Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 514/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

,

zastúpenej advokátkou Mgr. Zuzanou Bdžochovou, Palkovičova 16, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Skalica sp. zn. z 23. septembra 2013, rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 9. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 17. júla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra

2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 23. septembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 9. júna 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. júla

2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde sa viedlo

pod sp. zn. konanie o určenie neplatnosti právnych úkonov týkajúcich sa

zloženia a prijatia peňazí do notárskej úschovy, ktoré boli vykonané notárom a fingovaným

likvidátorom sťažovateľky, a o určenie neplatnosti notárskej zápisnice.

2.1 Napadnutým rozsudkom okresného súdu bola žaloba sťažovateľky zamietnutá.

Na základe odvolania podaného sťažovateľkou bol napadnutým rozsudkom krajského súdu

potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu. Sťažovateľka podala dovolanie, ktoré bolo

napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté.

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd a odvolací súd

neprávne aplikovali na vec ustanovenia Notárskeho poriadku, ktoré v čase namietaného

právneho úkonu neexistovali, a tak neprípustne aplikovali novšiu právnu úpravu so spätnou

účinnosťou. Sťažovateľka ďalej zopakovala námietky uplatnené v opravných prostriedkoch,

že okresný súd nariadil pojednávanie vo veci nehospodárne, že vo veci rozhodovala

vylúčená sudkyňa okresného súdu, ktorá zamietla návrh sťažovateľky na zabezpečenie

dôkazu, nevykonala navrhnutý dôkaz, neupovedomila sťažovateľku o pripojení iného spisu,

na ktorého obsah prihliadala, sťažila sťažovateľke prístup k súdu. K záverom okresného

súdu vo vzťahu k nevykonaniu dôkazu namieta, že ich vyslovil bez vykonania dôkazu.

Okresný súd vychádzal z hypotézy, ktorá nebola preukázaná a vytvoril si ju sám

bez relevantného základu a dokazovania. Pokiaľ ide o nesprávne posúdenie pasívnej vecnej

legitimácie žalovanej, to sťažovateľka namietala aj v odvolaní a dovolaní, ale ani odvolací

súd ani dovolací súd sa s námietkou nevysporiadali, preto sú ich rozhodnutia v tejto otázke

nepreskúmateľné a v rozpore s právom na súdnu ochranu. Sťažovateľka tiež tvrdí,

že skutkové zistenia okresného súdu sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Sťažovateľka

nesúhlasí so záverom odvolacieho súdu, že „... právnym úkonom nie je samotné zloženie

peňažných prostriedkov do notárskej úschovy. Ide o právnu skutočnosť, neplatnosti ktorej

by holo možné sa domáhať iba za existencie úpravy takéhoto nároku hmotným právom,

ktorá v danom prípade absentuje...“, čo namietala aj v dovolaní a dovolací súd sa s jej

námietkou nevysporiadal. Vyjadruje sa aj k platnosti právnych úkonov vykonaných

likvidátorom. Namieta, že súdy nebrali na zreteľ absolútnu neplatnosť právnych úkonov,

vec nesprávne právne posúdili, rozhodovali v rozpore so zisteným skutkovým stavom

a platnou právnou úpravou a ich závery sú „zjavne neodôvodnené, arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.“.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví porušenie jej v bode 1 uvedených práv napadnutým rozsudkom okresného

súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Sťažovateľka ďalej žiada zrušiť napadnutý rozsudok okresného súdu, napadnutý rozsudok

krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátiť okresnému súdu

na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd prikázal

okresnému súdu, krajskému súdu a najvyššiemu súdu, aby obnovili stav pred porušením

práv sťažovateľky. Sťažovateľka tiež navrhuje, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov

konania a aby odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku okresného súdu, napadnutého

rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

5. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je vedená pod sp. zn. a bola

pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi. Do 16. februára 2019 (deň uplynutia

funkčného obdobia pôvodného sudcu spravodajcu, pozn.) nebola ústavná sťažnosť

sťažovateľky rozhodnutá. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1

k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli

nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019,

prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť bola

pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu

práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš

(predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

Z. z. (ďalej len „“) v čl. I až a až a až

a a . V zmysle a sa tento zákon použije

aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Ústavný súd na úvod konštatuje, že podanie sťažovateľky je ústavnou sťažnosťou

v zmysle . Ústavnú sťažnosť podala oprávnená osoba – sťažovateľka ako

žalobkyňa v civilnom súdnom spore ( ) v zákonnej lehote

( ) a návrh je prípustný ( ).

Sťažovateľka je v konaní zastúpená advokátom, napriek tomu ale ústavná sťažnosť

neobsahuje právne a skutkové dôvody v podobe relevantnej ústavnoprávnej argumentácie

týkajúcej sa porušenia práv sťažovateľky. Sťažnostná argumentácia je v zásade opakovaním

skutkových a právnych námietok, ktoré sťažovateľka uplatnila v opravných prostriedkoch

na všeobecných súdoch. Dôvody ústavnej sťažnosti by mali byť prispôsobené namietaným

porušeniam základných práv alebo slobôd, teda mali by presahovať úroveň rekapitulácie

konania pred všeobecnými súdmi, vyjadrenia nespokojnosti s ich rozhodnutiami

a polemizovania s ich závermi. Prakticky sa sťažovateľka ústavnou sťažnosťou domáha

ďalšieho preskúmania správnosti rozhodnutia všetkých troch stupňov všeobecných súdov.

Účelom konania pred ústavným súdom je totiž ochrana ústavnosti, a nie poskytnutie

ďalšieho opravného prostriedku umožňujúceho prehodnocovať správnosť záverov

všeobecných súdov.

14.1 Ústavná sťažnosť sťažovateľky je na úplnej hrane akceptovateľnosti z pohľadu

požiadaviek na jej obsahové náležitosti ustanovené zákonom, čo by inak viedlo

k odmietnutiu ústavnej sťažnosti podľa .

V tomto prípade ústavný súd zvolil ústretovejší prístup a pristúpil aj k vecnému prieskumu

ústavnej sťažnosti, ktorého výsledok sa nachádza v nasledujúcej časti rozhodnutia.

III.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného

súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu

15. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorého zmyslom je,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a meritórne

(vecne) sa zaoberať podanou sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti

a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným orgánom verejnej

moci prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (, ,

).

15.1 Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale rovnako je aj úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci výkonu im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu (, ).

16. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok okresného súdu bol

predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom na základe sťažovateľkou

podaného odvolania. Následne sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského

súdu dovolanie a najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol o podanom dovolaní,

prihliadnuc aj na námietky sťažovateľky (pozri bližšie bod 24).

17. Z uvedeného vyplýva, že v spore existoval iný súd rozhodujúci o ochrane práv

sťažovateľky (krajský súd a neskôr najvyšší súd), čo vylučuje právomoc ústavného súdu

na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia v bode 1 uvedených práv

sťažovateľky napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského

súdu. Ústavný súd preto túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu,

že ústavný súd nemá právomoc na jej prerokovanie.

III.B K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu

18. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť je aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

18.1 Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle

judikatúry (napr. , , ) považovať aj konkrétne

okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť

z hľadiska požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia,

či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi

ujmu na jeho zaručených právach.

19. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci vo veciach

patriacich do ich právomoci.

19.1 Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k orgánom verejnej moci nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred orgánmi

verejnej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil (m. m. , ).

19.2 Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

20. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a

dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne.

21. Do obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý

právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

22. Súčasťou obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

).

23. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu vrátane

sťažovateľkou prezentovaných námietok, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi

v bode 1 označených práv, ktorých porušenie sa namieta. Uvedený prieskum vykonal

ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval ústavnú udržateľnosť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

24. Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie,

ktoré odôvodnila existenciou dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. f) a g)

(ďalej len „OSP“). Ústavný súd poukazuje na relevantnú

časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a konštatuje, že v ňom najvyšší

súd v úplne dostatočnom rozsahu vecne odpovedal na všetky dovolacie námietky, ktoré sú

aj súčasťou sťažnostnej argumentácie.

24.1 K námietke o nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu zaujal

najvyšší súd záver, že nejde o vadu konania spočívajúcu v tom, že by rozhodnutie bolo

nedostatočné, nepreskúmateľné, resp. arbitrárne a svojvoľné. V bode 41 odôvodnenia

najvyšší súd zhrnul podstatné parametre zákonného odôvodnenia súdneho rozhodnutia

z pohľadu a podstatné dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby

(nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe a nedostatok

pasívnej vecnej legitimácie žalovanej).

24.2 Najvyšší súd skonštatoval, že „... procesný postup odvolacieho súdu, ale aj súdu

prvej inštancie prebiehal v zmysle právnej úpravy

a umožňoval dovolateľovi (žalobcovi) zúčastniť sa na úkonoch prvostupňového

a odvolacieho súdu. Zo skutočnosti neúčinného uplatnenia práva, ktorá viedla k neúspechu

žalobcu v konaní, nemožno bez ďalšieho vyvodzovať odňatie možnosti žalobcovi konať pred

súdom. Skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu, alebo

s jeho závermi, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Keďže odvolací súd vo veci nenariadil

pojednávanie v súlade s ust. , nemohol vo veci vykonávať žiadne

dokazovanie, vrátane dokazovania obsahom súdneho spisu vedeného Okresným súdom

Košice 1 pod sp. zn. .“.

24.3 Najvyšší súd poukázal aj na závery odvolacieho súdu vo vzťahu k riadnemu

oboznámeniu pripojeného spisu na pojednávaní 23. septembra 2013, k doplneniu

dokazovania výsluchom a k nariadeniu termínu pojednávania na čas 8.30 h, čím mala

sudkyňa znemožniť účasť na pojednávaní sťažovateľke (žalobkyni) a vedľajšiemu

účastníkovi. Dovolací súd dodal, že „účastník konania sa nemusí pojednávania osobne

zúčastniť, pretože pokiaľ je v konaní zastúpený advokátom (ako zástupcom, ktorého si

zvolil) postačuje, ak sa pojednávania zúčastní advokát. Účastník by mal povinnosť zúčastniť

sa pojednávania len v tom prípade, pokiaľ by ho súd predvolal na výsluch a podobne...

Nariadenie termínu pojednávania súdom prvej inštancie o 8.30 hod. v Skalici, t. j. v sídle

súdu značne vzdialenom od miesta bydliska, resp. sídla žalobcu a vedľajšieho účastníka na

jeho strane ani podľa názoru dovolacieho súdu nepredstavuje odňatie možnosti účastníkovi

konať pred súdom v zmysle ust. .“. Podľa názoru najvyššieho súdu

nepredstavuje odňatie možnosti konať pred súdom ani nevykonanie dôkazu navrhnutého

sťažovateľkou.

25. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zaujal názor aj k namietanému

nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pričom predovšetkým uzavrel, že v prejednávanej

veci nespôsobuje sťažovateľkou uplatnenú prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1

písm. f) ani zmätočnosť rozhodnutia. Iba pre úplnosť dodal, že „ustanovenie

Notárskeho poriadku bolo zavedené s účinnosťou od 1.09.2009

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vykonávanie notárskej činnosti je výkonom verejnej

moci. Je pravda, že ku dňu spísania predmetnej notárskej zápisnice a prijatia peňazí

do úschovy uvedené ustanovenie ešte neplatilo. Ako však vyplýva z dôvodovej správy k ust.

.. citované ustanovenie len expressis verbis zadefinovalo,

že vykonávanie notárskej činnosti (ktorú vykonáva notár, nie iné ním poverené osoby) je

výkonom verejnej moci. Ustanovenie... len výslovne zadefinovalo postavenie notára ako

orgánu verejnej moci v nadväznosti na ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona, ustanovenia ktoré platili

aj predtým a rovnako činnosť notára pri vykonávaní notárskej činnosti bola považovaná za

výkon verejnej moci, hoci do 31.08.2009 to expressis verbis nebolo upravené v zákone.

Aplikácia nového ustanovenia Notárskeho poriadku v znení

Z. z. (právne posúdenie veci) nebola rozhodujúcou pre výrok rozhodnutia súdu prvej

inštancie, ktorým bola určovacia žaloba zamietnutá pre nepreukázanie naliehavého

právneho záujmu na podanej určovacej žalobe (dôvod ktorý už sám postačoval na

zamietnutie žaloby). Dovolateľom vytýkaná citácia novšej právnej úpravy ust. § 4 ods. 4

Notárskeho poriadku bola bez zjavnej relevancie vo vzťahu k výroku rozsudku súdu prvej

inštancie a jej uvedenie, resp. neuvedenie nemalo žiadny vplyv na zamietajúci výrok

rozsudku súdu prvej inštancie. Tak, ako je už vyššie konštatované, však nesprávne právne

posúdenie veci samo osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 237 ods. 1

písm. f .“.

26. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa najvyšší

súd skonštatoval, „že dovolateľ v dovolaní neuviedol žiadny dôvod, z ktorého by bolo

zrejmé, prečo nemal vo veci rozhodnúť konkrétny sudca, ktorý rozhodoval alebo prečo súd

nebol správne obsadený. Pokiaľ dôvod prípustnosti mala založiť skutočnosť, že sudkyňa

súdu prvej inštancie vytýčila termín pojednávania o 8.30 hod., dovolací súd odkazuje na

bod 41 odôvodnenia svojho rozhodnutia. Opätovne poukazuje na to, že námietkou

zaujatosti... sa zaoberal už odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku, keďže túto námietku

uviedol žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Vytýčenie termínu

pojednávania o 8.30 hod. nepredstavuje zákonný dôvod na vylúčenie sudcu z prejednávania

a rozhodovania veci a nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. g/

.“.

27. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení

jasne, zrozumiteľne a logicky vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľky odmietol.

Najvyšší súd zároveň primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom

reflektoval na sťažovateľkou vznesené dovolacie námietky. Podľa názoru ústavného súdu

právny záver najvyššieho súdu na rozdiel od názoru sťažovateľky nevykazuje znaky

arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len

v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým

poprel jeho účel a význam (m. m. , ).

28. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky tiež

poznamenáva, že nie je možné základné právo na inú ochranu podľa

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že orgán verejnej moci nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok (, , ). Podstatou je, aby postup

orgánu verejnej moci bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. , ).

29. Ako už bolo v bode 14 odôvodnenia uvedené, ústavná sťažnosť sťažovateľky

neobsahuje skoro žiadnu ústavne významnú argumentáciu, keďže pokračuje v zásade

v totožnej argumentácii, ktorú uviedla už v odvolaní a následne aj v dovolaní proti

napadnutému rozsudku krajského súdu. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľky

ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším orgánom rozhodujúcim o jej opravnom

prostriedku.

30. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (bod 18).

31. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd uvádza,

že ústavná sťažnosť sťažovateľky neobsahuje žiadnu argumentáciu smerujúcu k možnosti

vecne posúdiť tvrdené porušenie napadnutého základného práva v ňom obsiahnutého.

Ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona

o ústavnom súde, pretože nemá náležitosti ustanovené zákonom.

32. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa

nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu