Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 636/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijaté ústavné sťažnosti sťažovateľov

, , , a

, , , zastúpených advokátskou

kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

z 23. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. októbra 2017, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 16. augusta 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 14. marca 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo a na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 14. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. októbra 2017 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 14. marca 2018 z r u š u j e a veci mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť

a trovy konania spolu v sume 637,76 € (slovom

šesťstotridsaťsedem eur a sedemdesiatšesť centov) na účet ich právneho zástupcu

advokátskej kancelárie FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavným sťažnostiam a

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľov

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) uznesením

č. k. -22 z 22. novembra 2018 prijal podľa vtedy platného a účinného § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov na ďalšie konanie, po predchádzajúcom spojení vecí na spoločné konanie

uznesením č. k. PLs. -9 zo 6. júna 2018, ústavné sťažnosti sťažovateľov

, ,

(ďalej aj ,,sťažovateľ“), a , ,

(ďalej aj ,,sťažovateľka“, spolu aj ,,sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej aj ,a“), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)

sp. zn. , z 23. februára 2017 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok

krajského súdu z 23. februára 2017“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 11. októbra 2017 (ďalej len ,,napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu z 11. októbra 2017“), ako aj rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 16. augusta 2017 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok krajského súdu

zo 16. augusta 2017“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. marca 2018 (ďalej len ,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zo 14. marca 2018“).

2. Ústavné sťažnosti boli pôvodne pridelené sudcom spravodajcom Ľudmile

Gajdošíkovej a Rudolfovi Tkáčikovi, ktorým 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie.

Do 16. februára 2019 neboli ústavné sťažnosti po predchádzajúcom spojení vecí

na spoločné konanie prerokované, preto boli v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov prerozdelené a 17. októbra 2019 pridelené

sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020 a dodatku č. 2 z 1. októbra 2020 boli prerokované

v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu) a sudcovia

Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

3. Z obsahu ústavných sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovatelia sa na základe

nimi podaných žalôb v konaniach pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len ,,okresný

súd“) proti žalovanej [Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska

(ďalej len ,,NBS“)] domáhali náhrady škody podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“).

4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 8. decembra 2015 žalobu a návrh

sťažovateľa na prerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom

Európskej únie zamietol. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 23. februára 2017

tak, že ho ako vecne správny potvrdil. Následne sťažovateľ podal proti napadnutému

rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

z 11. októbra 2017 tak, že ho odmietol.

5. Rovnako tak aj v prípade sťažovateľky okresný súd rozsudkom

sp. zn. zo 7. mája 2014 zamietol jej žalobu, ako aj jej návrh na prerušenie

konania a začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom zo 16. augusta 2017

tak, že ho ako vecne správny potvrdil. Následne podala proti napadnutému rozsudku

krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

zo 14. marca 2018 tak, že ho odmietol.

6. K skutkovým a právnym okolnostiam veci sťažovatelia zhodne uviedli,

že ako členovia vložili do družstva Podielové družstvo slovenské investície, Poľná 1,

Bratislava (ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo zhodnocovalo

v zmysle o cenných papieroch a investičných službách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných

papieroch“). Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej ponuky

majetkových hodnôt podľa § 126 zákona o cenných papieroch na základe zverejneného

prospektu investície, ktorý schvaľuje NBS. Prospekt investície bol schválený rozhodnutím

Úradu pre finančný trh č. /SPI z 21. marca 2002 o schválení prospektu

investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov členov

a na nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne obchodníka s cennými papiermi

CAPITAL INVEST o. c. p., a. s., Poľná 1, Bratislava (ďalej len „obchodník s cennými

papiermi“), ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými papiermi podľa zákona

o cenných papieroch na základe povolenia na poskytovanie investičných služieb vydaného

NBS do 1. marca 2011, keď mu NBS odobrala povolenie na poskytovanie investičných

služieb. Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných prostriedkov zhromaždených

na základe verejnej ponuky družstva a ich spravovanie v rámci prospektu investície

upravovala zmluva o správe portfólia cenných papierov podľa

o cenných papieroch v platnom znení a podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zmluva o správe“), ktorú uzatvorili ako zmluvné

strany družstvo a obchodník s cennými papiermi. Sťažovatelia dodali, že táto zmluva

o správe bola zmluvnými stranami počas jej platnosti menená a doplnená, naposledy v znení

zmien a doplnení uskutočnených zmluvou o riadení portfólia uzatvorenou 2. júna 2008

(ďalej len ,,zmluva“).

7. Zároveň sťažovatelia uviedli, že miera zhodnotenia peňažných prostriedkov nimi

vložených do družstva mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti

obchodníka s cennými papiermi 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi

vykonávala dohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti

dohľadu vyplývajú aj zo

o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych

predpisov NBS vykonávala dohľad nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi

aj podľa o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

8. Sťažovateľ sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhal

proti žalovanej (Slovenskej republike, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 17 924,72

€ s príslušenstvom a tvrdil, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti

s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.

9. Sťažovateľka sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhala proti

žalovanej (Slovenská republike, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 3 172,33 €

s príslušenstvom a tvrdila, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.

10. Sťažovatelia v priebehu súdnych konaní opakovane argumentovali

tým, že peňažné prostriedky do družstva vkladali výhradne z dôvodu, že sa spoliehali

na to, že družstvo a obchodník s cennými papiermi sú subjektmi, nad ktorými vykonáva

dohľad NBS, a preto bude zabezpečené ich riadne fungovanie vrátane ochrany nimi

vložených finančných prostriedkov, a že tieto budú zhodnotené v garantovanej výške.

V máji roku 2010 sa dozvedeli na základe oznámenia od družstva, že obchodník s cennými

papiermi k 30. aprílu 2010 s družstvom ukončil činnosť, ako aj to, že družstvu neodovzdal

žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky, a z uvedeného dôvodu družstvo nemalo

prostriedky na výplatu finančných prostriedkov, ktoré sťažovatelia zverili družstvu vrátane

ich zhodnotenia. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na to, že nemali vedomosť

o tom, že môže dôjsť ku škode na ich investícii, pretože ako uvádzalo družstvo, obchodník

s cennými papiermi mu počas trvania zmluvy predkladal vyúčtovania, ktoré nenasvedčovali

neplnenie jeho záväzkov z tejto zmluvy. Takéto ubezpečenie vyplývalo

aj z toho, že si obchodník s cennými papiermi vyúčtovával za činnosť odmenu vo výške

zhodnotenia portfólia družstva nad zmluvne dohodnuté 8% zvýšenie hodnoty portfólia.

Dodali, že škoda im tak vznikla v dôsledku nezákonného postupu obchodníka s cennými

papiermi ako subjektu finančného trhu, ktorý svoju činnosť pre družstvo vykonával

v rozpore so zmluvou a zákonom o cenných papieroch.

11. Po zhrnutí argumentov uvádzaných sťažovateľmi v odvolaniach proti rozsudkom

okresného súdu a následne aj proti rozsudkom krajského súdu, ako aj uvedených

v podaných dovolaniach sťažovatelia bližšie rozviedli, v čom vidia porušenie nimi

namietaného základného práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutými

rozsudkami krajského súdu z 23. februára 2017 a zo 16. augusta 2017, ako aj napadnutými

uzneseniami najvyššieho súdu z 11. októbra 2017 a zo 14. marca 2018.

12. Sťažovatelia namietali, že napadnuté rozsudky krajského súdu sú založené

na skutkových a právnych záveroch, ktoré sú nepodložené a arbitrárne. Zastávajú názor,

že zo strany krajského súdu nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický

výklad práva. V tejto súvislosti namietali závery, podľa ktorých a) limitácia dohľadu

zo strany NBS a jej postup bol v medziach zákona a , b) zodpovednosť štátu nemôže

nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči družstvu

či sekundárnu zodpovednosť družstva voči sťažovateľom, a c) záver o subsidiarite

uplatneného nároku sťažovateľov voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej v konkurze

družstva.

13. V ústavných sťažnostiach sťažovatelia tvrdili, že NBS mala vedomosť o verejne

známych skutočnostiach, že činnosťou družstva a obchodníka s cennými papiermi vzniká

bezprostredne hroziace riziko vzniku škody, no nekonala tak, aby včas vykonala opatrenia

na predchádzanie vzniku tejto škody. Dodali, že NBS mala prístup k všetkým informáciám

v dôsledku informačnej povinnosti družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt vrátane aktuálneho stavu jeho hospodárenia.

14. Zároveň sťažovatelia namietali, že krajský súd v napadnutých rozsudkoch

limitovaný dohľad NBS odvodzoval od § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch,

ktorý však bol do tohto zákona doplnený až s účinnosťou od 1. júna 2010. Uvedené

ustanovenie zákona o cenných papieroch obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície,

avšak podľa sťažovateľov z jeho znenia nie je možné vyvodiť jednoznačný záver

o tom, že pred jeho doplnením do uvedeného zákona NBS vykonávala dohľad

iba v limitovanom rozsahu. Podľa sťažovateľov zároveň podľa § 137 ods. 2 zákona

o cenných papieroch je a bolo povinnosťou NBS zisťovať a vyhodnocovať informácie

a podklady o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti

a v zmysle § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch družstvo aj obchodník s cennými

papiermi patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS. Taktiež v zmysle

§ 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch mala podľa sťažovateľov NBS zisťovať všetky

informácie a podklady o dodržiavaní či nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS

družstvu a obchodníkovi s cennými papiermi, čo podľa ich názoru neurobila. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol podľa názoru sťažovateľov upravený tak široko, že NBS mala

zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré vyplývajú z povolenia

na činnosť, a to vrátane tých rizík, ktorými sú alebo mohli byť vystavené dohliadané

subjekty a ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov týchto dohliadaných subjektov.

Na základe uvedeného dospeli sťažovatelia k záveru, že NBS nemohla vykonávať dohľad

len v obmedzenom rozsahu. Podľa sťažovateľov tak NBS svojím nesprávnym postupom

umožnila činnosť družstva a obchodníka s cennými papiermi, pričom aj v dôsledku

toho sťažovatelia nemohli už skôr rozpoznať riziko svojich investícií, čo v roku 2010

vyústilo k nedostupnosti sťažovateľmi vložených finančných prostriedkov, teda NBS

im v dôsledku zanedbaného dohľadu ani v minimálnej miere neochránila ich investície.

Potvrdením tejto tézy je podľa sťažovateľov aj to, že NBS následne v roku 2011

obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a družstvu zakázala činnosť.

15. Ďalej sťažovatelia poukazovali na to, že podľa ich názoru existujúce konkurzné

konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať sťažovateľom ako veriteľom,

ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody voči štátu a nerobí

túto žalobu predčasnou. V tomto ohľade sa odvolali na závery rozsudku Najvyššieho súdu

Českej republiky pod sp. zn. z 11. apríla 2012. Dôvodili tiež tým,

že podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

podmienkou vzniku zodpovednosti štátu nie je to, aby poškodený preukázal bezúspešnosť

vydania pohľadávky v konkurznom konaní.

16. Vo vzťahu k napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu sťažovatelia namietali,

že najvyšší súd v nich nedostatočne odôvodnil svoje závery, a tým porušil nimi namietané

práva podľa a dohovoru. Uviedli, že najvyšší súd podané dovolanie odmietol

ako neprípustné, pretože namietaná procesná vada, ako aj iné vady v danom konaní nevyšli

najavo. Podľa názoru sťažovateľov sa najvyšší súd dostatočným spôsobom nevysporiadal

s tým, čo je možné považovať za procesnú vadu, a tiež z odôvodnenia nie je zrejmé,

akých úvah sa najvyšší súd pri odmietnutí dovolania pridržiaval.

17. Sťažovatelia zároveň v podaných ústavných sťažnostiach poukázali

na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, kde všeobecné súdy priznali žalobkyni

(ktorá je poisťovňou) nárok na náhradu škody spôsobenej NBS (ďalej len „prípad RAPID

LIFE“). V prípade RAPID LIFE všeobecné súdy vyvodili zodpovednosť a pochybenie NBS,

ktoré malo spočívať v tom, že NBS pri vzniku poisťovne schválila tzv. poistné podmienky,

ktoré však obsahovali chybu v rámci matematického výpočtu výšky poistného.

18. Na záver sťažovatelia uviedli, že zo skutočností uvedených v podaných

ústavných sťažnostiach jednoznačne vyplýva, že družstvo svojím konaním porušovalo

ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c) a h)

a ustanovenie § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o cenných

papieroch, a to od konca roku 2006, avšak NBS voči družstvu úradne zasiahla až v máji

roku 2011, v dôsledku čoho podľa sťažovateľov NBS dlhodobo prehliadala pochybenia

obchodníka s cennými papiermi a náležitým spôsobom nezakročila proti družstvu

ani proti obchodníkovi s cennými papiermi.

19. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 11.10.2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. , zo dňa 23.02.2017 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.

zo dňa 11.10.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

zo dňa 23.02.2017 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

a

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 14.03.2018 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo dňa 16.08.2017 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

14.03.2018 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 16.08.2017

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Vyjadrenia krajského súdu, najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika

sťažovateľov.

20. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavných sťažností

sťažovateľov na ďalšie konanie krajský súd zaujal stanovisko podaním

sp. zn. doručeným ústavnému súdu 21. januára 2019, v ktorom uviedol,

že sa v plnom rozsahu odvoláva na závery krajského súdu uvedené v odôvodneniach

napadnutých rozsudkov, ktorých závery boli podľa jeho názoru dostatočne zdôvodnené

a boli v nich vysvetlené dôvody, pre ktoré dospel krajský súd k záveru, že zo strany orgánov

štátu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a nebol ani preukázaný vznik škody

a existencia príčinnej súvislosti medzi namietaným úradným postupom a sťažovateľmi

tvrdeným vznikom škody. Dodal, že v odôvodnení napadnutých rozsudkov sa krajský súd

vysporiadal so všetkými vecnými námietkami sťažovateľov.

20.1 Predseda krajského súdu zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho

prejednania ústavných sťažností.

21. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavných sťažností

sťažovateľov na ďalšie konanie najvyšší súd zaujal stanovisko podaním č. KP 3/2018-100

doručeným ústavnému súdu 17. mája 2019, v ktorom uviedol, že v rámci

odôvodnenia napadnutých uznesení sa sústredil iba na vadu zmätočnosti, a to na porušenie

práva na spravodlivý súdny proces, pričom neprítomnosť tejto vady zmätočnosti najvyšší

súd v rámci odôvodnenia riadne zdôvodnil. Na základe toho podľa názoru najvyššieho súdu

nie je možné uvedené uznesenia považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,

keďže najvyšší súd sa v dovolacom konaní s námietkami sťažovateľov riadne vysporiadal

a svoje rozhodnutia riadne odôvodnil.

21.1 Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň vyslovila súhlas s upustením od ústneho

prejednania ústavných sťažností.

22. Ústavný súd v súlade s o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

Z. z. (ďalej len ,,“) zaslal zúčastnenej osobe – NBS, v konaní vo veci

samej vystupujúcej ako žalovaná, upovedomenie o podaných ústavných sťažnostiach

sťažovateľov s tým, že má právo sa k nim vyjadriť. Zúčastnená osoba svoje právo

podať vyjadrenie k podaným ústavným sťažnostiam sťažovateľov využila a vo vyjadrení

č. NBS1-000-050-252 doručenom ústavnému súdu 17. júna uviedla, že podané ústavné

sťažnosti považuje za nedôvodné a neopodstatnené, tiež že k svojmu konaniu, svojim

právam a povinnostiam, sa opakovane vyjadrovala v rámci jednotlivých súdnych konaní

či už pred okresným súdom, krajským súdom, ako aj najvyšším súdom. Dodala,

že obdobných konaní, v ktorých ako žalobcovia vystupovali členovia družstva, bolo

pred okresným súdom vyše 600. Ďalej uviedla, že inštitút verejnej ponuky majetkových

hodnôt bol zavedený zákonom o cenných papieroch s účinnosťou od 1. januára 2002.

Majetkovou hodnotou sa podľa § 126 ods. 1 zákona o cenných papieroch v znení platnom

a účinnom do 21. júla 2013 rozumeli majetkové práva a hodnoty iné ako cenné papiere,

ktoré podliehali verejnej ponuke na základe NBS schváleného a vyhlasovateľom verejnej

ponuky zverejneného prospektu investície. Z § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch

v znení účinnom do 10. júla 2009 vyplýva, ako správne rozhodli aj príslušné súdy, že NBS

síce vykonávala dohľad, avšak predmetom dohľadu nebola celá činnosť vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt v rozsahu predmetu jeho podnikania zapísaného

v obchodnom registri, ale len v rozsahu vymedzenom zákonom o cenných papieroch, teda

kontrola zverejnenia schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky,

aktuálnosť prospektu investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných

povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a splnenie povinnosti

predložiť pred zverejnením NBS na posúdenie oznámenie o verejnej ponuke majetkových

hodnôt. Zároveň uviedla, že NBS nemala v zmysle platných právnych predpisov oprávnenie

vykonávať dohľad nad vlastnou činnosťou družstva, a to až do prijatia novely zákona

o cenných papieroch, ktorá nadobudla účinnosť 1. júna 2010. Až vtedy bola stanovená

povinnosť dodržiavať schválený prospekt investícií vyhlasovateľom verejnej ponuky

majetkových hodnôt, teda až od tohto momentu bolo možné kontrolovať dodržiavanie tejto

povinnosti a zároveň ukladať sankcie za jej porušenie. K námietke sťažovateľov, že NBS

pochybila, ak odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na činnosť až v roku

2011, a nie už skôr, uviedla, že až dohľadom vykonaným na mieste v roku 2010 boli zistené

také nedostatky, ktoré umožňovali pristúpiť k takémuto postupu, a preto nie je pravdivé

tvrdenie, že NBS tak mohla postupovať už v roku 2007. Podľa NBS nie je možné

konštatovať, že mala zakročiť už v roku 2007, keďže z hospodárskych výsledkov družstva

pravidelne predkladaných NBS v rámci polročných a ročných finančných správ nevyplývali

indície či informácie o zhoršenej finančnej situácii družstva, ktorá by ohrozila vyplácanie

podielov jeho členom. Dodala, že NBS až do 10. júla 2009, keď došlo v ustanovení § 135

ods. 2 zákona o cenných papieroch k rozšíreniu predmetu dohľadu NBS, nedisponovala

v rámci výkonu dohľadu kompetenciou vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia

rizík, pričom aj v následnom období mala túto kompetenciu len v obmedzenom rozsahu.

S odvolaním sa na NBS uviedla, že štátne orgány môžu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, čo platí

aj pre NBS v rámci výkonu dohľadu nad finančným trhom. Preto môže dohliadanému

subjektu ukladať sankcie len za také porušenie a neplnenie povinností,

ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a zároveň ak to patrí do pôsobnosti NBS.

Dodala, že NBS nemala a ani v súčasnosti nemá kompetenciu riešiť spory vzniknuté

zo zmluvných vzťahov medzi družstvom a obchodníkom s cennými papiermi. Tiež uviedla,

že svojím postupom neporušila svoje povinnosti uložené jej príslušnými právnymi

predpismi. Pri výkone dohľadu postupovala v rozsahu svojich kompetencií a nedopustila

sa konania nezlučiteľného s ochranou základných práv a slobôd. Na záver uviedla

rozhodnutia ústavného súdu v obdobných veciach, keď boli ústavné sťažnosti odmietnuté.

23. Sťažovateľom bola výzvou ústavného súdu z 24. júna 2020 daná možnosť

vyjadriť sa k stanovisku krajského súdu sp. zn. doručenému ústavnému

súdu 21. januára 2019, k stanovisku najvyššieho súdu č. KP 3/2018-100

doručenému ústavnému súdu 17. mája 2019, ako aj k stanovisku NBS č. NBS1-000-050-

252 doručenému ústavnému súdu 17. júna 2020. Predmetná výzva ústavného súdu bola

riadne doručená 24. júna 2020. Sťažovatelia v lehote 10 dní stanovenej ústavným súdom

však požadované stanovisko nezaslali, čím nevyužili právo vyjadriť sa a zároveň

tým vyslovili súhlas s upustením od ústneho prejednania ústavných sťažností.

24. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnými sťažnosťami, obsahom na vec sa vzťahujúcich zberných spisov krajského

súdu a najvyššieho súdu a stanoviskami účastníkov konania a zúčastnenej osoby dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

25. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

26. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

27. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

28. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

29. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z doterajšej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom.

30. Ústavný súd za podstatu tejto ústavnej sťažnosti považoval sťažovateľmi

namietané porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými rozsudkami krajského súdu a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu.

K porušeniu nimi označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že napadnuté rozsudky

krajského súdu majú byť založené na skutkových a právnych záveroch,

ktoré sú nepodložené a arbitrárne. Zastávajú názor, že zo strany krajského súdu nebol

rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva. Vo vzťahu

k napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu sťažovatelia namietali, že najvyšší súd

v nich nedostatočne odôvodnil svoje závery, že sa v ich odôvodnení dostatočným spôsobom

nevysporiadal s tým, čo je možné považovať za procesnú vadu. Zároveň namietali,

že z odôvodnenia nie je zrejmé, akých úvah sa najvyšší súd pri odmietnutí dovolania

pridržiaval, a že nevykonal nápravu, keď dovolania sťažovateľov vyhodnotil

ako neprijateľné, čím odmietol ich právo na súdnu ochranu.

IV.1 K námietke porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu.

31. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

32. V zmysle konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery,

ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ).

33. Z odôvodnenia napadnutých uznesení najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovatelia

v oboch prípadoch podané dovolania, resp. ich prípustnosť vyvodzovali súbežne z § 420

písm. f) (ďalej aj „“), ako aj z .

33.1 Najvyšší súd však v oboch prípadoch s poukazom na rozhodnutie veľkého

senátu najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017 dospel k záveru

o neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov, a preto skúmal prípustnosť dovolaní

sťažovateľov len podľa a nezaoberal sa prípustnosťou nimi podaných

dovolaní z hľadiska .

34. Vzhľadom na skutočnosť, že od prijatia už uvedeného rozhodnutia veľkého

senátu najvyššieho súdu bola otázka zákazu kumulácie dovolacích dôvodov predmetom

odbornej diskusie, ako aj vzhľadom na nejednotnosť názorov na pôde ústavného súdu

týkajúcu sa otázky posúdenia ústavnej konformnosti tohto záveru táto otázka bola

aj predmetom zjednotenia právnych názorov senátov ústavného súdu v pléne ústavného

súdu. Výsledkom toho bolo v konaní vedenom pod sp. zn. PLz. 25. apríla 2018

prijaté uznesenie pléna ústavného súdu, ktorého stanovisko je uvedené v nasledujúcom bode

tohto nálezu, ktorým sú jednotlivé senáty pri rozhodovaní ďalších obdobných vecí viazané.

35. V zmysle stanoviska pléna ústavného súdu ,,Pokiaľ sú v dovolaní súbežne

uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového

poriadku, ako aj a Najvyšší súd Slovenskej republiky

sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska , poruší tým právo na prístup k súdu

podľa .

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky

sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky (PLz. ).“.

36. Po preskúmaní predmetnej veci ústavný súd dospel k záveru, že uvedené

stanovisko pléna ústavného súdu je aplikovateľné aj na vec sťažovateľov, pretože najvyšší

súd neposúdil súbežne uplatnené dôvody prípustnosti ich dovolaní, ale obmedzil

sa len na posúdenie prípustnosti podaných dovolaní z hľadiska ,

čím došlo z jeho strany k porušeniu práva sťažovateľov na prístup k súdu.

37. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnutými uzneseniami

najvyššieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľmi namietaných práv podľa čl. 46

ods. 1 a podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

IV.2 K námietke porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu.

38. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú ().

39. Ako bolo uvedené v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, resp. vyplýva

to aj z bodu 1 výroku tohto rozhodnutia, ústavný súd v dôsledku konštatovania porušenia

základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru

najvyšším súdom pri posudzovaní podaných dovolaní sťažovateľov pristúpil k zrušeniu

napadnutých uznesení najvyššieho súdu, pričom najvyšší súd bude na základe záverov

uvedených v tomto rozhodnutí musieť opätovne posúdiť podané dovolania sťažovateľov

a rozhodnúť o nich. Za danej situácie je preto namieste zdržanlivosť ústavného súdu, pokiaľ

ide o posudzovanie ústavnej konformity napadnutých rozsudkov krajského súdu.

39.1 Podľa názoru ústavného súdu nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia

o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci nahradzoval

ústavný súd svojím vstupovaním do konania. V podstate by tak mohol prejudikovať

rozhodnutie najvyššieho súdu, resp. by hrozil vznik ústavne neakceptovateľného stavu,

keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu,

a to najvyšší súd a ústavný súd. Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte

neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci,

čo by malo negatívne (a len obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu,

ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu (m. m. ). Ústavný súd

môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci

nie sú schopné protiústavný stav napraviť ().

40. Len pre doplnenie je na tomto mieste aj za danej situácie možné poukázať

na ustanovenie poslednej vety , podľa ktorého ak bol vo veci

podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

41. S poukazom na uvedené, pridržiavajúc sa uplatňovaného princípu subsidiarity,

ústavný súd ústavným sťažnostiam v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku

tohto rozhodnutia).

V.

Zrušenie napadnutých rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie.

42. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

43. Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie

alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd

zruší aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,

ak to pripúšťa povaha zásahu.

43.1 Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

44. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutými uzneseniami najvyššieho

súdu boli porušené sťažovateľmi namietané základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia zrušil a veci najvyššiemu súdu vrátil na nové konanie

(bod 2 výroku tohto rozhodnutia).

44.1 V rámci neho následne najvyšší súd bude povinný ústavnoprávne relevantným

spôsobom posúdiť podané dovolania sťažovateľov v súlade s už uvedeným zjednocujúcim

stanoviskom pléna ústavného súdu týkajúcim sa prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov

podľa a .

VI.

Trovy konania.

45. Ústavný súd rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli

v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom pred ústavným súdom.

46. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil

inému účastníkovi konania jeho trovy.

47. Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

48. Náhradu trov konania ústavný súd u oboch sťažovateľov priznal za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti). Ústavný súd

pri rozhodovaní o náhrade trov konania v prípade úkonov právnej služby, a to prevzatia

a prípravy zastúpenia a podania ústavnej sťažnosti vychádzal u sťažovateľa z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2016,

ktorá bola 884 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2017, teda výpočtový

základ tvorí sumu 147,33 €. Za úkony právnej služby vykonané v roku 2017 patrí režijný

paušál v sume 8,84 €. V prípade úkonov právnej služby, a to prevzatia a prípravy zastúpenia

a podania ústavnej sťažnosti vychádzal u sťažovateľky z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá bola 921 €,

keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2018, teda výpočtový základ tvorí sumu

153,50 €. Za úkony právnej služby vykonané v roku 2018 patrí režijný paušál v sume

9,21 €. Trovy právneho zastúpenia tak v konaní pred ústavným súdom predstavujú celkovú

sumu 637,76 € (bod 3 výroku tohto rozhodnutia).

49. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný nahradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia ( v spojení s ).

50. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu