Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 185/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára vo veci ústavnej sťažnosti ,

, , ,

, , a , ,

, zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan

s. r. o., Užhorodská 21, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan,

pre namietané porušenie , a

postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000 a jeho prípisom zo 4. októbra 2019 takto

rozhodol:

1. Základné právo , a

podľa a postupom generálneho

prokurátora Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000

a jeho prípisom zo 4. októbra 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Prípis generálneho prokurátora Slovenskej republiky sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000

zo 4. októbra 2019 z r u š u j e .

3. a

p r i z n á v a finančné zadosťučinenie vo výške po 1 000 € (slovom tisíc eur),

ktoré j e im Generálna prokuratúra Slovenskej republiky p o v i n n á vyplatiť do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. , a

p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 611,50 € (slovom šesťstojedenásť eur

a päťdesiat centov), ktorú j e Generálna prokuratúra Slovenskej republiky p o v i n n á

vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská 21,

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -20 z 28. apríla 2020 bola prijatá na ďalšie konanie ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ 1“),

(ďalej len „sťažovateľ 2“) a (ďalej len „sťažovateľ 3“, resp. všetci spolu

aj „sťažovatelia“) pre namietané porušenie , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom generálneho prokurátora Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v konaní vedenom

pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000 a jeho prípisom zo 4. októbra 2019.

2. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom

zasadnutí, keďže právny zástupca sťažovateľov v elektronickom podaní bez označenia

dátumu doručenom ústavnému súdu 4. júna 2020, ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo vyjadrení z 22. mája 2020 doručenom

ústavnému súdu 29. mája 2020 netrvali na ústnom pojednávaní.

3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa ČVS: PPZ-796/NKA-

FP-VY-2017 z 12. marca 2019 bolo proti sťažovateľom (ako aj proti ďalším fyzickým

osobám) vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinností pri správe

cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a 4 písm. a) v súbehu so zločinom poškodzovania

veriteľa podľa § 239 ods. 2 písm. a) a ods. 5 písm. a) a c) v spojení s § 138 písm. j)

v spolupáchateľstve podľa , a to celkom za štyri skutky popísané

v uznesení.

4. Toto uznesenie vyšetrovateľa sa opiera v skutku o vyjadrenie Ústavu súdneho

inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „USI“) pri stanovení hodnoty

nehnuteľností a stanovení ceny primeraného nájmu, pričom tento „dôkaz“

bol pre vyšetrovateľa zjavne nosným – hlavným „dôkazom“. Zároveň je v uznesení

nepravdivo uvedené, že ide o znalecký úkon, ktorý stanovil všeobecnú

hodnotu nehnuteľností a nájmu, pričom sa v ňom tvrdí, že kúpna cena nehnuteľností

vo výške 1 450 000 € bola značne podhodnotená v prospech kupujúceho a zároveň

poškodzovala záujmy poisťovne (ďalej len „poisťovňa“), ako aj jej klientov –

veriteľov, keďže USI spracoval vyjadrenie, v ktorom určil všeobecnú hodnotu nehnuteľností

v čase ich predaja na sumu najmenej 4 000 000 € a cenu prenájmu plochy vo výške 4 €

za nadhodnotený, teda nevýhodným predajom a prenájmom nebytových priestorov

a neuhradením kúpnej ceny bola poisťovni spôsobená škoda vo výške najmenej

4 000 000 €.

5. Predmetný výrok sa nezakladá na pravde, pretože „predbežné vyjadrenie“

USI nebolo možné považovať za znalecký úkon a tento „dôkaz“ vôbec neurčoval všeobecnú

hodnotu nehnuteľností, ale ani primerané nájomné. V skutočnosti nešlo o znalecký úkon,

čo konštatovalo aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, vyjadrenie vzniklo

bez akejkoľvek predošlej obhliadky nehnuteľností, je nepreskúmateľné a konštatuje

len akési dohady, pričom predbežným vyjadrením nie je možné určiť v trestnom konaní

výšku škody, pretože sa tak môže stať iba znaleckým posudkom v zmysle ustanovenia § 126

. Tento „dôkaz“ pritom vyvrátil tri plnohodnotné znalecké posudky

nachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise v momente vydania uznesenia o vznesení

obvinenia, pričom ohodnotenie nehnuteľností sa líšilo v týchto troch posudkoch

len znalecky prijateľnou odchýlkou približne 5 %. Predbežné vyjadrenie USI však určilo

hodnotu štyrikrát vyššiu. Zároveň určilo, že v centre mesta Košice je nájom 4 €

za m² kancelárskych priestorov neprimerane vysoký, a to taktiež bez akéhokoľvek

preskúmateľného odôvodnenia.

6. Ďalšie skutky uvedené v uznesení o vznesení obvinenia nemajú v spisovom

materiáli žiadny dôkazný podklad (nie sú podporené ani jediným dôkazom).

7. Sťažovateľ (neuvádza sa, konkrétne ktorý z nich, pozn.) podal proti uzneseniu

o vznesení obvinenia blanketárnu sťažnosť. Požiadal, aby mu bol vyšetrovací spis nafotený

a odovzdaný pre účely preštudovania pred podaním doplnenia odôvodnenia sťažnosti

s tým, že sťažnosť odôvodní do 30 dní. Keďže vyšetrovateľ nevyjadril nijakú námietku

proti takémuto postupu, sťažovateľ vychádzal z toho, že vyšetrovateľ žiadosť konkludentne

akceptoval.

8. K odovzdaniu prefoteného spisu nikdy nedošlo a špeciálny prokurátor napriek

tejto skutočnosti o blanketárnej sťažnosti rozhodol, pričom formalisticky uviedol,

že sťažovateľ mohol sám do vyšetrovacieho spisu nahliadnuť, čo nevyužil. Špeciálny

prokurátor sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol a formalisticky sa oprel

o skutočnosť, že sťažovateľ nepodal odôvodnenie sťažnosti. Zároveň zopakoval nepravdivé

tvrdenia uvádzané v uznesení o vznesení obvinenia a označil ich za zákonné.

9. Proti uzneseniu špeciálneho prokurátora podal sťažovateľ (opäť nie je konkrétne

uvedené, ktorý z nich, pozn.) mimoriadny opravný prostriedok podľa ustanovenia § 363

a nasl. , v ktorom poukázal na už uvedené skutočnosti. Okrem toho

zdôraznil, že:

a) trestné stíhanie proti jeho osobe nemohlo byť začaté a vedené, keďže poisťovňa

ako poškodená nedala súhlas v zmysle , ale práve naopak,

jasne a výstižne ozrejmila, že nesúhlasí s vedením trestného stíhania proti žiadnej osobe

a necíti sa byť poškodená,

b) je v rozpore s právom na obhajobu a na spravodlivý súdny proces, ak orgán činný

v trestnom konaní nedá obvinenému vedieť, že nesúhlasí s predĺžením lehoty na doplnenie

sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia a prekvapivo rozhodne o opravnom

prostriedku bez upovedomenia obvineného o tom, že mu prefotený spis do lehoty,

kedy o sťažnostných námietkach rozhodne, nevydá,

c) vyšetrovateľ vzniesol obvinenie na báze znaleckého paaktu, ktorý v skutočnosti

nie je znaleckým úkonom, ale len akýmsi nesprávnym úsudkom, a popri tom sa vôbec

nezaoberal riadnymi znaleckými posudkami vedenými vo vyšetrovacom spise, hoci jeden

z nich bol vyhotovený na základe žiadosti vyšetrovateľa; nie je preskúmateľné,

prečo by mal mať prednosť akýsi „úsudok“ USI pred riadnymi znaleckými posudkami;

stíhané skutky nie sú trestnými činmi, ide o bežné obchodnoprávne kontrakty,

d) o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodoval prokurátor,

ktorý sám vydal pokyn na vznesenie obvinenia, čo je v rozpore so zákonom

[ ].

10. Z prípisu generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 52/19/1000-11

zo 4. októbra 2019 vyplýva, že namietané, ale ani iné porušenia zákona neboli zistené,

a preto sa návrhu na zrušenie uznesenia vyšetrovateľa a nadväzujúceho uznesenia

špeciálneho prokurátora nevyhovelo. Podľa názoru generálneho prokurátora sa súhlas

poškodeného s trestným konaním nevyžaduje od právnickej osoby, pretože zákon

to ustanovuje len pri poškodených fyzických osobách. Pokyn daný vyšetrovateľovi musí

mať minimálne obsahové náležitosti, pričom pokyn vyšetrovateľovi od špeciálneho

prokurátora, na ktorý sa poukazuje, tieto náležitosti nemal. Poukazuje na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré skutkovo,

ale ani právne absolútne nesúviselo s prejednávanou námietkou. S poukazom

na nepriliehavú judikatúru dospel generálny prokurátor k záveru, že osoba môže

byť obvinená aj bez dôkazov s tým, že až v trestnom konaní sa ukáže, či podozrenie bolo

dôvodné alebo nie. Napokon zdôraznil, že obvinený mal možnosť nahliadnuť do spisu,

a preto nebolo porušené jeho právo tým, že nedošlo k prefoteniu spisu a k informovaniu

o tom, že sa o podanej sťažnosti bude rozhodovať aj bez jej doplnenia, ktoré malo

nasledovať po prefotení spisu.

11. Podľa názoru sťažovateľov generálny prokurátor v súvislosti s tvrdenou

aplikovateľnosťou a len na fyzické osoby [námietka

uvedená v odseku 9 pod písm. a)] nevysvetlil rozdielnu aplikáciu tohto ustanovenia

zo strany všeobecných súdov (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. ). Použil zužujúci výklad bez preskúmateľného odôvodnenia

a nevyložil ustanovenie a podľa jeho účelu a zmyslu

v súlade s . Pritom platí, že keď sú prítomné rôzne možnosti výkladu,

za správny výklad musí byť vzatý ten, ktorý zabezpečuje najväčšiu ochranu základných

práv a slobôd. Nepochybne ustanovenie jasne deklaruje

len výpočet tých právnických osôb, na ktoré sa ustanovenie § 211 ods. 1 nevzťahuje,

a teda na zvyšný okruh právnických osôb je zrejme aplikovateľné. Inak by totiž nebol

ustanovený ako výnimka z pravidla, čo je zrejmé tak z gramatického, ako aj teleologického

výkladu tohto ustanovenia. Tak gramatický výklad, ako aj výklad ratione legis jasne

vyvracia nesprávny zužujúci výklad generálneho prokurátora. Zmysel a účel tejto právnej

normy tkvie práve v dispozičnej zásade trestného konania zo strany poškodeného,

a to i keď ide o právnickú osobu. Napriek tomu, že generálny prokurátor vie o judikatúre

výkladovo diametrálne odlišnej, túto odignoroval a vôbec ju nebral do úvahy,

hoci mal povinnosť minimálne vysvetliť a zdôvodniť, prečo zastáva opačný názor.

12. V súvislosti s námietkou uvedenou v odseku 9 pod písm. d) treba uviesť,

že generálny prokurátor na odôvodnenie nesprávnosti právneho názoru sťažovateľov o tom,

že špeciálny prokurátor vydal vyšetrovateľovi pokyn na vznesenie obvinenia, poukázal

na internú (nie všeobecne záväznú) právnu úpravu, ktorou je jednak stanovisko generálneho

prokurátora sp. zn. IV/1 Spr 71/17/1000 a rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené

pod č. R 72/2017. V rozpore so znením internej právnej úpravy dospel k záveru, že nešlo

o pokyn dozorujúceho prokurátora, keďže formálne neobsahoval požadované náležitosti.

Špeciálny prokurátor pritom vyšetrovateľovi v pokyne z 8. marca 2019 uviedol: „keďže

nie sú tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v doteraz vydaných uzneseniach o začatí TS

pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku treba aj o nich začať

trestné stíhanie a viesť trestnú zodpovednosť k osobám prepájajúcim menované firmy

pri peňažných transakciách.“ Vyšetrovateľ 12. marca 2019 tento pokyn aj vykonal.

13. Je absolútne jasné po obsahovej aj gramatickej stránke, že špeciálny prokurátor

vydal vyšetrovateľovi pokyn na vznesenie obvinenia sťažovateľa (neuvádza

sa, ktorého z nich, pozn.), pričom nie je podstatné, či pri tomto pokyne dodržal interné

príkazy alebo nejaké rozhodnutie všeobecného súdu. Vyšetrovateľ to zrejme aj takto

pochopil, keď 12. marca 2019 vzniesol obvinenie proti osobám prepájajúcim dotknuté firmy

pri peňažných transakciách. Je preto nepochybné, že dozorujúci prokurátor špeciálnej

prokuratúry bol v zmysle ustanovenia § 190 ods. 2 písm. a) Trestného

poriadku vylúčený z konania o opravnom prostriedku – sťažnosti proti uzneseniu o vznesení

obvinenia, no napriek tomu sám o tomto opravnom prostriedku rozhodol.

14. V súvislosti s námietkou uvedenou v odseku 9 pod písm. c) poukazujú

sťažovatelia na nesprávny názor generálneho prokurátora, podľa ktorého osoba

môže byť obvinená aj bez dôkazov. Pritom odkaz na rozhodnutie ústavného súdu

č. k. -33 neobstojí, keďže v uvedenej veci sa rozhodovalo o väzobnom

stíhaní, pričom spáchanie skutku bolo preukázané a otázne bolo, či skutok spáchal

obvinený. Podstatou tejto námietky bolo poukázať na to, že vyšetrovateľ sa oprel

o neprocesný dôkaz rozporný s ustanovením ,

ktorý treba považovať doslovne za zdrap papiera. Pritom žiaden právny predpis nedovoľuje

orgánom činným v trestnom konaní vzniesť obvinenie len na báze dohadov, pocitov

a zdrapov papiera.

15. V súvislosti s námietkou uvedenou v odseku 9 pod písm. b) trvajú sťažovatelia

na tom, že za daného skutkového stavu bol postup orgánov činných v trestnom konaní

doslova úskočný a nezlučiteľný s právom na spravodlivý proces nerešpektujúcim svojvoľné

úskoky vyšetrovateľa či prokurátora. Sťažovateľ (neuvádza sa, konkrétne ktorý, pozn.)

sa domnieval, že spis sa kopíruje a že bude mať šancu doplniť sťažnosť. Vyšetrovateľ

požadované predĺženie lehoty nenamietal, no špeciálny prokurátor predsa prekvapivo

rozhodol bez predchádzajúceho upovedomenia sťažovateľa o skrátení lehoty.

Takéto konanie nie je ani len slušné, nie to ešte zákonné v zmysle práva na obhajobu.

16. Uznesenie špeciálneho prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu

vyšetrovateľa o vznesení obvinenia trpí zásadnou právnou vadou, keďže rozhodla osoba

( ), ktorá bola zo zákona z rozhodovania vylúčená, lebo sama vydala

8. marca 2019 pokyn na vznesenie obvinenia, čím bola v zmysle ustanovenia § 190

ods. 2 písm. a) ex lege vylúčená z rozhodovania. Ďalej, hoci špeciálny

prokurátor vedel o žiadosti sťažovateľov, podľa ktorej hodlajú predložiť dôvody sťažnosti

do 30 dní od doručenia fotokópie spisového materiálu, žiadosť sťažovateľov svojvoľne

nerešpektoval, o neakceptovaní žiadosti ich vopred neupovedomil a prekvapivo rozhodol

o ich nedoplnenej sťažnosti, i keď sťažovateľom ešte prefotený spisový materiál

vyšetrovateľ nevydal.

17. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Základné práva , ,

na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení

s a iným

zásahom generálneho prokurátora Slovenskej republiky pod č .k. XVI/2 Pz 52/19/1000

zo dňa 4.10.2019, porušené boli.

II. Iný zásah generálneho prokurátora Slovenskej republiky

pod č. k. XVI/2 Pz 52/19/1000 zo dňa 4.10.2019 zrušuje a vec vracia generálnemu

prokurátorovi na ďalšie konanie a rozhodnutie.

III. Základné práva , ,

na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení

s a Uznesením

Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Štúrova 2,

812 85 Bratislava pod č. k. VII/2 Gv 268/17/1000 zo dňa 12.4.2019, porušené boli.

IV. Uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky č. k. VII/2 Gv 268/17/1000 zo dňa 12.4.2019 zrušuje a vec vracia Úradu

špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

V. Základné práva , ,

na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení

s a Uznesením

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Národná

kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej polície, expozitúra východ,

Rastislavova 69 (toho času Rampová 7), 040 01 Košice pod č. k. ČVS: PPZ-796/NKA-FP-

VY-2017 zo dňa 12. marca 2019, porušené boli.

VI. Uznesenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného

zboru, Národná kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej polície,

expozitúra východ, Rastislavova 69 (toho času Rampová 7), 040 01 Košice

pod č. k. ČVS: PPZ-796-NKA-FP-VY-2017 zo dňa 12. marca 2019 sa zrušuje a vec vracia

vyšetrovateľovi na ďalšie konania a rozhodnutie.

VII. priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 5000 EUR (slovom: päť tisíc Eur), ktoré je povinná Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

VIII. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

5000 EUR (slovom: päť tisíc Eur), ktoré je povinná Generálna prokuratúra Slovenskej

republiky vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IX. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5000

EUR (slovom: päť tisíc Eur), ktoré je povinná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky

vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

X. , ,

sa priznáva náhrada trov konania vo výške 635,04 EUR, ktoré je Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky povinná zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Daniel Blyšťan

s.r.o., so sídlom Brezová 10, 040 01 Košice, do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Vyjadrenie generálnej prokuratúry a podanie sťažovateľov

18. Z vyjadrenia generálnej prokuratúry č. k. 2 GÚp 53/20/1000-7 z 22. mája 2020

doručeného ústavnému súdu 29. mája 2020 vyplýva, že navrhuje ústavnej sťažnosti

nevyhovieť. Vzhľadom na to, že pre plynutie času už neprichádza do úvahy opätovné

preskúmanie dôvodnosti argumentov sťažovateľov zo strany generálneho prokurátora

v režime podľa až [a teda ani zmena právoplatného

rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ktorým bolo sťažovateľom vznesené

obvinenie ( )], generálna prokuratúra využíva vyjadrenie

k ústavnej sťažnosti ako prostriedok na objasnenie všetkých hmotnoprávnych

i procesnoprávnych aspektov prebiehajúceho prípravného konania v danej trestnej veci.

19. Zo skutkového hľadiska poukazuje generálna prokuratúra na to, že uznesenie

o vznesení obvinenia bolo sťažovateľovi 1 a sťažovateľovi 3 doručené počas výsluchu

pred vyšetrovateľom 13., resp. 14. marca 2019. Obaja ihneď po doručení uznesenia podali

proti nemu sťažnosť. Sťažovateľ 1 si pred svojím výsluchom v postavení obvineného zvolil

obhajcu, ktorý sa na výsluch dostavil, pričom mu bolo umožnené poradiť sa s obhajcom

bez prítomnosti tretej osoby. Následne odmietol vypovedať s tým, že po 15 dňoch

od doručenia kópie celého vyšetrovacieho spisu „sa prihlási k výsluchu a chce byť vypočutý

ako obvinený a objasniť veľa vecí v tejto veci“. Z rovnakých dôvodov odmietol vypovedať

aj sťažovateľ 3 (v prítomnosti zvoleného obhajcu) a prisľúbil prihlásiť sa na výsluch

v pozícii obvineného po 15 až 20 dňoch po doručení vyhotovenej kópie celého

vyšetrovacieho spisu. Naopak, sťažovateľ 2 (tiež v prítomnosti zvoleného obhajcu) podal

proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť s tým, že jej dôvody uvedie v písomnej

forme do 3 dní od doručenia uznesenia. Aj on odmietol vypovedať a prisľúbil objasnenie

všetkých mu známych skutočností až po preštudovaní celého spisového materiálu,

a to do 15 až 20 dní od doručenia jeho fotokópie. Sťažovateľ 2 skutočne prostredníctvom

obhajcu 26. marca 2019 zaslal podanie, v ktorom spoločne

s ďalšími spoluobvinenými ( a ) podal

sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, považujúc ho za predčasné

s tým, že pre jeho vydanie neboli naplnené hmotnoprávne a procesnoprávne predpoklady.

Po ďalších všeobecných námietkach obhajca prisľúbil doplniť dôvody sťažnosti v lehote 30

dní odo dňa doručenia fotokópie spisového materiálu. Sťažovatelia pred svojím výsluchom

doručili vyšetrovateľovi plnomocenstvo na ich obhajobu pre . Keďže

vyšetrovateľ podaným sťažnostiam v rámci autoremedúry nevyhovel, 1. apríla 2019 zaslal

vyšetrovací spis špeciálnemu prokurátorovi na rozhodnutie o sťažnostiach podaných

sťažovateľmi. Špeciálny prokurátor listom z 11. apríla 2019 elektronicky požiadal

vyšetrovateľa o doplnenie ďalších údajov vrátane toho, či boli sťažovatelia znovu vypočutí,

či využili možnosť nazretia do vyšetrovacieho spisu, resp. či bola ich obhajcovi poskytnutá

fotokópia celého vyšetrovacieho spisu. Vyšetrovateľ špeciálnemu prokurátorovi toho istého

dňa odpovedal, že sťažovatelia neboli ešte vypočutí, pretože ich spoločný obhajca požiadal

o vyhotovenie fotokópie celého vyšetrovacieho spisu, ktorú osobne realizuje, a až potom,

ako sa s obsahom vyhotovenej fotokópie oboznámia, budú vypovedať. Dodal tiež,

že k nazretiu do vyšetrovacieho spisu po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia zo strany

sťažovateľov nedošlo. Dňa 12. apríla 2019 špeciálny prokurátor sťažnosti podané

sťažovateľmi zamietol ako nedôvodné. Dňa 16. apríla 2019 boli vyšetrovateľovi osobne

doručené plnomocenstvá od JUDr. Daniela Blyšťana, ktorými ho sťažovatelia splnomocnili

ich obhajobou. Na základe žiadosti JUDr. Blyšťana bolo tomuto umožnené toho istého dňa

nazrieť do vyšetrovacieho spisu, z ktorého si časť odfotil do mobilného telefónu a zároveň

požiadal o vyhotovenie fotokópie celého vyšetrovacieho spisu na jeho náklady. Uviedol

tiež, že dôvody podaných sťažností doplní v písomnej podobe po doručení a oboznámení

sa s obsahom celého vyšetrovacieho spisu s tým, že požiadal o 20-dňovú lehotu

na preštudovanie vyhotovenej a doručenej fotokópie spisu.

20. V súvislosti s uplatnenou námietkou absencie súhlasu poškodeného s trestným

stíhaním podľa ustanovenia generálna prokuratúra uvádza,

že generálny prokurátor dostatočne reagoval na námietku sťažovateľov o potrebe súhlasu

na trestné stíhanie od právnickej osoby, ktorou má byť samotná poisťovňa. Uprednostnil

doteraz nezmenený výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého sa súhlas s trestným stíhaním

pripúšťa len od fyzickej osoby (majúcej konkrétny vnútorný pomer k páchateľovi),

nie osoby právnickej (podobne je to tak aj v Českej republike). Nejde teda o výklad contra

legem, len o príklon k jednému z dvoch možných výkladov, pričom dosiaľ ani najvyšší súd

svoj právny názor nezmenil. Aktuálne k tomu nevyužil ani príležitosť v trestnej veci

vedenej pod sp. zn. z 25. februára 2020. Poškodená poisťovňa je síce

právnickou osobou, avšak jej akcionármi sú nielen sťažovatelia, ale aj ďalšie fyzické osoby

a právnické osoby bez akéhokoľvek vnútorného pomeru k páchateľom trestnej činnosti.

Práve pre absenciu konkrétneho zákonom vyžadovaného blízkeho vzťahu poškodených

osôb k obvineným (sťažovateľom) generálny prokurátor nepovažoval pre vznesenie

obvinenia sťažovateľom za potrebné vyžiadať súhlas ktoréhokoľvek z veriteľov,

resp. samotnej poisťovne. Arbitrárnosť upovedomenia generálneho prokurátora nemožno

odvodzovať len od iného právneho názoru prezentovaného v konaní sťažovateľmi.

21. K námietke neposkytnutia primeraného času na odôvodnenie sťažností

proti uzneseniu o vznesení obvinenia generálna prokuratúra uvádza, že generálny prokurátor

vyjadruje stručný postoj, podľa ktorého špeciálny prokurátor rozhodol o sťažnostiach

až po jednom mesiaci od doručenia uznesenia, pričom i táto skutočnosť nasvedčuje tomu,

že sťažovatelia mali dostatočný priestor nielen na odôvodnenie sťažností, ale i na využitie

práva nazrieť do vyšetrovacieho spisu. Lehota, v ktorej špeciálny prokurátor o sťažnostiach

rozhodol, vysoko prevyšuje zákonnú lehotu podľa ustanovenia § 187 ods. 1 Trestného

poriadku, ktorá je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľná. Nad uvedený rámec

je potrebné zdôrazniť, že sťažovatelia sa zavádzajúcou argumentáciou snažili vtiahnuť

generálneho prokurátora do polemiky o porušení ich práv na obhajobu. V skutočnosti totiž

po prevzatí uznesenia o vznesení obvinenia nepožiadali o vyhotovenie fotokópie

vyšetrovacieho spisu pre účely odôvodnenia sťažnosti, ale pre účely ich prípravy na výsluch

v postavení obvinených. Práve táto skutočnosť bola dôvodom, pre ktorý sťažovatelia

odmietli vypovedať pred vyšetrovateľom 13. a 14. marca 2019. Sťažovateľ 2 prisľúbil

podanú sťažnosť doplniť do 3 dní od doručenia uznesenia a v písomnej sťažnosti podanej

prostredníctvom zvoleného obhajcu uviedol len všeobecné dôvody s tým, že požiadal

o možnosť opäť doplniť odôvodnenie sťažnosti až po doručení fotokópie vyšetrovacieho

spisu. Naviazal pritom doplnenie sťažnosti na nekonkrétny a nejednoznačný okamih,

ku ktorému ani nemuselo dôjsť. Vyhotovovanie fotokópií spisu a jeho častí si vyžaduje

podstatne viac súčinnosti, ako prejavili sťažovatelia. Ide o rozsiahly spisový materiál,

ktorého podstatnú časť tvorí účtovný materiál poisťovne, ktorej boli sťažovatelia konateľmi.

Časť listinných dôkazov sami vyšetrovateľovi predložili a tieto teda neboli

pre nich neznáme.

22. K namietanému nedostatku dôkazov pre vznesenie obvinenia generálna

prokuratúra uvádza, že vzhľadom na opísaný skutkový stav nie je táto námietka

opodstatnená, pričom odkazuje na príslušnú časť upovedomenia generálneho prokurátora.

23. V súvislosti s namietanou zaujatosťou špeciálneho prokurátora konajúceho

o sťažnostiach proti uzneseniu, na vydanie ktorého dal pokyn, treba uviesť, že táto námietka

neobstojí. Je pravdou, že špeciálny prokurátor upozornil vyšetrovateľa na potrebu zaoberať

sa aj tou časťou trestného oznámenia Národnej banky Slovenska, v ktorej táto uvádzala

podozrivé peňažné transakcie s podozrivou českou spoločnosťou. Aj napriek tomu,

že špeciálny prokurátor sformuloval potrebu začať trestné stíhanie a „viesť trestnú

zodpovednosť“ voči osobám prepájajúcim túto firmu s poisťovňou, išlo len o všeobecné,

ničím nekonkretizované odporúčanie. Potvrdzuje to fakt, že nešpecifikoval ani obsah

protiprávneho konania (opis miesta, času a spôsobu spáchania skutku), jeho právnu

kvalifikáciu (trestný čin podľa osobitnej časti ) a ani osoby,

ktoré sa protiprávneho konania mali dopustiť. Naopak, za podozrivé osoby považoval

„osoby prepájajúce“ obe firmy, t. j. ,

a poisťovňu. Bolo len vo výlučnej kompetencii vyšetrovateľa, akým spôsobom a v akom

rozsahu vyhodnotí toto pripomenutie špeciálneho prokurátora, a to v kontexte s rozsahom

dovtedy zabezpečených dôkazov. Výsledkom bolo začatie trestného stíhania a vznesenie

obvinenia len sťažovateľovi 2. Na druhej strane, tým istým spôsobom poukázal špeciálny

prokurátor aj na dôvodnú existenciu podozrenia, že skresľovaním účtovníctva vedením

poisťovne došlo k spáchaniu ďalšieho trestného činu, na ktorý vyšetrovateľ pri vydávaní

uznesenia o vznesení obvinenia vôbec nereflektoval. Na základe uvedených skutočností

možno dospieť k záveru, že vyšetrovateľ vydal uznesenie o vznesení obvinenia autonómne,

bez akýchkoľvek vplyvov zo strany špeciálneho prokurátora, ktorý jediný môže právne

relevantným spôsobom ovplyvniť postup a rozhodovanie vyšetrovateľa. Platí, že všeobecné

upozornenia (odporúčania) či právne úvahy dozorového prokurátora k ďalšiemu vývoju

trestného konania nemajú charakter záväzného pokynu pre vykonanie akéhokoľvek úkonu

vyšetrovateľa. Ide len o štandardné prejavy výkonu dozoru prokurátora spojené

s jeho zodpovednosťou za priebeh a výsledok prípravného konania.

24. Z elektronického podania právneho zástupcu sťažovateľov bez označenia dátumu

(v odpovedi na výzvu ústavného súdu z 2. júna 2020) doručeného ústavnému súdu

4. júna 2020 vyplýva, že v súvislosti s vyjadrením generálnej prokuratúry z 22. mája 2020

sťažovatelia nevyužívajú možnosť zaujať stanovisko, a to v záujme časovej hospodárnosti

konania.

III.

Ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie a ďalšie relevantné listinné dôkazy

25. Z prípisu špeciálneho prokurátora č. k. VII/2 Gv 268/17/1000-112

z 8. marca 2019 adresovaného vyšetrovateľovi vyplýva: „Z voľne dostupných údajov

na internete je zistené, že firma má v predmete

činnosti realitnú činnosť a veľkoobchod so zdravotníckym materiálom, že bola prevzatá

firmou v roku 2017. Ďalej z týchto zdrojov vyplýva prepojenie osôb

evidovaných u spol. so sídlom v Brne a u

pričom mal mať 97,79 % podiel v spol.

, ktorá vlastní 46,38 percent akcií . Keďže nie sú tieto

skutkové okolnosti obsiahnuté v doteraz vydaných uzneseniach o začatí TS pre trestný čin

porušovania povinností pri správe cudzieho majetku treba aj o nich začať trestné stíhanie

a viesť trestnú zodpovednosť k osobám prepájajúcim menované firmy pri peňažných

transakciách.“ Prípis je podpísaný prokurátorom .

26. Z uznesenia vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-796/NKA-FP-VY-2017

z 12. marca 2019 vyplýva, že proti sťažovateľom, ako aj ďalším osobám bolo vznesené

obvinenie za trestné činy uvedené v bode 2. Podľa názoru vyšetrovateľa skutočnosti zistené

po začatí trestného stíhania a dôkazy zadovážené v tomto štádiu trestného konania

sú dostatočným podkladom pre vyslovenie záveru, že skutok, za ktorý bolo vznesené

obvinenie, spáchali obvinení úmyselným konaním napĺňajúcim všetky obligatórne znaky

skutkovej podstaty označených trestných činov.

27. Z prípisu vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-796/NKA-FP-VY-2017

z 1. apríla 2019 adresovaného špeciálnemu prokurátorovi vyplýva, že predkladá

na rozhodnutie sťažnosti podané sťažovateľmi (ako aj viacerými ďalšími obvinenými

osobami) proti uzneseniu o vznesení obvinenia z 12. marca 2019. Sťažovateľ 2 podal

sťažnosť 14. marca 2019 priamo do zápisnice o jeho výsluchu s tým, že dôvody sťažnosti

uvedie v písomnej forme do 3 dní od doručenia uznesenia. Následne podal písomnú

sťažnosť aj jeho zvolený obhajca 26. marca 2019. Sťažovateľ 3 podal

sťažnosť 13. marca 2019 priamo do zápisnice o jeho výsluchu. Sťažovateľ 1 taktiež podal

sťažnosť 13. marca 2019 priamo do zápisnice o jeho výsluchu.

28. Z uznesenia špeciálneho prokurátora č. k. VII/2 Gv 268/17/1000-146

z 12. apríla 2019 vyplýva, že ním boli sťažnosti podané sťažovateľmi proti uzneseniu

vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zamietnuté ako nedôvodné. Proti uzneseniu podali

sťažovatelia sťažnosť, a to ústne do zápisnice o ich výsluchu. V ďalšom si sťažovatelia

zvolili za obhajcu . Tento obhajca za sťažovateľa 2 jeho sťažnosť

podaním z 26. marca 2019 odôvodnil. Uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia

je minimálne predčasne vydané, tento procesný úkon nestačí na to, aby boli zistené

skutočnosti nasvedčujúce záveru, že bol spáchaný trestný čin a že ho spáchala určitá osoba.

K existencii odôvodneného záveru sa bude možné podrobne vyjadriť potom, ako bude

vyhotovená kópia spisového materiálu s tým, že najneskôr do 30 dní od jej doručenia budú

dôvody sťažnosti doplnené. Sťažovateľ 3 a sťažovateľ 1 sťažnosti podané priamo

do zápisníc o ich výsluchoch z 13. marca 2019 nejako zvlášť neodôvodnili,

a to ani písomnými podaniami zvoleného obhajcu z 15. marca 2019. Sťažovatelia,

ako aj ich obhajca mali dostatočnú možnosť odôvodniť ústne do zápisnice podané sťažnosti

na základe obsahu napadnutého uznesenia, podania výpovede, ako aj možnosti nazrieť

do spisu, čo dosiaľ nevyužili. S poukazom najmä na ustanovenie § 189 ods. 3 Trestného

poriadku odkladanie uvedenia dôvodov sťažnosti na nejakú lehotu po doručení rozsiahleho

spisu treba považovať za nedôvodné a neopodstatnené.

29. Z prípisu generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 52/19/1000-11

zo 4. októbra 2019 adresovaného sťažovateľom a podpísaného námestníčkou generálneho

prokurátora v zastúpení generálneho prokurátora vyplýva, že návrhu na zrušenie uznesenia

vyšetrovateľa o vznesení obvinenia v spojení s uznesením špeciálneho prokurátora

o zamietnutí sťažností podaných sťažovateľmi proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení

obvinenia nevyhovel, keďže nezistil tvrdené, ale ani iné porušenia zákona.

Podľa konštatovania generálneho prokurátora sťažovatelia poukazujú predovšetkým

na absenciu súhlasu poškodeného podľa . Ďalej namietajú,

že o sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia rozhodoval prokurátor,

ktorý na vznesenie obvinenia dal pokyn. Napokon vyslovujú pochybnosti o výške škody

uvedenej v uznesení o vznesení obvinenia.

Podľa názoru generálneho prokurátora vzhľadom na ustanovenie § 211

ods. 1 trestné stíhanie pre trestný čin poškodzovania povinností

pri správe cudzieho majetku podľa § 237 a § 238, ako aj poškodzovania veriteľa

podľa proti tomu, kto je vo vzťahu k poškodenému osobou, voči

ktorej by mal poškodený ako svedok právo odoprieť výpoveď, možno začať a v už začatom

trestnom stíhaní pokračovať iba so súhlasom poškodeného, pričom ak je poškodených

jedným skutkom niekoľko, stačí súhlas len jedného z nich. Podľa § 130 ods. 1 prvej vety

má právo odoprieť výpoveď ako svedok príbuzný obvineného

v priamom rade, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Podľa § 130

ods. 2 prvej vety svedok je oprávnený odoprieť vypovedať,

ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému

v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi,

alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom

pociťoval ako vlastnú ujmu. Z citovaných ustanovení je nesporné, že súhlas na začatie

trestného stíhania možno žiadať len od fyzickej osoby, ktorá má postavenie poškodeného

a ktorá z dôvodov uvedených v ustanovení má právo odoprieť

výpoveď. Právny záver, podľa ktorého sa na začatie trestného konania v danej veci vyžaduje

súhlas poisťovne ako poškodenej právnickej osoby, je teda nesprávny a nie je v súlade

s platnou právnou úpravou.

V súvislosti s tvrdeným pokynom špeciálneho prokurátora na vznesenie obvinenia

treba poukázať na stanovisko najvyššieho súdu uverejnené pod R 72/2017,

podľa ktorého „Ak prokurátor ruší uznesenie policajta, môže mu v odôvodnení svojho

rozhodnutia (a to aj v prípade uvedenom v )

nariadiť vykonanie úkonu ( ) – vydanie konkrétneho

uznesenia; taký procesný prejav vôle prokurátora je zároveň jeho záväzným pokynom

v zmysle . Musí však ísť o jednoznačne vyjadrenú

povinnosť, nie o zvažovanie určitého postupu policajtom na základe prokurátorom

označených (už zistených alebo následne zisťovaných) okolností. Iba jednoznačne vyjadrený

pokyn v zmysle predchádzajúcej vety vylučuje prokurátora z rozhodovania o sťažnosti

proti dotknutému (následne vydanému) rozhodnutiu policajta v zmysle § 190 ods. 2 písm. a)

(alternatíva druhá), (veta posledná) .“ Podľa stanoviska

generálneho prokurátora sp. zn. IV/1 Spr 71/17/1000 z 20. februára 2017,

na ktoré sa sťažovatelia odvolávajú, pokyn dozorového prokurátora na vydanie uznesenia

musí spĺňať formálne aj obsahové náležitosti. Minimálne musí obsahovať spisovú značku

veci na prokuratúre a na polícii, označenie predmetu trestnej veci a údaj o tom,

podľa ktorého zákonného ustanovenia bol pokyn vydaný, jasné a jednoznačné znenie

záväzného pokynu, ktoré z obsahového hľadiska nevzbudzuje pochybnosti o tom,

či ide o pokyn alebo len o odporúčanie, resp. usmernenie, ako ďalej vo veci postupovať

(napr. záväzný pokyn na vznesenie obvinenia konkrétnej osobe, pre aký trestný čin

a za aký skutok), odôvodnenie pokynu a uvedenie lehoty, v ktorej má byť pokyn splnený.

Označený text vyhodnotený sťažovateľmi ako pokyn prokurátora nespĺňa formálne

a obsahové náležitosti špecifikované najvyšším súdom, resp. stanoviskom generálneho

prokurátora, a preto nie je možné považovať ho za pokyn na vznesenie obvinenia konkrétnej

osobe.

Vo vzťahu k dôvodnosti uznesenia o vznesení obvinenia treba poukázať na uznesenie

ústavného súdu č. k. -33 a na právny záver tam uvedený,

podľa ktorého « (ako zákon na ktorý poukazuje vo svojom

ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu

bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému. V tejto súvislosti je, naopak,

potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor

na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia

postupne ,,odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním.».

S prihliadnutím na citovaný právny názor ústavného súdu treba uviesť, že výška škody

spôsobenej trestnou činnosťou jednotlivých obvinených bude predmetom

ďalšieho dokazovania. Pri jej prvotnej špecifikácii sa vychádzalo z dôkazov zadovážených

do vznesenia obvinenia a je nepochybné, že v ďalšom konaní budú v uvedenom smere

vykonané ďalšie dôkazy vrátane znaleckých, a to aj so zohľadnením návrhov obvinených.

Uznesenie špeciálneho prokurátora nebolo vydané predčasne, a sťažovateľom preto

nebolo upreté právo na riadnu obhajobu. v ustanovení upravuje právo

obvinených nazrieť do spisu. Skutočnosť, že sťažovatelia toto právo nevyužili, nie je možné

bez ďalšieho pričítať na vrub špeciálnemu prokurátorovi, ktorý rozhodol o sťažnostiach

mesiac potom, ako bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia.

IV.

Relevantná právna úprava

30. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

31. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva

alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

32. Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť

slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

33. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

34. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom

a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

35. Podľa poslednej vety z rozhodovania o sťažnosti

na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal

alebo dal naň súhlas alebo pokyn.

36. Podľa ak lehota na podanie sťažnosti

už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo

podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva dozor

nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní, a ak ide o sťažnosť proti uzneseniu,

ku ktorému tento prokurátor dal súhlas alebo pokyn, jeho prostredníctvom nadriadenému

prokurátorovi.

37. Podľa trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia

na zdraví podľa § 157 a 158, ohrozovania pohlavnou chorobou podľa § 167, neposkytnutia

pomoci podľa § 177 a 178, porušovania domovej slobody podľa § 194, ochrany súkromia

v obydlí podľa § 194a, porušovania tajomstva prepravovaných správ podľa § 196 a § 197,

krádeže podľa § 212, sprenevery podľa § 213, neoprávneného užívania cudzej veci

podľa § 215, neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 a § 217,

neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218,

neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí

alebo inej platobnej karty podľa § 219, podvodu podľa § 221, podielnictva podľa § 231

a § 232, úžery podľa § 235, zatajenia veci podľa § 236, porušovania povinností pri správe

cudzieho majetku podľa § 237 a § 238, poškodzovania veriteľa podľa § 239, zvýhodňovania

veriteľa podľa § 240, poškodzovania cudzej veci podľa § 245 a § 246, poškodenia

a zneužitia záznamu na nosiči informácií podľa § 247, porušovania autorského práva

podľa § 283, krivého obvinenia podľa § 345, nebezpečného prenasledovania podľa § 360a,

ohovárania podľa , poškodzovania cudzích práv podľa

proti tomu, kto je vo vzťahu k poškodenému osobou, voči ktorej by mal poškodený

ako svedok právo odoprieť výpoveď, ako aj pre trestný čin opilstva podľa § 363 Trestného

zákona, ak inak vykazuje znaky skutkovej podstaty niektorého z týchto trestných činov,

možno začať a v už začatom trestnom stíhaní pokračovať iba so súhlasom poškodeného.

Ak je poškodených jedným skutkom niekoľko, stačí súhlas len jedného z nich.

38. Podľa ustanovenie odseku 1 sa nepoužije,

ak takým činom bola spôsobená smrť alebo poškodeným je štát, obec, vyšší územný celok,

právnická osoba s majetkovou účasťou štátu alebo právnická osoba, ktorá hospodári

s verejnými financiami.

39. Podľa pri výkone dozoru je prokurátor

oprávnený dávať záväzné pokyny na postup podľa § 197, vyšetrovanie a skrátené

vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie, pričom také pokyny

sú súčasťou spisu.

40. Podľa prokurátor v prípadoch ustanovených

v ods. 2 písm. a), d), f) alebo g) rozhoduje opatrením a v prípade ustanovenom

v ods. 2 písm. e) rozhoduje uznesením, ktoré sa doručuje obvinenému a poškodenému.

41. Podľa generálny prokurátor zruší právoplatné

rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní,

ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon.

42. Podľa návrh na postup podľa

ods. 1 môžu podať do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia

a) obvinený vo svoj prospech,

b) v prospech obvineného osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie,

c) poškodený v neprospech obvineného,

d) zúčastnená osoba.

43. Podľa generálny prokurátor môže zrušiť

rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého

rozhodnutia.

44. Podľa účinného do 31. decembra 2005

(ďalej len „starý “) trestné stíhanie pre trestné činy krivého obvinenia

podľa § 174, ohovárania podľa § 206, neposkytnutia pomoci podľa § 207 a § 208,

poškodzovania cudzích práv podľa § 209, ublíženia na zdraví podľa § 223 a § 224,

ohrozovania pohlavnou chorobou podľa § 226, krádeže podľa § 247, sprenevery podľa

§ 248, neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 249, neoprávneného používania

cudzieho motorového vozidla podľa § 249a, podvodu podľa § 250, podielnictva

podľa § 251 a § 251a, úžery podľa § 253, zatajenia veci podľa § 254, porušovania

povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 255, poškodzovania veriteľa

podľa § 256, zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a, poškodzovania cudzej veci

podľa § 257 a poškodenia a zneužitia záznamu na nosiči informácií podľa § 257a Trestného

zákona proti tomu, kto je vo vzťahu k poškodenému osobou, voči ktorej by mal poškodený

ako svedok právo odoprieť výpoveď (§ 100 ods. 2), ako aj pre trestný čin opilstva

podľa , ak inak vykazuje znaky skutkovej podstaty niektorého

z týchto trestných činov, možno začať a už v začatom trestnom stíhaní pokračovať

iba so súhlasom poškodeného. Ak je poškodených jedným skutkom niekoľko, stačí súhlas

len jedného z nich.

45. Podľa starého ustanovenie odseku 1 sa však

nepoužije, ak takým činom bola spôsobená smrť.

46. Podľa starého ak poškodený nepredloží svoje

vyjadrenie prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu písomne, zaznamená

sa jeho obsah do zápisnice. Súhlas s trestným stíhaním môže poškodený výslovným

vyhlásením vziať kedykoľvek späť, a to až dovtedy, kým sa odvolací súd neodoberie

na záverečnú poradu. Výslovne odopretý súhlas však nemožno znovu udeliť.

V.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a samotné posúdenie veci ústavným súdom

47. Jadrom podanej ústavnej sťažnosti sú dve námietky.

48. Sťažovatelia predovšetkým nesúhlasia s právnym názorom generálneho

prokurátora o neaplikovateľnosti ustanovenia na takých

poškodených, ktorí sú právnickými osobami. Inými slovami, podľa názoru generálneho

prokurátora v prípade, keď poškodenými sú právnické osoby, trestné stíhanie pre trestné

činy vymenované v ustanovení možno začať a v začatom

trestnom stíhaní pokračovať aj bez súhlasu poškodenej právnickej osoby [pozri bod 9

písm. a) a ods. 11].

49. Okrem toho sú sťažovatelia presvedčení, že o ich sťažnostiach proti uzneseniu

o vznesení obvinenia rozhodoval prokurátor, ktorý sám vydal pokyn na vznesenie

obvinenia, pričom takýto postup je v rozpore s ustanovením § 190 ods. 2 písm. a) Trestného

poriadku [pozri bod 9 písm. d), ods. 12 a 13].

50. Generálna prokuratúra v súvislosti s námietkou absencie súhlasu poškodeného

s trestným stíhaním podľa ustanovenia uvádza, že generálny

prokurátor uprednostnil doteraz nezmenený výklad najvyššieho súdu,

podľa ktorého sa súhlas s trestným stíhaním pripúšťa len od fyzickej osoby

(majúcej konkrétny vnútorný pomer k páchateľovi), nie právnickej osoby. Najvyšší súd

aktuálne nevyužil ani príležitosť zmeniť tento výklad v trestnej veci vedenej

pod sp. zn. , a to v rozsudku z 25. februára 2020 (pozri bod 20).

51. Na margo námietky zaujatosti špeciálneho prokurátora konajúceho o sťažnostiach

proti uzneseniu, na vydanie ktorého dal pokyn, generálna prokuratúra uvádza, že hoci

špeciálny prokurátor upozornil vyšetrovateľa na potrebu zaoberať sa aj tou časťou trestného

oznámenia, v ktorej sa uvádzali podozrivé peňažné transakcie s českou spoločnosťou,

avšak išlo len o všeobecné, ničím nekonkretizované odporúčanie (pozri bod 23).

52. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

53. Podstatou základného práva na inú právnu ochranu podľa

poskytovanú orgánom štátnej správy je umožniť každému reálny prístup k príslušnému

orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavno-

procesných princípov upravených v siedmom oddiele druhej hlavy . Obsahom

základného práva na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky,

ktorého sa v spojení s možno domáhať len „v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú“, nie je však povinnosť takéhoto orgánu vyhovieť návrhu

účastníka konania (, ).

54. Pri aplikovaní už uvedených všeobecných právnych východísk na daný prípad

treba predovšetkým zdôrazniť, že sa nestáva po prvýkrát, aby ústavný súd meritórne

(po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie) skúmal ústavnosť a zákonnosť

upovedomenia generálneho prokurátora, ktorým tento návrhu na zrušenie právoplatného

rozhodnutia v prípravnom konaní podľa nevyhovel.

Vo veci sp. zn. sťažovateľ namietal, že uznesenie o vznesení obvinenia

bolo považované za právoplatne vydané aj napriek tomu, že mu nebolo nikdy riadne

doručené, pričom generálny prokurátor za takéhoto stavu jeho návrhu na zrušenie

(podľa sťažovateľa) právoplatného, avšak v skutočnosti iba fiktívneho uznesenia,

nevyhovel. Ústavný súd (považujúc uplatnenú námietku z ústavnoprávneho hľadiska

za celkom zásadnú) ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie. Keďže sa v následnom

konaní vo veci samej preukázalo, že uznesenie o vznesení obvinenia v skutočnosti

bolo doručené a nadobudlo právoplatnosť, napokon ústavnej sťažnosti nevyhovel

(nález ústavného súdu č. k. -93 z 10. januára 2019).

55. Za obdobný treba považovať aj daný prípad, a to v tom zmysle,

že i tu sťažovatelia uplatňujú z ústavnoprávneho hľadiska veľmi zásadné a závažné

námietky, najmä v súvislosti s oprávnenosťou vedenia trestného stíhania voči nim,

keďže k tomu nedal súhlas poškodený, hoci ide o trestný čin vymenovaný v ustanovení

. Ústavná sťažnosť teda nastoľuje, inter alia, celkom

zásadnú otázku samotnej prípustnosti vedenia trestného stíhania, čo ústavný súd nemohol

ponechať nepovšimnuté, a to predovšetkým s prihliadnutím na ,

podľa ktorého nikoho nemožno stíhať inak ako spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

K oprávnenosti vedenia trestného stíhania bez súhlasu poškodenej právnickej

osoby

56. Právny záver generálnej prokuratúry, podľa ktorého vzhľadom na existujúcu

judikatúru najvyššieho súdu súhlas s trestným stíhaním sa pripúšťa

len od takého poškodeného, ktorý je fyzickou osobou majúcou konkrétny vnútorný pomer

k páchateľovi (nie teda od právnickej osoby), nepovažuje ústavný súd za dostatočne

presvedčivý a jednoznačný.

57. Generálna prokuratúra sa odvoláva predovšetkým na rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. augusta 1999, ktorým bolo vyhovené sťažnosti pre porušenie

zákona podanej generálnym prokurátorom proti uzneseniu odvolacieho súdu

potvrdzujúceho zastavenie trestného stíhania obvineného pre trestný čin sprenevery

z dôvodu neprípustnosti trestného stíhania pre nesúhlas poškodeného. Podľa názoru

najvyššieho súdu trestný čin sprenevery podľa účinného

do 31. decembra 2005 bol uvedený v ustanovení starého ,

a dopadal preto naň režim tzv. dispozičného práva na udelenie súhlasu či nesúhlasu

s trestným stíhaním. Na tomto základe možno podľa názoru najvyššieho súdu uzavrieť,

že ak by poškodení boli vo vzťahu k obvinenému osobami, ktoré by mohli podľa § 100

ods. 2 starého odoprieť výpoveď, mohlo by sa trestné stíhanie

proti nim viesť len po udelení súhlasu týchto poškodených osôb, pričom by stačil aj súhlas

čo i len jedného z poškodených. Poškodenou je v tomto prípade právnická osoba.

Ak sa má v trestnom konaní aplikovať ustanovenie starého ,

právo udeliť alebo neudeliť súhlas s trestným stíhaním má iba fyzická osoba, lebo iba takáto

osoba môže byť v trestnom konaní vypočutá ako svedok. Iba fyzická osoba môže totiž mať

k obvinenému blízky vzťah a pociťovať ujmu obvineného ako svoju vlastnú ujmu. Má teda

práve z tohto dôvodu právo v zmysle starého odoprieť

výpoveď voči obvinenému, ktorý je mu tzv. blízkou osobou.

58. Ďalej generálna prokuratúra poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. februára 2020 s tým, že najvyšší súd nevyužil v danom prípade

možnosť odchýliť sa od už uvedenej judikatúry. Z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva,

že rozhodoval o dovolaní ministra spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „minister“) proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým tento potvrdil zastavenie

trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho

majetku podľa a a pre obzvlášť závažný zločin

legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 4 písm. a)

z dôvodu nedostatku súhlasu poškodenej právnickej osoby s trestným

stíhaním. Minister v podanom dovolaní zdôraznil, že postup prokurátora a vyšetrovateľa,

keď nezisťovali súhlas poškodeného s trestným stíhaním podľa § 211 ods. 1 Trestného

poriadku, bol správny, lebo súhlas poškodeného sa nevyžaduje, ak je poškodený právnickou

osobou, ktorá hospodári s verejnými financiami. Najvyšší súd sa uvedenou dovolacou

argumentáciou ministra meritórne vôbec nezaoberal, keďže zistil, že dovolanie bolo v časti

smerujúcej proti zastaveniu trestného stíhania pre nedostatok súhlasu poškodeného podané

po uplynutí zákonnej lehoty, a preto dovolanie v tejto časti odmietol ako oneskorené.

Preto je neakceptovateľné tvrdenie generálnej prokuratúry o nevyužití možnosti najvyššieho

súdu judikatúru uvedenú v bode 57 zmeniť.

59. Porovnaním úpravy podľa s úpravou podľa

starého (pozri bod 37 a 38, resp. 44 až 46) možno zistiť významný

rozdiel. Spočíva v tom, že kým výslovne prikazuje,

že ustanovenie ods. 1 sa nepoužije (súhlas poškodeného nie je potrebný), ak takým činom

bola spôsobená smrť alebo poškodeným je štát, obec, vyšší územný celok, právnická osoba

s majetkovou účasťou štátu alebo právnická osoba, ktorá hospodári s verejnými financiami,

zatiaľ ustanovenie starého sa o právnických osobách

vôbec nezmieňovalo a jediným dôvodom na nepoužitie ustanovenia § 163a ods. 1 starého

bolo spôsobenie smrti.

60. Tým, že zákonodarca v ustanovení stanovil

ako výnimky z pravidla o potrebe súhlasu poškodeného k trestnému stíhaniu v prípade

trestných činov vymenovaných v ustanovení viaceré

taxatívne vymenované typy právnických osôb ako poškodených, prinajmenej naznačil,

že v prípade ostatných (taxatívne nevymenovaných typov právnických osôb) prichádza

do úvahy aplikácia ustanovenia . Zároveň by to mohlo

znamenať, že základné právo každého, aby bol stíhaný len spôsobom, ktorý ustanoví zákon

( prvá veta ), by mohlo byť porušené nesprávnym výkladom ustanovenia

a .

61. Možno zhrnúť, že generálna prokuratúra síce vysvetlila právny názor

o nemožnosti aplikácie na právnické osoby z hľadiska

požiadaviek vyplývajúcich z tohto ustanovenia (ktoré sa dajú nepochybne interpretovať

aj tak, že sa vzťahujú iba na fyzické osoby), avšak nijako nevysvetlila problematiku

z pohľadu ustanovenia naznačujúceho skôr zásadnú

použiteľnosť ustanovenia aj na právnické osoby

ako poškodených (okrem taxatívne uvedených výnimiek vyplývajúcich z ustanovenia § 211

ods. 2 ).

62. Ústavný súd tiež poznamenáva, že vo veci sp. zn. (pozri bod 58)

rozhodoval najvyšší súd na základe dovolania podaného ministrom, ktorý nepotrebnosť

súhlasu poškodenej právnickej osoby vyvodzoval z ustanovenia § 211 ods. 2 Trestného

poriadku, keďže tvrdil, že poškodená je právnickou osobou hospodáriacou s verejnými

financiami. Neodvolával sa teda na judikát najvyššieho súdu sp. zn. , v zmysle

ktorého, a priori, v prípade žiadnej právnickej osoby ako poškodenej sa súhlas na trestné

stíhanie nevyžaduje.

63. V ďalšom priebehu trestného stíhania samozrejme nič nebude brániť

generálnemu prokurátorovi vlastný právny názor ďalej presadzovať a argumentačne

ho doplniť v už naznačenom smere, s ktorým sa dosiaľ vôbec nezaoberal,

čo mu sťažovatelia v ústavnej sťažnosti právom vyčítajú. Bude napokon vecou všeobecných

súdov posúdiť, či právny názor presadzovaný generálnou prokuratúrou i naďalej obstojí.

64. Z uvedených dôvodov, keďže generálny prokurátor dostatočným a presvedčivým

spôsobom nevysvetlil, prečo sa v danom prípade súhlas poškodenej právnickej osoby

s trestným stíhaním sťažovateľov nevyžadoval, došlo k porušeniu práv sťažovateľov

nebyť stíhaný inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ako aj na ochranu

na inom orgáne Slovenskej republiky podľa a

(bod 1 výroku nálezu).

K otázke vylúčenia prokurátora z rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu

vyšetrovateľa

65. Sťažovatelia sú presvedčení, že o ich sťažnostiach proti uzneseniu o vznesení

obvinenia rozhodoval vylúčený prokurátor, keďže predtým sám vydal pokyn na vznesenie

obvinenia.

66. Z pohľadu ústavného súdu možno aj túto námietku sťažovateľov považovať

za dôvodnú.

67. Formulácia inkriminovaného prípisu špeciálneho prokurátora z 8. marca 2019

adresovaného vyšetrovateľovi je doslovne citovaná v odseku 25. Nepochybne z nej vyplýva,

že aj o označených skutkových okolnostiach, ktoré nie sú obsiahnuté v doteraz vydaných

uzneseniach o začatí trestného stíhania, treba začať trestné stíhanie a „(treba) viesť trestnú

zodpovednosť k osobám prepájajúcim menované firmy pri peňažných transakciách.“

Formulácia „treba začať trestné stíhanie“, ako aj formulácia „(treba) viesť trestnú

zodpovednosť k osobám prepájajúcim menované firmy pri peňažných transakciách“

je jednoznačne a nespochybniteľne vyjadreným záväzným príkazom. Neponecháva sa totiž

na vôľu vyšetrovateľa, či začne alebo nezačne trestné stíhanie, resp. či bude alebo nebude

„viesť trestnú zodpovednosť“ aj pre označené skutkové okolnosti. Aj keď z použitých

formulácií nevyplýva presné znenie skutku a osoby, ktorých sa pokyn týka, je nepochybné,

že trestné stíhanie musí byť začaté aj čo sa týka ďalších skutočností a osôb, vo vzťahu

ku ktorým dosiaľ vedené nebolo. Inými slovami, vyšetrovateľ bez porušenia obsahu prípisu

prokurátora nemohol postupovať (a ani nepostupoval) tak, že by trestné stíhanie

(v akomkoľvek rozsahu) pre ďalšie skutkové okolnosti nezačal, resp. nevzniesol obvinenie.

To podľa názoru ústavného súdu plne postačuje pre aplikáciu ustanovení § 31

ods. 3 poslednej vety a .

68. Keďže sa podľa týchto ustanovení nepostupovalo

(čo generálny prokurátor nenapravil), došlo aj tým k porušeniu práv sťažovateľov nebyť

stíhaný inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ako aj na ochranu

na inom orgáne Slovenskej republiky podľa a

(bod 1 výroku nálezu).

69. Vzhľadom na uvedené závery týkajúce sa dvoch najzásadnejších námietok

sťažovateľov z pohľadu ústavného súdu už nie je potrebné osobitne sa zaoberať

ďalšími námietkami uplatnenými v ústavnej sťažnosti [pozri bod 9 písm. b) a c)].

K ďalším otázkam

70. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenie

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

71. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

72. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,

ak o to požiadal.

73. Na základe citovaných ustanovení a

ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov nebyť stíhaný inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a na ochranu na inom orgáne Slovenskej

republiky podľa a postupom generálneho prokurátora

v konaní vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000 a jeho prípisom zo 4. októbra 2019,

pričom zároveň tento prípis generálneho prokurátora zrušil (bod 2 výroku nálezu).

74. Podanej ústavnej sťažnosti v časti, ktorou sa sťažovatelia domáhali vrátenia veci

generálnemu prokurátorovi na ďalšie konanie a rozhodnutie (pozri bod 17 pod II), nebolo

možné vyhovieť (bod 5 výroku nálezu).

75. Ako na to správne poukazuje generálna prokuratúra, v zmysle § 364

ods. 3 generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie podľa

ods. 1 do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

Keďže uznesenie špeciálneho prokurátora o zamietnutí sťažností podaných sťažovateľmi

proti uzneseniu o vznesení obvinenia bolo vydané ešte 12. apríla 2019, javí

sa ako jednoznačné, že zákonná šesťmesačná lehota už dávno uplynula. Za tohto stavu

by nemalo zmysel, aby ústavný súd vrátil vec generálnemu prokurátorovi na ďalšie konanie,

keďže žiadne ďalšie konanie by už pre uplynutie zákonnej lehoty prebiehať nemohlo.

76. Ďalej nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľov na vyslovenie porušenia

postupom generálneho prokurátora v konaní vedenom

pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000 a jeho prípisom zo 4. októbra 2019 (bod 5 výroku nálezu).

77. Ústavný príkaz, podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným

činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť

za jeho spáchanie, nie je v danej veci dotknutý. V tomto prípade vzhľadom na námietky

sťažovateľov sa nerieši otázka, či ich konanie je alebo nie je podľa zákona trestným činom,

ale otázka, či sú splnené zákonné podmienky na to, aby bolo trestné stíhanie vedené

a aby mohlo byť vznesené obvinenie proti sťažovateľom. Totiž, aj keby konanie

sťažovateľov bolo nepochybne trestným činom, vyvstáva otázka, či v prípade nedostatku

súhlasu poškodeného sú vôbec títo trestne stíhateľní.

78. Vzhľadom na uplynutie zákonnej šesťmesačnej lehoty ujmu na základných

právach, ktorú sťažovatelia utrpeli, už nie je možné úplne napraviť uvedením do pôvodného

stavu (vyslovením porušenia základných práv, zrušením prípisu generálneho prokurátora

a vrátením veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie). Preto je podľa názoru ústavného

súdu namieste priznať sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie ako kompenzáciu

dôsledkov, ktoré porušením ich základných práv vznikli a ktoré už inak napraviť nemožno.

Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a na princíp spravodlivosti považoval ústavný

súd za primerané priznať každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie vo výške

po 1 000 € (bod 3 výroku nálezu).

79. Keďže sťažovatelia požadovali priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

vo výške po 5 000 € pre každého z nich, v prevyšujúcej časti (teda čo sa týka 4 000 €

pre každého zo sťažovateľov) nebolo možné sťažnosti vyhovieť (bod 5 výroku nálezu).

VI.

Trovy konania a záver

80. Sťažovatelia požadovali náhradu trov konania vzniknutých ich právnym

zastupovaním, a to vo výške 635,04 €.

81. Ústavný súd považoval za možné priznať náhradu trov právneho zastúpenia

sťažovateľov advokátom, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2019 (prevzatie

a príprava zastúpenia a ústavná sťažnosť so zohľadnením skutočnosti, že išlo o spoločné

zastupovanie troch osôb) po 244,99 €, ale tiež režijný paušál dvakrát po 9,80 €. Napokon

priznal aj daň z pridanej hodnoty vo výške 103,88 €. Úhrnom prestavujú trovy právneho

zastúpenia sťažovateľov sumu 611,50 € (pozri bod 4 výroku nálezu).

82. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

83. Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou ,

podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok,

treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť

jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu