Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 201/2020
PDF · 451.41 KB
No categories available
I. ÚS 201/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , zastúpenej advokátkou
Mgr. Jaroslavou Krajčovičovou Šokovou, SNP 10, Hlohovec, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Ps 4/2019 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Ps 4/2019
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom
tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania
v sume 375,24 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov) na účet jej právnej
zástupkyne Mgr. Jaroslavy Krajčovičovej Šokovej, SNP 10, Hlohovec, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 Ps 4/2019 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2020 predbežne prerokoval
ústavnú sťažnosť sťažovateľky a uznesením č. k. I. ÚS 201/2020-12 z 12. mája 2020
ju prijal na ďalšie konanie podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplenení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019
Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že návrhom
doručeným okresnému súdu 14. februára 2019 (doplneným na základe výzvy okresného
súdu 2. apríla 2019, pozn.) sťažovateľka iniciovala konanie vo veci obmedzenia spôsobilosti
na právne úkony jej plnoletého syna, ktorý je od narodenia zdravotne ťažko postihnutý
a vyžaduje neustálu opateru. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôraznila význam
urýchleného a efektívneho konania v predmetnej veci tak, aby bol odstránený stav právnej
neistoty, v ktorom sa so synom nachádzajú. V ústavnej sťažnosti tvrdila, že v napadnutom
konaní dochádza k zbytočným prieťahom a okresný súd koná v jej veci neefektívne, pretože
do podania ústavnej sťažnosti „nevykonal žiaden relevantný úkon“.
3.1 Sťažovateľka zdôraznila, že nečinnosť okresného súdu zasahuje
aj do jej majetkovej sféry, keďže otec jej syna neplatí súdom stanovené výživné
a ona nemôže za syna podať návrh na vykonanie exekúcie, resp. požiadať o invalidný
dôchodok.
3.2 Z hľadiska povahy predmetu konania sťažovateľka prezentovala názor,
že okresný súd by mal v takejto veci konať s osobitou starostlivosťou a mimoriadnou
pozornosťou.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd
nálezom rozhodol, že jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu v napadnutom konaní porušené,
aby prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, priznal
jej a jej synovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € každému, ako aj náhradu
trov právneho zastúpenia.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky
5. Okresný súd na výzvu ústavného súdu zo 4. júna 2020 odpovedal prípisom sp. zn.
Spr 243/20 zo 16. júna 2020, v ktorom ústavnému súdu predložil vyjadrenie k prijatej
ústavnej sťažnosti, ako aj chronológiu úkonov okresného súdu v napadnutom konaní.
5.1 Vo svojom vyjadrení predseda okresného súdu s poukazom na priebeh
napadnutého konania prezentoval názor, že „k prieťahu došlo v období od 02.04.2019
do 03.09.2019, kedy v spise nebol vykonaný relevantný úkon“. Ďalej predseda okresného
súdu uviedol, že vec je v čase podania vyjadrenia už rozhodnutá a skončená, keďže okresný
súd na pojednávaní konanom 29. mája 2020 vyhlásil rozsudok, a vzhľadom na túto
skutočnosť považuje uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie za neodôvodnený
a neprimerane vysoký.
5.2 Predseda okresného súdu pripojil aj vyjadrenie zákonnej sudkyne,
ktorá zdôraznila, že predmetný spis bol od podania návrhu až do 2. decembra 2019,
keď jej bol fakticky pridelený, v dispozícii súdneho aparátu, pričom do 20. decembra 2019
bola práceneschopná, resp. absolvovala rehabilitáciu, a hneď ako to bolo možné, určila
vo veci termín pojednávania.
5.3 V závere svojho vyjadrenia predseda okresného súdu oznámil, že súhlasí
s upustením od verejného ústneho pojednávania, keďže nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
6. Ústavný súd 25. júna 2020 zaslal vyjadrenie okresného súdu sťažovateľke, ktorá
vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 30. júna 2020 oznámila, že súhlasí
s upustením od verejného ústneho pojednávania.
6.1 Sťažovateľka prostredníctvom jej právnej zástupkyne uviedla, že sa nestotožňuje
s názorom okresného súdu vzhľadom na to, že k prieťahom v napadnutom konaní došlo
aj „v období 18.02.2019 do 21.3.2019, ako i v období 03.09.2019 do 31.12.2019“.
Vo svojom vyjadrení ďalej poukázala na tú skutočnosť, že celé napadnuté konanie
je „tvorené nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu a je jedným súvislým
prieťahom“.
6.2 Sťažovateľka ďalej zdôraznila, že jej plnoletý syn nie je spôsobilý konať
sám za seba, pričom je bez príjmu a všetky jeho náklady hradí spoločne so svojím
manželom.
6.3 Vzhľadom na uvedené je sťažovateľka aj naďalej toho názoru, že postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo k prieťahom a že jej ústavná sťažnosť
je dôvodná.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s na vec sa vzťahujúcim
súdnym spisom dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
K obsahu súdneho spisu okresného súdu v napadnutom konaní
8. Z obsahu spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedeného okresným súdom
vo veci sťažovateľky ústavný súd zistil nasledujúci prehľad relevantných procesných
úkonov:
- 14. februára 2019 – okresnému súdu bola doručená žiadosť sťažovateľky o určenie
poručníka pre jej plnoletého syna;
- 21. marca 2019 – okresný súd poučil sťažovateľku o náležitostiach podania návrhu
na začatie konania o spôsobilosti na právne úkony a vyzval ju na doplnenie, resp. opravu;
- 2. apríla 2019 – sťažovateľka doručila súdu doplnený návrh na začatie konania
a zároveň navrhla procesného opatrovníka pre jej plnoletého syna;
- 27. septembra 2019 – okresný súd uznesením č. k. 13 Ps 4/2019-19, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 26. novembra 2019, ustanovil synovi sťažovateľky procesného
opatrovníka;
- 16. októbra 2019 – okresnému súdu bolo doručené oznámenie prokurátora okresnej
prokuratúry z 15. októbra 2019 o jeho vstupe do konania;
- 24. októbra 2019 – okresný súd zverejnil oznámenie o podanom návrhu
a o doručovaní písomností na úradnej tabuli súdu a na svojom webovom sídle;
- 2. decembra 2019 – spis bol predložený zákonnej sudkyni, ktorá 31. decembra 2019
určila vo veci termín pojednávania na 11. marec 2020;
- 11. marca 2020 – okresný súd uskutočnil vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené
na účel vykonania znaleckého dokazovania na 29. máj 2020;
- apríl – máj 2020 –okresný súd uznesením sp. zn. 13 Ps 4/2019 zo 17. apríla 2020
nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva a farmácie a poveril
ho vypracovaním znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný a doručený okresnému súdu
11. mája 2020 a následne bol 18. mája 2020 zaslaný sťažovateľke, procesnému
opatrovníkovi a okresnej prokuratúre;
- 29. mája 2020 – okresný súd uskutočnil vo veci pojednávanie a vyhlásil rozsudok,
ktorý nadobudol právoplatnosť 17. júla 2020.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v jeho judikatúre
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný
súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva
alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde.
12. Sťažovateľka sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ku ktorému malo dôjsť postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
13.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
13.2 Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
14. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 dohovoru, pozn.) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, ktorá je plne aplikovateľná i po zmene právnej úpravy,
v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m.
IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04). Pre naplnenie práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali
rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 118/02).
15. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
16. Podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je povinnosť súdu konať
bez prieťahov expressis verbis zakotvená ako základný princíp konania v čl. 12 Civilného
mimosporového poriadku, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
ospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania a iných
osôb.
V.
Závery ústavného súdu týkajúce sa otázky porušenia práv sťažovateľky
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu prerokúvanej veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
18. Pri posudzovaní prvého kritéria – zložitosti veci dospel ústavný súd k záveru,
že ide o vec, ktorá z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti a tvorí
súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Pokiaľ ide o skutkovú zložitosť veci,
je potrebné prihliadnuť na to, že v napadnutom konaní bolo potrebné vykonať znalecké
dokazovanie, pričom však táto okolnosť sama osebe nepredĺžila, resp. nesťažila jednotlivé
procesné úkony súdu.
18.1 Ústavný súd v súvislosti s týmto prípadom poukazuje aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá okrem iného potvrdzuje, že v špecifických
prípadoch je pri posudzovaní doby konania pred súdnymi orgánmi potrebné brať do úvahy
aj samotný predmet konania, t. j. čo je pre účastníka konania v tomto konaní v stávke -
„at stake“ (rozsudok ESĽP z 31. 3. 1987, X. v. Francúzsko, rozsudok ESĽP z 29. 3. 1989,
Bock v. Nemecko, rozsudok ESĽP z 31. 3. 1992, X. v. Francúzsko, rozsudok ESĽP
z 26. 4. 1994, Vallée v. Francúzsko, rozsudok ESĽP z 8. 2. 1996, A. a iní v. Dánsko a i.).
Judikatúra ESĽP zaradila prípady, ktoré sa týkajú občianskeho stavu a spôsobilosti osôb,
medzi tie veci, pri ktorých sa pri posudzovaní dĺžky konania zohľadňuje aj predmet
konania, pričom tieto si vyžadujú zvláštnu (particular) starostlivosť.
18.2 Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tomto prípade pri svojom rozhodovaní
osobitne zohľadnil predmet a účel napadnutého konania (obmedzenie spôsobilosti na právne
úkony) a dospel k záveru, že vzhľadom na požiadavku osobitnej starostlivosti,
s ktorou sa mal okresný súd venovať tomuto konaniu, nemožno celkovú dĺžku konania
považovať za primeranú.
19. Pri hodnotení priebehu napadnutého konania z hľadiska ďalšieho štandardne
uplatňovaného kritéria, ktorým je správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd
konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na ťarchu
sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní
k zbytočným prieťahom. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení taktiež nepoukázal
na to, že by dĺžka napadnutého konania bola vyvolaná správaním sťažovateľky.
20. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní, vychádzal pritom zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy
v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, t. j. takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej
neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
20.1 Ústavný súd sa podrobne oboznámil s priebehom napadnutého konania a zistil,
že sa začalo 14. februára 2019 podaním návrhu okresnému súdu, doplneným sťažovateľkou
na základe výzvy okresného súdu 2. apríla 2019, ktorým sťažovateľka iniciovala konanie
vo veci obmedzenia spôsobilosti na právne úkony jej plnoletého syna. Okresný súd vo veci
meritórne rozhodol 29. mája 2020 a rozsudok č. k. 13 Ps 4/2019-80 nadobudol
právoplatnosť 17. júla 2020.
20.2 Ústavný súd vychádzal z prehľadu procesných úkonov (pozri bod 8 nálezu)
a dospel k záveru, že hneď v počiatočnom štádiu napadnutého konania možno identifikovať
kratšie obdobie nečinnosti okresného súdu, keď sťažovateľku poučil o náležitostiach
podania návrhu na začatie konania o spôsobilosti na právne úkony a vyzval ju na doplnenie,
resp. opravu po uplynutí vyše jedného mesiaca od podania jej pôvodného neúplného návrhu.
Rovnako na vrub okresnému súdu možno pričítať, že osobe, o ktorej spôsobilosti sa konalo,
ustanovil procesného opatrovníka na jej zastupovanie v predmetnom konaní až po takmer
šiestich mesiacoch od doručenia doplneného návrhu sťažovateľky. Za nedostatočne
efektívnu činnosť okresného súdu možno považovať, že prvé riadne pojednávanie vo veci
sa konalo 11. marca 2020, teda po 11 mesiacoch od doručenia doplneného návrhu
sťažovateľky.
20.3 Z preskúmania predmetného konania je podľa ústavného súdu zrejmé,
že bolo poznačené nečinnosťou okresného súdu, i keď v jednotlivých prípadoch
krátkodobou, ktorá ale v súčte znamenala, že napadnuté konanie vzhľadom na jeho predmet
trvalo neprimerane dlho. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje,
že pod mimoriadnou starostlivosťou, ktorú má súd venovať rozhodovaniu vo veci
obmedzenia spôsobilosti na právne úkony, nemožno rozumieť vyše jedného roka trvajúce
konanie. Je zrejmé, že postup okresného súdu v napadnutom konaní nesmeroval efektívne
k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky, a preto nie je zlučiteľný s jej základným
právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. právom na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote.
21. Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v bode 18 až 20, ústavný súd dospel
k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn.
13 Ps 4/2019 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku tohto nálezu).
VI.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
22. V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten,
kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal.
23. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí
rozhodnutia o porušení označených práv prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci
bez zbytočných prieťahov. Keďže napadnuté konanie už bolo v čase rozhodovania
ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľky
v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
24. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
25. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
26. Podľa § 135 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ten, komu bolo uložené zaplatiť
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v lehote ustanovenej v odseku 1 priznané finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, zvyšuje sa finančné zadosťučinenie priznané
ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
27. Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v celkovej sume 8 000 €. Svoj návrh odôvodnila neúmernou dĺžkou trvania právnej neistoty
spojenou s nemožnosťou zastupovať syna bez toho, aby bola určená ako jeho opatrovník.
28. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, avšak suma
požadovaná sťažovateľkou nie je primeraná okolnostiam prípadu. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na okolnosti prípadu.
29. S prihliadnutím na celkovú dĺžku napadnutého konania okresného súdu, berúc
do úvahy všetky okolnosti danej veci (predovšetkým skutočnosť, že predmetné konanie
je už právoplatne skončené, ale prihliadnuc aj na neefektívny postup okresného súdu,
ako aj na mimoriadny význam veci pre sťažovateľku), ústavný súd považoval priznanie
sumy 1 000 € za primerané (bod 2 výroku nálezu) a vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľky
nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
VII.
Trovy konania
30. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky,
ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.
Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
31. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok roku 2019,
ktorá bola podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky v sume 1 062 €.
32. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu za dva úkony právnej služby
(prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti vykonané v roku 2020)
v súlade § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) právnej zástupkyni sťažovateľky Mgr. Jaroslave Krajčovičovej Šokovej,
SNP 10, Hlohovec. Odmena advokáta v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon
právnej služby vykonaný v roku 2020 je 1/6 z výpočtového základu, čo v zmysle citovaných
ustanovení vyhlášky predstavuje sumu 177 € a režijný paušál sumu 10,62 €. Náhrada za dva
úkony právnej služby vykonaných v roku 2020 (2 x 177 €) spolu s režijným paušálom
(2 x 10,62 €) predstavuje spolu sumu 375,24 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
33. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky Mgr. Jaroslavy Krajčovičovej Šokovej, SNP 10, Hlohovec,
v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení
s § 263 ods. 1 CSP).
34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu