Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/81/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členiek senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: Z. G., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W. nad U., Dr. D. XXX/X, zastúpený splnomocneným zástupcom M. R., narodeným XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P., I. U. XXXX/X, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom 824 96 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpený splnomocnenou Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom 811 04 Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 845,85 eur s príslušenstvom a o zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume 845,85 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo konania -103 zo dňa 10.10.2018, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo konania -103 zo dňa 10.10.2018 vo výroku II. m e n í tak, že žalobu v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume 845,85 eur z a m i e t a .

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol, výrokom II. rozsudku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 845,85 eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a výrokom III. súd rozhodol o náhrade trov prvoinštančného konania tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval skutkový a právny základ nároku žalobcu, ktorý sa proti žalovanému domáhal zaplatenia 845,85 eur spolu s úrokom z omeškania z dlžnej sumy od prvého dňa omeškania podľa výzvy na zaplatenie do zaplatenia a to titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobný petit žalobca upresnil v replike, kde uviedol, že žiada vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 845,85 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 6.4.2018 do zaplatenia a zároveň na pojednávaní rozšíril žalobu o nárok na zaplatenie primeraného zadosťučinenia vo výške 845,85 eur. Žalobca si predmetný nárok vyvodil z právneho úkonu - „Žiadosť/Zmluva o poskytnutie Revolvingového úveru číslo 8500032646 PROFI CREDIT Slovakia s.r.o.“, ktorá bola podpísaná žalobcom dňa 30.09.2013 a veriteľom - žalovaným v Bratislave dňa 03.10.2013 a z právneho úkonu „Žiadosť/Zmluva o poskytnutie Revolvingového úveru číslo 8500032647 PROFI CREDIT Slovakia s.r.o.“, ktorá bola podpísaná žalobcom dňa 30.09.2013 a veriteľom - žalovaným v Bratislave dňa 03.10.2013. Na základe týchto zmlúv poskytol žalovaný na účet žalobcu sumu 3.414,35 eur, pričom k vysporiadaniu záväzkov žalobcu voči žalovanému došlo dňa 08.11.2013, kedy žalobca uhradil finančné čiastky k jednotlivým úverom na účet žalovaného v celkovej sume 3 414,35 eur. Výška bezdôvodného

obohatenia žalovaného tak predstavuje rozdiel medzi uhradenou a skutočne poskytnutou finančnou čiastkou z oboch úverov, čo v danom prípade predstavuje čiastku 845,85 eur. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia si žalobca vyvodil z viacerých obsahových nezrovnalostí oboch zmlúv o úvere a to v dôsledku rozporu ich obsahu s ustanoveniami , , , pre ich rozpor s ustanovením o ochrane spotrebiteľa, pričom žalobca namietal aj samotný vznik oboch zmlúv s poukazom na ustanovenia , a a mal za to, že ani nedošlo k platnému uzatvoreniu zmlúv, nakoľko neexistujú dva zhodné prejavy vôle. Okrem toho žalobca namietal, že zmluvy o úvere neobsahujú zákonom požadované obsahové náležitosti v zmysle ustanovenia o spotrebiteľských úveroch a je preto potrebné považovať obe zmluvy v zmysle ustanovenia tohto zákona za bezúročné a bezpoplatkové. Žalobca v procesnej obrane vyvracal tvrdenia žalobcu obsiahnuté v žalobe o nedostatku obsahových náležitostí zmlúv o úvere, no najmä vzniesol voči nároku žalobcu námietku premlčania jeho nároku. Súd prvej inštancie sa tak prvotne zaoberal premlčaním nároku žalobcu a uviedol, že v prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Súd následne konštatoval, že nárok žalobcu považuje za premlčaný uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby podľa ustanovenia a bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známym pre každého, koho sa týka. Súd preto vychádzal z toho, že žalobca v čase uzavretia zmluvy vedel, že ak v zmluvách nie sú uvedené všetky náležitosti tak ako tvrdí v podanej žalobe, nemôže ich veriteľ žiadať, ako aj to, že musí byť písomne oboznámený so zmluvnými podmienkami. Jeho tvrdenie, že o bezdôvodnom obohatení sa (subjektívne) dozvedel až začiatkom januára 2018 na internete, súd považoval za účelové. Podľa názoru súdu sa žalobca reálne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu dňom, v ktorom zaplatil úrok, ktorý nebol povinný zaplatiť, t.j. 8.11.2013. Subjektívna dvojročná premlčacia doba mu začala plynúť okamihom získania bezdôvodného obohatenia žalovaným, to znamená najneskôr 12.11.2013, kedy žalovaný potvrdil uhradenie dlhu žalobcom v celom rozsahu. Pokiaľ bola žaloba podaná na súde až dňa 26.4.2018, bolo ňou uplatnené premlčané právo. Súd bol povinný prihliadnuť na námietku premlčania dôvodne vznesenú žalovaným, v dôsledku ktorej nemohol žalobcovi priznať premlčané právo. Súd sa však následne pri posudzovaní podanej žaloby zaoberal aj ostatnými dôvodmi, na ktoré žalobca poukazoval pri uplatnení svojho nároku a to vzhľadom k uplatnenému finančnému zadosťučineniu podľa o ochrane spotrebiteľa. Súd s poukazom na ustanovenie v znení platnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv konštatoval, že úroková sadzba podľa zmluvy č. 8500032646 aj podľa zmluvy č. 8500032647 bola vo výške 70,01 % ročne, RPMN 69,79 % a pri porovnaní výšky odplaty s hodnotou priemernej odplaty za spotrebiteľské úvery prijal súd záver, že táto bola podstatne prevýšená. Priemerná výška RPMN v rozhodnom období bola 46,30 %, v zmluvách je síce uvedená výška RPMN 69,79 %, avšak súd uviedol, že táto výška RPMN nie je uvedená správne, pretože žalovaný pri výpočte RPMN vychádzal z toho, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 1500,- eur. Táto skutočnosť však nie je pravdivá, pretože ako vyplýva z výpisu z účtu žalobcu, bola mu poskytnutá v oboch prípadoch suma 1284,25 eur. Orientačná výška RPMN pri poskytnutí sumy 1284,25 eur a ostatných nezmenených parametroch je 92,98 %. Pri takejto výške RPMN už možno konštatovať, že výška odplaty bola podstatne prevýšená. Ďalej súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že čo sa týka podstatných náležitostí úverových zmlúv, súd opäť poukázal na výšku RPMN a s poukazom na ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch mal za to, že v zmluvách ani zmluvných dojednaniach sa nenachádzajú všetky predpoklady použité na výpočet RPMN. Podmienky vyhlásenia úveru za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia boli z uvedených dôvodov naplnené. Ďalej súd dal za pravdu aj argumentácii žalobcu, ktorý poukázal na to, že zmluvy neboli platne uzatvorené, pretože nebol dodržaný kontraktačný proces podľa . Čo sa týka dohody o poskytnutí služby, žalovaný sa bránil tým, že poplatok za túto službu nemá byť zahrnutý do výpočtu RPMN, pretože Dohoda o poskytnutí služby je samostatným právnym úkonom a spotrebiteľ mal možnosť neprijať ju. Súd však uviedol, že pri posúdení správnosti výpočtu RPMN táto argumentácia neobstojí, pretože odhliadnuc od toho, či ide o samostatný právny úkon a či dohoda bola resp. nebola podmienkou pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tento poplatok nebol zaplatený priamo žalobcom, ale žalovaný zámerne poskytol žalobcovi ako spotrebiteľovi sumu úveru vo výške 1284,25 eur (t.j. zníženú o poplatok vyplývajúci z dohody o poskytnutí služby) a tak v prípade oboch zmlúv namiesto dohodnutej sumy 1500,- eur, vyplatil reálne žalovaný žalobcovi len 1284,25 eur. V uvedenom postupe spočíva nekalá obchodná praktika zo strany veriteľa - žalovaného, pretože tento postup skresľuje výšku RPMN uvedenú v zmluve. Súd tak na základe uvedeného konštatoval, že pokiaľ

si žalobca uplatnil aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 845,85 eur, vzhľadom k tomu, že priznanie bezdôvodného obohatenia bolo zamietnuté len z dôvodu premlčania, ale zároveň bolo súdom konštatované, že k porušeniu práv žalobcu ako spotrebiteľa došlo, súd podľa ustanovenia žalobcovi priznal finančné zadosťučinenie, pričom jeho výška bola vzhľadom na konanie zo strany žalovaného posúdená súdom ako primeraná. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia a . Žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 50 % (súd mu priznal sumu 845,85 eur z uplatnenej sumy 1691,70 eur) a neúspech 50 % a taktiež aj žalovaný, preto súd vo výroku III. rozsudku vyslovil, že žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie a to proti výrokom II a III. rozsudku. Argumentuje, že predmetné rozhodnutie je vydané predčasne, keďže o finančnom zadosťučinení je možné rozhodovať za podmienky, že je právoplatne ustálené, že došlo k porušeniu práva určeného na ochranu spotrebiteľa, pričom rozhodnutie neobsahuje označenie a vymedzenie, aké právo žalobcu, ako spotrebiteľa, bolo porušené. Podľa názoru odvolateľa rozhodnutie neobsahuje ani žiadne dôvody, na základe ktorých súd prvej inštancie určil finančné zadosťučinenie v sume 845,85 eur. Žalovaný s poukazom na systematický a jazykový výklad zákonného ustanovenia argumentuje, že právo na primerané finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať, len ak si ako žalobca úspešne uplatnil nárok z porušenia práva a povinnosti, pričom toto úspešné uplatnenie práva musí vyplývať z právoplatného rozhodnutia. To, že spotrebiteľ musí byť žalobcom, možno vyvodiť z prvej vety zákonného ustanovenia, ktorá výslovne uvádza, že spotrebiteľ sa môže proti porušiteľovi domáhať na súde ochrany svojho práva. Samotné právo na priznanie finančného zadosťučinenia vzniká na základe právnej skutočnosti, ktorou je zákon, ak sú splnené podmienky stanovené zákonom. Týmito podmienkami sú, že spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní svoje právo na súde a to porušenie práva a povinností určených na jeho ochranu proti porušiteľovi a že je úspešný, pričom o úspechu sa dá uvažovať, keď je o ňom rozhodnuté. Kým tieto podmienky naplnené nie sú, žiadne právo na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľ nemá, pričom uvedený záver vyplýva z rozhodnutia NS SR sp. zn. . V čase vyhlásenia napádaného rozsudku neboli splnené uvedené podmienky, nakoľko žiadne právoplatné rozhodnutie o porušení ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa neexistovalo a ani k dnešnému dňu neexistuje. V ďalšom texte odvolania žalovaný spochybňoval záver súdu prvej inštancie aj ohľadom jeho právneho názoru pri posudzovaní obsahových náležitostí zmluvy o revolvingovom úvere. Pokiaľ súd uviedol, že v nej mala byť nesprávne určená RPMN, pretože pri výpočte sa malo vychádzať zo sumy 1284,25 eur a nie 1500,- eur, podľa názoru odvolateľa uvedený záver súdu nemá oporu v žiadnom dôkaze a v právnom predpise. Zákonná úprava vychádza z toho, že výpočet RPMN sa realizuje na základe sumy poskytnutého úveru a nie na základe čiastky z úveru pripísanej na účet spotrebiteľa. Súd prvej inštancie bez akéhokoľvek oprávneného dôvodu za úver považuje len čiastku pripísanú na účet žalobcu, hoci v skutočnosti a s ohľadom na obsah zmluvy tomu tak nebolo, pretože okrem tejto čiastky úver tvorila aj suma, ktorá bola započítaná oproti pohľadávke žalovaného ako veriteľa voči dlžníkovi na úhradu odplaty za službu podľa dohody o poskytovaní služieb. Žalovaný poznamenal, že ak by mal platiť záver súdu, potom v prípade refinančných úverov či úverov použitých na úhradu ceny tovaru alebo služby (kedy na účet spotrebiteľa sa neposkytuje žiadna suma) by v zmysle posudzovania súdu nedochádzalo k poskytnutiu úveru, výška úveru by bola nula eur (a teda v konečnom dôsledku by spotrebiteľ získaval plnenie, ktoré formálne je uhradené z úveru, ale žiadny úver by nedostal a teda by nemal mať ani záväzok ho vrátiť). Nesprávnosť záverov súdu je teda možné ilustrovať na príklade úveru použitého na refinancovanie iných, starších úverov, kedy spotrebiteľ na účet neobdrží nič, ale refinancovaním dochádza k zániku starých úverov - či už započítaním alebo prevodom na účet. Ak má platiť záver súdu, že úverom je výška skutočne poskytnutých prostriedkov, tak by sa spotrebiteľ zbavil starých úverov (započítaním, prevodom na účet iného veriteľa), ale nevznikol by mu už žiadny záväzok z nového úveru. Týmto žalovaný poukázal na vecnú nesprávnosť a sčasti aj nelogickosť záverov súdu. Poskytnutím úveru sa v zmysle právnej úpravy a tiež ustálenej obchodnej praxe (vrátane bankovej i nebankovej) rozumie nielen vyplatenie prostriedkov úveru (v hotovosti, na účet a podobne), ale každá zákonom uznaná forma splnenia záväzku - teda aj započítanie. Tvrdenie súdu, ktorý sa stotožnil s argumentom žalobcu, preto odporuje , v ktorom sa v uvádza, že ide o súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pojem „poskytnutie“ je chápaný širšie, ako to tvrdí žalobca. Žalovaný v tejto súvislosti poznamenal, že zákon formu poskytnutia úveru v rámci kompenzácie pohľadávok nezakazoval. Žalovaný preto popiera záver súdu o nesprávnom určení RPMN, pretože je založené na nesprávnom výklade zákona, nesprávnom ustálení pojmu „úver“ a z

toho plynúcom nesprávnom tvrdení o výpočte RPMN. To, že žalobcovi bola na účet poukázaná nižšia suma, ako je uvedené v zmluve, nie je spôsobené tým, že by mu bol poskytnutý nižší úver, ako bol dohodnutý, ale skutočnosťou, že zmluvné strany sa dohodli na započítaní odplaty za prevzatie záväzku podľa dohody o poskytnutí služby. Žalovaný považuje aj názor súdu prvej inštancie, že v uzavretej zmluve neboli uvedené predpoklady, na základe ktorých bola vypočítaná hodnota RPMN, za vecne nesprávne a nedôvodné. Zákonná úprava v prípade neuvedenia tejto náležitosti neurčuje, že úver je bezúročný. Podľa v spojení s by musela absentovať hodnota RPMN a celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ uhradiť, alebo aspoň jeden z týchto údajov. S neuvedením predpokladov použitých na výpočet RPMN zákon následok v podobe bezúročnosti nespája a preto žalovaný tvrdí, že zo žiadneho zákonného ustanovenia a ani z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že by neuvedenie predpokladov použitých na výpočet RPMN spôsobovalo porušenie práva spotrebiteľa. Na základe čoho súd uvedené konštatuje, sa z rozsudku určiť nedá a nie je povinnosťou a ani úlohou sporovej strany odhadovať dôvody súdneho rozhodnutia. Z uvedených dôvodov preto žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie ani nemal preukázané, že došlo k porušeniu ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa. Fakt, že súd žalobu v časti vydania bezdôvodného obohatenia zamietol, nedáva legitimitu tomu, aby súd uvedený nárok (zhodný aj čo do sumy) priznal titulom iného zákonného ustanovenia. V závere odvolania žalovaný namietal aj nepreskúmateľnosť sumy finančného zadosťučinenia. V rozsudku chýbajú akékoľvek dôvody, ktoré súd zvažoval pri určení jeho výšky. Právny poriadok tento nárok nespája s rovnakými predpokladmi, ako je napríklad požadované bezdôvodné obohatenie a v skutočnosti sa rozsudok súdu javí, že prostredníctvom finančného zadosťučinenia súd kompenzoval zánik vymáhateľnosti sumy bezdôvodného obohatenia. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok, žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu 100 % trov právneho zastúpenia. Žalovaný si uplatňuje nárok na náhradu trov za odvolacie konanie a trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žaloba bola rozšírená o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré konajúci súd na pojednávaní dňa 10.10.2018 uznesením pripustil. Žalovaný ani jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnil. Žalovaný počas prvoinštančného konania návrh žalobcu uložiť žalovanému povinnosť vyplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie nenamietal. Neobstojí preto námietka žalovaného, keďže v konaní pred prvoinštančným súdom bol v tejto veci nečinný. Žalobca sa taktiež domnieva, že ospravedlnenie neúčasti žalovaného na pojednávaní poukazuje na dobrovoľné vzdanie sa konania a uplatnenia prostriedkov procesnej obrany priamo pred súdom, pričom návrh žalobcu na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia nebol žalovaným namietaný ani v záverečnom vyjadrení zaslanom spolu s ospravedlnením. Podľa mienky žalobcu žalovaný v odvolaní nevzniesol žiadnu relevantnú hmotnoprávnu námietku, na základe ktorej by nemal byť nárok žalobcovi priznaný. Má za to, že (i keď len z časti) v konaní uspel, svoj žalobný návrh v zmysle Zákona o ochrane spotrebiteľa riadne odôvodnil a porušenie svojich práv preukázal. Iba z dôvodu premlčania nároku žalobcu však nebola žalovanému uložená povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať. Uvedené ale neznamená, že by k porušeniu spotrebiteľských práv žalobcu nedošlo a už vôbec nie, že by žalobca porušenie svojich práv úspešne nepreukázal. Ak by žalovaným nebola vznesená námietka premlčania, žalobcovi by bol nárok konajúcim súdom v celom rozsahu priznaný. Žalovaný v odvolaní uvádza, že podľa neho z rozhodnutia NS SR sp. zn. vyplýva povinnosť žalobcu svoje právo aktívne uplatniť na súde, pričom o úspechu je možné uvažovať, až keď je o ňom rozhodnuté. Žalobca uvedené tvrdenie považuje za účelové a zastáva názor, že na danú sporovú vec uvedený právny záver aplikovať nemožno, nakoľko súdny spor sp. zn. sa týkal žaloby určovacej, konkrétne žaloby o určenie právnej skutočnosti, či prišlo k porušeniu práv spotrebiteľa a táto skutočnosť mala byť rozhodujúca pri posúdení nárokov žalobkyne v predmetnom spore na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podanie obsahovalo vady, ktoré ju súd vyzval odstrániť, ale tak neurobila, čoho následkom prišlo k zamietnutiu žaloby. Žalobca poznamenal, že právo v dôsledku premlčania nezaniká, naďalej trvá, dochádza len k jeho oslabeniu. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nezaniklo, súd ho iba z dôvodu premlčania nemohol žalobcovi priznať. Nesporná je v danom prípade i skutočnosť, že konajúci prvoinštančný súd sa so žalobným návrhom stotožnil, keď ním požadovanú výšku finančného zadosťučinenia uznal za primeranú. Navyše žalobcovi bolo týmto spôsobom správne vynahradené aj to, že sa musel dočasne vystaviť diskomfortu a svoje práva a oprávnené záujmy riešiť až súdnou cestou. Súd z vykonaného dokazovania správne prijal záver, že žalovaný požadovaním od žalobcu úrokov a poplatkov zo zmluvy porušil jeho spotrebiteľské práva. Žalobca v konaní úspešne preukázal skutočnosť, že zmluva neobsahovala obligatórne náležitosti vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch a s verdiktom

súdu prvej inštancie sa preto žalobca v celom rozsahu stotožňuje, nakoľko spĺňa všetky zákonné náležitosti, je riadne odôvodnený a vyčerpávajúco odpovedá na všetky potrebné otázky tak, aby nevznikli žiadne pochybnosti, je zrozumiteľný, preskúmateľný a v neposlednom rade i spravodlivý. Odvolanie žalovaného považuje žalobca za nedôvodné, ktoré podľa žalobcu evidentne smeruje len k cieľu oddialiť účinnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a žalovaný v skutočnosti žiadne odvolacie dôvody nemá. Námietky žalovaného mali a mohli byť vznesené pred súdom prvej inštancie. To, že žalovaný bol zaviazaný k tomuto plneniu, je jednak výsledkom jeho nekalého podnikania a nesprávneho výkladu slova úver a nesprávneho výkladu slova poplatky za poskytnuté služby, pričom reálne žalobcovi žiadnu službu neposkytol. Žalobca tak musel znášať poplatky za nedodané možnosti služby. Žalobca má za to, že prvoinštančný súd umožnil žalovanému predkladanie prostriedkov procesnej obrany až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej a to, že žalovaný tak neučinil a v prvoinštančnom konaní prostriedky procesnej obrany neuplatnil, nemôže byť na ujmu žalobcu. Rozsudok vydaný v tomto konaní je vecne správny a pred jeho vydaním boli dodržané všetky procesné predpisy a na základe vykonaných dôkazov dospel súd k správnym skutkovým zisteniam. Žalobca preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

4. Na vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu reagoval žalovaný, ktorý poznamenal, že obsah podania žalobcu sa z podstatnej časti netýka obsahu podaného odvolania. Nie je spornou preto námietka odvolateľa (žalobca sa k nej vôbec nevyjadril) o nepreskúmateľnosti rozsudku čo do výšky sumy finančného zadosťučinenia. Pokiaľ ide o tvrdenie o preukázaní dôvodnosti nároku, žalobcove tvrdenia odporujú zákonu. Z ustanovenia vyplýva, že právo na primerané finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať, ak si ako žalobca úspešne uplatnil nárok z porušenia práva a povinnosti, pričom toto úspešné uplatnenie práva musí vyplývať z právoplatného rozhodnutia. Odkaz na rozhodnutie sp.zn. je príkladný, na preukázanie prístupu k interpretácii uvedeného ustanovenia. Ak zákon upravuje podmienku „úspešného uplatnenia porušenia práva určeného na ochranu spotrebiteľa“, potom úspešným treba rozumieť právoplatný meritórny výsledok sporu, v ktorom sa takéto porušenie uplatnilo. V konaní nebola preukázaná táto podmienka; námietka žalovaného bola, že sa o uplatnenom nároku nesprávne konalo, keďže v čase vyhlásenia rozsudku bolo zrejmé, že tu nie je a nemôže byť splnený predpoklad „úspešného uplatnenia“, čiže existencia právoplatného rozhodnutia potvrdzujúceho takýto stav. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný trvá na podanom odvolaní proti výrokom II. a III. rozsudku okresného súdu a zotrváva na svojom odvolacom návrhu.

5. Na vyjadrenie žalovaného opätovne reagoval žalobca, ktorý naďalej tvrdí, že jeho práva spotrebiteľa porušené boli. Jedným z následkov je to, že mu vznikol nárok domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, kde preukázal porušenie svojich práv a to úspešne. Toto úspešné preukázanie porušenia práv, v rozsahu zakladajúcom vznik bezdôvodného obohatenia, je samostatným dôsledkom porušenia zákonných povinností žalovaného. Súd pri posudzovaní tejto otázky musel riešiť i otázku dobrých mravov a je nemysliteľné, aby podmienky a konanie žalovaného v ktorom tomto kontexte obstáli, v čom vníma žalobca spravodlivosť rozhodnutia okresného súdu. Následkom tohto porušenia je nárok žalobcu na finančné zadosťučinenie. Nepopierateľne nič sa nezmenilo na skutkovom právnom stave, ktorý hovorí o poškodených právach spotrebiteľa. Ani námietka premlčania vznesená žalovaným v súvislosti s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcu nemôže odstrániť vznik a existenciu porušených práv žalobcu. Jediným prostriedkom nápravy preto bolo priznanie finančného zadosťučinenia žalobcovi. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od získavania plnení vyplývajúcich z bezdôvodného obohatenia a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí a teda má mať pre neho dostatočne odradzujúci charakter. Spotrebiteľ nie je povinný preukázať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože Zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Zákonodarca ustanovenie formuloval tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu bez toho, aby ujma nastala alebo čo len hrozila, tak základ nároku na finančné zadosťučinenie je daný. V predmetnej veci sa skúmalo, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obstojí z hľadiska dobrých mravov, čo sa týkalo odplaty za poskytnutý spotrebiteľský úver. Pri úrokovej sadzbe 70% (pri oboch zmluvách) sa ustálilo, že z hľadiska

dobrých mravov neobstojí. Z uvedeného vyplýva, že sa riadne preukázalo porušenie práv spotrebiteľa, ktorý musel za poskytnutý úver vyplatiť žalovanému odplatu, úroky a poplatky, ktoré podstatne prevyšujú obvykle vyžadovanú odplatu, čo odporuje dobrým mravom. Taktiež sa preukázalo porušenie povinností veriteľa uvádzať v zmluve pravdivé údaje a to najmä o RPMN. Žalovaný síce namieta, že nevie ako súd posúdil výšku finančného zadosťučinenia, ktoré priznal žalobcovi, avšak súd ju posúdil vzhľadom k okolnostiam celého prípadu, pričom mohla byť aj vyššia, ale žalobca sa vyššej čiastky nedomáhal. Jemu samému tiež prišla primeraná a preto ju tak i navrhol. V konaní sa jasne preukázal žalovaného postup v rozpore s dobrými mravmi, úžera, vyberanie poplatkov bez poskytnutia protihodnoty a vážne vady zmluvy zakladajúce jej bezúročnosť. Žalovaný sa bezdôvodne obohacoval a nedodržiaval svoje zákonné povinnosti a žalobca poznamenal, že v slušnej spoločnosti, v právnom štáte, ktorým Slovenská republika verí že je, nemôže obstáť takéto konanie. Súd podrobne vo svojom rozsudku opísal z čoho vychádzal a ako dospel k tomu, že zo strany žalovaného prišlo k porušeniu dobrých mravov a k nedodržaniu takých zákonných povinností, ktoré viedli k tomu, že boli splnené podmienky pre vyhlásenie úveru za bezúročný a bez poplatkov. Rozsudok súdu prvej inštancie je nielenže jasný a preskúmateľný, ale je aj spravodlivý. Žalobca preto zotrváva na pôvodných vyjadreniach a má za to, že rozsudok je vecne správny a navrhuje ho v celom rozsahu potvrdiť.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací ( - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením a a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením a contrario rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku II. a v závislom výroku III. podľa ustanovenia zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

7. Žalobca, ako úverový dlžník a spotrebiteľ, sa žalobou osobne podanou na príslušnom súdu dňa 26.04.2018 domáhal voči žalovanému, ako úverovému veriteľovi, priznania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 845,85 eur spolu s úrokom z omeškania z dlžnej sumy od prvého dňa omeškania podľa výzvy na zaplatenie do zaplatenia, pričom výšku bezdôvodného obohatenia žalobca špecifikoval v žalobe ako rozdiel medzi uhradenou a skutočne poskytnutou sumou úveru žalovaným na základe Žiadosti/Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500032646 a Žiadosti/Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500032647, podpísané žalobcom dňa 30.09.2013. Žalobný petit žalobca upresnil v neskoršom procesnom vyjadrení, kde uviedol, že žiada vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 845,85 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 6.4.2018 do zaplatenia. Na pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie dňa 10.10.2018 žalobca rozšíril žalobu o nárok na vydanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 845,85 eur a súd uznesením vyhláseným na tomto pojednávaní pripustil zmenu žaloby aj o tento nárok žalobcu. V žalobe žalobca argumentoval, že predmetné zmluvy sú v rozpore s ustanovením a , neobsahujú zákonom požadované obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho je nutné zmluvy považovať za bezúročné a bezpoplatkové s poukazom na ustanovenie tohto zákona a žalobca taktiež tvrdil, že ani nedošlo k platnému uzatvoreniu zmlúv podľa ustanovenia , pretože neexistujú dva zhodné prejavy vôle zmluvných strán. Okrem uvedených argumentov žalobca poukázal aj na to, že Dohoda o poskytnutí služieb je neprijateľná zmluvná podmienka, pretože ako spotrebiteľ nemal záujem o toto zmluvné dojednanie, dohoda bola súčasťou formuláru pripravenej zmluvy. Ako spotrebiteľ nemohol toto dojednanie ovplyvniť a nie je teda individuálne dojednané a nemal o toto dojednanie ani záujem, nakoľko netušil, či v budúcnosti bude mať záujem o odklad splátok. Spotrebiteľ zaplatil poplatok za túto službu vopred, bez ohľadu na to, či vôbec požiada o odklad splátok a využije ho. Žalovaný svoju procesnú obranu založil jednak na vyvracaní žalobcových tvrdení o nedostatku obsahových náležitostí oboch zmlúv o revolvingovom úvere a ich rozpornosť so zákonom, no najmä vznesením námietky premlčania žalobcom uplatneného nároku.

8. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že v zmysle ustanovenia je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Pri vecnom prieskume prvoinštančného rozhodnutia je odvolací súd v odvolacom konaní viazaný odvolacími dôvodmi a rozsahom odvolania ( a ) tak, ako ich vymedzil odvolateľ. Predmetom odvolania, ktoré podal žalovaný, je priznanie nároku na finančné zadosťučinenie žalobcovi vzhľadom na meritórny výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol a to v dôsledku úspešne vznesenej námietky premlčania nároku žalobcu. Odvolacie dôvody sa týkajú aj spochybnenia záveru súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti posudzovaných

spotrebiteľských úverov z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia (nesprávne uvedený údaj o RPMN a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť) a odvolateľ namieta záver súdu o preukázaní porušenia práv určených na ochranu spotrebiteľa tak, ako pre priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie vyžaduje ustanovenie o ochrane spotrebiteľa. Okrem toho odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, pokiaľ priznal žalobcovi primerané zadosťučinenie, avšak bez odôvodnenia jeho výšky.

9. Podľa ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

10. Podľa ustanovenia , právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

11. Podľa ustanovenia a , právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

12. Súd prvej inštancie, pokiaľ skúmal dôvodnosť a zákonnosť uplatneného nároku žalobcu, správne zameral pozornosť predovšetkým na skúmanie dôvodnosti námietky premlčania nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia a následne aj vecne správne, s poukazom na ustanovenie a , súd prvej inštancie konštatoval, že nárok žalobcu považuje za premlčaný uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby a to odo dňa, kedy sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Bezdôvodné obohatenie žalovaného nastalo dňom, v ktorom žalobca zaplatil celý svoj dlh z oboch zmlúv tak, ako mu žalovaný, ako veriteľ, oznámil dlžnú sumu na základe žiadosti žalobcu o predčasné splatenie oboch úverov, a to dňom 8.11.2013. Subjektívna dvojročná premlčacia doba podľa názoru súdu prvej inštancie začala žalobcovi plynúť okamihom získania bezdôvodného obohatenia žalovaným, to znamená najneskôr 12.11.2013, kedy žalovaný potvrdil uhradenie dlhu žalobcom a pokiaľ bola žaloba podaná na súde až dňa 26.4.2018, bolo ňou uplatnené premlčané právo, ktoré súd priznať nemohol a preto žalobu v tejto časti nároku zamietol. Odvolací súd poznamenáva, že vo výroku I. je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný, nakoľko voči nemu odvolanie podané nebolo. V nadväznosti na uvedený správny záver súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, je potom ale následné priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie nesprávne a v rozpore so zákonnou úpravou.

13. Z dikcie ustanovenia o ochrane spotrebiteľa jednoznačne vyplýva, že právo domáhať sa nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá, má výlučne ten spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Hypotéza tohto zákonného ustanovenia tak ako predpoklad priznania práva na finančné zadosťučinenie požaduje úspešnosť spotrebiteľa, ako žalobcu, v súdnom spore iniciovanom voči dodávateľovi, v ktorom sa úspešne na základe právoplatného súdneho rozhodnutia spotrebiteľ dovolá svojho spotrebiteľského práva a uplatní si porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi na ochranu spotrebiteľa. Hypotéza zákonného ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa pre priznanie nároku v konkrétnom spore však naplnená nebola. Je nutné v celom rozsahu prisvedčiť odvolacej námietke žalovaného, že úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa musí vyplývať z rozhodnutia súdu v zmysle procesnej

úspešnosti spotrebiteľa v súdnom spore, teda vyhovenia žalobe, resp. žalobnému nároku tak, ako ju koncipoval spotrebiteľ, pričom o úspešnosti je možné uvažovať v prípade kladného rozhodnutia o žalobe spotrebiteľa. Pokiaľ súd konštatoval premlčanie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho - teda úspešne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného - aj žalobu v tejto časti zamietol, nemožno v danom spore konštatovať procesný úspech žalobcu a teda dikcia zákonného ustanovenia o ochrane spotrebiteľa vyžadujúca úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na súde, naplnená nebola. Neobstojí záver súdu, ktorý aj po vyhodnotení procesnej obrany žalovaného ako dôvodnej a po konštatovaní úspešného a dôvodného dovolania sa premlčania nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia následne ešte skúmal obsahové náležitosti oboch zmlúv o úvere a ich súladnosť so o spotrebiteľských úveroch, ako aj s ustanovením a následne napriek zamietnutiu žaloby v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia ale vyvodil, že priznanie bezdôvodného obohatenia bolo zamietnuté len z dôvodu premlčania, avšak k porušeniu práv žalobcu ako spotrebiteľa došlo a súd žalobcovi priznal finančné zadosťučinenie v uplatnenej výške. Pokiaľ žalobca v dôsledku zamietnutia žaloby v tzv. základnom nároku, v ktorom si mal snahu uplatniť na súde porušenie jeho spotrebiteľských práv procesne v sporovom konaní úspešný nebol, nemožno mu priznať tzv. nadväzujúci nárok na primerané finančné zadosťučinenie voči tomu, kto sa mal dopustiť porušenia jeho spotrebiteľských práv. Aj keď súd konštatoval viaceré porušenia zákona ohľadom obsahových náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere, je potrebné zdôrazniť, že v prípade úspešnej a dôvodnej námietky premlčania a zamietnutia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia potom už súd nemal dôvod zmluvy o spotrebiteľskom úvere podrobiť súdnemu prieskumu, pretože žalobca v nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia úspešný nebol. V prípade zamietnutia žaloby, ktorou sa spotrebiteľ mienil domôcť uplatnenia svojho spotrebiteľského práva (a je bez významu, z akého dôvodu bola žaloba zamietnutá, teda či hmotnoprávne neobstála, alebo bola zamietnutá z iného dôvodu), nemožno priznať nárok vyplývajúci z ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Relevantný je totiž len procesný výsledok sporu a teda, či spotrebiteľ bol v spore o ochranu svojich spotrebiteľských práva úspešný alebo nebol. Zamietnutie žaloby znamená procesný neúspech pre žalobcu a teda ani nebol naplnený zákonný predpoklad pre priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa.

14. Súd prvej inštancie preto neposúdil správne právne predpoklady pre priznanie nároku na finančné zadosťučinenie v zmysle dikcie ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, nakoľko absentuje úspešnosť spotrebiteľa v súdnom spore o porušenie jeho spotrebiteľských práv. Pre úplnosť odvolací súd považuje za vhodné poznamenať, že pokiaľ žalobca v reakcii na odvolacie dôvody žalovaného uvádzal, že žalovaný v štádiu prvoinštančného konania jeho nárok na primerané finančné zadosťučinenie nerozporoval a nenamietal, z čoho si žalobca vyvodil, že ho žalovaný nespochybňoval, tento záver zjavne neobstojí. V žalobe sa žalobca domáhal len nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a žalovaný v procesnej reakcii na žalobný návrh reagoval len na žalobcom vymienený právny a skutkový rámec sporu. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca až na prvom a jedinom pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie rozšíril žalobu o ďalší nárok a to na priznanie finančného zadosťučinenia, pričom súd prvej inštancie aj uznesením vyhláseným na tomto pojednávaní pripustil zmenu žaloby, avšak následne na tomto pojednávaní aj vyhlásil meritórny rozsudok. Žalovaný, ktorý nebol prítomný na tomto pojednávaní a svoju neprítomnosť vopred ospravedlnil, tak ani nemal ako strana sporu procesný priestor vyjadriť sa k zmene žaloby a k novouplatnenému nároku žalobcu a dozvedel sa o ňom až po doručení meritórneho rozsudku. Je tak iste namieste konštatoval, že pokiaľ by žalovaný v odvolaní namietal porušenie jeho procesných práv na spravodlivý súdny proces, v dôsledku toho, že súd mu neumožnil vyjadriť sa k zmene žaloby a rozsudok súdu tak bol pre neho zjavne prekvapivý, musel by odvolací súd konštatovať dôvodnosť a oprávnenosť takýchto odvolacích námietok. Odvolací súd je však v sporovom konaní dôvodmi a rozsahom odvolania viazaný a žalovaný, ako odvolateľ, porušenie svojich procesných práv prekvapivým rozhodnutím súdu nenamietal.

15. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol o druhom nároku žalobcu a to na priznanie finančného zadosťučinia podľa ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, neboli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a na základe toho času už právoplatného výroku I. o zamietnutí žaloby, potom rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku II., ako aj v závislom výroku III. o náhrade trov prvoinštančného konania podľa ustanovenia zmenil tak, že žalobu v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume 845,85 eur zamietol, nakoľko nebol splnený zákonný

predpoklad pre priznanie tohto nároku spotrebiteľa a to, že si v spore na súde úspešne uplatnil porušenie spotrebiteľských práv vyplývajúcim zo zákona.

16. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia v spojení s ustanovením a podľa pomeru úspechu strán v konaní ( ) a vyslovil, že žalobca, ako v celom rozsahu procesne neúspešná strana sporu a to tak v prvoinštančnom, ako aj v odvolacom konaní, je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške v súlade s ustanovením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( až c/ ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).