Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Obo/98/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky -209

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky

JUDr. Zuzany Ďurišovej a členiek JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Zdenky Kohútovej,

v právnej veci žalobcu: I. L., X., USA, zastúpeného Mgr. I.. M. O., advokátom, K., 811 07

Bratislava, proti žalovanému: X., a. s., Nám. X., 811 06 Bratislava, zastúpenému JUDr. P. K.,

advokátom, V., X. Bratislava, o zaplatenie

1 893 828,30 Sk s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

Bratislava zo dňa 20. júna 2007 č. k. -178 v znení opravného uznesenia zo dňa

25. septembra 2007 č. k. -189, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. júna 2007 č. k. -178

v znení opraveného uznesenia zo dňa 25. septembra 2007 č. k. -189 v napadnutej

časti m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

Výrok o trovách konania m e n í tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému

na účet jeho advokáta 113 802,60 Sk náhrady trov konania na súde prvého stupňa.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému na účet jeho advokáta 153 147 Sk náhrady

trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi v 1. rade 1 893 828,30 Sk s 18% úrokom z omeškania p. a. od 9.3.2002

do zaplatenia a 205 526 Sk náhrady trov konania na účet právneho zástupcu. Konanie

o návrhu žalobcu v 2. rade zastavil a uložil mu povinnosť zaplatiť žalovanému na účet

právneho zástupcu 2000 Sk náhrady trov konania.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca v 1. rade ako majiteľ 11 131 akcií,

vydaných spoločnosťou S., a. s., IČO: X., ako emitentom, ISIN C. v menovitej hodnote po

1000 Sk, využil povinnú ponuku na prevzatie akcií vyhlásenú žalovaným a dňa 8.3.2002 mu

tieto akcie predal za cenu 514 Sk za jednu akciu. Pretože žalobca v 1. rade má za to, že

žalovaný pri uskutočnení ponuky nepostupoval v súlade s ustanovením § 118 ods. 3 zákona č.

v pôvodnom znení účinnom

do 30.6.2002, domáha sa voči nemu zaplatenia sumy 1 893 828,30 Sk z titulu náhrady škody

podľa a nasl. , ktorá mu mala vzniknúť ako rozdiel medzi

žalovaným vyhlásenou a zaplatenou cenou 514 Sk za akciu a riadne určenou cenou povinnej

ponuky vo výške 684,14 Sk za akciu pri predanom počte 11 131 akcií. Žalovaný namietal,

že povinnú ponuku na prevzatie platnú od 7.2.2002 do 8.3.2002 realizoval v súlade

s ustanovením § 118 ods. 3 cit. zákona, podľa ktorého ponúkaná cena akcií pri povinnej

ponuke nemôže byť nižšia, ako bola priemerná cena dosiahnutá na burze cenných papierov

za posledných šesť mesiacov pred získaním podielu na hlasovacích právach podľa odseku 1,

a zároveň nemôže byť nižšia ako 50 % hodnoty čistého obchodného imania pripadajúceho

na jednu akciu podľa poslednej účtovnej závierky overenej audítorom v čase zverejnenia

ponuky. Podľa údajov B. bolo zobchodovaných 728 kusov akcií S., a. s.,

v objeme spolu 307 835 Sk, čomu zodpovedá priemerná vážená cena 422,85 Sk. Na S. bolo

prevedených 69 kusov za priemernú váženú cenu 497,39 Sk. Podľa poslednej účtovnej

závierky overenej audítorom, polovica čistého obchodného imania pripadajúca na jednu akciu

predstavuje sumu 514 Sk. Takto vypočítanú cenu odsúhlasil aj Úrad pre finančný trh

vo svojom rozhodnutí UFT – 006/2002SPNP zo dňa 06.02.2002. Odvolávajúc sa na vyššie

uvedené má žalovaný za to, že postupoval pri určení ponúkanej ceny v súlade s citovaným

zákonným ustanovením. Súd skúmal splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu

podľa a dospel k záveru, že žalovaný porušil zákon, keď

ponúkanú cenu akcií pri povinnej ponuke vypočítal iba z kurzotvorných (anonymných)

obchodov, a nie aj z priamych obchodov, kedy by priemerná cena predstavovala 684,14 Sk,

čo je rozdiel 170,14 Sk na akciu, pretože takýto výklad nemá oporu v zákone.

K predloženému rozhodnutiu Úradu pre finančný trh uviedol, že toto nie je voči žalobcovi

účinné ani záväzné a nie je ním viazaný ani súd. Za správnosť ponúkanej ceny zodpovedá

žalovaný a tejto zodpovednosti ho nemôže zbaviť rozhodnutie Úradu.

Súd preto dospel k záveru, že uplatnený nárok na náhradu škody je dôvodný v celom

rozsahu, a to vrátane úroku z omeškania vo výške 18 % ročne od 8.3.2002, teda od

posledného dňa platnosti povinnej ponuky do zaplatenia a žalobe žalobcu v 1. rade s odkazom

na ustanovenia § 373 a nasl., § 369 v spojení s § 502 v znení účinnom do 31.1.2004

v celom rozsahu vyhovel. Súčasne rozhodol o zastavení konania

o návrhu žalobcu v 2. rade z dôvodu jeho späťvzatia. O trovách konania o návrhu žalobcu

v 1. rade rozhodol podľa tak, že mu ako úspešnému účastníkovi priznal ich

náhradu voči žalovanému v celkovej výške 205 526 Sk. O trovách konania o návrhu žalobcu

v 2. rade rozhodol podľa druhá veta tak, že žalovanému priznal ich náhradu

vo výške 2000 Sk.

Proti tomuto rozsudku v časti uloženej povinnosti zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu

1 893 823,30 Sk s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania podal žalovaný odvolanie.

Uviedol, že medzi účastníkmi nebol spor o skutkových okolnostiach prípadu, ale sporný je iba

výklad ustanovenia § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, a to v otázke, či pri výpočte

priemernej ceny pri povinnej ponuke mali byť zohľadnené ceny všetkých burzových

obchodov, alebo iba ceny anonymných kurzotvorných obchodov. Od posúdenia tejto právnej

otázky závisí aj posúdenie, či žalovaný pri stanovení ceny povinnej ponuky porušil alebo

neporušil zákon. Žalovaný pri výpočte ceny vychádzal z výkladu zodpovedajúcemu vtedajšej

obchodnej praxi a rozhodovacej praxi Úradu pre finančný trh, podľa ktorého do základu pre

výpočet ceny sa započítali iba ceny anonymných obchodov. Namietal konštatovanie súdu,

že takémuto výkladu nenasvedčuje žiaden právny predpis a jeho pochybenie vidí v tom,

že nepoužil logický výklad zodpovedajúci účelu zákona. Ním bolo stanoviť transparentným

spôsobom pravidlá pre výpočet ceny povinnej ponuky, čomu prirodzene zodpovedá použitie

iba anonymných obchodov. Len pri nich je zabezpečený mechanizmus objektívnej tvorby

ceny zodpovedajúcej rovnováhe ponuky a dopytu bez možnosti vplyvu externých faktorov

a s minimalizovanou možnosťou manipulácie. Pri anonymných kurzotvorných obchodoch

sa účastníci obchodu nepoznajú a ich pokyny páruje objektívny algoritmus obchodného

systému burzy. Takéto mechanizmy pri iných burzových obchodoch nefungujú. Pri

zohľadnení priamych obchodov pri výpočte ceny povinnej ponuky by teda veľkí hráči

kapitálového trhu mohli ceny povinných ponúk ovplyvňovať technicky jednoduchým

a legálnym spôsobom na ujmu prijímateľov ponuky – teda na ujmu práve tých účastníkov

kapitálového trhu, na ktorých ochranu bol inštitút povinnej ponuky implementovaný do nášho

právneho poriadku. Preto zohľadnenie priamych obchodov je v rozpore s účelom právnej

úpravy a aj v rozpore s logickým výkladom sporného ustanovenia zákona. Žalovaný pri

stanovení ceny povinnej ponuky postupoval dobromyseľne a v súlade s obvyklým výkladom

zákona, ktorý mu bol známy, pričom tento názor mu aj výslovne odobril vtedajší štátny orgán

dohľadu nad kapitálovým trhom. Právnu povinnosť preto neporušil a nezodpovedá za škodu

spočívajúcu v rozdiele medzi peniazmi, ktoré žalobca obdržal, a ktoré by obdržal v prípade,

keby bol pri stanovení ceny povinnej ponuky použitý iný výklad zákona. Má za to, že súd

prvého stupňa nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 118 ods. 3 ZCP a následkom

toho prijal nesprávny právny záver o porušení povinnosti na strane žalovaného. Žiada, aby

odvolací súd zmenil v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh zamietne

a žalobcovi uloží povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne

správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Ako už konštatoval žalobca, nie sú

sporné skutkové okolnosti prípadu, iba výklad ustanovenia § 118 ods. 3 ZCP. Žalobca

považuje výklad, ku ktorému dospel súd prvého stupňa za správny s tým, že súd nemôže byť

viazaný rozhodovacou praxou správneho orgánu. Úvahy žalovaného, ktorými spochybňuje

správnosť výkladu súdu, podľa neho nevychádzajú zo znenia a významu zákona, a preto ani

nemôžu byť odvolacími dôvodmi. Navyše nevyvracajú skutočnosť, že zákon v tomto prípade

nerozlišuje medzi jednotlivými kategóriami obchodov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo veci konal ako súd odvolací (§ 10 ods. 2

), prejednal vec v rozsahu podľa na nariadenom pojednávaní podľa

a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Pre posúdenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa je rozhodujúci

výklad ustanovenia o cenných papieroch v jeho

pôvodnom znení, ktorý je medzi účastníkmi sporný, a z ktorého vyplynie záver, či žalovaný

porušil právny predpis, čo je jedným zo zákonných predpokladov pre vznik nároku

na náhradu uplatnenej škody v zmysle a nasl. v spojení s

ods. 1 ZCP.

Podľa § 118 ods. 3 ZCP, ponúkaná cena akcií pri povinnej ponuke nemôže byť nižšia,

ako bola priemerná cena dosiahnutá na burze cenných papierov za posledných šesť mesiacov

pred získaním podielu na hlasovacích právach podľa odseku 1, a zároveň nemôže byť nižšia

ako 50 % hodnoty čistého obchodného imania pripadajúceho na jednu akciu podľa poslednej

účtovnej závierky overenej audítorom v čase zverejnenia ponuky.

Podstatou problému je výklad pojmu „priemerná cena dosiahnutá na burze cenných

papierov“, a to v tom zmysle, či má byť vypočítaná iba z anonymných, teda kurzotvorných

obchodov, alebo aj z obchodov priamych. Žalovaný pri výpočte ponúkanej ceny vychádzal

iba z cien anonymných obchodov, čo považoval za správne aj Úrad pre finančný trh, ako to

vyplýva z jeho rozhodnutia zo dňa 6. februára 2002 č. /SPNP, ktorým schválil

návrh oznámenia povinnej ponuky v znení predloženom žalovaným, teda vrátane ceny 514 Sk

za jednu akciu. Tá bola určená vo výške 50 % hodnoty čistého obchodného imania

pripadajúceho na jednu akciu podľa poslednej overenej účtovnej závierky, pretože bola vyššia

ako priemerná cena kurzotvorných obchodov. Treba súhlasiť s konštatovaním súdu prvého

stupňa, že v tomto prípade nejde o rozhodnutie, ktorým by bol súd viazaný v zmysle § 135

ods. 1 , ale súd z neho môže vychádzať v zmysle . Úrad pre finančný trh

svoje stanovisko podrobne zdôvodnil aj v odpovedi zo dňa 7. marca 2002 na podnet žalobcu,

ktorým žiadal preveriť primeranosť ponúkanej ceny pri povinnej ponuke, a v ktorom výslovne

uviedol, že s odkazom na ustanovenie § 7 ods. 7 ZCP cena akcií je ich kurzom, pričom nie je

sporné, že kurzotvornými obchodmi sú iba obchody anonymné. Z tohto právneho názoru,

s ktorým sa odvolací súd stotožnil, potom vyplýva, že žalovaný pri uskutočnení povinnej

ponuky neporušil žiadne ustanovenie zákona o cenných papieroch, takže neboli splnené

zákonné podmienky pre vznik žalobou uplatneného nároku na náhradu škody.

Vzhľadom na uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že v danej veci nie sú splnené

podmienky ani na potvrdenie, ani na zrušenie napadnutého rozsudku, pretože súd prvého

stupňa síce dostatočne zistil skutkový stav, ale jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia, preto podľa jeho rozhodnutie v napadnutej časti zmenil tak,

že žalobu zamietol ako neopodstatnenú.

Pretože odvolací súd menil rozsudok súdu prvého stupňa, rozhodoval znova aj

o trovách konania na súde prvého stupňa ( ) a úspešnému žalovanému priznal

ich náhradu podľa . Jeho účelne vynaložené trovy pozostávajú z trov

právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. z titulu odmeny za tri úkony právnej

služby (prevzatie a príprava zastúpenia, účasť na pojednávaní dňa 3.3.2004 a vyjadrenie

k žalobe z 30.3.2004) po 16 440 Sk zvýšenej o 19 % DPH a 3 x 136 Sk paušálnej náhrady

a podľa vyhlášky č. z titulu odmeny za 4 úkony právnej služby (porada

s klientom pri zmene advokáta a účasť na pojednávaniach 14.3.2007 – odročené, 30.5.2007

a 20.6.2007 – vyhlásený rozsudok) 2 x po 16 450 Sk, 1x ½ odmeny, t.j. 8225 Sk

a 1x ¼ odmeny, t.j. 4112,50 Sk zvýšenej o 19 % DPH a paušálnej náhrady 1 x 150 Sk

a 4 x 178 Sk, čo predstavuje spolu 113 802,60 Sk. Žalovaný si uplatnil aj odmenu za účasť

na pojednávaní dňa 1.6.2005, toto pojednávanie však bolo súdom vopred zrušené.

V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal odvolací súd podľa § 142 ods. 1

v spojení s náhradu trov odvolacieho konania. Tie pozostávajú jednak

zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie vo výške 113 628 Sk a jednak z trov právneho

zastúpenia podľa vyhlášky č. z titulu odmeny za dva úkony právnej služby

(podanie odvolania a účasť na odvolacom pojednávaní) po 16 450 Sk zvýšenej o 19% DPH

a paušálnej náhrady vo výške 178 Sk a 190 Sk, čo predstavuje spolu 153 147 Sk. Prisúdenú

náhradu je žalobca povinný zaplatiť advokátovi žalovaného ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 23. júla 2008

JUDr. Zuzana Ď u r i š o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: M. B.