Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 342/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , právne zastúpeného JUDr. Janou Dráčovou,

advokátkou, Čajakova 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 21. septembra 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. júla 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. septembra 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. júla 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný úrad Košice-okolie,

pozemkový a lesný odbor (ďalej len „okresný úrad“) 26. apríla 2017 vo vzťahu k žiadosti

sťažovateľa o stanovisko k umiestneniu stavby v ochrannom pásme lesa, kat. územie

, v zmysle o lesoch v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o lesoch“) nevydal súhlasné záväzné stanovisko. V stanovisku uviedol,

že predmetná stavba je plánovaná na parc. , kat. úz. a na parc.

, kat. úz. , okres Košice-okolie, ktorá sa nachádza vo vzdialenosti

50 metrov od lesného porastu, teda v ochrannom pásme lesných pozemkov, ktorých

riadnym obhospodarovateľom je urbariát obce , pozemkové spoločenstvo

. Okresný úrad z doručených dokladov a vlastných podkladov zistil, že

plánovaná stavba na parc. , kat. úz. a parc. ,

kat. úz. , okres Košice-okolie sa nachádza v ochrannom pásme lesa, teda

vo vzdialenosti 50 metrov od hranice lesného dielca . Pre dotknutý lesný

pozemok je vyhotovený a schválený program starostlivosti o lesy č. . Okresný

úrad uviedol, že primárnou podmienkou pre udeľovanie záväzného stanoviska je súhlas

obhospodarovateľa predmetných lesných pozemkov, pričom tento vyjadril nesúhlasný

postoj k plánovanej výstavbe rodinného domu v ochrannom pásme lesa. Vzhľadom na to

nebolo vydané záväzné stanovisko, resp. bolo vydané nesúhlasné záväzné stanovisko

vo vzťahu k sťažovateľovi (ďalej len „opatrenie okresného úradu“).

3. Sťažovateľ podal na krajskom súde správnu žalobu, ktorou sa domáhal

preskúmania opatrenia okresného úradu. Krajský súd uznesením č. k. -22

z 21. septembra 2017 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) žalobu odmietol podľa § 98

ods. 1 písm. g) v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „SSP“) z dôvodu jej neprípustnosti.

4. V odôvodnení uznesenia krajský súd konštatoval, že záväzné stanovisko

podľa o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) nie je

opatrením, ktoré by sa priamo dotýkalo práv, právom chránených záujmov alebo povinností

fyzickej osoby a právnickej osoby, ale iba odborným podkladom pre rozhodnutie

stavebného úradu na účely územného konania ako jedného z konaní upravených stavebným

zákonom. Správny súd konajúci a rozhodujúci v správnom súdnictve poskytuje súdnu

ochranu subjektívnym verejným právam až potom, ak fyzická osoba alebo právnická osoba

vyčerpala mimosúdne právne prostriedky na ochranu týchto práv. Z ustanovení § 140b

ods. 5 a 6 stavebného zákona vyplýva procesný mechanizmus ochrany subjektívnych

verejných práv účastníka územného konania, ktorým sa môže domôcť nápravy v rámci

správneho konania. Z uvedených ustanovení vyplýva, že účastník územného konania môže

namietať obsah záväzného stanoviska, čo má za následok, že stavebný úrad je povinný

územné konania prerušiť a vyžiadať si od dotknutého orgánu stanovisko k námietkam. Pri

zotrvaní dotknutého orgánu na svojom stanovisku stavebný úrad je povinný vyžiadať si

potvrdenie alebo zmenu záväzného stanoviska od orgánu, ktorý je nadriadeným orgánom

dotknutého orgánu. Námietky účastníka konania proti obsahu záväzného stanoviska

dotknutého orgánu je účastník územného konania oprávnený uplatniť aj v odvolaní proti

rozhodnutiu vydanému v územnom konaní. V takom prípade stavebný úrad je povinný

odvolanie so stanoviskom dotknutého orgánu k obsahu odvolania predložiť orgánu, ktorý je

nadriadeným orgánom dotknutého orgánu, a vyžiadať si od neho potvrdenie alebo zmenu

záväzného stanoviska.

5. Podľa názoru krajského súdu ak by procedúrou podľa § 140b ods. 5 a 6

stavebného zákona nedošlo k zmene nesúhlasného záväzného stanoviska dotknutého orgánu

štátnej správy, bude mať žalobca ako účastník územného konania (navrhovateľ) možnosť

domáhať sa súdneho prieskumu rozhodnutia o umiestnení stavby a súčasne namietať obsah

záväzného stanoviska. V súdnom preskúmavacom konaní by bolo úlohou správneho súdu

skúmať dodržanie ustanovení § 140b ods. 1, 5 a 6 stavebného zákona, t. j. či stavebný úrad

v územnom konaní zosúladil predmetné záväzné stanovisko s inými záväznými

stanoviskami a či dodržal procesný postup v prípade uplatnenia námietok účastníka konania

v územnom konaní o umiestnení stavby. Podľa názoru krajského súdu je uplatnenie súdneho

prieskumu v takomto prípade subsidiárne vo vzťahu k procesným oprávneniam, ktoré patria

účastníkovi správneho konania podľa osobitného zákona. V opačnom prípade by totiž

správny súd zasahoval do právomoci stavebného úradu.

6. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorú najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 11. júla 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“) zamietol a účastníkom náhradu trov kasačného konania nepriznal. V odôvodnení

rozhodnutia najvyšší súd okrem iného konštatoval:

„... súdy nepreskúmavajú rozhodnutia a opatrenia orgánov verejnej správy

predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu

na subjektívnych právach účastníka konania ( ). S poukazom na a

ods. 1 a 2 , iba tie rozhodnutia, resp. opatrenia orgánov verejnej správy,

ktorých priamym účinkom je legálny zásah do právneho postavenia jednotlivca,

prostredníctvom založenia, zmeny alebo zrušenia oprávnenia alebo povinnosti,

alebo pripustenia možnosti tohto legálneho zásahu do jeho práv, právom chránených

záujmov alebo povinností, podliehajú súdnemu prieskumu podľa správneho súdneho

poriadku, ktorý má však charakter subsidiárnej súdnej ochrany v zmysle článku 46 ods. 1

SR pre oblasť rozhodovania v správnom konaní.

Kasačný súd sa v prejednávanom prípade stotožnil s názorom krajského súdu,

že predmetné záväzné stanovisko žalovaného je možné preskúmavať len v rámci súdneho

prieskumu územného rozhodnutia, resp. stavebného povolenia. Pri formovaní svojho

právneho záveru vychádzal zo skutočností, že najvyšší súd preskúmal podmienky na súdny

prieskum a zistil rovnako ako krajský súd, že v danom prípade ide o napadnuté záväzné

stanovisko, ktoré je opatrením podľa § 140b ods. 1 Stavebného zákona, ktoré je

tzv. podkladom pre vydanie v danom prípade, územného rozhodnutia v územnom konaní

(umiestnenia stavby rodinného domu, pre ktorý je potrebné stavebné povolenie). Tiež

správne zdôraznil aj správny súd, že v § 140b ods. 5 a 6 Stavebného zákona je uvedený

osobitný procesný mechanizmus účastníka územného konania, ktorým sa môže domáhať

nápravy v rámci správneho konania, čo má tiež zásadný vplyv a utvrdzuje kasačný súd

v názore, že správny súd žalobu žalobcu odmietol dôvodne.

Podľa názoru najvyššieho súdu, záväzné stanovisko vo forme opatrenia nepodlieha

samostatne súdnemu prieskumu, nakoľko ide o opatrenie, ktorým nebolo trvalým spôsobom

zasiahnuté do subjektívnych práv žalobcu, t. j. predmetné je rozhodnutím, resp. opatrením

tzv. dočasnej povahy, pričom konečným rozhodnutím bude až rozhodnutie vydané

v územnom a stavebnom konaní, ktoré následne bude možné preskúmať súdom. Uvedené

záväzné stanovisko z hľadiska konania žiadateľ - žalobca sleduje konečný hospodársky

či spoločenský cieľ, ktorým je konkrétne v posudzovanom prípade stavba svojho rodinného

domu. Získanie kladného záväzného stanoviska podľa

o lesoch v spojení s § 140b ods. 1 Stavebného zákona je iba jedným z viacerých zákonných

požiadaviek, ktoré musí žalobca ako účastník konania pre uskutočnenie svojho cieľa

uskutočniť. Z objektívneho pohľadu je v rámci územného konania chráneným záujmom

určité územie a jeho rozvoj. Aby bol tento chránený záujem rešpektovaný,

vzhľadom k zložitosti a rozličnosti dopadov konkrétnych subjektívnych cieľov, majú orgány

miestnej štátnej správy a stavebné úrady postupovať vo vzájomnej súčinnosti s dotknutými

orgánmi chrániacimi verejné záujmy podľa osobitných predpisov. Táto spolupráca sa

prejavuje vydávaním záväzných stanovísk (§ 126 ods. 1, § 140a ods. 1 a § 140b ods. 1

Stavebného zákona). Je tiež potrebné zdôrazniť, že z § 39a ods. 1, 2 Stavebného zákona

vyplýva, že pre vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby rodinného domu (a tiež pre

rozhodnutie o stavebnom povolení), pre vydanie konečného rozhodnutia nie je potrebné

získať len toto jedno jediné záväzné stanovisko, ale celý súbor stanovísk, vyjadrení, atď.,

ktoré vytvárajú z pohľadu verejného práva spoločné reálne podmienky pre uskutočnenie

subjektívneho cieľa (pozri k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR,

publikované v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu č. 12/2011

pod č. 2434/2011).

V predmetnej veci najvyšší súd ako kasačný zdôrazňuje, že v preskúmavanej veci

nejde o konečné rozhodnutie vo veci, nakoľko nebolo vo veci meritórne rozhodnuté,

nemožno ešte ani dôjsť k založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia, povinnosti žalobcu

v administratívnom konaní v zmysle a v dôsledku tohto žalobca nie je

na týchto právach ani ukrátený. To znamená, že samostatne predmetné záväzné stanovisko

ako opatrenie, podľa názoru kasačného súdu nie je možné preskúmať.“

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že judikatúra, na ktorú poukázal najvyšší

súd vo svojom uznesení, nie je na dané konanie použiteľná. Záväzné nesúhlasné stanovisko

je možné považovať za opatrenie. Uznesenie krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu

nie je presvedčivé, keď z nich nie je zrejmé, prečo práve toto opatrenie nepodlieha

prieskumu v správnom súdnictve. Pretože ide o opatrenie vydané v samostatnom konaní,

sťažovateľ je toho názoru, že musí byť možné sa voči nemu ohradiť, spĺňa všetky atribúty

opatrenia v zmysle – ide o správny akt, bolo vydané

v administratívnom konaní orgánom verejnej správy, pričom samo osebe bráni

sťažovateľovi v dosiahnutí práva nakladať so svojím majetkom tým, že bráni vydaniu

rozhodnutia o umiestnení stavby a stavebného povolenia. Pokiaľ krajský súd a najvyšší súd

poukazujú na možnosť sťažovateľa vzniesť námietky proti obsahu stanoviska podľa § 140b

ods. 5 a 6 stavebného zákona, prípadne sa domáhať súdneho prieskumu rozhodnutia

o umiestnení stavby, uvedené vyžaduje začať ďalšie správne konanie, kde bude sťažovateľ

vystupovať len proti stavebnému úradu a nemôže sa aktívne a priamo brániť sám proti

tomu, kto opatrenie vydal.

8. Sťažovateľ argumentuje: „Odôvodnenie nemožnosti zasiahnutia do subjektívnych

práv sťažovateľa je len arbitrárne a nehodnotí ani skutočnosť, že sťažovateľ sa nemôže

brániť priamo a adresne, ani to, že dôjde k nehospodárnosti pre potrebu ďalších a možno

zbytočných výdavkov sťažovateľa a tiež ani skutočnosť, že došlo práve prijatím

k rozšíreniu možností obrany pred nezákonnými opatreniami, voči ktorým sa za účinnosti

bolo možné brániť len priamo na ústavnom súde sťažnosťami.

Vydanie nesúhlasného záväzného stanoviska až do jeho zmeny alebo jeho

nahradenia iným právnym úkonom bráni vydaniu rozhodnutia o umiestnení stavby a

stavebného povolenia a tým bráni využiť celý rozsah vlastníckeho práva, ktorý žalobca k

pozemku má, preto charakteristika možnosti dotknutia sa jeho oprávnených záujmov alebo

práv je tiež naplnená.

Ak však vychádza zo zásady hospodárnosti, je nutné konštatovať, že celý rad ďalších

potrebných stanovísk, náklady na samotný projekt a ostatné podklady pre územné konanie

budú úplne zbytočnými nákladmi, pokiaľ v územnom konaní nedôjde ku zmene a samotné

stanovisko bude dôvodom pre zamietnutie návrhu. Okrem času bude opäť sťažovateľ tým,

ktorému zbytočnými výdavkami bude zasiahnuté do jeho vlastníckych práv. Nielen,

že nebude môcť svoj pozemok využiť podľa svojich predstáv, ale minie zbytočné prostriedky

na zaobstaranie ostatných podkladov, ktoré sa v súčasnosti pri nesúhlasnom stanovisku

javia ako zbytočné. Pritom sa súd samotnému prieskumu aj tak nevyhne, takže týmto svojím

postupom ho len odďaľuje. Podľa názoru sťažovateľa zo strany správnych súdov došlo

k nepochopeniu rozšírenia možnosti súdneho prieskumu po prijatí správneho súdneho

poriadku .

Napriek tomu, že sa najvyšší súd stotožnil s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu,

úplne prehliadol jeden z hlavných dôvodov odmietnutia žaloby a to ten, že podľa krajského

súdu záväzné stanovisko nie je opatrenie orgánu verejnej správy v zmysle § 3 ods. 1 písm.

c) SSR, ale iba odborný podklad pre rozhodnutie stavebného úradu na účely územného

konania (bod 15. odôvodnenia U KS KE). Voči tomu smerovala kasačná sťažnosť,

avšak s týmto závažným posúdením sa najvyšší súd vôbec nezaoberal a len mimochodom

konštatuje, že ide o opatrenie v ods. 40. odôvodnenia.

V tejto konštrukcii súdy opomenuli dôležitý moment a to podmienku, podľa ktorej sa

sťažovateľ bude môcť v budúcnosti domáhať účinne preskúmania len ak napadnutý správny

akt nemohol byť samostatne preskúmaný (sťažovateľ má za to, že nič nebráni tomu,

aby napadnutý správny akt bol samostatne preskúmaný), čo v prípade, ak ústavný súd

vyhodnotí napadnutý administratívny akt ako opatrenie, ktoré má vplyv na práva

sťažovateľa, by mohlo mať za následok následný neúspech v konaní proti rozhodnutiu

stavebného úradu. Pokiaľ by sa uvažovalo o tom, že nejde o opatrenie, ktoré je možné

preskúmať súdom, pri neúspechu sťažovateľa v územnom konaní pre nedoloženie záväzného

súhlasného stanoviska ako nevyhnutného podkladu pre toto konanie, ktoré ešte nezačalo bol

sťažovateľ nútený na zmenu začať ďalšie konanie. To, že náš právny poriadok nemyslí na

to, aby sa aspoň voči nevyhovujúcim stanoviskám dali využiť námietky priamo, ale

podmieňuje to začatím územného konania by nemalo byť na škodu sťažovateľa a sťažovateľ

by nemal byť nútený sa domáhať nápravy voči inému orgánu ako tomu, ktorý záväzné

stanovisko vydal. Keďže nesúhlasné stanovisko bolo vydané v riadnom administratívnom

konaní žalovaným, ktorý je orgánom štátnej správy - resp. verejnej moci, bolo by žiadúce,

aby sa priamo voči nemu sťažovateľ mohol domáhať nápravy, ak svojim postupom

pri vydaní a aj samotným stanoviskom porušil práva sťažovateľa. Je potrebné brať

do úvahy, že vo veci totiž nebolo vydané záväzné stanovisko so zaujatím názoru, ale bolo

vydané nesúhlasné záväzné stanovisko. Pri prípadnom čisto formálnom posudzovaní tak

môže byť takýto podklad vyhodnotený ako nedostatočný a sťažovateľ sa dostáva do roviny

zbytočnej neistoty a pravdepodobnosti zamietnutia návrhu na územné konanie,

pokiaľ nebude ani nadriadeným orgánom záväzné stanovisko zmenené. V konaní

pred nadriadeným orgánom, ktorému bude na posúdenie stanoviska vec postúpená pritom

nemá sťažovateľ práva odvolateľa, nakoľko po prerušení územného konania sa vyjadruje

nadriadený orgán po výzve stavebného úradu, ktorý je orgánom pre územné konanie

o umiestnení stavby. Preto nemôže sťažovateľ v tomto konaní ovplyvniť svojimi návrhmi

procesnú stránku konania. Je tým ukrátený už zo zákona o časť procesných práv

na spravodlivý proces. Je to posilnené aj tým, že zo zákona je vylúčený postup

podľa správneho poriadku - z. o lesoch...

Navrhovaný postup podania námietok nie je možné podľa sťažovateľa vyhodnotiť

ako riadny opravný prostriedok, ktorého využitie na oprávnenosť správnej žaloby

predpokladá ( písm a) ). Rovnako ani pod iné dôvody vymedzené v nespadá

opatrenie, ktorého zrušenia sa žalobca domáha a ktoré by mohli mať za následok

odmietnutie žaloby. Z uvedeného dôvodu považuje žalobca uznesenie za nezákonné

a porušujúce jeho práva.“

9. Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu, uznesenie krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu

zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov

konania.

10. Vec napadla ústavnému súdu 16. septembra 2019 a v súlade s pravidlami

rozdeľovania vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom

spravodajcom pridelené, vec sťažovateľa spadala do kategórie zostávajúcich vecí,

ktoré mali byť prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu.

Po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5

písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola vec

sťažovateľa prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II

bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára

2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 je na konanie

vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Martin Vernarský (predseda senátu)

a sudcovia Ivan Fiačan a Peter Straka.

II.

Relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Zákonom upravujúcim spôsob

konania pred ústavným súdom je o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“), ktorý v časti upravujúcej spôsob konania pred

ústavným súdom nadobudol účinnosť 1. marca 2019.

14. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

18. Podľa je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu

na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 39 ods. 3 a § 43 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

19. Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ich

sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vymedzil v petite návrhu, t. j. skúmal, či napadnutým

uznesením krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. Tvrdenie sťažovateľa

týkajúce sa porušenia základného práva vlastniť majetok, poukazovanie na čl. 20 ods. 4

, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, ústavný súd považoval iba

za súčasť jeho argumentácie (napr. , , ).

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

20. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak

nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , ).

21. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v (porovnaj

m. m. , , , ).

22. Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením

účastníkom konania právoplatnosť ( ), pretože správne súdnictvo je

po nadobudnutí účinnosti (1. júla 2016) budované na báze

jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve už preto

zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné.

23. Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím vo veci samej

[ ], je proti nemu prípustná kasačná sťažnosť ( ).

Kasačnú sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu krajského

súdu ( )] možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní

alebo pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom, ktorý taxatívne

vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).

24. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že opatrenie okresného

úradu je možné podrobiť súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva, preto

odmietnutie jeho správnej žaloby krajským súdom podľa

a zamietnutie kasačnej sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu najvyšším súdom považuje

za nesprávne, neopodstatnené, namieta tiež, že napadnuté uznesenie krajského súdu

a uznesenie najvyššieho súdu nie sú náležite odôvodnené. Sťažovateľ je teda názoru,

že krajský súd nemal správnu žalobu odmietnuť, ale mal sa zaoberať jej meritórnymi

dôvodmi.

25. Podľa kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým,

že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že podanie bolo

nezákonne odmietnuté.

26. Podľa kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi...

27. Podľa názoru ústavného súdu citovaný dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440

ods. 1 písm. j) predstavuje procesnú platformu, ktorou sa žalobca v správnom súdnictve

môže účinne domáhať ochrany svojich základných práv (či už procesnej povahy

alebo hmotnej povahy), k porušeniu ktorých malo podľa jeho názoru dôjsť procesným

rozhodnutím správneho súdu, ktorým sa konanie o žalobe končí ( ). Niet totiž

pochýb, že procesné odmietnutie správnej žaloby má priamy dopad na podobu poskytovanej

súdnej ochrany, a tým i na základné právo žalobcu podľa a

dohovoru. V dôsledku takéhoto rozhodnutia totiž správny súd nezaujme autoritatívne

(rozhodovacie) stanovisko k meritórnym výhradám (žalobným bodom),

ktoré proti napadnutému postupu alebo rozhodnutiu orgánu verejnej správy žalobca

predniesol.

28. S ohľadom na prednesené dôvody je ústavný súd toho názoru, že kasačná

sťažnosť (hoci smerovala proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu) predstavovala

v okolnostiach sťažovateľovej veci účinný prostriedok, prostredníctvom ktorého následne

najvyšší súd ako súd kasačný poskytoval ochranu jeho základným právam i právam

zaručeným medzinárodnými zmluvami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta v ústavnej

sťažnosti. Dokazuje to i skutočnosť, že najvyšší súd o kasačnej sťažnosti sťažovateľa

rozhodol meritórne, teda tak, že ju podľa zamietol. Je tak naplnená ústavná

podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorá ústavnému súdu odníma právomoc konať

a rozhodovať o ochrane označeného základného práva podľa i práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu (m. m. ).

29. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej

proti uzneseniu krajského súdu odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

30. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

31. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

32. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu záveru o nemožnosti preskúmania

opatrenia – záväzného stanoviska okresného úradu v správnom súdnom konaní ústavný súd

konštatuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

33. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého

práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (obdobne napr. , , , ).

34. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiac

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

35. Podľa správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov

verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej

alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach

účastníka konania.

36. Podľa § 140b ods. 5 stavebného zákona pri riešení rozporov medzi dotknutými

orgánmi vyplývajúcich zo záväzných stanovísk sa postupuje podľa § 136. Ak námietky

účastníkov konania smerujú proti obsahu záväzného stanoviska, stavebný úrad konanie

preruší a vyžiada si od dotknutého orgánu stanovisko k námietkam. Ak dotknutý orgán

stanovisko nezmení, stavebný úrad si vyžiada potvrdenie alebo zmenu záväzného

stanoviska od orgánu, ktorý je nadriadeným orgánom dotknutého orgánu. Počas prerušenia

konania neplynú lehoty na rozhodnutie veci stavebným úradom.

37. Podľa § 140b ods. 6 stavebného zákona ak odvolanie proti rozhodnutiu

podľa tohto zákona smeruje proti obsahu záväzného stanoviska, odvolací orgán konanie

preruší a vyžiada si stanovisko k obsahu odvolania od dotknutého orgánu príslušného

na vydanie záväzného stanoviska. Odvolanie spolu so stanoviskom dotknutého orgánu

k obsahu odvolania predloží stavebný úrad orgánu, ktorý je nadriadeným orgánom

dotknutého orgánu, a vyžiada si od neho potvrdenie alebo zmenu záväzného stanoviska.

Počas prerušenia konania neplynú lehoty na rozhodnutie o odvolaní.

38. Najvyšší súd v napadnutom uznesení (ani krajský súd vo svojom uznesení)

nepopieral, že záväzné stanovisko možno vo všeobecnosti považovať za opatrenie orgánu

verejnej správy, zároveň však s ohľadom na v spojení s zdôraznil,

že nie každé opatrenie orgánu verejnej správy je spôsobilé na to, aby bolo predmetom

prieskumu správneho súdu. Opatrenie musí spĺňať podmienku, že týmto sú alebo môžu byť

priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby

i právnickej osoby, opatrenie môže mať za následok ujmu na subjektívnych právach

účastníka konania. V tomto smere najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že záväzné

stanovisko podľa § 10 ods. 2 zákona o lesoch v spojení s § 140b ods. 1 stavebného zákona

je len jedným z mnohých stanovísk, vyjadrení potrebných pre vydanie rozhodnutia

o umiestnení stavby rodinného domu, a uviedol: „... v preskúmavanej veci nejde o konečné

rozhodnutie vo veci, nakoľko nebolo vo veci meritórne rozhodnuté, nemožno ešte ani dôjsť

k založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia, povinnosti žalobcu v administratívnom

konaní v zmysle a v dôsledku tohto žalobca nie je na týchto právach ani

ukrátený. To znamená, že samostatne predmetné záväzné stanovisko ako opatrenie, podľa

názoru kasačného súdu nie je možné preskúmať.“ Z uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé,

že najvyšší súd považuje opatrenie okresného úradu za také, ktoré spĺňa atribúty opatrenia

vymedzeného v , pretože samo osebe nie je spôsobilé zasiahnuť do práv

sťažovateľa, keď takéto účinky má až rozhodnutie vo veci.

39. Z rozhodnutia najvyššieho súdu (ako aj z uznesenia krajského súdu) vyplýva,

že v stavebnom zákone je upravený mechanizmus, na základe ktorého účastník v územnom

konaní môže docieliť zmenu záväzného stanoviska, a to podaním námietok proti záväznému

stanovisku v rámci územného konania, pričom obsah záväzného stanoviska môže namietať

aj v odvolaní proti rozhodnutiu vydanému v územnom konaní. Uvedené má tiež

za následok, že napokon účastník môže učiniť predmetom prieskumu správneho súdu

rozhodnutie vydané v územnom konaní, teda rozhodnutie vo veci, ktoré bude vychádzať

z kritizovaného záväzného stanoviska.

40. Za tohto stavu ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu o nemožnosti

podrobiť súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva opatrenie, ktorým je záväzné

stanovisko okresného úradu (čo malo za následok zamietnutie kasačnej sťažnosti), nemožno

považovať za svojvoľný. Ústavný súd dospel k záveru, že právne úvahy, ktorými sa najvyšší

súd riadil pri rozhodovaní o kasačnej sťažnosti, sú zrozumiteľné, logické, uznesenie

najvyššieho súdu v tomto smere nemožno označiť za arbitrárne, zjavne neodôvodnené,

interpretáciu príslušných právnych noriem učinenú najvyšším súdom za popierajúcu ich

zmysel, a preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ústavný súd považuje za ústavne

udržateľné. V uznesení najvyššieho súdu ústavný súd nezistil nič, čo by ho robilo ústavne

neakceptovateľným. Ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva podľa ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie

označených práv uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Okolnosť, že sťažovateľ s uznesením

najvyššieho súdu nesúhlasí, sama osebe nezakladá porušenie označených práv. Základné

právo na súdnu ochranu garantované neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je

vyhovenie návrhu účastníka konania (napr. , ).

41. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých

rozhodnutí a priznaní náhrady trov konania sťažovateľovi je viazané na vyslovenie

porušenia jeho práv alebo slobôd, ústavný súd o týchto častiach ústavnej sťažnosti už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu