Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 234/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov Ivana

Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátom

Mgr. Martinom Gavuliakom, Kašmírska 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. , postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

sp. zn. , postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. .

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka 17. októbra

2012 podala na okresnom súde žalobu o zaplatenie 6 666 € proti

(ďalej len „žalovaný“), ktorú odôvodnila tým, že jej žalovaný spôsobil ujmu na zdraví.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 13. októbra 2015 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol, keď dospel k záveru o premlčaní nároku

sťažovateľky. Zároveň uviedol, že sťažovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno,

keď nepreukázala, že obsahom právneho úkonu, čestného vyhlásenia z 25. mája 2011, ktorý

označila ako uznanie dlhu, bol dlh, ktorý žalovaný kvalifikovane uznal, čo sa týka dôvodu

a výšky. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn.

z 30. marca 2017 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 17. októbra 2019 ako neprípustné odmietol

podľa (ďalej len „“).

3. Sťažovateľka v odôvodnení ústavnej sťažnosti uviedla, že nebola pri podaní

žaloby právne zastúpená. V žalobe uviedla, že jej žalovaný spôsobil škodu na zdraví, a

priložila čestné vyhlásenie z 25. mája 2011, v ktorom sa žalovaný zaviazal uhradiť sumu

6 666 €. Okresný súd následne skúmal žalobu iba z titulu náhrady škody na zdraví a

vyhodnocoval iba po formálnej stránke, či čestné vyhlásenie žalovaného spĺňa náležitosti

uznania dlhu. Po tom, ako okresný súd dospel k záveru, že čestné vyhlásenie žalovaného

nespĺňa náležitosti uznania dlhu podľa ustanovenia Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vzhľadom

na absenciu právneho titulu, žalobu zamietol z dôvodu premlčania. Krajský súd na základe

odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudok okresného súdu, keď „iba prevzal argumentáciu

súdu prvej inštancie“. Sťažovateľka podala proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu

dovolanie založené na . Najvyšší súd dovolanie odmietol.

4. Sťažovateľka je toho názoru, že konaním porušovateľov bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu, a to tým, že konajúce súdy porušili zásadu „iura novit

curia“, odchýlili sa od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, a tým dospeli k právnym

záverom, ktoré sú s ňou v rozpore. V tejto súvislosti uviedla, že „na začiatku konania

nezastúpená advokátom, podala žalobu o zaplatenie a uviedla rozhodujúce skutkové

okolnosti a predložila dôkazy. Súd prvej inštancie (ako aj odvolací a dovolací súd)

preskúmal iba právne odôvodnenie sťažovateľky, osoby práva neznalej, spoľahol sa na jej

právnu kvalifikáciu a nevytvoril si vo veci vlastný názor/právnu kvalifikáciu.“. Uvedený

postup je v rozpore s ustálenou judikatúrou, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo

196/2009, podľa ktorého občianske súdne konanie je ovládané zásadou „iura novit curia“,

preto účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok právne kvalifikovať, pretože právna

kvalifikácia je vecou súdu, musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu,

aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval.

5. Podľa sťažovateľky súd prvej inštancie (ako ani odvolací a dovolací súd) vôbec

nevykonali výklad vôle žalovaného pri právnom úkone ‒čestnom vyhlásení z 25. mája

2011, a neskúmali, pod akú právnu normu ho treba subsumovať. Sťažovateľka, poukazujúc

na ustanovenie , uvádza, že konajúce súdy nemali len

posúdiť, či čestné vyhlásenie je uznaním záväzku, ale mali vyložiť vôľu žalovaného, zistiť,

čo týmto úkonom mienil a aké má mať tento úkon právne následky. Ak teda čestné

vyhlásenie nemalo náležitosti uznania záväzku, bolo potrebné skúmať, či nejde o iný právny

úkon.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti ďalej argumentovala:

«V čestnom prehlásení žalovaný uvádza:

„Dolupodpísaný , , týmto prehlasujem, že dlžnú

čiastku 6.666 € (200000 SK), ktorú mať vyplatiť p. , ,

začnem splácať po 200 € mesačne, akonáhle definitívne zaplatím „zlatú kartu“

v Tatrabanke, ktorú v súčasnosti splácam po cca 300€ mesačne a dlhujem ešte 5976 €.“

Z uvedeného úkonu je jasné, že žalovaný sa zaviazal vyplatiť sťažovateľke sumu

6666 €. K inému výkladu vôle nie je logicky možné dospieť. Jedná sa teda o osobitný právny

úkon záväzok žalovaného zaplatiť sťažovateľke sumu 6666 €.

Tým, že súd prvej inštancie (ako aj odvolací a dovolací súd) nevyložili prejav vôle

žalovaného vôbec, tým že sa uspokojili s právnou kvalifikáciou laičky a nevytvorili si

vlastnú kvalifikáciu subsumovania právneho úkonu a tým, že porušili zásadu iura novit

curia došlo k odňatiu práva sťažovateľky na súdnu ochranu.

Sťažovateľka navyše trvá na tom, že pohľadávka nie je premlčaná... Čestné

prehlásenie z 25.05.2011 má všetky náležitosti uznania záväzku podľa ust. § 558 zák.

č. v platnom znení... obsahuje výšku aj dôvod záväzku.

Sťažovateľka je názoru, že súd prvej inštancie aj odvolací súd pochybili keď na vec

neaplikovali ust. v platnom znení...

V uznaní záväzku bola aj uvedená lehota na plnenie, čo súd prvej inštancie

ani odvolací súd neskúmali a preto pochybili pri posudzovaní premlčania, čím došlo

k odňatiu práva sťažovateľky na súdnu ochranu.»

7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal ústavnú

sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo a sloboda sťažovateľky... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

postupom Najvyššieho súdu SR v konaní číslo

porušené bolo.

Základné právo a sloboda sťažovateľky... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní číslo 10Co

75/2016 p o r u š e n é bolo.

Základné právo a sloboda sťažovateľky... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní číslo 9C

196/2012 p o r u š e n é b o l o.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. z 17.10.2019 sa zrušuje.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. z 30.03.2017 sa zrušuje.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k sa zrušuje.

Najvyšší súd SR, Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava 1 sú...

sťažovateľke spoločne a nerozdielne povinní uhradiť nemajetkovú ujmu vo výške 1000 EUR.

Najvyšší súd SR, Krajsky súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I sú povinný

sťažovateľke spoločne a nerozdielne uhradiť náhradu trov konania...“

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa .

12. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

13. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa právne úkony vyjadrené slovami treba

vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho,

kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

17. Predmetom ústavnej sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd

podľa viazaný) je sťažovateľkou namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa postupom okresného súdu

v konaní sp. zn. , postupom krajského súdu v konaní sp. zn.

a postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. . Tvrdenia o porušení iných

práv (základného práva podľa či práva podľa „Dohovoru“),

ktoré sťažovateľka uvádza v texte ústavnej sťažnosti, mimo petitu, ústavný súd považoval

iba za súčasť jej argumentácie (obdobne , ).

18. Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho práva na súdnu ochranu najmä

nesprávnymi skutkovými závermi konajúcich súdov, ako aj nesprávnym právnym

posúdením veci. Podľa sťažovateľky konajúce súdy porušili zásahu „iura novit curia“,

odchýlili sa od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, a tým dospeli k nesprávnym právnym

záverom.

K namietanému porušeniu označeného práva postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

19. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

21. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať

proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Uplatnenie právomoci krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označeného práva postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

23. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie

základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane

uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú

dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

24. Ako vyplýva z uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť

správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,

ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru

ústavného súdu opomína a ústavnú sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný

prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Účel ústavnej sťažnosti je však v porovnaní

s opravnými prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže

táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.

25. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne

správny podľa a , keď sa v celom rozsahu stotožnil po skutkovej

a právnej stránke s jeho dôvodmi, pričom k odvolacím námietkam sťažovateľky uviedol,

«že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať

na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich

komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky... Pri hodnotení dôkazov súd

v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý

dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len

vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov

(napr. , , ). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov,

ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia

rozsudku upraveného v ust. ... V posudzovanej veci súd prvej inštancie

riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie

aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne

a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom

skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané

žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú

za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí

prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu...

... V posudzovanej veci... odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej

inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

Odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu so správnym právnym záverom súdu prvej

inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že právnemu úkonu, čestnému

prehláseniu zo dňa 25. 05. 2011 nie je možné priznať právne účinky uznania dlhu,

keďže z jeho obsahu nie je zrejmý dôvod uznania, a preto nemohol byť uznaný čo do výšky

a právneho základu, pričom právne účinky uznania dlhu nemožno konvalidovať,

keď z obsahu tohto údajného právneho úkonu nie je možné zistiť dôvod, pre ktorý mal

žalovaný uznať sumu 6.666 eur ako svoj dlh voči žalobkyni, ktorej zaplatenia sa v spore

domáha.

Podľa veta prvá , ak niekto uzná písomne svoj dlh

určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že uznanie dlhu je zabezpečovacím

inštitútom, ktorého podstatou je založenie právnej domnienky existencie dlhu v čase jeho

uznania. Dohoda o uznaní dlhu je akcesorickým právnym úkonom vo vzťahu k pôvodnému

záväzkovému vzťahu a účastníkmi dohody sú dlžník a veriteľ už existujúceho záväzkového

vzťahu, v rámci ktorého uznávaný dlh vznikol. Dlh, ktorý sa má uznávacím prejavom uznať,

môže vzniknúť na základe právnej skutočnosti (napr. povinnosť zaplatiť kúpnu cenu z

kúpnej zmluvy) medzi dlžníkom a veriteľom. Právny dôvod vzniku dlhu musí spočívať na

platnom právnom úkone alebo zákonom aprobovanej právnej skutočnosti; inak by bola

následne uzavretá zmluva o uznaní dlhu neplatná. Uznanie dlhu okrem všeobecných

náležitostí predpísaných pre právne úkony pre svoju platnosť vyžaduje písomnú formu,

vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh, uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky a listina o uznaní dlhu

musí byť dlžníkom podpísaná, takže dohoda o uznaní dlhu musí zodpovedať všetkým

náležitostiam platného právneho úkonu.

Z obsahu spisu vyplýva, že čestné prehlásenie zo dňa 25. 05. 2011 podpísali

žalobkyňa a žalovaný, ktorý v ňom prehlásil, že dlžnú čiastku 6.666 eur (200.000,- Sk),

ktorú mal vyplatiť žalobkyni, začne splácať po 200 eur mesačne, akonáhle definitívne

zaplatí „Zlatú kartu“ v Tatra banke, ktorú v súčasnosti spláca po 300 eur a dlhuje ešte

5.976 eur.

Z uvedeného je zrejmé, že čestné prehlásenie zo dňa 25. 05. 2011 nespĺňa

nevyhnutné náležitosti uznania dlhu podľa , nakoľko v ňom

chýba výslovné vyjadrenie dôvodu dlhu a termín jeho vrátenia s tým, že aj keď nie je

potrebné výslovne uviesť dôvod vzniku dlhu priamo v uznávacom prejave, uznávací prejav

musí však obsahovať také údaje, z ktorých hoci aj pomocou výkladu podľa § 35

dôvod dlhu nepochybne vyplýva. Uvedenie dôvodu dlhu znamená

označenie, akého dlhu sa uznanie týka alebo v čom dlh (skutkovo) spočíva.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že uznanie dlhu je právnym úkonom a prejav

vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky musí byť určitý a musí byt' daný obsahom listiny,

na ktorej je zaznamenaný. Uznaním dlhu preto nemôže byť čestné prehlásenie zo dňa 25.

05. 2011, hoci urobené v písomnej forme o vrátení sumy 6.666 eur žalovaným, ktorý by ako

dlžník musel uviesť, že písomne dlh uznáva, že ho splní, ako aj dôvod jeho vzniku a výšku

rozsahu v akom ho uznáva.

Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu právnemu záveru, že čestné

prehlásenie zo dňa 25. 05. 2011 nespĺňa náležitosti uznania dlhu, nakoľko v ňom nie je

uvedený dôvod dlhu, z dôvodu ktorého je takéto uznanie dlhu neplatné, pričom konvalidácia

právneho úkonu v tomto prípade možná nie je, keďže právny úkon bol neplatný od začiatku

a konvalidácia je možná len vtedy, ak je právny úkon pre nejakú právnu prekážku neplatný

a súčasne neúčinný, avšak po odpadnutí prekážky sa stáva platným a účinným právnym

úkonom.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s právnym záverom súdu prvej

inštancie, že nárok žalobkyne, ktorý si v konaní uplatnila titulom náhrady škody na zdraví,

ku ktorej malo dôjsť dňa 15. 11. 1995 a ktorú jej mal spôsobiť žalovaný je premlčaný,

nakoľko ako správne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobkyňa mala už

v roku 1995 vedomosť o spôsobenej škode a zodpovednej osobe (žalovanom), a nakoľko

právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode

a o tom, kto za ňu zodpovedá ( ), a žalobkyňa žalobu

na súd prvej inštancie podala dňa 17. 10. 2012, k premlčaniu jej nároku došlo dňa 15. 11.

1997.».

26. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky,

v ktorej absentuje ústavnoprávne relevantné odôvodnenie, nie je spôsobilá spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom

aplikovaný postup pri hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov

mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v .

27. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ).

28. Ústavný súd na základe uvedeného vyjadruje názor, že sťažovateľke bol reálne

umožnený prístup k súdu, keďže všeobecný súd na základe ňou podaného návrhu vo veci

konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný súd zároveň konštatuje,

že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu dostatočne objasňuje skutkový

a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je

v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a nemožno mu

vyčítať arbitrárnosť. Záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožnil

a podľa ktorého bolo potrebné návrh sťažovateľky zamietnuť z dôvodu premlčania ňou

uplatneného nároku, keď v konaní neuniesla dôkazné bremeno tým, že nepreukázala svoje

tvrdenie o uznaní dlhu žalovaným z titulu ublíženia na zdraví, ústavný súd považuje

za dostatočne odôvodnený a ústavne akceptovateľný.

29. V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd z rozsudku okresného súdu

zistil, že sťažovateľka bola kvalifikovane právne zastúpená advokátom už v konaní

pred súdom prvej inštancie a následne aj v odvolacom konaní, preto neobstojí jej kritika,

že konajúce súdy sa uspokojili s jej právnou kvalifikáciou ako laika, teda osoby práva

neznalej. Nedôvodnou je aj námietka, že súd mal vyložiť vôľu žalovaného v súlade

s ustanovením . V tejto súvislosti ústavný súd uvádza,

že ak žalovaný v písomnom čestnom vyhlásení slovami nevyjadril právny dôvod dlhu,

konajúce súdy nemohli nahradiť tento chýbajúci prejav vôle výkladom (najmä vzhľadom

na obligatórnosť písomnej formy uznania dlhu). V tomto prípade bol teda prejav vôle

žalovaného v čestnom vyhlásení natoľko neurčitý alebo nezrozumiteľný, že pochybnosť

o jeho obsahu nebolo možné odstrániť ani výkladom.

30. Pretože v preskúmavanom prípade krajský súd ako odvolací súd preskúmal

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu po právnej i skutkovej stránke a stotožňujúc

sa s jeho skutkovými a právnymi závermi rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnené námietky týkajúce sa

nesprávnych skutkových záverov a nesprávneho právneho posúdenia veci sú nedôvodné.

Nesignalizujú vady postupu krajského súdu zakladajúce priamu príčinnú súvislosť

s možným porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa ,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd

reálne mohol vysloviť ich porušenie. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu označeného práva postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

31. Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, primárne patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu. Otázka posúdenia prípustnosti

dovolania je prioritne otázkou zákonnosti (m. m. ). Prvoradou úlohou

ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny,

že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov

vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,

ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. , ,

, ).

32. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd ním

odmietol dovolanie sťažovateľky podľa , keďže dovolanie nesmerovalo

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, pričom nezistil

vadu zmätočnosti podľa . Najvyšší súd konštatoval, že zo strany

odvolacieho súdu nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil

dovolateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia

o odmietnutí sťažovateľkinho dovolania stručne vysvetlil podstatu práva na spravodlivý

proces, objasnil aplikačný rozsah (pojem „procesný postup“ tam

použitý) a následne svoj právny záver o procesnej neprípustnosti prerokúvaného dovolania

odôvodnil takto:

,,Pokiaľ dovolateľka vytýkala nesprávne zistený skutkový stav veci, resp. nesúhlasila

so skutkovými zisteniami, ich hodnotením a nevykonaním všetkých navrhnutých dôkazov,

dovolací súd pripomína, že už podľa predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy

nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania

(a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových

okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie

niektorého dôkazu (napr. R 42/1993, , , ,

, . ). Nová právna úprava na podstate

uvedeného nič nezmenila.

Najvyšší súd uvádza, že súdy nižších stupňov neboli povinné vykonať všetky

navrhnuté dôkazy, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrila výlučne

súdu, a nie stranám ( ). Ak súd niektorý dôkaz nevykonal, mohlo to viesť

nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku

aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr.

aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky

pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999), čo nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania

v zmysle . Pokiaľ okresný alebo krajský súd na to, aby ustálili skutkový

stav, ktorý im umožňuje meritórne rozhodnúť, vykonajú iba časť navrhnutých dôkazov,

konajú v rámci svojich kompetencií, pričom rozsah vykonaného dokazovania nie je závislý

od vôle sporových strán. V opačnom prípade by okrem iného mohlo dochádzať k rozsiahlym

prieťahom v konaní, nakoľko by súd nemal oprávnenie odmietnuť ani vykonanie takých

dôkazov, ktoré k ustáleniu skutkových okolností prejednávanej veci nevedú, dokonca ho

maria. Súd prvej inštancie naviac dostatočne odôvodnil, prečo nevykonal ďalšie

navrhované dokazovanie (pozri strana 4 prvoinštančného rozsudku). Odvolací súd v tejto

súvislosti považoval zistený skutkový stav pre potreby rozhodnutia tohto sporu

za dostatočný, preto žiadne ďalšie dokazovanie vo veci už nevykonal. Takýto postup súdu je

plne v súlade s jeho postavením v civilnom procese. Vzhľadom na uvedené, ak žalobkyňa

v podanom odvolaní navrhovala vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré doplnenie dokazovania

nepovažoval už odvolací súd (a predtým aj súd prvej inštancie, pozn.) za potrebné, nebolo

nevyhnutné sa k týmto návrhom osobitne vyjadrovať. Ani ďalšie odvolacie námietky

(o nesprávnych skutkových záveroch, vykonávaní a hodnotení dôkazov), nepovažoval

odvolací súd za právne významné, a teda sa k nim v primeranom rozsahu vyjadril.“

33. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné

so základným právom účastníka konania na súdnu ochranu či so zásadami spravodlivého

procesu. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol dostatočné

a presvedčivé dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľky odmietol z dôvodu jeho

neprípustnosti. S poukazom na vyčerpávajúce a presvedčivé odôvodnenie napadnutého

uznesenia ústavný súd konštatuje, že spôsob aplikácie ustanovenia

najvyšším súdom nevykazuje znaky svojvoľnosti či arbitrárnosti. Napadnuté uznesenie

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov

pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky

ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa

označeného článku .

34. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

postupom najvyššieho súdu v označenom konaní, preto pri predbežnom

prerokovaní ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

35. Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje tiež zjavnú

bezúspešnosť ústavnej sťažnosti v časti sťažovateľkou namietaného porušenia základného

práva podľa , ktoré sťažovateľka uvádza v texte ústavnej sťažnosti,

mimo jej petitu. Predmetom napadnutých konaní bol nárok sťažovateľky vyplývajúci

zo súkromnoprávneho (občianskoprávneho) vzťahu, a nie nárok vyplývajúci so systému

sociálneho zabezpečenia, ktorý garantuje hmotné zabezpečenie občanov v prípade,

ak nastanú taxatívne vymedzené sociálne udalosti. Ústavný súd na základe

uvedeného konštatuje, že medzi napadnutými postupmi vo veci sťažovateľky konajúcich

súdov a sťažovateľkou označeným základným právom podľa úplne

absentuje ústavne relevantná príčinná súvislosť.

36. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku rozhodovanie

o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Martin Vernarský

predseda senátu