Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 464/2020
PDF · 586.91 KB
No categories available
II. ÚS 464/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
JUDr. Barbory Hudekovej, Lazaretská 23, Bratislava, IČO 42 352 835, správkyne
konkurznej podstaty úpadcu KANAPA spol. s r. o. v konkurze, Staničná 267/21, Brezová
pod Bradlom, IČO 18 049 753, zastúpenej advokátskou kanceláriou 4JUSTICE advokátska
kancelária, s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka
Mgr. Zuzana Maruniaková, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 16 CoKR 24/2018 z 30. apríla 2019 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 1/2020 z 25. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť JUDr. Barbory Hudekovej, správkyne konkurznej podstaty úpadcu
KANAPA spol. s r. o. v konkurze, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť JUDr. Barbory Hudekovej, Lazaretská 23,
Bratislava, IČO 42 352 835, správkyne konkurznej podstaty úpadcu KANAPA spol. s r. o.
v konkurze, Staničná 267/21, Brezová pod Bradlom, IČO 18 049 753
(ďalej aj „sťažovateľka“ alebo „správca úpadcu“), ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoKR 24/2018 z 30. apríla 2019
(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 1/2020 z 25. februára 2020
(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) zo 7. októbra 2013 okresný súd vyhlásil konkurz
na majetok úpadcu KANAPA spol. s r. o. v konkurze, Staničná 267/21, Brezová
pod Bradlom, IČO 18049753 (ďalej len „úpadca“) a za správcu bola ustanovená obchodná
spoločnosť Crossdefault Management Group, k. s., Piaristická 21, Trenčín, IČO 45 462 801,
značka správcu S 1453. Predmetné uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku
č. 198/13 14. októbra 2013. Uznesením z 20. januára 2014 okresný súd odvolal z funkcie
správcu úpadcu obchodnú spoločnosť Crossdefault Management Group, k. s., a do funkcie
správcu úpadcu ustanovil JUDr. Barboru Hudekovú, Páričkova 18, Bratislava (v súčasnosti:
Lazaretská 23, 831 04 Bratislava). Predmetné uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom
vestníku č. 17/2014 27. januára 2014.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že listom
z 5. novembra 2013 si Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8 – 10,
Bratislava, IČO 30 807 484 (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) prihlásila do konkurzného
konania úpadcu sp. zn. 38 K 23/2013 pohľadávku proti podstate z titulu nezaplateného
poistného na sociálne poistenie za obdobie september 2013 vo výške 21 057,99 €
(ďalej len „pohľadávka Sociálnej poisťovne“).
3.1 Správca úpadcu listom z 20. apríla 2017 poprel, čo sa týka výšky a právneho
dôvodu, prihlásenú pohľadávku Sociálnej poisťovne proti podstate z titulu nezaplateného
poistného na sociálne poistenie za obdobie september 2013. Správca úpadcu poprel
predmetnú pohľadávku z dôvodu, „že predmetná pohľadávka nie je pohľadávkou
proti podstate, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že pohľadávka vznikla pred vyhlásením
konkurzu a správca neprevádzkoval podnik úpadcu, keďže neboli splnené podmienky
taxatívne vymenované v ustanovení § 88 ZKR na to, aby mohol podnik prevádzkovať“.
4. Sociálna poisťovňa 19. mája 2017 podala na okresnom súde proti sťažovateľke
žalobu o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti podstate, o ktorej rozhodol
okresný súd rozsudkom sp. zn. 37 Cbi 3/2017 z 20. augusta 2018 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) tak, že výrokom určil, že pohľadávka Sociálnej poisťovne vzniknutá
z titulu nezaplateného poistného na sociálne poistenie za september 2013 v popretej časti
je pohľadávkou proti podstate podľa ustanovenia § 87 ods. 2 písm. i) zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej len „ZKR“). Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok
okresného súdu. Sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala
dovolanie, dôvodnosť ktorého vyvodzovala z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“). Najvyšší súd podané dovolanie napadnutým uznesením odmietol
podľa § 447 písm. c) CSP.
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že „Krajský súd v Trenčíne vo svojom
rozhodnutí ako ani Najvyšší súd Slovenskej republiky neaplikoval relevantné ustanovenia
ZKR [§ 88 pozn.] resp. subsumoval predmetný spor (výklad pojmu podnik, pozn.)
pod ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 5, pozn.) bez akéhokoľvek zdôvodnenia.
Zároveň sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že Krajský súd v Trenčíne ako ani Najvyšší
súd Slovenskej republiky sa nevysporiadali s argumentáciou správcu úpadcu v odôvodnení
svojich rozhodnutí. Tak Krajský súd v Trenčíne ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
obmedzili odôvodnenie svojho rozhodnutia iba na konštatáciu, že správca prevádzkoval
podnik a odvolali sa na iný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
spis. zn.: 3 Obdo 9/2017“, právny záver ktorého sťažovateľka považuje za nesprávny
a rozporný vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej v ZKR [§ 87 ods. 2 písm. g), h) a § 88
ZKR], tvrdiac, že samotná skutočnosť, že úpadca zamestnával ku dňu vyhlásenia konkurzu
zamestnancov, ktorým však neprideľoval prácu, neznamená, že bol hospodársky činným
subjektom, a teda že prevádzkoval podnik, keďže „správca úpadcu neuskutočnil relevantné
úkony smerujúce k ukončeniu podnikateľskej činnosti úpadcu, dochádza k prevádzkovaniu
podniku počas konkurzu“.
5.1 Tým, že sa krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých
rozhodnutiach nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľky prednesenou v konaní
pred všeobecnými súdmi, ktorá mala zásadný význam vo vzťahu k prejednávanej veci
a podstata ktorej spočívala v tvrdení, že sťažovateľka «vykonala všetky relevantné úkony
vyžadované ZKR a podnikateľská činnosť úpadcu bola dávno ukončená už ku dňu podania
samotného návrhu na vyhlásenie konkurzu. Správca ihneď po vyhlásení konkurzu ukončil
všetky pracovné pomery zamestnancov (ponechal v pracovnom pomere
iba niektorých zamestnancov, ktorých mzdy aj odvody na sociálne poistenie sú riadne
zaevidované v zozname pohľadávok proti podstate), neprevádzkoval podnik, nakoľko neboli
na to splnené podmienky v zmysle taxatívneho uvedenia podmienok podľa ZKR
(§ 88, pozn.), neexistovali samotné zložky podniku (osobná - zamestnancom nebola
prideľovaná nijaká práca v súvislosti s prevádzkovaním podniku, hmotná - stroje neslúžili
na prevádzkovanie podniku, výroba bola zastavená a nehmotná) potrebné nato, aby vôbec
bolo možné naplniť definíciu pojmu „podnik“ podľa Obchodného zákonníka,
na ktorú sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí odvolával», ako aj tým, že krajský súd,
ako aj najvyšší súd na vec neaplikovali relevantnú právnu normu, teda že pri svojom
rozhodovaní nevychádzali zo znenia § 87 ods. 2 písm. g), h) a § 88 ZKR, došlo zo strany
krajského súdu a najvyššieho súdu k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv.
6. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka tvrdí,
že najvyšší súd tým, že nepovažoval jej dovolanie za prípustné podľa § 420 písm. f) CSP
s odôvodnením, že otázka nastolená sťažovateľkou už bola judikatúrne riešená (uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 9/2017 z 27. septembra 2017), ale nevytvára ustálenú
judikatúru, najmä za predpokladu, že je podľa názoru sťažovateľky nesprávne,
keďže vychádza z nesprávnych právnych záverov, na ktoré sťažovateľka poukazovala
v podanom dovolaní, a teda najvyšší súd sa mal jej dovolaním vecne zaoberať.
7. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce
z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3 Obdo/1/2020 zo dňa 25. 02. 2010, právoplatným dňa
16. 04. 2020, porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce
z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn.: 16 CoKR/24/2018 zo dňa 30. 04. 2019, právoplatného dňa
07. 06. 2019, porušené bolo.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3 Obdo/1/2020 zo dňa 25. 02. 2010
zrušuje.
4. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 16 CoKR/24/2018 zo dňa
30. 04. 2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
5. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške v sume 913,82 EUR,
ktorú sú Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní sťažovateľovi
vyplatiť spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
14. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
K rovnakému záveru možno dospieť aj v súvislosti s namietaným porušením čl. 36
ods. 1 listiny, ktorý svojím obsahom zodpovedá zneniu čl. 46 ods. 1 ústavy.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu
15. Ústavný súd považuje za žiaduce v rámci formulovania všeobecných východísk,
ktoré tvoria ústavnoprávny základ jeho rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateľky
zdôrazniť, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,
že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležíte
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,
ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne
názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného
súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
16. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,
ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným
spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
17. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).
18. Ústavný súd napriek prednostnej právomoci dovolacieho súdu pristúpil
k skúmaniu, či odôvodnenie právneho názoru vysloveného v napadnutom rozsudku
krajského súdu je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Taký prieskum
vykonal na lepšie objasnenie dôvodov rozhodnutia o dovolaní, podanom s námietkou
nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, čo má priamu vecnú spojitosť
s právnym posúdením otázky podstatnej pre rozhodnutie (časť III.2 tohto odôvodnenia tohto
rozhodnutia).
19. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že krajský súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysporiadal s jej námietkami vznesenými v odvolaní proti rozsudku
okresného súdu, ako aj tým, že krajský súd na vec neaplikoval relevantnú právnu normu,
teda že pri svojom rozhodovaní nevychádzal zo znenia § 87 ods. 2 písm. g), h) a § 88 ZKR.
20. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstatnom uviedol:
„Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu aj odvolací súd tak ako súd prvej inštancie
je názoru, že splatnosť poistného v tomto prípade týkajúce sa zamestnávateľa je definovaná
zákonom lex specialis, t. j. zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov, a to v ustanovení § 143 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. v platnom znení.
Z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé, že aj keď žalovaný predložil mesačný
výkaz za mesiac 09/2013 dňa 07. 10. 2013, teda pred vyhlásením konkurzu — konkurz
vyhlásený dňa 14. 10. 2013, tento mesačný výkaz pre vznik pohľadávky nestačí, nakoľko
splatnosť pohľadávky vznikla dňa 31. 10. 2013, a to na základe registračného listu
zamestnávateľa, v ktorom nie je uvedený dátum výplaty zamestnanca, z čoho vyplýva,
že ak nie je takýto deň určený, tak poistné je splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca.
Na doplnenie odvolací súd uvádza, že povinnosťou zamestnávateľa je platiť poistné
a stanoviť jeho výšku a odviesť poistné za zamestnanca, ktorá sa viaže nielen na existenciu
vzniku a zániku samotného pracovno-právneho pomeru, ale aj na okolností podmieňujúce
vznik nároku na mzdu, jej výšku a osobný status zamestnanca ako platiteľa poistného.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný predkladal mesačné výkazy až do 30. 06. 2015 -
prevádzkoval podnik, bol aktívnym zamestnávateľom aj po vyhlásení konkurzu
a preto prihlásená pohľadávka súvisí s prevádzkou podniku počas konkurzu
a je pohľadávkou proti podstate. Pokiaľ to bolo inak, tak povinnosťou správkyne konkurznej
podstaty bolo s odbornou starostlivosťou zhodnotiť možnosť pokračovania v prevádzkoví
podniku po vyhlásení konkurzu alebo prevádzkovanie ukončiť a odhlásiť zamestnancov
úpadcu z registra zamestnávateľov. Správkyňa konkurznej podstaty úpadcu preukázateľne
takto nepostupovala.
Podstatnú odvolaciu námietku žalovaného, že pohľadávka žalobcu nespĺňa časové
a vecné kritérium, pretože neboli splnené podmienky ust. § 87 ods. 2 písm. i), prípadne
písm. k) ZoKR, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, na ktorú nemohol prihliadnuť,
a to na základe vyššie uvedeného. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dostatočne
a podrobne v odôvodnení rozhodnutia uviedol prečo žalobe vyhovel, pričom dáva
do pozornosti, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so skutočnosťami a tvrdeniami strán
sporu. Odvolacie dôvody nie sú také, aby mohli privodiť zmenu konajúcim súdom prvej
inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho posúdenia.“
21. Podľa § 87 ods. 2 písm. i) ZKR pohľadávky proti všeobecnej podstate
sú... pohľadávky na daniach, poplatkoch, clách, poistnom na zdravotné poistenie, poistnom
na sociálne poistenie, príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a príspevkoch
na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ak súvisia
s prevádzkovaním podniku počas konkurzu.
Podľa § 87 ods. 2 písm. g) ZKR pohľadávky proti všeobecnej podstate sú... mzda
zamestnanca a ďalšie nároky zamestnanca z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci
vykonávanej mimo pracovného pomeru (ďalej len „pracovnoprávne nároky“), ktoré vznikli
po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, v sume
určenej správcom alebo vyplývajúcej z dohody medzi zamestnancom a správcom,
ktorému správca prideľuje prácu v súvislosti so správou konkurznej podstaty.
Podľa § 87 ods. 2 písm. h) ZKR pohľadávky proti všeobecnej podstate
sú... pracovnoprávne nároky zamestnanca, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu
a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, v sume určenej správcom
alebo vyplývajúcej z dohody medzi zamestnancom a správcom, ktorému správca prideľuje
prácu v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu.
Podľa § 88 ods. 1 ZKR správca s odbornou starostlivosťou zhodnotí možnosť
pokračovať v prevádzkovaní podniku po vyhlásení konkurzu a podľa okolností ukončí
prevádzkovanie podniku alebo pokračuje v prevádzkovaní podniku v súlade s týmto
zákonom a inými osobitnými predpismi. V prevádzkovaní podniku môže správca
pokračovať, len ak
a) je schopný v lehote splatnosti uhrádzať pohľadávky proti podstate podľa § 87
ods. 2 písm. i); súd na návrh veriteľa takejto pohľadávky proti podstate uloží správcovi
povinnosť ukončiť prevádzkovanie podniku, ak zistí, že správca je viac ako dva mesiace
po lehote splatnosti s úhradou týchto pohľadávok proti podstate,
b) v dôsledku prevádzkovania podniku sa podstatným spôsobom nezmenší hodnota
oddelenej podstaty; súd na návrh dotknutého zabezpečeného veriteľa uloží správcovi
povinnosť ukončiť prevádzkovanie podniku, ak zistí, že v dôsledku prevádzkovania podniku
sa zmenšuje hodnota jeho oddelenej podstaty a
c) v dôsledku prevádzkovania podniku dosiahne pre veriteľov vyššiu mieru
uspokojenia ich pohľadávok, ako keby prevádzkovanie podniku ukončil; prevádzkovanie
podniku sa musí obmedziť na nevyhnutný rozsah potrebný na dosiahnutie tohto účelu.
22. Podľa § 5 Obchodného zákonníka podnikom sa na účely tohto zákona rozumie
súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci,
práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie
podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť.
23. Ústavný súd z hľadiska argumentov sťažovateľky preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu a nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
krajského súdu, nemajúci oporu v zákone.
24. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd
považoval v prípade pohľadávky Sociálnej poisťovne prihlásenej do konkurzu na majetok
úpadcu za preukázané, že predmetná pohľadávka spĺňala časové, ako aj vecné kritérium
k tomu, aby ju bolo možné zaradiť medzi pohľadávku proti všeobecnej podstate v zmysle
§ 87 ods. 2 písm. i) ZKR. V danom prípade spornosť splnenia požiadavky časového kritéria
pohľadávky, teda že pohľadávka Sociálnej poisťovne uplatnená žalobou vznikla
po vyhlásení konkurzu, krajský súd odôvodnil tým, že moment vzniku pohľadávky sa odvíja
od dátumu určeného zamestnávateľom na výplatu miezd, ktorý v registračnom liste nebol
určený, preto sa uplatnila zákonná fikcia, v zmysle ktorej je výplatným dňom posledný deň
mesiaca, t. j. 31. október 2013. Pokiaľ ide o splnenie vecného kritéria pohľadávky,
teda že prihlásená pohľadávka súvisí s prevádzkovaním podniku počas konkurzu,
za podstatné v danom prípade krajský súd považoval tvrdenie žalobcu, že úpadca
zamestnával zamestnancov aj po 15. októbri 2013, teda po vyhlásení konkurzu, z čoho
je podľa názoru krajského súdu možné vyvodiť záver o prevádzkovaní podniku úpadcu
po vyhlásení konkurzu, pričom zdôraznil, že skutočnosť, či týmto zamestnancom zo strany
úpadcu, resp. správcu konkurznej podstaty bola alebo nebola prideľovaná práca, považoval
za irelevantnú, keď sa stotožnil so záverom okresného súdu v danej veci s poukazom
na rozhodnutie najvyššieho súdu [uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 9/2017
z 27. septembra 2017; (bližšie pozri bod 7, 10 odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu)].
25. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, týkajúcu sa absencie dostatočného
odôvodenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k jej argumentácií,
že ako správkyňa vykonala všetky relevantné úkony smerujúce k ukončeniu prevádzky
podniku, ktoré spočívali v tom, že „ihneď po vyhlásení konkurzu ukončila všetky pracovné
pomery zamestnancov vo vzťahu k úpadcovi“ a týmto zamestnancom následne
neprideľovala žiadnu prácu, pričom si ponechala v pracovnom pomere iba niektorých
zamestnancov, ktorým prideľovala prácu v súvislosti so správou konkurznej podstaty
a ktorých mzdy aj odvody na sociálne poistenie sú riadne zaevidované v zozname
pohľadávok proti podstate, v dôsledku čoho úpadca nebol hospodársky činným subjektom,
k tomu ústavný súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
vyplýva, že sťažovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu skutočne namietala,
že ako správca konkurznej podstaty úpadcu po tom, ako bola ustanovená do tejto funkcie,
vykonala úkony, ktoré mali viesť k ukončeniu prevádzky podniku po vyhlásení konkurzu.
Z predmetného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že úkon,
ktorý sťažovateľka považovala za úkon, ktorým malo dôjsť k ukončeniu prevádzky podniku
úpadcu, spočíval v tom, „že splnomocnila povereného zamestnanca na uzatváranie dohôd
o skončení pracovného pomeru, výpovedi s jednotlivými zamestnancami úpadcu a uzatvoril
dohody o vykonaní práce s niektorými bývalými zamestnancami úpadcu za účelom správy
a inventarizácie majetku úpadcu po vyhlásení konkurzu“. Ústavný súd dodáva,
že z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ako ani z vyjadrení sťažovateľky
nevyplýva, že by u zamestnancov úpadcu, vo vzťahu ku ktorým si Sociálna poisťovňa
prihlásila pohľadávku proti podstate z dôvodu nezaplateného poistného na sociálne
poistenie za mesiac september 2013, došlo v mesiaci september 2013 k ukončeniu
pracovného pomeru. Práve naopak, z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva
len tá skutočnosť, že sťažovateľka zamestnancom úpadcu, vo vzťahu ku ktorým si Sociálna
poisťovňa prihlásila pohľadávku proti podstate z dôvodu nezaplateného poistného
na sociálne poistenie za obdobie september 2013 po vyhlásení konkurzu, neprideľovala
žiadnu prácu. Uvedená skutočnosť bola v konečnom dôsledku aj dôvodom,
pre ktorý sťažovateľka pohľadávku Sociálnej poisťovne poprela (bližšie pozri bod 3
odôvodnenia tohto rozhodnutia).
26. V danom prípade krajský súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, a tento
svoj názor ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, že úpadca tým, že zamestnával
zamestnancov aj po vyhlásení konkurzu, teda disponoval osobnostnou zložkou podnikania,
hoc týmto zamestnancom neprideľoval prácu, prevádzkoval podnik úpadcu po vyhlásení
konkurzu. Skutočnosť, že krajský súd sa vo svojom napadnutom uznesení výslovne
nevyjadril k predmetnej námietke sťažovateľky, teda že neuviedol, že už citovaným
úkonom zo strany sťažovateľky nedošlo k ukončeniu prevádzky podniku po vyhlásení
konkurzu, tak ako sa mylne domnieva sťažovateľka, neznamená, že jeho postoj
k tejto námietke sťažovateľky z obsahu napadnutého rozsudku jednoznačne nevyplýva.
27. K námietke sťažovateľky, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli
porušené sťažovateľkou namietané práva z dôvodu, že krajský súd na vec neaplikoval
relevantné právne normy [§ 87 ods. 2 písm. g), h) a § 88 ZKR], ale v rozpore s ich znením
dospel k záveru, že sťažovateľka prevádzkuje podnik úpadcu po vyhlásení konkurzu,
ústavný súd konštatuje, že ZKR v § 88 ods. 1 upravuje podmienky, za splnenia
ktorých je správca oprávnený pokračovať v prevádzkovaní podniku po vyhlásení konkurzu.
Sťažovateľka tvrdí, že v danom prípade s poukazom na § 88 ZKR s odbornou
starostlivosťou zhodnotila možnosť pokračovať v prevádzkovaní podniku a dospela
k záveru, že zákonom stanovené podmienky na prevádzkovanie podniku po vyhlásení
konkurzu splnené nie sú a prevádzkovanie podniku je potrebné ukončiť. Ústavný súd
konštatuje, že samotná skutočnosť, že v prípade sťažovateľky neboli splnené podmienky
na prevádzkovanie podniku úpadcu po vyhlásení konkurzu, automaticky neznamená,
že prevádzkovanie podniku sa zo zákona zastavuje. Práve správca konkurznej podstaty
je tým subjektom, ktorý je oprávnený a zároveň povinný vykonať všetky nevyhnutné úkony
potrebné k ukončeniu prevádzky podniku v prípade, ak dôjde k záveru, že na prevádzku
podniku po vyhlásení konkurzu nie sú splnené zákonom stanovené podmienky. Uvedené
potvrdzuje aj samotné znenie § 88 ZKR, z ktorého vyplýva, že v prípade, ak nie sú splnené
podmienky na prevádzkovanie podniku po vyhlásení konkurzu, je súd na návrh oprávnenej
osoby oprávnený uložiť správcovi povinnosť ukončiť prevádzkovanie podniku. S poukazom
na uvedené tak záver krajského súdu o tom, že sťažovateľka prevádzkuje podnik
po vyhlásení konkurzu aj napriek tomu, že k jeho prevádzke nie sú splnené zákonom
stanovené podmienky, neznamená, že právny záver súdu je v rozpore so znením § 88 ZKR.
28. K podobnému záveru dospel ústavný súd aj v prípade § 87 ods. 2 písm. g) a h)
ZKR. Predmetné ustanovenia ZKR upravujú podmienky, za splnenia ktorých je možné
mzdy zamestnancov a pracovnoprávnych nárokov zamestnancov, ktoré vznikli po vyhlásení
konkurzu, považovať za pohľadávky proti všeobecnej podstate. Jednou z podmienok,
splnenie ktorej je nevyhnuté k tomu, aby bolo možné mzdy zamestnancov a ďalšie nároky
zamestnancov považovať za pohľadávku proti všeobecnej podstate podľa § 87
ods. 2 písm. g), ZKR je skutočnosť, že ide o zamestnancov, ktorým správca prideľuje prácu
v súvislosti so správou konkurznej podstaty. Jednou z podmienok, splnenie
ktorej je nevyhnuté k tomu, aby bolo možné pracovnoprávne nároky zamestnancov
považovať za pohľadávku proti všeobecnej podstate podľa § 87 ods. 2 písm. h) ZKR
je skutočnosť, že ide o zamestnancov ktorým správca prideľuje prácu v súvislosti
s prevádzkovaním podniku počas konkurzu. V danom prípade bolo napadnutým rozsudkom
krajského súdu určené, že pohľadávka Sociálnej poisťovne je pohľadávkou proti všeobecnej
podstate podľa ustanovenia § 87 ods. 2 písm. i) ZKR, ktoré splnenie podmienky spočívajúce
v prideľovaní práce zamestnancom v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu
explicitne nevyžaduje. Pokiaľ teda krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru,
že pohľadávka Sociálnej poisťovne je pohľadávkou proti všeobecnej podstate
podľa ustanovenia § 87 ods. 2 písm. i) ZKR a na prípad sťažovateľky na účel posúdenia
splnenia podmienok pre vyslovenie záveru o tom, či pohľadávka Sociálnej poisťovne
je alebo nie je pohľadávkou proti všeobecnej podstate, neaplikoval § 87 ods. 2 písm. g), h)
ZKR, ktorý upravuje podmienky, za splnenia ktorých je možné mzdy zamestnancov
a pracovnoprávne nároky zamestnancov, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, považovať
za pohľadávky proti všeobecnej podstate, teda ustanovenia, predmetom ktorých je úprava
podmienok pre iný druh nároku ako toho, ktorý si v danom prípade uplatnila Sociálna
poisťovňa, ústavný súd považuje tento záver krajského súdu za ústavne akceptovateľný.
29. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľky
za neopodstatnenú.
30. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľka
sa s názorom krajského súdu v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nepostačuje sama osebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické
so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
31. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
32. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti namietanému
porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou
označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodov ňou uvádzaných.
III.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
33. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
uznesením najvyššieho súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol
sťažovateľke poskytnúť ochranu v rámci dovolacieho konania, keď dovolanie smerujúce
proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol, v dôsledku čoho považuje
sťažovateľka napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nesprávne a svojvoľné, a teda také,
ktorým došlo k porušeniu ňou označených práv.
34. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu
sa v civilnom súdnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí
to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom, vrátane dovolacích konaní,
v ktorých sa okrem všeobecných procesných podmienok uplatňujú aj osobitné procesné
podmienky.
35. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu, samozrejme
mimo kritérií ústavnej neudržateľnosti posúdenia prípustnosti dovolania najvyšším súdom.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší
súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
36. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by v danom prípade signalizovala svojvoľný postup najvyššieho
súdu nemajúci oporu v zákone.
37. V rámci skúmania podmienky prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
najvyšší súd skúmal námietky sťažovateľky, založené na tvrdení, že napadnuté rozhodnutie
krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, nesprávne a arbitrárne. K dovolaniu
sťažovateľky v tejto časti najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol:
«5.2. Dovolací súd uvádza, že žalovaná v odvolaní proti rozsudku okresného súdu
výslovne nenamietala (t. j. nepovažovala za nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie), že predmetná pohľadávka žalobcu mala vzniknúť pred vyhlásením
konkurzu, ale vytýkala len nesprávnosť záveru, že predmetná pohľadávka mala súvisieť
s prevádzkovaním podniku úpadcu po vyhlásení konkurzu. Dovolací súd sa tak nemôže
vecne zaoberať predmetnou námietkou, ktorou sa odvolací súd meritórne nezaoberal.
5.3. Zároveň dovolací súd poukazuje na to, že žalovaná uplatnila skutkové tvrdenie -
podľa ktorého mala pohľadávka žalobcu vzniknúť dňa 7. októbra 2013 (t. j. pred vyhlásením
konkurzu) - prvýkrát až v dovolaní. Predmetnú skutočnosť neuviedla ani v konaní
pred súdom prvej inštancie, a ani v odvolacom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd
poukazuje na ustanovenie § 435 C. s. p. v zmysle ktorého nemožno v dovolacom konaní
uplatňovať nové prostriedky procesnej obrany. Zároveň dovolací súd poukazuje
na to, že v dovolacom konaní je viazaný skutkovým stavom lak, ako ho zistil odvolací súd
(k tomu viď § 442 C. s. p.). Súdy nižšej inštancie pritom skutkovo ustálili, že pohľadávka
žalobcu vznikla dňa 31. októbra 2013 (t. j. po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu).
Z predmetného záveru musí dovolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzať.
6. Z hľadiska posúdenia prípustnosti podaného dovolania je tak relevantná
len právna otázka, či pohľadávka úpadcu na poistnom na sociálne poistenie
za zamestnancov úpadcu súvisí s prevádzkovaním podniku úpadcu, a teda, či predstavuje
pohľadávku proti podstate.
6.1. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. však nie je daná,
nakoľko vo veci rozhodujúci senát dovolacieho súdu predmetnú právnu otázku už vyriešil
vo svojom skoršom rozhodnutí, konkrétne v uznesení z 27. septembra 2017,
sp. zn. 3 Obdo/9/2017, ktoré bolo publikované ako judikát R 94/2018 v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018 s právnou vetou
v znení:
„Pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie za zamestnancov úpadcu v zmysle
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré vznikli
po vyhlásení konkurzu, súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu,
a preto predstavujú pohľadávky proti všeobecnej podstate v zmysle ustanovenia § 87
ods. 2 písm. i/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení zmien
a doplnkov. Platí to aj v prípade, ak zamestnancom úpadcu správca konkurznej podstaty
po vyhlásení konkurzu neprideľoval žiadnu prácu a tiež, ak správca ukončí
so zamestnancami úpadcu pracovný pomer a plynie im výpovedná doba.“
6.2. Súdy nižšej inštancie pritom pri svojom rozhodovaní vychádzali z citovaného
rozhodnutia a závery v ňom vyslovené v plnej miere rešpektovali, a preto neprichádza
do úvahy ani prípustnosť dovolania žalovanej podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.
6.3. Predmetnú skutočnosť pritom skonštatoval dovolací súd v uznesení
z 26. apríla 2019, sp. zn. 5 Obdo/65/2018, ktorým bolo odmietnuté dovolanie žalovanej
v obdobnej veci. Napriek tejto skutočnosti v predmetnej veci však žalovaná opätovne
spochybňovala správnosť záverov vyslovených v uznesení sp. zn. 3 Obdo/9/2017.
K uvedenému len ako poznámku dovolací súd uvádza, že samotná nespokojnosť žalovanej
ako advokátky s judikatúrou dovolacieho súdu, prípadne jej ničím neodôvodnené
nerešpektovanie ustálenej judikatúry, nemôže v žiadnom prípade založiť prípustnosť
jej dovolania.
7. Vzhľadom na závery vyslovené v judikáte R 94/2018, ktoré okresný súd
a aj krajský súd rešpektovali, dovolací súd uvádza, že nemôže byť založená prípustnosť
dovolania žalovanej ani podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., nakoľko jej subjektívny
výklad pojmu prevádzkovanie podniku - ktorý prezentovala počas celého sporu - nemal
žiadny vplyv na rozhodnutie súdov nižšej inštancie v predmetnom spore. Súdy sú pritom
povinne vo svojich rozhodnutiach vysporiadať sa len s tými argumentmi strán sporu,
ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej. Skutočnosti uvádzané žalovanou však
nereflektovali na aktuálnu judikatúru najvyššieho súdu, či už ako súdu dovolacieho (judikát
R 94/2018). alebo ako súdu odvolacieho (1 Sžso/37/2014 a 1 Obo/22/20l6), a preto neboli
spôsobilé privodiť jej úspech v spore.
7.1. Preto dovolací súd konštatuje, že konanie pred odvolacím súdom nebolo
poznačené namietanou vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p., ak sa nevysporiadal
s jej argumentmi, ktoré sa týkajú predovšetkým vymedzenia pojmu „prevádzkovanie
podniku“, a ktoré sa týkajú špeciálnej úpravy obsiahnutej v ZKR vzťahujúcej sa na splnenie
taxatívnych predpokladov pre účely možného pokračovania prevádzkovania podniku
úpadcu počas konkurzu.»
38. S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu je potrebné konštatovať, že najvyšší súd považoval odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu (z ktorého sú zrejmé podstatné skutkové a právne
argumenty účastníkov konania, právny záver krajského súdu vo veci samej, ako aj dôvody,
ktoré ho k uvedenému záveru viedli) za dostatočne odôvodnené. Ústavný súd konštatuje,
že odôvodnenie najvyššieho súdu, obsiahnuté v napadnutom uznesení, predstavuje vecný
prieskum [ktorý bolo z hľadiska ústavne konformného použitia ustanovenia § 420 písm. f)
CSP potrebné vykonať]. Vzhľadom na skutočnosť, že aj ústavný súd dospel k záveru,
že námietky vznesené sťažovateľkou v dovolaní, týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj pochybenia krajského súdu spočívajúce
v tom, že krajský súd na vec neaplikoval relevantnú právnu normu, sú neopodstatnené,
uzatvára, že odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté v jeho napadnutom uznesení napĺňa
atribúty ústavne udržateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
39. Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu
sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho
závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia
najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami, ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
40. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti
namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
41. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti ako celku, ústavný súd
sa už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný
súd ústavnej sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu