Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 317/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, ,

zastúpenej spoločnosťou PUKAJ, advokátska kancelária s. r. o., Hviezdoslavovo námestie

1661, Dolný Kubín, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Tomáš Pukaj, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj porušenia a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný

Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

zo 14. januára 2020 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -110 z 12. marca 2020

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia a dohovoru postupom

Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. zo 14. januára 2020 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -110 z 12. marca

2020 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že okresný súd

v trestnej veci vedenej proti sťažovateľke ako obvinenej rozhodol trestným rozkazom

sp. zn. z 29. apríla 2015 (ďalej len „trestný rozkaz“) a uznal sťažovateľku

vinnou z prečinu ublíženia na zdraví podľa

v znení neskorších predpisov, za čo jej uložil trest povinnej práce vo výmere 100 hodín

a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo akéhokoľvek druhu v trvaní 18 mesiacov

(ďalej len „trestné konanie“).

2.1 Trestný rozkaz bol sťažovateľke doručený, podľa doručenky založenej v spise

aj podľa vyjadrenia pošty, do jej vlastných rúk 7. mája 2015. Dňa 18. mája 2015

podala sťažovateľka proti trestnému rozkazu odpor, ktorý okresný súd uznesením

č. k. -85 z 24. júna 2015 odmietol ako podaný oneskorene, pričom uviedol,

že trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť 16. mája 2015. Proti tomuto uzneseniu podala

sťažovateľka sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. -101 z 5. augusta

2015 ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení tohto uznesenia krajský súd konštatoval,

že podľa doručenky pripojenej k trestnému rozkazu na č. l. 78 sťažovateľka svojím

podpisom potvrdila, že tento prevzala do vlastných rúk 7. mája 2015, a preto nie je

podstatné, ako bolo prevzatie evidované na internete. Krajský súd zhrnul, že posledný deň

na podanie odporu bol 15. mája 2015 a keďže sťažovateľka podala odpor 18. mája 2015,

podala ho oneskorene.

2.2 Dňa 2. júna 2017 podala sťažovateľka ako odsúdená okresnému súdu návrh

na povolenie obnovy konania (ďalej len „návrh“) v trestnej veci vedenej okresným súdom

pod sp. zn. . Svoj návrh odôvodnila tým, že po právoplatnosti trestného rozkazu

sa objavili nové skutočnosti, ktoré by mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine, pričom

uviedla, že trestný rozkaz doručovaný jej prostredníctvom poštového doručovateľa

do vlastných rúk prevzala 7. mája 2015 jej matka, hoci nemala žiadne splnomocnenie

na preberanie zásielok adresovaných sťažovateľke do vlastných rúk. Sťažovateľka v návrhu

tvrdila, že keďže existencia takého splnomocnenia nebola v priebehu celého konania

preukázaná, nebol jej ako odsúdenej trestný rozkaz doručený zákonným spôsobom.

Vzhľadom na uvedené je sťažovateľka presvedčená, keďže sa o obsahu zásielky, ktorú

jej matka odovzdala, dozvedela až 11. mája 2015, že odpor podala v zákonnej lehote

a trestný rozkaz tak právoplatnosť nenadobudol.

2.3 Okresný súd namietaným uznesením návrh sťažovateľky zamietol podľa § 399

ods. 2 v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), pretože nezistil podmienky obnovy trestného konania podľa

.

2.4 Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú krajský súd

namietaným uznesením doručeným sťažovateľke 12. marca 2020 ako nedôvodnú zamietol

podľa .

3. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti prezentuje tvrdenie, že v predmetnom

konaní boli splnené podmienky pre povolenie obnovy konania, a namieta, že závery,

ku ktorým všeobecné súdy dospeli, boli do takej miery zjavne neopodstatnené a arbitrárne,

že v dôsledku nich došlo k porušeniu jej v bode 1 označených práv.

3.1 Sťažovateľka je toho názoru, že namietané rozhodnutia „sú nepreskúmateľné,

ako aj popierajúce zákon“, pretože súdy sa nevysporiadali so zásadným tvrdením

sťažovateľky, že trestný rozkaz jej nebol riadne doručený, keďže ho prevzala neoprávnená

osoba. Sťažovateľka uvádza, že skutočnosť, že trestný rozkaz prevzala jej matka,

nepochybne preukázala výpoveď matky na pojednávaní konanom 13. apríla 2017 v inej

trestnej veci sťažovateľky, ako aj čestné vyhlásenie poštovej doručovateľky. Sťažovateľka

v podanej ústavnej sťažnosti tvrdí, že súdy túto skutočnosť preukázanú až po právoplatnosti

trestného rozkazu úplne odignorovali a považuje ju za spôsobilú zmeniť rozhodnutie

o jej vine.

3.2 Sťažovateľka okresnému súdu taktiež vytkla, že svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že neuviedla žiadne skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy

osebe alebo v spojení so skutočnosťami skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu, alebo pomerom sťažovateľky, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu. Sťažovateľka za pochybenie považuje aj skutočnosť, že krajský súd

sa s týmto názorom okresného súdu stotožnil.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla,

aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol,

že okresný súd a krajský súd svojím postupom a napadnutými uzneseniami porušili

jej základné práva podľa a a práva podľa

a dohovoru, ako aj , aby zrušil namietané uznesenie okresného

súdu a namietané uznesenie krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

7.1 Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

7.2 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

8.1 Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí

byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

13. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie

jej základného práva na osobnú slobodu podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ako aj porušenie a zákazu diskriminácie podľa

čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. zo 14. januára 2020 a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 12. marca 2020. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho,

že okresný súd nevykonal sťažovateľkou navrhované doplnenie dokazovania (výsluch

matky sťažovateľky), zamietol návrh sťažovateľky na povolenie obnovy konania a následne

krajský súd zamietol jej sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu. Sťažovateľka vo svojej

argumentácii poukázala predovšetkým na tú skutočnosť, že krajský súd sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia plne stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu, čo považuje

za nesprávne a porušujúce označené základné práva.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa a dohovoru uznesením okresného súdu

14. Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že na rozhodnutie

o tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie označených práv sťažovateľky

smeruje proti uzneseniu okresného súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu.

15. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127

ods. 1 a ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

16. zakotvujúci inštitút sťažnosti proti uzneseniu, ktorým

bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy konania (§ 185 a nasl. v spojení s § 402 ods. 3),

poskytuje priestor na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho

prvostupňového všeobecného súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv

a slobôd. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí nadriadenému orgánu,

v tomto prípade krajskému súdu.

17. Sťažovateľka disponovala možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom

pochybení okresného súdu v rámci sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Ochranu

jej právam zaručeným bol teda oprávnený a zároveň povinný poskytnúť

druhostupňový súd. Treba tiež dodať, že sťažovateľka právo podať sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu aj využila a krajský súd o nej riadne rozhodol. Táto skutočnosť vylučuje

právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľky uplatnené proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. zo 14. januára 2020. Ústavný súd preto rozhodol

o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

18. Ústavný súd k vzťahu medzi a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

19. Do obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý

právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

20. Súčasťou obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

).

21. V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (m. m. , ). Z uvedeného však nevyplýva záruka

vydania rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka

úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

22. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne

udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ),

a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ).

23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia

krajského súdu vychádzal aj z obsahu uznesenia okresného súdu v predmetnom konaní

v súlade so svojím ustáleným právnym názorom, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane

(, , ), pretože tieto konania z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Taktiež v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997,

sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného

posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového súdu,

ako aj druhostupňového súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

24. Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom uznesenia okresného súdu, ktorým

zamietol návrh sťažovateľky na povolenie obnovy konania, ako aj s obsahom uznesenia

krajského súdu, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu,

ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

24.1 Okresný súd v namietanom uznesení uviedol, že v konaní o povolení obnovy

konania v zásade neplatí revízny princíp, ale jeho účelom je odstránenie nedostatkov

spočívajúcich v skutkových zisteniach. Toto konanie sa obmedzuje predovšetkým

na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo

dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Ďalej okresný súd zrozumiteľne vysvetlil,

že skutočnosťou súdu skôr neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý

je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci.

Nové skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými

dôkazmi. Dôkazom súdu skôr neznámym sa rozumie najmä taký dôkaz, ktorý nebol

vykonaný v pôvodnom konaní vôbec, prípadne s iným obsahom. V konaní o povolení

obnovy konania nie je možné preskúmať vecnú správnosť rozhodnutia vydaného

v pôvodnom konaní.

24.2 Ústavný súd v súvislosti s predloženou argumentáciou sťažovateľky na tomto

mieste poukazuje najmä na tú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorú považuje

za relevantnú:

«Pokiaľ obhajca na verejnom zasadnutí konanom dňa 14.01.2020 žiadal doplniť

dokazovanie o osobný výsluch matky odsúdenej, ktorá mala podľa tvrdenia obhajoby

prevziať trestný rozkaz, súd jeho návrh podľa § a ods. 3 odmietol,

nakoľko je nesporné, že odsúdená sa v pozícii obvinenej ku skutku pri výsluchu dňa

05.01.2015 priznala a oľutovala ho a z vyjadrenia vedúcej pošty -

(č. l. 84) zo dňa 27.05.2015 jednoznačne vyplýva, že „zásielka

UU613958636SK (totožné označenie zásielky podľa podacieho hárku na č. l. 81)

bola doručená doručovateľkou pošty dňa 07.05.2015. Dátum a podpis adresáta

je uvedený aj na doručenke. Na Pošte z dôvodu neskorého príchodu kurzu ráno,

sa doručovatelia nevracajú v deň doručovania na poštu vyúčtovať. Vyúčtovanie zásielok

prebieha až na ďalší pracovný deň, ráno, pred odchodom na pochôdzku. Týmto dochádza

k nezrovnalosti v údajoch o sledovaní pohybu zásielky na internete. Ďalší pracovný deň

po 7.5.2015 bol 11.5.2015. Uvedené údaje na doručenke sú správne.“ S poukazom

na uvedené súd má za to, že prevzala trestný rozkaz Okresného

súdu Dolný Kubín, sp. zn. dňa 7.5.2015 do vlastných rúk.»

24.3 Vzhľadom na uvedené okresný súd v závere skonštatoval, že žiadne nové

dôkazy súdu predložené neboli, a keďže nezistil podmienky obnovy trestného konania

podľa , návrh sťažovateľky zamietol.

25. V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd po preskúmaní sťažnosťou

napadnutého uznesenia okresného súdu uviedol, že „obsahuje všetky zákonom stanovené

kritériá z hľadiska jeho formy a obsahu. Uznesenie je presvedčivé, zrozumiteľné

a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť.

Nadriadený súd si osvojuje dôvody napadnutého uznesenia, na ktoré v plnom rozsahu

odkazuje, a považuje za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom

rozhodnutí opakovať...“.

26. Krajský súd k podstate návrhu na povolenie obnovy konania (sťažovateľkou

tvrdené nedoručenie trestného rozkazu zákonom predpísaným spôsobom, pozn.) poukázal

na odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a uzavrel,

že argumenty sťažovateľky „nie sú spôsobilé zvrátiť stavu veci a zákonu zodpovedajúci

výrok uznesenia súdu prvého stupňa napadnutý sťažnosťou... keď v podstate sa len opakujú

dôvody návrhu na povolenie obnovy konania“.

27. K argumentácii okresného súdu týkajúcej sa nesplnenia podmienok obnovy

trestného konania krajský súd doplnil, že reálne garantovanie a uplatnenie základného práva

na súdnu ochranu v konaní o obnove konania neznamená, aby všeobecné súdy preberali

skutkové a právne názory strany konania, ktorá sa domáha obnovy konania.

27.1 Krajský súd ďalej zdôraznil, že jedným zo základných prvkov vlády práva

je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú

vo veci s konečnou platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované. Krajský súd

uviedol, že tento princíp neumožňuje stranám konania, aby sa dožadovali obnovy konania

iba z dôvodu opätovného prejednania a nového rozhodnutia vo veci, pretože samotná

možnosť existencie dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné preskúmanie veci.

Krajský súd správne uzavrel, že odklon od princípu právnej istoty je odôvodnený

iba v prípadoch, keď sa vyskytnú okolnosti podstatného a naliehavého charakteru,

čo ale nebol sťažovateľkin prípad.

28. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná

i po zmene právnej úpravy, o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

29. Úloha ústavného súdu sa pri preskúmaní ústavnej sťažnosti obmedzila

len na kontrolu, či všeobecné súdy pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí postupovali

ústavne konformným spôsobom, keď rozhodli o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy

konania, resp. keď zamietli sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na obnovu

konania.

30. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnil, z akých dôvodov sa stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu a prečo

nepovažoval námietky sťažovateľky uplatnené v jej sťažnosti za relevantné. Krajský súd

v napadnutom uznesení zrozumiteľne vysvetlil, prečo považoval uznesenie okresného súdu

za správne a z akých dôvodov neboli splnené podmienky obnovy trestného konania.

31. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že krajský súd stotožnením

sa s odôvodnením uznesenia okresného súdu zreteľne vysvetlil, že návrh na doplnenie

dokazovania o osobný výsluch matky sťažovateľky bol odmietnutý z dôvodu, že tento

dôkaz by nemal vplyv na iné rozhodnutie o vine (sťažovateľka sa ku skutku sama priznala)

a ani by sa ním nepodarilo preukázať, že by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere

k závažnosti činu alebo k pomerom sťažovateľky ako odsúdenej, prípadne že by uložený

druh trestu bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Práve tieto skutočnosti sú pritom

rozhodujúce pri rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy trestného konania

v okolnostiach prejednávanej veci, pričom zo strany sťažovateľky absentuje pregnantné

vysvetlenie, aký reálny dopad by mal prípadný nový dôkaz práve na už uvedené skutočnosti

(vyjadrené vo výroku o vine a treste trestného rozkazu).

32. Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd konštatuje, že argumentácia

krajského súdu v spojení s argumentáciou okresného súdu sa javí v danej veci

ako dostatočná a presvedčivá a nenesie známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Len skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný názor, sama osebe nemôže

odôvodňovať porušenie označených práv. Je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka v podanej

ústavnej sťažnosti len pokračuje v tej istej argumentácii, ktorú už uviedla v sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu, pričom nedokázala spochybniť žiadny zo záverov,

na ktorých krajský súd založil napadnuté uznesenie. Vzhľadom na uvedené ústavný súd

nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu.

33. Z uvedených dôvodov treba túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky považovať

za zjavne neopodstatnenú a ako takú ju ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 14 dohovoru uznesením krajského súdu

34. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na osobnú

slobodu podľa , resp. porušenie zákazu diskriminácie podľa

dohovoru, tieto podľa názoru ústavného súdu nemajú žiadnu relevanciu vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu krajského súdu. Navyše, z hľadiska predbežného prerokovania

tejto časti ústavnej sťažnosti je podstatná najmä požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d)

, a to požiadavka relevantnej ústavnoprávnej argumentácie

(konkrétne skutkové a právne dôvody) namietaného porušenia práv, ako aj § 45 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu

na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.

35. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti

petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého

rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej

sťažnosti a čo aj relevantne odôvodňuje právnymi argumentmi. Ústavný súd osobitne

zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania platí najmä

v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd

zastúpené zvoleným advokátom.

36. Ústavný súd dáva do pozornosti, že sťažovateľka, riadne zastúpená advokátom,

neuvádza žiadne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo dôjsť k porušeniu označených

práv, a svoje tvrdenia ústavnoprávne nijako neodôvodňuje. V podanej ústavnej sťažnosti

absentuje právne relevantná argumentácia obsahujúca tvrdenia o porušení základného práva

sťažovateľky na osobnú slobodu namietaným uznesením krajského súdu, pričom rovnaký

záver platí, aj čo sa týka namietaného porušenia zákazu diskriminácie.

36.1 Ústavný súd v tomto ohľade dopĺňa, že napriek skutočnosti, že už rozvedené

formálne nedostatky sú svojou povahou odstrániteľné, nepristúpil k využitiu fakultatívnej

právomoci v zmysle , keďže by ani takýto postup zjavne

nemohol privodiť prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 5 zákona

o ústavnom súde.

37. Vzhľadom na uvedené ústavnú sťažnosť v tejto časti treba odmietnuť podľa § 56

ods. 2 písm. c) pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.

III.4 K namietanému porušeniu

38. O ústavný súd stabilne judikuje, že tieto ustanovenia súhrne

vyjadrujú podstatu základných práv a sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým

orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky

nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach (,

), a preto ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyhodnotil

ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní.

39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu