Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 514/2020
PDF · 478.06 KB
No categories available
IV. ÚS 514/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
,
zastúpenej advokátkou Mgr. Zuzanou Bdžochovou, Palkovičova 16, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Skalica sp. zn. 3 Cb 101/2008 z 23. septembra 2013, rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 21 Cob 35/2014 z 9. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Obdo 21/2017 zo 17. júla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra
2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
3 Cb 101/2008 z 23. septembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),
rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Cob 35/2014
z 9. júna 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 21/2017 zo 17. júla
2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde sa viedlo
pod sp. zn. 3 Cb 101/2008 konanie o určenie neplatnosti právnych úkonov týkajúcich sa
zloženia a prijatia peňazí do notárskej úschovy, ktoré boli vykonané notárom a fingovaným
likvidátorom sťažovateľky, a o určenie neplatnosti notárskej zápisnice.
2.1 Napadnutým rozsudkom okresného súdu bola žaloba sťažovateľky zamietnutá.
Na základe odvolania podaného sťažovateľkou bol napadnutým rozsudkom krajského súdu
potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu. Sťažovateľka podala dovolanie, ktoré bolo
napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd a odvolací súd
neprávne aplikovali na vec ustanovenia Notárskeho poriadku, ktoré v čase namietaného
právneho úkonu neexistovali, a tak neprípustne aplikovali novšiu právnu úpravu so spätnou
účinnosťou. Sťažovateľka ďalej zopakovala námietky uplatnené v opravných prostriedkoch,
že okresný súd nariadil pojednávanie vo veci nehospodárne, že vo veci rozhodovala
vylúčená sudkyňa okresného súdu, ktorá zamietla návrh sťažovateľky na zabezpečenie
dôkazu, nevykonala navrhnutý dôkaz, neupovedomila sťažovateľku o pripojení iného spisu,
na ktorého obsah prihliadala, sťažila sťažovateľke prístup k súdu. K záverom okresného
súdu vo vzťahu k nevykonaniu dôkazu namieta, že ich vyslovil bez vykonania dôkazu.
Okresný súd vychádzal z hypotézy, ktorá nebola preukázaná a vytvoril si ju sám
bez relevantného základu a dokazovania. Pokiaľ ide o nesprávne posúdenie pasívnej vecnej
legitimácie žalovanej, to sťažovateľka namietala aj v odvolaní a dovolaní, ale ani odvolací
súd ani dovolací súd sa s námietkou nevysporiadali, preto sú ich rozhodnutia v tejto otázke
nepreskúmateľné a v rozpore s právom na súdnu ochranu. Sťažovateľka tiež tvrdí,
že skutkové zistenia okresného súdu sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Sťažovateľka
nesúhlasí so záverom odvolacieho súdu, že „... právnym úkonom nie je samotné zloženie
peňažných prostriedkov do notárskej úschovy. Ide o právnu skutočnosť, neplatnosti ktorej
by holo možné sa domáhať iba za existencie úpravy takéhoto nároku hmotným právom,
ktorá v danom prípade absentuje...“, čo namietala aj v dovolaní a dovolací súd sa s jej
námietkou nevysporiadal. Vyjadruje sa aj k platnosti právnych úkonov vykonaných
likvidátorom. Namieta, že súdy nebrali na zreteľ absolútnu neplatnosť právnych úkonov,
vec nesprávne právne posúdili, rozhodovali v rozpore so zisteným skutkovým stavom
a platnou právnou úpravou a ich závery sú „zjavne neodôvodnené, arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.“.
4. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie jej v bode 1 uvedených práv napadnutým rozsudkom okresného
súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Sťažovateľka ďalej žiada zrušiť napadnutý rozsudok okresného súdu, napadnutý rozsudok
krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd prikázal
okresnému súdu, krajskému súdu a najvyššiemu súdu, aby obnovili stav pred porušením
práv sťažovateľky. Sťažovateľka tiež navrhuje, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov
konania a aby odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku okresného súdu, napadnutého
rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
5. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je vedená pod sp. zn. Rvp 2170/2018 a bola
pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi. Do 16. februára 2019 (deň uplynutia
funkčného obdobia pôvodného sudcu spravodajcu, pozn.) nebola ústavná sťažnosť
sťažovateľky rozhodnutá. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1
k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli
nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019,
prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť bola
pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu
práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš
(predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019
Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248
a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije
aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Ústavný súd na úvod konštatuje, že podanie sťažovateľky je ústavnou sťažnosťou
v zmysle čl. 127 ústavy. Ústavnú sťažnosť podala oprávnená osoba – sťažovateľka ako
žalobkyňa v civilnom súdnom spore (§ 122 zákona o ústavnom súde) v zákonnej lehote
(§ 124 zákona o ústavnom súde) a návrh je prípustný (§ 55 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka je v konaní zastúpená advokátom, napriek tomu ale ústavná sťažnosť
neobsahuje právne a skutkové dôvody v podobe relevantnej ústavnoprávnej argumentácie
týkajúcej sa porušenia práv sťažovateľky. Sťažnostná argumentácia je v zásade opakovaním
skutkových a právnych námietok, ktoré sťažovateľka uplatnila v opravných prostriedkoch
na všeobecných súdoch. Dôvody ústavnej sťažnosti by mali byť prispôsobené namietaným
porušeniam základných práv alebo slobôd, teda mali by presahovať úroveň rekapitulácie
konania pred všeobecnými súdmi, vyjadrenia nespokojnosti s ich rozhodnutiami
a polemizovania s ich závermi. Prakticky sa sťažovateľka ústavnou sťažnosťou domáha
ďalšieho preskúmania správnosti rozhodnutia všetkých troch stupňov všeobecných súdov.
Účelom konania pred ústavným súdom je totiž ochrana ústavnosti, a nie poskytnutie
ďalšieho opravného prostriedku umožňujúceho prehodnocovať správnosť záverov
všeobecných súdov.
14.1 Ústavná sťažnosť sťažovateľky je na úplnej hrane akceptovateľnosti z pohľadu
požiadaviek na jej obsahové náležitosti ustanovené zákonom, čo by inak viedlo
k odmietnutiu ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
V tomto prípade ústavný súd zvolil ústretovejší prístup a pristúpil aj k vecnému prieskumu
ústavnej sťažnosti, ktorého výsledok sa nachádza v nasledujúcej časti rozhodnutia.
III.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného
súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu
15. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy
(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorého zmyslom je,
že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a meritórne
(vecne) sa zaoberať podanou sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti
a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným orgánom verejnej
moci prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
15.1 Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale rovnako je aj úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci výkonu im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
16. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok okresného súdu bol
predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom na základe sťažovateľkou
podaného odvolania. Následne sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského
súdu dovolanie a najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol o podanom dovolaní,
prihliadnuc aj na námietky sťažovateľky (pozri bližšie bod 24).
17. Z uvedeného vyplýva, že v spore existoval iný súd rozhodujúci o ochrane práv
sťažovateľky (krajský súd a neskôr najvyšší súd), čo vylučuje právomoc ústavného súdu
na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia v bode 1 uvedených práv
sťažovateľky napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského
súdu. Ústavný súd preto túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu,
že ústavný súd nemá právomoc na jej prerokovanie.
III.B K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu
18. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej
zjavnú neopodstatnenosť je aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.
18.1 Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle
judikatúry (napr. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 211/08, II. ÚS 640/2016) považovať aj konkrétne
okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť
z hľadiska požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia,
či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi
ujmu na jeho ústavou zaručených právach.
19. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci vo veciach
patriacich do ich právomoci.
19.1 Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k orgánom verejnej moci nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred orgánmi
verejnej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
19.2 Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
20. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné
posudzovať spoločne.
21. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý
právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,
ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci.
22. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
23. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu vrátane
sťažovateľkou prezentovaných námietok, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi
v bode 1 označených práv, ktorých porušenie sa namieta. Uvedený prieskum vykonal
ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval ústavnú udržateľnosť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
24. Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie,
ktoré odôvodnila existenciou dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. f) a g)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Ústavný súd poukazuje na relevantnú
časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a konštatuje, že v ňom najvyšší
súd v úplne dostatočnom rozsahu vecne odpovedal na všetky dovolacie námietky, ktoré sú
aj súčasťou sťažnostnej argumentácie.
24.1 K námietke o nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu zaujal
najvyšší súd záver, že nejde o vadu konania spočívajúcu v tom, že by rozhodnutie bolo
nedostatočné, nepreskúmateľné, resp. arbitrárne a svojvoľné. V bode 41 odôvodnenia
najvyšší súd zhrnul podstatné parametre zákonného odôvodnenia súdneho rozhodnutia
z pohľadu § 157 ods. 2 OSP a podstatné dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby
(nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe a nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie žalovanej).
24.2 Najvyšší súd skonštatoval, že „... procesný postup odvolacieho súdu, ale aj súdu
prvej inštancie prebiehal v zmysle právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku
a umožňoval dovolateľovi (žalobcovi) zúčastniť sa na úkonoch prvostupňového
a odvolacieho súdu. Zo skutočnosti neúčinného uplatnenia práva, ktorá viedla k neúspechu
žalobcu v konaní, nemožno bez ďalšieho vyvodzovať odňatie možnosti žalobcovi konať pred
súdom. Skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu, alebo
s jeho závermi, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Keďže odvolací súd vo veci nenariadil
pojednávanie v súlade s ust. § 214 ods. 1 OSP, nemohol vo veci vykonávať žiadne
dokazovanie, vrátane dokazovania obsahom súdneho spisu vedeného Okresným súdom
Košice 1 pod sp. zn. 27Cb/263/2004.“.
24.3 Najvyšší súd poukázal aj na závery odvolacieho súdu vo vzťahu k riadnemu
oboznámeniu pripojeného spisu na pojednávaní 23. septembra 2013, k doplneniu
dokazovania výsluchom a k nariadeniu termínu pojednávania na čas 8.30 h, čím mala
sudkyňa znemožniť účasť na pojednávaní sťažovateľke (žalobkyni) a vedľajšiemu
účastníkovi. Dovolací súd dodal, že „účastník konania sa nemusí pojednávania osobne
zúčastniť, pretože pokiaľ je v konaní zastúpený advokátom (ako zástupcom, ktorého si
zvolil) postačuje, ak sa pojednávania zúčastní advokát. Účastník by mal povinnosť zúčastniť
sa pojednávania len v tom prípade, pokiaľ by ho súd predvolal na výsluch a podobne...
Nariadenie termínu pojednávania súdom prvej inštancie o 8.30 hod. v Skalici, t. j. v sídle
súdu značne vzdialenom od miesta bydliska, resp. sídla žalobcu a vedľajšieho účastníka na
jeho strane ani podľa názoru dovolacieho súdu nepredstavuje odňatie možnosti účastníkovi
konať pred súdom v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ OSP.“. Podľa názoru najvyššieho súdu
nepredstavuje odňatie možnosti konať pred súdom ani nevykonanie dôkazu navrhnutého
sťažovateľkou.
25. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zaujal názor aj k namietanému
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pričom predovšetkým uzavrel, že v prejednávanej
veci nespôsobuje sťažovateľkou uplatnenú prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1
písm. f) OSP ani zmätočnosť rozhodnutia. Iba pre úplnosť dodal, že „ustanovenie § 4 ods. 4
Notárskeho poriadku bolo zavedené s účinnosťou od 1.09.2009 zákonom č. 304/2009 Z. z.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vykonávanie notárskej činnosti je výkonom verejnej
moci. Je pravda, že ku dňu spísania predmetnej notárskej zápisnice a prijatia peňazí
do úschovy uvedené ustanovenie ešte neplatilo. Ako však vyplýva z dôvodovej správy k ust.
§ 4 ods. 4 zákona č. 304/2009 Z. z... citované ustanovenie len expressis verbis zadefinovalo,
že vykonávanie notárskej činnosti (ktorú vykonáva notár, nie iné ním poverené osoby) je
výkonom verejnej moci. Ustanovenie... len výslovne zadefinovalo postavenie notára ako
orgánu verejnej moci v nadväznosti na ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona, ustanovenia ktoré platili
aj predtým a rovnako činnosť notára pri vykonávaní notárskej činnosti bola považovaná za
výkon verejnej moci, hoci do 31.08.2009 to expressis verbis nebolo upravené v zákone.
Aplikácia nového ustanovenia § 4 ods. 4 Notárskeho poriadku v znení zákona č. 304/2009
Z. z. (právne posúdenie veci) nebola rozhodujúcou pre výrok rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým bola určovacia žaloba zamietnutá pre nepreukázanie naliehavého
právneho záujmu na podanej určovacej žalobe (dôvod ktorý už sám postačoval na
zamietnutie žaloby). Dovolateľom vytýkaná citácia novšej právnej úpravy ust. § 4 ods. 4
Notárskeho poriadku bola bez zjavnej relevancie vo vzťahu k výroku rozsudku súdu prvej
inštancie a jej uvedenie, resp. neuvedenie nemalo žiadny vplyv na zamietajúci výrok
rozsudku súdu prvej inštancie. Tak, ako je už vyššie konštatované, však nesprávne právne
posúdenie veci samo osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 237 ods. 1
písm. f OSP.“.
26. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. g) OSP najvyšší
súd skonštatoval, „že dovolateľ v dovolaní neuviedol žiadny dôvod, z ktorého by bolo
zrejmé, prečo nemal vo veci rozhodnúť konkrétny sudca, ktorý rozhodoval alebo prečo súd
nebol správne obsadený. Pokiaľ dôvod prípustnosti mala založiť skutočnosť, že sudkyňa
súdu prvej inštancie vytýčila termín pojednávania o 8.30 hod., dovolací súd odkazuje na
bod 41 odôvodnenia svojho rozhodnutia. Opätovne poukazuje na to, že námietkou
zaujatosti... sa zaoberal už odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku, keďže túto námietku
uviedol žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Vytýčenie termínu
pojednávania o 8.30 hod. nepredstavuje zákonný dôvod na vylúčenie sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci a nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. g/
OSP.“.
27. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení
jasne, zrozumiteľne a logicky vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľky odmietol.
Najvyšší súd zároveň primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom
reflektoval na sťažovateľkou vznesené dovolacie námietky. Podľa názoru ústavného súdu
právny záver najvyššieho súdu na rozdiel od názoru sťažovateľky nevykazuje znaky
arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len
v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým
poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
28. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky tiež
poznamenáva, že nie je možné základné právo na inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že orgán verejnej moci nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09). Podstatou je, aby postup
orgánu verejnej moci bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,
a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
29. Ako už bolo v bode 14 odôvodnenia uvedené, ústavná sťažnosť sťažovateľky
neobsahuje skoro žiadnu ústavne významnú argumentáciu, keďže pokračuje v zásade
v totožnej argumentácii, ktorú uviedla už v odvolaní a následne aj v dovolaní proti
napadnutému rozsudku krajského súdu. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľky
ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším orgánom rozhodujúcim o jej opravnom
prostriedku.
30. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti
smerujúcej proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (bod 18).
31. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza,
že ústavná sťažnosť sťažovateľky neobsahuje žiadnu argumentáciu smerujúcu k možnosti
vecne posúdiť tvrdené porušenie napadnutého základného práva v ňom obsiahnutého.
Ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona
o ústavnom súde, pretože nemá náležitosti ustanovené zákonom.
32. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa
nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu