Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)II. ÚS 185/2020
PDF · 743.85 KB
No categories available
II. ÚS 185/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára vo veci ústavnej sťažnosti ,
, , ,
, , a , ,
, zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan
s. r. o., Užhorodská 21, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan,
pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky
postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000 a jeho prípisom zo 4. októbra 2019 takto
rozhodol:
1. Základné právo , a
podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom generálneho
prokurátora Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000
a jeho prípisom zo 4. októbra 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Prípis generálneho prokurátora Slovenskej republiky sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000
zo 4. októbra 2019 z r u š u j e .
3. a
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie vo výške po 1 000 € (slovom tisíc eur),
ktoré j e im Generálna prokuratúra Slovenskej republiky p o v i n n á vyplatiť do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. , a
p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 611,50 € (slovom šesťstojedenásť eur
a päťdesiat centov), ktorú j e Generálna prokuratúra Slovenskej republiky p o v i n n á
vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská 21,
Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. II. ÚS 185/2020-20 z 28. apríla 2020 bola prijatá na ďalšie konanie ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ 1“),
(ďalej len „sťažovateľ 2“) a (ďalej len „sťažovateľ 3“, resp. všetci spolu
aj „sťažovatelia“) pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom generálneho prokurátora Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v konaní vedenom
pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000 a jeho prípisom zo 4. októbra 2019.
2. Podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom
zasadnutí, keďže právny zástupca sťažovateľov v elektronickom podaní bez označenia
dátumu doručenom ústavnému súdu 4. júna 2020, ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo vyjadrení z 22. mája 2020 doručenom
ústavnému súdu 29. mája 2020 netrvali na ústnom pojednávaní.
3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa ČVS: PPZ-796/NKA-
FP-VY-2017 z 12. marca 2019 bolo proti sťažovateľom (ako aj proti ďalším fyzickým
osobám) vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinností pri správe
cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a 4 písm. a) v súbehu so zločinom poškodzovania
veriteľa podľa § 239 ods. 2 písm. a) a ods. 5 písm. a) a c) v spojení s § 138 písm. j)
v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, a to celkom za štyri skutky popísané
v uznesení.
4. Toto uznesenie vyšetrovateľa sa opiera v skutku o vyjadrenie Ústavu súdneho
inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „USI“) pri stanovení hodnoty
nehnuteľností a stanovení ceny primeraného nájmu, pričom tento „dôkaz“
bol pre vyšetrovateľa zjavne nosným – hlavným „dôkazom“. Zároveň je v uznesení
nepravdivo uvedené, že ide o znalecký úkon, ktorý stanovil všeobecnú
hodnotu nehnuteľností a nájmu, pričom sa v ňom tvrdí, že kúpna cena nehnuteľností
vo výške 1 450 000 € bola značne podhodnotená v prospech kupujúceho a zároveň
poškodzovala záujmy poisťovne (ďalej len „poisťovňa“), ako aj jej klientov –
veriteľov, keďže USI spracoval vyjadrenie, v ktorom určil všeobecnú hodnotu nehnuteľností
v čase ich predaja na sumu najmenej 4 000 000 € a cenu prenájmu plochy vo výške 4 €
za nadhodnotený, teda nevýhodným predajom a prenájmom nebytových priestorov
a neuhradením kúpnej ceny bola poisťovni spôsobená škoda vo výške najmenej
4 000 000 €.
5. Predmetný výrok sa nezakladá na pravde, pretože „predbežné vyjadrenie“
USI nebolo možné považovať za znalecký úkon a tento „dôkaz“ vôbec neurčoval všeobecnú
hodnotu nehnuteľností, ale ani primerané nájomné. V skutočnosti nešlo o znalecký úkon,
čo konštatovalo aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, vyjadrenie vzniklo
bez akejkoľvek predošlej obhliadky nehnuteľností, je nepreskúmateľné a konštatuje
len akési dohady, pričom predbežným vyjadrením nie je možné určiť v trestnom konaní
výšku škody, pretože sa tak môže stať iba znaleckým posudkom v zmysle ustanovenia § 126
Trestného zákona. Tento „dôkaz“ pritom vyvrátil tri plnohodnotné znalecké posudky
nachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise v momente vydania uznesenia o vznesení
obvinenia, pričom ohodnotenie nehnuteľností sa líšilo v týchto troch posudkoch
len znalecky prijateľnou odchýlkou približne 5 %. Predbežné vyjadrenie USI však určilo
hodnotu štyrikrát vyššiu. Zároveň určilo, že v centre mesta Košice je nájom 4 €
za m² kancelárskych priestorov neprimerane vysoký, a to taktiež bez akéhokoľvek
preskúmateľného odôvodnenia.
6. Ďalšie skutky uvedené v uznesení o vznesení obvinenia nemajú v spisovom
materiáli žiadny dôkazný podklad (nie sú podporené ani jediným dôkazom).
7. Sťažovateľ (neuvádza sa, konkrétne ktorý z nich, pozn.) podal proti uzneseniu
o vznesení obvinenia blanketárnu sťažnosť. Požiadal, aby mu bol vyšetrovací spis nafotený
a odovzdaný pre účely preštudovania pred podaním doplnenia odôvodnenia sťažnosti
s tým, že sťažnosť odôvodní do 30 dní. Keďže vyšetrovateľ nevyjadril nijakú námietku
proti takémuto postupu, sťažovateľ vychádzal z toho, že vyšetrovateľ žiadosť konkludentne
akceptoval.
8. K odovzdaniu prefoteného spisu nikdy nedošlo a špeciálny prokurátor napriek
tejto skutočnosti o blanketárnej sťažnosti rozhodol, pričom formalisticky uviedol,
že sťažovateľ mohol sám do vyšetrovacieho spisu nahliadnuť, čo nevyužil. Špeciálny
prokurátor sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol a formalisticky sa oprel
o skutočnosť, že sťažovateľ nepodal odôvodnenie sťažnosti. Zároveň zopakoval nepravdivé
tvrdenia uvádzané v uznesení o vznesení obvinenia a označil ich za zákonné.
9. Proti uzneseniu špeciálneho prokurátora podal sťažovateľ (opäť nie je konkrétne
uvedené, ktorý z nich, pozn.) mimoriadny opravný prostriedok podľa ustanovenia § 363
a nasl. Trestného poriadku, v ktorom poukázal na už uvedené skutočnosti. Okrem toho
zdôraznil, že:
a) trestné stíhanie proti jeho osobe nemohlo byť začaté a vedené, keďže poisťovňa
ako poškodená nedala súhlas v zmysle § 211 ods. 1 Trestného poriadku, ale práve naopak,
jasne a výstižne ozrejmila, že nesúhlasí s vedením trestného stíhania proti žiadnej osobe
a necíti sa byť poškodená,
b) je v rozpore s právom na obhajobu a na spravodlivý súdny proces, ak orgán činný
v trestnom konaní nedá obvinenému vedieť, že nesúhlasí s predĺžením lehoty na doplnenie
sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia a prekvapivo rozhodne o opravnom
prostriedku bez upovedomenia obvineného o tom, že mu prefotený spis do lehoty,
kedy o sťažnostných námietkach rozhodne, nevydá,
c) vyšetrovateľ vzniesol obvinenie na báze znaleckého paaktu, ktorý v skutočnosti
nie je znaleckým úkonom, ale len akýmsi nesprávnym úsudkom, a popri tom sa vôbec
nezaoberal riadnymi znaleckými posudkami vedenými vo vyšetrovacom spise, hoci jeden
z nich bol vyhotovený na základe žiadosti vyšetrovateľa; nie je preskúmateľné,
prečo by mal mať prednosť akýsi „úsudok“ USI pred riadnymi znaleckými posudkami;
stíhané skutky nie sú trestnými činmi, ide o bežné obchodnoprávne kontrakty,
d) o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodoval prokurátor,
ktorý sám vydal pokyn na vznesenie obvinenia, čo je v rozpore so zákonom
[§ 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku].
10. Z prípisu generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 52/19/1000-11
zo 4. októbra 2019 vyplýva, že namietané, ale ani iné porušenia zákona neboli zistené,
a preto sa návrhu na zrušenie uznesenia vyšetrovateľa a nadväzujúceho uznesenia
špeciálneho prokurátora nevyhovelo. Podľa názoru generálneho prokurátora sa súhlas
poškodeného s trestným konaním nevyžaduje od právnickej osoby, pretože zákon
to ustanovuje len pri poškodených fyzických osobách. Pokyn daný vyšetrovateľovi musí
mať minimálne obsahové náležitosti, pričom pokyn vyšetrovateľovi od špeciálneho
prokurátora, na ktorý sa poukazuje, tieto náležitosti nemal. Poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré skutkovo,
ale ani právne absolútne nesúviselo s prejednávanou námietkou. S poukazom
na nepriliehavú judikatúru dospel generálny prokurátor k záveru, že osoba môže
byť obvinená aj bez dôkazov s tým, že až v trestnom konaní sa ukáže, či podozrenie bolo
dôvodné alebo nie. Napokon zdôraznil, že obvinený mal možnosť nahliadnuť do spisu,
a preto nebolo porušené jeho právo tým, že nedošlo k prefoteniu spisu a k informovaniu
o tom, že sa o podanej sťažnosti bude rozhodovať aj bez jej doplnenia, ktoré malo
nasledovať po prefotení spisu.
11. Podľa názoru sťažovateľov generálny prokurátor v súvislosti s tvrdenou
aplikovateľnosťou § 211 ods. 1 a 2 Trestného poriadku len na fyzické osoby [námietka
uvedená v odseku 9 pod písm. a)] nevysvetlil rozdielnu aplikáciu tohto ustanovenia
zo strany všeobecných súdov (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 4 To 29/2017). Použil zužujúci výklad bez preskúmateľného odôvodnenia
a nevyložil ustanovenie § 211 ods. 1 a 2 Trestného poriadku podľa jeho účelu a zmyslu
v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy. Pritom platí, že keď sú prítomné rôzne možnosti výkladu,
za správny výklad musí byť vzatý ten, ktorý zabezpečuje najväčšiu ochranu základných
práv a slobôd. Nepochybne ustanovenie § 211 ods. 2 Trestného poriadku jasne deklaruje
len výpočet tých právnických osôb, na ktoré sa ustanovenie § 211 ods. 1 nevzťahuje,
a teda na zvyšný okruh právnických osôb je zrejme aplikovateľné. Inak by totiž nebol
ustanovený ako výnimka z pravidla, čo je zrejmé tak z gramatického, ako aj teleologického
výkladu tohto ustanovenia. Tak gramatický výklad, ako aj výklad ratione legis jasne
vyvracia nesprávny zužujúci výklad generálneho prokurátora. Zmysel a účel tejto právnej
normy tkvie práve v dispozičnej zásade trestného konania zo strany poškodeného,
a to i keď ide o právnickú osobu. Napriek tomu, že generálny prokurátor vie o judikatúre
výkladovo diametrálne odlišnej, túto odignoroval a vôbec ju nebral do úvahy,
hoci mal povinnosť minimálne vysvetliť a zdôvodniť, prečo zastáva opačný názor.
12. V súvislosti s námietkou uvedenou v odseku 9 pod písm. d) treba uviesť,
že generálny prokurátor na odôvodnenie nesprávnosti právneho názoru sťažovateľov o tom,
že špeciálny prokurátor vydal vyšetrovateľovi pokyn na vznesenie obvinenia, poukázal
na internú (nie všeobecne záväznú) právnu úpravu, ktorou je jednak stanovisko generálneho
prokurátora sp. zn. IV/1 Spr 71/17/1000 a rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené
pod č. R 72/2017. V rozpore so znením internej právnej úpravy dospel k záveru, že nešlo
o pokyn dozorujúceho prokurátora, keďže formálne neobsahoval požadované náležitosti.
Špeciálny prokurátor pritom vyšetrovateľovi v pokyne z 8. marca 2019 uviedol: „keďže
nie sú tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v doteraz vydaných uzneseniach o začatí TS
pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku treba aj o nich začať
trestné stíhanie a viesť trestnú zodpovednosť k osobám prepájajúcim menované firmy
pri peňažných transakciách.“ Vyšetrovateľ 12. marca 2019 tento pokyn aj vykonal.
13. Je absolútne jasné po obsahovej aj gramatickej stránke, že špeciálny prokurátor
vydal vyšetrovateľovi pokyn na vznesenie obvinenia sťažovateľa (neuvádza
sa, ktorého z nich, pozn.), pričom nie je podstatné, či pri tomto pokyne dodržal interné
príkazy alebo nejaké rozhodnutie všeobecného súdu. Vyšetrovateľ to zrejme aj takto
pochopil, keď 12. marca 2019 vzniesol obvinenie proti osobám prepájajúcim dotknuté firmy
pri peňažných transakciách. Je preto nepochybné, že dozorujúci prokurátor špeciálnej
prokuratúry bol v zmysle ustanovenia § 190 ods. 2 písm. a) Trestného
poriadku vylúčený z konania o opravnom prostriedku – sťažnosti proti uzneseniu o vznesení
obvinenia, no napriek tomu sám o tomto opravnom prostriedku rozhodol.
14. V súvislosti s námietkou uvedenou v odseku 9 pod písm. c) poukazujú
sťažovatelia na nesprávny názor generálneho prokurátora, podľa ktorého osoba
môže byť obvinená aj bez dôkazov. Pritom odkaz na rozhodnutie ústavného súdu
č. k. III. ÚS 461/2015-33 neobstojí, keďže v uvedenej veci sa rozhodovalo o väzobnom
stíhaní, pričom spáchanie skutku bolo preukázané a otázne bolo, či skutok spáchal
obvinený. Podstatou tejto námietky bolo poukázať na to, že vyšetrovateľ sa oprel
o neprocesný dôkaz rozporný s ustanovením § 126 Trestného poriadku,
ktorý treba považovať doslovne za zdrap papiera. Pritom žiaden právny predpis nedovoľuje
orgánom činným v trestnom konaní vzniesť obvinenie len na báze dohadov, pocitov
a zdrapov papiera.
15. V súvislosti s námietkou uvedenou v odseku 9 pod písm. b) trvajú sťažovatelia
na tom, že za daného skutkového stavu bol postup orgánov činných v trestnom konaní
doslova úskočný a nezlučiteľný s právom na spravodlivý proces nerešpektujúcim svojvoľné
úskoky vyšetrovateľa či prokurátora. Sťažovateľ (neuvádza sa, konkrétne ktorý, pozn.)
sa domnieval, že spis sa kopíruje a že bude mať šancu doplniť sťažnosť. Vyšetrovateľ
požadované predĺženie lehoty nenamietal, no špeciálny prokurátor predsa prekvapivo
rozhodol bez predchádzajúceho upovedomenia sťažovateľa o skrátení lehoty.
Takéto konanie nie je ani len slušné, nie to ešte zákonné v zmysle práva na obhajobu.
16. Uznesenie špeciálneho prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia trpí zásadnou právnou vadou, keďže rozhodla osoba
( ), ktorá bola zo zákona z rozhodovania vylúčená, lebo sama vydala
8. marca 2019 pokyn na vznesenie obvinenia, čím bola v zmysle ustanovenia § 190
ods. 2 písm. a) Trestného poriadku ex lege vylúčená z rozhodovania. Ďalej, hoci špeciálny
prokurátor vedel o žiadosti sťažovateľov, podľa ktorej hodlajú predložiť dôvody sťažnosti
do 30 dní od doručenia fotokópie spisového materiálu, žiadosť sťažovateľov svojvoľne
nerešpektoval, o neakceptovaní žiadosti ich vopred neupovedomil a prekvapivo rozhodol
o ich nedoplnenej sťažnosti, i keď sťažovateľom ešte prefotený spisový materiál
vyšetrovateľ nevydal.
17. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„I. Základné práva , ,
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky iným
zásahom generálneho prokurátora Slovenskej republiky pod č .k. XVI/2 Pz 52/19/1000
zo dňa 4.10.2019, porušené boli.
II. Iný zásah generálneho prokurátora Slovenskej republiky
pod č. k. XVI/2 Pz 52/19/1000 zo dňa 4.10.2019 zrušuje a vec vracia generálnemu
prokurátorovi na ďalšie konanie a rozhodnutie.
III. Základné práva , ,
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením
Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Štúrova 2,
812 85 Bratislava pod č. k. VII/2 Gv 268/17/1000 zo dňa 12.4.2019, porušené boli.
IV. Uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. VII/2 Gv 268/17/1000 zo dňa 12.4.2019 zrušuje a vec vracia Úradu
špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
V. Základné práva , ,
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a čl.17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Národná
kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej polície, expozitúra východ,
Rastislavova 69 (toho času Rampová 7), 040 01 Košice pod č. k. ČVS: PPZ-796/NKA-FP-
VY-2017 zo dňa 12. marca 2019, porušené boli.
VI. Uznesenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného
zboru, Národná kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej polície,
expozitúra východ, Rastislavova 69 (toho času Rampová 7), 040 01 Košice
pod č. k. ČVS: PPZ-796-NKA-FP-VY-2017 zo dňa 12. marca 2019 sa zrušuje a vec vracia
vyšetrovateľovi na ďalšie konania a rozhodnutie.
VII. priznáva primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 5000 EUR (slovom: päť tisíc Eur), ktoré je povinná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
VIII. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
5000 EUR (slovom: päť tisíc Eur), ktoré je povinná Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
IX. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5000
EUR (slovom: päť tisíc Eur), ktoré je povinná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
X. , ,
sa priznáva náhrada trov konania vo výške 635,04 EUR, ktoré je Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky povinná zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Daniel Blyšťan
s.r.o., so sídlom Brezová 10, 040 01 Košice, do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Vyjadrenie generálnej prokuratúry a podanie sťažovateľov
18. Z vyjadrenia generálnej prokuratúry č. k. 2 GÚp 53/20/1000-7 z 22. mája 2020
doručeného ústavnému súdu 29. mája 2020 vyplýva, že navrhuje ústavnej sťažnosti
nevyhovieť. Vzhľadom na to, že pre plynutie času už neprichádza do úvahy opätovné
preskúmanie dôvodnosti argumentov sťažovateľov zo strany generálneho prokurátora
v režime podľa § 363 až § 367 Trestného poriadku [a teda ani zmena právoplatného
rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ktorým bolo sťažovateľom vznesené
obvinenie (§ 364 ods. 3 Trestného poriadku)], generálna prokuratúra využíva vyjadrenie
k ústavnej sťažnosti ako prostriedok na objasnenie všetkých hmotnoprávnych
i procesnoprávnych aspektov prebiehajúceho prípravného konania v danej trestnej veci.
19. Zo skutkového hľadiska poukazuje generálna prokuratúra na to, že uznesenie
o vznesení obvinenia bolo sťažovateľovi 1 a sťažovateľovi 3 doručené počas výsluchu
pred vyšetrovateľom 13., resp. 14. marca 2019. Obaja ihneď po doručení uznesenia podali
proti nemu sťažnosť. Sťažovateľ 1 si pred svojím výsluchom v postavení obvineného zvolil
obhajcu, ktorý sa na výsluch dostavil, pričom mu bolo umožnené poradiť sa s obhajcom
bez prítomnosti tretej osoby. Následne odmietol vypovedať s tým, že po 15 dňoch
od doručenia kópie celého vyšetrovacieho spisu „sa prihlási k výsluchu a chce byť vypočutý
ako obvinený a objasniť veľa vecí v tejto veci“. Z rovnakých dôvodov odmietol vypovedať
aj sťažovateľ 3 (v prítomnosti zvoleného obhajcu) a prisľúbil prihlásiť sa na výsluch
v pozícii obvineného po 15 až 20 dňoch po doručení vyhotovenej kópie celého
vyšetrovacieho spisu. Naopak, sťažovateľ 2 (tiež v prítomnosti zvoleného obhajcu) podal
proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť s tým, že jej dôvody uvedie v písomnej
forme do 3 dní od doručenia uznesenia. Aj on odmietol vypovedať a prisľúbil objasnenie
všetkých mu známych skutočností až po preštudovaní celého spisového materiálu,
a to do 15 až 20 dní od doručenia jeho fotokópie. Sťažovateľ 2 skutočne prostredníctvom
obhajcu 26. marca 2019 zaslal podanie, v ktorom spoločne
s ďalšími spoluobvinenými ( a ) podal
sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, považujúc ho za predčasné
s tým, že pre jeho vydanie neboli naplnené hmotnoprávne a procesnoprávne predpoklady.
Po ďalších všeobecných námietkach obhajca prisľúbil doplniť dôvody sťažnosti v lehote 30
dní odo dňa doručenia fotokópie spisového materiálu. Sťažovatelia pred svojím výsluchom
doručili vyšetrovateľovi plnomocenstvo na ich obhajobu pre . Keďže
vyšetrovateľ podaným sťažnostiam v rámci autoremedúry nevyhovel, 1. apríla 2019 zaslal
vyšetrovací spis špeciálnemu prokurátorovi na rozhodnutie o sťažnostiach podaných
sťažovateľmi. Špeciálny prokurátor listom z 11. apríla 2019 elektronicky požiadal
vyšetrovateľa o doplnenie ďalších údajov vrátane toho, či boli sťažovatelia znovu vypočutí,
či využili možnosť nazretia do vyšetrovacieho spisu, resp. či bola ich obhajcovi poskytnutá
fotokópia celého vyšetrovacieho spisu. Vyšetrovateľ špeciálnemu prokurátorovi toho istého
dňa odpovedal, že sťažovatelia neboli ešte vypočutí, pretože ich spoločný obhajca požiadal
o vyhotovenie fotokópie celého vyšetrovacieho spisu, ktorú osobne realizuje, a až potom,
ako sa s obsahom vyhotovenej fotokópie oboznámia, budú vypovedať. Dodal tiež,
že k nazretiu do vyšetrovacieho spisu po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia zo strany
sťažovateľov nedošlo. Dňa 12. apríla 2019 špeciálny prokurátor sťažnosti podané
sťažovateľmi zamietol ako nedôvodné. Dňa 16. apríla 2019 boli vyšetrovateľovi osobne
doručené plnomocenstvá od JUDr. Daniela Blyšťana, ktorými ho sťažovatelia splnomocnili
ich obhajobou. Na základe žiadosti JUDr. Blyšťana bolo tomuto umožnené toho istého dňa
nazrieť do vyšetrovacieho spisu, z ktorého si časť odfotil do mobilného telefónu a zároveň
požiadal o vyhotovenie fotokópie celého vyšetrovacieho spisu na jeho náklady. Uviedol
tiež, že dôvody podaných sťažností doplní v písomnej podobe po doručení a oboznámení
sa s obsahom celého vyšetrovacieho spisu s tým, že požiadal o 20-dňovú lehotu
na preštudovanie vyhotovenej a doručenej fotokópie spisu.
20. V súvislosti s uplatnenou námietkou absencie súhlasu poškodeného s trestným
stíhaním podľa ustanovenia § 211 Trestného poriadku generálna prokuratúra uvádza,
že generálny prokurátor dostatočne reagoval na námietku sťažovateľov o potrebe súhlasu
na trestné stíhanie od právnickej osoby, ktorou má byť samotná poisťovňa. Uprednostnil
doteraz nezmenený výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého sa súhlas s trestným stíhaním
pripúšťa len od fyzickej osoby (majúcej konkrétny vnútorný pomer k páchateľovi),
nie osoby právnickej (podobne je to tak aj v Českej republike). Nejde teda o výklad contra
legem, len o príklon k jednému z dvoch možných výkladov, pričom dosiaľ ani najvyšší súd
svoj právny názor nezmenil. Aktuálne k tomu nevyužil ani príležitosť v trestnej veci
vedenej pod sp. zn. 2 Tdo 74/2018 z 25. februára 2020. Poškodená poisťovňa je síce
právnickou osobou, avšak jej akcionármi sú nielen sťažovatelia, ale aj ďalšie fyzické osoby
a právnické osoby bez akéhokoľvek vnútorného pomeru k páchateľom trestnej činnosti.
Práve pre absenciu konkrétneho zákonom vyžadovaného blízkeho vzťahu poškodených
osôb k obvineným (sťažovateľom) generálny prokurátor nepovažoval pre vznesenie
obvinenia sťažovateľom za potrebné vyžiadať súhlas ktoréhokoľvek z veriteľov,
resp. samotnej poisťovne. Arbitrárnosť upovedomenia generálneho prokurátora nemožno
odvodzovať len od iného právneho názoru prezentovaného v konaní sťažovateľmi.
21. K námietke neposkytnutia primeraného času na odôvodnenie sťažností
proti uzneseniu o vznesení obvinenia generálna prokuratúra uvádza, že generálny prokurátor
vyjadruje stručný postoj, podľa ktorého špeciálny prokurátor rozhodol o sťažnostiach
až po jednom mesiaci od doručenia uznesenia, pričom i táto skutočnosť nasvedčuje tomu,
že sťažovatelia mali dostatočný priestor nielen na odôvodnenie sťažností, ale i na využitie
práva nazrieť do vyšetrovacieho spisu. Lehota, v ktorej špeciálny prokurátor o sťažnostiach
rozhodol, vysoko prevyšuje zákonnú lehotu podľa ustanovenia § 187 ods. 1 Trestného
poriadku, ktorá je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľná. Nad uvedený rámec
je potrebné zdôrazniť, že sťažovatelia sa zavádzajúcou argumentáciou snažili vtiahnuť
generálneho prokurátora do polemiky o porušení ich práv na obhajobu. V skutočnosti totiž
po prevzatí uznesenia o vznesení obvinenia nepožiadali o vyhotovenie fotokópie
vyšetrovacieho spisu pre účely odôvodnenia sťažnosti, ale pre účely ich prípravy na výsluch
v postavení obvinených. Práve táto skutočnosť bola dôvodom, pre ktorý sťažovatelia
odmietli vypovedať pred vyšetrovateľom 13. a 14. marca 2019. Sťažovateľ 2 prisľúbil
podanú sťažnosť doplniť do 3 dní od doručenia uznesenia a v písomnej sťažnosti podanej
prostredníctvom zvoleného obhajcu uviedol len všeobecné dôvody s tým, že požiadal
o možnosť opäť doplniť odôvodnenie sťažnosti až po doručení fotokópie vyšetrovacieho
spisu. Naviazal pritom doplnenie sťažnosti na nekonkrétny a nejednoznačný okamih,
ku ktorému ani nemuselo dôjsť. Vyhotovovanie fotokópií spisu a jeho častí si vyžaduje
podstatne viac súčinnosti, ako prejavili sťažovatelia. Ide o rozsiahly spisový materiál,
ktorého podstatnú časť tvorí účtovný materiál poisťovne, ktorej boli sťažovatelia konateľmi.
Časť listinných dôkazov sami vyšetrovateľovi predložili a tieto teda neboli
pre nich neznáme.
22. K namietanému nedostatku dôkazov pre vznesenie obvinenia generálna
prokuratúra uvádza, že vzhľadom na opísaný skutkový stav nie je táto námietka
opodstatnená, pričom odkazuje na príslušnú časť upovedomenia generálneho prokurátora.
23. V súvislosti s namietanou zaujatosťou špeciálneho prokurátora konajúceho
o sťažnostiach proti uzneseniu, na vydanie ktorého dal pokyn, treba uviesť, že táto námietka
neobstojí. Je pravdou, že špeciálny prokurátor upozornil vyšetrovateľa na potrebu zaoberať
sa aj tou časťou trestného oznámenia Národnej banky Slovenska, v ktorej táto uvádzala
podozrivé peňažné transakcie s podozrivou českou spoločnosťou. Aj napriek tomu,
že špeciálny prokurátor sformuloval potrebu začať trestné stíhanie a „viesť trestnú
zodpovednosť“ voči osobám prepájajúcim túto firmu s poisťovňou, išlo len o všeobecné,
ničím nekonkretizované odporúčanie. Potvrdzuje to fakt, že nešpecifikoval ani obsah
protiprávneho konania (opis miesta, času a spôsobu spáchania skutku), jeho právnu
kvalifikáciu (trestný čin podľa osobitnej časti trestného zákona) a ani osoby,
ktoré sa protiprávneho konania mali dopustiť. Naopak, za podozrivé osoby považoval
„osoby prepájajúce“ obe firmy, t. j. ,
a poisťovňu. Bolo len vo výlučnej kompetencii vyšetrovateľa, akým spôsobom a v akom
rozsahu vyhodnotí toto pripomenutie špeciálneho prokurátora, a to v kontexte s rozsahom
dovtedy zabezpečených dôkazov. Výsledkom bolo začatie trestného stíhania a vznesenie
obvinenia len sťažovateľovi 2. Na druhej strane, tým istým spôsobom poukázal špeciálny
prokurátor aj na dôvodnú existenciu podozrenia, že skresľovaním účtovníctva vedením
poisťovne došlo k spáchaniu ďalšieho trestného činu, na ktorý vyšetrovateľ pri vydávaní
uznesenia o vznesení obvinenia vôbec nereflektoval. Na základe uvedených skutočností
možno dospieť k záveru, že vyšetrovateľ vydal uznesenie o vznesení obvinenia autonómne,
bez akýchkoľvek vplyvov zo strany špeciálneho prokurátora, ktorý jediný môže právne
relevantným spôsobom ovplyvniť postup a rozhodovanie vyšetrovateľa. Platí, že všeobecné
upozornenia (odporúčania) či právne úvahy dozorového prokurátora k ďalšiemu vývoju
trestného konania nemajú charakter záväzného pokynu pre vykonanie akéhokoľvek úkonu
vyšetrovateľa. Ide len o štandardné prejavy výkonu dozoru prokurátora spojené
s jeho zodpovednosťou za priebeh a výsledok prípravného konania.
24. Z elektronického podania právneho zástupcu sťažovateľov bez označenia dátumu
(v odpovedi na výzvu ústavného súdu z 2. júna 2020) doručeného ústavnému súdu
4. júna 2020 vyplýva, že v súvislosti s vyjadrením generálnej prokuratúry z 22. mája 2020
sťažovatelia nevyužívajú možnosť zaujať stanovisko, a to v záujme časovej hospodárnosti
konania.
III.
Ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie a ďalšie relevantné listinné dôkazy
25. Z prípisu špeciálneho prokurátora č. k. VII/2 Gv 268/17/1000-112
z 8. marca 2019 adresovaného vyšetrovateľovi vyplýva: „Z voľne dostupných údajov
na internete je zistené, že firma má v predmete
činnosti realitnú činnosť a veľkoobchod so zdravotníckym materiálom, že bola prevzatá
firmou v roku 2017. Ďalej z týchto zdrojov vyplýva prepojenie osôb
evidovaných u spol. so sídlom v Brne a u
pričom mal mať 97,79 % podiel v spol.
, ktorá vlastní 46,38 percent akcií . Keďže nie sú tieto
skutkové okolnosti obsiahnuté v doteraz vydaných uzneseniach o začatí TS pre trestný čin
porušovania povinností pri správe cudzieho majetku treba aj o nich začať trestné stíhanie
a viesť trestnú zodpovednosť k osobám prepájajúcim menované firmy pri peňažných
transakciách.“ Prípis je podpísaný prokurátorom .
26. Z uznesenia vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-796/NKA-FP-VY-2017
z 12. marca 2019 vyplýva, že proti sťažovateľom, ako aj ďalším osobám bolo vznesené
obvinenie za trestné činy uvedené v bode 2. Podľa názoru vyšetrovateľa skutočnosti zistené
po začatí trestného stíhania a dôkazy zadovážené v tomto štádiu trestného konania
sú dostatočným podkladom pre vyslovenie záveru, že skutok, za ktorý bolo vznesené
obvinenie, spáchali obvinení úmyselným konaním napĺňajúcim všetky obligatórne znaky
skutkovej podstaty označených trestných činov.
27. Z prípisu vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-796/NKA-FP-VY-2017
z 1. apríla 2019 adresovaného špeciálnemu prokurátorovi vyplýva, že predkladá
na rozhodnutie sťažnosti podané sťažovateľmi (ako aj viacerými ďalšími obvinenými
osobami) proti uzneseniu o vznesení obvinenia z 12. marca 2019. Sťažovateľ 2 podal
sťažnosť 14. marca 2019 priamo do zápisnice o jeho výsluchu s tým, že dôvody sťažnosti
uvedie v písomnej forme do 3 dní od doručenia uznesenia. Následne podal písomnú
sťažnosť aj jeho zvolený obhajca 26. marca 2019. Sťažovateľ 3 podal
sťažnosť 13. marca 2019 priamo do zápisnice o jeho výsluchu. Sťažovateľ 1 taktiež podal
sťažnosť 13. marca 2019 priamo do zápisnice o jeho výsluchu.
28. Z uznesenia špeciálneho prokurátora č. k. VII/2 Gv 268/17/1000-146
z 12. apríla 2019 vyplýva, že ním boli sťažnosti podané sťažovateľmi proti uzneseniu
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zamietnuté ako nedôvodné. Proti uzneseniu podali
sťažovatelia sťažnosť, a to ústne do zápisnice o ich výsluchu. V ďalšom si sťažovatelia
zvolili za obhajcu . Tento obhajca za sťažovateľa 2 jeho sťažnosť
podaním z 26. marca 2019 odôvodnil. Uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia
je minimálne predčasne vydané, tento procesný úkon nestačí na to, aby boli zistené
skutočnosti nasvedčujúce záveru, že bol spáchaný trestný čin a že ho spáchala určitá osoba.
K existencii odôvodneného záveru sa bude možné podrobne vyjadriť potom, ako bude
vyhotovená kópia spisového materiálu s tým, že najneskôr do 30 dní od jej doručenia budú
dôvody sťažnosti doplnené. Sťažovateľ 3 a sťažovateľ 1 sťažnosti podané priamo
do zápisníc o ich výsluchoch z 13. marca 2019 nejako zvlášť neodôvodnili,
a to ani písomnými podaniami zvoleného obhajcu z 15. marca 2019. Sťažovatelia,
ako aj ich obhajca mali dostatočnú možnosť odôvodniť ústne do zápisnice podané sťažnosti
na základe obsahu napadnutého uznesenia, podania výpovede, ako aj možnosti nazrieť
do spisu, čo dosiaľ nevyužili. S poukazom najmä na ustanovenie § 189 ods. 3 Trestného
poriadku odkladanie uvedenia dôvodov sťažnosti na nejakú lehotu po doručení rozsiahleho
spisu treba považovať za nedôvodné a neopodstatnené.
29. Z prípisu generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 52/19/1000-11
zo 4. októbra 2019 adresovaného sťažovateľom a podpísaného námestníčkou generálneho
prokurátora v zastúpení generálneho prokurátora vyplýva, že návrhu na zrušenie uznesenia
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia v spojení s uznesením špeciálneho prokurátora
o zamietnutí sťažností podaných sťažovateľmi proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení
obvinenia nevyhovel, keďže nezistil tvrdené, ale ani iné porušenia zákona.
Podľa konštatovania generálneho prokurátora sťažovatelia poukazujú predovšetkým
na absenciu súhlasu poškodeného podľa § 211 Trestného poriadku. Ďalej namietajú,
že o sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia rozhodoval prokurátor,
ktorý na vznesenie obvinenia dal pokyn. Napokon vyslovujú pochybnosti o výške škody
uvedenej v uznesení o vznesení obvinenia.
Podľa názoru generálneho prokurátora vzhľadom na ustanovenie § 211
ods. 1 Trestného poriadku trestné stíhanie pre trestný čin poškodzovania povinností
pri správe cudzieho majetku podľa § 237 a § 238, ako aj poškodzovania veriteľa
podľa § 239 Trestného zákona proti tomu, kto je vo vzťahu k poškodenému osobou, voči
ktorej by mal poškodený ako svedok právo odoprieť výpoveď, možno začať a v už začatom
trestnom stíhaní pokračovať iba so súhlasom poškodeného, pričom ak je poškodených
jedným skutkom niekoľko, stačí súhlas len jedného z nich. Podľa § 130 ods. 1 prvej vety
Trestného poriadku má právo odoprieť výpoveď ako svedok príbuzný obvineného
v priamom rade, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Podľa § 130
ods. 2 prvej vety Trestného poriadku svedok je oprávnený odoprieť vypovedať,
ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému
v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi,
alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom
pociťoval ako vlastnú ujmu. Z citovaných ustanovení je nesporné, že súhlas na začatie
trestného stíhania možno žiadať len od fyzickej osoby, ktorá má postavenie poškodeného
a ktorá z dôvodov uvedených v ustanovení § 130 Trestného poriadku má právo odoprieť
výpoveď. Právny záver, podľa ktorého sa na začatie trestného konania v danej veci vyžaduje
súhlas poisťovne ako poškodenej právnickej osoby, je teda nesprávny a nie je v súlade
s platnou právnou úpravou.
V súvislosti s tvrdeným pokynom špeciálneho prokurátora na vznesenie obvinenia
treba poukázať na stanovisko najvyššieho súdu uverejnené pod R 72/2017,
podľa ktorého „Ak prokurátor ruší uznesenie policajta, môže mu v odôvodnení svojho
rozhodnutia (a to aj v prípade uvedenom v § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku)
nariadiť vykonanie úkonu (§ 194 ods. 5 Trestného poriadku) – vydanie konkrétneho
uznesenia; taký procesný prejav vôle prokurátora je zároveň jeho záväzným pokynom
v zmysle § 230 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku. Musí však ísť o jednoznačne vyjadrenú
povinnosť, nie o zvažovanie určitého postupu policajtom na základe prokurátorom
označených (už zistených alebo následne zisťovaných) okolností. Iba jednoznačne vyjadrený
pokyn v zmysle predchádzajúcej vety vylučuje prokurátora z rozhodovania o sťažnosti
proti dotknutému (následne vydanému) rozhodnutiu policajta v zmysle § 190 ods. 2 písm. a)
(alternatíva druhá), § 31 ods. 3 (veta posledná) Trestného poriadku.“ Podľa stanoviska
generálneho prokurátora sp. zn. IV/1 Spr 71/17/1000 z 20. februára 2017,
na ktoré sa sťažovatelia odvolávajú, pokyn dozorového prokurátora na vydanie uznesenia
musí spĺňať formálne aj obsahové náležitosti. Minimálne musí obsahovať spisovú značku
veci na prokuratúre a na polícii, označenie predmetu trestnej veci a údaj o tom,
podľa ktorého zákonného ustanovenia bol pokyn vydaný, jasné a jednoznačné znenie
záväzného pokynu, ktoré z obsahového hľadiska nevzbudzuje pochybnosti o tom,
či ide o pokyn alebo len o odporúčanie, resp. usmernenie, ako ďalej vo veci postupovať
(napr. záväzný pokyn na vznesenie obvinenia konkrétnej osobe, pre aký trestný čin
a za aký skutok), odôvodnenie pokynu a uvedenie lehoty, v ktorej má byť pokyn splnený.
Označený text vyhodnotený sťažovateľmi ako pokyn prokurátora nespĺňa formálne
a obsahové náležitosti špecifikované najvyšším súdom, resp. stanoviskom generálneho
prokurátora, a preto nie je možné považovať ho za pokyn na vznesenie obvinenia konkrétnej
osobe.
Vo vzťahu k dôvodnosti uznesenia o vznesení obvinenia treba poukázať na uznesenie
ústavného súdu č. k. III. ÚS 461/2015-33 a na právny záver tam uvedený,
podľa ktorého «Trestný poriadok (ako zákon na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17
ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu
bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému. V tejto súvislosti je, naopak,
potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor
na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia
postupne ,,odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním.».
S prihliadnutím na citovaný právny názor ústavného súdu treba uviesť, že výška škody
spôsobenej trestnou činnosťou jednotlivých obvinených bude predmetom
ďalšieho dokazovania. Pri jej prvotnej špecifikácii sa vychádzalo z dôkazov zadovážených
do vznesenia obvinenia a je nepochybné, že v ďalšom konaní budú v uvedenom smere
vykonané ďalšie dôkazy vrátane znaleckých, a to aj so zohľadnením návrhov obvinených.
Uznesenie špeciálneho prokurátora nebolo vydané predčasne, a sťažovateľom preto
nebolo upreté právo na riadnu obhajobu. Trestný poriadok v ustanovení § 69 upravuje právo
obvinených nazrieť do spisu. Skutočnosť, že sťažovatelia toto právo nevyužili, nie je možné
bez ďalšieho pričítať na vrub špeciálnemu prokurátorovi, ktorý rozhodol o sťažnostiach
mesiac potom, ako bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia.
IV.
Relevantná právna úprava
30. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
31. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva
alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
32. Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť
slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
33. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
34. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom
a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
35. Podľa § 31 ods. 3 poslednej vety Trestného poriadku z rozhodovania o sťažnosti
na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal
alebo dal naň súhlas alebo pokyn.
36. Podľa § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti
už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo
podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva dozor
nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní, a ak ide o sťažnosť proti uzneseniu,
ku ktorému tento prokurátor dal súhlas alebo pokyn, jeho prostredníctvom nadriadenému
prokurátorovi.
37. Podľa § 211 ods. 1 Trestného poriadku trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia
na zdraví podľa § 157 a 158, ohrozovania pohlavnou chorobou podľa § 167, neposkytnutia
pomoci podľa § 177 a 178, porušovania domovej slobody podľa § 194, ochrany súkromia
v obydlí podľa § 194a, porušovania tajomstva prepravovaných správ podľa § 196 a § 197,
krádeže podľa § 212, sprenevery podľa § 213, neoprávneného užívania cudzej veci
podľa § 215, neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 a § 217,
neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218,
neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí
alebo inej platobnej karty podľa § 219, podvodu podľa § 221, podielnictva podľa § 231
a § 232, úžery podľa § 235, zatajenia veci podľa § 236, porušovania povinností pri správe
cudzieho majetku podľa § 237 a § 238, poškodzovania veriteľa podľa § 239, zvýhodňovania
veriteľa podľa § 240, poškodzovania cudzej veci podľa § 245 a § 246, poškodenia
a zneužitia záznamu na nosiči informácií podľa § 247, porušovania autorského práva
podľa § 283, krivého obvinenia podľa § 345, nebezpečného prenasledovania podľa § 360a,
ohovárania podľa § 373, poškodzovania cudzích práv podľa § 375 Trestného zákona
proti tomu, kto je vo vzťahu k poškodenému osobou, voči ktorej by mal poškodený
ako svedok právo odoprieť výpoveď, ako aj pre trestný čin opilstva podľa § 363 Trestného
zákona, ak inak vykazuje znaky skutkovej podstaty niektorého z týchto trestných činov,
možno začať a v už začatom trestnom stíhaní pokračovať iba so súhlasom poškodeného.
Ak je poškodených jedným skutkom niekoľko, stačí súhlas len jedného z nich.
38. Podľa § 211 ods. 2 Trestného poriadku ustanovenie odseku 1 sa nepoužije,
ak takým činom bola spôsobená smrť alebo poškodeným je štát, obec, vyšší územný celok,
právnická osoba s majetkovou účasťou štátu alebo právnická osoba, ktorá hospodári
s verejnými financiami.
39. Podľa § 230 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku pri výkone dozoru je prokurátor
oprávnený dávať záväzné pokyny na postup podľa § 197, vyšetrovanie a skrátené
vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie, pričom také pokyny
sú súčasťou spisu.
40. Podľa § 230 ods. 3 Trestného poriadku prokurátor v prípadoch ustanovených
v ods. 2 písm. a), d), f) alebo g) rozhoduje opatrením a v prípade ustanovenom
v ods. 2 písm. e) rozhoduje uznesením, ktoré sa doručuje obvinenému a poškodenému.
41. Podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku generálny prokurátor zruší právoplatné
rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní,
ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon.
42. Podľa § 364 ods. 1 Trestného poriadku návrh na postup podľa § 363
ods. 1 môžu podať do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia
a) obvinený vo svoj prospech,
b) v prospech obvineného osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie,
c) poškodený v neprospech obvineného,
d) zúčastnená osoba.
43. Podľa § 364 ods. 3 Trestného poriadku generálny prokurátor môže zrušiť
rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého
rozhodnutia.
44. Podľa § 163a ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005
(ďalej len „starý Trestný poriadok“) trestné stíhanie pre trestné činy krivého obvinenia
podľa § 174, ohovárania podľa § 206, neposkytnutia pomoci podľa § 207 a § 208,
poškodzovania cudzích práv podľa § 209, ublíženia na zdraví podľa § 223 a § 224,
ohrozovania pohlavnou chorobou podľa § 226, krádeže podľa § 247, sprenevery podľa
§ 248, neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 249, neoprávneného používania
cudzieho motorového vozidla podľa § 249a, podvodu podľa § 250, podielnictva
podľa § 251 a § 251a, úžery podľa § 253, zatajenia veci podľa § 254, porušovania
povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 255, poškodzovania veriteľa
podľa § 256, zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a, poškodzovania cudzej veci
podľa § 257 a poškodenia a zneužitia záznamu na nosiči informácií podľa § 257a Trestného
zákona proti tomu, kto je vo vzťahu k poškodenému osobou, voči ktorej by mal poškodený
ako svedok právo odoprieť výpoveď (§ 100 ods. 2), ako aj pre trestný čin opilstva
podľa § 201a Trestného zákona, ak inak vykazuje znaky skutkovej podstaty niektorého
z týchto trestných činov, možno začať a už v začatom trestnom stíhaní pokračovať
iba so súhlasom poškodeného. Ak je poškodených jedným skutkom niekoľko, stačí súhlas
len jedného z nich.
45. Podľa § 163a ods. 2 starého Trestného poriadku ustanovenie odseku 1 sa však
nepoužije, ak takým činom bola spôsobená smrť.
46. Podľa § 163a ods. 3 starého Trestného poriadku ak poškodený nepredloží svoje
vyjadrenie prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu písomne, zaznamená
sa jeho obsah do zápisnice. Súhlas s trestným stíhaním môže poškodený výslovným
vyhlásením vziať kedykoľvek späť, a to až dovtedy, kým sa odvolací súd neodoberie
na záverečnú poradu. Výslovne odopretý súhlas však nemožno znovu udeliť.
V.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
47. Jadrom podanej ústavnej sťažnosti sú dve námietky.
48. Sťažovatelia predovšetkým nesúhlasia s právnym názorom generálneho
prokurátora o neaplikovateľnosti ustanovenia § 211 Trestného poriadku na takých
poškodených, ktorí sú právnickými osobami. Inými slovami, podľa názoru generálneho
prokurátora v prípade, keď poškodenými sú právnické osoby, trestné stíhanie pre trestné
činy vymenované v ustanovení § 211 ods. 1 Trestného poriadku možno začať a v začatom
trestnom stíhaní pokračovať aj bez súhlasu poškodenej právnickej osoby [pozri bod 9
písm. a) a ods. 11].
49. Okrem toho sú sťažovatelia presvedčení, že o ich sťažnostiach proti uzneseniu
o vznesení obvinenia rozhodoval prokurátor, ktorý sám vydal pokyn na vznesenie
obvinenia, pričom takýto postup je v rozpore s ustanovením § 190 ods. 2 písm. a) Trestného
poriadku [pozri bod 9 písm. d), ods. 12 a 13].
50. Generálna prokuratúra v súvislosti s námietkou absencie súhlasu poškodeného
s trestným stíhaním podľa ustanovenia § 211 Trestného poriadku uvádza, že generálny
prokurátor uprednostnil doteraz nezmenený výklad najvyššieho súdu,
podľa ktorého sa súhlas s trestným stíhaním pripúšťa len od fyzickej osoby
(majúcej konkrétny vnútorný pomer k páchateľovi), nie právnickej osoby. Najvyšší súd
aktuálne nevyužil ani príležitosť zmeniť tento výklad v trestnej veci vedenej
pod sp. zn. 2 Tdo 74/2018, a to v rozsudku z 25. februára 2020 (pozri bod 20).
51. Na margo námietky zaujatosti špeciálneho prokurátora konajúceho o sťažnostiach
proti uzneseniu, na vydanie ktorého dal pokyn, generálna prokuratúra uvádza, že hoci
špeciálny prokurátor upozornil vyšetrovateľa na potrebu zaoberať sa aj tou časťou trestného
oznámenia, v ktorej sa uvádzali podozrivé peňažné transakcie s českou spoločnosťou,
avšak išlo len o všeobecné, ničím nekonkretizované odporúčanie (pozri bod 23).
52. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
53. Podstatou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
poskytovanú orgánom štátnej správy je umožniť každému reálny prístup k príslušnému
orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavno-
procesných princípov upravených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Obsahom
základného práva na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky,
ktorého sa v spojení s čl. 51 ústavy možno domáhať len „v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú“, nie je však povinnosť takéhoto orgánu vyhovieť návrhu
účastníka konania (I. ÚS 84/97, II. ÚS 265/2018).
54. Pri aplikovaní už uvedených všeobecných právnych východísk na daný prípad
treba predovšetkým zdôrazniť, že sa nestáva po prvýkrát, aby ústavný súd meritórne
(po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie) skúmal ústavnosť a zákonnosť
upovedomenia generálneho prokurátora, ktorým tento návrhu na zrušenie právoplatného
rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nevyhovel.
Vo veci sp. zn. II. ÚS 265/2018 sťažovateľ namietal, že uznesenie o vznesení obvinenia
bolo považované za právoplatne vydané aj napriek tomu, že mu nebolo nikdy riadne
doručené, pričom generálny prokurátor za takéhoto stavu jeho návrhu na zrušenie
(podľa sťažovateľa) právoplatného, avšak v skutočnosti iba fiktívneho uznesenia,
nevyhovel. Ústavný súd (považujúc uplatnenú námietku z ústavnoprávneho hľadiska
za celkom zásadnú) ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie. Keďže sa v následnom
konaní vo veci samej preukázalo, že uznesenie o vznesení obvinenia v skutočnosti
bolo doručené a nadobudlo právoplatnosť, napokon ústavnej sťažnosti nevyhovel
(nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 265/2018-93 z 10. januára 2019).
55. Za obdobný treba považovať aj daný prípad, a to v tom zmysle,
že i tu sťažovatelia uplatňujú z ústavnoprávneho hľadiska veľmi zásadné a závažné
námietky, najmä v súvislosti s oprávnenosťou vedenia trestného stíhania voči nim,
keďže k tomu nedal súhlas poškodený, hoci ide o trestný čin vymenovaný v ustanovení
§ 211 ods. 1 Trestného poriadku. Ústavná sťažnosť teda nastoľuje, inter alia, celkom
zásadnú otázku samotnej prípustnosti vedenia trestného stíhania, čo ústavný súd nemohol
ponechať nepovšimnuté, a to predovšetkým s prihliadnutím na čl. 17 ods. 2 ústavy,
podľa ktorého nikoho nemožno stíhať inak ako spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
K oprávnenosti vedenia trestného stíhania bez súhlasu poškodenej právnickej
osoby
56. Právny záver generálnej prokuratúry, podľa ktorého vzhľadom na existujúcu
judikatúru najvyššieho súdu súhlas s trestným stíhaním sa pripúšťa
len od takého poškodeného, ktorý je fyzickou osobou majúcou konkrétny vnútorný pomer
k páchateľovi (nie teda od právnickej osoby), nepovažuje ústavný súd za dostatočne
presvedčivý a jednoznačný.
57. Generálna prokuratúra sa odvoláva predovšetkým na rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Tz 11/99 z 26. augusta 1999, ktorým bolo vyhovené sťažnosti pre porušenie
zákona podanej generálnym prokurátorom proti uzneseniu odvolacieho súdu
potvrdzujúceho zastavenie trestného stíhania obvineného pre trestný čin sprenevery
z dôvodu neprípustnosti trestného stíhania pre nesúhlas poškodeného. Podľa názoru
najvyššieho súdu trestný čin sprenevery podľa § 248 Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005 bol uvedený v ustanovení § 163a starého Trestného poriadku,
a dopadal preto naň režim tzv. dispozičného práva na udelenie súhlasu či nesúhlasu
s trestným stíhaním. Na tomto základe možno podľa názoru najvyššieho súdu uzavrieť,
že ak by poškodení boli vo vzťahu k obvinenému osobami, ktoré by mohli podľa § 100
ods. 2 starého Trestného poriadku odoprieť výpoveď, mohlo by sa trestné stíhanie
proti nim viesť len po udelení súhlasu týchto poškodených osôb, pričom by stačil aj súhlas
čo i len jedného z poškodených. Poškodenou je v tomto prípade právnická osoba.
Ak sa má v trestnom konaní aplikovať ustanovenie § 163a starého Trestného poriadku,
právo udeliť alebo neudeliť súhlas s trestným stíhaním má iba fyzická osoba, lebo iba takáto
osoba môže byť v trestnom konaní vypočutá ako svedok. Iba fyzická osoba môže totiž mať
k obvinenému blízky vzťah a pociťovať ujmu obvineného ako svoju vlastnú ujmu. Má teda
práve z tohto dôvodu právo v zmysle § 100 ods. 2 starého Trestného poriadku odoprieť
výpoveď voči obvinenému, ktorý je mu tzv. blízkou osobou.
58. Ďalej generálna prokuratúra poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tdo 74/2018 z 25. februára 2020 s tým, že najvyšší súd nevyužil v danom prípade
možnosť odchýliť sa od už uvedenej judikatúry. Z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva,
že rozhodoval o dovolaní ministra spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej len „minister“) proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým tento potvrdil zastavenie
trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho
majetku podľa § 237 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona a pre obzvlášť závažný zločin
legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 4 písm. a)
Trestného zákona z dôvodu nedostatku súhlasu poškodenej právnickej osoby s trestným
stíhaním. Minister v podanom dovolaní zdôraznil, že postup prokurátora a vyšetrovateľa,
keď nezisťovali súhlas poškodeného s trestným stíhaním podľa § 211 ods. 1 Trestného
poriadku, bol správny, lebo súhlas poškodeného sa nevyžaduje, ak je poškodený právnickou
osobou, ktorá hospodári s verejnými financiami. Najvyšší súd sa uvedenou dovolacou
argumentáciou ministra meritórne vôbec nezaoberal, keďže zistil, že dovolanie bolo v časti
smerujúcej proti zastaveniu trestného stíhania pre nedostatok súhlasu poškodeného podané
po uplynutí zákonnej lehoty, a preto dovolanie v tejto časti odmietol ako oneskorené.
Preto je neakceptovateľné tvrdenie generálnej prokuratúry o nevyužití možnosti najvyššieho
súdu judikatúru uvedenú v bode 57 zmeniť.
59. Porovnaním úpravy podľa § 211 Trestného poriadku s úpravou podľa § 163a
starého Trestného poriadku (pozri bod 37 a 38, resp. 44 až 46) možno zistiť významný
rozdiel. Spočíva v tom, že kým § 211 ods. 2 Trestného poriadku výslovne prikazuje,
že ustanovenie ods. 1 sa nepoužije (súhlas poškodeného nie je potrebný), ak takým činom
bola spôsobená smrť alebo poškodeným je štát, obec, vyšší územný celok, právnická osoba
s majetkovou účasťou štátu alebo právnická osoba, ktorá hospodári s verejnými financiami,
zatiaľ ustanovenie § 163a ods. 2 starého Trestného poriadku sa o právnických osobách
vôbec nezmieňovalo a jediným dôvodom na nepoužitie ustanovenia § 163a ods. 1 starého
Trestného poriadku bolo spôsobenie smrti.
60. Tým, že zákonodarca v ustanovení § 211 ods. 2 Trestného poriadku stanovil
ako výnimky z pravidla o potrebe súhlasu poškodeného k trestnému stíhaniu v prípade
trestných činov vymenovaných v ustanovení § 211 ods. 1 Trestného poriadku viaceré
taxatívne vymenované typy právnických osôb ako poškodených, prinajmenej naznačil,
že v prípade ostatných (taxatívne nevymenovaných typov právnických osôb) prichádza
do úvahy aplikácia ustanovenia § 211 ods. 1 Trestného poriadku. Zároveň by to mohlo
znamenať, že základné právo každého, aby bol stíhaný len spôsobom, ktorý ustanoví zákon
(čl. 17 ods. 2 prvá veta ústavy), by mohlo byť porušené nesprávnym výkladom ustanovenia
§ 211 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.
61. Možno zhrnúť, že generálna prokuratúra síce vysvetlila právny názor
o nemožnosti aplikácie § 211 ods. 1 Trestného poriadku na právnické osoby z hľadiska
požiadaviek vyplývajúcich z tohto ustanovenia (ktoré sa dajú nepochybne interpretovať
aj tak, že sa vzťahujú iba na fyzické osoby), avšak nijako nevysvetlila problematiku
z pohľadu ustanovenia § 211 ods. 2 Trestného poriadku naznačujúceho skôr zásadnú
použiteľnosť ustanovenia § 211 ods. 1 Trestného poriadku aj na právnické osoby
ako poškodených (okrem taxatívne uvedených výnimiek vyplývajúcich z ustanovenia § 211
ods. 2 Trestného poriadku).
62. Ústavný súd tiež poznamenáva, že vo veci sp. zn. 2 Tdo 74/2018 (pozri bod 58)
rozhodoval najvyšší súd na základe dovolania podaného ministrom, ktorý nepotrebnosť
súhlasu poškodenej právnickej osoby vyvodzoval z ustanovenia § 211 ods. 2 Trestného
poriadku, keďže tvrdil, že poškodená je právnickou osobou hospodáriacou s verejnými
financiami. Neodvolával sa teda na judikát najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tz 11/1999, v zmysle
ktorého, a priori, v prípade žiadnej právnickej osoby ako poškodenej sa súhlas na trestné
stíhanie nevyžaduje.
63. V ďalšom priebehu trestného stíhania samozrejme nič nebude brániť
generálnemu prokurátorovi vlastný právny názor ďalej presadzovať a argumentačne
ho doplniť v už naznačenom smere, s ktorým sa dosiaľ vôbec nezaoberal,
čo mu sťažovatelia v ústavnej sťažnosti právom vyčítajú. Bude napokon vecou všeobecných
súdov posúdiť, či právny názor presadzovaný generálnou prokuratúrou i naďalej obstojí.
64. Z uvedených dôvodov, keďže generálny prokurátor dostatočným a presvedčivým
spôsobom nevysvetlil, prečo sa v danom prípade súhlas poškodenej právnickej osoby
s trestným stíhaním sťažovateľov nevyžadoval, došlo k porušeniu práv sťažovateľov
nebyť stíhaný inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ako aj na ochranu
na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy
(bod 1 výroku nálezu).
K otázke vylúčenia prokurátora z rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu
vyšetrovateľa
65. Sťažovatelia sú presvedčení, že o ich sťažnostiach proti uzneseniu o vznesení
obvinenia rozhodoval vylúčený prokurátor, keďže predtým sám vydal pokyn na vznesenie
obvinenia.
66. Z pohľadu ústavného súdu možno aj túto námietku sťažovateľov považovať
za dôvodnú.
67. Formulácia inkriminovaného prípisu špeciálneho prokurátora z 8. marca 2019
adresovaného vyšetrovateľovi je doslovne citovaná v odseku 25. Nepochybne z nej vyplýva,
že aj o označených skutkových okolnostiach, ktoré nie sú obsiahnuté v doteraz vydaných
uzneseniach o začatí trestného stíhania, treba začať trestné stíhanie a „(treba) viesť trestnú
zodpovednosť k osobám prepájajúcim menované firmy pri peňažných transakciách.“
Formulácia „treba začať trestné stíhanie“, ako aj formulácia „(treba) viesť trestnú
zodpovednosť k osobám prepájajúcim menované firmy pri peňažných transakciách“
je jednoznačne a nespochybniteľne vyjadreným záväzným príkazom. Neponecháva sa totiž
na vôľu vyšetrovateľa, či začne alebo nezačne trestné stíhanie, resp. či bude alebo nebude
„viesť trestnú zodpovednosť“ aj pre označené skutkové okolnosti. Aj keď z použitých
formulácií nevyplýva presné znenie skutku a osoby, ktorých sa pokyn týka, je nepochybné,
že trestné stíhanie musí byť začaté aj čo sa týka ďalších skutočností a osôb, vo vzťahu
ku ktorým dosiaľ vedené nebolo. Inými slovami, vyšetrovateľ bez porušenia obsahu prípisu
prokurátora nemohol postupovať (a ani nepostupoval) tak, že by trestné stíhanie
(v akomkoľvek rozsahu) pre ďalšie skutkové okolnosti nezačal, resp. nevzniesol obvinenie.
To podľa názoru ústavného súdu plne postačuje pre aplikáciu ustanovení § 31
ods. 3 poslednej vety a § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku.
68. Keďže sa podľa týchto ustanovení Trestného poriadku nepostupovalo
(čo generálny prokurátor nenapravil), došlo aj tým k porušeniu práv sťažovateľov nebyť
stíhaný inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ako aj na ochranu
na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy
(bod 1 výroku nálezu).
69. Vzhľadom na uvedené závery týkajúce sa dvoch najzásadnejších námietok
sťažovateľov z pohľadu ústavného súdu už nie je potrebné osobitne sa zaoberať
ďalšími námietkami uplatnenými v ústavnej sťažnosti [pozri bod 9 písm. b) a c)].
K ďalším otázkam
70. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenie
ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.
71. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
72. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,
ak o to požiadal.
73. Na základe citovaných ustanovení § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde
ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov nebyť stíhaný inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a na ochranu na inom orgáne Slovenskej
republiky podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom generálneho prokurátora
v konaní vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000 a jeho prípisom zo 4. októbra 2019,
pričom zároveň tento prípis generálneho prokurátora zrušil (bod 2 výroku nálezu).
74. Podanej ústavnej sťažnosti v časti, ktorou sa sťažovatelia domáhali vrátenia veci
generálnemu prokurátorovi na ďalšie konanie a rozhodnutie (pozri bod 17 pod II), nebolo
možné vyhovieť (bod 5 výroku nálezu).
75. Ako na to správne poukazuje generálna prokuratúra, v zmysle § 364
ods. 3 Trestného poriadku generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie podľa § 363
ods. 1 Trestného poriadku do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.
Keďže uznesenie špeciálneho prokurátora o zamietnutí sťažností podaných sťažovateľmi
proti uzneseniu o vznesení obvinenia bolo vydané ešte 12. apríla 2019, javí
sa ako jednoznačné, že zákonná šesťmesačná lehota už dávno uplynula. Za tohto stavu
by nemalo zmysel, aby ústavný súd vrátil vec generálnemu prokurátorovi na ďalšie konanie,
keďže žiadne ďalšie konanie by už pre uplynutie zákonnej lehoty prebiehať nemohlo.
76. Ďalej nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľov na vyslovenie porušenia
čl. 49 ústavy postupom generálneho prokurátora v konaní vedenom
pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000 a jeho prípisom zo 4. októbra 2019 (bod 5 výroku nálezu).
77. Ústavný príkaz, podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným
činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť
za jeho spáchanie, nie je v danej veci dotknutý. V tomto prípade vzhľadom na námietky
sťažovateľov sa nerieši otázka, či ich konanie je alebo nie je podľa zákona trestným činom,
ale otázka, či sú splnené zákonné podmienky na to, aby bolo trestné stíhanie vedené
a aby mohlo byť vznesené obvinenie proti sťažovateľom. Totiž, aj keby konanie
sťažovateľov bolo nepochybne trestným činom, vyvstáva otázka, či v prípade nedostatku
súhlasu poškodeného sú vôbec títo trestne stíhateľní.
78. Vzhľadom na uplynutie zákonnej šesťmesačnej lehoty ujmu na základných
právach, ktorú sťažovatelia utrpeli, už nie je možné úplne napraviť uvedením do pôvodného
stavu (vyslovením porušenia základných práv, zrušením prípisu generálneho prokurátora
a vrátením veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie). Preto je podľa názoru ústavného
súdu namieste priznať sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie ako kompenzáciu
dôsledkov, ktoré porušením ich základných práv vznikli a ktoré už inak napraviť nemožno.
Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a na princíp spravodlivosti považoval ústavný
súd za primerané priznať každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie vo výške
po 1 000 € (bod 3 výroku nálezu).
79. Keďže sťažovatelia požadovali priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške po 5 000 € pre každého z nich, v prevyšujúcej časti (teda čo sa týka 4 000 €
pre každého zo sťažovateľov) nebolo možné sťažnosti vyhovieť (bod 5 výroku nálezu).
VI.
Trovy konania a záver
80. Sťažovatelia požadovali náhradu trov konania vzniknutých ich právnym
zastupovaním, a to vo výške 635,04 €.
81. Ústavný súd považoval za možné priznať náhradu trov právneho zastúpenia
sťažovateľov advokátom, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2019 (prevzatie
a príprava zastúpenia a ústavná sťažnosť so zohľadnením skutočnosti, že išlo o spoločné
zastupovanie troch osôb) po 244,99 €, ale tiež režijný paušál dvakrát po 9,80 €. Napokon
priznal aj daň z pridanej hodnoty vo výške 103,88 €. Úhrnom prestavujú trovy právneho
zastúpenia sťažovateľov sumu 611,50 € (pozri bod 4 výroku nálezu).
82. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
83. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy,
podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok,
treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť
jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu