Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 234/2020
PDF · 318.41 KB
No categories available
III. ÚS 234/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov Ivana
Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátom
Mgr. Martinom Gavuliakom, Kašmírska 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 9 C 196/2012, postupom Krajského
súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 10 Co 75/2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní sp. zn. 7 Cdo 207/2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
sp. zn. 9 C 196/2012, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní sp. zn. 10 Co 75/2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 7 Cdo 207/2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka 17. októbra
2012 podala na okresnom súde žalobu o zaplatenie 6 666 € proti
(ďalej len „žalovaný“), ktorú odôvodnila tým, že jej žalovaný spôsobil ujmu na zdraví.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 196/2012 z 13. októbra 2015 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol, keď dospel k záveru o premlčaní nároku
sťažovateľky. Zároveň uviedol, že sťažovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno,
keď nepreukázala, že obsahom právneho úkonu, čestného vyhlásenia z 25. mája 2011, ktorý
označila ako uznanie dlhu, bol dlh, ktorý žalovaný kvalifikovane uznal, čo sa týka dôvodu
a výšky. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 10 Co 75/2016
z 30. marca 2017 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd
uznesením sp. zn. 7 Cdo 207/2019 zo 17. októbra 2019 ako neprípustné odmietol
podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Sťažovateľka v odôvodnení ústavnej sťažnosti uviedla, že nebola pri podaní
žaloby právne zastúpená. V žalobe uviedla, že jej žalovaný spôsobil škodu na zdraví, a
priložila čestné vyhlásenie z 25. mája 2011, v ktorom sa žalovaný zaviazal uhradiť sumu
6 666 €. Okresný súd následne skúmal žalobu iba z titulu náhrady škody na zdraví a
vyhodnocoval iba po formálnej stránke, či čestné vyhlásenie žalovaného spĺňa náležitosti
uznania dlhu. Po tom, ako okresný súd dospel k záveru, že čestné vyhlásenie žalovaného
nespĺňa náležitosti uznania dlhu podľa ustanovenia § 558 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) vzhľadom
na absenciu právneho titulu, žalobu zamietol z dôvodu premlčania. Krajský súd na základe
odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudok okresného súdu, keď „iba prevzal argumentáciu
súdu prvej inštancie“. Sťažovateľka podala proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu
dovolanie založené na § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd dovolanie odmietol.
4. Sťažovateľka je toho názoru, že konaním porušovateľov bolo porušené jej
základné právo na súdnu ochranu, a to tým, že konajúce súdy porušili zásadu „iura novit
curia“, odchýlili sa od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, a tým dospeli k právnym
záverom, ktoré sú s ňou v rozpore. V tejto súvislosti uviedla, že „na začiatku konania
nezastúpená advokátom, podala žalobu o zaplatenie a uviedla rozhodujúce skutkové
okolnosti a predložila dôkazy. Súd prvej inštancie (ako aj odvolací a dovolací súd)
preskúmal iba právne odôvodnenie sťažovateľky, osoby práva neznalej, spoľahol sa na jej
právnu kvalifikáciu a nevytvoril si vo veci vlastný názor/právnu kvalifikáciu.“. Uvedený
postup je v rozpore s ustálenou judikatúrou, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo
196/2009, podľa ktorého občianske súdne konanie je ovládané zásadou „iura novit curia“,
preto účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok právne kvalifikovať, pretože právna
kvalifikácia je vecou súdu, musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu,
aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval.
5. Podľa sťažovateľky súd prvej inštancie (ako ani odvolací a dovolací súd) vôbec
nevykonali výklad vôle žalovaného pri právnom úkone ‒čestnom vyhlásení z 25. mája
2011, a neskúmali, pod akú právnu normu ho treba subsumovať. Sťažovateľka, poukazujúc
na ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, uvádza, že konajúce súdy nemali len
posúdiť, či čestné vyhlásenie je uznaním záväzku, ale mali vyložiť vôľu žalovaného, zistiť,
čo týmto úkonom mienil a aké má mať tento úkon právne následky. Ak teda čestné
vyhlásenie nemalo náležitosti uznania záväzku, bolo potrebné skúmať, či nejde o iný právny
úkon.
6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti ďalej argumentovala:
«V čestnom prehlásení žalovaný uvádza:
„Dolupodpísaný , , týmto prehlasujem, že dlžnú
čiastku 6.666 € (200000 SK), ktorú mať vyplatiť p. , ,
začnem splácať po 200 € mesačne, akonáhle definitívne zaplatím „zlatú kartu“
v Tatrabanke, ktorú v súčasnosti splácam po cca 300€ mesačne a dlhujem ešte 5976 €.“
Z uvedeného úkonu je jasné, že žalovaný sa zaviazal vyplatiť sťažovateľke sumu
6666 €. K inému výkladu vôle nie je logicky možné dospieť. Jedná sa teda o osobitný právny
úkon záväzok žalovaného zaplatiť sťažovateľke sumu 6666 €.
Tým, že súd prvej inštancie (ako aj odvolací a dovolací súd) nevyložili prejav vôle
žalovaného vôbec, tým že sa uspokojili s právnou kvalifikáciou laičky a nevytvorili si
vlastnú kvalifikáciu subsumovania právneho úkonu a tým, že porušili zásadu iura novit
curia došlo k odňatiu práva sťažovateľky na súdnu ochranu.
Sťažovateľka navyše trvá na tom, že pohľadávka nie je premlčaná... Čestné
prehlásenie z 25.05.2011 má všetky náležitosti uznania záväzku podľa ust. § 558 zák.
č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník v platnom znení... obsahuje výšku aj dôvod záväzku.
Sťažovateľka je názoru, že súd prvej inštancie aj odvolací súd pochybili keď na vec
neaplikovali ust. § 110 zák. č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník v platnom znení...
V uznaní záväzku bola aj uvedená lehota na plnenie, čo súd prvej inštancie
ani odvolací súd neskúmali a preto pochybili pri posudzovaní premlčania, čím došlo
k odňatiu práva sťažovateľky na súdnu ochranu.»
7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal ústavnú
sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo a sloboda sťažovateľky... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu SR v konaní číslo 7Cdo 207/2019
porušené bolo.
Základné právo a sloboda sťažovateľky... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní číslo 10Co
75/2016 p o r u š e n é bolo.
Základné právo a sloboda sťažovateľky... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní číslo 9C
196/2012 p o r u š e n é b o l o.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 7Cdo 207/2019 z 17.10.2019 sa zrušuje.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Co 75/2016 z 30.03.2017 sa zrušuje.
Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k 9C 196/2012 sa zrušuje.
Najvyšší súd SR, Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava 1 sú...
sťažovateľke spoločne a nerozdielne povinní uhradiť nemajetkovú ujmu vo výške 1000 EUR.
Najvyšší súd SR, Krajsky súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I sú povinný
sťažovateľke spoločne a nerozdielne uhradiť náhradu trov konania...“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
13. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba
vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho,
kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
17. Predmetom ústavnej sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd
podľa § 45 zákona o ústavnom súde viazaný) je sťažovateľkou namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu
v konaní sp. zn. 9 C 196/2012, postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 10 Co 75/2016
a postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 7 Cdo 207/2019. Tvrdenia o porušení iných
práv (základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy či práva podľa čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“),
ktoré sťažovateľka uvádza v texte ústavnej sťažnosti, mimo petitu, ústavný súd považoval
iba za súčasť jej argumentácie (obdobne III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
18. Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho práva na súdnu ochranu najmä
nesprávnymi skutkovými závermi konajúcich súdov, ako aj nesprávnym právnym
posúdením veci. Podľa sťažovateľky konajúce súdy porušili zásahu „iura novit curia“,
odchýlili sa od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, a tým dospeli k nesprávnym právnym
záverom.
K namietanému porušeniu označeného práva postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 196/2012
19. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
21. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať
proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd. Uplatnenie právomoci krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu označeného práva postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 Co 75/2016
22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
23. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie
základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane
uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie
a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú
dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
24. Ako vyplýva z uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť
správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,
ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru
ústavného súdu opomína a ústavnú sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný
prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Účel ústavnej sťažnosti je však v porovnaní
s opravnými prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže
táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.
25. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP, keď sa v celom rozsahu stotožnil po skutkovej
a právnej stránke s jeho dôvodmi, pričom k odvolacím námietkam sťažovateľky uviedol,
«že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať
na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich
komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky... Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len
vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov
(napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov,
ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia
rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p.... V posudzovanej veci súd prvej inštancie
riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie
aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne
a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom
skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané
žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú
za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu...
... V posudzovanej veci... odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej
inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
Odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu so správnym právnym záverom súdu prvej
inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že právnemu úkonu, čestnému
prehláseniu zo dňa 25. 05. 2011 nie je možné priznať právne účinky uznania dlhu,
keďže z jeho obsahu nie je zrejmý dôvod uznania, a preto nemohol byť uznaný čo do výšky
a právneho základu, pričom právne účinky uznania dlhu nemožno konvalidovať,
keď z obsahu tohto údajného právneho úkonu nie je možné zistiť dôvod, pre ktorý mal
žalovaný uznať sumu 6.666 eur ako svoj dlh voči žalobkyni, ktorej zaplatenia sa v spore
domáha.
Podľa § 558 veta prvá Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne svoj dlh
určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že uznanie dlhu je zabezpečovacím
inštitútom, ktorého podstatou je založenie právnej domnienky existencie dlhu v čase jeho
uznania. Dohoda o uznaní dlhu je akcesorickým právnym úkonom vo vzťahu k pôvodnému
záväzkovému vzťahu a účastníkmi dohody sú dlžník a veriteľ už existujúceho záväzkového
vzťahu, v rámci ktorého uznávaný dlh vznikol. Dlh, ktorý sa má uznávacím prejavom uznať,
môže vzniknúť na základe právnej skutočnosti (napr. povinnosť zaplatiť kúpnu cenu z
kúpnej zmluvy) medzi dlžníkom a veriteľom. Právny dôvod vzniku dlhu musí spočívať na
platnom právnom úkone alebo zákonom aprobovanej právnej skutočnosti; inak by bola
následne uzavretá zmluva o uznaní dlhu neplatná. Uznanie dlhu okrem všeobecných
náležitostí predpísaných pre právne úkony pre svoju platnosť vyžaduje písomnú formu,
vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh, uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky a listina o uznaní dlhu
musí byť dlžníkom podpísaná, takže dohoda o uznaní dlhu musí zodpovedať všetkým
náležitostiam platného právneho úkonu.
Z obsahu spisu vyplýva, že čestné prehlásenie zo dňa 25. 05. 2011 podpísali
žalobkyňa a žalovaný, ktorý v ňom prehlásil, že dlžnú čiastku 6.666 eur (200.000,- Sk),
ktorú mal vyplatiť žalobkyni, začne splácať po 200 eur mesačne, akonáhle definitívne
zaplatí „Zlatú kartu“ v Tatra banke, ktorú v súčasnosti spláca po 300 eur a dlhuje ešte
5.976 eur.
Z uvedeného je zrejmé, že čestné prehlásenie zo dňa 25. 05. 2011 nespĺňa
nevyhnutné náležitosti uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, nakoľko v ňom
chýba výslovné vyjadrenie dôvodu dlhu a termín jeho vrátenia s tým, že aj keď nie je
potrebné výslovne uviesť dôvod vzniku dlhu priamo v uznávacom prejave, uznávací prejav
musí však obsahovať také údaje, z ktorých hoci aj pomocou výkladu podľa § 35
Občianskeho zákonníka dôvod dlhu nepochybne vyplýva. Uvedenie dôvodu dlhu znamená
označenie, akého dlhu sa uznanie týka alebo v čom dlh (skutkovo) spočíva.
Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že uznanie dlhu je právnym úkonom a prejav
vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky musí byť určitý a musí byt' daný obsahom listiny,
na ktorej je zaznamenaný. Uznaním dlhu preto nemôže byť čestné prehlásenie zo dňa 25.
05. 2011, hoci urobené v písomnej forme o vrátení sumy 6.666 eur žalovaným, ktorý by ako
dlžník musel uviesť, že písomne dlh uznáva, že ho splní, ako aj dôvod jeho vzniku a výšku
rozsahu v akom ho uznáva.
Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu právnemu záveru, že čestné
prehlásenie zo dňa 25. 05. 2011 nespĺňa náležitosti uznania dlhu, nakoľko v ňom nie je
uvedený dôvod dlhu, z dôvodu ktorého je takéto uznanie dlhu neplatné, pričom konvalidácia
právneho úkonu v tomto prípade možná nie je, keďže právny úkon bol neplatný od začiatku
a konvalidácia je možná len vtedy, ak je právny úkon pre nejakú právnu prekážku neplatný
a súčasne neúčinný, avšak po odpadnutí prekážky sa stáva platným a účinným právnym
úkonom.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s právnym záverom súdu prvej
inštancie, že nárok žalobkyne, ktorý si v konaní uplatnila titulom náhrady škody na zdraví,
ku ktorej malo dôjsť dňa 15. 11. 1995 a ktorú jej mal spôsobiť žalovaný je premlčaný,
nakoľko ako správne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobkyňa mala už
v roku 1995 vedomosť o spôsobenej škode a zodpovednej osobe (žalovanom), a nakoľko
právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode
a o tom, kto za ňu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a žalobkyňa žalobu
na súd prvej inštancie podala dňa 17. 10. 2012, k premlčaniu jej nároku došlo dňa 15. 11.
1997.».
26. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky,
v ktorej absentuje ústavnoprávne relevantné odôvodnenie, nie je spôsobilá spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom
aplikovaný postup pri hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov
mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
27. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy).
28. Ústavný súd na základe uvedeného vyjadruje názor, že sťažovateľke bol reálne
umožnený prístup k súdu, keďže všeobecný súd na základe ňou podaného návrhu vo veci
konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný súd zároveň konštatuje,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu dostatočne objasňuje skutkový
a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je
v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a nemožno mu
vyčítať arbitrárnosť. Záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožnil
a podľa ktorého bolo potrebné návrh sťažovateľky zamietnuť z dôvodu premlčania ňou
uplatneného nároku, keď v konaní neuniesla dôkazné bremeno tým, že nepreukázala svoje
tvrdenie o uznaní dlhu žalovaným z titulu ublíženia na zdraví, ústavný súd považuje
za dostatočne odôvodnený a ústavne akceptovateľný.
29. V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd z rozsudku okresného súdu
zistil, že sťažovateľka bola kvalifikovane právne zastúpená advokátom už v konaní
pred súdom prvej inštancie a následne aj v odvolacom konaní, preto neobstojí jej kritika,
že konajúce súdy sa uspokojili s jej právnou kvalifikáciou ako laika, teda osoby práva
neznalej. Nedôvodnou je aj námietka, že súd mal vyložiť vôľu žalovaného v súlade
s ustanovením § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza,
že ak žalovaný v písomnom čestnom vyhlásení slovami nevyjadril právny dôvod dlhu,
konajúce súdy nemohli nahradiť tento chýbajúci prejav vôle výkladom (najmä vzhľadom
na obligatórnosť písomnej formy uznania dlhu). V tomto prípade bol teda prejav vôle
žalovaného v čestnom vyhlásení natoľko neurčitý alebo nezrozumiteľný, že pochybnosť
o jeho obsahu nebolo možné odstrániť ani výkladom.
30. Pretože v preskúmavanom prípade krajský súd ako odvolací súd preskúmal
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu po právnej i skutkovej stránke a stotožňujúc
sa s jeho skutkovými a právnymi závermi rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnené námietky týkajúce sa
nesprávnych skutkových záverov a nesprávneho právneho posúdenia veci sú nedôvodné.
Nesignalizujú vady postupu krajského súdu zakladajúce priamu príčinnú súvislosť
s možným porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd
reálne mohol vysloviť ich porušenie. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu označeného práva postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 207/2019
31. Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, primárne patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu. Otázka posúdenia prípustnosti
dovolania je prioritne otázkou zákonnosti (m. m. IV. ÚS 35/02). Prvoradou úlohou
ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny,
že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov
vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,
ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04,
IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
32. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd ním
odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 447 písm. c) CSP, keďže dovolanie nesmerovalo
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, pričom nezistil
vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd konštatoval, že zo strany
odvolacieho súdu nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil
dovolateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia
o odmietnutí sťažovateľkinho dovolania stručne vysvetlil podstatu práva na spravodlivý
proces, objasnil aplikačný rozsah § 420 písm. f) CSP (pojem „procesný postup“ tam
použitý) a následne svoj právny záver o procesnej neprípustnosti prerokúvaného dovolania
odôvodnil takto:
,,Pokiaľ dovolateľka vytýkala nesprávne zistený skutkový stav veci, resp. nesúhlasila
so skutkovými zisteniami, ich hodnotením a nevykonaním všetkých navrhnutých dôkazov,
dovolací súd pripomína, že už podľa predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy (OSP)
nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania
(a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových
okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie
niektorého dôkazu (napr. R 42/1993, 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 104/2010. 7 Cdo 248/2012). Nová právna úprava na podstate
uvedeného nič nezmenila.
Najvyšší súd uvádza, že súdy nižších stupňov neboli povinné vykonať všetky
navrhnuté dôkazy, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrila výlučne
súdu, a nie stranám (§ 185 ods. 1 CSP). Ak súd niektorý dôkaz nevykonal, mohlo to viesť
nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku
aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr.
aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky
pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999), čo nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
v zmysle § 420 písm. f) CSP. Pokiaľ okresný alebo krajský súd na to, aby ustálili skutkový
stav, ktorý im umožňuje meritórne rozhodnúť, vykonajú iba časť navrhnutých dôkazov,
konajú v rámci svojich kompetencií, pričom rozsah vykonaného dokazovania nie je závislý
od vôle sporových strán. V opačnom prípade by okrem iného mohlo dochádzať k rozsiahlym
prieťahom v konaní, nakoľko by súd nemal oprávnenie odmietnuť ani vykonanie takých
dôkazov, ktoré k ustáleniu skutkových okolností prejednávanej veci nevedú, dokonca ho
maria. Súd prvej inštancie naviac dostatočne odôvodnil, prečo nevykonal ďalšie
navrhované dokazovanie (pozri strana 4 prvoinštančného rozsudku). Odvolací súd v tejto
súvislosti považoval zistený skutkový stav pre potreby rozhodnutia tohto sporu
za dostatočný, preto žiadne ďalšie dokazovanie vo veci už nevykonal. Takýto postup súdu je
plne v súlade s jeho postavením v civilnom procese. Vzhľadom na uvedené, ak žalobkyňa
v podanom odvolaní navrhovala vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré doplnenie dokazovania
nepovažoval už odvolací súd (a predtým aj súd prvej inštancie, pozn.) za potrebné, nebolo
nevyhnutné sa k týmto návrhom osobitne vyjadrovať. Ani ďalšie odvolacie námietky
(o nesprávnych skutkových záveroch, vykonávaní a hodnotení dôkazov), nepovažoval
odvolací súd za právne významné, a teda sa k nim v primeranom rozsahu vyjadril.“
33. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné
so základným právom účastníka konania na súdnu ochranu či so zásadami spravodlivého
procesu. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol dostatočné
a presvedčivé dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľky odmietol z dôvodu jeho
neprípustnosti. S poukazom na vyčerpávajúce a presvedčivé odôvodnenie napadnutého
uznesenia ústavný súd konštatuje, že spôsob aplikácie ustanovenia § 420 písm. f) CSP
najvyšším súdom nevykazuje znaky svojvoľnosti či arbitrárnosti. Napadnuté uznesenie
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov
pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky
ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa
označeného článku ústavy.
34. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia
čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v označenom konaní, preto pri predbežnom
prerokovaní ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
35. Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje tiež zjavnú
bezúspešnosť ústavnej sťažnosti v časti sťažovateľkou namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, ktoré sťažovateľka uvádza v texte ústavnej sťažnosti,
mimo jej petitu. Predmetom napadnutých konaní bol nárok sťažovateľky vyplývajúci
zo súkromnoprávneho (občianskoprávneho) vzťahu, a nie nárok vyplývajúci so systému
sociálneho zabezpečenia, ktorý garantuje hmotné zabezpečenie občanov v prípade,
ak nastanú ústavou taxatívne vymedzené sociálne udalosti. Ústavný súd na základe
uvedeného konštatuje, že medzi napadnutými postupmi vo veci sťažovateľky konajúcich
súdov a sťažovateľkou označeným základným právom podľa čl. 39 ods. 1 ústavy úplne
absentuje ústavne relevantná príčinná súvislosť.
36. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku rozhodovanie
o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Martin Vernarský
predseda senátu