právnemu zástupcovi doručené 17. januára 2020 a podľa zistenia ústavného súdu

toho istého dňa nadobudlo aj právoplatnosť.

6. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:

«... 25. V našom prípade najvyšší súd zaujal názor, že ak už jedno dovolacie

rozhodnutie meritórne posúdilo určitú právnu otázku, túto otázku je potrebné považovať

za „vyriešenú v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu“ v zmysle písmena b/. Na základe

toho považoval za neprípustné dovolanie podľa písmena b/. A keďže odvolací súd rozhodol

v súlade s daným dovolacím rozhodnutím (čiže v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou),

nie je prípustné dovolanie ani podľa písmena a/.

26. V najmenej šiestich iných prípadoch však najvyšší súd (a to aj vrátane

konajúceho senátu) vyslovil, že jedno dovolacie rozhodnutie ešte nie je možné považovať

za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.

27. Napríklad vo veci Bencont Investments v OTP Banka Slovensko najvyšší súd

vyslovil tento názor: „Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , na ktoré

poukazoval žalovaný, predstavuje jediné rozhodnutie, ktoré nemožno považovať za ustálenú

rozhodovaciu prax, a ktoré nebolo prijaté obchodnoprávnym kolégiom najvyššieho súdu

ako judikát, ktorý by bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky.“

28. Totožný názor (že jedno dovolacie rozhodnutie nepredstavuje ustálenú

rozhodovaciu prax dovolacieho súdu) vyslovil najvyšší súd prinajmenšom v týchto

rozhodnutiach:

• zo 14.2. 2018

• z 21.

• z 6.3. 2018

• z 20.2.2019 (citované vyššie)

• z 11.10. 2017

• z 31.1. 2017.

Možno vidieť, že medzi danými rozhodnutiami figuruje aj tretí obchodný senát, ktorý

rozhodoval v našej veci odlišným spôsobom.

29. Najvyšší súd teda (v situácii, že existuje jedno dovolacie rozhodnutie) používa dve

odlišné a vzájomne si odporujúce výkladové línie — pričom niekedy dáva prednosť jednej

a inokedy zas druhej. To spôsobuje nepredvídateľnosť jeho rozhodovania pri posudzovaní

prípustnosti dovolania.

30. Prvá výkladová línia je tá, že jedno dovolacie rozhodnutie ešte nepredstavuje

ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho

dovolania z toho, že odvolací súd rozhodol v rozpore s jedným dovolacím rozhodnutím

(písmeno a/), najvyšší súd môže dovolanie odmietnuť pre neprípustnosť podľa písmena a/

s odôvodnením, že jedno rozhodnutie ešte nezakladá ustálenú rozhodovaciu prax. Prípadne

môže odmietnuť dovolanie pre nedodržanie náležitostí dovolania z dôvodu, že dovolateľ

neoznačil ustálenú rozhodovaciu prax.

31. Druhá výkladová línia je tá, že už jedno dovolacie rozhodnutie predstavuje

vyriešenie (ustálenie) právnej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Ak teda

dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z písmena b/ (s odôvodnením, že právna otázka

ešte nebola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu), najvyšší súd jeho dovolanie

môže odmietnuť s argumentáciou, že už jedno dovolacie rozhodnutie predstavuje vyriešenie

otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu.

32. Najvyšší súd tak disponuje dvoma odlišnými výkladovými líniami, pričom tým,

ktorú si v konkrétnom prípade vyberie, môže ovplyvniť, či dovolanie bude alebo nebude

meritórne prejednané. Takýto „flexibilný“ prístup mu teda fakticky umožňuje rozhodnúť sa,

či určité dovolanie meritórne prejedná alebo nie - a to bez ohľadu na to, či sa dovolateľ

dovoláva písmena a/ alebo b/...

Dôvody ústnej neakceptovateľnosti takéhoto postupu sú dva:

41. Po prvé, takýto „flexibilný“ prístup vykazuje znaky svojvôle a porušuje princíp

právneho štátu (predovšetkým princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva). V konečnom

dôsledku najvyšší súd výberom jednej alebo druhej výkladovej alternatívy môže ovplyvniť,

či dovolanie bude alebo nebude meritórne prejednané.

42. Po druhé, takýto prístup predstavuje aj ústavne neakceptovateľné porušenie

postupu ustanoveného v . Tento postup existuje práve preto, aby sa zabránilo

nejednotnému, svojvoľnému a nepredvídateľnému rozhodovaniu najvyššieho súdu. Ak sa

teda senát najvyššieho súdu chce odkloniť od záveru, ktorý už skôr vyslovil iný senát, musí

postúpiť vec na rozhodnutie veľkému senátu...

104... z výrazu „v rozhodovacej praxi“ podľa nás vyplýva, že jedno dovolacie

rozhodnutie nestačí na vyriešenie (ustálenie) právnej otázky v zmysle písmena b/. Výraz

prax vyžaduje, aby šlo obežný, štandardný spôsob rozhodovania najvyššieho súdu.

105... pri zaujatí výkladu by najvyšší súd mal zohľadniť, že slovenské právo

(na rozdiel od práva v okolitých štátoch) nepripúšťa dovolanie za účelom prekonania

ustálenej rozhodovacej praxe čo jednoznačne potvrdzuje aj nedávne rozhodnutie veľkého

senátu vo veci SAT. Tým viac je na mieste opatrný a konzervatívny prístup. Ak by najvyšší

súd vyhlásil za správnu interpretáciu, že už jediné rozhodnutie jedného senátu zakladá

„ustálenú“ rozhodovaciu prax, potom by už jediné chybné rozhodnutie jedného senátu

mohlo zviazať ruky všetkým ostatným senátom — tie by následne nemohli z vlastnej

iniciatívy dospieť k záveru inému, keďže dovolanie za účelom prekonania ustálenej

rozhodovacej praxe nie je prípustné. Pritom v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu sa

často môžeme stretnúť, že k jednej otázke existujú dva názory. To jednoznačne preukazuje,

že dovolacie senáty sa v praxi nedržia toho, že už jediné rozhodnutie iného senátu by malo

založiť ustálenú rozhodovaciu prax...

107... aj keby jedno dovolacie rozhodnutie malo zakladať vyriešenie (ustálenie)

právnej otázky, aj v tomto prípade by mohlo ísť o riadne a úplné vyriešenie otázky len

vo vzťahu k argumentom, ktoré dané rozhodnutie zohľadňovalo a posudzovalo. Ak dovolateľ

uplatní v dovolaní nové zásadné argumenty (napr. poukáže na zásadné skutočnosti, ktoré

majú vplyv na tvorbu právneho názoru a ktoré v predchádzajúcom rozhodnutí neboli vôbec

zohľadnené), potom skoršie rozhodnutie nemôže predstavovať riadne vyriešenie právnej

otázky. Prinajlepšom je takéto vyriešenie právnej otázky neúplné, pretože sa nezohľadňujú

všetky zásadné argumenty. Odmietnutie dovolania s poukazom na takéto rozhodnutie potom

materiálne neposkytuje účinnú odpoveď na argumenty dovolateľa...

109. Každopádne... Pre rozhodnutie o našej sťažnosti je zásadná len tá skutočnosť,

že:

• Najvyšší súd uplatňuje dve diametrálne odlišné a vzájomne si odporujúce

interpretácie § 421 — pričom raz uplatňuje jednu a inokedy druhú.

• Najvyšší súd v našej veci sa preukázateľne odchýlil od právnych názorov, ktoré

vyslovil skôr — takže mal predložiť vec veľkému senátu ( )...»

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 11. decembra 2019 porušené boli.

II. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 11. decembra 2019 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania vo výške [bude vyčíslené

dodatočne osobitným podaním].“

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

13. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu.

14. Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že pokiaľ najvyšší súd

s poukazom na jediný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) nepublikovaný rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. februára 2010 v inej právnej veci vo vzťahu k právnej

otázke spôsobu určenia „priemernej ceny akcií dosiahnutej na burze“ cenných papierov

pri povinnej ponuke v zmysle § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, t. j. z dôvodu,

že táto právna otázka už bola v rozhodovacej praxi najvyššieho (dovolacieho) súdu

vyriešená, dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu podľa odmietol, pretože smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, uznesenie najvyššieho vykazuje znaky zjavnej svojvôle.

15. Podľa právneho názoru sťažovateľky totiž iba jedno v zbierke nepublikované

rozhodnutie najvyššieho (dovolacieho) súdu samo osebe nie je spôsobilé založiť ustálenú

rozhodovaciu prax.

16. Sťažovateľka na podporu tohto svojho názoru v ústavnej sťažnosti označila

aj v zbierke nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu v iných právnych

veciach, t. j. uznesenie sp. zn. zo 14. februára 2018, uznesenie

sp. zn. z 21. februára 2018, uznesenie sp. zn.

zo 6. marca 2018, uznesenie sp. zn. (správne sp. zn. ,

pozn.) z 20. februára 2019, uznesenie sp. zn. (správne sp. zn.

, pozn.) z 11. októbra 2017 a uznesenie sp. zn.

z 31. januára 2017 (ďalej len „označené rozhodnutia najvyššieho súdu v iných veciach“),

v ktorých najvyšší súd vrátane senátu „3 Obdo“ rozhodujúceho aj v preskúmavanej veci,

práve naopak, vyslovil, že jediné v zbierke nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu

nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax.

17. Napokon sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka nepostúpenie (nepredloženie)

veci na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu v zmysle na účely

zjednotenia právneho názoru, čo sa týka posúdenia založenia/nezaloženia ustálenej

rozhodovacej praxe aj len jediným v zbierke nepublikovaným rozhodnutím najvyššieho

súdu, a dôsledkom toho porušenie princípu právnej istoty a požiadavky predvídateľnosti

práva.

18. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

19. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania, a preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

20. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu, ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.

21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

22. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

23. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

24. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:

«... 10... dovolací súd... v rozhodovanej veci... dospel k záveru, že prípustnosť

dovolania žalobcu podľa nie je daná.

10.1. Predmetná právna otázka už bola predmetom meritórneho dovolacieho

prieskumu, a to v rozsudku z 24. februára 2010, sp. zn. (t. j. v rozhodnutí,

na ktoré poukázal v napadnutom rozsudku krajský súd - pozn. dovolacieho súdu), v ktorom

dovolací súd poukázal na záver vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu z 23. júla 2008,

sp. zn. (na ktorý odkázal vo svojom rozsudku okresný súd - pozn.

dovolacieho súdu), v zmysle ktorého „... účelom ustanovenia § 118 ods. 3 zákona o cenných

papieroch bolo zabezpečiť možnosť predaja za cenu stanovenú objektívne a nie

s prihliadnutím k osobitným výhodám, ktoré nadobudnutie väčšieho množstva akcií

nadobúdateľovi prináša. Potom jediným objektívnym kritériom pre stanovenie ceny

pri povinnej ponuke sa javia práve ceny z anonymných obchodov, ktoré by mali byť pri

riadnom fungovaní verejného trhu stanovené na základe anonymných ponúk a dopytu

na kúpu a predaj akcii na verejných trhoch.“ V nadväznosti na uvedené dovolací súd

vo svojom rozsudku skonštatoval, že „na základe gramatického a logického výkladu

ustanovenia § 183 ods. 3 (správne má byť § 118 ods. 3 - pozn. dovolacieho súdu) zákona

o cenných papieroch dospel k záveru, že obchodom uskutočneným na verejnom trhu môže

byť iba taký obchod, ktorý by bol uzavretý na základe anonymnej ponuky a dopytu.

Odvolací súd preto správne konštatoval, že kurzotvornými obchodmi sú iba obchody

anonymné, a preto žalovaný pri uskutočnení povinnej ponuky neporušil žiadne ustanovenie

zákona o cenných papieroch, a teda neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik nároku

uplatneného žalobcom titulom náhrady škody.“

10.2. Zároveň dovolací súd dopĺňa, že odvolací súd a aj súd prvej inštancie v spore

rozhodli pri vyriešení právnej otázky, ktorá bola pre ich rozhodnutia určujúca v súlade

so záverom vysloveným už v skoršom rozhodnutí dovolacieho súdu (viď citovaný rozsudok

), a preto neprichádza do úvahy ani prípustnosť dovolania žalobcu

podľa ustanovenia

11. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca nesúhlasí správnymi závermi

vyslovenými v rozsudku dovolacieho súdu sp. zn. (a v rozsudku

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn. ) - z ktorých vychádzali

v predmetnom spore súdy nižšej inštancie. Táto nespokojnosť žalobcu so skoršími

rozhodnutiami najvyššieho súdu o ním nastolenej právnej otázke nemôže byť spôsobilá

spochybniť záver dovolacieho súdu o neprípustnosti dovolania v predmetnom spore (k tomu

viď bod 9. vyššie).

11.1. Rovnako tak nemožno priznať úspech argumentácii dovolateľa, že pokiaľ

o určitej právnej otázke existuje len jedno rozhodnutie dovolacieho súdu, majú byť stále

splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa . V tejto

súvislosti platí, že ak už určitú právnu otázku vo svojej rozhodovacej praxi dovolací súd

meritórne posúdil, tak túto otázku treba považovať za dovolacím súdom vyriešenú,

a to aj vtedy, ako danej otázke existuje len jediné rozhodnutie dovolacieho súdu. Opačný

prístup, t. j. prístup prezentovaný žalobcom v dovolaní treba odmietnuť, keďže jeho jediným

dôsledkom je ničím neodôvodnené spochybňovanie rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu,

ktoré nemá žiadne opodstatnenie.

11.2. Ak by malo byť kvantifikované, kedy je možné hovoriť o vyriešení určitej

právnej otázky dovolacím súdom, zákonodarca by to zrejme v ustanovení § 421 ods. 1

písm. b/ upravil. Naopak, keď to výslovne „počtom rozhodnutí“ neupravil,

je potrebné považovať za vyriešenie právnej otázky dovolacím súdom aj jediné jeho

rozhodnutie. Pre priblíženie predmetného záveru dovolací súd uvádza, že v predmetnej veci

žalobca za vyriešenie ním nastolenej právnej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

nepovažuje jedno rozhodnutie dovolacieho súdu, z čoho vyplýva, že aby sa mala otázka byť

považovaná za vyriešenú, musia byť aspoň dve zhodné rozhodnutia dovolacieho súdu.

11.3. Ak by danú argumentáciu dovolací súd akceptoval, je nepochybné, že v inej

veci by iný dovolateľ (resp. právny zástupca spisujúci dovolanie) uviedol, že ani existencia

dvoch rozhodnutí dovolacieho súdu neznamená, že je určitá právna otázka vyriešená,

resp. že by danú situáciu bolo možné považovať za rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,

a súčasne by uviedol, že musia byť najmenej tri rozhodnutia dovolacieho súdu, aby bolo

možné konštatovať, že už je určitá právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

vyriešená.

12. Pre úplnosť dovolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“ v príslušnom gramatickom tvare) z 15. októbra 2019,

sp. zn. , ktorým ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť proti uzneseniu

vo veci rozhodujúceho senátu dovolacieho súdu z 30. mája 2019, sp. zn. ako

zjavne neopodstatnenú, keď skonštatoval, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

„prima facie“ nemožno považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu

(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t j. také, ktoré by nemali oporu

v zákone. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľov...

12.1. V uvedenej veci najvyšší súd odmietol dovolanie - prípustnosť ktorého mala

byť daná podľa ustanovenia - ako neprípustné, nakoľko

dovolateľom nastolená právna otázka už bola vyriešená v jednom skoršom rozhodnutí

najvyššieho súdu, na ktoré dovolací súd v predmetnom uznesení o odmietnutí dovolania

poukázal. Závery súdov nižšej inštancie boli pritom súladne s tými, ktoré vyslovil najvyšší

súd v odkazovanom rozhodnutí. Išlo pritom o obdobnú situáciu, ako je tomu

v rozhodovanom spore...

15. Keďže dovolanie žalobcu nie je prípustné podľa ,

najvyšší súd jeho dovolanie odmietol podľa ustanovenia ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je procesne prípustné...»

25. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd

(mutatis mutandis , ).

26. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1

písm. b) je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť.

27. V danej súvislosti ústavný súd dodáva, že podľa uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. januára 2018 publikovaného v zbierke 8/2018 pod č. 71

„Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým

rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky

od 1. 1. 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej

republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia

najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne

aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory

obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne

na ne nadviazali... Napokon vzhľadom na je potrebné za ustálenú

rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších

súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské

práva a Súdneho dvora Európskej únie.“. A teda najvyšší súd v tomto svojom v zbierke

publikovanom rozhodnutí zrozumiteľne a veľmi jasne zadefinoval, čo sa rozumie

pod ustálenou rozhodovacou praxou, ktorá v sebe zahŕňa aj len jediné v zbierke

nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu, pokiaľ neskôr najvyšším súdom vydané

rozhodnutia názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali

a vecne na ne nadviazali.

28. Podľa zistenia ústavného súdu označené rozhodnutia najvyššieho súdu v iných

veciach, na ktoré sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje, boli vydané

v sporoch zo zmeniek medzi tými istými sporovými stranami a na identickom skutkovom

a právnom základe, v ktorých dovolateľka v dovolaní – mimoriadnom opravnom

prostriedku proti rozhodnutiam odvolacieho súdu okrem iného namietala, že odvolací súd

nepostupoval v intenciách odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. októbra 2015, t. j. od jeho záverov sa odklonil.

Podľa takmer úplne identického odôvodnenia označených rozhodnutí najvyššieho

súdu v iných veciach vo vzťahu k tejto dovolacej námietke „... pri záväznosti iných súdnych

rozhodnutí je potrebné rozlišovať viazanosť súdu rozhodnutím nadriadeného súdu

v rozhodovanej veci - tzv. kasačnú záväznosť a tzv. precedenčnú záväznosť s prihliadnutím

na Základných zásad a s poukazom

na ustanovenie . V posudzovanej veci sa nejedná o kasačnú záväznosť,

nakoľko žalovaný sa v rozhodovanej veci domáha záväznosti odvolacieho súdu rozhodnutím

najvyššieho súdu, ktoré bolo vydané v inej veci... Rovnako sa nejedná ani o precedenčnú

záväznosť, pre ktorú je typické to, že pri nej existuje možnosť súdu nižšej inštancie

nepodriadiť sa právnemu názoru vyššej inštancie vtedy, keď - reflektujúc právne závery

vyššieho súdu vyslovené v inej právnej veci - náležite v dobrej viere vysvetlí svoj právny

odklon, predostrie svoje konkurujúce úvahy a začne s judikátom najvyššieho súdu

zmysluplný právny dialóg, v rámci ktorého polemizuje s právnymi názormi vyššieho súdu

a vysvetlí, prečo svoj právny názor považuje za lepšie zodpovedajúci podstate

prejednávanej veci (viď uznesenie najvyššieho súdu z 31. marca 2016, sp. zn.

)... Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. je

zrejmé, že v rozhodovanej veci zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z procesných

dôvodov, konkrétne pre nedostatok jeho odôvodnenia, v dôsledku čoho považoval rozsudok

Krajského súdu ... za arbitrárny. Preto nemožno dospieť k záveru, že by odvolací súd

v rozhodovanej veci postupoval v rozpore s názorom, ktorý vyslovil najvyšší súd v uznesení

sp. zn. . Tvrdenie žalovaného, že najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí

vyslovil právny záver týkajúci sa hmotného práva ohľadne charakteru zmeniek

indosovaných žalovaným, je nielen nesprávne, ale aj zavádzajúce. V uvedenom rozhodnutí

najvyšší súd nad rámec dôvodov pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu... (nedostatok

odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku) uviedol iba svoj názor, že sa mu z obsahu

spisu javí, že môže ísť o spotrebiteľskú zmenku. Najvyšší súd v danom rozhodnutí však

neuviedol právny záver, že sa jedná o spotrebiteľskú zmenku, z akých dôvodov dospel

k záveru o spotrebiteľskej zmenke a aké to vyvoláva právne následky.“. Najvyšší súd

teda v rámci odôvodnenia označených rozhodnutí v iných veciach podrobne uviedol,

z akých dôvodov jediné v zbierke nepublikované uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. októbra 2015 vo vzťahu k dovolaním – mimoriadnym

opravným prostriedkom napadnutým rozhodnutiam odvolacieho súdu, resp. k tam riešeným

právnym otázkam nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax.

29. Inými slovami, v sťažovateľkou označených rozhodnutiach najvyššieho súdu

v iných veciach pre záver najvyššieho súdu o tom, že v zbierke nepublikované (zrušujúce)

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2015 nemožno považovať

za ustálenú rozhodovaciu prax, nebolo až tak podstatné, že ide len o jediné rozhodnutie

najvyššieho súdu, hoci túto skutočnosť najvyšší súd tiež skonštatoval, ale to, že vo vzťahu

k dovolaním napadnutým rozhodnutiam odvolacieho súdu neobsahuje riešenie žiadnych

takých relevantných právnych otázok, od ktorých by rozhodnutia odvolacieho súdu záviseli,

a z toho dôvodu sa tak odvolací súd vo svojich rozhodnutiach nemal podľa § 421 ods. 1

písm. a) od čoho odkloniť. Podľa názoru ústavného súdu preto, keď najvyšší súd

v preskúmavanej veci s poukazom na jediný v zbierke nepublikovaný rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. februára 2010 v inej právnej veci vo vzťahu k právnej

otázke spôsobu určenia „priemernej ceny akcií dosiahnutej na burze“ cenných papierov

pri povinnej ponuke v zmysle § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, t. j. z dôvodu,

že táto právna otázka už bola v rozhodovacej praxi najvyššieho (dovolacieho) súdu

vyriešená, dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľky uplatnený

podľa proti rozsudku krajského súdu podľa

odmietol, v tomto právnom posúdení veci najvyšším súdom nemožno vidieť nejednotnosť

rozhodovacej činnosti (oproti označeným uzneseniam najvyššieho súdu v iných veciach)

vykazujúcu znaky svojvôle či arbitrárnosti.

30. V súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. mája 2019, v ktorom najvyšší súd dovolanie dovolateľov (spoločnosti

a spol.) podané podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

odmietol pre neprípustnosť tiež z dôvodu, že dovolateľmi vznesená právna otázka už bola

vyriešená jediným skorším v zbierke nepublikovaným rozhodnutím najvyššieho súdu,

ústavný súd uvádza, že, ako to bolo uvedené aj v ústavnej sťažnosti, toto rozhodnutie

najvyššieho súdu už bolo ústavnému prieskumu podrobené a keďže ústavný súd tam

namietané porušenie základných a iných práv nezistil, ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2

písm. g) pre zjavnú neopodstatnenosť odmietol (pozri uznesenie

ústavného súdu sp. zn. z 15. októbra 2019). Okolnosť, že v tejto veci

(sp. zn. ) bolo za ustálenú rozhodovaciu prax považované aj rozhodnutie

najvyššieho súdu, ktoré nebolo rozhodnutím o dovolaní, ale iba rozhodnutím najvyššieho

súdu (sp. zn. z 9. novembra 2016) vo veci určenia miestnej príslušnosti,

je v tu preskúmavanej veci bez akejkoľvek právnej relevancie. Ústavný súd nevidel žiadny

dôvod, aby sa od tohto svojho rozhodnutia, resp. od tam vyslovených ústavnoprávnych

záverov v preskúmanej veci akokoľvek odklonil.

31. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

a pri porovnaní jeho záverov so závermi vyjadrenými v sťažovateľkou označených

rozhodnutiach najvyššieho súdu v iných veciach, čo sa týka posúdenia

založenia/nezaloženia ustálenej rozhodovacej praxe iba jedným v zbierke nepublikovaným

rozhodnutím najvyššieho súdu (aj v kontexte argumentácie v 29. bode odôvodnenia tohto

uznesenia, pozn.), sťažovateľkou namietanú interpretáciu najvyšším

súdom, podľa ktorej pri podaní dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 421

ods. 1 písm. a) , t. j. na tom základe, že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, za ustálenú rozhodovaciu prax

sa považuje viacero rozhodnutí najvyššieho súdu, a pri podaní dovolania podľa § 421 ods. 1

písm. b) , t. j. na tom základe, že právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

ešte nebola vyriešená, sa za ustálenú rozhodovaciu prax považuje aj iba jediné rozhodnutie

najvyššieho súdu, nezistil.

32. Napokon pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti svoj názor o tom, že len jediné

v zbierke nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže založiť ustálenú

rozhodovaciu prax, podporila aj záverom vyjadreným v uznesení veľkého senátu

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. novembra 2019, podľa ktorého „...nemá

žiadny zákonný podklad názor, podľa ktorého je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné podľa nielen vtedy, keď a/ sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ale tiež vtedy, b/ keď sa síce

neodklonil, ale podľa názoru vec prejednávajúceho dovolacieho senátu sa odkloniť mal...“,

ústavný súd uvádza, že právnym úvahám (polemikám) majúcim miestami akademický

charakter a vôbec argumentácii sťažovateľky v ústavnej sťažnosti v záujme ďalšieho

rozvoja judikatúry v danom kontexte síce rozumie, avšak táto jej argumentácia výrazne

presahuje hranice ústavnoprávneho prieskumu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

vymedzené jeho predmetom. Kým totiž predmetom riešenia v napadnutom uznesení

najvyššieho súdu bolo, či sťažovateľkou nastolená právna otázka bola alebo nebola

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu už vyriešená, a v nadväznosti na to, či aj len jediné

v zbierke nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu možno považovať za ustálenú

rozhodovaciu prax, tak v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. novembra 2019 najvyšší súd riešil, či je dovolanie prípustné aj v prípade, keď sa

odvolací súd vo svojom rozhodnutí od ustálenej rozhodovacej praxe neodklonil, ale sa

odkloniť mal.

33. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti dovolania podľa v spojení s

písm. c) nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok

dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení

sťažovateľkou označených práv. Ústavný súd prieskumom napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu a porovnaním jeho záverov so závermi sťažovateľkou označených

uznesení najvyššieho súdu v iných veciach nezistil takú nejednotnosť v rozhodovacej

činnosti najvyššieho súdu, čo sa týka posúdenia, či aj len jednotlivé v zbierke

nepublikované rozhodnutie možno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, ktorá by

vyžadovala postúpenie (predloženie) veci na rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu

podľa na účely zjednotenia právnych názorov. Podľa názoru ústavného

súdu tak nepostúpením veci na rozhodnutie veľkému senátu podľa nemohlo

dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty a požiadavky predvídateľnosti práva, a tým

súčasne základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa dohovoru.

34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56

ods. 2 písm. g) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach dňa 9. júna 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu