Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 592/2020
PDF · 367.9 KB
No categories available
IV. ÚS 592/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
18. novembra 2020 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou
Janovou, Werferova 1, Košice, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 228/2018 z 23. januára 2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. Andreou Janovou, ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 Co 228/2018 z 23. januára 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Podaním zo 4. septembra 2020 sťažovateľ doplnil do spisu článok uverejnený na webovom
sídle aktuality.sk s názvom „Skrachovaný kráľ Tokaja robil podvody a neplatil dane. Súd
o dobré meno vyhral.“.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v konaní
o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Okresný súd Michalovce (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom č. k. 19 C 243/2016-766 zo 4. apríla 2018 okrem iného priznal
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 €, vo zvyšku bola žaloba zamietnutá
a trovy konania neboli priznané žiadnej zo strán. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že potvrdil
predmetný rozsudok okresného súdu. Ústavný súd dožiadaním na okresnom súde zistil,
že proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ popri ústavnej sťažnosti aj dovolanie.
Súdny spis sa od 19. augusta 2020 nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“).
3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukázal na svoje tvrdenie v odvolaní,
podľa ktorého obsah výpovedí svedkov pred okresným súdom celkom odporoval
výpovediam tých istých svedkov v trestnom konaní. Podľa sťažovateľa sa krajský súd
s týmto rozporom v napadnutom rozsudku nevysporiadal, čo zakladá jeho neodôvodnenosť.
Sťažovateľ ďalej rozoberal zákonné podmienky zásahu do osobnosti fyzickej osoby podľa
§ 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, pričom
spochybňuje závery krajského súdu, ktoré tento viedli k priznaniu nemajetkovej ujmy
vo výške 5 000 €. Podľa sťažovateľa sa okresný súd a ani krajský súd dostatočne
nevysporiadali so všetkými jeho argumentmi, pričom samotné závery konajúcich súdov
neboli dostatočne odôvodnené. Uvedené podľa sťažovateľa predstavuje porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu. Sťažovateľ dodal, že základom napadnutého rozsudku
(ako aj rozsudku okresného súdu) bola skutočnosť, že na žalobcu v predmetnom konaní
podal viacero trestných oznámení. K tomu uviedol, že je nemysliteľné, aby bol oznamovateľ
trestnej činnosti (napr. sťažovateľ) vystavený obavám, ako budú postupovať orgány činné
v trestnom konaní a či jeho trestné oznámenie riadne preveria, prípadne či sa toto trestné
oznámenie skončí právoplatným odsúdením, inak mu hrozí žaloba o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy.
4. Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €
a zároveň žiadal, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého právoplatného
rozsudku krajského súdu.
5. Sťažovateľ navrhoval, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal
tento nález:
„1. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3Co/ 228/2018 zo dňa
23.01.2020 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach , sp. zn. 3Co/228/2018 zo dňa 23.01.2020 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €,
ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi
trovy konania, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10.1 Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
10.2 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
III.
12. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
14. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
15. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
16. Na základe kontroly na okresnom súde ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal
proti napadnutému rozsudku krajského súdu súbežne s ústavnou sťažnosťou aj dovolanie.
17. Ústavný súd stabilne zastáva názor, že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti na ústavnom súde
je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Vyčerpanie
všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie
ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, totiž neznamená
samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom
(IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
18. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť mu bola
predložená predčasne, keďže existuje iný orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa. Po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by totiž došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného
stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu –
najvyšší súd a ústavný súd (porovnaj m. m. II. ÚS 1/08, IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 420/2011,
II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte
neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by
malo negatívne (a len ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu
súčasť princípov právneho štátu (III. ÚS 480/2017, III. ÚS 35/2019).
19. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd ústavnou sťažnosťou meritórne nezaoberal,
ale odmietol ju podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
20. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa
ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.
21. Ústavný súd sa súčasne zaoberal tým, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa
prípadné posúdenie jeho dovolania najvyšším súdom ako neprípustného. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na znenie § 124 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle
ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej
sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom
napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Táto okolnosť je však relevantná pre prípadné námietky, ktoré nemohol sťažovateľ uplatniť
v rámci dovolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu