Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 373/2020
PDF · 489.36 KB
No categories available
IV. ÚS 373/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom
Havlátom, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
3 Cob 319/2016-362 z 10. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Obdo 78/2017 z 27. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
IV. ÚS 373/2020-37 z 25. augusta 2020 podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie
ústavnú sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 319/2016-362 z 10. mája 2017 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 78/2017 z 27. marca 2019 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako
žalobca domáhal proti (ďalej aj „žalovaný“ alebo
„zúčastnená osoba“), zaplatenia peňažnej sumy vo výške 30 942,37 eur s príslušenstvom
z titulu nevyplatenej odmeny. Nárok na výplatu tejto odmeny vyplýval z mandátnej zmluvy
na výkon funkcie, ktorú uzatvorili sťažovateľ ako mandatár a žalovaný ako mandant
3. septembra 2007.
3. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) žalobu v časti, v ktorej ju
sťažovateľ zobral späť, zastavil, vo zvyšku zamietol a priznal žalovanému náhradu trov
konania. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie odôvodnené najmä
nespokojnosťou so spôsobom, akým súd prvej inštancie ustálil skutkový stav veci,
nevykonaním dôkazov v prospech sťažovateľa, resp. nevyhodnotením predložených
dôkazov.
4. Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd rozhodol o podanom dovolaní tak, že ho
odmietol z dôvodu neidentifikovania vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej aj „CSP“), ktorú
sťažovateľ v dovolacom konaní namietal.
5. Ústavnou sťažnosťou sťažovateľ napáda rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj
dovolacieho súdu z dôvodu tvrdenej arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a svojvoľnosti oboch
rozhodnutí. Poukazuje aj na rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý sa nedostatočným
spôsobom vysporiadal s dôkazmi predloženými sťažovateľom, opomenul vykonať, resp.
odôvodniť dôvod nevykonania takýchto dôkazov (tzv. opomenutý dôkaz). Toto pochybenie
okresného súdu nereparoval ani krajský súd v rámci odvolacieho konania a napokon bolo
konvalidované aj najvyšším súdom v dovolacom konaní.
6. Sťažovateľ poukazuje na konkrétne dôkazy predložené okresnému súdu,
ku ktorým okresný súd nezaujal žiadne stanovisko, ako aj na výsluchy svedkov, z ktorých
podľa jeho názoru súd prvej inštancie vyvodil nesprávne závery. Rozporuje najmä
konštatovanie okresného súdu, že sťažovateľ nesplnil podmienky vyplývajúce z mandátnej
zmluvy, splnenie ktorých sa vyžadovalo kumulatívne, pričom v rozsudku okresného súdu
chýba konkrétny záver o tom, ktorú podmienku sťažovateľ nenaplnil, a teda z akého dôvodu
mu odmena nebola vyplatená. Sťažovateľ uvádza, že mu nebola poskytnutá odpoveď
na otázku, na základe akých dôkazov súd prvej inštancie uviedol, že sťažovateľ nesplnil
plán predpísaného poistného, ktorého splnenie bolo jednou z podmienok na vyplatenie
žalovanej odmeny. Sťažovateľ spochybňoval aj výklad mandátnej zmluvy v časti vzniku
nároku na žalovanú odmenu (variabilná odmena), pričom uviedol, že súdy sa s touto
námietkou žiadnym spôsobom nevysporiadali, neprihliadli v prípade pochybností
vo výklade textu zmluvy na prax, ktorú si medzi sebou strany zaviedli, ani na to,
že v prípade pochybností sa uprednostní výklad nepriaznivejší pre zmluvnú stranu, ktorá
zmluvu vypracovala.
7. Krajský súd postupoval podľa mienky sťažovateľa v rozpore s § 387 ods. 2 a 4
prvej vety CSP, keď prevzal odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie bez splnenia
podmienok, ktoré Civilný sporový poriadok na tento postup vyžaduje. Okrem toho sa
odvolací súd vôbec nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v podanom odvolaní. V konečnom
dôsledku hodnotí sťažovateľ rozhodnutia všeobecných súdov ako nelogické a jednostranné
len v prospech žalovaného.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jeho označených práv napadnutými rozhodnutiami odvolacieho súdu
a dovolacieho súdu, ktoré žiadal obe zrušiť a vec vrátiť späť na ďalšie konanie krajskému
súdu. Uplatnil si aj nárok na náhradu trov konania.
II.
Vyjadrenia účastníkov konania a zúčastnených osôb
9. Ústavný súd upovedomil v zmysle § 33 ods. 1 a § 126 zákona o ústavnom súde
o podanej ústavnej sťažnosti zúčastnenú osobu , a umožnil
jej vyjadriť sa k podanej ústavnej sťažnosti.
10. Zúčastnená osoba sa vyjadrila podaním doručeným ústavnému súdu
18. septembra 2020. Uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj napadnuté
rozhodnutia odvolacieho súdu a dovolacieho súdu sú vecne správne, ich odôvodnenia sú
presvedčivé a právne udržateľné. Ďalej poukázala na to, že úlohou ústavného súdu v rámci
konania o ústavnej sťažnosti nie je preskúmavať správnosť či zákonnosť napadnutých
rozhodnutí. Podľa jej názoru sa sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou snaží o prieskum
napadnutých rozhodnutí zo strany ústavného súdu ako ďalšej súdnej inštancie, čo je
v rozpore s účelom konania o individuálnej ústavnej sťažnosti. Ďalej poukázala na viaceré
judikáty ústavného súdu zaoberajúce sa kvalitou a nárokmi kladenými na odôvodnenie
súdnych rozhodnutí. Rozhodnutie súdu nemusí dať odpoveď na všetky argumenty strany
konania, iba na podstatné, pre vec rozhodujúce argumenty, na ktoré sa vyžaduje špecifická
odpoveď (porov. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). V predmetnom konaní súdy nižších stupňov
založili svoje závery na listinných dôkazoch (podkladoch) z konania dozornej rady, ktorá
hodnotila výsledky spoločnosti za rok 2009, pričom dozorná rada tieto podklady skúmala
len na jednom svojom zasadnutí, preto je zrejmé, o aké podklady išlo. Ďalej zúčastnená
osoba uviedla, že medzi ňou a sťažovateľom išlo o obchodno-záväzkový vzťah, ani jedna
zo strán nemala postavenie slabšej zmluvnej strany. Jediný relevantný dôkazný prostriedok,
z ktorého bolo možné ustáliť, či došlo k splneniu podmienok na vznik nároku na variabilnú
odmenu, bol zúčastnenou osobou produkovaný a predložený listinný dôkaz (závery
z konania dozornej rady, ktoré deklarovali, že sťažovateľ zmluvné kritériá nesplnil a nárok
na odmenu mu nevznikol). Sťažovateľom navrhované dôkazné prostriedky by k inému
záveru neviedli a ich vykonávanie by bolo v rozpore s hospodárnosťou a rýchlosťou
konania. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu hodnotí zúčastnená
osoba ako dostatočné, dávajúce odpovede na sťažovateľom formulované námietky, pričom
poukazuje na potrebu hodnotiť obsah rozhodnutí v kontexte s rozhodnutím súdu prvej
inštancie, s ktorým tvoria jeden celok. Z uvedených dôvodov žiada, aby ústavný súd
nevyhovel podanej ústavnej sťažnosti.
11. Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti prípisom č. k.
KP 3/2020-426, Nobs 96/2020 z 23. septembra 2020 písomne vyjadril aj predseda
najvyššieho súdu JUDr. Ján Šikuta, PhD. (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“), ktorý
v relevantnej časti svojho vyjadrenia uviedol, že sa s tvrdeniami sťažovateľa nestotožňuje.
Poukázal jednak na to, že v prípade, ak najvyšší súd dospeje k záveru o nesplnení
podmienok prípustnosti dovolania, toto konštatovanie samo osebe nemôže znamenať
porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.
Základ podanej ústavnej sťažnosti, t. j. tvrdená nepreskúmateľnosť záverov rozhodnutia
súdu prvej inštancie, ktoré bolo potvrdené odvolacím súdom, sťažovateľ odvodzuje od jeho
nesúhlasu so záverom súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že sťažovateľ nesúhlasí
so skutkovými závermi súdov nižšej inštancie nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420
písm. f) CSP. Ani do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepatrí právo procesnej
strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov. Predseda najvyššieho
súdu zhrnul, že odmietnutím dovolania v predmetnej veci nemohlo dôjsť k porušeniu
sťažovateľom označených práv, a preto žiada ústavný súd, aby podanej ústavnej sťažnosti
nevyhovel. Zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
12. K podanej ústavnej sťažnosti sa vyjadril aj predseda krajského súdu JUDr. Boris
Tóth (ďalej len „predseda krajského súdu“) prípisom sp. zn. 1 SprV 467/2020 z 1. októbra
2020. Uviedol, že požiadal predsedu senátu a zároveň referujúceho sudcu v predmetnom
konaní Mgr. Štefana Zelenáka o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti. Podľa názoru
Mgr. Štefana Zelenáka sú napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj dovolacieho
súdu v súlade s garanciami obsiahnutými v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru,
argumenty sťažovateľa boli zodpovedané už v základnom konaní, pričom na svojich
záveroch uvedených v rozhodnutí odvolacieho súdu zotrváva. Predseda krajského súdu sa
v celom rozsahu stotožnil s vyjadrením referujúceho sudcu. V zmysle § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.
13. Vyjadrenia zúčastnenej osoby, predsedu najvyššieho súdu a predsedu krajského
súdu ústavný súd zaslal na prípadné zaujatie stanoviska sťažovateľovi, ktorý v reakcii
v prípise z 15. októbra 2020 uviedol, že sa nestotožňuje so zaslanými vyjadreniami, keďže
nezaujali stanovisko k podstate podanej ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ uvádza, že konajúce
súdy sa úplne opomenuli zaoberať ním navrhnutými dôkazmi, neuviedli ich vo svojich
rozhodnutiach a ani neodôvodnili, prečo ich nevykonali, čo je v rozpore s § 220 ods. 2 CSP.
Sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou vyjadril protest proti tomu, že konajúce súdy
systematicky ignorovali jeho argumenty, čím sa snažili dosiahnuť presvedčivosť svojich
rozhodnutí, čo je ale v hrubom rozpore s ideou spravodlivosti. K vyjadreniu zúčastnenej
osoby navyše uviedol, že podanou ústavnou sťažnosťou sa nesnaží zvrátiť rozhodnutie
vo veci samej, ale žiada nápravu porušenia svojich práv, ktoré v súdnom konaní boli
porušené. Z tohto hľadiska nie je podstatný ani obsah právneho vzťahu medzi zúčastnenou
osobou a sťažovateľom a ani spôsob, akým boli vyhodnotené dôkazy v tomto konaní.
Problematickým je tá skutočnosť, že súdy neodpovedali na zásadné argumenty sťažovateľa
a k navrhovaným dôkazom nezaujali žiadne stanovisko. V závere sťažovateľ vyjadril,
že na podanej ústavnej sťažnosti trvá. K otázke verejného ústneho pojednávania v tejto veci
uviedol, že na ňom netrvá a súhlasí s tým, aby ústavný súd od pojednávania upustil.
14. Na podklade uvedeného ústavný súd so súhlasom všetkých účastníkov konania
podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania,
keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
15. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety
ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08), a preto ich namietané porušenie
možno preskúmavať spoločne.
19. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Vykladať a aplikovať zákony je
v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 226/03,
20. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).
21. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať
obmedzeniam zo strany štátu. Takýmto obmedzením sú aj § 420 a § 421 CSP, ktoré
vymedzujú prípady, keď je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok (I. ÚS 51/2020).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je námietka, že napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie,
a napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o odmietnutí jeho
dovolania, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa
názoru sťažovateľa odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie bez zákonnej
opory, keďže už súd prvej inštancie úplne odignoroval návrhy na vykonanie dokazovania
zo strany sťažovateľa, neuviedol, z akého dôvodu sa nimi nezaoberal, a jednostranne
prevzal argumentáciu žalovaného, čo vo výsledku viedlo k tomu, že formálne je jeho
rozhodnutie logicky odôvodnené, ale je v rozpore so základným právom na súdnu ochranu,
pretože sa nijako nevysporiadava s argumentáciou sťažovateľa, ktorá je pre rozhodnutie
vo veci kľúčovou. Uvedený nesprávny procesný postup odvolacieho súdu zakladal podľa
mienky sťažovateľa dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ktorý ale
najvyšší súd neidentifikoval a z tohto dôvodu rovnako porušil základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
23. Ako sám sťažovateľ správne uviedol, ním namietané výhrady proti napadnutému
rozhodnutiu odvolacieho súdu zakladali dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)
CSP. Z tohto dôvodu ústavnému súdu bráni v prieskume napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu princíp subsidiarity. Primárne bolo úlohou najvyššieho súdu sa s touto
argumentáciou sťažovateľa vysporiadať spôsobom naplňujúcim záruky obsiahnuté v čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené ústavný súd preskúmal v ďalšej časti tohto
nálezu. Z uvedených dôvodov ústavný súd nemohol sťažovateľom podanej ústavnej
sťažnosti v tejto časti vyhovieť.
IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu
24. Na účely posúdenia opodstatnenosti tvrdení sťažovateľa sa ústavný súd
oboznámil s dovolaním podaným sťažovateľom 18. augusta 2017. V dovolaní sťažovateľ
namietal, že súd prvej inštancie sa s určitým dôkazovým materiálom preukazujúcim
splnenie podmienok na vznik nároku na vyplatenie variabilnej odmeny, a to s tabuľkami
plnenia životného poistenia, neživotného poistenia a povinného zmluvného poistenia
z 24. apríla 2009, 25. septembra 2009 a 25. novembra 2009, vôbec nezaoberal a ani ich
nespomenul vo svojom rozhodnutí. Okrem toho už v odvolaní vytýkal, že súd prvej
inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a to stanovy žalovaného, zápisnice z dozorných
rád a správy predkladané predstavenstvom na zasadania dozornej rady, ktoré boli
predpokladom vyplatenia variabilnej odmeny. Odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 2
CSP, t. j. „Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.“, napriek uvedenému potvrdil v celom rozsahu rozsudok súdu
prvej inštancie a uviedol, že súd prvej inštancie dal odpoveď na všetky kľúčové otázky
vo veci. Z tohto dôvodu z rozsudku súdu prvej inštancie ani z rozsudku odvolacieho súdu
nevyplýva zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie a na postup
odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 2 CSP neboli splnené podmienky. Sťažovateľ založil
do súdneho spisu viaceré dôkazové materiály (na č. l. 249 hlavný dôkazový materiál, na č. l.
286 záverečný materiál zhrňujúci, správa z podnikateľskej činnosti žalovaného za rok
2009), ku ktorým súdy nezaujali žiadne stanovisko. Uvedené nedostatky nemohli viesť
konajúce súdy k záveru, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo,
že sťažovateľovi nevznikol nárok na výplatu variabilnej odmeny. Nesprávny procesný
postup odvolacieho súdu založil podľa sťažovateľa dôvod prípustnosti dovolania podľa
25. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zhrnul, že sťažovateľ sa v konaní
pred súdmi nižších stupňov domáhal vyplatenia nároku na variabilnú odmenu v zmysle
mandátnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a žalovaným. Mandátna zmluva
určovala, že nárok na výplatu variabilnej odmeny vzniká až v prípade kumulovaného
splnenia hlavných cieľov špecifikovaných v zmluve. Skutočnosť, že spoločnosť nebola
po hospodárskej stránke v roku 2009 (žalované obdobie, pozn.) úspešná a nedošlo
ku kumulatívnemu splneniu hlavných cieľov spoločnosti bola zrejmá z podkladov
predložených žalovaným a aj zo svedeckých výpovedí. Sťažovateľ v priebehu konania
pred súdom prvej inštancie bol názoru, že ciele sa mali napĺňať, a nie splniť. Súd prvej
inštancie uzavrel, že ciele mali byť splnené kumulatívne, k čomu nedošlo, vyplácanie
variabilnej odmeny je odmenou za úspech, a nie za vyvinutie maximálneho úsilia. Odvolací
súd sa s týmito závermi súdu prvej inštancie stotožnil a uviedol, že súd nie je povinný
vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranou konania, iba tie ktoré sú dostatočné
na preukázanie skutkového stavu. Najvyšší súd k týmto záverom súdov uviedol,
že dokazovanie je výlučnou doménou súdov a je na ich úvahe, či skutočnosti boli
dostatočne preukázané alebo či je potrebné v dokazovaní pokračovať pri zachovaní
princípov procesnej ekonómie. Skutočnosť, že oba súdy nepovažovali tvrdenia sťažovateľa
za právne relevantné pre rozhodnutie vo veci, neznamená, že došlo k porušeniu jeho práva
na spravodlivý proces.
26. Ďalej poukázal najvyšší súd na svoju staršiu judikatúru týkajúcu sa prípustnosti
dovolania pred nadobudnutím účinnosti nového procesného predpisu Civilného sporového
poriadku, v zmysle ktorej „postupom súdu vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia – jeho
odôvodnenia (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia),
úlohou ktorej je vysvetliť dôvody so zreteľom na ktoré súd rozhodol (3Cdo 146/2013)“.
K obsahu základného práva na spravodlivý súdny proces odkázal na judikatúru ústavného
súdu. Z tohto práva pre procesnú stranu nevyplýva právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/2004, I. ÚS 50/2004, I. ÚS 97/1997).
27. Najvyšší súd uzavrel, že obsah spisu nedáva podklad ani na postup podľa druhej
vety stanoviska R 2/2016 („Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, mohlo ísť
o skutočnosť, ktorá zakladala prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok...“), ktorá je podľa jeho názoru aktuálna aj počas
účinnosti Civilného sporového poriadku. Konkrétne uviedol: „Za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) C. s. p. nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Obdobne prípustnosť dovolania v zmysle § 420
písm. f) C. s. p. nezakladá účinky umožňujúce meritórne dovolací prieskum a nevyvoláva
ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na nesprávnych právnych
záveroch. Prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. nezakladá ani nedostatočné
zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov,
alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.“
28. Ústavný súd vo všeobecnosti konštatuje, že prístup najvyššieho súdu
k posudzovaniu podmienok prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP odvolávaním
sa na jeho predchádzajúcu rozhodovaciu prax (judikatúru) viažucu sa na už neúčinný
procesný predpis [§ 237 ods. 1 písm. b) a f) Občianskeho súdneho poriadku] nezohľadňuje
dostatočne aktuálnu koncepciu dovolania a samotnú podstatu prípustnosti dovolania
založeného na dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f) CSP. Takýto prístup môže
neprimerane reštriktívne obmedziť prístup dovolateľov k vecnému prieskumu rozhodnutí
odvolacích súdov z pohľadu zachovania procesných garancií a požiadaviek práva
na spravodlivý proces. Naopak, odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré nespĺňa
požiadavky čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je dôvodom prípustnosti dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP.
29. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu
prekonávajúce spomínaný právny názor: „Dovolací súd má možnosť vyhodnotiť a posúdiť,
či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý
dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo
dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.“ (z uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 105/2019, rovnako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 54/2019,
porov. IV. ÚS 198/2020).
30. V posudzovanej veci však ústavný súd aj napriek výhradám k spomínanému
prístupu najvyššieho súdu nezistil, že by napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa. Je to z dôvodu, že námietky, ktoré sťažovateľ
formuloval v podanom dovolaní, posúdil dovolací súd materiálnym spôsobom, teda podľa
ich skutočného obsahu, konfrontoval ich so závermi všeobecných súdov, z čoho vyvodil,
že sťažovateľom namietané nedostatky vo vykonanom dokazovaní nezakladajú prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, keďže súdmi ustálený skutkový stav veci plynúci
z vykonaného dokazovania nie je neudržateľný.
31. Je potrebné zdôrazniť aj to, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti sformuloval aj
takú vecnú argumentáciu, ktorú neuviedol v podanom dovolaní. Ide konkrétne o argument
spôsobu výkladu mandátnej zmluvy, keď podľa jeho názoru súd prvej inštancie a ani
odvolací súd neprihliadli aj na prax zavedenú medzi stranami týkajúcu sa posudzovania
splnenia podmienok na vznik nároku na výplatu variabilnej odmeny. Ak sám sťažovateľ
tento tvrdený nedostatok v odôvodení rozhodnutia nezahrnul do podaného dovolania,
najvyšší súd sa s touto otázkou objektívne nemohol vysporiadať. Sťažovateľ tým zároveň
nevyčerpal riadne dostupný prostriedok nápravy, t. j. podanie dovolania, a preto v tejto časti
ústavný súd podanú ústavnú sťažnosť ani nemohol preskúmať.
32. Ako už bolo uvedené, najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľa formulovanými
v podanom dovolaní, spočívajúcimi v neprihliadnutí na ním konkrétne predložené dôkazy
vysporiadal, najmä ak poukázal na tie závery súdov nižších inštancií, podľa ktorých bol
pre vec podstatným záver, že podmienky formulované mandátnou zmluvou v súvislosti
so vznikom nároku na variabilnú odmenu mal sťažovateľ naplniť kumulatívne, a nie
preukazovať, že vynakladal úsilie na ich napĺňanie. Z toho možno vyvodiť, že súdy nižších
stupňov nevzali do úvahy dôkazy prekladané sťažovateľom preto, lebo nimi preukazoval
predbežné spĺňanie cieľov podľa mandátnej zmluvy, čo pre vec nebolo kľúčové. K spornosti
záveru, či došlo alebo nedošlo k splneniu cieľov podľa mandátnej zmluvy, súdy nižších
inštancií odôvodnili, z akých dôkazov vyvodili záver o ich nesplnení.
33. V konaní o individuálnej ústavnej sťažnosti nie je úlohou ústavného súdu
posudzovať silu argumentov, ale spôsob, akým ich súdy posúdili. Tento spôsob musí
napĺňať účel ochrany základného práva na súdnu ochranu, čo znamená že musí byť
preskúmateľný, a nie svojvoľný a arbitrárny. Zásah do základného práva na súdnu ochranu
či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len
vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol
zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu
vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej
pozície ako druhá strana v konaní (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 194/2019 z 31. marca 2020, ako aj I. ÚS 350/08).
34. V nadväznosti na dôvody formulované ústavným súdom v bodoch 30 až 33
odôvodnenia tohto rozhodnutia dospel ústavný súd k záverom, že ústavnej sťažnosti
nemožno vyhovieť. Aj napriek skutočnosti, že v čase prijatia ústavnej sťažnosti sťažovateľa
na ďalšie konanie neboli ústavným súdom zistené dôvody na jej odmietnutie podľa § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde, po následných vyjadreniach účastníkov konania
a po preskúmaní spisového materiálu k základnému konaniu vedenému pred všeobecnými
súdmi je možné konštatovať, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie v ich materiálnom zmysle.
35. Vzhľadom na to, že ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovené nebolo, bolo
bez právneho významu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu