Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 327/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša (sudca

spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, vo veci namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. , Slovenskou

republikou v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Návrhu na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca

2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“),

ktoré, ako uvádza sťažovateľ, môže pokračovať na odvolacom súde a dovolacom súde.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal žalobu v roku 2009.

Konanie stále prebieha, teda trvá už 11 rokov, čo je neprimeraná lehota a prieťah s takou

závažnosťou, že podľa rozhodnutí ústavného súdu má obeť konania trvajúceho 11 rokov

právo na odškodné vo výške 4 000 €. Väčšinu času konanie prebieha na okresnom súde,

avšak môže pokračovať aj na odvolacom súde a dovolacom súde. Dĺžka, počas ktorej sa

bude vec riešiť pred týmito súdmi nemusí trvať tak dlho, aby ju bolo možné kvalifikovať

ako neprimeranú. Do celkovej dĺžky konania sa musia zarátať aj obdobia, keď sa vec riešila

pred dovolacím, kasačným a iným podobným súdom, ako rozhodol Európsky súd

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Konania pred odvolacím súdom a dovolacím súdom

nemusia byť neprimerane dlhé, ale môžu pridať niekoľko rokov na celkovej dĺžke konania.

Sťažovateľ preto za porušovateľa označil okrem okresného súdu aj štát – Slovenskú

republiku v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“). Sťažovateľ za porušovateľa označil samostatne aj

ministerstvo spravodlivosti. Odvolací súd a dovolací súd nemôžu byť trestané, ak rozhodnú

v primeranej lehote, a okresný súd nemôže za to, ako dlho bude konanie trvať po tom, ako

rozhodne. Zodpovednosť potom prechádza na štát.

3. Sťažovateľ uviedol, že si nemá z čoho zaplatiť advokáta. Centrum právnej pomoci

mu právnu pomoc nepriznalo, čo sa ešte rieši, a preto žiadal ústavný súd o ustanovenie

advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Odkázal na v decembri 2019

ústavnému súdu zaslané potvrdenia o svojom zárobku, o došlých finančných prostriedkoch,

o výdavkoch za posledných 10 rokov, resp. odkázal na potvrdenia a dôkazy zaslané

ústavnému súdu v marci 2020. Žiadal, aby ústavný súd počkal, kým mu bude zabezpečený

advokát, ktorý kvalifikovane opraví a doplní ústavnú sťažnosť. Žiadal, aby až potom

ústavný súd rozhodol o dôvodnosti ústavnej sťažnosti. V opačnom prípade by mu bolo

odňaté právo na prístup k súdu a právo na spravodlivý súd.

4. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom

rozhodol, že sťažovateľom označené práva boli v konaní vedenom na okresnom súde

pod sp. zn. „a následne“ porušené, že porušovatelia sú povinní sťažovateľovi

spoločne a nerozdielne zaplatiť sumu vo výške 10 000 € z titulu nemajetkovej ujmy

sťažovateľa v lehote do 2 mesiacov od nálezu.

5. Sťažovateľ doručil 19. mája 2020 ústavnému súdu potvrdenia o svojom zárobku,

o došlých finančných prostriedkoch na účet a o výdavkoch s uvedením konečného stavu

účtu.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6.1 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.2 Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

7.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

9. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

9.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

III.

Chronológia procesných úkonov v napadnutom konaní

10. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie okresného súdu už bolo

predmetom posúdenia ústavným súdom, ktorý nálezom sp. zn. z 9. októbra

2017 vyslovil, že základné právo sťažovateľa podľa a právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli, okresnému súdu

prikázal konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal primerané finančné

zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania. Nález nadobudol právoplatnosť

3. novembra 2017.

10.1 Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom a Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zistil tento priebeh napadnutého konania v čase

od právoplatnosti uvedeného nálezu ústavného súdu:

- 4. marca 2019 vydal okresný súd rozsudok o zamietnutí žaloby,

- 26. marca 2019 rozsudok bol doručený obchodnej spoločnosti

, sťažovateľovi bol rozsudok zaslaný poštou,

- 12. apríla 2019 podal sťažovateľ proti rozsudku odvolanie,

- 19. novembra 2019 Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudok

okresného súdu potvrdil rozsudkom č. k. -433,

- 3. januára 2020 rozsudok krajského súdu bol doručený advokátovi sťažovateľa,

- 16. januára 2020 nadobudol právoplatnosť rozsudok zo 4. marca 2019 v spojení

s rozsudkom krajského súdu z 19. novembra 2019,

- 17. januára 2020 podal sťažovateľ dovolanie,

- 22. mája 2020 spis bol predložený na dovolacie konanie najvyššiemu súdu, veci

bola pridelená sp. zn. .

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

11. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je možné kvalifikovať ako

ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl.

.

IV.1 K výsledkom prípravy konania a k podmienkam konania

12. Na predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že ústavná sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ), neobsahuje však

všetky všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( )

a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti ( ). Sťažovateľ

nejasne vymedzil petit ústavnej sťažnosti, pokiaľ navrhoval vyslovenie porušenia

označených práv v namietanom konaní okresného súdu „a následne“. To nasvedčuje tomu,

že sťažovateľ mienil napádať aj postup nasledujúci po skončení namietaného konania

na okresnom súde, hoci ho vôbec bližšie skutkovo nepopisoval. Sťažovateľ uviedol iba

všeobecné úvahy o možnosti, že konanie bude ďalej prebiehať na odvolacom súde alebo

dovolacom súde. Krajský súd ani najvyšší súd ale sťažovateľ za porušovateľov svojich práv

neoznačil. Za porušovateľov však označil štát (Slovenskú republiku v zastúpení

ministerstvom spravodlivosti) a ministerstvo spravodlivosti. Neargumentuje však, že by

tieto dva subjekty priamo svojím postupom porušili sťažovateľom označené práva, ale ide

mu skôr o pripisovanie im spoluzodpovednosti za porušenie jeho označených práv,

ku ktorému došlo zo strany okresného súdu, resp. všeobecných súdov.

13. Vzhľadom na viazanosť návrhom na začatie konania (§ 45 zákona o ústavnom

súde) ústavný súd pri predbežnom prerokovaní posudzoval označené porušenie práv

sťažovateľa vo vzťahu k tým porušovateľom, ktorých označil v záhlaví ústavnej sťažnosti

a zároveň v petite v časti navrhovaného vyslovenia porušenia označených práv. Teda

jednoznačne vo vzťahu k okresnému súdu a vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa aj

vo vzťahu k štátu, resp. ministerstvu spravodlivosti.

14. Slovenská republika, zastúpená ministerstvom spravodlivosti, ani samotné

ministerstvo spravodlivosti nie sú účastníkmi napadnutého konania. Sťažovateľ ich

za porušovateľov označil s odkazom na rozhodnutia ESĽP. Postavenie ESĽP a jeho

rozhodovacia prax vo vzťahu k členským štátom Rady Európy vyplýva z jeho právneho

zakotvenia ako medzinárodnoprávneho orgánu ochrany ľudských práv na základe

medzinárodnej zmluvy (dohovoru v znení dodatkových protokolov), a preto porušenia

článkov dohovoru konštatované ESĽP vyvolávajú (medzinárodnoprávnu) zodpovednosť

štátu bez ohľadu na to, ktorý orgán štátu (v tomto prípade súd) konajúci v jeho mene

spôsobil porušenie.

15. Vnútroštátny systém ochrany základných práv a slobôd má však iné pravidlá

fungovania, ktoré sú bližšie uvedené v ústave a . Podľa nich je

pri namietanom porušení základných práv s slobôd ústavnou sťažnosťou dôležité označiť

porušovateľa označených práv, ktorým je orgán verejnej moci, ktorý porušil sťažovateľove

základné práva a slobody [ ]. Slovenská

republika ani ministerstvo spravodlivosti sa nenachádzajú v takom právnom postavení,

aby mohli porušiť označené práva sťažovateľa, preto ústavný súd vo vzťahu k týmto

označeným porušovateľom odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

16. Ústavný súd následne preskúmal namietaný postup okresného súdu

v napadnutom konaní, pričom sa zaoberal aj otázkou dodržania lehoty podľa § 124 zákona

o ústavnom súde a vzhľadom na svoju ustálenú rozhodovaciu prax v obdobných veciach ju

ústavný súd spojil s odpoveďou na otázku opodstatnenosti ústavnej sťažnosti uvedenú ďalej.

Ústavná sťažnosť je podaná procesne legitimovanou osobou – stranou civilného sporu

( ) po vyčerpaní právnych prostriedkov nápravy priznaných

zákonom ( ).

17. Vzhľadom na žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

skúmal ústavný súd v zmysle , či sú kumulatívne

splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery

odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku

na ochranu ústavnosti.

18. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc

ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne

neopodstatnená. Ak ale ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia

zistí, že v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná

sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda že nie je splnený

jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom vyhovieť (), a preto sa splnením tejto podmienky

zaoberá ústavný súd v nasledujúcej časti.

19. Pri posudzovaní podmienok prípustnosti ústavnej sťažnosti podľa § 55 zákona

o ústavnom súde je významná už spomínaná skutočnosť, že sťažovateľ v minulosti podanou

ústavnou sťažnosťou namietal porušenie totožných práv v rovnakom namietanom konaní

okresného súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol v už spomínanom náleze č. k.

-45 z 9. októbra 2017 (bod 10 odôvodnenia)

20. Prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata) bráni tomu, aby sa ústavný súd

opakovane zaoberal a rozhodoval o totožných návrhoch doručených ústavnému súdu.

Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa

uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O takú prekážku by nešlo,

ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci ().

21. Ústavný súd chápe predmet konania v širšom zmysle slova ako sťažnostný nárok

spolu so skutkovým odôvodnením, z ktorého by mal návrh vyplývať. Porovnaním obsahu

ústavných sťažností dospel ústavný súd k záveru, že námietky sťažovateľa v jeho prvej

ústavnej sťažnosti sa zhodujú s námietkami v teraz posudzovanej veci v tom, že namieta

celkovú dĺžku konania. Jeho prvá ústavná sťažnosť bola argumentačne vystavaná vo vzťahu

k vtedajšiemu štádiu konania, uvádzala rozsiahlejší opis jednotlivých úkonov a smerovala

len proti okresnému súdu. Totožnosť predmetu je preto daná len v časti namietaného

konania okresného súdu v období od začatia konania (30. marca 2009) do posledného

zohľadneného úkonu v citovanom náleze ústavného súdu (tým bola podľa vyjadrenia

predsedníčky okresného súdu úprava zákonného sudcu z 5. apríla 2017).

22. Súčasťou rozhodovacej praxe ústavného súdu je, že ako neprípustné odmieta

opakované ústavné sťažnosti na zbytočné prieťahy v prípade, ak sa v nich namieta obdobie

predchádzajúce právoplatnosti nálezov ústavného súdu, ktorými vyslovil porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. ). Vzhľadom na to,

že ústavná sťažnosť sa čiastočne týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, bolo potrebné

ju odmietnuť v tejto časti ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55

písm. a) .

23. To všetko ale ústavnému súdu nebránilo, aby v konaní o zvyšnej časti ústavnej

sťažnosti naďalej nemohol prihliadnuť na celkovú dĺžku konania tak, aby bola zachovaná

účinnosť ústavnej sťažnosti ako vnútroštátneho prostriedku nápravy podľa čl. 13 dohovoru

(rozsudok ESĽP Obluk proti Slovensku z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11, bod 60, alebo

Bako proti Slovensku z 15. 3. 2005 k sťažnosti č. 60227/00). Po tomto posúdení ústavný súd

prišiel k záveru, že napriek už uvedenému záveru o čiastočnej neprípustnosti (a aj v prípade,

ak by neprípustnosť v uvedenej časti nebola daná) sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa

.

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. po rozhodnutí vo veci sp. zn.

24. V namietanom konaní ústavný súd zistil na základe súčinnosti s okresným

súdom, že okresný súd po rozhodnutí predchádzajúcim nálezom rozhodol vo veci

rozsudkom zo 4. marca 2019, ktorý bol doručený sťažovateľovi. Proti rozsudku okresného

súdu podal sťažovateľ 12. apríla 2019 odvolanie. Po jeho predložení spolu so spisovým

materiálom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 19. novembra 2019.

Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 3. januára 2020 a právoplatnosť

nadobudol 16. januára 2020.

25. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

sa ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať.

Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom súdu, ústavný súd

ústavnú sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú.

26. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto ústavná sťažnosť zohráva

významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

). Táto prax ústavného súdu bola odobrená aj ESĽP vo viacerých konaniach

vedených proti Slovenskej republike, napr. Obluk proti Slovensku z 28. júna 2016

k sťažnosti č. 65302/11, bod 61, resp. Mazurek proti Slovensku z 3. marca 2009 k sťažnosti

č. 16970/05.

27. Zo skutočností uvedených v bode 24 odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva,

že okresný súd v označenom konaní ešte pred doručením ústavnej sťažnosti sťažovateľa

ústavnému súdu o žalobe sťažovateľa meritórne rozhodol, rozsudok sťažovateľovi doručil.

Po následne podanom odvolaní sťažovateľa a predložení veci v primeranom čase

na rozhodnutie o ňom krajský súd rozhodol rozsudkom z 19. novembra 2019. Tento

rozsudok okresný súd doručil sťažovateľovi 3. januára 2020, teda v primeranom čase

po vrátení veci z krajského súdu a rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. januára 2020.

Týmto bola úloha okresného súdu v odstránení právnej neistoty sťažovateľa naplnená.

28. Sťažovateľ sa so svojou ústavnou sťažnosťou na ústavný súd obrátil v čase, keď

už tento prostriedok nápravy vo vzťahu k namietanému konaniu okresného súdu nebol

objektívne spôsobilý splniť svoj účel. Ani po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej

a podaní dovolania sťažovateľa v súvislosti s jeho predkladaním najvyššiemu súdu (čo nie

je primárne činnosť spočívajúca v rozhodovaní súdu) ústavný súd nespozoroval zbytočné

prieťahy v konaní.

29. Vzhľadom na závery uvedené v bodoch 24 až 28 odôvodnenia tohto uznesenia

ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v namietanom konaní po vydaní predchádzajúceho nálezu odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

IV.3 Záver vo vzťahu k žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

30. Ústavný súd, spravujúc sa úvahami podľa bodu IV a posúdením obsahu návrhu

podľa častí IV.1 a IV.2, zistil, že ústavná sťažnosť je sčasti neprípustná a sčasti zjavne

neopodstatnená. Zistenie o neprípustnosti (IV.1) a o zjavnej neopodstatnenosti (IV.2)

ústavnej sťažnosti nutne vedie k záveru, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné

uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. , ).

Pretože nebol splnený jeden z troch predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom, žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu napriek

nezdokladovaným osobným, majetkovým a zárobkovým pomerom ústavný súd nevyhovel

(bod 2 výroku rozhodnutia). Výzva na preukázanie majetkových pomerov by bola po zistení

zrejme bezúspešného uplatňovania si nároku na ochranu ústavnosti neúčelná.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu