Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 465/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti

sťažovateľky , , ,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. E. Mišíková & JUDr. Ing. R. Cádra, s. r. o.,

Partizánska 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ing. Rudolf Cádra,

vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd

uznesením Okresnej prokuratúry Dunajská Streda č. k. -19

z 10. februára 2020 takto

rozhodol:

1. Základné právo na inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd

uznesením Okresnej prokuratúry Dunajská Streda č. k. -19

z 10. februára 2020 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Dunajská Streda č. k. -19

z 10. februára 2020 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnej prokuratúre Dunajská Streda

na ďalšie konanie.

3. Okresná prokuratúra Dunajská Streda je p o v i n n á nahradiť

trovy konania v sume 675,43 (slovom šesťstosedemdesiatpäť eur a štyridsaťtri centov)

na účet Advokátskej kancelárie JUDr. E. Mišíková & JUDr. Ing. R. Cádra, s. r. o.,

Partizánska 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56

ods. 5 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) uznesením č. k. -15 z 13. októbra 2020 prijal

na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) uznesením Okresnej prokuratúry Dunajská Streda (ďalej len „okresná

prokuratúra“) č. k. -19 z 10. februára 2020 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 12. júna 2018 poverený

príslušník Obvodného oddelenia Policajného zboru Veľký Meder (ďalej len „polícia“)

uznesením pod ČVS: ORP-436/VM-DS-2018 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) začal trestné

stíhanie pre prečin usmrtenia podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na tom skutkovom základe,

že v „presne nezistenom čase dňa 12. 06. 2018 došlo za presne nezistených príčin

k usmrteniu nebohej ..., ktorá bola nájdená manželom v čase

o 15.45 hod. dňa 12. 06. 2018 a to v garáži rodinného domu...“.

3. V tomto trestnom konaní bola sťažovateľka ako matka usmrtenej osoby (dcéry)

5. decembra 2018 vypočutá v procesnom postavení svedka – poškodeného

a 27. decembra 2018 jej poverený príslušník polície umožnil ako poškodenej preštudovať

vyšetrovací spis. Z takéhoto postupu orgánu činného v trestnom konaní nadobudla

presvedčenie, že v predmetnej veci má priznané procesné postavenie poškodenej osoby.

4. Uznesením pod ČVS: ORP-436/VM-DS-2018 z 30. decembra 2018 poverený

príslušník polície podľa predmetné trestné stíhanie

zastavil, pretože podľa jeho názoru tento skutok nebol trestným činom a nebol dôvod

na postúpenie veci. Uvedené rozhodnutie poverený príslušník polície doručil sťažovateľke

(jej splnomocnencovi) až na základe žiadosti jej splnomocnenca 11. decembra 2019, t. j.

takmer rok po jeho vydaní.

5. Proti rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania podala sťažovateľka

prostredníctvom splnomocnenca 14. decembra 2019 sťažnosť, o ktorej okresná prokuratúra

rozhodla uznesením č. k. -19 z 10. februára 2020 tak, že ju podľa § 193

ods. 1 písm. b) zamietla ako podanú neoprávnenou osobou,

pretože sťažovateľku nepovažovala v tejto veci za poškodenú, avšak na základe podanej

sťažnosti uložila poverenému príslušníkovi polície záväzný pokyn opätovne začať trestné

stíhanie v tejto veci na účel doplnenia dokazovania.

6. Sťažovateľka je presvedčená, že okresná prokuratúra jej napadnutým rozhodnutím

neoprávnene odňala procesné postavenie poškodenej v trestnom konaní, čím jej bolo

znemožnené uplatňovať si všetky práva vyplývajúce z tohto postavenia, a tak došlo

aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia

a listiny.

7. Ako to v ústavnej sťažnosti sťažovateľka prezentovala, nesúhlasí s názorom

okresnej prokuratúry, že práva poškodeného v predmetnom trestnom konaní prináležia

výlučne manželovi a dieťaťu jej nebohej dcéry a že uplatnenie týchto práv sťažovateľkou

by prichádzalo do úvahy iba v prípade, „ak by neexistoval manžel alebo pozostalé dieťa“.

8. Tento názor okresná prokuratúra podľa sťažovateľky oprela o § 2 ods. 1 písm. d)

bod 1 o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obetiach trestný

činov“), avšak bez toho, aby reflektovala aj ďalšie ustanovenia označeného zákona,

predovšetkým jeho § 2 ods. 3 a § 3 ods. 1.

9. Sťažovateľka opísala skutkové okolnosti danej trestnej veci, z ktorých vyvodila

jednoznačnú opodstatnenosť tvrdenia, že v dotknutom trestnom konaní bola osobou

poškodenou so všetkými z toho vyplývajúcimi zákonnými oprávneniami.

10. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a listiny napadnutým uznesením okresnej prokuratúry,

aby toto rozhodnutie zrušil, vec vrátil okresnej prokuratúre na ďalšie konanie

a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Vyjadrenie okresnej prokuratúry a replika sťažovateľky

11. Ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie túto zaslal okresnej

prokuratúre s výzvou, aby sa vyjadrila k jej vecnej stránke. Na základe uvedenej výzvy

ústavného súdu predložila Generálna prokuratúra Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) listom č. k. -3

z 2. novembra 2020 vyjadrenie okresnej prokuratúry (námestníka okresnej prokurátorky)

č. k. -33 z 19. októbra 2020, v ktorom popísala priebeh a výsledok

sťažnostného konania po podaní opravného prostriedku sťažovateľkou proti uzneseniu

povereného príslušníka polície pod ČVS: ORP-436/VM-DS-2018 z 30. decembra 2018

o zastavení trestného stíhania a po rekapitulácii dôvodov ústavnej sťažnosti skonštatovala,

že sa s námietkami sťažovateľky v celom rozsahu nestotožňuje, odôvodňujúc to v podstate

zopakovaním argumentácie obsiahnutej v odôvodnení ústavnou sťažnosťou napadnutého

rozhodnutia doplnenou o citáciu a o hodnotenie skutkových

zistení vo vzťahu k osobám, ktorým je aktuálne priznané procesné postavenie poškodených

v trestnom konaní.

12. V závere vyjadrenia okresná prokuratúra prezentovala svoje presvedčenie,

že napadnutým uznesením č. k. -19 z 10. februára nedošlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky zaručeného v a listiny,

preto jej ústavnú sťažnosť považovala za nedôvodnú.

13. Generálna prokuratúra zároveň v liste č. k. -3

z 2. novembra 2020 súhlasila s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

14. K vyjadreniu okresnej prokuratúry zaujala stanovisko sťažovateľka listom

z 12. novembra 2020, v ktorom uviedla, že toto „je v podstate obsahovo totožné

s argumentáciou príslušného dozorového prokurátora, ktorú k predmetnej problematike

zaujal“ v napadnutom rozhodnutí, a k tomu prezentovala svoje výhrady už v ústavnej

sťažnosti.

15. K okresnou prokuratúrou doplnenému odkazu na ustanovenie § 48

ods. 4 sťažovateľka uviedla, že toto ustanovenie je vo vzťahu

k priznaniu alebo nepriznaniu procesného postavenia poškodenej strany v trestnom konaní

matke zosnulej osoby absolútne bez významu, pretože jeho obsahom sú len práva samotnej

zosnulej, ktoré sú predmetom dedenia, avšak v prípade sťažovateľky ide o uplatnenie práv

matky zosnulej, „konkrétne právo na súkromie, súčasťou ktorého je aj právo na rodinný

život“. Podľa sťažovateľky takéto práva patria priamo matke zosnulej, a nie právnemu

nástupcovi zosnulej, a preto v tomto prípade je akákoľvek otázka týkajúca sa dedenia

týchto práv irelevantná a nie je možná ani aplikácia .

Sťažovateľka doplnila, že podľa sa za škodu na účely

trestného konania považuje aj tzv. iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom

a v takom prípade nie je možné odkazovať ani na hmotnoprávny pojem obeť trestného činu.

K porušeniu základných práv matky zosnulej (na súkromie a rodinný život) došlo

nepochybne v príčinnej súvislosti s trestným činom.

16. Na podporu týchto tvrdení sťažovateľka citovala príslušnú časť odôvodnenia

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 17. februára 2011, v ktorej najvyšší súd uviedol, že ak medzi

fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci

ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť

k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym

zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť

ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni

naplno napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú

sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma.

Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú

ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu)

s blízkou osobou.

17. Sťažovateľka dodala, že už len zo samotného vzťahu matka – dcéra je zrejmé,

že nie je možné spochybňovať pri smrti dcéry zásah do práva na súkromie matky, zvlášť

ak tieto osoby mali medzi sebou dobré vzťahy.

18. Napokon na tvrdenie okresnej prokuratúry, že zo žiadneho dôkazu nevyplýva

podozrenie, že by sa stíhaného skutku mal dopustiť švagor, manžel alebo syn zosnulej,

a pritom práve z uvedeného dôvodu títo (manžel a syn) majú priznané procesné postavenie

poškodených v trestnom konaní, sťažovateľka reagovala tak, že táto skutočnosť

nie je relevantná pre priznanie či nepriznanie procesného postavenia poškodenej strany

v trestnom konaní aj matke zosnulej.

19. Takisto sťažovateľka vo svojom stanovisku súhlasila s upustením od ústneho

pojednávania o jej ústavnej sťažnosti.

20. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnou sťažnosťou, obsahom predložených písomností a stanoviskami účastníkov

konania dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

21. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

22. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

25. Podľa poškodený je osoba, ktorej bolo trestným

činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli

porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo

v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním,

má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov

alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť

sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode

o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči

a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Poškodený

má právo sa kedykoľvek v priebehu trestného konania informovať o stave trestného

konania. Informáciu poskytne orgán činný v trestnom konaní alebo súd, ktorý vo veci koná;

na tento účel sa poškodenému poskytnú potrebné kontaktné údaje. Informácia o stave

konania sa neposkytne, ak by poskytnutím takej informácie mohol byť zmarený účel

trestného konania.

26. Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory orgánu verejnej moci (tu okresnej

prokuratúry), ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred orgánom verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil. Skutkové

a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ).

27. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy

v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu

a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej

činnosti orgánov verejnej moci zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť,

pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Orgán verejnej moci

pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný

absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť

v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov

( ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle

(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii

(m. m. ). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia

ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom

príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť

výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť

štátnych orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,

ale aj zmyslom a účelom zákona (). Ústavne konformný výklad je príslušný

orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania

a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci

akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ,

ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

28. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď orgán verejnej

moci urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom

na súdnu a inú právnu ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom

než zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame

či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu orgánom verejnej moci by bolo možné uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (, ZNaU 100/2005).

29. Orgánom verejnej moci nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných

ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Orgán

verejnej moci nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí

sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická

súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych

predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách

a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu

(, ZNaU 28/2017, pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 13. marca 2013, z ktorého navyše vyplýva, že povinnosť súdov

vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte,

ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom

aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad.).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

30. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky na inú právnu ochranu zaručeného v a listiny

uznesením okresnej prokuratúry č. k. -19 z 10. februára 2020,

ktorá jej týmto rozhodnutím neoprávnene (v rozpore so zákonom) odňala

procesné postavenie poškodenej osoby v trestnom konaní vedenom políciou

pod ČVS: ORP-436/VM-DS-2018, keď sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu polície

z 30. decembra 2018 o zastavení trestného stíhania zamietla podľa § 193 ods. 1 písm. b)

ako podanú neoprávnenou osobou.

31. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany

svojich práv na súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu alebo inému orgánu verejnej

moci nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve

na súdnu a inú právnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom,

ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci

(m. m. ).

32. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je aj právo strany konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej alebo inej právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu. Orgán verejnej moci nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

orgánu verejnej moci, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany

konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces (, ).

33. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia

okresnej prokuratúry č. k. -19 z 10. februára 2020.

34. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresná prokuratúra

ozrejmila, že „morálnou škodou je škoda vzniknutá porušením práva na zachovanie ľudskej

dôstojnosti (psychická trauma, stres, úzkosť, frustrácia) a môže sa týkať najmä trestných

činov proti ľudskej dôstojnosti a trestných činov proti iným právam a slobodám (druhý diel

druhej hlavy a deviata hlava osobitnej časti )“.

35. Záver o neopodstatnenosti (nesprávnosti) priznania procesného postavenia

poškodeného v trestnom konaní sťažovateľke okresná prokuratúra vyvodila zo skutočnosti,

že „za morálnu ujmu je potrebné považovať ujmu, ktorú pociťuje priamo poškodený

(ako obeť trestného činu), avšak za morálnu ujmu nemožno považovať traumu príp. úzkosť

súvisiacu so stratou dcéry resp. príbuzného a pod. Prijatím uvedenej premisy by totiž mohla

vo všeobecnosti nastať situácia, že za poškodeného by bolo možné považovať

napr. najlepšiu priateľku/priateľa zomretého (príp. iné osoby), s ktorou by mohol mať

zomretý napr. lepší vzťah ako s niekým z priamych príbuzných.“.

36. Prijatý záver okresná prokuratúra oprela aj o ustanovenie § 2 ods. 1 písm. d) bod

1 zákona o obetiach trestných činov, podľa ktorého je obeťou násilného trestného činu

fyzická osoba, ktorej bola úmyselným násilným trestným činom spôsobená ujma na zdraví;

ak táto osoba v dôsledku tohto činu zomrela, obeťou násilného trestného činu je aj pozostalý

manžel po zomretom a pozostalé dieťa po zomretom, a ak ich niet, pozostalý rodič

po zomretom, a ak ho niet, osoba, ku ktorej mal zomretý vyživovaciu povinnosť,

ak odsek 3 neustanovuje inak.

37. Podľa § 2 ods. 3 tohto zákona pozostalý manžel, pozostalé dieťa, pozostalý rodič

alebo osoba, ku ktorej mal zomretý vyživovaciu povinnosť podľa odseku 1 písm. d) prvého

bodu, nie sú obeťou násilného trestného činu, ak zomretému spôsobili trestným činom smrť.

38. Okresná prokuratúra citovanú právnu úpravu vyhodnotila tak, že „pozostalý rodič

po zomretom prichádza do úvahy až subsidiárne - v prípadoch kedy niet pozostalého

manžela a pozostalého dieťaťa po zomretom“. Vychádzala tiež z ustanovenia § 473

ods. 1 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), z ktorého vyplýva, že v prvej skupine dedia poručiteľove

deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom.

39. S prihliadnutím na uvedené bola okresná prokuratúra toho názoru,

že sťažovateľka ako rodič (matka) zomretej nie je osobou oprávnenou (rovnako

ani jej splnomocnenec) na podanie sťažnosti proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania,

pretože nejde o poškodenú v zmysle a nasl. .

40. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti názoru okresnej prokuratúre oponuje

tým, že táto neprihliadla na znenie ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b) bodu 2 zákona o obetiach

trestných činov, podľa ktorého sa obeťou rozumie príbuzný v priamom rade, osvojiteľ,

osvojenec, súrodenec, manžel a osoba, ktorá žila v čase smrti v spoločnej domácnosti

s osobou, ktorej bola trestným činom spôsobená smrť, ako aj osoba závislá od osoby,

ktorej bola trestným činom spôsobená smrť, ak utrpeli v dôsledku smrti tejto osoby škodu

a ak odsek 2 neustanovuje inak; ak je týchto osôb viac, považuje sa za obeť každá z nich.

Rovnako podľa sťažovateľky okresná prokuratúra opomenula už citované ustanovenie

§ 2 ods. 3 zákona o obetiach trestných činov (pozostalý manžel, pozostalé dieťa, pozostalý

rodič... nie sú obeťou násilného trestného činu, ak zomretému spôsobili trestným činom

smrť) a § 3 ods. 1 tohto zákona, podľa ktorého každá osoba, ktorá tvrdí, že je obeťou,

sa považuje za obeť, kým sa nepreukáže opak, alebo ak nejde o zjavné zneužitie postavenia

obete podľa tohto zákona, a to bez ohľadu na to, či bol páchateľ trestného činu zistený,

trestne stíhaný alebo odsúdený.

41. Aplikujúc citované ustanovenia zákona o obetiach trestných činov na v ústavnej

sťažnosti popísané skutkové okolnosti daného prípadu, sťažovateľka dospela

k presvedčeniu, že priznanie jej procesného postavenia poškodeného v trestnom konaní,

tak ako to urobila polícia, bolo opodstatnené. Podľa sťažovateľky, kým v predmetnej veci

nebolo dostatočným spôsobom zistené, či išlo o samovraždu, alebo o násilný trestný čin,

nebolo možné ani preukázať, kto sa tohto prípadného trestného činu dopustil, teda nebolo

možné ako páchateľov vylúčiť ani manžela a syna jej dcéry (§ 2 ods. 3 zákona o obetiach

trestných činov). Popísaním niektorých situácií, ktoré v trestnom konaní nastali,

sa sťažovateľka snažila poukázať aj na to, že manžel ani syn jej nebohej dcéry riadne

nevykonávali práva poškodených v trestnom konaní, ktorých regulárne uplatňovanie

by viedlo podľa slov sťažovateľky aspoň k náležitému zisteniu skutkového stavu.

42. Sťažovateľka teda o sebe tvrdí, že je „obeťou“, preto jej „prináleží“ postavenie

poškodenej v trestnom konaní a v zmysle uvedenej právnej úpravy sa za obeť považuje

„až dovtedy, pokiaľ nebude preukázané, že páchateľom prípadného násilného trestného

činu nie je manžel alebo syn“ jej nebohej dcéry.

43. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že jeho úloha v konaní o aktuálnej

ústavnej sťažnosti podľa nespočíva v záväznom určení, či sťažovateľke

v predmetnom trestnom konaní prináleží alebo neprináleží procesné postavenie poškodenej

osoby v zmysle príslušných ustanovení a s tým spojený výkon

zodpovedajúcich práv. Úloha ústavného súdu v rámci jemu a zákonom o ústavnom

súde vymedzených právomocí spočíva v posúdení, či okresná prokuratúra ako príslušný

orgán verejnej moci vydaním napadnutého rozhodnutia, ktorým neuznala procesné

postavenie sťažovateľky v prebiehajúcom trestnom konaní ako poškodenej, dala zadosť

všetkým ústavnoprávnym princípom vyplývajúcim z a

ods. 1 listiny. Inak povedané, ústavný súd je povinný skúmať, či napadnuté uznesenie

okresnej prokuratúry č. k. -19 z 10. februára 2020 je ústavne konformným

rozhodnutím.

44. Tak okresná prokuratúra, ako aj sťažovateľka tvrdenia o správnosti

ich (rozdielnych) názorov podporili príslušnými ustanoveniami zákona o obetiach trestných

činov (okresná prokuratúra aj ustanoveniami ). Podľa názoru

ústavného súdu to, či osoba v rámci trestného konania má alebo nemá mať procesné

postavenie poškodeného, však nezávisí od otázky, či táto je alebo nie je obeťou v zmysle

zákona o obetiach trestných činov. Pojmy poškodený (podľa ) a obeť

(podľa zákona o obetiach trestných činov) nie sú identickými pojmami, sú to samostatné

od seba nezávislé (autonómne) pojmy, pri ktorých ale môže nastať ich spoločný prienik.

Znamená to, že poškodený v trestnom konaní nemusí byť nevyhnutne obeťou trestného činu

a naopak obeť trestného činu nemusí byť poškodeným v zmysle subjektu trestného konania

tak, ako to upravuje , ale v konečnom dôsledku môže nastať (a v praxi

spravidla aj nastáva), že obeť trestného činu je stranou konania v postavení poškodeného.

45. Zreteľné je to aj z ustanovenia § 3 ods. 6 zákona o obetiach trestných činov,

podľa ktorého obeť má v trestnom konaní postavenie oznamovateľa trestného činu,

poškodeného alebo svedka a patria jej práva a povinnosti upravené v

súvisiace s uvedeným postavením. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že obeť nemusí

mať v trestnom konaní nevyhnutne procesné postavenie poškodeného ako strany konania.

46. Rozdiely v ponímaní poškodeného podľa a obete

podľa zákona o obetiach trestných činov sú z ustanovení týchto právnych predpisov

badateľné. Napríklad poškodený je stranou trestného konania s procesnými právami

a povinnosťami a obeť je subjektom osobitnej starostlivosti poskytovanej štátom

podľa zákona o obetiach trestných činov; obeťou trestného činu nemôže byť právnická

osoba [§ 2 ods. 1 zákona o obetiach trestných činov], ktorá ale poškodenou byť môže;

za obeť možno považovať aj pozostalé osoby po obeti, ktorá v dôsledku trestného činu

zomrela, a to aj keby takéto osoby postavenie poškodeného nemali; poškodenému

sa nahrádza škoda vzniknutá v príčinnej súvislosti s trestným činom, u obeti sa predchádza

aj druhotnej škode, ktorou sa rozumie ujma, ktorá nebola obeti spôsobená trestným činom,

ale vznikla v dôsledku prístupu orgánov verejnej moci, subjektu poskytujúceho pomoc

obetiam, poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, znalca, tlmočníka, obhajcu

alebo oznamovacích prostriedkov [§ 2 ods. 1 písm. f) a § 8 zákona o obetiach trestných

činov]; alebo poškodeným z hľadiska je aj právny nástupca, avšak práva

obete nemôžu prejsť na inú osobu [pozri pri obdobnej právnej úprave aj ŠÁMAL, Pavel.

§ 43 [Poškozený]. In: ŠÁMAL, Pavel, GŘIVNA, Tomáš, NOVOTNÁ, Jaroslava, PÚRY,

František, RŮŽIČKA, Miroslav, ŘÍHA, Jiří, ŠÁMALOVÁ, Milada, ŠKVAIN, Petr. Trestní

řád I, II, III. 7. vydání. Praha : Nakladatelství C. H. Beck, 2013, s. 506.)].

47. Samotné využitie ustanovení zákona o obetiach trestných činov ako podporných

pre ustálenie, či osoba má alebo nemá byť subjektom trestného konania v postavení

poškodeného, ústavný súd nevníma ako neprípustné alebo nesprávne, avšak primárnymi

pre takéto posúdenie procesného postavenia osôb v trestnom konaní musia byť ustanovenia

. Ak v danom prípade okresná prokuratúra pri určení postavenia

sťažovateľky odkazovala na normy zákona o obetiach trestných činov, bolo jej povinnosťou

urobiť to jednak a až po vyhodnotení otázky postavenia sťažovateľky v trestnom konaní

z hľadiska ustanovení a jednak urobiť to dôsledne. Pokiaľ okresná

prokuratúra svoj názor oprela o ustanovenie § 2 ods. 1 písm. d) bod 1 zákona o obetiach

trestných činov, potom je potrebné vytknúť jej nedostatočné vysporiadanie

sa s nenaplnením zákonnej podmienky uvedenej v označenom ustanovení, keď trestné

konanie nebolo vedené pre úmyselný ale nedbanlivostný trestný čin – prečin usmrtenia

podľa .

48. Navyše, s prihliadnutím na judikatúru všeobecných súdov týkajúcu sa najmä

rozhodovania o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní, ale aj v civilných konaniach

o náhradu nemajetkovej ujmy (pozri napr. sťažovateľkou citované rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 17. februára 2011 alebo rozsudok Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 1. júna 2015), ktorá pripúšťa, že protiprávne pozbavenie života

blízkej osoby môže predstavovať závažný zásah do práva na súkromie dotknutej fyzickej

osoby ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby, a spôsobiť

tak tejto osobe nemateriálnu ujmu, sa ako nie celkom neopodstatnená javí aj sťažovateľkou

uplatnená argumentácia o potrebe aplikácie § 2 ods. 1 písm. b) bodu 2 zákona o obetiach

trestných činov v danej veci vo vzťahu k jej osobe. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

síce vyplýva, že podľa názoru okresnej prokuratúry škoda bola spôsobená iba priamo osobe,

ktorá v súvislosti s trestným činom zomrela (nebohej dcére), a nie sťažovateľke,

čo potom vylučuje použitie § 2 ods. 1 písm. b) bodu 2 zákona o obetiach trestných činov

(keďže toto ustanovenie vyžaduje, aby aj príbuzný v priamom rade utrpel v dôsledku smrti

zomrelej osoby škodu), avšak tento dôvod tak, ako bol okresnou prokuratúrou, čo sa týka

neuznania spôsobenia škody sťažovateľke, prezentovaný, nemožno v komparácii

so spomínanými rozhodnutiami všeobecných súdov považovať za dostatočne presvedčivý.

49. Ústavný súd však znova zdôrazňuje, že ustanovenie § 2 ods. 1 zákona o obetiach

trestných činov definuje pojmy obete a obete násilného trestného činu iba pre účely tohto

zákona. Preto polemika sťažovateľky so záverom okresnej prokuratúry v súvislosti

s použitím podľa jej názoru nesprávneho ustanovenia zákona o obetiach trestných činov

je v tomto prípade irelevantná.

50. Ako už bolo uvedené, určenie procesného postavenia konkrétnej osoby

v trestnom konaní ako poškodenej musí vychádzať predovšetkým z ustanovení

procesnoprávneho predpisu, ktorým sa trestné konanie riadi, t. j. z príslušných ustanovení

(predovšetkým ). Z nich vyplýva, že pre priznanie postavenia

poškodeného je potrebné zisťovať, skúmať a vyhodnotiť určité relevantné skutočnosti,

najmä či takejto osobe bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková,

morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva

alebo slobody.

51. V preskúmavanom prípade takémuto postupu zodpovedala iba časť odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia okresnej prokuratúry, v ktorej vyvodila, že za morálnu ujmu

nemožno považovať traumu, príp. úzkosť súvisiacu so stratou dcéry, resp. príbuzného

a pod., ale iba ujmu, ktorú pociťuje priamo poškodený (ako obeť trestného činu).

Tento záver okresná prokuratúra podporila tvrdením, že v opačnom prípade by mohla

vo všeobecnosti nastať situácia, že za poškodeného by bolo možné považovať

napr. najlepšiu priateľku/priateľa zomretého (príp. iné osoby), s ktorou by mohol mať

zomretý napr. lepší vzťah ako s niekým z priamych príbuzných.

52. Vo vzťahu k rozsahu kritérií obsiahnutých definujúcich

poškodeného v trestnom konaní ústavný súd takúto argumentáciu považuje za nedostatočnú.

Okresná prokuratúra jednoznačne diskvalifikovala osobu sťažovateľky z postavenia strany

trestného konania – ako poškodenej – iba a jedine skrz vylúčenia možnosti spôsobenia

jej morálnej škody stíhaným trestným činom. Okrem toho, že zo strany okresnej prokuratúry

išlo o všeobecné tvrdenie opreté o nie rozhodujúcu právnu úpravu bez akéhokoľvek

zisťovania či zohľadňovania konkrétnych okolností daného prípadu (skúmania

napr. intenzity vzťahov medzi sťažovateľkou a jej nebohou dcérou), opomenula skúmať,

a ak to aj skúmala, nepremietla to do odôvodnenia svojho rozhodnutia, či priamo

sťažovateľke (teda nielen jej nebohej dcére) nebola trestným činom spôsobená iná v § 46

ods. 1 uvedená škoda alebo či neboli porušené, či ohrozené

jej iné zákonom chránené práva alebo slobody (napr. na rodinný a súkromný život).

O tomto sa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nezmieňuje vôbec.

53. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresnej prokuratúry nesvedčí

o obligátnom komplexnom zisťovaní, skúmaní a riadnom vyhodnotení skutočností

podstatných pre nepriznanie sťažovateľke procesného postavenia poškodeného v trestnom

konaní v tomto konkrétnom prípade. Ide o rozhodnutie, ktoré neposkytlo sťažovateľke

dostatočné objasnenie jeho skutkového a právneho základu, opodstatňujúceho zamietnutie

sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu polície ČVS: ORP-436/VM-DS-2018

z 30. decembra 2018.

54. Nedostatočné odôvodnenie uznesenia okresnej prokuratúry, ktoré vyústilo

do jeho arbitrárnosti, ústavný súd považuje za dôvod na vyslovenie porušenia základného

práva sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa a listiny,

súčasťou ktorého je nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný orgán verejnej moci,

v tomto prípade okresná prokuratúra, v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne

vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi,

ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu.

55. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že okresná prokuratúra

v napadnutom uznesení nezohľadnila citované východiská ochrany základných práv

a slobôd, preto jej prístup pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky nemožno hodnotiť

inak ako taký, ktorý odporuje obsahu základného práva na inú právnu ochranu zaručeného

a listiny.

56. Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že okresná prokuratúra uznesením

č. k. -19 z 10. februára 2020 porušila základné právo sťažovateľky

na inú právnu ochranu zaručené v a listiny (bod 1 výroku

nálezu).

57. Podľa v spojení s ustanovením a

ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli

porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť

na ďalšie konanie.

58. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa a listiny

napadnutým uznesením okresnej prokuratúry, bolo pre dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva potrebné využiť aj právomoc podľa ,

resp. podľa a , a preto ústavný súd zrušil

napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry č. k. -19 z 10. februára 2020

a vrátil jej vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

59. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

60. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu

podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné

doručením.

61. Úlohou okresnej prokuratúry bude opätovne konať a rozhodnúť

o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu polície z 30. decembra 2018 vydanému

pod ČVS: ORP-436/VM-DS-2018, skúmajúc pritom jej procesné postavenie v danom

trestnom konaní realizáciou ústavne súladnej interpretácie a aplikácie ustanovenia

za súčasného riadneho uvedenia dostatočných

a presvedčivých dôvodov v prijatom rozhodnutí.

V.

Trovy konania

62. Sťažovateľka v petite svojej ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie

náhrady trov konania.

63. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

64. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely

tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.

Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2019

predstavovala sumu 1 062 €.

65. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej

sume 675,43 € z dôvodu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom,

a to za tri úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci, písomné vyhotovenie ústavnej

sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresnej prokuratúry) vykonané v roku 2020 v sume

177 € za jeden úkon a tri režijné paušály v sume 10,62 € za jeden paušál vrátane 20 % DPH,

na náhradu ktorých zaviazal okresnú prokuratúru (bod 3 výroku nálezu).

66. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu