Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 397/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Peter Rybár, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 18. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Petrom Rybárom, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 18. februára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom

postavení povinného je účastníkom exekučného konania vedeného pred Okresným súdom

Brezno (ďalej len „okresný súd“). Poverením č. 5603 062770 z 27. januára 2015 okresný

súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., pričom

uvedené exekučné konanie prebiehalo na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného

Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s.,

Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO 35 807 598. Podaním z 3. júla 2015 sa sťažovateľ

domáhal zastavenia predmetnej exekúcie, keďže rozhodcovskú zmluvu, ktorá mala založiť

právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie veci je potrebné považovať

za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je ex lege neplatnou. O uvedenom návrhu

na zastavenie exekúcie okresný súd rozhodol tak, že tento návrh zamietol, pretože podľa

jeho názoru v prípade uzavretej úverovej zmluvy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

Sťažovateľ totiž v predmetnej úverovej zmluve uviedol, že je živnostník, okrem iných

osobných údajov zadal aj svoje IČO a podpísal vyhlásenie, že požičané finančné prostriedky

sú mu poskytnuté na účely podnikania. Proti uvedenému rozhodnutiu sa povinný sťažovateľ

svojím podaním z 5. septembra 2016 v celom rozsahu odvolal, pričom vo svojom odvolaní

poukázal na to, že predmetnú úverovú zmluvu je aj napriek vyhláseniu o účele použitia

finančných prostriedkov uvedenému v úverovej zmluve potrebné považovať za zmluvu

spotrebiteľskú. O podanom odvolaní rozhodol odvolací súd tak, že napadnuté rozhodnutie

okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil, pričom sa v celom rozsahu

stotožnil s právnou argumentáciou a odôvodnením rozhodnutia okresného súdu. Keďže

podľa názoru sťažovateľa odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, podal proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že podané

dovolanie ako neprípustné odmietol, a to s odkazom na § 202 ods. 4 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom

od 1. apríla 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok v znení účinnom od 1. apríla 2017“), podľa

ktorého dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je proti uzneseniu vydanému

v exekučnom konaní prípustné.

3. Sťažovateľ tvrdí, že zákonné ustanovenie, na ktoré v napadnutom uznesení

poukázal najvyšší súd (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom

od 1. apríla 2017), nemalo byť v danom prípade vôbec aplikované. Napriek tomu,

že k podaniu dovolania došlo až 12. septembra 2019, sťažovateľ tvrdí, že toto dovolanie

bolo podané v rámci konania, ktoré sa začalo pred 1. aprílom 2017, a preto bolo prípustnosť

dovolania potrebné posudzovať podľa právnych predpisov účinných do 31. marca 2017.

Sťažovateľ poukázal na § 243 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom

od 1. apríla 2017, podľa ktorého sa celé exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017

a všetky procesné úkony v nich urobené riadia právnymi predpismi účinnými pred

1. aprílom 2017. Sťažovateľ dodal, že samotný Exekučný poriadok v znení účinnom

do 31. marca 2017 žiadnym spôsobom nevylučoval možnosť podania dovolania proti

rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní. Taktiež možnosť podania dovolania proti

rozhodnutiam v exekučnom konaní nevylučoval ani Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov ako všeobecný procesný predpis.

4. Sťažovateľ dospel k záveru, že odmietnutím podaného dovolania zo strany

najvyššieho súdu bez akejkoľvek opory v procesnom práve došlo napadnutým uznesením

k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne

konanie.

5. Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa, , , trvale

bytom , štátneho občana Slovenskej republiky,

na súdnu ochranu podľa ) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.02.2020 vydaným v konaní

vedenom pod sp. zn.: porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.02.2020, vydané

v konaní vedenom pod sp. zn.: sa ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

vo výške 268,49 EUR 5 DPH na účet právneho zástupcu sťažovateľa, Advokátska

kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“)

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody

na odmietnutie návrhu podľa .

8. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017

dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom

konaní nie je prípustné.

12. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017

ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté

pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá

pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci

pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

13. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistuje

zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

16. Z judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) vyplýva, že otázku posúdenia prípustnosti dovolania

rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti

dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa

v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú. Postup súdu v súlade so zákonom

preto ani nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia práva sťažovateľa.

̌

17. Pravidla týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za ciel zaistiť riadny výkon

́

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím, ako aj vytvárať určitý procesný filter zabraňujúci neúmernej

litigačnej záťaži najvyššieho súdu v prípade, ak vec prima facie nedosahuje intenzitu

odôvodňujúcu zásah z pozície dovolacieho súdu, pričom vzhľadom na ich jednoznačné

vyjadrenie dotknute osoby musia počítať s tým, že tieto pravidla budú aplikovane .

́́́

18. Ústavný súd konštatuje, že novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom

č. modifikovala spôsobilý predmet dovolania ako jednej z objektívnych

podmienok jeho prípustnosti tak, že vylúčila prípustnosť dovolania proti uzneseniam

vydaným v exekučnom konaní. V prechodných zákonných ustanoveniach vo vzťahu

k opravným konaniam, teda ani k dovolaciemu konaniu, neurčila žiadne prechodné

pravidlo. Prechodné ustanovenie, na ktoré poukazoval sťažovateľ (§ 243h ods. 1

Exekučného poriadku), nemožno extenzívne vzťahovať aj na konanie o mimoriadnych

opravných prostriedkoch. Tento záver je daný procesnoprávnym charakterom predmetného

ustanovenia (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku) a nepriamo aj samotným obsahom

prechodných ustanovení (§ 243h až § 243k Exekučného poriadku), ktoré upravujú niektoré

praktické aspekty týkajúce sa exekučného konania vo vzťahu k súdnemu exekútorovi.

Navyše k rovnakému záveru nabáda aj gramatický výklad predmetného ustanovenia,

keď pod výraz „exekučné konania“ nemožno podriadiť aj rozhodovanie o mimoriadnom

opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu v exekučnom konaní. Ústavný súd

podotýka, že nosným znakom intertemporality procesných právnych predpisov je princíp

okamžitej aplikability novej procesnej úpravy. Tento princíp je procesnému právu natoľko

imanentný, že sa nemusí explicitne vyjadrovať v prechodných ustanoveniach procesnej

úpravy (PROCHÁZKA, R., KÁČER, M. Teória práva. Bratislava : C. H. Beck, 2013,

s. 173.).

19. Ústavný súd uvádza, že v súvislosti s okamžitou aplikabilitou § 202 ods. 4

Exekučného poriadku je už k dispozícii aj početná judikatúra najvyššieho súdu (napr. sp. zn.

, , , , a najmä

rozhodnutie sp. zn. , ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2018). Sťažovateľom napádaný procesný

postup najvyššieho súdu pri posudzovaní prípustnosti dovolania v exekučnom konaní podľa

§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku odobril aj ústavný súd ().

Z už uvedených rozhodnutí vyplýva, že okamžitá aplikabilita § 202 ods. 4 Exekučného

poriadku nastupuje, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky. Dovolanie musí byť podané

(dovolacie konanie začaté) a zároveň rozhodnutie, proti ktorému dovolanie smeruje, musí

byť vydané za účinnosti „novej“ procesnej úpravy, t. j. Exekučného poriadku účinného

od 1. apríla 2017. V preskúmavanej veci je zrejmé, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo

vydané a dovolacie konanie začaté už za účinnosti novej právnej úpravy (26. júna 2019).

Na toto dovolacie konanie z hľadiska prípustnosti dovolania bolo preto potrebné aplikovať

právnu úpravu Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, ktorá vylúčila

prípustnosť dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní.

20. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu

v zákone. Práve naopak, takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu relevantný právny

predpis výslovne umožňoval (a stabilizovaná judikatúra priamo vyžadovala, pozn.), preto

napadnuté uznesenie v predmetnom prípade nemohlo znamenať odoprenie prístupu

sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

22. Ústavný súd preto konštatuje, že neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby

do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zasahoval, pretože ním nemohlo byť porušené

základné právo sťažovateľa podľa ani jeho právo podľa

dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

23. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2020

Miroslav Duriš predseda senátu