Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 293/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátkou Mgr. Zuzanou

Bdžochovou, Palkovičova 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , a a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -432 z 10. mája 2011 v časti výroku

o náhrade trov odvolacieho konania, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. novembra 2018 v časti výroku, ktorým dovolanie

odmietol, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základných práv

podľa , a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie

odvolacieho súdu“ alebo „napadnutý postup krajského súdu“), rozsudkom krajského súdu

č. k. -432 z 10. mája 2011 v časti výroku, ktorým krajský súd nepriznal

navrhovateľovi (manžel sťažovateľky) právo na náhradu trov odvolacieho konania (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“),

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie dovolacieho súdu“ alebo

„napadnutý postup najvyššieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. novembra 2018 v časti výroku, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu“).

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi v súlade

s Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 a čl. X bodom 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k rozvrhu

práce. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) rozvrhu práce bola vec sťažovateľky 17. októbra

2019 prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II

bodu 3 rozvrhu práce členom štvrtého senátu ústavného súdu pracujúceho v zložení

Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že Okresný súd

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozhodol v právnej veci žalobcu manžela

sťažovateľky (ďalej len „žalobca“) proti žalovanej Slovenskej

republike (ďalej len „žalovaná“) tak, že žalovanú zaviazal zverejniť ospravedlnenie

žalobcovi za zásah do jeho práv na ochranu osobnosti v dôsledku zverejnenia rozhodnutia

o pozastavení výkonu funkcie exekútora, ktoré nebolo právoplatné, zaviazal ju na náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 6 000 000 Sk a na náhradu trov konania v prospech žalobcu.

Obaja účastníci konania sa proti rozhodnutiu okresného súdu odvolali. Krajský súd rozhodol

10. mája 2011 napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Po vyhlásení rozsudku krajského súdu žalobca 8. júna 2011 zomrel. Krajský súd

doručil rozhodnutie o odvolaní okresnému súdu 10. júna 2011. Napadnuté rozhodnutie

krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 1. augusta 2011. Sťažovateľka ako vdova

po žalobcovi podala 31. augusta 2011 dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského

súdu v časti výroku o náhrade trov konania. Následne 23. decembra 2011 podala dovolanie

proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu aj žalovaná. Najvyšší súd rozhodol

napadnutým uznesením 22. novembra 2018 tak, že dovolanie podané sťažovateľkou

odmietol, konanie dovolacieho súdu žalovanej zastavil a žalovanej nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania.

5. Sťažovateľka namieta, že napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu

došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva

na prejednanie veci v primeranej lehote, ďalej k zásahu do jej práva na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a do práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru z dôvodu,

že krajský súd otázku nároku na náhradu trov konania neposúdil správne a neprihliadol

na okolnosti daného prípadu. Žalobca po podaní odvolania zaplatil súdny poplatok

za odvolanie vo výške 21 419 eur, pričom žalovaná bola zo zákona oslobodená od platenia

súdnych poplatkov. Túto skutočnosť krajský súd vôbec nezohľadnil a žiadnemu

z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. Podľa sťažovateľky napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu je, čo sa týka výroku o náhrade trov odvolacieho konania,

nezrozumiteľné, nepreskúmateľné, arbitrárne a odporuje právu na spravodlivý súdny proces.

6. K napadnutému postupu a rozhodnutiu dovolacieho súdu uvádza, že tým, že jej

dovolanie odmietol ako podané neoprávneným subjektom podľa § 447 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

posudzoval vec reštriktívne a formalisticky. Najvyšší súd poukázal na rozhodnutie

R 53/1996, v zmysle ktorého právo na ochranu osobnosti je späté s osobou žalobcu

a v prípade jeho smrti nemožno v takomto konaní pokračovať s dedičmi žalobcu,

ale konanie je potrebné zastaviť. Sťažovateľka argumentuje, že dovolací súd sa žiadnym

spôsobom nevysporiadal s otázkou, že sťažovateľka sa v dovolacom konaní domáhala

prieskumu záverov krajského súdu týkajúcich sa náhrady trov konania ako majetkového

práva, ktoré nie je právom spätým výlučne s osobou žalobcu a prechádza na dedičov, preto

v tejto časti konania mal najvyšší súd pripustiť sťažovateľku ako účastníčku konania.

Z tohto dôvodu aj napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu je nepreskúmateľné, trpí

nedostatkom odôvodnenia, nie je presvedčivé, čo je v rozpore so základným právom na

spravodlivý súdny proces a v rozpore s , a .

7. Sťažovateľka namieta aj prieťahy v konaní na krajskom súde, ako aj na najvyššom

súde. Konanie odvolacieho súdu trvalo viac ako 4 a pol roka, konanie na dovolacom súde

trvalo viac ako 6 rokov ku dňu vydania rozhodnutia dovolacieho súdu.

8. Sťažovateľka doslovne uvádza: „Vzhľadom na špecifiká danej veci, kedy môj

zosnulý manžel síce dosiahol úspech vo veci samej, avšak priznanej satisfakcie sa nedožil,

a následne vznikla aj ďalšia majetková ujma z titulu vzniknutých trov konania a súdnych

poplatkov zaplatených v prospech štátu, t.j. zaplatených na účet a v prospech

odporcu/žalovaného, som presvedčená, že z hľadiska materiálnej ochrany práv

a zákonnosti, je takýto stav neakceptovateľný.“

9. Napokon sťažovateľka uzatvára, že v namietaných súdnych konaniach došlo

k porušeniu jej práva na spravodlivé, verejné a v primeranej lehote zákonné prejednanie

veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom a práva na súdnu ochranu, práva

na nezávislý a nestranný súd, práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v prítomnosti účastníka a ďalej k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného

života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 19

ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1

.

10. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom takto:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. , právo na súdnu

ochranu a inú právnu ochranu podľa ,

, na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. , základné ľudské

právo a slobody podľa ,

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. mája 2011 č. k.:

- 432 v časti výroku, ktorým nepriznal navrhovateľovi právo na náhradu trov

odvolacieho konania, a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

22. novembra 2018 sp. zn.: v časti výroku, ktorým odmietol dovolanie

, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. mája 2011 č. k.: -432

v časti výroku, ktorým nepriznal navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho

konania, a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. novembra 2018

sp. zn.: v časti výroku, ktorým odmietol dovolanie , sa

zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Bratislave a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje,

aby obnovili stav pred porušením práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov a nákladov konania, ktoré je

porušovateľ povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

11. Sťažovateľka zároveň ústavný súd požiadala o rozhodnutie o dočasnom opatrení,

ktorým by sa odložila vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

rozhodnúť o dočasnom opatrení, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom a ak by výkon

napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal pre sťažovateľa väčšiu

ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám, najmä uloží orgánu verejnej moci, ktorý podľa

sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa

dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom.

17. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

21. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Podstatou podanej ústavnej sťažnosti je tvrdené porušenie sťažovateľkinho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa a práva na

rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru

napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu v časti rozhodovania o trovách

konania a napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu z dôvodu formalistického

výkladu procesných predpisov týkajúcich sa procesného nástupníctva v konaní o ochrane

osobnosti, neprihliadnutia na majetkový charakter otázky náhrady trov konania a z toho

plynúceho popierania materiálneho chápania práva na spravodlivé súdne konanie.

Rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj dovolacieho súdu v napadnutých častiach sú

nepreskúmateľné, neodôvodnené a vykazujú znaky arbitrárnosti. Namieta aj zbytočné

prieťahy v oboch napadnutých konaniach.

23. Sťažovateľka v texte ústavnej sťažnosti namieta porušenie viacerých článkov

(bod 9 tohto uznesenia). Ústavný súd v zmysle petitu formulovaného sťažovateľkou

ustálil predmet ústavnoprávneho prieskumu tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a dohovoru postupom

a rozhodnutím odvolacieho súdu

24. Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu pri rozhodovaní o náhrade

trov konania a namietanému rozhodnutiu krajského súdu v časti výroku, ktorým krajský súd

nepriznal účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania, ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka nebola účastníčkou napadnutého konania na krajskom súde. Po smrti

žalobcu u nej nedošlo ani k procesnému nástupníctvu v konaní, pretože išlo o konanie

týkajúce sa ochrany osobnosti. Práva uplatňované žalobou o ochranu osobnosti sú späté

s osobou žalobcu, pričom jeho smrťou neprechádzajú na dedičov (porov. rozsudok

najvyššieho súdu č. k. z 31. januára 1996).

25. Ústavný súd konštantne rozhoduje (z aktuálnych rozhodnutí napríklad sp. zn.

, , ), že ústavnú sťažnosť môže úspešne

uplatniť sťažovateľ vtedy, ak medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím porušovateľa

existuje príčinná súvislosť vo vzťahu k osobe sťažovateľa. Takýto vzťah typicky neexistuje

vtedy, ak sťažovateľ nie je účastníkom alebo stranou napadnutého konania, resp.

rozhodnutia. Rovnako je ústavným súdom ustálené, že domáhať sa ochrany základných práv

na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba len v záujme ochrany svojich

základných práv alebo slobôd, čo v zásade znamená, že v procesoch predchádzajúcich

konaniu o ústavnej sťažnosti bol sťažovateľ ich účastníkom alebo stranou.

26. Z uvedených dôvodov napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu nemohlo

zasiahnuť do označených práv sťažovateľky, pretože nebola účastníčkou napadnutého

konania, a teda v tejto časti ústavný súd rozhodol o odmietnutí ústavnej sťažnosti z dôvodu

jej podania zjavne neoprávnenou osobou podľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom

súde.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím dovolacieho súdu

27. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické (), a preto ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne.

28. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

29. Sťažovateľka namieta, že dovolací súd vydaním napadnutého rozhodnutia porušil

jej právo na spravodlivý proces, pretože sa vecne jej dovolaním nezaoberal, ale odmietol ho

ako podané neoprávnenou osobou.

30. Ústavný súd sa na účely posúdenia uvedených námietok sťažovateľky oboznámil

s obsahom napadnutého rozhodnutia, a to v časti, ktorou bolo dovolanie sťažovateľky

odmietnuté.

31. Najvyšší súd uviedol, že prípustnosť dovolania má všeobecne stránku objektívnu

a subjektívnu. Objektívna stránka sa vzťahuje na vecný aspekt prípustnosti dovolania, t. j. či

rozhodnutie, proti ktorému smeruje, má znaky rozhodnutia, proti ktorému zákon pripúšťa

podanie dovolania. Subjektívna stránka prípustnosti dovolania zohľadňuje osobný aspekt

osoby, ktorá dovolanie podala. Objektívnu stránku prípustnosti dovolania možno riešiť až

po tom, ako súd ustáli, že dovolanie je subjektívne prípustné. Ak dovolanie nebolo podané

subjektom na to oprávneným, súd neposúdi prípustnosť dovolania z vecnej stránky.

V prípade sťažovateľky ako dovolateľky najvyšší súd ustálil, že jednak nebola procesne

stranou konania pred odvolacím súdom a z dôvodu smrti žalobcu jej nevznikol ani nárok

na vstup do konania ako jeho právny nástupca. Predmetom konania pred odvolacím súdom

bol nárok vyplývajúci z ochrany osobnosti a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá

zásahom do práv na ochranu osobnosti žalobcovi vznikla. Smrťou osoby uplatňujúcej tieto

práva zaniklo jej procesné postavenie účastníka konania, pričom z povahy tohto práva ako

práva spätého s osobou žalobcu vyplýva, že neprešlo na jeho právneho zástupcu. Uvedený

záver najvyšší súd podporil aj judikátom R 53/1996: „Právo na ochranu osobnosti je právo

osobnej povahy, ktoré zaniká smrťou fyzickej osoby a neprechádza na dedičov. Preto ak

žalobca v priebehu konania zomrie, súd konanie zastaví podľa Osobám

uvedeným v ustanovení § 15 O. z. vzniká originálne právo na ochranu osobnosti smrťou

fyzickej osoby, do práv ktorej bolo zasiahnuté.“

32. Ústavný súd konštatuje, že tento záver najvyššieho súdu je legitímny, rozhodnutie

v napadnutej časti nemožno považovať za arbitrárne, resp. nedostatočne odôvodnené

a korešponduje s ustálenou súdnou praxou (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. júna 1997, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. septembra 2008).

33. Sťažovateľka napadla postup a rozhodnutie dovolacieho súdu z dôvodu,

že podaným dovolaním sa domáhala prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách

konania, ktoré podľa jej názoru je majetkovým právom a dovolací súd ju v tejto časti

konania mal pripustiť ako právneho nástupcu žalobcu, pretože v prípade majetkových práv

procesné nástupníctvo patrí právnemu nástupcovi účastníka konania, v tomto prípade

dedičovi. Ústavný súd k tomuto uvádza, že rozhodovanie o trovách konania je akcesorické

k tzv. hlavnému žalovanému nároku a je ním podmienené. V prípade, ak sa v konaní o veci

samej vyskytne neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorá má za následok

nemožnosť pokračovať v konaní o veci samej, vzhľadom na podmienenosť rozhodovania

o trovách konania konaním o veci samej nemožno pripustiť možnosť pokračovania v konaní

iba v časti týkajúcej sa trov konania. Tento záver možno aplikovať aj na prípad

sťažovateľky, keďže sa domáhala vstupu do konania, v ktorom jej procesné nástupníctvo

vzhľadom na charakter uplatneného nároku nesvedčalo.

34. Sťažovateľka poukazovala aj na špecifickosť svojho prípadu (strata procesnej

subjektivity žalobcu po vynesení rozsudku odvolacieho súdu), čo dovolací súd nezohľadnil

a postupoval prísne formalisticky. Namietala porušenie základných princípov zakotvených

v , najmä princíp rovnosti sporových strán, výkladový princíp,

princíp použiteľnosti analógie a dotvárania práva súdom. Ústavný súd konštatuje,

že aplikácia uvedených princípov na konkrétny prípad nemôže ísť proti doslovnému zneniu

zákona ( ). Princíp použiteľnosti analógie a dotvárania práva možno

aplikovať, ak právna norma neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého možno postupovať.

V prípade sťažovateľky takáto situácia nenastala, pretože jej procesná situácia sa vyriešila

podľa konkrétneho ustanovenia právneho predpisu ( a ), navyše

s prihliadnutím na závery súdnej praxe, teda závery najvyššieho súdu ani v tomto ohľade

neboli prekvapivé, arbitrárne alebo nepreskúmateľné.

35. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(z novších rozhodnutí napr. , ktoré zároveň odkazuje na staršie rozhodnutia

, tiež napr. , , , ).

36. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

nedošlo k porušeniu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a preto

ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre zjavnú neopodstatnenosť.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím dovolacieho súdu

37. Okrem porušenia práva na spravodlivý proces sťažovateľka namieta aj porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie

veci v primeranej lehote z dôvodu, že najvyšší súd rozhodoval o jej dovolaní viac ako 7

rokov, t. j. od podania dovolania sťažovateľkou 31. augusta 2011 do vydania rozhodnutia

dovolacieho súdu 22. novembra 2018.

38. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,

ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte

mohlo trvať (napr. , ). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti

ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), pretože konanie o takej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je

spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je

akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri

Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3.

2009)].

39. Sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť na poštovú prepravu 18. marca 2019.

O podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd vydaním napadnutého uznesenia 22. novembra

2018, ktoré jej bolo doručené 18. januára 2019, keď nadobudlo aj právoplatnosť. V čase

podania ústavnej sťažnosti bola sťažovateľkina vec právoplatne rozhodnutá, čím jej právna

neistota bola odstránená, preto nemožno ústavnej sťažnosti vyhovieť ani v tejto časti.

40. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru

odmietol ako zjavne neopodstatnenú [ ].

III.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru rozhodnutím dovolacieho súdu

41. Sťažovateľka sa domnieva, že najvyšší súd ako dovolací súd zasiahol do jej práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle a

dohovoru. Ďalej bližšie nešpecifikuje, akým spôsobom sa tak malo udiať, v jej ústavnej

sťažnosti absentuje konkrétne ústavnoprávne zdôvodnenie namietaného porušenia

uvedeného práva.

42. bližšie nedefinuje pojem „súkromný a rodinný život“. Keďže základné

práva a slobody podľa je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle medzinárodných

zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (, ), ústavný

súd pri vymedzení obsahu uvedených pojmov prihliadal aj na príslušnú judikatúru ESĽP

týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 ods. 1 dohovoru ().

43. V zmysle čl. 8 ods. 1 dohovoru je štát povinný jednak zdržať sa akýchkoľvek

neoprávnených zásahov do súkromného a rodinného života (Libert v. France, § 40 – § 42),

ide teda o negatívny záväzok štátu (Kroon and Others v. the Netherlands, § 31). Na druhej

strane judikatúra ESĽP pri výklade čl. 8 ods. 1 dohovoru vyvodila aj pozitívny záväzok

štátu poskytnúť ochranu hodnotám ako súkromie, a to aj vo vzťahoch medzi jednotlivcami

navzájom (Evans v. the United Kingdom [GC], § 75).

44. V prejednávanej veci sťažovateľka primárne rozporuje rozhodnutie najvyššieho

súdu z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces. Namietané porušenie v tomto ohľade

ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnené (bod 36 tohto uznesenia). Inú

argumentáciu, akým spôsobom malo byť zasiahnuté do jej súkromného a rodinného života,

sťažovateľka nešpecifikovala. Ústavný súd posúdil možnosť porušenia práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života vo vzťahu k možnému porušeniu práva

na spravodlivý proces, čo vyústilo do odmietnutia ústavnej sťažnosti v časti namietaného

porušenia práva podľa dohovoru a pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

45. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu