Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 454/2020
PDF · 310.67 KB
No categories available
I. ÚS 454/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Bónom, A. Hlinku 740/11, Žiar nad Hronom,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 81/2019-166 z 5. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
23. januára 2020 sa , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd podľa ústavy
a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 81/2019-166 z 5. novembra 2019
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní
vedenom Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
22 Csp 35/2018 domáhal proti žalovanej
(ďalej len „žalovaná“), vydania bezdôvodného obohatenia v sume 845,85 €
a zaplatenia finančného zadosťučinenia v sume 845,85 €. Okresný súd rozsudkom č. k. 22
Csp 35/2018-103 z 10. októbra 2018 žalobu sťažovateľa v časti vydania bezdôvodného
obohatenia zamietol (I. výrok) z dôvodu dôvodne vznesenej námietky premlčania zo strany
žalovanej a súčasne zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie vo výške 845,85 € v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku
(II. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemala mať právo na jej
náhradu.
3. Výrok rozhodnutia, ktorým bolo vyhovené žalobe sťažovateľa v časti finančného
zadosťučinenia, odôvodnil okresný súd s poukazom na § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) tak,
že hoci bol nárok sťažovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietnutý, išlo
o zamietnutie iba z dôvodu dôvodne vznesenej námietky premlčania, avšak k porušeniu
práv sťažovateľa ako spotrebiteľa došlo.
4. Na odvolanie žalovanej krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie
okresného súdu v druhom výroku zmenil tak, že žalobu v časti zaplatenia finančného
zadosťučinenia zamietol. Na rozdiel od okresného súdu zastal názor, že pokiaľ je výrok
rozsudku súdu prvej inštancie o premlčaní nároku sťažovateľa na vydanie bezdôvodného
obohatenia právoplatný (odvolaním napadnutý nebol), absentuje úspešnosť spotrebiteľa
v súdnom spore o porušenie jeho spotrebiteľských práv, a preto je následné priznanie
nároku na primerané finančné zadosťučinenie nesprávne a v rozpore s § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa.
5. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu nasmeroval sťažovateľ svoju ústavnú
sťažnosť. V jej obsahu detailne popisuje závery okresného súdu, s ktorými vyjadruje súhlas,
a naopak kritizuje závery krajského súdu, ktoré považuje za nespravodlivé. Tvrdí, že
krajský súd sa pri svojom rozhodovaní neriadil tým, že je viazaný skutkovým stavom, ako
ho zistil súd prvej inštancie, a to napriek tomu, že to v napadnutom rozsudku deklaroval.
Žalovaná namietala len premlčanie žalovaného nároku. Žalované skutočnosti (bezdôvodné
obohatenie, bezúročnosť a bezpoplatkovosť posudzovaných spotrebiteľských úverov)
žiadnym spôsobom nerozporovala, pričom okresný súd uzavrel, že skutkový stav nebol
žalovanou popretý, a tak ho považuje za nesporný. Preto mal aj krajský súd považovať
skutkový stav zistený okresným súdom za nesporný. Sťažovateľ je presvedčený, že svoje
právo na ochranu spotrebiteľa na súde úspešne uplatnil a žalovaná nebola zaviazaná
k povinnosti zaplatiť mu bezdôvodné obohatenie len z dôvodu premlčania. Premlčaním
pohľadávky však právo ako také nezaniká, stáva sa len naturálnou pohľadávkou. Preto
krajský súd pochybil, ak konštatoval, že sťažovateľ nebol úspešný v danom spore.
6. Na tomto základe sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd
prijal jeho ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol o porušení ním
označených práv, napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 1 000 € a náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a
v určených prípadoch na inom orgáne.
10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej
platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať
ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné
základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s
účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“).
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12.1 Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
14. Podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. ... Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má
právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
15. Podľa § 422 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je
prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou
slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada.
16. Keďže podstatou sťažovateľových námietok je právne posúdenie veci odvolacím
súdom a keďže predmetom odvolacieho konania bola suma predstavujúca tzv. bagateľný
census, účinným prostriedkom nápravy nemohlo byť dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok v civilnom súdnom konaní, nemožno vylúčiť právomoc ústavného súdu
na preskúmanie rozhodnutia krajského súdu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Jadrom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného
práva na súdnu ochranu, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je založený
na nesprávnej interpretácii zákona o ochrane spotrebiteľa, v dôsledku ktorej nebol v spore
úspešný. Skutočnosť, že jeho žaloba bola v časti vydania bezdôvodného obohatenia
zamietnutá z dôvodu premlčania, neznamená podľa jeho názoru neúspech v spore, keďže
premlčaním pohľadávky právo nezaniká, ale stáva sa naturálnou pohľadávkou.
18. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom, než zákonom ustanovenom a
v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016).
19. Aplikujúc už uvedené východiská na vec sťažovateľa, ústavný súd hodnotí, že
krajský súd aplikoval a interpretoval na vec vzťahujúce sa ustanovenie zákona o ochrane
spotrebiteľa spôsobom, ktorý je ústavne akceptovateľný a nearbitrárny. Pre vyvodenie
svojho záveru o zamietnutí žaloby sťažovateľa v tejto časti vychádzal z hypotézy právnej
normy, ktorá ráta s úspešnosťou spotrebiteľa v spore, v ktorom ide o porušenie
spotrebiteľských práv. Ide o zákonom stanovený predpoklad pre priznanie nároku
na primerané finančné zadosťučinenie, ktorý však vo veci sťažovateľa splnený nebol.
Na tom nemôže nič zmeniť ani dôvod neúspechu sťažovateľa v tzv. základnom nároku,
ktorým bolo neuplatnenie práva sťažovateľa včas a na to nadväzujúca úspešnosť námietky
premlčania žalovanej. Podstatné je, že ide o neúspech v spore, v ktorom si sťažovateľ
uplatňoval nárok z porušenia jeho spotrebiteľských práv, ktorý vylučuje úspech, pokiaľ ide
o nadväzujúci nárok na primerané finančné zadosťučinenie voči tomu, kto sa mal dopustiť
porušenia jeho spotrebiteľských práv. Inými slovami, relevantný je len procesný výsledok
sporu, a nie to, z akého dôvodu bola žaloba zamietnutá. S ohľadom na uvedené nemožno
považovať záver krajského súdu spočívajúci v nenaplnení hypotézy právnej normy
a zamietnutí nároku sťažovateľa z tohto dôvodu za ústavne nekonformný.
20. K námietke sťažovateľa o tom, že žalovaná (údajne) nerozporovala žalované
skutočnosti (bezdôvodné obohatenie, bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľských
úverov), a teda krajský súd mal rovnako ako okresný súd považovať zistený skutkový stav
za nesporný, krajský súd uviedol, že v prípade úspešnej a dôvodnej námietky premlčania
a zamietnutia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia už nemal okresný súd dôvod
podrobiť zmluvy o spotrebiteľskom úvere súdnemu prieskumu, pretože sťažovateľ ako
žalobca v nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia úspešný nebol. Nešlo teda
o spochybnenie skutkového stavu alebo o jeho korekciu, ako sa domnieval sťažovateľ, ale
výlučne o právne posúdenie veci cez interpretáciu dotknutého ustanovenia zákona o ochrane
spotrebiteľa, pre ktoré je rozhodujúci konečný verdikt. Pokiaľ je negatívny, nemôže byť
tento výsledok kompenzovaný následným „kvázi“ predbežným posúdením základného
nároku, pretože citovaná právna úprava explicitne vyžaduje úspešnosť v tejto časti, za ktorú
sa považuje zhoda žalobného petitu s výrokom meritórneho rozhodnutia.
21. Napokon neobstojí ani námietka sťažovateľa súvisiaca so vznikom naturálnej
pohľadávky pri premlčanom dlhu. Jej podstatou je to, že veriteľ má síce v prípade
premlčaného dlhu oprávnenie žiadať od dlžníka splnenie pohľadávky (v prípade
dobrovoľnosti plnenia by nešlo o bezdôvodné obohatenie na jeho strane), avšak nemôže ju
s úspechom vymôcť prostredníctvom súdu. Práve tento úspech, ako už bolo uvedené, sa
vyžadoval pre naplnenie hypotézy aplikovanej právnej normy, avšak v prípade sťažovateľa
absentoval. Dobrovoľnosť plnenia však vylúčená nie je.
22. Ústavný súd tak vzhľadom na prezentované uzatvára, že niet dôvodu vstupovať
do ústavne udržateľnej interpretácie dotknutého ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva taká aplikácia relevantnej právnej
úpravy, ktorá by bola nesúladná s jej jazykovým vyjadrením alebo by bola popretím jej
účelu a zmyslu. Ústavný súd v tomto bode poukazuje aj na svoj ustálený právny názor,
podľa ktorého všeobecný súd (v zásade) nemôže svojím postupom, resp. rozhodnutím
porušiť ústavou alebo dohovorom zaručené právo, ak koná a rozhoduje v súlade s platným
a účinným zákonom (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00, III. ÚS 660/2014,
23. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s verdiktom krajského súdu
ústavný súd dodáva, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy strany sporu. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom strán sporu, vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať
jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.
Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a
ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a
to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky
alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04,
II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru
ústavného súdu učinil krajský súd zadosť.
24. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského
súdu nevykazuje z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, a preto
ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
25. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu