Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 630/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, ,

, zastúpeného advokátskou

kanceláriou SD LEGAL, s. r. o., Žriedlová 3, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Slavomír Dubjel, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16

ods. 1 a , 2 a 5 , práv podľa ,

ods. 2 a 4 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Prešove č. k. -207 z 29. septembra 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a namietané porušenie základných práv, resp. práv

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Slavomírom Dubjelom, ktorou namietal porušenie svojich základných

práv podľa a , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2 a 4 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -207 z 29. septembra 2020 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Stará Ľubovňa, odboru kriminálnej polície, oddelenia

vyšetrovania ČVS: ORP-174/VYS-SL-2020 z 22. júla 2020 bolo podľa § 199 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) začaté trestné stíhanie a súčasne podľa

vznesené obvinenie sťažovateľovi pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin vydierania

podľa , v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na

. Sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe uznesenia Okresného súdu

Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. júla 2020, a to

z dôvodov podľa a . Proti tomuto rozhodnutiu

podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd zamietol (sp. zn. z 12. augusta

2020). Následne 17. augusta 2020 navrhol príslušný prokurátor rozšírenie existujúcich

dôvodov väzby o dôvod podľa , pričom tento jeho

návrh bol založený na tom, že sťažovateľ 2. augusta 2020 telefonicky kontaktoval

poškodenú (ďalej len „poškodená“), ktorú mal citovo

vydierať a požadovať od nej stiahnutie trestného oznámenia, ktoré na neho podala.

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. septembra 2020 boli dôvody väzby

sťažovateľa podľa a rozšírené o dôvod podľa

. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal

sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol.

3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namietal, že príslušný prokurátor opieral

svoj návrh na zmenu dôvodov väzby sťažovateľa výlučne len o dôkaz, ktorým bola

súkromná zvuková nahrávka, ktorú mala vyhotoviť poškodená počas telefonického

rozhovoru so sťažovateľom 2. augusta 2020 bez jeho vedomia a súhlasu na mobilnom

zariadení, ktoré nepatrilo poškodenej, ale obchodnej spoločnosti, kde je jediným konateľom

a spoločníkom práve sťažovateľ. Sťažovateľ ďalej uviedol, že poškodená bola prokuristkou

tejto obchodnej spoločnosti do 31. júla 2020, a tiež, že predmetný mobilný telefón patril

bývalej zamestnankyni obchodnej spoločnosti, ktorej pracovný pomer zanikol 31. júla 2020.

Sťažovateľ v tomto kontexte namietal, že na nahrávanie rozhovoru 2. augusta 2020 nedal

súhlas, a preto sa domnieva, že záznam súkromného rozhovoru nemôže byť zákonným

dôkazom v trestnom konaní, a tiež, že predmetný záznam je prakticky jediným dôvodom,

na ktorom bolo založené rozšírenie jeho väzobných dôvodov. Taktiež namietal,

že poškodenej predmetný mobilný telefón nepatril, pričom krajský súd sa s touto jeho

námietkou v napadnutom uznesení nevysporiadal.

4. Sťažovateľ v ďalšej časti svojej ústavnej sťažnosti napádal nielen napadnuté

uznesenie krajského súdu, ale aj postup príslušného prokurátora a Ústavu na výkon väzby

Prešov (ďalej len „ústav“). Prokurátorovi vyčíta, že k návrhu na rozšírenie dôvodov väzby

nepriložil prepis predmetného telefonického rozhovoru. Ústavu zase vytýka, že neumožnil

jeho advokátovi, aby mu prehral predmetnú nahrávku počas jeho návštevy

3. septembra 2020, a tak si predmetnú nahrávku reálne vypočul až na jeho výsluchu na súde

7. septembra 2020. Sťažovateľ preto tvrdí, že nemal dostatočný čas na prípravu svojej

obhajoby.

5. Sťažovateľ napokon tvrdil, že predmetnou zvukovou nahrávkou bolo

manipulované, a taktiež popieral jej pravosť a skutočnosť, že mal ovplyvňovať poškodenú,

aby stiahla trestné oznámenie. Taktiež namietal, že krajský súd sa nevysporiadal ani s touto

jeho námietkou.

6. Sťažovateľ sa domnieval, že vzhľadom na jeho už zhrnuté námietky napadnutým

uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na zákonné a preskúmateľné

väzobné rozhodnutie, na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným

zákonom a s právom na obhajobu podľa , 2 a 5 , ako aj jeho právo

na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru. Taktiež malo dôjsť k porušeniu

jeho práva byť oboznámený s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu

podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru, ako aj k porušeniu jeho práva na rešpektovanie jeho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie v zmysle čl. 8 ods. 1 dohovoru

a jeho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia v zmysle čl. 16 ods. 1

.

7. Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €,

pretože zrušenie napadnutého uznesenia nepovažuje za postačujúcu nápravu následku, ktorý

vznikol jeho vydaním.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

sťažovateľa , , bytom ,

, štátny občan SR

i. na slobodu a bezpečnosť, na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie,

na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom

na obhajobu v zmysle , SR, SR,

SR ako aj právo na slobodu v zmysle čl. 5 ods. 1, písm. c/ Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, čl. 5 ods. 4/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

ii. byť oboznámený s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu

podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

iii. na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia

a korešpondencie v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd,

iv. nedotknuteľnosť osoby sťažovateľa a jeho súkromia v zmysle čl. 16 ods. 1

SR.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Prešove

zo dňa 29.09.2020, č. k. -207.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi ,

, bytom primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 3,000,- € v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažovateľovi , , bytom

, štátny občan SR Ústavný súd Slovenskej republiky

priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 450,29 € vrátane DPH,

ktorú je povinný Krajský súd v Prešov zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

SD LEGAL, s. r. o., so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice v lehote jedného

mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

9.1 Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9.2 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.3 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

9.4 Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

13.1 Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

13.2 Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

13.3 Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

14.1 Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom – zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní

14.2 Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený

bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým

obvinením proti nemu.

14.3 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

15. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

16. Podľa obvinený môže byť vzatý

do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý

bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov,

spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

18. Sťažovateľ vytýka porušenie ním označených článkov a dohovoru

rozhodnutiu krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti rozhodnutiu

okresného súdu, ktorým došlo k rozšíreniu dôvodov jeho väzby o dôvod podľa § 71 ods. 1

písm. b) .

19. Z judikatúry ústavného súdu (napr. , , )

vyplýva, že obsahom základného práva podľa je aj oprávnenie trestne

stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti za väzbu

a proti nej vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom

ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli

takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.

Obsah označeného ustanovenia korešponduje s právami vyplývajúcimi z

dohovoru (napr. , , , ).

20. Ústavný súd už vo svojej judikatúre (, ,

) taktiež vyslovil, že osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť

predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa

k všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná

možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby

a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi

a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť

konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému

poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia

do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou. Zabezpečenie

kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“ predstavujú

základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej

slobody väzbou (, ).

21. Pokiaľ ide o čl. 5 ods. 4 dohovoru, Európsky súd pre ľudské práva judikoval

(pozri rozsudok vo veci Rakevich proti Rusku z 28. 10. 2003, sťažnosť č. 58973/00, bod 43;

tiež ), že tento článok predstavuje jeho habeas corpus ustanovenie.

Označené ustanovenie poskytuje zadržanej osobe právo aktívne sa domáhať súdneho

preskúmania pozbavenia slobody. Článok 5 ods. 4 dohovoru ale nevyžaduje, aby odvolací

súd rozhodujúci o pozbavení slobody odpovedal na každý argument osoby pozbavenej

slobody. Tento súd však nesmie ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou,

ktoré by mohli spochybniť existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody

(pozri rozsudok vo veci Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96,

bod 94).

22. K námietke sťažovateľa o porušení a dohovoru

krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: „Ochrany svojho súkromia sa nemôže úspešne

dovolávať osoba (páchateľ), ktorá svojim úmyselným konaním narúša pokojný stav

súkromného života inej osoby. Legitímny verejný záujem štátnych orgánov na ochrane

spoločnosti (jednotlivcov) pred závažnými trestnými činmi alebo na odhaľovaní, objasnení

a potrestaní takej činnosti je zásadne nadradený (prioritný) záujmu páchateľa závažnej

trestnej činnosti na ochrane sfér svojej osobnosti. Ani prípadná nezákonnosť dôkazu

získaného porušením čl. 8 ods. 1 Dohovoru ešte nespôsobuje jeho nepoužiteľnosť v trestnom

konaní a za určitých okolností nie je právo obžalovaného na spravodlivý súdny proces (čl. 6

Dohovoru) v dôsledku použitia takéhoto dôkazu dotknuté. Je potrebné skúmať, či boli

využité všetky možnosti minimalizácie zásahu do základného práva, či slobody inej osoby,

t. j., či jednému právu nebola nedôvodné poskytnutá prednosť pred druhým právom. Záujem

na odhaľovaní (zaznamenaní) prípadnej nezákonnej činnosti, ktorú možno v prípade

telefonickej komunikácie aj keď aj pôvodne neplánovanej v prípade poškodenej dôvodne

očakávať, je dostatočným dôvodom na akceptovanie nahrávania telefonického hovoru.

V prípade použiteľnosti takéhoto záznamu ako dôkazu je potrebné prísne individuálne zvážiť

legitimitu cieľa, ktorý má byť prostredníctvom vykonávania tohto dôkazu dosiahnutý.

Zároveň je potrebné prihliadať na proporcionalitu, ktorá zahŕňa najmä posúdenie dôvodov,

pre ktoré bol záznam urobený, zhodnotenie intenzity potreby použitia práve tohto

prostriedku na ochranu práv vyhotovovateľa a okolností, za akých bol záznam urobený.

(Už spomínané uznesenie ÚS SR , primerane taktiež rozhodnutia Európskeho

súdu pre ľudské práva Teixeira de Castro verzus Portugalsko, Allan verzus Spojené

kráľovstvo, Schenk verzus Švajčiarsko. Khan verzus Spojené kráľovstvo, Hegias verzus

Česká republika).“ S už uvedeným zdôvodnením sa ústavný súd stotožňuje a dodáva,

že v kontexte predmetnej veci (konkrétne trestné stíhanie vedené proti sťažovateľovi

a skutočnosť, že vo väzbe bol už pred rozšírením dôvodov tejto väzby, pozn.) je úplne

zrejmé, že v danom prípade v súvislosti s napadnutým uznesením nemohlo dôjsť

k porušeniu osobnostných práv sťažovateľa.

23. K sťažovateľovej námietke, ktorou vytýkal, že telefón, ktorým poškodená

vyhotovila nahrávku, nebol jej, a tiež k jeho tvrdeniu, ktorým popiera autentickosť a aj

zákonnosť nahrávky, ústavný súd poukazuje na nasledujúce časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia: „... vo všeobecnosti pre rozhodovanie o väzbe a pre naplnenie niektorého

z dôvodov či už útekovej, kolúznej alebo preventívnej väzby, nie je potrebná taká kvalita

dôkazu, aká je potrebná pre rozhodovanie o vine či nevine na hlavnom pojednávaní

v konaní pred súdom. Vo všeobecnosti je takým dôvodom oznámenie svedka, znalca,

dokonca súdna prax pripúšťa aj úradný záznam polície. Poškodená predložila do

vyšetrovacieho spisu nahrávku z telefonického rozhovoru s obvineným zo dňa 02.08.2020,

ktorú mala vyhotoviť bez súhlasu obvineného...

... v súdnej praxi úplne bežné, že pre takéto naplnenie dôvodov kolúznej väzby, stačí

aj len tvrdenie svedka, ktoré, samozrejme, musí mať aj určité rozumné logické odôvodnenie.

V tomto prípade nie je súčasťou spisu a ani samotný obvinený neuvádza žiadne rozumné

pochybnosti o tom, že došlo k telefonickému rozhovoru, čo napokon potvrdzuje aj správa

z ÚVV, že dňa 2.8.2020 o 11:46 hod. telefonoval obvinený na telefónne číslo

a že hovor trval 10:23 minúty. Týmto mal aj krajský súd za preukázané, že je daná obava, že

obvinený by mohol aj naďalej pôsobiť na svedkov alebo inak mariť vyšetrovanie v tejto

trestnej veci, čím je daný dôvod väzby aj podľa

K návrhu na rozšírenie dôvodov väzby pritom prokurátor nepredložil zvukovú

nahrávku, tá bola vyžiadaná dodatočne sudkyňou pre prípravné konanie a doručená dna

31.8.2020, odkedy sa s ňou bolo možné oboznámiť. Z vyšetrovacieho spisu pritom plynie, že

dňa 10.8.2020 o 07.30 hod. vydala vyšetrovateľovi poškodená okrem screenshotov

z komunikácie prostredníctvom aplikácie Viber aj zvukovú nahrávku rozhovoru medzi

obvineným a poškodenou a na list vyšetrovateľa zo dňa 10.8.2020 odpovedal ZVJS listom

zo dňa 10.8.2020, kde doložil zoznam uskutočnených telefonických hovorov obvineného

z ÚVV.“

24. Z citácie v predošlom bode sú celkom jednoznačne zrejmé dôvody, prečo

zamietol krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu, ktorým boli rozšírené dôvody

jeho väzby. Ústavný súd k argumentom sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho

tvrdením, že telefón nepatril poškodenej, a tvrdením, ktorým popieral autenticitu

a zákonnosť samotnej nahrávky, podotýka, že účelom rozhodovania o väzbe (a obzvlášť

v prípade, ak ide iba o rozšírenie dôvodov väzby) nie je hodnotenie dôkazov vo vzťahu

k vine obvineného, ale iba preukázanie dôvodnej obavy existencie konkrétneho väzobného

dôvodu. Ústavný súd konštatuje, že v tomto aspekte odôvodnil krajský súd napadnuté

uznesenie dostatočne. Je z neho zrejmé, že poškodená mala vo faktickej držbe telefón,

na ktorý nepochybne volal sťažovateľ, a tým, že odstúpila zvukový záznam spolu

so screenshotmi z mobilnej aplikácie príslušnému policajtovi, jednoznačne deklarovala,

že vníma snahu sťažovateľa ovplyvniť jej konanie vo vzťahu k prebiehajúcemu trestnému

konaniu. Skutočnosť, že predmetný telefón nepatril poškodenej, alebo to, že sťažovateľ

nepotvrdil obsah tohto zaznamenaného rozhovoru, nemajú žiadnu relevanciu vo vzťahu

k rozšíreniu dôvodov väzby sťažovateľa aj o kolúznu väzbu.

25. K námietke sťažovateľa, ktorou tvrdil, že nemal priestor na prípravu obhajoby

(zhrnutej v bode 4 odôvodnenia tohto uznesenia), ústavný súd najprv podotýka,

že pri posudzovaní ústavnej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu krajského

súdu nemá priestor na hodnotenie postupu príslušného prokurátora a ani postupu ústavu,

v ktorom sa nachádza sťažovateľ. K samotnej námietke vo vzťahu ku krajskému súdu

ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ si nahrávku vypočul počas výsluchu

na okresnom súde 7. septembra 2020, jeho právny zástupca ju mal k dispozícii

od 2. septembra 2020, pričom sťažovateľa navštívil vo väzbe minimálne raz, a to

3. septembra 2020. Uvedené podľa ústavného súdu predstavuje dostatočnú záruku, že mu

bola poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok garantovaných

a dohovoru. Napriek tomu ústavný súd poukazuje aj

na možnosť sťažovateľa vzniesť svoje námietky, ktoré potenciálne nestihol formulovať

na výsluchu 7. septembra 2020, v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu (ktorú aj

podal, pozn.), prípadne aj v žiadosti o prepustenie z väzby.

26. Napokon ústavný súd podotýka, že sťažovateľ napadnutému uzneseniu vytýkal aj

porušenie svojho práva byť oboznámený s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením

proti nemu, ale samotné rozhodnutie o rozšírení dôvodov väzby, resp. rozhodnutie, ktorým

bola zamietnutá sťažnosť proti takémuto rozhodnutiu, nemá žiadnu súvislosť s trestným

obvinením, resp. dôvodmi zatknutia obvineného.

27. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

28. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 16

ods. 1 a , 2 a 5 a práv podľa , ods. 2, 4 a

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného

prerokovania odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími

návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu