Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 386/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Ivana Fiačana a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

advokátom JUDr. Jánom Mikuľakom, Františkánska 5, Košice, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prvým výrokom

uznesenia Okresného súdu Košice II sp. zn. z 10. januára 2020 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd prvým výrokom uznesenia Okresného súdu

Košice II sp. zn. z 10. januára 2020 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. z 10. januára 2020

v časti jeho prvého výroku z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Košice II na ďalšie

konanie.

3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý nahradiť trovy

konania v sume 562,86 € (slovom päťstošesťdesiatdva eur a osemdesiatšesť centov) na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Mikuľáka, Františkánska 5, Košice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -15 z 20. augusta 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) na ďalšie konanie v celom

rozsahu ústavnú sťažnosť sťažovateľa , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) prvým výrokom uznesenia Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 10. januára 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom bol pod sp. zn.

vedený spor na základe žaloby ,

, (ďalej aj „žalobca“ alebo aj „zúčastnená osoba“),

proti sťažovateľovi ako žalovanému o určenie neúčinnosti právneho úkonu.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 3. marca 2017 žalobu zamietol

a sťažovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Predmetný

rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 21. novembra 2018 a sťažovateľovi bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %.

4. Uznesením sp. zn. z 13. septembra 2019 okresný súd uložil

žalobcovi nahradiť sťažovateľovi trovy prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania

spočívajúce v náhrade trov právneho zastúpenia v sume 7 202,81 € a preddavku na trovy

znaleckého dokazovania v sume 100 € a druhým výrokom určil, že žalobca je povinný

nahradiť štátu trovy v sume 237,61 €. Pri určení náhrady vychádzal okresný súd z § 10

ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“).

5. Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 13. septembra 2019,

v rozsahu jeho prvého výroku, podal žalobca sťažnosť.

6. Okresný súd napadnutým uznesením zmenil prvý výrok uznesenia sp. zn.

z 13. septembra 2019 tak, že žalobca je povinný nahradiť sťažovateľovi

trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania spočívajúce v náhrade trov právneho

zastúpenia v sume 671,36 € a preddavku na trovy znaleckého dokazovania v sume 100 €.

Druhým výrokom určil, že v ostatnom ostáva uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 13. septembra 2019 nezmenené.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd rozhodujúci o sťažnosti

žalobcu nedoručil sťažovateľovi ako žalovanému sťažnosť, na ktorej založil svoje

rozhodnutie týkajúce sa náhrady trov konania, čím sťažovateľovi nebolo umožnené

oboznámiť sa s ním a vyjadriť sa k nemu, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom a boli porušené jeho práva označené v ústavnej sťažnosti.

8. Podľa názoru sťažovateľa sa napadnuté uznesenie vyznačuje arbitrárnosťou,

keď výrok a odôvodnenie napadnutého uznesenia sa obmedzujú len na stotožnenie

sa s argumentáciou žalobcu, bez náležitého odôvodnenia, čím je napadnuté uznesenie

nepreskúmateľné, keď okresný súd bez bližšieho odôvodnenia aplikoval na náhradu trov

konania § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd porušené

bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II, sp.zn. – 573 zo dňa

10.01.2020 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume

375,24 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa

10. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd

na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby ústavnému súdu oznámil,

či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

11. Predseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. z 11. februára

2020 súhlasil s upustením od ústneho pojednávania a predložil vyjadrenie zákonnej

sudkyne. Zákonná sudkyňa k veci uviedla, že ústavná sťažnosť je v časti nedoručenia

sťažnosti na vyjadrenie sťažovateľovi podľa jej názoru dôvodná, keď poukázala

na skutočnosť, že uvedené pochybenie nastalo v dôsledku nevykonania jej pokynu vyššou

súdnou úradníčkou. V časti, ktorou sťažovateľ namieta samotné odôvodnenie prvého

výroku napadnutého uznesenia, považuje ústavnú sťažnosť za nedôvodnú s poukázaním,

že výška trov právneho zastúpenia bola určená v súlade s ustálenou súdnou praxou tak,

ako je uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia.

12. Ústavný súd listom z 29. októbra 2020 zaslal sťažovateľovi vyjadrenie okresného

súdu s možnosťou zaujať k nemu v lehote určenej ústavným súdom stanovisko a zároveň

požiadal o vyjadrenie, či sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 9. novembra 2020,

poukazuje na skutočnosť, že o podanej sťažnosti, ktorá mu nebola doručená, sa jeho právny

zástupca dozvedel telefonicky až v polovici/koncom januára, keď sa informoval o doložke

právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 13. septembra 2019. V tom čase sa dozvedel o tom, že už bolo vydané nové uznesenie,

ktoré mu bude doručené. Následne sťažovateľ uvádza, že v konaní o určenie neúčinnosti

právneho úkonu v jeho prípade bola zrejmá výška pohľadávky veriteľa, na základe ktorej

žalobca podal žalobu, v rozsahu ktorej by sa vedel voči sťažovateľovi v prípade úspechu

uspokojiť. V prípade určenia náhrady trov konania podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky

je zjavný nepomer medzi hodnotou uplatneného nároku (výškou pohľadávky, na základe

ktorej žaloba o určenie neúčinnosti právneho úkonu bola podaná) a náhradou trov konania.

Zároveň je podľa názoru sťažovateľa určenie náhrady trov konania podľa § 11 ods. 1

písm. a) v rozpore so znením § 10 ods. 2 vyhlášky. V závere vyjadrenia oznámil, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania.

13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom okresného súdu, replikou sťažovateľa,

ako aj s obsahom spisu dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

14. Ústavný súd listom zo 7. septembra 2020 podľa

upovedomil o podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľa zúčastnenú osobu, a to

, , s možnosťou vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní

od doručenia tohto upovedomenia. Zúčastnená osoba, ktorá si upovedomenie prevzala

12. septembra 2020, svoje právo vyjadriť sa v konaní pred ústavným súdom nevyužila.

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ,

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

17. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

18. Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie

alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd

zruší aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,

ak to pripúšťa povaha zásahu.

19. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

20. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci

ústavným súdom

23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (, , ,

, ).

24. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,

že princíp rovnosti zbraní znamená, aby každej procesnej strane bola daná primeraná

možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne

nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je protistrana. Právo na kontradiktórne konanie

znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy

potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi

a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť

sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanický proti Slovenskej republike,

body 45 a 46, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republiky).

25. Kontradiktórnosť, nerozlučne spätá s princípom rovnosti zbraní, je univerzálnym

právnym princípom platným v celom právnom poriadku, teda aj v civilnom súdnom konaní,

a súd každého druhu a stupňa ho musí plne rešpektovať. Dôvodom je fakt, že jednou

z jeho hlavných funkcií je oboznámiť stranu sporu/účastníka konania so všetkými

dokumentmi a dôkazmi, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie a poskytnúť mu možnosť

sa k nim vyjadriť. Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia protistrany v konaní

alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok a pod.)

či zabezpečeného samotným konajúcim orgánom z vlastnej iniciatívy. Tým sa strane

sporu/účastníkovi konania garantuje právo byť vypočutý/audiatur et altera pars/právo

na obhajobu (m. m. ).

26. Ani podľa ústavného súdu, rešpektujúc aj aktuálnu judikatúru ESĽP (pozri

rozsudok ESĽP vo veci Ján Sarkocy proti Slovenskej republike z 22. 9. 2020) však zásada

kontradiktórnosti nemá absolútny charakter, pretože existujú aj výnimky z uvedeného

pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady

(napr. rozhodnutie sp. zn. ). Ústavný súd aj v inom svojom rozhodnutí

konštatoval, že kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny „absolútna“

(rozhodnutie sp. zn. ).

27. Ústavný súd považuje z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

za preukázané, že sťažovateľovi nebola na vyjadrenie doručená sťažnosť žalobcu

proti prvému výroku uznesenia okresného súdu sp. zn. z 13. septembra 2019,

ktorým okresný súd rozhodol o výške náhrady trov konania a uložil žalobcovi nahradiť

sťažovateľovi trovy prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania spočívajúce v náhrade

trov právneho zastúpenia v sume 7 202,81 €. Táto skutočnosť vyplynula aj z písomného

vyjadrenia zákonnej sudkyne v konaní pred ústavným súdom.

28. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa dospel k záveru, že námietka

o odňatí možnosti konať pred súdom, v dôsledku nedoručenia sťažnosti žalobcu

sťažovateľovi, je v okolnostiach daného prípadu opodstatnená. Ústavný súd pri rozhodovaní

o tejto ústavnej sťažnosti vychádzal z už citovanej judikatúry ESĽP, ako aj z vlastnej

rozhodovacej činnosti. Za rozhodujúce skutočnosti považoval pritom to, že proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu nie je prípustný ani riadny, ani mimoriadny

opravný prostriedok, teda tento zásah do práva na spravodlivé súdne konanie nebolo možné

zhojiť v nasledujúcom v odvolacom, príp. v dovolacom konaní, ďalej to, že v dôsledku

sťažnosti žalobcu bolo pôvodné uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 13. septembra 2019 vydané vyšším súdnym úradníkom zmenené v neprospech

sťažovateľa a bolo ním rozhodnuté o subjektívnych právach, resp. povinnostiach

sťažovateľa a tiež preto, že ústavný súd nezistil relevantný a zásadný dôvod na to,

aby sa v civilnom konaní, ktoré je v zásade kontradiktórne, v okolnostiach

tohto konkrétneho prípadu uplatnila výnimka z tohto princípu v konaní, v ktorom

sa rozhoduje o subjektívnych právach a povinnostiach.

29. Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd

prvým výrokom napadnutého uznesenia porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

30. Keďže okresný súd prvým výrokom napadnutého uznesenia porušil základné

právo sťažovateľa podľa , ako aj jeho právo podľa dohovoru

ústavný súd zrušil toto rozhodnutie v časti jeho prvého výroku a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

31. Ústavný súd vzhľadom na skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru

o porušení základného práva podľa , ako aj práva podľa

dohovoru, na základe čoho zrušil napadnuté uznesenie v časti jeho prvého výroku, neskúmal

opodstatnenosť tej časti ústavnej sťažnosti, kde sťažovateľ namieta nepreskúmateľnosť

a arbitrárnosť prvého výroku napadnutého uznesenia v dôsledku neodôvodnenej aplikácie

§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, a to z dôvodu, že vo veci bude opäť konať okresný súd,

ktorý bude oprávnený a povinný sa po vyjadrení sťažovateľa k sťažnosti žalobcu

s touto argumentáciou sťažovateľa vysporiadať a vo veci opätovne rozhodnúť.

32. Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. a) v nadväznosti na čl. II bod 3 Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra

2020 v znení dodatku č. 2 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej

republiky 1. októbra 2020 z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Rastislava Kaššáka

prejednaná a rozhodnutá prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová –

predsedníčka senátu, Ivan Fiačan a Miloš Maďar – členovia senátu.

V.

Trovy konania

33. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

34. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok roku 2019,

ktorá bola 1 062 €.

35. Ústavný súd priznal náhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a vyjadrenie z 9. novembra 2020) v súlade § 11

ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Náhrada za tri úkony právnej služby vykonané

v roku 2020 (3 x 177 €) spolu s režijným paušálom (3 x 10,62 €) predstavuje spolu sumu

562,86 € (bod 3 výroku nálezu).

36. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

37. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu