Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 612/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť občianskeho združenia

Spotrebiteľské centrum, A. Warhola 33, Medzilaborce, IČO 42 249 708, zastúpeného

advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD., M. Flengera 4, Nové Zámky, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 6. augusta 2020 v spojení s opravným uznesením zo 7. augusta 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť občianskeho združenia Spotrebiteľské centrum o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2020 doručená ústavná sťažnosť občianskeho združenia Spotrebiteľské centrum,

A. Warhola 33, Medzilaborce, IČO 42 249 708 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivý proces podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47

ods. 2 , základných práv podľa a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“) a uznesením zo 6. augusta 2020 v spojení

s opravným uznesením zo 7. augusta 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní,

predmetom ktorého je spor žalobkyne proti žalovanému

o zaplatenie sumy 5 550,66 € s príslušenstvom, pribral uznesením z 27. apríla 2020

sťažovateľa do konania ako osobitný subjekt na strane žalovaného na ochranu práv

spotrebiteľa. Advokát sťažovateľa (zhodný s advokátom v konaní o tejto ústavnej sťažnosti,

pozn.) doručil okresnému súdu oznámenie o prevzatí právneho zastupovania osobitného

subjektu. Okresný súd uznesením zo 6. augusta 2020 nepripustil zastúpenie sťažovateľa

advokátom. Opravným uznesením zo 7. augusta 2020 okresný súd opravil chybu

v odôvodnení týkajúcu sa splnomocnenia. Napadnuté rozhodnutia mu boli doručené

12. a 13. augusta 2020.

3. Sťažovateľovi nie je známy žiadny zákon, ktorý by niektorému subjektu či druhu

subjektov nedovoľoval využiť služby advokáta. Upriamil pozornosť na prípady povinného

zastúpenia advokátom v právnom poriadku a na problematickosť právnej pomoci

poskytovanej advokátom v prípade štátnych orgánov, ako sú súdy a prokuratúra, čo nie je

jeho prípad. Zastupovanie účastníka konania sa osobitne v konaniach podliehajúcich

komplikovaným procesným postupom nespochybňuje a v tomto duchu je i z rozsudku

Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-279/09 DEB Deutsche Energiehandels-und

Beratungsgesellschaft mbH proti Nemeckej spolkovej republike zrejmé, že aj právnická

osoba má právo na právnu pomoc advokátom.

4. Sťažovateľovi je známe uznesenie ústavného súdu z konania vedeného ústavným

súdom pod sp. zn. týkajúce sa situácie, keď spotrebiteľka bola zastúpená

tým istým zástupcom, ktorého si zvolila aj právnická osoba pribratá ako osobitný subjekt.

Naproti tomu v napadnutom konaní je spotrebiteľ zastúpený všeobecnou zástupkyňou

bez právneho vzdelania. Spomenuté uznesenie ústavného súdu je však excesom, justičným

omylom, hoci vychádza zo správneho konštatovania o prezumpcii (ľahko vyvrátiteľnej,

nevyplývajúcej zo zákona, avšak v prípade sťažovateľa správnej prezumpcii) dostatočnej

odbornej vybavenosti právnickej osoby založenej na ochranu spotrebiteľa. Podľa

sťažovateľa by mala byť obdobná prezumpcia uplatnená voči dodávateľovi, u ktorého ide

skôr o zákonný imperatív aj s príslušnými sankciami [sťažovateľ poukázal na § 7 ods. 2

písm. a) v spojení s o ochrane spotrebiteľa a o zmene

o priestupkoch v znení neskorších

predpisov]. Potrebné je odpovedať na otázku, v čom je právo dodávateľa na právnu pomoc

v súdnom konaní silnejšie či lepšie než to isté právo právnickej osoby združujúcej laikov.

Sťažovateľ kladie otázky o možnosti vylúčenia právneho zastúpenia právnickej osoby

v inom procesnom postavení pred súdom, napr. pri žalobe o abstraktnej kontrole

v spotrebiteľských veciach alebo u dodávateľa.

5. Sťažovateľ sa nestotožňuje s formalistickým výkladom § 89 ods. 3 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

podľa ktorého sa strana môže nechať zastúpiť advokátom tak, že iný subjekt konania sa

advokátom nemôže nechať zastúpiť. Mal by sa podľa neho uplatniť výklad súladný

s účelom zákona a s . Ani ani iný zákon nezakazujú

právnickej osobe založenej na ochranu spotrebiteľa, ktorá má v konaní postavenie

osobitného subjektu, zvoliť si advokáta na zastupovanie v konaní.

6. Na takomto základe sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby nálezom rozhodol

o porušení označených práv postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, aby

napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, aby okresnému

súdu uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania a zaplatiť primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 500 €. Pred vydaním rozhodnutia vo veci samej ešte navrhol vydať

uznesenie o odložení vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu hrozby ujmy

spočívajúcej v nemožnosti poskytnúť pomoc spotrebiteľovi kvalifikovaným konaním

advokáta, chyba napadnutého rozhodnutia môže spôsobiť zmätočnosť konania a konanie sa

môže neúmerne predĺžiť o dovolacie konanie. Kratšou cestou je odklad vykonateľnosti,

ktorý je vo verejnom záujme.

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a základné východiská

pre rozhodnutie

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7.2 Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

7.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Princíp rovnosti účastníkov konania (resp. strán v spore) tvorí základný definičný

prvok práva na súdnu ochranu podľa a aj nevyhnutnú súčasť každého

právneho štátu, ktorý sa k tomuto princípu hlási prostredníctvom .

Rovnosť účastníkov konania súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností

na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva

v tom, že všetci účastníci civilného konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti,

ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo

procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom

a ktorý z účastníkov je žalovaný (, , , ,

). Citované ustanovenie teda zaručuje len procedurálnu rovnosť

v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku

pre každého účastníka takéhoto konania.

9. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy

v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu

a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd

pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný

absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť

v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152

ods. 4 ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)

a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.

). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia

právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a s účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad

e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych

orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona (). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán

verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu k všetkým účastníkom konania a zároveň

garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci

akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z , ako aj

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská

republika viazaná.

10. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

12. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené

v (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu

povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu pomoc

(). Právo na právnu pomoc sa priznáva „za podmienok ustanovených

zákonom“. Základné právo na právnu pomoc za podmienok ustanovených zákonom

podlieha všeobecnej ochrane základných práv určenej v až 4 . Základné

právo na právnu pomoc za podmienok ustanovených zákonom je podľa priznané

tomu, kto právnu pomoc potrebuje (komu sa právna pomoc poskytuje). Podľa ústavného

súdu: „Toto právo možno... interpretovať tak, že právo na právnu pomoc sa priznáva vždy,

keď sa rozhoduje o právnom postavení oprávnenej osoby.“ ().

13. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

13.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

15. Pokiaľ ide o predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu, vo veci vedenej

pod sp. zn. ústavný súd rozhodoval o tom, či nepripustením právneho

zastúpenia osobitného subjektu ( ) advokátom boli predpisy civilného sporového

konania vyložené spôsobom porušujúcim označené procesné ústavné práva tohto subjektu,

pričom tam dospel k negatívnej odpovedi a ústavnú sťažnosť odmietol.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K podmienkam konania

16. Podanie sťažovateľa je ústavnou sťažnosťou v zmysle v spojení

s , a nasl. . Ústavný súd v rámci prípravy

na predbežné prerokovanie zameranej na splnenie zákonom ustanovených podmienok

konania pred ústavným súdom zistil, že ústavnú sťažnosť podala oprávnená osoba –

sťažovateľ ako osobitný subjekt na strane žalovaného v civilnom spore o zaplatenie

peňažnej sumy ( ) a návrh je prípustný ( zákona

o ústavnom súde). Sťažovateľ je v konaní zastúpený advokátom (§ 34 ods. 1 zákona

o ústavnom súde) na základe predloženého plnomocenstva výslovne udeleného

na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti

podania ( ), všetky všeobecné náležitosti návrhu na začatie

konania ( ) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (

).

17. Keďže napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 12. a 13. augusta

2020 a ústavnému súdu bola doručená ústavná sťažnosť 17. augusta 2020, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti podľa prvej vety bola sťažovateľom

zachovaná.

III.2 K porušeniu , , ,

listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím

18. Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie je v dôsledku použitého výkladu

okresného súdu postihnuté formalizmom, je v rozpore s účelom príslušného ustanovenia

zákona a v rozpore s , vychádza z uznesenia ústavného súdu, ktoré javí znaky

excesu a justičného omylu.

19. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd po opísaní skutkového stavu

citoval a časť odôvodnenia uznesenia ústavného súdu č. k. -22

z 23. marca 2017: „zákonná úprava (rozumne) prezumuje, že takáto právnická osoba

(rozumej osobitný subjekt) je dostatočne odborne vybavená (keďže jej predmet činnosti je

ochrana práv) na to, aby v konaní riadne plnila úlohu ochrancu práv strany, na ktorej

vystupuje, a práve preto, že je takto odborne vybavená (tzn. že nepotrebuje už samu seba

nechať zastupovať kvalifikovanejším subjektom ‒ advokátom), je spôsobilá vystupovať na

konkrétnej strane konania na ochranu jej práv. Aj preto právna úprava osobitného subjektu

explicitne neodkazuje na podpornú aplikáciu ustanovení o zastúpení na základe

splnomocnenia a právo osobitného subjektu nechať sa zastúpiť advokátom na základe

splnomocnenia nemožno vyvodiť ani implicitne z účelu právnej úpravy osobitného subjektu

v . Práve pripustenie takého výkladu, podľa ktorého by sa osobitný subjekt mohol

dať v konaní zastupovať advokátom, by bolo popretím účelu pôsobenia osobitného subjektu

v zmysle v konaní na strane konania.“ S týmto názorom sa okresný súd v celom

rozsahu stotožnil a rozhodol o nepripustení zastupovania sťažovateľa advokátom, ktorý je

navyše s názorom ústavného súdu oboznámený, keďže vo veci vystupoval ako advokát.

20. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti na podklade napadnutého rozhodnutia ústavný

súd už pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že nepripustenie zastúpenia

sťažovateľa advokátom napadnutým rozhodnutím a postup predchádzajúci jeho vydaniu

v okolnostiach posudzovanej veci neviedli k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, práva

na právnu pomoc a práva na spravodlivý súdny proces zo strany okresného súdu.

V napadnutom rozhodnutí okresného súdu ústavný súd nezistil taký výklad zákonných

predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné

s , a dohovoru. Okresný súd aplikoval na zistený

skutkový stav relevantnú zákonnú úpravu v súlade s jej účelom a zmyslom. Je pravdou,

že svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vlastnými úvahami si okresný súd uľahčil

prevzatím časti odôvodnenia uznesenia ústavného súdu, táto použitá citácia však prilieha

na zistený skutkový stav, obsahuje stručnú úvahu o účele dotknutého ustanovenia zákona

a o spôsobe jeho výkladu. Ak sa ňou okresný súd riadil pri právnom posudzovaní veci, nie

je možné takýto postup označiť ako ústavne nesúladný.

21. Sťažovateľ kladie otázku, či rovnaké rozhodnutie o nepripustení zastúpenia bolo

možné aj vo vzťahu k dodávateľovi v spotrebiteľskom vzťahu (v napadnutom konaní je ním

žalobkyňa), pričom touto argumentáciou fakticky naráža na otázku dodržania zásady

rovnosti strán. Uvedenú otázku je však potrebné vnímať a poskytnúť na ňu odpoveď

z hľadiska procesnoprávneho vzťahu, v ktorom sa zásada rovnosti má reálne uplatňovať,

teda ktorý vo veci samej existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom (čomu v procesnej

rovine zodpovedá vzťah žalobca – žalovaný). Tieto dva subjekty sú stranami sporu,

sťažovateľ stranou sporu nie je. Ústavnú sťažnosť podal sťažovateľ vo svojom mene,

porovnávajúc svoje postavenie s postavením dodávateľa. Toto porovnanie však nie je

náležité, keďže podľa platného procesného predpisu ide o odlišné subjekty, u ktorých zákon

nedáva dôraz na vzájomnú rovnosť postavení. Samotná právna skutočnosť, že sťažovateľ

môže vystupovať v civilnom spore ako osobitný subjekt na podporu slabšej strany (a nikdy

nie na strane dodávateľa), je prejavom úmyslu zákonodarcu o zmiernenie následkov

nerovného postavenia v súdnych konaniach, ktorých predmetom sú spotrebiteľsko-

dodávateľské právne vzťahy.

22. Sťažovateľ v spore vystupuje na strane (tu žalovaného) spotrebiteľa ako osobitný

subjekt s osobitnými oprávneniami ( ). Súd v spore samotnom nerozhoduje

o jeho právach alebo povinnostiach občianskoprávnej povahy, ale o právach a povinnostiach

žalobkyne a žalovaného, a preto je vylúčená možnosť aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Postavenie sťažovateľa je porovnateľné s iným subjektom vystupujúcim na ochranu práv

slabšej strany sporu podľa (antidiskriminačné spory) a podľa

(odborová organizácia v individuálnom pracovnoprávnom spore). Účasť takejto právnickej

osoby v spore je možná, avšak nemá postavenie intervenienta (keďže v jej prípade absentuje

právny záujem na výsledku sporu), ale osobitného subjektu konania ().

23. Otázka vznesená sťažovateľom, v ktorej porovnáva svoju situáciu s možným

prípadom, keď by k nepripusteniu zastupovania advokátom došlo v konaní o abstraktnej

kontrole v spotrebiteľských veciach je nesprávne formulovaná, pretože v takomto konaní by

sťažovateľ musel vystupovať ako právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu

spotrebiteľa len ako žalobca, teda ako strana sporu ( ).

24. Nie je možné uvažovať ani o porušení práva na právnu pomoc v napadnutom

konaní, keďže toto právo v zásade patrí strane konania (žalovanému a žalobkyni).

Sťažovateľ stranou konania nie je, iba vystupuje na ochranu práv strany konania, čo je

podstatný rozdiel. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu podľa ústavného

súdu zrozumiteľným spôsobom poskytuje odpoveď na to, prečo sťažovateľova situácia

neodôvodňuje priznanie práva na právnu pomoc v rámci sporového konania. Obmedzenie

práva sťažovateľa je v súlade s úmyslom zákonodarcu, s , ako aj so samotným

zmyslom a podstatou práva na právnu pomoc. Naopak, rozšírenie zákonného rámca

oprávnení spôsobom naznačeným sťažovateľom by išlo proti účelu inštitútu osobitného

subjektu podľa .

25. Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na komentár k Civilnému sporovému

poriadku:

„Zákonodarca činnosť združení v civilnom procese upravil v zásade nanovo.

Základnou myšlienkou činnosti združení podľa je,

že združenie poskytne najúčinnejšiu ochranu individuálnym záujmom spotrebiteľov ako ich

zástupca. Vyriešia sa tak doterajšie problémy aplikačnej praxe, ako napr. otázka potreby

súhlasu spotrebiteľa s účasťou združenia v konaní ako vedľajšieho účastníka, riešenie

rozporu procesných úkonov združenia a spotrebiteľa a pod...

... Keďže predmetom činnosti združení je ochrana spotrebiteľa, a teda aj

zastupovanie spotrebiteľa na základe plnomocenstva podľa § 25 ods. 2 OchrSpotr, mali by

byť osoby konajúce v mene združenia dostatočne spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi

plnohodnotné procesné zastúpenie. V prípade, ak združenie usúdi, že zastupovanie

spotrebiteľa v konaní pred súdom nie je v jeho silách, prieči sa zásade hospodárnosti

konania, aby si ako zástupca spotrebiteľa zvolilo ďalšieho zástupcu (napr. advokáta; § 89

ods. 1 druhá veta ), v takejto situácii by združenie malo spotrebiteľovi odporučiť, aby si

ako zástupcu zvolil advokáta, prípadne mu s jeho výberom pomôcť. Tým sa zamedzí takej

činnosti združení, ktorá v minulosti navodzovala dojem vstupu do konaní ako vedľajších

účastníkov len na účely náhrady trov právneho zastúpenia združeniam bez skutočného

záujmu poskytnúť spotrebiteľom pomoc v ich procesnom postavení...“ a na inom mieste

„... bolo by v príkrom rozpore s cieľom pribratia osobitného subjektu do konania, a to

zabezpečením ochrany základných práv a slobôd strany v konaní... nie je prípustné ani

zastúpenie osobitného subjektu zástupcom. Aj na tomto mieste sa odvolávame na argument

teleologického výkladu normy .“ (ŠTEVČEK, M. a kol. .

Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1021 až 1024 a 353.)

26. U právnických osôb zaoberajúcich sa problematikou ochrany slabšej strany v tej-

ktorej právnej oblasti (tu pri ochrane spotrebiteľa) sa predpokladá väčšie množstvo

naakumulovaných skúseností a vedomostí, ako má samotný jednotlivec (spotrebiteľ), čo im

v konaní umožňuje vystupovať efektívnejšie na ochranu záujmov jednotlivca.

27. Za takéhoto stavu je výklad príslušných ustanovení Civilného sporového

poriadku v otázke neprípustnosti zastupovania tejto právnickej osoby advokátom ústavne

konformný. Sťažovateľova úloha ako osobitného subjektu je pomáhať strane konania, ktorá

je spotrebiteľom. Obmedzenie vyplývajúce z nemožnosti substitúcie (splnomocnenia

ďalšieho zástupcu) v rámci súdneho konania musí zvážiť pri prijímaní splnomocnenia

od spotrebiteľa a zmierniť ho môže inými formami podpory spotrebiteľa. Napadnuté

rozhodnutie neznamená, že sťažovateľ služby advokáta (na riešenie právneho problému

spotrebiteľa) nemôže využiť vôbec (ako tvrdí sťažovateľ). V civilnom procese sa ale nebude

môcť nechať advokátom zastupovať pri vykonávaní svojich oprávnení ako osobitného

subjektu. Advokát môže byť nápomocný osobitnému subjektu aj iným spôsobom

(poskytovaním právneho poradenstva združeniu v súvislosti s riešenými prípadmi), prípadne

môže v prípade súhlasu spotrebiteľa prevziať jeho zastupovanie po zvážení s tým spojených

procesných následkov v civilnom sporovom konaní.

28. Ústavný súd nespozoroval v posudzovanej veci žiadnu takú skutočnosť, ktorá by

vec robila podstatne odlišnou od veci rozhodnutej v konaní so sp. zn. .

Všetky podstatné okolnosti sú zhodné, preto ústavný súd nevidí dôvod na odklon

od nosných záverov svojho skoršieho rozhodnutia, na ktoré v ďalšom odkazuje.

Sťažovateľova argumentácia o excese a justičnom omyle nie je presvedčivá, ak správnosti

úvahy ústavného súdu sám sťažovateľ následne prisvedčuje. Sťažovateľom odkazovaný

rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-279/09 sa zaoberá právom na právnu

pomoc z pohľadu naplnenia podmienok na pridelenie advokáta právnickej osobe

bez finančných prostriedkov v konaní s povinným zastúpením, čo je odlišný prípad oproti tu

posudzovanej veci.

29. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia postačuje na vyvodenie záveru, že nie je

poznačené formalizmom ani nie je v rozpore so zmyslom a účelom zákona. V posudzovanej

veci išlo o aplikáciu jednoduchých právnych noriem obsiahnutých v ustanoveniach

.

30. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v zistenom

skutkovom stave. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozhodnutia

okresného súdu sú zrozumiteľné, dostatočne logické a vychádzajúce zo skutkových

okolností prípadu. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej

spojitosti medzi napadnutým konaním a rozhodnutím okresného súdu a namietaným

porušením základných práv sťažovateľa podľa ,

(i zodpovedajúcich čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 listiny upravujúcich obsahovo zhodné práva)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

), ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

31. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia a na vrátenie veci

na ďalšie konanie, náhrada trov konania, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,

odklad vykonateľnosti), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, prípadne ju prijme na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu