Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 503/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Martinom Friedrichom, Floriánska 19, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 15. júna 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Martinom

Friedrichom, Floriánska 19, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 15. júna 2020 .

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spôsobil dopravnú

nehodu, pri ktorej zahynul . Rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k.

-138 z 3. augusta 2011 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu

usmrtenia z nedbanlivosti v zmysle , za čo bol odsúdený

na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu

18 mesiacov.

3. Pozostalí po zosnulom podali 4. júla 2012 na Okresnom súde Košice-okolie proti

sťažovateľovi žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 60 000 eur. Konanie

bolo vedené pod sp. zn. . Pozostalí podali 10. septembra 2014 návrh na zmenu

žaloby, v zmysle ktorej sa žalovaným v 2. rade stala Generali poisťovňa, a. s., v ktorej mal

sťažovateľ uzavreté povinné zmluvné poistenie. Rozsudkom č. k. -315

z 2. decembra 2015 Okresný súd Košice-okolie rozhodol tak, že pozostalej v 1. rade

priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur a pozostalej

v 2. rade priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13 600 eur, žalobu

proti Generali poisťovni, a. s., zamietol z dôvodu premlčania. O odvolaní proti rozsudku

súdu prvej inštancie rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn.

zo 4. apríla 2017, a to tak, že tento rozsudok potvrdil.

4. Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že 1. marca 2017 nadobudol účinnosť

, ktorým došlo k novelizácii o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), v zmysle ktorého došlo k podstatnej

reforme oddlženia fyzických osôb (§ 166 a nasl. zákona o konkurze a reštrukturalizácii).

5. Okresný súd 28. júna 2017 v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.

147 Ex 217/17 vydal poverenie na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného

proti sťažovateľovi ako povinnému o vymoženie sumy 1 500 eur s príslušenstvom.

Z dôvodu nedostatku majetku, ktorý by postačoval na úhradu vymáhanej sumy v danom

exekučnom konaní, ako aj na úhradu súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy proti

pozostalým, podal sťažovateľ 25. augusta 2017 žiadosť Centru právnej pomoci o začatie

konania o povolenie oddlženia.

6. Uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. z 30. novembra

2017 bol vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľa, sťažovateľ bol zbavený všetkých

dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené

v konkurze, a ustanovil mu správcu.

7. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. vydal poverenie

na vykonanie exekúcie v prospech oboch pozostalých 7. decembra 2017. Pozostalá v 1. rade

si prihláškou pohľadávky z 19. januára 2018 prihlásila v konkurze na majetok sťažovateľa

pohľadávku vo výške 19 000 eur, pozostalá v 2. rade prihlásila pohľadávku vo výške

13 100 eur, pretože sťažovateľ dobrovoľne uhradil pozostalým sumu 1 500 eur.

8. Konkurzný správca sťažovateľa v Obchodnom vestníku z 25. júla 2018 v čiastke

OV 142/2018 zverejnil návrh konečného rozvrhu výťažku zo všeobecnej podstaty, z ktorého

vyplýva, že pozostalej v 1. rade má byť vyplatená suma 911,23 eur a pozostalej v 2. rade

suma 628,27 eur. Konkurzný správca sťažovateľa zverejnením v Obchodnom vestníku

z 28. augusta 2018 v čiastke 166/2018 oznámil zrušenie konkurzu na majetok sťažovateľa

z dôvodu, že došlo k splneniu rozvrhu výťažku. V rámci konania o oddlžení tak došlo

k speňaženiu všetkého majetku sťažovateľa a k čiastočnému uspokojeniu pohľadávok oboch

pozostalých.

9. Návrhom doručeným súdnemu exekútorovi 29. apríla 2019 sťažovateľ ako

povinný navrhol zastavenie exekučného konania vedeného pod sp. zn.

s poukazom na § 166e ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v spojení s § 61k ods. 1

písm. d) Exekučného poriadku. Okresný súd uznesením sp. zn.

zo 14. augusta 2019 rozhodol tak, že návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol.

Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorej sudca uznesením sp. zn.

z 27. januára 2020 vyhovel a uznesenie zo 14. augusta 2019 vo výroku II

o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie zrušil.

10. Uznesením sp. zn. z 26. februára 2020 exekučný súd opätovne

zamietol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ

podal sťažnosť, o ktorej sudca rozhodol napadnutým uznesením tak, že návrh sťažovateľa

na zastavenie exekúcie právoplatne zamietol.

11. Okresný súd všetky svoje rozhodnutia v exekučnej veci sťažovateľa založil

na extenzívnom výklade § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

pričom podľa jeho právneho názoru za pohľadávky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú

na zdraví treba považovať aj pohľadávky priznané súdom v konaní o náhradu nemajetkovej

ujmy. Uvedený názor oprel okresný súd o rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej

len „Súdny dvor“) vo veci C-22/12 Haasová, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zverejneného v zbierke pod č. R 61/2018 (ods. 41 a 42

uznesenia sp. zn. z 15. júna 2020) a päť druhov výkladových metód právnej

normy: extenzívny, systematický, a minori ad maius, teleologický a teleologická redukcia.

12. Sťažovateľ konštante počas celého konania namietal neaplikovateľnosť záverov

uvedených v rozhodnutí Súdneho dvora a najvyššieho súdu z dôvodu, že závery vo veci C-

22/12 Haasová sa týkali výkladu čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972

o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto

zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983

o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej smernicou

Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a čl. 1 ods. 1 tretej smernice

Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov

týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel.

13. Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Hassová sa v žiadnom zo svojich bodov

nevenovalo vnútroštátnej úprave vo vzťahu k účinkom oddlženia na náhradu nemajetkovej

ujmy. Ako však z odsekov 37 až 40 napadnutého uznesenia vyplýva, exekučný súd svoje

rozhodnutie založil najmä na extenzívnom výklade § 166c ods. 1 písm. d) zákona

o konkurze a reštrukturalizácii, čím sa dopustil arbitrárnosti.

14. Sťažovateľ je presvedčený, že vzhľadom na špecifickosť vzniknutej situácie bolo

povinnosťou exekučného súdu pri svojom rozhodovaní vziať do úvahy nielen účel

exekučného konania, ale hlavne účel konania o oddlžení. Ak exekučný súd odmietol

pri extenzívnom výklade § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii

vyvažovať protichodné záujmy sťažovateľa ako povinného a pozostalých ako oprávnených,

je logicky vylúčené, aby pri extenzívnom výklade § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze

a reštrukturalizácii zároveň rešpektoval účel tohto zákona, keďže záujem sťažovateľa je

totožný s jeho účelom.

15. Právny názor exekučného súdu považuje sťažovateľ za ďalší trest, pretože mu

znemožňuje dostať sa z dlhovej pasce, aj keď celý svoj majetok už dobrovoľne odovzdal

veriteľom v rámci konkurzu.

16. Sťažovateľ pokladá za relevantné, že náhrada nemajetkovej ujmy vznikla

v súvislosti s nedbanlivostným trestným činom. Význam tejto skutočnosti vyplýva priamo

z § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý pokladá

za nedotknuteľné dva druhy pohľadávok zodpovednosti za škodu:

a) škodu spôsobenú na zdraví (bez ohľadu na zavinenie) alebo

b) akúkoľvek škodu spôsobenú úmyselným konaním vrátane príslušenstva takejto

pohľadávky.

17. Z § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii je podľa názoru

sťažovateľa zjavné, že samotný zákonodarca sa rozhodol rozšíriť rozsah povahy

nedotknuteľných pohľadávok zodpovednosti za škody tak, aby pokrývali akúkoľvek

úmyselne spôsobenú škodu a následne len škodu na zdraví, a to aj z nedbanlivosti. Súd však

použil extenzívny výklad § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii

v časti pred spojkou „alebo“ bez toho, aby vzal ohľad na celé znenie § 166c ods. 1 písm. d)

zákona o konkurze a reštrukturalizácii a jeho účel. Z celého znenia § 166c ods. 1 písm. d)

zákona o konkurze a reštrukturalizácii je pritom celkom zjavný účel neposkytnúť výhodu

konkurzu dlžníkom, ktorí sú zodpovední za akékoľvek záväzky voči veriteľom spôsobené

úmyselným konaním dlžníka. To však nie je prípad sťažovateľa.

18. Extenzívny výklad § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii

exekučným súdom nie je podľa názoru sťažovateľa správny aj preto, lebo je vo svojej

podstate logickou negáciou § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii

za spojkou „alebo“. Inak povedané, podľa výkladu § 166c ods. 1 písm. d) zákona

o konkurze a reštrukturalizácii exekučným súdom „pohľadávka zo zodpovednosti za škodu

spôsobenú na zdraví“ pokrýva vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy akékoľvek

zavinenie dlžníka, avšak otázka zavinenia je pre účely § 166c ods. 1 písm. d) zákona

o konkurze a reštrukturalizácii relevantná najmä z toho pohľadu, že do „koša“

nedotknuteľných pohľadávok spadajú akékoľvek záväzky dlžníka spôsobené úmyselne.

19. Podľa sťažovateľa pokiaľ máme hľadať úmysel zákonodarcu vyjadrený v § 166c

ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, tak ním má byť ochrana pohľadávok

veriteľov spôsobených úmyselným konaním dlžníka a limitovanie nedotknuteľnosti

pohľadávok len na pohľadávky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví. Sťažovateľ

preto poukazuje na to, že účelom zákonodarcu bolo § 166c ods. 1 písm. d) zákona

o konkurze a reštrukturalizácii pred spojkou „alebo“ poskytnúť ochranu len pohľadávkam

zo zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví, a nie aj náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej nedbanlivostným konaním.

20. Sťažovateľ v tejto súvislosti pokladá za dôležité aj to, že výška náhrady škody je

v súlade s limitovaná právnymi normami. Výška náhrady

nemajetkovej ujmy je limitovaná len úvahou súdu a výškou žalovanej sumy.

21. Zásah do práva na spravodlivý proces podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva podľa sťažovateľa

v arbitrárnom výklade právnej normy uvedenej v § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. Zásah do práva vlastniť majetok podľa spočíva

v tom, že napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. júna 2020 a vzhľadom na túto

skutočnosť exekútorovi nič nebráni v tom, aby pristúpil k samotnému výkonu exekúcie

na majetok sťažovateľa. Ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti je majetok sťažovateľ

blokovaný v rámci exekučného konania.

22. Sťažovateľ súčasne podal návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

z dôvodu, že mu „hrozí neporovnateľne väčšia ujma vykonaním exekúcie v dôsledku

existencie napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa

na zastavenie exekúcie, ako hrozí pozostalým ako oprávneným z exekučného titulu tým, že

bude odložená vykonateľnosť napadnutého uznesenia. Sťažovateľ už žiaden majetok nemá,

keďže jeho majetok bol speňažený v rámci konkurzného konania. Jediný sťažovateľov

majetok je jeho príjem z pracovného pomeru, kde exekútor v súlade s § 66 ods. 1

Exekučného poriadku vydal príkaz na začatie exekúcie. Vyplatenie zrazených súm

oprávneným by znamenalo ťažko reparovateľnú ujmu na strane sťažovateľa.“.

23. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho ústavnej

sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením okresného súdu, predmetné rozhodnutie zrušil a vrátil vec okresnému súdu

na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

24. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

25. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

26. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

27. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

28. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv

zaručených a dohovorom uznesením okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jeho

návrh na zastavenie exekúcie. V rámci svojej argumentácie dôvodí arbitrárnosťou uznesenia

okresného súdu, ktorú vidí v extenzívnom výklade § 166c ods. 1 písm. d) zákona

o konkurze a reštrukturalizácii, ktorým sa okresný súd odchýlil od znenia tohto ustanovenia

v takom rozsahu, že zásadne poprel jeho účel a význam. Sťažovateľ tiež považuje

za nesprávnu aplikáciu rozhodnutí Súdneho dvora a najvyššieho súdu, ktoré tvorili právny

základ pre napadnuté rozhodnutie. Podstatou exekučného konania je podľa sťažovateľa

vyriešenie právnej otázky, či pohľadávka pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch podľa priznaná exekučným titulom sa stáva

oddlžením podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevymáhateľnou.

29. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

30. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

31. V zmysle uvedených záverov uznesenia sa ústavný súd pri posúdení uznesenia

okresného súdu sústredil na posúdenie otázky, či sa okresný súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa, ktorú v konaní o svojej právnej veci uplatňoval v rámci podanej

sťažnosti, vysporiadal adekvátne a preskúmateľne, či má okresným súdom zvolená

interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter

a či odôvodnenie právnych záverov, ktoré okresný súd v predmetnom rozhodnutí

formuloval, zodpovedá požiadavkám kvalitného odôvodnenia súdnych rozhodnutí.

32. Opierajúc sa o uvedené východiská, posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť

sťažovateľa, pričom sa oboznámil s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia

okresného súdu, ako aj s relevantnou právnou úpravou, ktorá bola v právnej veci

sťažovateľa aplikovaná.

33. Podľa § 166 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii každý platobne

neschopný dlžník, ktorý je fyzickou osobou, je oprávnený domáhať sa oddlženia konkurzom

alebo splátkovým kalendárom podľa tejto časti zákona, a to bez ohľadu na to, či má záväzky

z podnikateľskej činnosti.

Podľa § 166c ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii oddlžením sú nedotknuté

tieto pohľadávky:

a) pohľadávka veriteľa – fyzickej osoby, ktorú nenadobudol postúpením, prevodom

alebo prechodom s výnimkou dedenia, ak takáto pohľadávka nebola prihlásená v konkurze

z dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz;

ustanovenie § 166b ods. 1 písm. a) a b) tým nie je dotknuté,

b) pohľadávka z právnej pomoci poskytnutej dlžníkovi Centrom právnej pomoci

v súvislosti s konaním o oddlžení,

c) zabezpečená pohľadávka v rozsahu, v ktorom je krytá hodnotou predmetu

zabezpečovacieho práva; ustanovenie § 166b ods. 1 písm. a) a b) tým nie je dotknuté,

d) pohľadávka zo zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví alebo spôsobenú

úmyselným konaním vrátane príslušenstva takejto pohľadávky,

e) pohľadávka dieťaťa na výživné vrátane príslušenstva takejto pohľadávky,

f) pracovnoprávne nároky voči dlžníkovi,

g) peňažný trest podľa ,

h) nepeňažná pohľadávka.

Podľa § 166e ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii o oddlžení rozhodne súd

v uznesení o vyhlásení konkurzu alebo v uznesení o určení splátkového kalendára tak,

že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo

splátkovým kalendárom (§ 166a) v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze alebo

splátkovým kalendárom. V uznesení súd uvedie znenia zákonných ustanovení, ktoré

upravujú, o ktoré dlhy ide.

Podľa § 166e ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii oddlžením

sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom

(§ 166a), bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi

nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov.

Podľa § 166e ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii na nevymáhateľnosť

pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci

je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná

(§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania

pohľadávky.

Podľa § 167e ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak bol vyhlásený konkurz,

súd bez zbytočného odkladu zastaví konanie, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže

byť uspokojená iba v konkurze (§166a) alebo sa považuje za nevymáhateľnú (§ 166b).

Podľa § 167f ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii na majetok podliehajúci

konkurzu nemožno počas konkurzu začať ani viesť exekučné konanie alebo obdobné

vykonávacie konanie.

Podľa § 167f ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak bol vyhlásený konkurz,

ide o dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení konania, v ktorom

sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo sa považuje

za nevymáhateľnú.

34. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorým bol návrh sťažovateľa

na zastavenie exekúcie právoplatne zamietnutý, vyplýva, že okresný súd na skutkové

okolnosti právnej veci sťažovateľa aplikoval právnu úpravu, ktorú aj podrobne

interpretoval. Sťažovateľovi boli v kontexte jeho sťažnostnej argumentácie (ktorú

predniesol aj v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším súdnym

úradníkom) okresným súdom vysvetlené všetky podstatné skutočnosti.

35. V prvom rade okresný súd sťažovateľovi objasnil, že pohľadávka, ktorej sa návrh

na vykonanie exekúcie týkal, predstavovala nemajetkovú ujmu, ktorú mal sťažovateľ

spôsobiť pri dopravnej nehode, pri ktorej umrel , otec oprávnenej v 1. rade

a syn oprávnenej v 2. rade. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že okresný súd žiadnym spôsobom

nezohľadnil skutkové okolnosti vzniku vymáhanej pohľadávky, a to najmä, že jej základom

je nedbanlivostné protiprávne konanie, že oprávnené zo subjektívnych dôvodov podali

žalobu proti poisťovni sťažovateľa po uplynutí premlčacej lehoty a že majetkové pomery

sťažovateľa neumožňovali a neumožňujú úhradu vymáhanej pohľadávky, tu okresný súd

uviedol, že tieto dôvody sú v rámci exekúcie a prejednávania dôvodnosti a prípustnosti

exekúcie irelevantné. Majetkové, sociálne a zárobkové pomery sťažovateľa ako povinného

v zmysle novej právnej úpravy nie sú dôvodom na zastavenie exekúcie, otázka vážneho

zásahu exekúcie do jeho majetkovej sféry je s exekúciu vždy imanentne spojená, avšak táto

skutočnosť nie je dôvodom na nepripustenie exekúcie. Okresný súd tiež konštatoval,

že skutočnosť, že oprávnené nepodali v danej veci proti Generali poisťovni, a. s., žalobu

včas, nie je dôvodom na to, aby exekúcia nebola vedená, pretože je na žalobcoch

(oprávnených) koho budú žalovať. Exekučný súd môže len rešpektovať právoplatný

rozsudok a tento exekučne realizovať.

35.1 Podľa okresného súdu bola tiež otázka skutkových okolností a nedbanlivostného

konania sťažovateľa v danom prípade irelevantná s výnimkou tej stránky nedbanlivosti,

ktorá sa týka právneho výkladu § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že súd nedostatočným spôsobom pristúpil

k vyváženiu protichodným záujmov, keď nezohľadnil záujem povinného na oddlžení

vychádzajúci z účelu oddlženia, ale preferoval len záujmy veriteľov, čoho dôsledkom je

uväznenie povinného v dlhovej pasci a opakujúci sa úpadok povinného, túto námietku

sťažovateľa okresný súd tiež odmietol, konštatujúc, že nie je jeho úlohou súdu vyvažovať

protichodné záujmy účastníkov exekúcie, ale skúmať, či sú dané úplne alebo v časti dôvody,

pre ktoré je neprípustné pokračovať v exekúcii. Ak je na majetok povinného vyhlásený

konkurz, exekučné konania v zásade „ustupujú“ pred konkurzom a spravidla sa prerušujú,

resp. zastavujú v závislosti na tej-ktorej právnej úprave. Existencia vyhláseného konkurzu je

prekážkou pre začatie, ako aj pre pokračovanie exekúcie, teda účel exekúcie ustupuje účelu

konkurzu. Pokiaľ však stanovil novú formu

konkurzu pre fyzické osoby, t. j. oddlženie podľa štvrtej časti zákona o konkurze

a reštrukturalizácii a súčasne stanovil v § 166c zákona o konkurze a reštrukturalizácii tzv.

nedotknuté pohľadávky, určil tiež, že v prípade týchto nárokov so zreteľom na ich charakter

sa účel exekúcie môže naplniť napriek vyhlásenému konkurzu. V takom prípade exekučný

súd posúdi iba to, či uvedený nárok zodpovedá právnej úprave § 166c zákona o konkurze

a reštrukturalizácii alebo nie, a následne umožní, resp. neumožní priebeh exekúcie.

O vyvažovaní záujmov účastníkov exekúcie nemožno v žiadnom prípade hovoriť.

35.2 Pokiaľ povinný namietal výklad § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze

a reštrukturalizácii aplikovaný okresným súdom, pri ktorom tento nepostupoval v intenciách

ustálenej súdnej praxe, nezohľadnil účel oddlženia fyzických osôb podľa zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, použil izolovaný výklad odtrhnutý od kontextu účelu zákona,

ani v tomto prípade exekučný súd jeho námietke neprisvedčil. Okresný súd, poukazujúc

na charakter tejto formy konkurzu, ako aj charakter samotných pohľadávok uvedených

v § 166c zákona o konkurze a reštrukturalizácii, uviedol, že tieto musia byť splnené. Medzi

tieto nároky patria aj nároky zodpovednosti za škodu na zdraví (ergo akejkoľvek

zodpovednosti, t. j. objektívnej, subjektívnej, spôsobenej úmyselným konaním, resp.

nedbanlivostným konaním), ako aj zodpovednosti na iných predmetoch právnych vzťahov

spôsobenej úmyselným konaním. Existencia judikovaného nároku zo škody na zdraví, resp.

na majetku spôsobeného úmyselným konaním teda nebude brániť začatiu ani pokračovaniu

exekúcie, hoci povinný bol konkurzným súdom oddlžený. Okresný súd použil extenzívny

výklad § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii a pod uvedené

ustanovenie subsumoval i nemajetkové ujmy, ktoré utrpeli blízke osoby tým, že konaním

sťažovateľa ako povinného bez ohľadu na to či úmyselným, resp. neúmyselným prišli

o svoju najbližšiu osobu.

35.3 Podľa názoru okresného súdu „ponechanie vyhasnutia ľudského života iba

trestnej sankcii bez toho, aby boli možné aj akékoľvek efektívne občianskoprávne nástroje

pozostalých voči škodcovi, by bolo v rozpore so základným dôvodom existencie právneho

poriadku a to efektívneho usporiadania medziľudských vzťahov. Prijatím záveru, že

oddlžením fyzickej osoby strácajú pozostalí súdom priznané nároky, robia z uvedených

rozhodnutí iba právo iluzórne.. Bolo by absurdné, ak by zákonodarca pri formulovaní

§ 166c ods. 1 písm. d) ZoKR väčšmi chránil zdravie či majetok osôb, ako hodnotu života,

ktorá je základom a predpokladom akéhokoľvek právneho uvažovania. Ak teda oddlženie

nemá vplyv na nároky vzniknuté konaním, resp. opomenutím povinného, ktorým bolo

zasiahnuté do zdravia, majetku inej osôb, výživy dieťaťa alebo obživy človeka a jeho práva

na spravodlivú mzdy, tak o to viac musia byť chránené práva tretích osôb pred účinkami

oddlženia, ak sa zasiahlo do života iného nezvratným spôsobom.“.

35.4 Aplikujúc základný ústavný princíp proporcionality, okresný súd dospel

k záveru, že právo sťažovateľa byť bez dlhu s ťaživými následkami sa ani zďaleka

nepribližuje k právu najbližších pozostalých na efektívne odškodnenie pri strate milovanej

osoby.

35.5 Napokon okresný súd ako irelevantnú posúdil skutočnosť, či v danej veci majú

byť alebo nemajú byť aplikované závery rozhodnutia Súdneho dvora z 24. októbra 2013

vo veci C-22/12 Haasová, ako aj právna veta rozsudku najvyššieho súdu zverejneného

pod č. R 61/2018, čo sťažovateľ opakovane namietal. Aj bez použitia citovaných rozhodnutí

je podľa okresného súdu nárok priznaný exekučným titulom so zreteľom na vyhlásené

oddlženie sťažovateľa stále nedotknutou pohľadávkou. V tejto súvislosti okresný súd

uviedol, že nemožno vylúčiť možnosť, aby sa súd pri prejednávaní určitej veci inšpiroval

určitým rozhodnutím, najmä ak abstrahovaním právnych záverov „judikátu“ sú získané

všeobecnejšie závery, ktoré sú aplikovateľné i na prejednávaný prípad.

36. Nemajetková ujma je ujma na hodnotách, ktoré nepatria do majetkovej sféry, teda

ujma na živote, zdraví, súkromí, prejavoch osobnej povahy. V právnej veci sťažovateľa, ako

sám v ústavnej sťažnosti uviedol, zostala sporná otázka interpretácie pojmu „škoda

na zdraví“ v zmysle § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

do ktorého okresný súd, aplikujúc extenzívny výklad inšpirovaný judikatúrou Súdneho

dvora a najvyššieho súdu, zahrnul aj pojem nemajetková ujma, čím sa vymáhaná

pohľadávka pozostalých proti sťažovateľovi stala nedotknutou oddlžením v rámci konkurzu

na majetok sťažovateľa. Ústavný súd konštatuje, že prístup okresného (exekučného) súdu

v konkrétnych okolnostiach danej veci považuje za súladný so zásadou účinnej ochrany

základných práv. Náhrada nemajetkovej ujmy pozostalým v dôsledku smrti blízkej osoby

spôsobenej pri dopravnej nehode bez ohľadu na zavinenie, ktorú okresný súd subsumoval

pod pojem „škoda na zdraví“, nemôže byť podľa názoru ústavného súdu chránená menej

efektívne ako samotná škoda na zdraví, keďže ide o najzávažnejší následok zásahu do práv

pozostalých. Okresný súd založil napadnuté rozhodnutie na korelácii princípu ochrany

legálne nadobudnutých práv neuspokojených veriteľov, princípu právnej istoty, ako aj

na požiadavke spravodlivosti vo vzťahoch dlžníka (povinného) a veriteľov (oprávnených),

čím sa ústavne konformných spôsobom vyrovnal s podstatnými námietkami sťažovateľa.

To sa obsahovo týka oboch dotknutých, právne relevantných rovín, teda jednak zahrnutia

do výnimky z oddlženia adekvátnym extenzívnym výkladom nielen náhrady škody, ale aj

náhrady nemajetkovej ujmy s rovnakým skutkovým podkladom (nárok vyvolaný totožným

deliktuálnym konaním páchateľa) a jednak zahrnutia (podľa výkladového argumentu

„a minori ad maius“) pod pojem „škoda na zdraví“ aj následok usmrtenia osoby (m. m.

).

37. Ústavný súd sa tak domnieva, že vyhodnotenie skutkových okolností a právne

posúdenie v právnej veci sťažovateľa bolo zo strany okresného súdu dostatočne a náležite

vysvetlené, je podložené interpretáciou aplikovanej právnej úpravy a logickou

argumentáciou predstavujúcou oporu prijatých právnych záverov, ktorá podľa názoru

ústavného súdu nepopiera obsah a zmysel aplikovanej právnej úpravy. V žiadnom prípade

tak nemožno predmetné rozhodnutie okresného súdu hodnotiť ako svojvoľné

a neodôvodnené.

38. Vychádzajúc z uvedených záverov, posúdil ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g)

odmietol.

39. K namietanému porušeniu práva vlastniť majetok podľa je

potrebné uviesť, že sťažovateľ namietal porušenie tohto práva v nadväznosti na namietané

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu základného

práva podľa , ako ani k porušeniu práva podľa dohovoru, je

zjavné, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto označeného práva. Ústavný súd preto aj

v tejto časti ústavnú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

40. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších návrhoch sťažovateľa vrátane návrhu uvedeného v bode 22 v uvedenej veci

stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu