Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 464/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

JUDr. Barbory Hudekovej, Lazaretská 23, Bratislava, IČO 42 352 835, správkyne

konkurznej podstaty úpadcu KANAPA spol. s r. o. v konkurze, Staničná 267/21, Brezová

pod Bradlom, IČO 18 049 753, zastúpenej advokátskou kanceláriou 4JUSTICE advokátska

kancelária, s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

Mgr. Zuzana Maruniaková, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , a

a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 30. apríla 2019 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť JUDr. Barbory Hudekovej, správkyne konkurznej podstaty úpadcu

KANAPA spol. s r. o. v konkurze, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť JUDr. Barbory Hudekovej, Lazaretská 23,

Bratislava, IČO 42 352 835, správkyne konkurznej podstaty úpadcu KANAPA spol. s r. o.

v konkurze, Staničná 267/21, Brezová pod Bradlom, IČO 18 049 753

(ďalej aj „sťažovateľka“ alebo „správca úpadcu“), ktorou namieta porušenie základného

práva podľa v spojení s , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2019

(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. februára 2020

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) zo 7. októbra 2013 okresný súd vyhlásil konkurz

na majetok úpadcu KANAPA spol. s r. o. v konkurze, Staničná 267/21, Brezová

pod Bradlom, IČO 18049753 (ďalej len „úpadca“) a za správcu bola ustanovená obchodná

spoločnosť Crossdefault Management Group, k. s., Piaristická 21, Trenčín, IČO 45 462 801,

značka správcu S 1453. Predmetné uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku

č. 198/13 14. októbra 2013. Uznesením z 20. januára 2014 okresný súd odvolal z funkcie

správcu úpadcu obchodnú spoločnosť Crossdefault Management Group, k. s., a do funkcie

správcu úpadcu ustanovil JUDr. Barboru Hudekovú, Páričkova 18, Bratislava (v súčasnosti:

Lazaretská 23, 831 04 Bratislava). Predmetné uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom

vestníku č. 17/2014 27. januára 2014.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že listom

z 5. novembra 2013 si Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8 – 10,

Bratislava, IČO 30 807 484 (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) prihlásila do konkurzného

konania úpadcu sp. zn. pohľadávku proti podstate z titulu nezaplateného

poistného na sociálne poistenie za obdobie september 2013 vo výške 21 057,99 €

(ďalej len „pohľadávka Sociálnej poisťovne“).

3.1 Správca úpadcu listom z 20. apríla 2017 poprel, čo sa týka výšky a právneho

dôvodu, prihlásenú pohľadávku Sociálnej poisťovne proti podstate z titulu nezaplateného

poistného na sociálne poistenie za obdobie september 2013. Správca úpadcu poprel

predmetnú pohľadávku z dôvodu, „že predmetná pohľadávka nie je pohľadávkou

proti podstate, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že pohľadávka vznikla pred vyhlásením

konkurzu a správca neprevádzkoval podnik úpadcu, keďže neboli splnené podmienky

taxatívne vymenované v ustanovení na to, aby mohol podnik prevádzkovať“.

4. Sociálna poisťovňa 19. mája 2017 podala na okresnom súde proti sťažovateľke

žalobu o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti podstate, o ktorej rozhodol

okresný súd rozsudkom sp. zn. z 20. augusta 2018 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) tak, že výrokom určil, že pohľadávka Sociálnej poisťovne vzniknutá

z titulu nezaplateného poistného na sociálne poistenie za september 2013 v popretej časti

je pohľadávkou proti podstate podľa ustanovenia

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

právnych predpisov (ďalej len „ZKR“). Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok

okresného súdu. Sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala

dovolanie, dôvodnosť ktorého vyvodzovala z

(ďalej len „CSP“). Najvyšší súd podané dovolanie napadnutým uznesením odmietol

podľa .

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že „Krajský súd v Trenčíne vo svojom

rozhodnutí ako ani Najvyšší súd Slovenskej republiky neaplikoval relevantné ustanovenia

[ pozn.] resp. subsumoval predmetný spor (výklad pojmu podnik, pozn.)

pod ustanovenia (, pozn.) bez akéhokoľvek zdôvodnenia.

Zároveň sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že Krajský súd v Trenčíne ako ani Najvyšší

súd Slovenskej republiky sa nevysporiadali s argumentáciou správcu úpadcu v odôvodnení

svojich rozhodnutí. Tak Krajský súd v Trenčíne ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky

obmedzili odôvodnenie svojho rozhodnutia iba na konštatáciu, že správca prevádzkoval

podnik a odvolali sa na iný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

spis. zn.: “, právny záver ktorého sťažovateľka považuje za nesprávny

a rozporný vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej v [, a

], tvrdiac, že samotná skutočnosť, že úpadca zamestnával ku dňu vyhlásenia konkurzu

zamestnancov, ktorým však neprideľoval prácu, neznamená, že bol hospodársky činným

subjektom, a teda že prevádzkoval podnik, keďže „správca úpadcu neuskutočnil relevantné

úkony smerujúce k ukončeniu podnikateľskej činnosti úpadcu, dochádza k prevádzkovaniu

podniku počas konkurzu“.

5.1 Tým, že sa krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých

rozhodnutiach nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľky prednesenou v konaní

pred všeobecnými súdmi, ktorá mala zásadný význam vo vzťahu k prejednávanej veci

a podstata ktorej spočívala v tvrdení, že sťažovateľka «vykonala všetky relevantné úkony

vyžadované a podnikateľská činnosť úpadcu bola dávno ukončená už ku dňu podania

samotného návrhu na vyhlásenie konkurzu. Správca ihneď po vyhlásení konkurzu ukončil

všetky pracovné pomery zamestnancov (ponechal v pracovnom pomere

iba niektorých zamestnancov, ktorých mzdy aj odvody na sociálne poistenie sú riadne

zaevidované v zozname pohľadávok proti podstate), neprevádzkoval podnik, nakoľko neboli

na to splnené podmienky v zmysle taxatívneho uvedenia podmienok podľa

(§ 88, pozn.), neexistovali samotné zložky podniku (osobná - zamestnancom nebola

prideľovaná nijaká práca v súvislosti s prevádzkovaním podniku, hmotná - stroje neslúžili

na prevádzkovanie podniku, výroba bola zastavená a nehmotná) potrebné nato, aby vôbec

bolo možné naplniť definíciu pojmu „podnik“ podľa ,

na ktorú sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí odvolával», ako aj tým, že krajský súd,

ako aj najvyšší súd na vec neaplikovali relevantnú právnu normu, teda že pri svojom

rozhodovaní nevychádzali zo znenia , a , došlo zo strany

krajského súdu a najvyššieho súdu k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv.

6. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka tvrdí,

že najvyšší súd tým, že nepovažoval jej dovolanie za prípustné podľa

s odôvodnením, že otázka nastolená sťažovateľkou už bola judikatúrne riešená (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2017), ale nevytvára ustálenú

judikatúru, najmä za predpokladu, že je podľa názoru sťažovateľky nesprávne,

keďže vychádza z nesprávnych právnych záverov, na ktoré sťažovateľka poukazovala

v podanom dovolaní, a teda najvyšší súd sa mal jej dovolaním vecne zaoberať.

7. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46

ods. 1 v spojení s , a SR a Listiny

základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce

z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu SR sp. zn.: zo dňa 25. 02. 2010, právoplatným dňa

16. 04. 2020, porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46

ods. 1 v spojení s , a SR a Listiny

základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce

z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn.: zo dňa 30. 04. 2019, právoplatného dňa

07. 06. 2019, porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: zo dňa 25. 02. 2010

zrušuje.

4. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: zo dňa

30. 04. 2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške v sume 913,82 EUR,

ktorú sú Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní sťažovateľovi

vyplatiť spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

14. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru uvádza,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

K rovnakému záveru možno dospieť aj v súvislosti s namietaným porušením čl. 36

ods. 1 listiny, ktorý svojím obsahom zodpovedá zneniu .

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu

15. Ústavný súd považuje za žiaduce v rámci formulovania všeobecných východísk,

ktoré tvoria ústavnoprávny základ jeho rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateľky

zdôrazniť, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležíte

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,

ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne

názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného

súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

16. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,

ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

17. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

18. Ústavný súd napriek prednostnej právomoci dovolacieho súdu pristúpil

k skúmaniu, či odôvodnenie právneho názoru vysloveného v napadnutom rozsudku

krajského súdu je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Taký prieskum

vykonal na lepšie objasnenie dôvodov rozhodnutia o dovolaní, podanom s námietkou

nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, čo má priamu vecnú spojitosť

s právnym posúdením otázky podstatnej pre rozhodnutie (časť III.2 tohto odôvodnenia tohto

rozhodnutia).

19. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že krajský súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia nevysporiadal s jej námietkami vznesenými v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu, ako aj tým, že krajský súd na vec neaplikoval relevantnú právnu normu,

teda že pri svojom rozhodovaní nevychádzal zo znenia , a .

20. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstatnom uviedol:

„Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu aj odvolací súd tak ako súd prvej inštancie

je názoru, že splatnosť poistného v tomto prípade týkajúce sa zamestnávateľa je definovaná

zákonom lex specialis, t. j. o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov, a to v ustanovení v platnom znení.

Z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé, že aj keď žalovaný predložil mesačný

výkaz za mesiac 09/2013 dňa 07. 10. 2013, teda pred vyhlásením konkurzu — konkurz

vyhlásený dňa 14. 10. 2013, tento mesačný výkaz pre vznik pohľadávky nestačí, nakoľko

splatnosť pohľadávky vznikla dňa 31. 10. 2013, a to na základe registračného listu

zamestnávateľa, v ktorom nie je uvedený dátum výplaty zamestnanca, z čoho vyplýva,

že ak nie je takýto deň určený, tak poistné je splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca.

Na doplnenie odvolací súd uvádza, že povinnosťou zamestnávateľa je platiť poistné

a stanoviť jeho výšku a odviesť poistné za zamestnanca, ktorá sa viaže nielen na existenciu

vzniku a zániku samotného pracovno-právneho pomeru, ale aj na okolností podmieňujúce

vznik nároku na mzdu, jej výšku a osobný status zamestnanca ako platiteľa poistného.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný predkladal mesačné výkazy až do 30. 06. 2015 -

prevádzkoval podnik, bol aktívnym zamestnávateľom aj po vyhlásení konkurzu

a preto prihlásená pohľadávka súvisí s prevádzkou podniku počas konkurzu

a je pohľadávkou proti podstate. Pokiaľ to bolo inak, tak povinnosťou správkyne konkurznej

podstaty bolo s odbornou starostlivosťou zhodnotiť možnosť pokračovania v prevádzkoví

podniku po vyhlásení konkurzu alebo prevádzkovanie ukončiť a odhlásiť zamestnancov

úpadcu z registra zamestnávateľov. Správkyňa konkurznej podstaty úpadcu preukázateľne

takto nepostupovala.

Podstatnú odvolaciu námietku žalovaného, že pohľadávka žalobcu nespĺňa časové

a vecné kritérium, pretože neboli splnené podmienky ust. § 87 ods. 2 písm. i), prípadne

písm. k) ZoKR, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, na ktorú nemohol prihliadnuť,

a to na základe vyššie uvedeného. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dostatočne

a podrobne v odôvodnení rozhodnutia uviedol prečo žalobe vyhovel, pričom dáva

do pozornosti, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so skutočnosťami a tvrdeniami strán

sporu. Odvolacie dôvody nie sú také, aby mohli privodiť zmenu konajúcim súdom prvej

inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho posúdenia.“

21. Podľa pohľadávky proti všeobecnej podstate

sú... pohľadávky na daniach, poplatkoch, clách, poistnom na zdravotné poistenie, poistnom

na sociálne poistenie, príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a príspevkoch

na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ak súvisia

s prevádzkovaním podniku počas konkurzu.

Podľa pohľadávky proti všeobecnej podstate sú... mzda

zamestnanca a ďalšie nároky zamestnanca z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci

vykonávanej mimo pracovného pomeru (ďalej len „pracovnoprávne nároky“), ktoré vznikli

po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, v sume

určenej správcom alebo vyplývajúcej z dohody medzi zamestnancom a správcom,

ktorému správca prideľuje prácu v súvislosti so správou konkurznej podstaty.

Podľa pohľadávky proti všeobecnej podstate

sú... pracovnoprávne nároky zamestnanca, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu

a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, v sume určenej správcom

alebo vyplývajúcej z dohody medzi zamestnancom a správcom, ktorému správca prideľuje

prácu v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu.

Podľa správca s odbornou starostlivosťou zhodnotí možnosť

pokračovať v prevádzkovaní podniku po vyhlásení konkurzu a podľa okolností ukončí

prevádzkovanie podniku alebo pokračuje v prevádzkovaní podniku v súlade s týmto

zákonom a inými osobitnými predpismi. V prevádzkovaní podniku môže správca

pokračovať, len ak

a) je schopný v lehote splatnosti uhrádzať pohľadávky proti podstate podľa § 87

ods. 2 písm. i); súd na návrh veriteľa takejto pohľadávky proti podstate uloží správcovi

povinnosť ukončiť prevádzkovanie podniku, ak zistí, že správca je viac ako dva mesiace

po lehote splatnosti s úhradou týchto pohľadávok proti podstate,

b) v dôsledku prevádzkovania podniku sa podstatným spôsobom nezmenší hodnota

oddelenej podstaty; súd na návrh dotknutého zabezpečeného veriteľa uloží správcovi

povinnosť ukončiť prevádzkovanie podniku, ak zistí, že v dôsledku prevádzkovania podniku

sa zmenšuje hodnota jeho oddelenej podstaty a

c) v dôsledku prevádzkovania podniku dosiahne pre veriteľov vyššiu mieru

uspokojenia ich pohľadávok, ako keby prevádzkovanie podniku ukončil; prevádzkovanie

podniku sa musí obmedziť na nevyhnutný rozsah potrebný na dosiahnutie tohto účelu.

22. Podľa podnikom sa na účely tohto zákona rozumie

súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci,

práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie

podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť.

23. Ústavný súd z hľadiska argumentov sťažovateľky preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu a nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

krajského súdu, nemajúci oporu v zákone.

24. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd

považoval v prípade pohľadávky Sociálnej poisťovne prihlásenej do konkurzu na majetok

úpadcu za preukázané, že predmetná pohľadávka spĺňala časové, ako aj vecné kritérium

k tomu, aby ju bolo možné zaradiť medzi pohľadávku proti všeobecnej podstate v zmysle

. V danom prípade spornosť splnenia požiadavky časového kritéria

pohľadávky, teda že pohľadávka Sociálnej poisťovne uplatnená žalobou vznikla

po vyhlásení konkurzu, krajský súd odôvodnil tým, že moment vzniku pohľadávky sa odvíja

od dátumu určeného zamestnávateľom na výplatu miezd, ktorý v registračnom liste nebol

určený, preto sa uplatnila zákonná fikcia, v zmysle ktorej je výplatným dňom posledný deň

mesiaca, t. j. 31. október 2013. Pokiaľ ide o splnenie vecného kritéria pohľadávky,

teda že prihlásená pohľadávka súvisí s prevádzkovaním podniku počas konkurzu,

za podstatné v danom prípade krajský súd považoval tvrdenie žalobcu, že úpadca

zamestnával zamestnancov aj po 15. októbri 2013, teda po vyhlásení konkurzu, z čoho

je podľa názoru krajského súdu možné vyvodiť záver o prevádzkovaní podniku úpadcu

po vyhlásení konkurzu, pričom zdôraznil, že skutočnosť, či týmto zamestnancom zo strany

úpadcu, resp. správcu konkurznej podstaty bola alebo nebola prideľovaná práca, považoval

za irelevantnú, keď sa stotožnil so záverom okresného súdu v danej veci s poukazom

na rozhodnutie najvyššieho súdu [uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. septembra 2017; (bližšie pozri bod 7, 10 odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu)].

25. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, týkajúcu sa absencie dostatočného

odôvodenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k jej argumentácií,

že ako správkyňa vykonala všetky relevantné úkony smerujúce k ukončeniu prevádzky

podniku, ktoré spočívali v tom, že „ihneď po vyhlásení konkurzu ukončila všetky pracovné

pomery zamestnancov vo vzťahu k úpadcovi“ a týmto zamestnancom následne

neprideľovala žiadnu prácu, pričom si ponechala v pracovnom pomere iba niektorých

zamestnancov, ktorým prideľovala prácu v súvislosti so správou konkurznej podstaty

a ktorých mzdy aj odvody na sociálne poistenie sú riadne zaevidované v zozname

pohľadávok proti podstate, v dôsledku čoho úpadca nebol hospodársky činným subjektom,

k tomu ústavný súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

vyplýva, že sťažovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu skutočne namietala,

že ako správca konkurznej podstaty úpadcu po tom, ako bola ustanovená do tejto funkcie,

vykonala úkony, ktoré mali viesť k ukončeniu prevádzky podniku po vyhlásení konkurzu.

Z predmetného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že úkon,

ktorý sťažovateľka považovala za úkon, ktorým malo dôjsť k ukončeniu prevádzky podniku

úpadcu, spočíval v tom, „že splnomocnila povereného zamestnanca na uzatváranie dohôd

o skončení pracovného pomeru, výpovedi s jednotlivými zamestnancami úpadcu a uzatvoril

dohody o vykonaní práce s niektorými bývalými zamestnancami úpadcu za účelom správy

a inventarizácie majetku úpadcu po vyhlásení konkurzu“. Ústavný súd dodáva,

že z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ako ani z vyjadrení sťažovateľky

nevyplýva, že by u zamestnancov úpadcu, vo vzťahu ku ktorým si Sociálna poisťovňa

prihlásila pohľadávku proti podstate z dôvodu nezaplateného poistného na sociálne

poistenie za mesiac september 2013, došlo v mesiaci september 2013 k ukončeniu

pracovného pomeru. Práve naopak, z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva

len tá skutočnosť, že sťažovateľka zamestnancom úpadcu, vo vzťahu ku ktorým si Sociálna

poisťovňa prihlásila pohľadávku proti podstate z dôvodu nezaplateného poistného

na sociálne poistenie za obdobie september 2013 po vyhlásení konkurzu, neprideľovala

žiadnu prácu. Uvedená skutočnosť bola v konečnom dôsledku aj dôvodom,

pre ktorý sťažovateľka pohľadávku Sociálnej poisťovne poprela (bližšie pozri bod 3

odôvodnenia tohto rozhodnutia).

26. V danom prípade krajský súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, a tento

svoj názor ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, že úpadca tým, že zamestnával

zamestnancov aj po vyhlásení konkurzu, teda disponoval osobnostnou zložkou podnikania,

hoc týmto zamestnancom neprideľoval prácu, prevádzkoval podnik úpadcu po vyhlásení

konkurzu. Skutočnosť, že krajský súd sa vo svojom napadnutom uznesení výslovne

nevyjadril k predmetnej námietke sťažovateľky, teda že neuviedol, že už citovaným

úkonom zo strany sťažovateľky nedošlo k ukončeniu prevádzky podniku po vyhlásení

konkurzu, tak ako sa mylne domnieva sťažovateľka, neznamená, že jeho postoj

k tejto námietke sťažovateľky z obsahu napadnutého rozsudku jednoznačne nevyplýva.

27. K námietke sťažovateľky, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli

porušené sťažovateľkou namietané práva z dôvodu, že krajský súd na vec neaplikoval

relevantné právne normy [, a ], ale v rozpore s ich znením

dospel k záveru, že sťažovateľka prevádzkuje podnik úpadcu po vyhlásení konkurzu,

ústavný súd konštatuje, že v upravuje podmienky, za splnenia

ktorých je správca oprávnený pokračovať v prevádzkovaní podniku po vyhlásení konkurzu.

Sťažovateľka tvrdí, že v danom prípade s poukazom na s odbornou

starostlivosťou zhodnotila možnosť pokračovať v prevádzkovaní podniku a dospela

k záveru, že zákonom stanovené podmienky na prevádzkovanie podniku po vyhlásení

konkurzu splnené nie sú a prevádzkovanie podniku je potrebné ukončiť. Ústavný súd

konštatuje, že samotná skutočnosť, že v prípade sťažovateľky neboli splnené podmienky

na prevádzkovanie podniku úpadcu po vyhlásení konkurzu, automaticky neznamená,

že prevádzkovanie podniku sa zo zákona zastavuje. Práve správca konkurznej podstaty

je tým subjektom, ktorý je oprávnený a zároveň povinný vykonať všetky nevyhnutné úkony

potrebné k ukončeniu prevádzky podniku v prípade, ak dôjde k záveru, že na prevádzku

podniku po vyhlásení konkurzu nie sú splnené zákonom stanovené podmienky. Uvedené

potvrdzuje aj samotné znenie , z ktorého vyplýva, že v prípade, ak nie sú splnené

podmienky na prevádzkovanie podniku po vyhlásení konkurzu, je súd na návrh oprávnenej

osoby oprávnený uložiť správcovi povinnosť ukončiť prevádzkovanie podniku. S poukazom

na uvedené tak záver krajského súdu o tom, že sťažovateľka prevádzkuje podnik

po vyhlásení konkurzu aj napriek tomu, že k jeho prevádzke nie sú splnené zákonom

stanovené podmienky, neznamená, že právny záver súdu je v rozpore so znením .

28. K podobnému záveru dospel ústavný súd aj v prípade § 87 ods. 2 písm. g) a h)

. Predmetné ustanovenia upravujú podmienky, za splnenia ktorých je možné

mzdy zamestnancov a pracovnoprávnych nárokov zamestnancov, ktoré vznikli po vyhlásení

konkurzu, považovať za pohľadávky proti všeobecnej podstate. Jednou z podmienok,

splnenie ktorej je nevyhnuté k tomu, aby bolo možné mzdy zamestnancov a ďalšie nároky

zamestnancov považovať za pohľadávku proti všeobecnej podstate podľa § 87

ods. 2 písm. g), je skutočnosť, že ide o zamestnancov, ktorým správca prideľuje prácu

v súvislosti so správou konkurznej podstaty. Jednou z podmienok, splnenie

ktorej je nevyhnuté k tomu, aby bolo možné pracovnoprávne nároky zamestnancov

považovať za pohľadávku proti všeobecnej podstate podľa

je skutočnosť, že ide o zamestnancov ktorým správca prideľuje prácu v súvislosti

s prevádzkovaním podniku počas konkurzu. V danom prípade bolo napadnutým rozsudkom

krajského súdu určené, že pohľadávka Sociálnej poisťovne je pohľadávkou proti všeobecnej

podstate podľa ustanovenia , ktoré splnenie podmienky spočívajúce

v prideľovaní práce zamestnancom v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu

explicitne nevyžaduje. Pokiaľ teda krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru,

že pohľadávka Sociálnej poisťovne je pohľadávkou proti všeobecnej podstate

podľa ustanovenia a na prípad sťažovateľky na účel posúdenia

splnenia podmienok pre vyslovenie záveru o tom, či pohľadávka Sociálnej poisťovne

je alebo nie je pohľadávkou proti všeobecnej podstate, neaplikoval § 87 ods. 2 písm. g), h)

, ktorý upravuje podmienky, za splnenia ktorých je možné mzdy zamestnancov

a pracovnoprávne nároky zamestnancov, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, považovať

za pohľadávky proti všeobecnej podstate, teda ustanovenia, predmetom ktorých je úprava

podmienok pre iný druh nároku ako toho, ktorý si v danom prípade uplatnila Sociálna

poisťovňa, ústavný súd považuje tento záver krajského súdu za ústavne akceptovateľný.

29. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľky

za neopodstatnenú.

30. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľka

sa s názorom krajského súdu v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nepostačuje sama osebe

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,

ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické

so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

31. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

32. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti namietanému

porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

v spojení s , a a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu odmietol podľa z dôvodu

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou

označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodov ňou uvádzaných.

III.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

33. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol

sťažovateľke poskytnúť ochranu v rámci dovolacieho konania, keď dovolanie smerujúce

proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol, v dôsledku čoho považuje

sťažovateľka napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nesprávne a svojvoľné, a teda také,

ktorým došlo k porušeniu ňou označených práv.

34. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu

sa v civilnom súdnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí

to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom, vrátane dovolacích konaní,

v ktorých sa okrem všeobecných procesných podmienok uplatňujú aj osobitné procesné

podmienky.

35. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu, samozrejme

mimo kritérií ústavnej neudržateľnosti posúdenia prípustnosti dovolania najvyšším súdom.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší

súd (mutatis mutandis , ).

36. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by v danom prípade signalizovala svojvoľný postup najvyššieho

súdu nemajúci oporu v zákone.

37. V rámci skúmania podmienky prípustnosti dovolania podľa

najvyšší súd skúmal námietky sťažovateľky, založené na tvrdení, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, nesprávne a arbitrárne. K dovolaniu

sťažovateľky v tejto časti najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol:

«5.2. Dovolací súd uvádza, že žalovaná v odvolaní proti rozsudku okresného súdu

výslovne nenamietala (t. j. nepovažovala za nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu

prvej inštancie), že predmetná pohľadávka žalobcu mala vzniknúť pred vyhlásením

konkurzu, ale vytýkala len nesprávnosť záveru, že predmetná pohľadávka mala súvisieť

s prevádzkovaním podniku úpadcu po vyhlásení konkurzu. Dovolací súd sa tak nemôže

vecne zaoberať predmetnou námietkou, ktorou sa odvolací súd meritórne nezaoberal.

5.3. Zároveň dovolací súd poukazuje na to, že žalovaná uplatnila skutkové tvrdenie -

podľa ktorého mala pohľadávka žalobcu vzniknúť dňa 7. októbra 2013 (t. j. pred vyhlásením

konkurzu) - prvýkrát až v dovolaní. Predmetnú skutočnosť neuviedla ani v konaní

pred súdom prvej inštancie, a ani v odvolacom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd

poukazuje na ustanovenie v zmysle ktorého nemožno v dovolacom konaní

uplatňovať nové prostriedky procesnej obrany. Zároveň dovolací súd poukazuje

na to, že v dovolacom konaní je viazaný skutkovým stavom lak, ako ho zistil odvolací súd

(k tomu viď ). Súdy nižšej inštancie pritom skutkovo ustálili, že pohľadávka

žalobcu vznikla dňa 31. októbra 2013 (t. j. po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu).

Z predmetného záveru musí dovolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzať.

6. Z hľadiska posúdenia prípustnosti podaného dovolania je tak relevantná

len právna otázka, či pohľadávka úpadcu na poistnom na sociálne poistenie

za zamestnancov úpadcu súvisí s prevádzkovaním podniku úpadcu, a teda, či predstavuje

pohľadávku proti podstate.

6.1. Prípustnosť dovolania podľa však nie je daná,

nakoľko vo veci rozhodujúci senát dovolacieho súdu predmetnú právnu otázku už vyriešil

vo svojom skoršom rozhodnutí, konkrétne v uznesení z 27. septembra 2017,

sp. zn. , ktoré bolo publikované ako judikát R 94/2018 v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018 s právnou vetou

v znení:

„Pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie za zamestnancov úpadcu v zmysle

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré vznikli

po vyhlásení konkurzu, súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu,

a preto predstavujú pohľadávky proti všeobecnej podstate v zmysle ustanovenia § 87

ods. 2 písm. i/ o konkurze a reštrukturalizácii v znení zmien

a doplnkov. Platí to aj v prípade, ak zamestnancom úpadcu správca konkurznej podstaty

po vyhlásení konkurzu neprideľoval žiadnu prácu a tiež, ak správca ukončí

so zamestnancami úpadcu pracovný pomer a plynie im výpovedná doba.“

6.2. Súdy nižšej inštancie pritom pri svojom rozhodovaní vychádzali z citovaného

rozhodnutia a závery v ňom vyslovené v plnej miere rešpektovali, a preto neprichádza

do úvahy ani prípustnosť dovolania žalovanej podľa

6.3. Predmetnú skutočnosť pritom skonštatoval dovolací súd v uznesení

z 26. apríla 2019, sp. zn. , ktorým bolo odmietnuté dovolanie žalovanej

v obdobnej veci. Napriek tejto skutočnosti v predmetnej veci však žalovaná opätovne

spochybňovala správnosť záverov vyslovených v uznesení sp. zn. .

K uvedenému len ako poznámku dovolací súd uvádza, že samotná nespokojnosť žalovanej

ako advokátky s judikatúrou dovolacieho súdu, prípadne jej ničím neodôvodnené

nerešpektovanie ustálenej judikatúry, nemôže v žiadnom prípade založiť prípustnosť

jej dovolania.

7. Vzhľadom na závery vyslovené v judikáte R 94/2018, ktoré okresný súd

a aj krajský súd rešpektovali, dovolací súd uvádza, že nemôže byť založená prípustnosť

dovolania žalovanej ani podľa ustanovenia , nakoľko jej subjektívny

výklad pojmu prevádzkovanie podniku - ktorý prezentovala počas celého sporu - nemal

žiadny vplyv na rozhodnutie súdov nižšej inštancie v predmetnom spore. Súdy sú pritom

povinne vo svojich rozhodnutiach vysporiadať sa len s tými argumentmi strán sporu,

ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej. Skutočnosti uvádzané žalovanou však

nereflektovali na aktuálnu judikatúru najvyššieho súdu, či už ako súdu dovolacieho (judikát

R 94/2018). alebo ako súdu odvolacieho (1 a 1 Obo/22/20l6), a preto neboli

spôsobilé privodiť jej úspech v spore.

7.1. Preto dovolací súd konštatuje, že konanie pred odvolacím súdom nebolo

poznačené namietanou vadou zmätočnosti podľa , ak sa nevysporiadal

s jej argumentmi, ktoré sa týkajú predovšetkým vymedzenia pojmu „prevádzkovanie

podniku“, a ktoré sa týkajú špeciálnej úpravy obsiahnutej v vzťahujúcej sa na splnenie

taxatívnych predpokladov pre účely možného pokračovania prevádzkovania podniku

úpadcu počas konkurzu.»

38. S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu je potrebné konštatovať, že najvyšší súd považoval odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu (z ktorého sú zrejmé podstatné skutkové a právne

argumenty účastníkov konania, právny záver krajského súdu vo veci samej, ako aj dôvody,

ktoré ho k uvedenému záveru viedli) za dostatočne odôvodnené. Ústavný súd konštatuje,

že odôvodnenie najvyššieho súdu, obsiahnuté v napadnutom uznesení, predstavuje vecný

prieskum [ktorý bolo z hľadiska ústavne konformného použitia ustanovenia § 420 písm. f)

potrebné vykonať]. Vzhľadom na skutočnosť, že aj ústavný súd dospel k záveru,

že námietky vznesené sťažovateľkou v dovolaní, týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj pochybenia krajského súdu spočívajúce

v tom, že krajský súd na vec neaplikoval relevantnú právnu normu, sú neopodstatnené,

uzatvára, že odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté v jeho napadnutom uznesení napĺňa

atribúty ústavne udržateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

39. Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho

závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia

najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami, ustanovenými v .

40. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , a a listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

41. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti ako celku, ústavný súd

sa už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný

súd ústavnej sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu