Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 503/2020
PDF · 507.51 KB
No categories available
IV. ÚS 503/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Martinom Friedrichom, Floriánska 19, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 43 Ek 157/2017
z 15. júna 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Martinom
Friedrichom, Floriánska 19, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
43 Ek 157/2017 z 15. júna 2020 .
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spôsobil dopravnú
nehodu, pri ktorej zahynul . Rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k.
2 T 5/2011-138 z 3. augusta 2011 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu
usmrtenia z nedbanlivosti v zmysle § 149 ods. 4 Trestného zákona, za čo bol odsúdený
na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu
18 mesiacov.
3. Pozostalí po zosnulom podali 4. júla 2012 na Okresnom súde Košice-okolie proti
sťažovateľovi žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 60 000 eur. Konanie
bolo vedené pod sp. zn. 7 C 117/2012. Pozostalí podali 10. septembra 2014 návrh na zmenu
žaloby, v zmysle ktorej sa žalovaným v 2. rade stala Generali poisťovňa, a. s., v ktorej mal
sťažovateľ uzavreté povinné zmluvné poistenie. Rozsudkom č. k. 7 C 117/2012-315
z 2. decembra 2015 Okresný súd Košice-okolie rozhodol tak, že pozostalej v 1. rade
priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur a pozostalej
v 2. rade priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13 600 eur, žalobu
proti Generali poisťovni, a. s., zamietol z dôvodu premlčania. O odvolaní proti rozsudku
súdu prvej inštancie rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 5 Co 496/2016
zo 4. apríla 2017, a to tak, že tento rozsudok potvrdil.
4. Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že 1. marca 2017 nadobudol účinnosť
zákon č. 377/2016 Z. z., ktorým došlo k novelizácii zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), v zmysle ktorého došlo k podstatnej
reforme oddlženia fyzických osôb (§ 166 a nasl. zákona o konkurze a reštrukturalizácii).
5. Okresný súd 28. júna 2017 v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
147 Ex 217/17 vydal poverenie na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného
proti sťažovateľovi ako povinnému o vymoženie sumy 1 500 eur s príslušenstvom.
Z dôvodu nedostatku majetku, ktorý by postačoval na úhradu vymáhanej sumy v danom
exekučnom konaní, ako aj na úhradu súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy proti
pozostalým, podal sťažovateľ 25. augusta 2017 žiadosť Centru právnej pomoci o začatie
konania o povolenie oddlženia.
6. Uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 OdK 140/2017 z 30. novembra
2017 bol vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľa, sťažovateľ bol zbavený všetkých
dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené
v konkurze, a ustanovil mu správcu.
7. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Ek 157/2017 vydal poverenie
na vykonanie exekúcie v prospech oboch pozostalých 7. decembra 2017. Pozostalá v 1. rade
si prihláškou pohľadávky z 19. januára 2018 prihlásila v konkurze na majetok sťažovateľa
pohľadávku vo výške 19 000 eur, pozostalá v 2. rade prihlásila pohľadávku vo výške
13 100 eur, pretože sťažovateľ dobrovoľne uhradil pozostalým sumu 1 500 eur.
8. Konkurzný správca sťažovateľa v Obchodnom vestníku z 25. júla 2018 v čiastke
OV 142/2018 zverejnil návrh konečného rozvrhu výťažku zo všeobecnej podstaty, z ktorého
vyplýva, že pozostalej v 1. rade má byť vyplatená suma 911,23 eur a pozostalej v 2. rade
suma 628,27 eur. Konkurzný správca sťažovateľa zverejnením v Obchodnom vestníku
z 28. augusta 2018 v čiastke 166/2018 oznámil zrušenie konkurzu na majetok sťažovateľa
z dôvodu, že došlo k splneniu rozvrhu výťažku. V rámci konania o oddlžení tak došlo
k speňaženiu všetkého majetku sťažovateľa a k čiastočnému uspokojeniu pohľadávok oboch
pozostalých.
9. Návrhom doručeným súdnemu exekútorovi 29. apríla 2019 sťažovateľ ako
povinný navrhol zastavenie exekučného konania vedeného pod sp. zn. 43 Ek 157/2017
s poukazom na § 166e ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v spojení s § 61k ods. 1
písm. d) Exekučného poriadku. Okresný súd uznesením sp. zn. 43 Ek 157/2017
zo 14. augusta 2019 rozhodol tak, že návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol.
Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorej sudca uznesením sp. zn.
43 Ek 157/2017 z 27. januára 2020 vyhovel a uznesenie zo 14. augusta 2019 vo výroku II
o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie zrušil.
10. Uznesením sp. zn. 43 Ek 157/2017 z 26. februára 2020 exekučný súd opätovne
zamietol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ
podal sťažnosť, o ktorej sudca rozhodol napadnutým uznesením tak, že návrh sťažovateľa
na zastavenie exekúcie právoplatne zamietol.
11. Okresný súd všetky svoje rozhodnutia v exekučnej veci sťažovateľa založil
na extenzívnom výklade § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
pričom podľa jeho právneho názoru za pohľadávky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú
na zdraví treba považovať aj pohľadávky priznané súdom v konaní o náhradu nemajetkovej
ujmy. Uvedený názor oprel okresný súd o rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej
len „Súdny dvor“) vo veci C-22/12 Haasová, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zverejneného v zbierke pod č. R 61/2018 (ods. 41 a 42
uznesenia sp. zn. 43 Ek 157/2017 z 15. júna 2020) a päť druhov výkladových metód právnej
normy: extenzívny, systematický, a minori ad maius, teleologický a teleologická redukcia.
12. Sťažovateľ konštante počas celého konania namietal neaplikovateľnosť záverov
uvedených v rozhodnutí Súdneho dvora a najvyššieho súdu z dôvodu, že závery vo veci C-
22/12 Haasová sa týkali výkladu čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a čl. 1 ods. 1 tretej smernice
Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel.
13. Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Hassová sa v žiadnom zo svojich bodov
nevenovalo vnútroštátnej úprave vo vzťahu k účinkom oddlženia na náhradu nemajetkovej
ujmy. Ako však z odsekov 37 až 40 napadnutého uznesenia vyplýva, exekučný súd svoje
rozhodnutie založil najmä na extenzívnom výklade § 166c ods. 1 písm. d) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, čím sa dopustil arbitrárnosti.
14. Sťažovateľ je presvedčený, že vzhľadom na špecifickosť vzniknutej situácie bolo
povinnosťou exekučného súdu pri svojom rozhodovaní vziať do úvahy nielen účel
exekučného konania, ale hlavne účel konania o oddlžení. Ak exekučný súd odmietol
pri extenzívnom výklade § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii
vyvažovať protichodné záujmy sťažovateľa ako povinného a pozostalých ako oprávnených,
je logicky vylúčené, aby pri extenzívnom výklade § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze
a reštrukturalizácii zároveň rešpektoval účel tohto zákona, keďže záujem sťažovateľa je
totožný s jeho účelom.
15. Právny názor exekučného súdu považuje sťažovateľ za ďalší trest, pretože mu
znemožňuje dostať sa z dlhovej pasce, aj keď celý svoj majetok už dobrovoľne odovzdal
veriteľom v rámci konkurzu.
16. Sťažovateľ pokladá za relevantné, že náhrada nemajetkovej ujmy vznikla
v súvislosti s nedbanlivostným trestným činom. Význam tejto skutočnosti vyplýva priamo
z § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý pokladá
za nedotknuteľné dva druhy pohľadávok zodpovednosti za škodu:
a) škodu spôsobenú na zdraví (bez ohľadu na zavinenie) alebo
b) akúkoľvek škodu spôsobenú úmyselným konaním vrátane príslušenstva takejto
pohľadávky.
17. Z § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii je podľa názoru
sťažovateľa zjavné, že samotný zákonodarca sa rozhodol rozšíriť rozsah povahy
nedotknuteľných pohľadávok zodpovednosti za škody tak, aby pokrývali akúkoľvek
úmyselne spôsobenú škodu a následne len škodu na zdraví, a to aj z nedbanlivosti. Súd však
použil extenzívny výklad § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii
v časti pred spojkou „alebo“ bez toho, aby vzal ohľad na celé znenie § 166c ods. 1 písm. d)
zákona o konkurze a reštrukturalizácii a jeho účel. Z celého znenia § 166c ods. 1 písm. d)
zákona o konkurze a reštrukturalizácii je pritom celkom zjavný účel neposkytnúť výhodu
konkurzu dlžníkom, ktorí sú zodpovední za akékoľvek záväzky voči veriteľom spôsobené
úmyselným konaním dlžníka. To však nie je prípad sťažovateľa.
18. Extenzívny výklad § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii
exekučným súdom nie je podľa názoru sťažovateľa správny aj preto, lebo je vo svojej
podstate logickou negáciou § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii
za spojkou „alebo“. Inak povedané, podľa výkladu § 166c ods. 1 písm. d) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii exekučným súdom „pohľadávka zo zodpovednosti za škodu
spôsobenú na zdraví“ pokrýva vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy akékoľvek
zavinenie dlžníka, avšak otázka zavinenia je pre účely § 166c ods. 1 písm. d) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii relevantná najmä z toho pohľadu, že do „koša“
nedotknuteľných pohľadávok spadajú akékoľvek záväzky dlžníka spôsobené úmyselne.
19. Podľa sťažovateľa pokiaľ máme hľadať úmysel zákonodarcu vyjadrený v § 166c
ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, tak ním má byť ochrana pohľadávok
veriteľov spôsobených úmyselným konaním dlžníka a limitovanie nedotknuteľnosti
pohľadávok len na pohľadávky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví. Sťažovateľ
preto poukazuje na to, že účelom zákonodarcu bolo § 166c ods. 1 písm. d) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii pred spojkou „alebo“ poskytnúť ochranu len pohľadávkam
zo zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví, a nie aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej nedbanlivostným konaním.
20. Sťažovateľ v tejto súvislosti pokladá za dôležité aj to, že výška náhrady škody je
v súlade s § 444 Občianskeho zákonníka limitovaná právnymi normami. Výška náhrady
nemajetkovej ujmy je limitovaná len úvahou súdu a výškou žalovanej sumy.
21. Zásah do práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva podľa sťažovateľa
v arbitrárnom výklade právnej normy uvedenej v § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze
a reštrukturalizácii. Zásah do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. júna 2020 a vzhľadom na túto
skutočnosť exekútorovi nič nebráni v tom, aby pristúpil k samotnému výkonu exekúcie
na majetok sťažovateľa. Ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti je majetok sťažovateľ
blokovaný v rámci exekučného konania.
22. Sťažovateľ súčasne podal návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
z dôvodu, že mu „hrozí neporovnateľne väčšia ujma vykonaním exekúcie v dôsledku
existencie napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa
na zastavenie exekúcie, ako hrozí pozostalým ako oprávneným z exekučného titulu tým, že
bude odložená vykonateľnosť napadnutého uznesenia. Sťažovateľ už žiaden majetok nemá,
keďže jeho majetok bol speňažený v rámci konkurzného konania. Jediný sťažovateľov
majetok je jeho príjem z pracovného pomeru, kde exekútor v súlade s § 66 ods. 1
Exekučného poriadku vydal príkaz na začatie exekúcie. Vyplatenie zrazených súm
oprávneným by znamenalo ťažko reparovateľnú ujmu na strane sťažovateľa.“.
23. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho ústavnej
sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením okresného súdu, predmetné rozhodnutie zrušil a vrátil vec okresnému súdu
na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
24. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
25. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
26. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
27. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
28. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv
zaručených ústavou a dohovorom uznesením okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jeho
návrh na zastavenie exekúcie. V rámci svojej argumentácie dôvodí arbitrárnosťou uznesenia
okresného súdu, ktorú vidí v extenzívnom výklade § 166c ods. 1 písm. d) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, ktorým sa okresný súd odchýlil od znenia tohto ustanovenia
v takom rozsahu, že zásadne poprel jeho účel a význam. Sťažovateľ tiež považuje
za nesprávnu aplikáciu rozhodnutí Súdneho dvora a najvyššieho súdu, ktoré tvorili právny
základ pre napadnuté rozhodnutie. Podstatou exekučného konania je podľa sťažovateľa
vyriešenie právnej otázky, či pohľadávka pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 15 Občianskeho zákonníka priznaná exekučným titulom sa stáva
oddlžením podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevymáhateľnou.
29. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
30. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
31. V zmysle uvedených záverov uznesenia sa ústavný súd pri posúdení uznesenia
okresného súdu sústredil na posúdenie otázky, či sa okresný súd s právne relevantnou
argumentáciou sťažovateľa, ktorú v konaní o svojej právnej veci uplatňoval v rámci podanej
sťažnosti, vysporiadal adekvátne a preskúmateľne, či má okresným súdom zvolená
interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter
a či odôvodnenie právnych záverov, ktoré okresný súd v predmetnom rozhodnutí
formuloval, zodpovedá požiadavkám kvalitného odôvodnenia súdnych rozhodnutí.
32. Opierajúc sa o uvedené východiská, posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť
sťažovateľa, pričom sa oboznámil s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia
okresného súdu, ako aj s relevantnou právnou úpravou, ktorá bola v právnej veci
sťažovateľa aplikovaná.
33. Podľa § 166 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii každý platobne
neschopný dlžník, ktorý je fyzickou osobou, je oprávnený domáhať sa oddlženia konkurzom
alebo splátkovým kalendárom podľa tejto časti zákona, a to bez ohľadu na to, či má záväzky
z podnikateľskej činnosti.
Podľa § 166c ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii oddlžením sú nedotknuté
tieto pohľadávky:
a) pohľadávka veriteľa – fyzickej osoby, ktorú nenadobudol postúpením, prevodom
alebo prechodom s výnimkou dedenia, ak takáto pohľadávka nebola prihlásená v konkurze
z dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz;
ustanovenie § 166b ods. 1 písm. a) a b) tým nie je dotknuté,
b) pohľadávka z právnej pomoci poskytnutej dlžníkovi Centrom právnej pomoci
v súvislosti s konaním o oddlžení,
c) zabezpečená pohľadávka v rozsahu, v ktorom je krytá hodnotou predmetu
zabezpečovacieho práva; ustanovenie § 166b ods. 1 písm. a) a b) tým nie je dotknuté,
d) pohľadávka zo zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví alebo spôsobenú
úmyselným konaním vrátane príslušenstva takejto pohľadávky,
e) pohľadávka dieťaťa na výživné vrátane príslušenstva takejto pohľadávky,
f) pracovnoprávne nároky voči dlžníkovi,
g) peňažný trest podľa Trestného zákona,
h) nepeňažná pohľadávka.
Podľa § 166e ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii o oddlžení rozhodne súd
v uznesení o vyhlásení konkurzu alebo v uznesení o určení splátkového kalendára tak,
že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo
splátkovým kalendárom (§ 166a) v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze alebo
splátkovým kalendárom. V uznesení súd uvedie znenia zákonných ustanovení, ktoré
upravujú, o ktoré dlhy ide.
Podľa § 166e ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii oddlžením
sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom
(§ 166a), bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi
nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov.
Podľa § 166e ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii na nevymáhateľnosť
pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci
je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná
(§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania
pohľadávky.
Podľa § 167e ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak bol vyhlásený konkurz,
súd bez zbytočného odkladu zastaví konanie, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže
byť uspokojená iba v konkurze (§166a) alebo sa považuje za nevymáhateľnú (§ 166b).
Podľa § 167f ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii na majetok podliehajúci
konkurzu nemožno počas konkurzu začať ani viesť exekučné konanie alebo obdobné
vykonávacie konanie.
Podľa § 167f ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak bol vyhlásený konkurz,
ide o dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení konania, v ktorom
sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo sa považuje
za nevymáhateľnú.
34. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorým bol návrh sťažovateľa
na zastavenie exekúcie právoplatne zamietnutý, vyplýva, že okresný súd na skutkové
okolnosti právnej veci sťažovateľa aplikoval právnu úpravu, ktorú aj podrobne
interpretoval. Sťažovateľovi boli v kontexte jeho sťažnostnej argumentácie (ktorú
predniesol aj v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším súdnym
úradníkom) okresným súdom vysvetlené všetky podstatné skutočnosti.
35. V prvom rade okresný súd sťažovateľovi objasnil, že pohľadávka, ktorej sa návrh
na vykonanie exekúcie týkal, predstavovala nemajetkovú ujmu, ktorú mal sťažovateľ
spôsobiť pri dopravnej nehode, pri ktorej umrel , otec oprávnenej v 1. rade
a syn oprávnenej v 2. rade. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že okresný súd žiadnym spôsobom
nezohľadnil skutkové okolnosti vzniku vymáhanej pohľadávky, a to najmä, že jej základom
je nedbanlivostné protiprávne konanie, že oprávnené zo subjektívnych dôvodov podali
žalobu proti poisťovni sťažovateľa po uplynutí premlčacej lehoty a že majetkové pomery
sťažovateľa neumožňovali a neumožňujú úhradu vymáhanej pohľadávky, tu okresný súd
uviedol, že tieto dôvody sú v rámci exekúcie a prejednávania dôvodnosti a prípustnosti
exekúcie irelevantné. Majetkové, sociálne a zárobkové pomery sťažovateľa ako povinného
v zmysle novej právnej úpravy nie sú dôvodom na zastavenie exekúcie, otázka vážneho
zásahu exekúcie do jeho majetkovej sféry je s exekúciu vždy imanentne spojená, avšak táto
skutočnosť nie je dôvodom na nepripustenie exekúcie. Okresný súd tiež konštatoval,
že skutočnosť, že oprávnené nepodali v danej veci proti Generali poisťovni, a. s., žalobu
včas, nie je dôvodom na to, aby exekúcia nebola vedená, pretože je na žalobcoch
(oprávnených) koho budú žalovať. Exekučný súd môže len rešpektovať právoplatný
rozsudok a tento exekučne realizovať.
35.1 Podľa okresného súdu bola tiež otázka skutkových okolností a nedbanlivostného
konania sťažovateľa v danom prípade irelevantná s výnimkou tej stránky nedbanlivosti,
ktorá sa týka právneho výkladu § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze
a reštrukturalizácii. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že súd nedostatočným spôsobom pristúpil
k vyváženiu protichodným záujmov, keď nezohľadnil záujem povinného na oddlžení
vychádzajúci z účelu oddlženia, ale preferoval len záujmy veriteľov, čoho dôsledkom je
uväznenie povinného v dlhovej pasci a opakujúci sa úpadok povinného, túto námietku
sťažovateľa okresný súd tiež odmietol, konštatujúc, že nie je jeho úlohou súdu vyvažovať
protichodné záujmy účastníkov exekúcie, ale skúmať, či sú dané úplne alebo v časti dôvody,
pre ktoré je neprípustné pokračovať v exekúcii. Ak je na majetok povinného vyhlásený
konkurz, exekučné konania v zásade „ustupujú“ pred konkurzom a spravidla sa prerušujú,
resp. zastavujú v závislosti na tej-ktorej právnej úprave. Existencia vyhláseného konkurzu je
prekážkou pre začatie, ako aj pre pokračovanie exekúcie, teda účel exekúcie ustupuje účelu
konkurzu. Pokiaľ však zákonodarca zákonom č. 377/2016 Z. z. stanovil novú formu
konkurzu pre fyzické osoby, t. j. oddlženie podľa štvrtej časti zákona o konkurze
a reštrukturalizácii a súčasne stanovil v § 166c zákona o konkurze a reštrukturalizácii tzv.
nedotknuté pohľadávky, určil tiež, že v prípade týchto nárokov so zreteľom na ich charakter
sa účel exekúcie môže naplniť napriek vyhlásenému konkurzu. V takom prípade exekučný
súd posúdi iba to, či uvedený nárok zodpovedá právnej úprave § 166c zákona o konkurze
a reštrukturalizácii alebo nie, a následne umožní, resp. neumožní priebeh exekúcie.
O vyvažovaní záujmov účastníkov exekúcie nemožno v žiadnom prípade hovoriť.
35.2 Pokiaľ povinný namietal výklad § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze
a reštrukturalizácii aplikovaný okresným súdom, pri ktorom tento nepostupoval v intenciách
ustálenej súdnej praxe, nezohľadnil účel oddlženia fyzických osôb podľa zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, použil izolovaný výklad odtrhnutý od kontextu účelu zákona,
ani v tomto prípade exekučný súd jeho námietke neprisvedčil. Okresný súd, poukazujúc
na charakter tejto formy konkurzu, ako aj charakter samotných pohľadávok uvedených
v § 166c zákona o konkurze a reštrukturalizácii, uviedol, že tieto musia byť splnené. Medzi
tieto nároky patria aj nároky zodpovednosti za škodu na zdraví (ergo akejkoľvek
zodpovednosti, t. j. objektívnej, subjektívnej, spôsobenej úmyselným konaním, resp.
nedbanlivostným konaním), ako aj zodpovednosti na iných predmetoch právnych vzťahov
spôsobenej úmyselným konaním. Existencia judikovaného nároku zo škody na zdraví, resp.
na majetku spôsobeného úmyselným konaním teda nebude brániť začatiu ani pokračovaniu
exekúcie, hoci povinný bol konkurzným súdom oddlžený. Okresný súd použil extenzívny
výklad § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii a pod uvedené
ustanovenie subsumoval i nemajetkové ujmy, ktoré utrpeli blízke osoby tým, že konaním
sťažovateľa ako povinného bez ohľadu na to či úmyselným, resp. neúmyselným prišli
o svoju najbližšiu osobu.
35.3 Podľa názoru okresného súdu „ponechanie vyhasnutia ľudského života iba
trestnej sankcii bez toho, aby boli možné aj akékoľvek efektívne občianskoprávne nástroje
pozostalých voči škodcovi, by bolo v rozpore so základným dôvodom existencie právneho
poriadku a to efektívneho usporiadania medziľudských vzťahov. Prijatím záveru, že
oddlžením fyzickej osoby strácajú pozostalí súdom priznané nároky, robia z uvedených
rozhodnutí iba právo iluzórne.. Bolo by absurdné, ak by zákonodarca pri formulovaní
§ 166c ods. 1 písm. d) ZoKR väčšmi chránil zdravie či majetok osôb, ako hodnotu života,
ktorá je základom a predpokladom akéhokoľvek právneho uvažovania. Ak teda oddlženie
nemá vplyv na nároky vzniknuté konaním, resp. opomenutím povinného, ktorým bolo
zasiahnuté do zdravia, majetku inej osôb, výživy dieťaťa alebo obživy človeka a jeho práva
na spravodlivú mzdy, tak o to viac musia byť chránené práva tretích osôb pred účinkami
oddlženia, ak sa zasiahlo do života iného nezvratným spôsobom.“.
35.4 Aplikujúc základný ústavný princíp proporcionality, okresný súd dospel
k záveru, že právo sťažovateľa byť bez dlhu s ťaživými následkami sa ani zďaleka
nepribližuje k právu najbližších pozostalých na efektívne odškodnenie pri strate milovanej
osoby.
35.5 Napokon okresný súd ako irelevantnú posúdil skutočnosť, či v danej veci majú
byť alebo nemajú byť aplikované závery rozhodnutia Súdneho dvora z 24. októbra 2013
vo veci C-22/12 Haasová, ako aj právna veta rozsudku najvyššieho súdu zverejneného
pod č. R 61/2018, čo sťažovateľ opakovane namietal. Aj bez použitia citovaných rozhodnutí
je podľa okresného súdu nárok priznaný exekučným titulom so zreteľom na vyhlásené
oddlženie sťažovateľa stále nedotknutou pohľadávkou. V tejto súvislosti okresný súd
uviedol, že nemožno vylúčiť možnosť, aby sa súd pri prejednávaní určitej veci inšpiroval
určitým rozhodnutím, najmä ak abstrahovaním právnych záverov „judikátu“ sú získané
všeobecnejšie závery, ktoré sú aplikovateľné i na prejednávaný prípad.
36. Nemajetková ujma je ujma na hodnotách, ktoré nepatria do majetkovej sféry, teda
ujma na živote, zdraví, súkromí, prejavoch osobnej povahy. V právnej veci sťažovateľa, ako
sám v ústavnej sťažnosti uviedol, zostala sporná otázka interpretácie pojmu „škoda
na zdraví“ v zmysle § 166c ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
do ktorého okresný súd, aplikujúc extenzívny výklad inšpirovaný judikatúrou Súdneho
dvora a najvyššieho súdu, zahrnul aj pojem nemajetková ujma, čím sa vymáhaná
pohľadávka pozostalých proti sťažovateľovi stala nedotknutou oddlžením v rámci konkurzu
na majetok sťažovateľa. Ústavný súd konštatuje, že prístup okresného (exekučného) súdu
v konkrétnych okolnostiach danej veci považuje za súladný so zásadou účinnej ochrany
základných práv. Náhrada nemajetkovej ujmy pozostalým v dôsledku smrti blízkej osoby
spôsobenej pri dopravnej nehode bez ohľadu na zavinenie, ktorú okresný súd subsumoval
pod pojem „škoda na zdraví“, nemôže byť podľa názoru ústavného súdu chránená menej
efektívne ako samotná škoda na zdraví, keďže ide o najzávažnejší následok zásahu do práv
pozostalých. Okresný súd založil napadnuté rozhodnutie na korelácii princípu ochrany
legálne nadobudnutých práv neuspokojených veriteľov, princípu právnej istoty, ako aj
na požiadavke spravodlivosti vo vzťahoch dlžníka (povinného) a veriteľov (oprávnených),
čím sa ústavne konformných spôsobom vyrovnal s podstatnými námietkami sťažovateľa.
To sa obsahovo týka oboch dotknutých, právne relevantných rovín, teda jednak zahrnutia
do výnimky z oddlženia adekvátnym extenzívnym výkladom nielen náhrady škody, ale aj
náhrady nemajetkovej ujmy s rovnakým skutkovým podkladom (nárok vyvolaný totožným
deliktuálnym konaním páchateľa) a jednak zahrnutia (podľa výkladového argumentu
„a minori ad maius“) pod pojem „škoda na zdraví“ aj následok usmrtenia osoby (m. m.
37. Ústavný súd sa tak domnieva, že vyhodnotenie skutkových okolností a právne
posúdenie v právnej veci sťažovateľa bolo zo strany okresného súdu dostatočne a náležite
vysvetlené, je podložené interpretáciou aplikovanej právnej úpravy a logickou
argumentáciou predstavujúcou oporu prijatých právnych záverov, ktorá podľa názoru
ústavného súdu nepopiera obsah a zmysel aplikovanej právnej úpravy. V žiadnom prípade
tak nemožno predmetné rozhodnutie okresného súdu hodnotiť ako svojvoľné
a neodôvodnené.
38. Vychádzajúc z uvedených záverov, posúdil ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde odmietol.
39. K namietanému porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy je
potrebné uviesť, že sťažovateľ namietal porušenie tohto práva v nadväznosti na namietané
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ani k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je
zjavné, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto označeného práva. Ústavný súd preto aj
v tejto časti ústavnú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
40. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších návrhoch sťažovateľa vrátane návrhu uvedeného v bode 22 v uvedenej veci
stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu