Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 320/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

IČO 45 741 905, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Bartoš, s. r. o., Martina

Granca 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Bartoš, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť

, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnutý postup okresného súdu“) a jeho uznesením

z 31. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako oprávnený podal

okresnému súdu návrh na vykonanie exekúcie proti spoločnosti

(ďalej len „povinná“), pre vymoženie

sumy 1 716 € s príslušenstvom, ktorá predstavovala rozhodcovský poplatok a ktorá mu bola

priznaná na základe rozhodcovského uznesenia sp. zn. z 11. decembra 2017

(ďalej len „rozhodcovské uznesenie“) vydaného ad hoc rozhodcom

. Okresný súd 11. júna 2018 vydal poverenie na vykonanie exekúcie.

3. Následne okresný súd uznesením sp. zn. zo 14. novembra 2018

vydaným vyšším súdnym úradníkom okrem iného predmetnú exekúciu zastavil podľa § 61k

ods. 1 písm. d) o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Okresný súd svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že zistil, že povinná v rámci rozhodcovského konania uplatnila

námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu podľa

Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), o ktorej rozhodcovský súd rozhodol tak, že ad hoc rozhodca má

právomoc vo veci rozhodnúť, a zároveň zaviazal povinnú k povinnosti zaplatiť

sťažovateľovi sumu 1 716 € z titulu rozhodcovských poplatkov a poplatkov za vznesené

námietky (toto uznesenie predstavovalo exekučný titul). Výrok rozhodcovského uznesenia

o povinnosti povinnej zaplatiť rozhodcovské poplatky považoval vyšší súdny úradník

za nevykonateľný, pretože zákon o rozhodcovskom konaní taxatívne vymedzuje, ktorým

rozhodcovským rozhodnutiam priznáva vykonateľnosť (§ 44 ods. 2 a § 22c ods. 1 zákona

o rozhodcovskom konaní). Z toho vyvodil, že rozhodcovské uznesenie nemá povahu

a náležitosti týchto rozhodnutí, ale z jeho povahy vyplýva, že ide o uznesenie, ktoré má

procesný charakter (§ 38 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní). Poplatok vyrubený

rozhodcom je účelne vynaložený náklad, a preto je možné tieto náklady označiť za trovy

rozhodcovského konania povinnej. Z tohto dôvodu je potrebné na rozhodovanie o nich

uplatniť § 34 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého sa o trovách

rozhodcovského konania rozhoduje rozhodcovským rozsudkom.

4. Proti uzneseniu okresného súdu zo 14. novembra 2018 podal sťažovateľ sťažnosť,

ktorá bola okrem iného zamietnutá napadnutým uznesením okresného súdu vydaným

zákonným sudcom okresného súdu. Zákonný sudca okresného súdu sa stotožnil so závermi

vyššieho súdneho úradníka, pre ktoré exekúciu zastavil, a rozhodol tak v súlade s príslušnou

právnou úpravou.

5. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd pochybil, ak najskôr vydal poverenie

na vykonanie exekúcie a potom aj bez návrhu exekúciu zastavil pre formálne podmienky

exekučného titulu (rozhodcovské uznesenie). Okresnému súdu vyčíta, že mu neposkytol

možnosť doplniť rozhodcovské uznesenie o rozhodcovský rozsudok vydaný podľa § 34

ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní. Sťažovateľovi taktiež nie je zrejmé, z akého

dôvodu ho okresný súd zaviazal na zaplatenie trov exekúcie, keďže jej zastavenie nezavinil.

Sťažovateľ tiež uviedol, že mu týmto vznikla škoda v celkovej sume 215,58 € (odmena

súdneho exekútora v sume 36 € a trovy právneho zastúpenia povinnej v sume 179,58 €).

6. Podľa sťažovateľa je však rozhodujúce posúdenie, či môže byť rozhodcovské

uznesenie za nezaplatené rozhodcovské poplatky vydané podľa zákona o rozhodcovskom

konaní exekučným titulom. Sťažovateľ v rámci tejto námietky uvádza tri možnosti

judikovania pohľadávky, t. j. možnosť judikovania pohľadávky výlučne rozhodcovským

rozsudkom (záver okresného súdu) alebo by mohla byť judikovaná aj rozhodcovským

uznesením (tvrdenie sťažovateľa), alebo by mohla byť judikovaná aj rozhodcovským

rozsudkom, alternatívne rozhodcovským uznesením. Zároveň uvádza, že nesúhlasí

s požiadavkou okresného súdu, aby rozhodcovské poplatky boli vždy judikované výlučne

rozhodcovským rozsudkom. Názor okresného súdu, podľa ktorého sa rozhodcovské

uznesenie nemôže stať exekučným titulom, pretože nemôže nadobudnúť vykonateľnosť,

považuje za reštriktívny a právne i logicky neudržateľný.

7. Sťažovateľ je presvedčený, že pri svojom návrhu na vykonanie exekúcie

postupoval v súlade s § 29, § 38 ods. 2, § 35 a § 44 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní

s primeraným použitím v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). Tvrdí, že zákon o rozhodcovskom konaní nikde

priamo neuvádza, ako si má rozhodcovský súd uplatňovať rozhodcovské poplatky proti

účastníkovi rozhodcovského konania. S poukazom na § 38 ods. 2 citovaného zákona

vyjadruje presvedčenie, že rozhodcovské uznesenie má rovnakú procesnú hodnotu

ako rozhodcovský rozsudok vydaný podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní.

Rozhodcovské poplatky sa potom uplatňujú rozhodcovským uznesením (§ 51 ods. 3)

s primeraným použitím . V tejto súvislosti ozrejmuje,

že v zmysle súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej,

z čoho vyvodzuje, že súd vždy predpisuje súdne poplatky uznesením, ktoré je následne

exekučným titulom. Exekučným titulom za nezaplatené rozhodcovské poplatky preto môže

byť aj rozhodcovské uznesenie.

8. Napokon sťažovateľ v rámci ústavnej sťažnosti uvádza, že hoci nesúhlasil

s právnym názorom okresného súdu, že rozhodcovské uznesenie nemôže byť exekučným

titulom, dodatočne požiadal rozhodcu o judikovanie nezaplateného poplatku aj

rozhodcovským rozsudkom sp. zn. z 1. júla 2019 vydaným podľa § 34 ods. 4

zákona o rozhodcovskom konaní. Týmto bola odstránená prekážka, pre ktorú okresný súd

nechcel uznať exekúciu sťažovateľa, a zároveň neexistoval dôvod na zastavenie exekúcie

sťažovateľa.

9. V dôsledku arbitrárneho postoja okresného súdu k návrhom a argumentom

sťažovateľa bolo podľa jeho názoru zasiahnuté do jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Arbitrárnosť a svojvôľu vidí v nesprávnom právnom posúdení veci, v porušení zákona

o rozhodcovskom konaní a Exekučného poriadku i v nesprávnej aplikácii inštitútov

„rozhodcovské uznesenie“ a „rozhodcovský rozsudok“.

10. Na základe už uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal

nález, ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 uvedených práv napadnutým postupom

okresného súdu a napadnutým uznesením okresného súdu. Sťažovateľ ďalej žiada zrušiť

napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Okrem toho sa

sťažovateľ domáha priznania náhrady škody spojenej so zmarením predmetnej exekúcie

v sume 215,58 € a náhrady trov konania v sume 415,51 €.

11. Ústavná sťažnosť po jej doručení ústavnému súdu nebola pridelená sudcovi

spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli

v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli

prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola

prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

II.

Relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

15. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. V zmysle každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je

dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom súdu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto odmietne (, ,

). Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle

judikatúry (napr. , , ) považovať aj konkrétne

okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní dotknutého súdu a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia, či tieto

pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu

na jeho zaručených právach.

20. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže

domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon ().

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej

platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

22. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ), t. j.

na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ).

23. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

24. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s napadnutým uznesením

okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka o zastavení exekúcie. Sťažovateľ vidí zásah do svojich práv v arbitrárnom postoji

sudcu okresného súdu k jeho návrhom a argumentom, ktoré predostrel v rámci sťažnosti.

Sťažovateľ presvedčený o relevantnosti svojich argumentov tak od ústavného súdu očakáva

prehodnotenie záveru, ku ktorému dospel okresný súd.

25. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením okresného súdu vrátane

sťažovateľom prezentovaných nosných úvah, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu

s limitmi v bode 1 označených práv, ktorých porušenie sa namieta.

26. Zákonný sudca okresného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia okresného

súdu poukázal na závery vyššieho súdneho úradníka, ktorými odôvodňoval zastavenie

exekúcie, a na ne nadväzujúc, pomerne vyčerpávajúco reagoval na námietky sťažovateľa

predostreté v jeho sťažnosti.

27. Nosnou námietkou sťažovateľa bola vykonateľnosť rozhodcovského uznesenia

ako exekučného titulu, ktoré obsahovalo jednak potvrdenie právomoci rozhodcu

na rozhodnutie vo veci samej (výrok I) a tiež zaväzovalo povinnú k povinnosti uhradiť

rozhodcovský poplatok vo výške 1 716 € za žalobnú odpoveď a námietky (výrok II).

Okresný súd vo veci konštatoval, že pokiaľ ide o výrok I rozhodcovského uznesenia,

rozhodca dodržal formu rozhodcovského rozhodnutia (§ 38 ods. 1 zákona o rozhodcovskom

konaní), pretože ten sa viaže na procesné podmienky konania, ktoré rozhodca môže vydať

vo forme uznesenia.

28. Pokiaľ však išlo o druhý výrok rozhodcovského uznesenia, okresný súd uzavrel,

že tento výrok je nevykonateľný. Vysvetlil, že zákon o rozhodcovskom konaní taxatívne

vymedzuje, ktorým rozhodcovským rozhodnutiam priznáva vykonateľnosť [tuzemský

rozhodcovský rozsudok (§ 44 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní) a predbežné

opatrenie nariadené rozhodcovským súdom (§ 22c ods. 1 zákona o rozhodcovskom

konaní)], avšak rozhodcovské uznesenie nemá povahu a náležitosti týchto rozhodnutí,

pretože má len procesný charakter (§ 38 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní).

Skutočnosť, že žiadne iné rozhodcovské rozhodnutie nemôže byť spôsobilým exekučným

titulom, pritom neodporuje ani § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.

29. Ďalej okresný súd ozrejmil, že nerozporuje vznik alebo výšku nároku sťažovateľa

na rozhodcovský poplatok za žalobnú odpoveď a rozhodnutie o námietkach, avšak

za sporné považuje so zreteľom na vykonateľnosť exekučného titulu formu a okamih, keď

rozhodca o tomto nároku rozhodol. Povinná sa podaním námietok (vrátane žalobnej

odpovede) rozhodcovi procesne bránila v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní, a preto

poplatky vyrubené rozhodcom je potrebné považovať za účelne vynaložený náklad, t. j.

za trovy rozhodcovského konania (§ 29 zákona o rozhodcovskom konaní).

30. Keďže okresný súd považuje rozhodcovské poplatky za trovy, v zmysle § 34

ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní o nich rozhoduje rozhodca rozhodcovským

rozsudkom, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej alebo samostatným rozsudkom vydaným

po rozsudku vo veci samej. V oboch prípadoch zákon viaže rozhodnutie o trovách

na rozhodcovský rozsudok, ktorému podľa § 44 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní

priznáva možnosť nadobudnutia vykonateľnosti. Na základe uvedeného okresný súd zhrnul,

že výrok II rozhodcovského uznesenia nie je vykonateľný, pretože rozhodovanie o trovách

konania je viazané na formu rozsudku, nie na formu uznesenia, ktoré má procesnú povahu.

V nadväznosti na to skonštatoval, že v konaní nastali také skutočnosti, ktoré bránia

vymáhateľnosti exekučného titulu, čím došlo k naplneniu dôvodu na zastavenie exekúcie.

31. Okresný súd okrem toho poukázal i na § 8 prílohy č. 1 k rozhodcovským

pravidlám, z ktorého je zrejmé, že pokiaľ účastník konania nezaplatí rozhodcovský poplatok

(k čomu došlo aj v kauze sťažovateľa), rozhodcovský súd mu na základe výzvy poskytne

sedemdňovú lehotu na jeho zaplatenie a následne až po vynesení rozsudku sa bude poplatok

vymáhať. Rozhodcovské pravidlá teda priamo upravujú postup v prípade, ak účastník

konania nezaplatí rozhodcovský poplatok, a pritom postup zvolený sťažovateľom (vydanie

rozhodnutia o rozhodcovskom poplatku ešte pred meritórnym rozhodnutím vo veci a k tomu

vo forme rozhodcovského uznesenia) sa okresnému súdu v kontexte už spomenutého javil

ako rozporný nielen so zákonom, ale aj s rozhodcovskými pravidlami.

32. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia okresného súdu odôvodňujúca

zastavenie exekúcie zodpovedá príslušným ustanoveniam Exekučného poriadku a zákona

o rozhodcovskom konaní. Z namietaného uznesenia okresného súdu nevyplýva svojvôľa

alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Práve naopak, okresný súd poukázal i na cieľ

zákonodarcu, ktorý určil (aj) pre rozhodovanie o trovách konania formu rozhodcovského

rozsudku, dôvodiac možnosťou preskúmania takéhoto rozhodnutia na základe žaloby

o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V opačnom prípade by bolo rozhodnutie o trovách

konania absolútne nepreskúmateľné. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou

všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, a pritom právny názor

okresného súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné,

logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

33. Ústavný súd preskúmal i opodstatnenosť jednotlivých námietok sťažovateľa

uvedených v ústavnej sťažnosti, s ktorými sa okresný súd údajne nevysporiadal, resp.

vysporiadal svojvoľne. Na námietku sťažovateľa o tom, že okresný súd pochybil, ak najskôr

vydal poverenie na vykonanie exekúcie a následne aj bez návrhu zastavil exekúciu, reagoval

okresný súd v tom zmysle, že exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po formálnej i materiálnej stránke. Ak je exekúcia vedená na podklade

exekučného titulu, ktorý nespĺňa tieto požiadavky, musí byť v každom štádiu konania

i bez návrhu zastavená (R 58/1997).

34. K poukazu sťažovateľa na subsidiárne použitie ustanovení Civilného sporového

poriadku v rozhodcovskom konaní okresný súd uviedol, že subsidiarita použitia

predmetného zákona sa vzťahuje len na tie prípady, ktoré zákon o rozhodcovskom konaní

neupravuje (§ 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní). V konkrétnom prípade zákon

o rozhodcovskom konaní upravuje postup pri rozhodovaní o trovách rozhodcovského

konania (§ 34 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní), v dôsledku čoho nemožno na daný

prípad použiť ustanovenia .

35. Sťažovateľ napokon v ústavnej sťažnosti prezentoval názor, že nezavinil

zastavenie exekúcie, a preto nerozumie, z akého dôvodu ho okresný súd zaviazal

k povinnosti zaplatiť trovy exekúcie v celkovej sume 215,58 €. Sťažovateľ preto žiada

priznať túto sumu nálezom z titulu náhrady škody. Na túto námietku dalo odpoveď už

uznesenie vyššieho súdneho úradníka (potvrdené napadnutým uznesením okresného súdu),

v zmysle ktorého sťažovateľ ako oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie

neoprávnene v dôsledku nevykonateľnosti exekučného titulu, teda išlo o dôvod, ktorý

možno v zmysle § 199d ods. 2 Exekučného poriadku pričítať sťažovateľovi. Sťažovateľ

totiž „podaním návrhu na vykonanie exekúcie berie na seba procesné riziko, že nebude

v exekúcii úspešný (povinný sa úspešne bude brániť alebo súd z úradnej moci zistí také

skutočnosti, ktoré bránia výkonu exekúcie), pričom ak súd zistí dôvody, ktoré možno

oprávnenému pričítať (neoprávnenosť podania návrhu na vykonanie exekúcie) zaviaže

oprávneného na náhradu vzniknutých trov...“.

36. Sťažovateľ tiež namietal, že vydaním rozhodcovského rozsudku sp. zn.

RD 228/2017 z 1. júla 2019 (právoplatným a vykonateľným 15. júla 2019) podľa § 34

ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorým bola judikovaná pohľadávka sťažovateľa

týkajúca sa nezaplatených rozhodcovských poplatkov, mal byť odstránený dôvod zastavenia

exekúcie. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že rozhodcovský rozsudok z 1. júla

2019 bol už vydaný po skončení exekúcie, ktorá bola právoplatne zastavená 18. júna 2019

(deň nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia okresného súdu). Zároveň ústavný

súd konštatuje, že ak by rozhodcovský rozsudok bol vydaný ešte počas exekúcie, ani táto

skutočnosť by nemala vplyv na rozhodnutie okresného súdu. Okresný súd totiž vydal

poverenie na vykonanie exekúcie na základe predloženého exekučného titulu, ktorým bolo

rozhodcovské uznesenie. Podľa názoru ústavného súdu nie je možné v prebiehajúcej

exekúcii predložiť ďalší exekučný titul, t. j. de facto žiadať exekučný súd o doplnenie

poverenia na vykonanie exekúcie o ďalší exekučný titul.

37. Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu nemožno hodnotiť ako

arbitrárne, celkom zjavne neodôvodnené alebo za extrémne porušujúce sťažovateľom

v bode 1 označené práva. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd dostatočným spôsobom

vysvetlil svoje závery, a preto ústavný súd s úvahami okresného súdu v okolnostiach danej

veci nemá žiadny dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím vlastným.

38. Sťažovateľ pred ústavným súdom opätovne zopakoval námietky, ktoré boli

predmetom preskúmavania okresným súdom na základe ním podanej sťažnosti proti

rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom, a teda ústavná sťažnosť je iba

pokračujúcou polemikou s právnym názorom okresného súdu.

39. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým

uznesením okresného súdu tiež poznamenáva, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

40. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

41. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej

predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu