Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 286/2020
PDF · 452.1 KB
No categories available
IV. ÚS 286/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Ing. JUDr. Bohumila Husťáka,
súdneho exekútora, Žriedlová 3, Košice, IČO 17 072 735, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Hopferova, s. r. o., Bajzova 2, Košice, v mene ktorej koná advokátka
a konateľka JUDr. Martina Hopferová, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 190/2005 a jeho uznesením
z 29. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Ing. JUDr. Bohumila Husťáka o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť Ing. JUDr. Bohumila Husťáka, súdneho exekútora,
Žriedlová 3, Košice, IČO 17 072 735 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom
Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Er 190/2005 a jeho uznesením z 29. novembra 2019 (ďalej len „namietané
uznesenie“).
2. Sťažovateľ uviedol, že oprávnený EX CREDIT s. r. o. sa uňho ako u súdneho
exekútora domáhal vymoženia pohľadávky vo výške 28 854 Sk s príslušenstvom proti
povinnej . Poverenie na vykonanie exekúcie bolo okresným súdom
vydané 16. júna 2005. Oprávnený doručil 31. júla 2013 okresnému súdu návrh na zmenu
súdneho exekútora a žiadal, aby namiesto pôvodne povereného súdneho exekútora, t. j.
sťažovateľa, poveril okresný súd vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého.
3. Okresný súd uznesením sp. zn. 8 Er 2562/2012 z 29. novembra 2013 návrhu
oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a zároveň poveril nového súdneho exekútora
vykonaním predmetnej exekúcie. O trovách exekúcie malo byť rozhodnuté samostatným
uznesením. Sťažovateľ predložil okresnému súdu 25. októbra 2013 vyčíslenie svojich
exekučných trov vo výške 171,48 eur.
4. Okresný súd vydal 5. marca 2019 uznesenie, ktorým sťažovateľovi náhradu trov
exekúcie nepriznal. O sťažnosti podanej sťažovateľom rozhodol okresný súd napadnutým
rozhodnutím tak, že ju zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol,
že postupoval podľa § 243k Exekučného poriadku, v zmysle ktorého patria trovy
pôvodnému súdnemu exekútorovi v rozsahu, v akom boli plnenia vymožené alebo prijaté
z majetku povinného do rozhodnutia o zmene súdneho exekútora použité na uspokojenie
nárokov exekútora, pričom podstatným ukazovateľom na určenie náhrady trov má byť
výška vymoženého alebo prijatého plnenia z majetku povinného. Ďalej okresný súd
konštatoval, že podľa právnej úpravy účinnej od 1. apríla 2017 pri zmene exekútora
a pri vylúčení exekútora sa má uplatňovať pravidlo, že na trovy má nárok len neskorší
exekútor. Exekútorovi, ktorý nič nevymohol, sa nemajú priznať žiadne trovy.
5. S posúdením veci okresným súdom sa sťažovateľ nestotožňuje, pretože v tomto
prípade bolo potrebné aplikovať § 44 ods. 11 Exekučného poriadku účinného do 31. marca
2017. Odkazuje aj na § 243j Exekučného poriadku, ktorý dáva súdu možnosť aplikovať
dôvody hodné osobitného zreteľa, a teda možnosť rozhodnúť, že ak exekútor poruší svoje
povinnosti v exekúcii, ktorá sa zastavila, nemá nárok na náhradu trov exekúcie. Sťažovateľ
však uvádza, že sa nedopustil žiadneho pochybenia, k zmene exekútora došlo bez jeho
zavinenia na návrh oprávneného, vykonal všetky prvotné úkony nevyhnutné so začatím
exekúcie, ktoré musel odovzdať novému exekútorovi, pričom okresný súd rozhodol
o trovách exekúcie až po piatich rokoch a medzičasom došlo k zmene právnej úpravy.
Pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie okresný súd podľa sťažovateľa nepostupoval
v zmysle zákonných ustanovení, a preto došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.
6. Sťažovateľ tiež uvádza, že si je vedomý toho, že „Ústavný súd môže považovať
trovy exekúcie súdneho exekútora, ktorých priznanie je predmetom tejto sťažnosti
za bagateľný nárok. Je však potrebné poukázať na skutočnosť, že ten istý oprávnený podal
návrh na zmenu exekútora vo svojich spisoch v počte cca 4.000. Takáto rozhodovacia
činnosť exekučného súdu, ktorá je v priamom rozpore s Exekučným poriadkom, pokiaľ
sa bude opakovať v 4.000 spisoch už bude predstavovať zásadný zásah do majetkovej sféry
sťažovateľa. Sťažovateľ sa domnieva, že sa jedná o cielené konanie oprávneného, ktorý
súdneho exekútora na jeho náklady nechal urobiť všetky lustrácie majetku povinných
a následne navrhol zmenu exekútora na s ním spriaznený subjekt, u ktorého bez toho, aby
na to vynaložil náklady (nakoľko tento už lustrácie robiť nemusel), dal exekúciu
pravdepodobne zastaviť. Vynaložené náklady pritom pôvodnému súdnemu exekútorovi nikto
nenahradí. Sťažovateľ si dovoľuje uviesť, že podľa Exekučného poriadku v znení účinnom
do 31.03.2017 nebola zmena exekútora sankciou za jeho pochybenie, ale dispozitívnym
rozhodnutím oprávneného, ktorý svoje rozhodnutie zmeniť exekútora nemusel nijako
odôvodniť. Nie je teda žiaduce, aby za týchto okolností pôvodný súdny exekútor (pokiaľ
konal, ale napriek tomu nemohol pohľadávku vymôcť) znášal finančné náklady takéhoto
rozhodnutia oprávneného.“.
7. S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. I Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 29.11.2019 pod
sp. zn. 8Er/190/2005-52 a postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní
8Er/190/2005, porušené boli.
2. Uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 29.11.2019 pod sp. zn.
8Er/190/2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvej
inštancie.
3. Okresný súd Vranov nad Topľou je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v sume 65,33 € na účet právnej zástupkyne sťažovateľa Advokátskej kancelárie
Hopferova s.r.o., so sídlom Bajzova 2, 040 01 Košice vedený v ,
,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
13. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
17. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až § 243k
neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa
predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa
§ 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných
po 1. apríli 2017.
18. Podľa § 243k Exekučného poriadku ak došlo k zmene exekútora alebo
k vylúčeniu exekútora v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017, patria
exekútorovi trovy v rozsahu, v akom boli plnenia vymožené alebo prijaté z majetku
povinného do rozhodnutia o zmene exekútora alebo o vylúčení exekútora použité
na uspokojenie nárokov exekútora v súlade s § 60 v znení účinnom od 1. apríla 2017 alebo
podľa § 127, § 128 a § 164 ods. 1 v znení účinnom do 31. marca 2017.
III.
Právne posúdenie ústavnej sťažnosti
19. Podstatou sťažovateľovej ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že postupom
a napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým neboli sťažovateľovi ako pôvodne
poverenému súdnemu exekútorovi priznané trovy exekúcie, došlo k porušeniu ním
označených práv. Sťažovateľ namieta, že okresný súd neaplikoval na jeho vec správnu
právnu úpravu, že rozhodol o jeho nároku na náhradu trov po uplynutí piatich rokov
a výraznej zmene právnej úpravy.
20. Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, v ktorej zdôrazňuje
dôvodnosť svojej ústavnej sťažnosti napriek tzv. bagateľnosti svojho nároku na náhradu
trov exekučného konania, ktorý bol v konaní pred okresným súdom uplatnený vo výške
171,48 eur, poukazuje na súčasný postoj prezentovaný Európskym súdom pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorého v kontexte rozhodovacej činnosti ústavného súdu
o tzv. bagateľných veciach je analogická aplikácia abstraktnej konštrukcie ratione valoris
aplikovateľnej primárne v konaní o dovolaní aj v konaní o ústavnej sťažnosti bez toho,
aby sa ústavný súd zaoberal jednotlivými námietkami uvedenými v ústavnej sťažnosti,
spochybniteľná. Ústavný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť aj na rozhodnutie ESĽP
vo veci Kľačanová proti Slovenskej republike a na závery v tomto rozhodnutí citované,
podľa ktorých požiadavka, aby bol „prípad“ náležite preskúmaný vnútroštátnym súdom
v zmysle čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru nie je splnená, pokiaľ ústavný súd okrem
abstraktnej konštrukcie tzv. bagateľných vecí nezoberie do úvahy argumenty sťažovateľa,
ktorými odôvodňuje porušenie príslušného článku dohovoru (k tomu pozri rozhodnutie
ESĽP vo veci Kľačanová proti Slovenskej republiky, č. 8394/13, rozsudok z 27. 11. 2018,
§ 30 – § 32). Z uvedeného dôvodu tzv. bagateľnosť veci (predmetu konania) nemôže byť
jediným a nosným dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti (I. ÚS 247/2019).
21. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním ústavnej sťažnosti považuje
za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
22. Sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti označil ako porušený čl. 46 ústavy.
Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti, z toho, ako citoval ustanovenia základných práv, ktoré
mali byť porušené, ako aj z argumentácie sťažovateľa, v ktorej namieta arbitrárnosť,
svojvoľnosť a nesprávnu aplikáciu právnej normy v postupe a namietanom uznesení
okresného súdu, ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru už ústavný súd uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
23. Ústavný súd preskúmal sťažovateľom napadnuté uznesenie okresného súdu,
ktorým mu okresný súd ako pôvodne poverenému exekútorovi nepriznal náhradu trov
exekúcie. Okresný súd v namietanom uznesení po citácii relevantných ustanovení právnych
predpisov uviedol, že z § 243k Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že v prípade
zmeny súdneho exekútora v konaní, ktoré začalo pred 1. aprílom 2017, patria súdnemu
exekútorovi trovy v rozsahu, v akom boli plnenia vymožené alebo prijaté z majetku
povinného do rozhodnutia o zmene exekútora použité na uspokojovanie nárokov exekútora,
pričom podstatným ukazovateľom na určenie náhrady trov exekúcie je výška takto
vymoženého alebo prijatého plnenia z majetku povinného s tým, že pravidlá úhrady trov
pôvodného súdneho exekútora vyplývajú z § 60 ods. 1 Exekučného poriadku účinného
od 1. apríla 2017 alebo podľa § 127, § 128 a § 164 ods. 1 Exekučného poriadku účinného
do 31. marca 2017.
Okresný súd uviedol, že pri zmene exekútora a pri jeho vylúčení je dôvodné,
aby trovy neplatil povinný dvakrát, preto sa podľa novej právnej úpravy uplatňuje pravidlo,
že na trovy má nárok len neskorší exekútor. Okresný súd preto postupoval podľa § 243k
Exekučného poriadku, ktorý upravuje spôsob určenia trov súdneho exekútora v prípade
zmeny v osobe exekútora. Exekútorovi, ktorý nič nevymohol, sa nepriznajú žiadne trovy.
V prípade čiastočného vymoženia pohľadávky si súdny exekútor mal ponechať na trovy
exekúcie časť z vymoženej sumy, ktorá v danom prípade predstavovala sumu 16,60 €.
24. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov
sťažovateľa ako pôvodne povereného exekútora aplikoval na danú situáciu právnu úpravu
v súlade s prechodnými ustanoveniami Exekučného poriadku, svoje rozhodnutie náležite
a logicky odôvodnil. Pri preskúmaní odôvodnenia okresného súdu ústavný súd nezistil taký
výklad alebo aplikáciu právnych predpisov, ktoré by sa vyznačovali arbitrárnosťou alebo
svojvôľou okresného súdu a ktoré by zároveň dosahovali intenzitu spôsobilú zasiahnuť
do práv sťažovateľa, ktoré označil vo svojej ústavnej sťažnosti. Ustanovenie § 243h
Exekučného poriadku síce stanovuje, že exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa
dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017, avšak zákonodarca zároveň uvádza,
že uvedené pravidlo sa aplikuje iba v prípade, ak Exekučný poriadok v § 243i až § 243k
neustanovuje inak. Z uvedeného teda vyplýva, že v prípade zmeny súdneho exekútora
aj v konaní, ktoré začalo pred 1. aprílom 2017, je potrebné postupovať v súlade s § 243k
Exekučného poriadku, ktorý jednoznačne stanovuje, že výška trov pôvodného súdneho
exekútora závisí od výšky vymoženého alebo prijatého plnenia z majetku povinného, ktoré
boli použité na uspokojenie nárokov exekútora podľa pravidiel uvedených v § 60
Exekučného poriadku. Tento výklad a aplikácia právneho predpisu na situáciu sťažovateľa
nevybočujú z rámca ústavnej konformnosti, a preto ústavný súd nemá dôvod do nich
zasiahnuť. K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj v uznesení sp. zn. I. ÚS 50/2020
zo 4. februára 2020, ktorým bola obdobná ústavná sťažnosť totožného sťažovateľa
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
25. Sťažovateľ ďalej namietal, že trvalo päť rokov, kým okresný súd rozhodol
o náhrade jeho trov ako súdneho exekútora. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd
zistil, že k zmene súdneho exekútora došlo uznesením okresného súdu z 29. novembra
2013, v ktorom zároveň okresný súd uviedol, že o trovách pôvodne povereného súdneho
exekútora rozhodne samostatným uznesením. Sťažovateľ si podaním z 25. októbra 2013
vyčíslil svoje exekučné trovy na sumu 171,48 eur. O trovách pôvodného súdneho exekútora,
t. j. sťažovateľa, okresný súd rozhodol až uznesením z 5. marca 2019 vydaným vyšším
súdnym úradníkom v spojení s namietaným rozhodnutím, teda až po uplynutí viac ako
piatich rokov. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že uvedený postup okresného
súdu vyvoláva pochybnosti z pohľadu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení ústavnej sťažnosti však
argumentácia sťažovateľa k namietaniu porušenia týchto práv nesmerovala a ich porušenie
sťažovateľ nežiadal vysloviť ani v petite svojej ústavnej sťažnosti. Ústavný súd je viazaný
návrhom na začatie konania, najmä petitom ústavnej sťažnosti a nebolo by na mieste,
aby na základe vlastnej úvahy dopĺňal alebo domýšľal odôvodnenie ústavnej sťažnosti,
prípadne to, čoho sa sťažovateľ domáha. Navyše, ústavná sťažnosť s naznačeným
zameraním by musela byť podaná pred rozhodnutím okresného súdu trovách sťažovateľa
a obsah rozhodnutia o tejto otázke by neovplyvnila, mohla by však viesť k priznaniu
primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľovi.
26. Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd namietané rozhodnutie ako také, ktoré
spĺňa ústavnoprávne požiadavky súdneho rozhodnutia, nezistil v rámci jeho odôvodnenia
svojvôľu alebo arbitrárnosť, a preto konštatuje, že medzi uznesením okresného súdu
a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nezistil takú príčinnú súvislosť ústavnoprávnej relevancie, ktorá by odôvodňovala
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vyslovenie porušenia označených práv
sťažovateľa. K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj v súvislosti s namietaným
porušením základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorých porušenie sťažovateľ namietal len v súvislosti
s argumentáciou o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
27. Vo vzťahu k označenému základnému právu podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, ktoré
malo byť postupom a rozhodnutím okresného súdu takisto porušené, sťažovateľ neuviedol
žiadne dôvody a ústavný súd musí konštatovať, že medzi týmto ustanovením, ktoré
upravuje podmienky vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva,
a namietaným rozhodnutím okresného súdu o náhrade trov exekúcie neexistuje žiadna
príčinná súvislosť.
28. Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné
zdôrazniť svoj právny názor, podľa ktorého samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku
môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie,
nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené
a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone
exekúcie.
29. Ústavný súd preto v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietol ústavnú sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu