Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 373/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-74

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom

Havlátom, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-362 z 10. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-37 z 25. augusta 2020 podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) prijal na ďalšie konanie

ústavnú sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -362 z 10. mája 2017 (ďalej

len „napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. marca 2019 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako

žalobca domáhal proti (ďalej aj „žalovaný“ alebo

„zúčastnená osoba“), zaplatenia peňažnej sumy vo výške 30 942,37 eur s príslušenstvom

z titulu nevyplatenej odmeny. Nárok na výplatu tejto odmeny vyplýval z mandátnej zmluvy

na výkon funkcie, ktorú uzatvorili sťažovateľ ako mandatár a žalovaný ako mandant

3. septembra 2007.

3. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) žalobu v časti, v ktorej ju

sťažovateľ zobral späť, zastavil, vo zvyšku zamietol a priznal žalovanému náhradu trov

konania. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie odôvodnené najmä

nespokojnosťou so spôsobom, akým súd prvej inštancie ustálil skutkový stav veci,

nevykonaním dôkazov v prospech sťažovateľa, resp. nevyhodnotením predložených

dôkazov.

4. Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd rozhodol o podanom dovolaní tak, že ho

odmietol z dôvodu neidentifikovania vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) zákona

č. v platnom znení (ďalej aj „“), ktorú

sťažovateľ v dovolacom konaní namietal.

5. Ústavnou sťažnosťou sťažovateľ napáda rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj

dovolacieho súdu z dôvodu tvrdenej arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a svojvoľnosti oboch

rozhodnutí. Poukazuje aj na rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý sa nedostatočným

spôsobom vysporiadal s dôkazmi predloženými sťažovateľom, opomenul vykonať, resp.

odôvodniť dôvod nevykonania takýchto dôkazov (tzv. opomenutý dôkaz). Toto pochybenie

okresného súdu nereparoval ani krajský súd v rámci odvolacieho konania a napokon bolo

konvalidované aj najvyšším súdom v dovolacom konaní.

6. Sťažovateľ poukazuje na konkrétne dôkazy predložené okresnému súdu,

ku ktorým okresný súd nezaujal žiadne stanovisko, ako aj na výsluchy svedkov, z ktorých

podľa jeho názoru súd prvej inštancie vyvodil nesprávne závery. Rozporuje najmä

konštatovanie okresného súdu, že sťažovateľ nesplnil podmienky vyplývajúce z mandátnej

zmluvy, splnenie ktorých sa vyžadovalo kumulatívne, pričom v rozsudku okresného súdu

chýba konkrétny záver o tom, ktorú podmienku sťažovateľ nenaplnil, a teda z akého dôvodu

mu odmena nebola vyplatená. Sťažovateľ uvádza, že mu nebola poskytnutá odpoveď

na otázku, na základe akých dôkazov súd prvej inštancie uviedol, že sťažovateľ nesplnil

plán predpísaného poistného, ktorého splnenie bolo jednou z podmienok na vyplatenie

žalovanej odmeny. Sťažovateľ spochybňoval aj výklad mandátnej zmluvy v časti vzniku

nároku na žalovanú odmenu (variabilná odmena), pričom uviedol, že súdy sa s touto

námietkou žiadnym spôsobom nevysporiadali, neprihliadli v prípade pochybností

vo výklade textu zmluvy na prax, ktorú si medzi sebou strany zaviedli, ani na to,

že v prípade pochybností sa uprednostní výklad nepriaznivejší pre zmluvnú stranu, ktorá

zmluvu vypracovala.

7. Krajský súd postupoval podľa mienky sťažovateľa v rozpore s § 387 ods. 2 a 4

prvej vety , keď prevzal odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie bez splnenia

podmienok, ktoré na tento postup vyžaduje. Okrem toho sa

odvolací súd vôbec nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v podanom odvolaní. V konečnom

dôsledku hodnotí sťažovateľ rozhodnutia všeobecných súdov ako nelogické a jednostranné

len v prospech žalovaného.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie jeho označených práv napadnutými rozhodnutiami odvolacieho súdu

a dovolacieho súdu, ktoré žiadal obe zrušiť a vec vrátiť späť na ďalšie konanie krajskému

súdu. Uplatnil si aj nárok na náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenia účastníkov konania a zúčastnených osôb

9. Ústavný súd upovedomil v zmysle a

o podanej ústavnej sťažnosti zúčastnenú osobu , a umožnil

jej vyjadriť sa k podanej ústavnej sťažnosti.

10. Zúčastnená osoba sa vyjadrila podaním doručeným ústavnému súdu

18. septembra 2020. Uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj napadnuté

rozhodnutia odvolacieho súdu a dovolacieho súdu sú vecne správne, ich odôvodnenia sú

presvedčivé a právne udržateľné. Ďalej poukázala na to, že úlohou ústavného súdu v rámci

konania o ústavnej sťažnosti nie je preskúmavať správnosť či zákonnosť napadnutých

rozhodnutí. Podľa jej názoru sa sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou snaží o prieskum

napadnutých rozhodnutí zo strany ústavného súdu ako ďalšej súdnej inštancie, čo je

v rozpore s účelom konania o individuálnej ústavnej sťažnosti. Ďalej poukázala na viaceré

judikáty ústavného súdu zaoberajúce sa kvalitou a nárokmi kladenými na odôvodnenie

súdnych rozhodnutí. Rozhodnutie súdu nemusí dať odpoveď na všetky argumenty strany

konania, iba na podstatné, pre vec rozhodujúce argumenty, na ktoré sa vyžaduje špecifická

odpoveď (porov. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.

1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). V predmetnom konaní súdy nižších stupňov

založili svoje závery na listinných dôkazoch (podkladoch) z konania dozornej rady, ktorá

hodnotila výsledky spoločnosti za rok 2009, pričom dozorná rada tieto podklady skúmala

len na jednom svojom zasadnutí, preto je zrejmé, o aké podklady išlo. Ďalej zúčastnená

osoba uviedla, že medzi ňou a sťažovateľom išlo o obchodno-záväzkový vzťah, ani jedna

zo strán nemala postavenie slabšej zmluvnej strany. Jediný relevantný dôkazný prostriedok,

z ktorého bolo možné ustáliť, či došlo k splneniu podmienok na vznik nároku na variabilnú

odmenu, bol zúčastnenou osobou produkovaný a predložený listinný dôkaz (závery

z konania dozornej rady, ktoré deklarovali, že sťažovateľ zmluvné kritériá nesplnil a nárok

na odmenu mu nevznikol). Sťažovateľom navrhované dôkazné prostriedky by k inému

záveru neviedli a ich vykonávanie by bolo v rozpore s hospodárnosťou a rýchlosťou

konania. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu hodnotí zúčastnená

osoba ako dostatočné, dávajúce odpovede na sťažovateľom formulované námietky, pričom

poukazuje na potrebu hodnotiť obsah rozhodnutí v kontexte s rozhodnutím súdu prvej

inštancie, s ktorým tvoria jeden celok. Z uvedených dôvodov žiada, aby ústavný súd

nevyhovel podanej ústavnej sťažnosti.

11. Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti prípisom č. k.

KP 3/2020-426, Nobs 96/2020 z 23. septembra 2020 písomne vyjadril aj predseda

najvyššieho súdu JUDr. Ján Šikuta, PhD. (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“), ktorý

v relevantnej časti svojho vyjadrenia uviedol, že sa s tvrdeniami sťažovateľa nestotožňuje.

Poukázal jednak na to, že v prípade, ak najvyšší súd dospeje k záveru o nesplnení

podmienok prípustnosti dovolania, toto konštatovanie samo osebe nemôže znamenať

porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Základ podanej ústavnej sťažnosti, t. j. tvrdená nepreskúmateľnosť záverov rozhodnutia

súdu prvej inštancie, ktoré bolo potvrdené odvolacím súdom, sťažovateľ odvodzuje od jeho

nesúhlasu so záverom súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že sťažovateľ nesúhlasí

so skutkovými závermi súdov nižšej inštancie nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420

písm. f) . Ani do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepatrí právo procesnej

strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov. Predseda najvyššieho

súdu zhrnul, že odmietnutím dovolania v predmetnej veci nemohlo dôjsť k porušeniu

sťažovateľom označených práv, a preto žiada ústavný súd, aby podanej ústavnej sťažnosti

nevyhovel. Zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

12. K podanej ústavnej sťažnosti sa vyjadril aj predseda krajského súdu JUDr. Boris

Tóth (ďalej len „predseda krajského súdu“) prípisom sp. zn. z 1. októbra

2020. Uviedol, že požiadal predsedu senátu a zároveň referujúceho sudcu v predmetnom

konaní Mgr. Štefana Zelenáka o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti. Podľa názoru

Mgr. Štefana Zelenáka sú napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj dovolacieho

súdu v súlade s garanciami obsiahnutými v , ako aj dohovoru,

argumenty sťažovateľa boli zodpovedané už v základnom konaní, pričom na svojich

záveroch uvedených v rozhodnutí odvolacieho súdu zotrváva. Predseda krajského súdu sa

v celom rozsahu stotožnil s vyjadrením referujúceho sudcu. V zmysle § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

13. Vyjadrenia zúčastnenej osoby, predsedu najvyššieho súdu a predsedu krajského

súdu ústavný súd zaslal na prípadné zaujatie stanoviska sťažovateľovi, ktorý v reakcii

v prípise z 15. októbra 2020 uviedol, že sa nestotožňuje so zaslanými vyjadreniami, keďže

nezaujali stanovisko k podstate podanej ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ uvádza, že konajúce

súdy sa úplne opomenuli zaoberať ním navrhnutými dôkazmi, neuviedli ich vo svojich

rozhodnutiach a ani neodôvodnili, prečo ich nevykonali, čo je v rozpore s .

Sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou vyjadril protest proti tomu, že konajúce súdy

systematicky ignorovali jeho argumenty, čím sa snažili dosiahnuť presvedčivosť svojich

rozhodnutí, čo je ale v hrubom rozpore s ideou spravodlivosti. K vyjadreniu zúčastnenej

osoby navyše uviedol, že podanou ústavnou sťažnosťou sa nesnaží zvrátiť rozhodnutie

vo veci samej, ale žiada nápravu porušenia svojich práv, ktoré v súdnom konaní boli

porušené. Z tohto hľadiska nie je podstatný ani obsah právneho vzťahu medzi zúčastnenou

osobou a sťažovateľom a ani spôsob, akým boli vyhodnotené dôkazy v tomto konaní.

Problematickým je tá skutočnosť, že súdy neodpovedali na zásadné argumenty sťažovateľa

a k navrhovaným dôkazom nezaujali žiadne stanovisko. V závere sťažovateľ vyjadril,

že na podanej ústavnej sťažnosti trvá. K otázke verejného ústneho pojednávania v tejto veci

uviedol, že na ňom netrvá a súhlasí s tým, aby ústavný súd od pojednávania upustil.

14. Na podklade uvedeného ústavný súd so súhlasom všetkých účastníkov konania

podľa upustil v tejto veci od ústneho pojednávania,

keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

15. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické (), a preto ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne.

19. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ). Vykladať a aplikovať zákony je

v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (, ,

).

20. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

21. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať

obmedzeniam zo strany štátu. Takýmto obmedzením sú aj a , ktoré

vymedzujú prípady, keď je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok ().

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je námietka, že napadnutým

rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie,

a napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o odmietnutí jeho

dovolania, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Podľa

názoru sťažovateľa odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie bez zákonnej

opory, keďže už súd prvej inštancie úplne odignoroval návrhy na vykonanie dokazovania

zo strany sťažovateľa, neuviedol, z akého dôvodu sa nimi nezaoberal, a jednostranne

prevzal argumentáciu žalovaného, čo vo výsledku viedlo k tomu, že formálne je jeho

rozhodnutie logicky odôvodnené, ale je v rozpore so základným právom na súdnu ochranu,

pretože sa nijako nevysporiadava s argumentáciou sťažovateľa, ktorá je pre rozhodnutie

vo veci kľúčovou. Uvedený nesprávny procesný postup odvolacieho súdu zakladal podľa

mienky sťažovateľa dôvod prípustnosti dovolania podľa , ktorý ale

najvyšší súd neidentifikoval a z tohto dôvodu rovnako porušil základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu

23. Ako sám sťažovateľ správne uviedol, ním namietané výhrady proti napadnutému

rozhodnutiu odvolacieho súdu zakladali dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)

. Z tohto dôvodu ústavnému súdu bráni v prieskume napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu princíp subsidiarity. Primárne bolo úlohou najvyššieho súdu sa s touto

argumentáciou sťažovateľa vysporiadať spôsobom naplňujúcim záruky obsiahnuté v čl. 46

ods. 1 a dohovoru. Uvedené ústavný súd preskúmal v ďalšej časti tohto

nálezu. Z uvedených dôvodov ústavný súd nemohol sťažovateľom podanej ústavnej

sťažnosti v tejto časti vyhovieť.

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu

24. Na účely posúdenia opodstatnenosti tvrdení sťažovateľa sa ústavný súd

oboznámil s dovolaním podaným sťažovateľom 18. augusta 2017. V dovolaní sťažovateľ

namietal, že súd prvej inštancie sa s určitým dôkazovým materiálom preukazujúcim

splnenie podmienok na vznik nároku na vyplatenie variabilnej odmeny, a to s tabuľkami

plnenia životného poistenia, neživotného poistenia a povinného zmluvného poistenia

z 24. apríla 2009, 25. septembra 2009 a 25. novembra 2009, vôbec nezaoberal a ani ich

nespomenul vo svojom rozhodnutí. Okrem toho už v odvolaní vytýkal, že súd prvej

inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a to stanovy žalovaného, zápisnice z dozorných

rád a správy predkladané predstavenstvom na zasadania dozornej rady, ktoré boli

predpokladom vyplatenia variabilnej odmeny. Odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 2

, t. j. „Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.“, napriek uvedenému potvrdil v celom rozsahu rozsudok súdu

prvej inštancie a uviedol, že súd prvej inštancie dal odpoveď na všetky kľúčové otázky

vo veci. Z tohto dôvodu z rozsudku súdu prvej inštancie ani z rozsudku odvolacieho súdu

nevyplýva zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie a na postup

odvolacieho súdu podľa neboli splnené podmienky. Sťažovateľ založil

do súdneho spisu viaceré dôkazové materiály (na č. l. 249 hlavný dôkazový materiál, na č. l.

286 záverečný materiál zhrňujúci, správa z podnikateľskej činnosti žalovaného za rok

2009), ku ktorým súdy nezaujali žiadne stanovisko. Uvedené nedostatky nemohli viesť

konajúce súdy k záveru, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo,

že sťažovateľovi nevznikol nárok na výplatu variabilnej odmeny. Nesprávny procesný

postup odvolacieho súdu založil podľa sťažovateľa dôvod prípustnosti dovolania podľa

.

25. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zhrnul, že sťažovateľ sa v konaní

pred súdmi nižších stupňov domáhal vyplatenia nároku na variabilnú odmenu v zmysle

mandátnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a žalovaným. Mandátna zmluva

určovala, že nárok na výplatu variabilnej odmeny vzniká až v prípade kumulovaného

splnenia hlavných cieľov špecifikovaných v zmluve. Skutočnosť, že spoločnosť nebola

po hospodárskej stránke v roku 2009 (žalované obdobie, pozn.) úspešná a nedošlo

ku kumulatívnemu splneniu hlavných cieľov spoločnosti bola zrejmá z podkladov

predložených žalovaným a aj zo svedeckých výpovedí. Sťažovateľ v priebehu konania

pred súdom prvej inštancie bol názoru, že ciele sa mali napĺňať, a nie splniť. Súd prvej

inštancie uzavrel, že ciele mali byť splnené kumulatívne, k čomu nedošlo, vyplácanie

variabilnej odmeny je odmenou za úspech, a nie za vyvinutie maximálneho úsilia. Odvolací

súd sa s týmito závermi súdu prvej inštancie stotožnil a uviedol, že súd nie je povinný

vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranou konania, iba tie ktoré sú dostatočné

na preukázanie skutkového stavu. Najvyšší súd k týmto záverom súdov uviedol,

že dokazovanie je výlučnou doménou súdov a je na ich úvahe, či skutočnosti boli

dostatočne preukázané alebo či je potrebné v dokazovaní pokračovať pri zachovaní

princípov procesnej ekonómie. Skutočnosť, že oba súdy nepovažovali tvrdenia sťažovateľa

za právne relevantné pre rozhodnutie vo veci, neznamená, že došlo k porušeniu jeho práva

na spravodlivý proces.

26. Ďalej poukázal najvyšší súd na svoju staršiu judikatúru týkajúcu sa prípustnosti

dovolania pred nadobudnutím účinnosti nového procesného predpisu Civilného sporového

poriadku, v zmysle ktorej „postupom súdu vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia – jeho

odôvodnenia (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia),

úlohou ktorej je vysvetliť dôvody so zreteľom na ktoré súd rozhodol ()“.

K obsahu základného práva na spravodlivý súdny proces odkázal na judikatúru ústavného

súdu. Z tohto práva pre procesnú stranu nevyplýva právo vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (, , ).

27. Najvyšší súd uzavrel, že obsah spisu nedáva podklad ani na postup podľa druhej

vety stanoviska R 2/2016 („Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, mohlo ísť

o skutočnosť, ktorá zakladala prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) zákona

č. ...“), ktorá je podľa jeho názoru aktuálna aj počas

účinnosti . Konkrétne uviedol: „Za procesnú vadu konania

podľa nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Obdobne prípustnosť dovolania v zmysle § 420

písm. f) nezakladá účinky umožňujúce meritórne dovolací prieskum a nevyvoláva

ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na nesprávnych právnych

záveroch. Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá ani nedostatočné

zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov,

alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.“

28. Ústavný súd vo všeobecnosti konštatuje, že prístup najvyššieho súdu

k posudzovaniu podmienok prípustnosti dovolania podľa odvolávaním

sa na jeho predchádzajúcu rozhodovaciu prax (judikatúru) viažucu sa na už neúčinný

procesný predpis [ a ] nezohľadňuje

dostatočne aktuálnu koncepciu dovolania a samotnú podstatu prípustnosti dovolania

založeného na dovolacom dôvode podľa . Takýto prístup môže

neprimerane reštriktívne obmedziť prístup dovolateľov k vecnému prieskumu rozhodnutí

odvolacích súdov z pohľadu zachovania procesných garancií a požiadaviek práva

na spravodlivý proces. Naopak, odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré nespĺňa

požiadavky a dohovoru, je dôvodom prípustnosti dovolania

podľa .

29. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu

prekonávajúce spomínaný právny názor: „Dovolací súd má možnosť vyhodnotiť a posúdiť,

či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý

dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či

prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý

by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (), čím by mohlo

dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle .“ (z uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. , rovnako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ,

porov. ).

30. V posudzovanej veci však ústavný súd aj napriek výhradám k spomínanému

prístupu najvyššieho súdu nezistil, že by napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľa. Je to z dôvodu, že námietky, ktoré sťažovateľ

formuloval v podanom dovolaní, posúdil dovolací súd materiálnym spôsobom, teda podľa

ich skutočného obsahu, konfrontoval ich so závermi všeobecných súdov, z čoho vyvodil,

že sťažovateľom namietané nedostatky vo vykonanom dokazovaní nezakladajú prípustnosť

dovolania podľa , keďže súdmi ustálený skutkový stav veci plynúci

z vykonaného dokazovania nie je neudržateľný.

31. Je potrebné zdôrazniť aj to, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti sformuloval aj

takú vecnú argumentáciu, ktorú neuviedol v podanom dovolaní. Ide konkrétne o argument

spôsobu výkladu mandátnej zmluvy, keď podľa jeho názoru súd prvej inštancie a ani

odvolací súd neprihliadli aj na prax zavedenú medzi stranami týkajúcu sa posudzovania

splnenia podmienok na vznik nároku na výplatu variabilnej odmeny. Ak sám sťažovateľ

tento tvrdený nedostatok v odôvodení rozhodnutia nezahrnul do podaného dovolania,

najvyšší súd sa s touto otázkou objektívne nemohol vysporiadať. Sťažovateľ tým zároveň

nevyčerpal riadne dostupný prostriedok nápravy, t. j. podanie dovolania, a preto v tejto časti

ústavný súd podanú ústavnú sťažnosť ani nemohol preskúmať.

32. Ako už bolo uvedené, najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľa formulovanými

v podanom dovolaní, spočívajúcimi v neprihliadnutí na ním konkrétne predložené dôkazy

vysporiadal, najmä ak poukázal na tie závery súdov nižších inštancií, podľa ktorých bol

pre vec podstatným záver, že podmienky formulované mandátnou zmluvou v súvislosti

so vznikom nároku na variabilnú odmenu mal sťažovateľ naplniť kumulatívne, a nie

preukazovať, že vynakladal úsilie na ich napĺňanie. Z toho možno vyvodiť, že súdy nižších

stupňov nevzali do úvahy dôkazy prekladané sťažovateľom preto, lebo nimi preukazoval

predbežné spĺňanie cieľov podľa mandátnej zmluvy, čo pre vec nebolo kľúčové. K spornosti

záveru, či došlo alebo nedošlo k splneniu cieľov podľa mandátnej zmluvy, súdy nižších

inštancií odôvodnili, z akých dôkazov vyvodili záver o ich nesplnení.

33. V konaní o individuálnej ústavnej sťažnosti nie je úlohou ústavného súdu

posudzovať silu argumentov, ale spôsob, akým ich súdy posúdili. Tento spôsob musí

napĺňať účel ochrany základného práva na súdnu ochranu, čo znamená že musí byť

preskúmateľný, a nie svojvoľný a arbitrárny. Zásah do základného práva na súdnu ochranu

či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len

vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol

zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu

vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by

nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej

pozície ako druhá strana v konaní (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. marca 2020, ako aj ).

34. V nadväznosti na dôvody formulované ústavným súdom v bodoch 30 až 33

odôvodnenia tohto rozhodnutia dospel ústavný súd k záverom, že ústavnej sťažnosti

nemožno vyhovieť. Aj napriek skutočnosti, že v čase prijatia ústavnej sťažnosti sťažovateľa

na ďalšie konanie neboli ústavným súdom zistené dôvody na jej odmietnutie podľa § 56

ods. 2 , po následných vyjadreniach účastníkov konania

a po preskúmaní spisového materiálu k základnému konaniu vedenému pred všeobecnými

súdmi je možné konštatovať, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie v ich materiálnom zmysle.

35. Vzhľadom na to, že ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovené nebolo, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu