Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 612/2020
PDF · 487.04 KB
No categories available
IV. ÚS 612/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť občianskeho združenia
Spotrebiteľské centrum, A. Warhola 33, Medzilaborce, IČO 42 249 708, zastúpeného
advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD., M. Flengera 4, Nové Zámky, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Csp 126/2019 a jeho
uznesením zo 6. augusta 2020 v spojení s opravným uznesením zo 7. augusta 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť občianskeho združenia Spotrebiteľské centrum o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2020 doručená ústavná sťažnosť občianskeho združenia Spotrebiteľské centrum,
A. Warhola 33, Medzilaborce, IČO 42 249 708 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47
ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
13 Csp 126/2019 (ďalej len „napadnuté konanie“) a uznesením zo 6. augusta 2020 v spojení
s opravným uznesením zo 7. augusta 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní,
predmetom ktorého je spor žalobkyne proti žalovanému
o zaplatenie sumy 5 550,66 € s príslušenstvom, pribral uznesením z 27. apríla 2020
sťažovateľa do konania ako osobitný subjekt na strane žalovaného na ochranu práv
spotrebiteľa. Advokát sťažovateľa (zhodný s advokátom v konaní o tejto ústavnej sťažnosti,
pozn.) doručil okresnému súdu oznámenie o prevzatí právneho zastupovania osobitného
subjektu. Okresný súd uznesením zo 6. augusta 2020 nepripustil zastúpenie sťažovateľa
advokátom. Opravným uznesením zo 7. augusta 2020 okresný súd opravil chybu
v odôvodnení týkajúcu sa splnomocnenia. Napadnuté rozhodnutia mu boli doručené
12. a 13. augusta 2020.
3. Sťažovateľovi nie je známy žiadny zákon, ktorý by niektorému subjektu či druhu
subjektov nedovoľoval využiť služby advokáta. Upriamil pozornosť na prípady povinného
zastúpenia advokátom v právnom poriadku a na problematickosť právnej pomoci
poskytovanej advokátom v prípade štátnych orgánov, ako sú súdy a prokuratúra, čo nie je
jeho prípad. Zastupovanie účastníka konania sa osobitne v konaniach podliehajúcich
komplikovaným procesným postupom nespochybňuje a v tomto duchu je i z rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-279/09 DEB Deutsche Energiehandels-und
Beratungsgesellschaft mbH proti Nemeckej spolkovej republike zrejmé, že aj právnická
osoba má právo na právnu pomoc advokátom.
4. Sťažovateľovi je známe uznesenie ústavného súdu z konania vedeného ústavným
súdom pod sp. zn. II. ÚS 214/2017 týkajúce sa situácie, keď spotrebiteľka bola zastúpená
tým istým zástupcom, ktorého si zvolila aj právnická osoba pribratá ako osobitný subjekt.
Naproti tomu v napadnutom konaní je spotrebiteľ zastúpený všeobecnou zástupkyňou
bez právneho vzdelania. Spomenuté uznesenie ústavného súdu je však excesom, justičným
omylom, hoci vychádza zo správneho konštatovania o prezumpcii (ľahko vyvrátiteľnej,
nevyplývajúcej zo zákona, avšak v prípade sťažovateľa správnej prezumpcii) dostatočnej
odbornej vybavenosti právnickej osoby založenej na ochranu spotrebiteľa. Podľa
sťažovateľa by mala byť obdobná prezumpcia uplatnená voči dodávateľovi, u ktorého ide
skôr o zákonný imperatív aj s príslušnými sankciami [sťažovateľ poukázal na § 7 ods. 2
písm. a) v spojení s § 2 písm. u) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov]. Potrebné je odpovedať na otázku, v čom je právo dodávateľa na právnu pomoc
v súdnom konaní silnejšie či lepšie než to isté právo právnickej osoby združujúcej laikov.
Sťažovateľ kladie otázky o možnosti vylúčenia právneho zastúpenia právnickej osoby
v inom procesnom postavení pred súdom, napr. pri žalobe o abstraktnej kontrole
v spotrebiteľských veciach alebo u dodávateľa.
5. Sťažovateľ sa nestotožňuje s formalistickým výkladom § 89 ods. 3 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“),
podľa ktorého sa strana môže nechať zastúpiť advokátom tak, že iný subjekt konania sa
advokátom nemôže nechať zastúpiť. Mal by sa podľa neho uplatniť výklad súladný
s účelom zákona a s ústavou. Ani Civilný sporový poriadok ani iný zákon nezakazujú
právnickej osobe založenej na ochranu spotrebiteľa, ktorá má v konaní postavenie
osobitného subjektu, zvoliť si advokáta na zastupovanie v konaní.
6. Na takomto základe sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby nálezom rozhodol
o porušení označených práv postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, aby
napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, aby okresnému
súdu uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania a zaplatiť primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 500 €. Pred vydaním rozhodnutia vo veci samej ešte navrhol vydať
uznesenie o odložení vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu hrozby ujmy
spočívajúcej v nemožnosti poskytnúť pomoc spotrebiteľovi kvalifikovaným konaním
advokáta, chyba napadnutého rozhodnutia môže spôsobiť zmätočnosť konania a konanie sa
môže neúmerne predĺžiť o dovolacie konanie. Kratšou cestou je odklad vykonateľnosti,
ktorý je vo verejnom záujme.
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a základné východiská
pre rozhodnutie
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7.2 Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní
pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
7.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Princíp rovnosti účastníkov konania (resp. strán v spore) tvorí základný definičný
prvok práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj nevyhnutnú súčasť každého
právneho štátu, ktorý sa k tomuto princípu hlási prostredníctvom čl. 1 ods. 1 ústavy.
Rovnosť účastníkov konania súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností
na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva
v tom, že všetci účastníci civilného konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti,
ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo
procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom
a ktorý z účastníkov je žalovaný (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02, II. ÚS 135/05,
IV. ÚS 126/09). Citované ustanovenie ústavy teda zaručuje len procedurálnu rovnosť
v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku
pre každého účastníka takéhoto konania.
9. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy
v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu
a identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem
na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej
normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický
postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému
a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd
pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný
absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť
v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou
súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152
ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)
a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.
III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia
právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a s účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad
e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych
orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj
zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán
verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu k všetkým účastníkom konania a zároveň
garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci
akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská
republika viazaná.
10. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
12. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené
v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu
povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu pomoc
(II. ÚS 78/03). Právo na právnu pomoc sa priznáva „za podmienok ustanovených
zákonom“. Základné právo na právnu pomoc za podmienok ustanovených zákonom
podlieha všeobecnej ochrane základných práv určenej v čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy. Základné
právo na právnu pomoc za podmienok ustanovených zákonom je podľa ústavy priznané
tomu, kto právnu pomoc potrebuje (komu sa právna pomoc poskytuje). Podľa ústavného
súdu: „Toto právo možno... interpretovať tak, že právo na právnu pomoc sa priznáva vždy,
keď sa rozhoduje o právnom postavení oprávnenej osoby.“ (I. ÚS 248/07).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
13.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
15. Pokiaľ ide o predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu, vo veci vedenej
pod sp. zn. II. ÚS 214/2017 ústavný súd rozhodoval o tom, či nepripustením právneho
zastúpenia osobitného subjektu (§ 95 CSP) advokátom boli predpisy civilného sporového
konania vyložené spôsobom porušujúcim označené procesné ústavné práva tohto subjektu,
pričom tam dospel k negatívnej odpovedi a ústavnú sťažnosť odmietol.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K podmienkam konania
16. Podanie sťažovateľa je ústavnou sťažnosťou v zmysle čl. 127 ústavy v spojení
s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v rámci prípravy
na predbežné prerokovanie zameranej na splnenie zákonom ustanovených podmienok
konania pred ústavným súdom zistil, že ústavnú sťažnosť podala oprávnená osoba –
sťažovateľ ako osobitný subjekt na strane žalovaného v civilnom spore o zaplatenie
peňažnej sumy (§ 122 zákona o ústavnom súde) a návrh je prípustný (§ 55 zákona
o ústavnom súde). Sťažovateľ je v konaní zastúpený advokátom (§ 34 ods. 1 zákona
o ústavnom súde) na základe predloženého plnomocenstva výslovne udeleného
na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti
podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všetky všeobecné náležitosti návrhu na začatie
konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123
17. Keďže napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 12. a 13. augusta
2020 a ústavnému súdu bola doručená ústavná sťažnosť 17. augusta 2020, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti podľa § 124 prvej vety zákona o ústavnom súde bola sťažovateľom
zachovaná.
III.2 K porušeniu čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 1
listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím
18. Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie je v dôsledku použitého výkladu
okresného súdu postihnuté formalizmom, je v rozpore s účelom príslušného ustanovenia
zákona a v rozpore s ústavou, vychádza z uznesenia ústavného súdu, ktoré javí znaky
excesu a justičného omylu.
19. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd po opísaní skutkového stavu
citoval § 95 CSP a časť odôvodnenia uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 214/2017-22
z 23. marca 2017: „zákonná úprava (rozumne) prezumuje, že takáto právnická osoba
(rozumej osobitný subjekt) je dostatočne odborne vybavená (keďže jej predmet činnosti je
ochrana práv) na to, aby v konaní riadne plnila úlohu ochrancu práv strany, na ktorej
vystupuje, a práve preto, že je takto odborne vybavená (tzn. že nepotrebuje už samu seba
nechať zastupovať kvalifikovanejším subjektom ‒ advokátom), je spôsobilá vystupovať na
konkrétnej strane konania na ochranu jej práv. Aj preto právna úprava osobitného subjektu
explicitne neodkazuje na podpornú aplikáciu ustanovení o zastúpení na základe
splnomocnenia a právo osobitného subjektu nechať sa zastúpiť advokátom na základe
splnomocnenia nemožno vyvodiť ani implicitne z účelu právnej úpravy osobitného subjektu
v § 95 CSP. Práve pripustenie takého výkladu, podľa ktorého by sa osobitný subjekt mohol
dať v konaní zastupovať advokátom, by bolo popretím účelu pôsobenia osobitného subjektu
v zmysle § 95 CSP v konaní na strane konania.“ S týmto názorom sa okresný súd v celom
rozsahu stotožnil a rozhodol o nepripustení zastupovania sťažovateľa advokátom, ktorý je
navyše s názorom ústavného súdu oboznámený, keďže vo veci vystupoval ako advokát.
20. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti na podklade napadnutého rozhodnutia ústavný
súd už pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že nepripustenie zastúpenia
sťažovateľa advokátom napadnutým rozhodnutím a postup predchádzajúci jeho vydaniu
v okolnostiach posudzovanej veci neviedli k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, práva
na právnu pomoc a práva na spravodlivý súdny proces zo strany okresného súdu.
V napadnutom rozhodnutí okresného súdu ústavný súd nezistil taký výklad zákonných
predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd aplikoval na zistený
skutkový stav relevantnú zákonnú úpravu v súlade s jej účelom a zmyslom. Je pravdou,
že svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vlastnými úvahami si okresný súd uľahčil
prevzatím časti odôvodnenia uznesenia ústavného súdu, táto použitá citácia však prilieha
na zistený skutkový stav, obsahuje stručnú úvahu o účele dotknutého ustanovenia zákona
a o spôsobe jeho výkladu. Ak sa ňou okresný súd riadil pri právnom posudzovaní veci, nie
je možné takýto postup označiť ako ústavne nesúladný.
21. Sťažovateľ kladie otázku, či rovnaké rozhodnutie o nepripustení zastúpenia bolo
možné aj vo vzťahu k dodávateľovi v spotrebiteľskom vzťahu (v napadnutom konaní je ním
žalobkyňa), pričom touto argumentáciou fakticky naráža na otázku dodržania zásady
rovnosti strán. Uvedenú otázku je však potrebné vnímať a poskytnúť na ňu odpoveď
z hľadiska procesnoprávneho vzťahu, v ktorom sa zásada rovnosti má reálne uplatňovať,
teda ktorý vo veci samej existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom (čomu v procesnej
rovine zodpovedá vzťah žalobca – žalovaný). Tieto dva subjekty sú stranami sporu,
sťažovateľ stranou sporu nie je. Ústavnú sťažnosť podal sťažovateľ vo svojom mene,
porovnávajúc svoje postavenie s postavením dodávateľa. Toto porovnanie však nie je
náležité, keďže podľa platného procesného predpisu ide o odlišné subjekty, u ktorých zákon
nedáva dôraz na vzájomnú rovnosť postavení. Samotná právna skutočnosť, že sťažovateľ
môže vystupovať v civilnom spore ako osobitný subjekt na podporu slabšej strany (a nikdy
nie na strane dodávateľa), je prejavom úmyslu zákonodarcu o zmiernenie následkov
nerovného postavenia v súdnych konaniach, ktorých predmetom sú spotrebiteľsko-
dodávateľské právne vzťahy.
22. Sťažovateľ v spore vystupuje na strane (tu žalovaného) spotrebiteľa ako osobitný
subjekt s osobitnými oprávneniami (§ 95 ods. 2 CSP). Súd v spore samotnom nerozhoduje
o jeho právach alebo povinnostiach občianskoprávnej povahy, ale o právach a povinnostiach
žalobkyne a žalovaného, a preto je vylúčená možnosť aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Postavenie sťažovateľa je porovnateľné s iným subjektom vystupujúcim na ochranu práv
slabšej strany sporu podľa § 308 CSP (antidiskriminačné spory) a podľa § 317 CSP
(odborová organizácia v individuálnom pracovnoprávnom spore). Účasť takejto právnickej
osoby v spore je možná, avšak nemá postavenie intervenienta (keďže v jej prípade absentuje
právny záujem na výsledku sporu), ale osobitného subjektu konania (I. ÚS 164/2019).
23. Otázka vznesená sťažovateľom, v ktorej porovnáva svoju situáciu s možným
prípadom, keď by k nepripusteniu zastupovania advokátom došlo v konaní o abstraktnej
kontrole v spotrebiteľských veciach je nesprávne formulovaná, pretože v takomto konaní by
sťažovateľ musel vystupovať ako právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu
spotrebiteľa len ako žalobca, teda ako strana sporu (§ 302 CSP).
24. Nie je možné uvažovať ani o porušení práva na právnu pomoc v napadnutom
konaní, keďže toto právo v zásade patrí strane konania (žalovanému a žalobkyni).
Sťažovateľ stranou konania nie je, iba vystupuje na ochranu práv strany konania, čo je
podstatný rozdiel. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu podľa ústavného
súdu zrozumiteľným spôsobom poskytuje odpoveď na to, prečo sťažovateľova situácia
neodôvodňuje priznanie práva na právnu pomoc v rámci sporového konania. Obmedzenie
práva sťažovateľa je v súlade s úmyslom zákonodarcu, s ústavou, ako aj so samotným
zmyslom a podstatou práva na právnu pomoc. Naopak, rozšírenie zákonného rámca
oprávnení spôsobom naznačeným sťažovateľom by išlo proti účelu inštitútu osobitného
25. Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na komentár k Civilnému sporovému
poriadku:
„Zákonodarca činnosť združení v civilnom procese upravil v zásade nanovo.
Základnou myšlienkou činnosti združení podľa Civilného sporového poriadku je,
že združenie poskytne najúčinnejšiu ochranu individuálnym záujmom spotrebiteľov ako ich
zástupca. Vyriešia sa tak doterajšie problémy aplikačnej praxe, ako napr. otázka potreby
súhlasu spotrebiteľa s účasťou združenia v konaní ako vedľajšieho účastníka, riešenie
rozporu procesných úkonov združenia a spotrebiteľa a pod...
... Keďže predmetom činnosti združení je ochrana spotrebiteľa, a teda aj
zastupovanie spotrebiteľa na základe plnomocenstva podľa § 25 ods. 2 OchrSpotr, mali by
byť osoby konajúce v mene združenia dostatočne spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi
plnohodnotné procesné zastúpenie. V prípade, ak združenie usúdi, že zastupovanie
spotrebiteľa v konaní pred súdom nie je v jeho silách, prieči sa zásade hospodárnosti
konania, aby si ako zástupca spotrebiteľa zvolilo ďalšieho zástupcu (napr. advokáta; § 89
ods. 1 druhá veta CSP), v takejto situácii by združenie malo spotrebiteľovi odporučiť, aby si
ako zástupcu zvolil advokáta, prípadne mu s jeho výberom pomôcť. Tým sa zamedzí takej
činnosti združení, ktorá v minulosti navodzovala dojem vstupu do konaní ako vedľajších
účastníkov len na účely náhrady trov právneho zastúpenia združeniam bez skutočného
záujmu poskytnúť spotrebiteľom pomoc v ich procesnom postavení...“ a na inom mieste
„... bolo by v príkrom rozpore s cieľom pribratia osobitného subjektu do konania, a to
zabezpečením ochrany základných práv a slobôd strany v konaní... nie je prípustné ani
zastúpenie osobitného subjektu zástupcom. Aj na tomto mieste sa odvolávame na argument
teleologického výkladu normy § 95 CSP.“ (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1021 až 1024 a 353.)
26. U právnických osôb zaoberajúcich sa problematikou ochrany slabšej strany v tej-
ktorej právnej oblasti (tu pri ochrane spotrebiteľa) sa predpokladá väčšie množstvo
naakumulovaných skúseností a vedomostí, ako má samotný jednotlivec (spotrebiteľ), čo im
v konaní umožňuje vystupovať efektívnejšie na ochranu záujmov jednotlivca.
27. Za takéhoto stavu je výklad príslušných ustanovení Civilného sporového
poriadku v otázke neprípustnosti zastupovania tejto právnickej osoby advokátom ústavne
konformný. Sťažovateľova úloha ako osobitného subjektu je pomáhať strane konania, ktorá
je spotrebiteľom. Obmedzenie vyplývajúce z nemožnosti substitúcie (splnomocnenia
ďalšieho zástupcu) v rámci súdneho konania musí zvážiť pri prijímaní splnomocnenia
od spotrebiteľa a zmierniť ho môže inými formami podpory spotrebiteľa. Napadnuté
rozhodnutie neznamená, že sťažovateľ služby advokáta (na riešenie právneho problému
spotrebiteľa) nemôže využiť vôbec (ako tvrdí sťažovateľ). V civilnom procese sa ale nebude
môcť nechať advokátom zastupovať pri vykonávaní svojich oprávnení ako osobitného
subjektu. Advokát môže byť nápomocný osobitnému subjektu aj iným spôsobom
(poskytovaním právneho poradenstva združeniu v súvislosti s riešenými prípadmi), prípadne
môže v prípade súhlasu spotrebiteľa prevziať jeho zastupovanie po zvážení s tým spojených
procesných následkov v civilnom sporovom konaní.
28. Ústavný súd nespozoroval v posudzovanej veci žiadnu takú skutočnosť, ktorá by
vec robila podstatne odlišnou od veci rozhodnutej v konaní so sp. zn. II. ÚS 214/2017.
Všetky podstatné okolnosti sú zhodné, preto ústavný súd nevidí dôvod na odklon
od nosných záverov svojho skoršieho rozhodnutia, na ktoré v ďalšom odkazuje.
Sťažovateľova argumentácia o excese a justičnom omyle nie je presvedčivá, ak správnosti
úvahy ústavného súdu sám sťažovateľ následne prisvedčuje. Sťažovateľom odkazovaný
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-279/09 sa zaoberá právom na právnu
pomoc z pohľadu naplnenia podmienok na pridelenie advokáta právnickej osobe
bez finančných prostriedkov v konaní s povinným zastúpením, čo je odlišný prípad oproti tu
posudzovanej veci.
29. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia postačuje na vyvodenie záveru, že nie je
poznačené formalizmom ani nie je v rozpore so zmyslom a účelom zákona. V posudzovanej
veci išlo o aplikáciu jednoduchých právnych noriem obsiahnutých v ustanoveniach
30. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v zistenom
skutkovom stave. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozhodnutia
okresného súdu sú zrozumiteľné, dostatočne logické a vychádzajúce zo skutkových
okolností prípadu. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej
spojitosti medzi napadnutým konaním a rozhodnutím okresného súdu a namietaným
porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 ústavy
(i zodpovedajúcich čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 listiny upravujúcich obsahovo zhodné práva)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
III. ÚS 139/08), ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
31. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia a na vrátenie veci
na ďalšie konanie, náhrada trov konania, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,
odklad vykonateľnosti), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, prípadne ju prijme na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu