Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 565/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

advokátom JUDr. Ivom Babjakom, Sov. hrdinov 200/33, Svidník, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 45 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 2. apríla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnou sťažnosťou podľa (ďalej len

„ústava“) doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

14. mája 2020 sa , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. apríla 2020

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu

na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že proti sťažovateľovi ako

jednému z povinných (povinný 2, pozn.) je na okresnom súde vedené exekučné konanie

na podklade vykonateľného exekučného titulu, ktorým je platobný rozkaz Okresného súdu

Svidník sp. zn. z 18. marca 2013 (ďalej len „exekučný titul“). Platobným

rozkazom bol sťažovateľ (spolu s ďalšími dvoma žalovanými) zaviazaný k povinnosti

zaplatiť oprávnenému sumu 16 006,19 € s úrokom z omeškania a trovy konania.

3. Sťažovateľ v rámci exekučného konania podal návrh na zastavenie exekúcie

z dôvodu uvedeného v § 61k ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“). Svoj návrh odôvodnil tým, že v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul,

boli porušené jeho ústavné práva na spravodlivý proces, pretože Okresný súd Svidník mu

nedoručil uznesenie, ktorým odmietol odpor (ďalej len „povinný 1“).

Tvrdí, že povinný 1 podal odpor po vzájomnej dohode aj za sťažovateľa. Až na žiadosť

sťažovateľa mu bola 2. apríla 2019 doručená kópia tohto uznesenia, avšak bez možnosti

podať proti nemu opravný prostriedok. Ďalej uviedol, že spotrebiteľská zmluva, v ktorej

vystupoval ako ručiteľ, obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky. Preto žiadal, aby

okresný súd zastavil proti nemu vedenú exekúciu v celom rozsahu.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. z 30. decembra 2019 vydaným

vyšším súdnym úradníkom návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie v súlade s § 61l ods. 3

Exekučného poriadku zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 10. januára 2020

sťažnosť, ktorú odôvodnil v zásade zhodnými skutočnosťami, na aké poukazoval

v podanom návrhu na zastavenie exekúcie. Okresný súd napadnutým uznesením sťažnosť

sťažovateľa zamietol.

4.1 V dôvodoch napadnutého rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že platobný

rozkaz bol sťažovateľovi riadne doručený a nepodal proti nemu odpor. Jeho tvrdenie o tom,

že odpor mal po vzájomnej dohode podať povinný 1 za oboch, z predložených dôkazov

nijako nevyplývalo, a preto jeho obranu v tomto smere považoval za nepreukázanú. Zároveň

zdôraznil správnosť záveru vyššieho súdneho úradníka, že v danom prípade išlo

o samostatné procesné spoločenstvo solidárne zaviazaných dlžníkov, a teda procesné úkony

jedného z nich nezaväzujú ostatných (bližšie bod 19 a 20 napadnutého uznesenia). V tomto

smere poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ak teda

sťažovateľ nepodal proti platobnému rozkazu odpor, vo vzťahu k nemu nadobudol platobný

rozkaz účinky právoplatnosti a vykonateľnosti, a preto nebol dôvod na to, aby mu súd

doručoval rozhodnutie o tom, ako rozhodol o odpore podanom povinným 1. Odpor

povinného 1, ktorého obsahom bolo oznámenie o uzavretí splátkového kalendára

s oprávneným, bol uznesením Okresného súdu Svidník sp. zn. z 26. júna 2013

odmietnutý, pretože bol podaný bez odôvodnenia (uznesenie nadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť 9. augusta 2013). Skutočnosť, že rozhodnutie o odmietnutí odporu

povinného 1 nebolo sťažovateľovi doručené a nemohol proti nemu podať opravný

prostriedok, preto nezakladala dôvod na zastavenie exekúcie.

4.2 V časti námietky sťažovateľa o tom, že spotrebiteľská zmluva, v ktorej

vystupoval ako ručiteľ, obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky, okresný súd poukázal

na správnosť záveru vyššieho súdneho úradníka. Išlo o skutočnosti, ktoré nastali

pred vydaním exekučného titulu, a tieto exekučný súd nemohol preskúmavať, pretože

v rámci návrhu na zastavenie exekúcie sa zaoberá len okolnosťami, ktoré nastali po vzniku

exekučného titulu. V tejto súvislosti zdôraznil, že exekučný súd musí vychádzať

z rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom, pretože vo vykonávacom konaní sa už iba

vykonáva to, o čom bolo právoplatne rozhodnuté. Prípadné nedostatky v základnom konaní

nie sú pre exekučné konanie relevantné a sťažovateľ ich mal namietať v základnom konaní.

5. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ svoju ústavnú

sťažnosť. V rámci jej obsahu popisuje skutkový stav veci a konštatuje, že „vydaním

platobného rozkazu v spotrebiteľskej veci, nedoručenia uznesenia súdu o odmietnutí odporu

voči platobnému rozkazu“ boli porušené jeho ústavné práva. Taktiež namieta, že okresný

súd sa nevysporiadal s doplnením jeho sťažnosti z 30. marca 2020 (doručeným 1. apríla

2020, pozn.), v ktorom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 8. novembra 2019 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“).

6. Na tomto základe sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd

prijal jeho ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol o porušení ním

označených práv, napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

9.1 Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (),

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

10. Podľa čl. 45 ods. 1 dohovoru rozsudky ako aj rozhodnutia, ktorými sa sťažnosti

vyhlasujú za prijateľné alebo neprijateľné, musia obsahovať odôvodnenie.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len ,,“).

12. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12.1 Ústavný súd môže podľa

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práv

napadnutým uznesením z 1. apríla 2020, ktorým okresný súd zamietol jeho sťažnosť proti

rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie.

Tvrdený zásah do svojich práv identifikuje vo „vydaní platobného rozkazu v spotrebiteľskej

veci“, v „nedoručení uznesenia súdu o odmietnutí odporu voči platobného rozkazu“, ako aj

v tom, že okresný súd sa nevyjadril k doplneniu jeho sťažnosti z 30. marca 2020.

15. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje doktrínu minimalizácie jeho zásahov

do činnosti orgánov verejnej moci, čo vyplýva zo samotného postavenia ústavného súdu ako

súdneho orgánu ochrany ústavnosti. Ústavný súd je povinný skúmať, či bolo konanie ako

celok spravodlivé, avšak vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani

riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. , , ). Ústavný súd teda

koriguje len tie najextrémnejšie excesy orgánov verejnej moci.

16. Uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom bol zamietnutý návrh

sťažovateľa na zastavenie exekúcie, pretože okresný súd považoval za preukázané,

že exekúcia je vedená na základe spôsobilého exekučného titulu, ktorý je formálne

a materiálne vykonateľný a námietky sťažovateľa smerujúce do základného konania sú

pre exekučné konanie nepodstatné. Následne okresný súd napadnutým uznesením zamietol

sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka ako nedôvodnú,

pretože nezistil žiaden zákonný dôvod na zastavenie exekúcie. V rámci dôvodov svojho

rozhodnutia sa vysporiadal s jednotlivými námietkami sťažovateľa, ktoré ústavný súd

v podstatnom zhrnul v rámci bodov 4.1 a 4.2 tohto uznesenia.

17. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej

ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého

súdneho konania, ako ich garantuje dohovoru (obdobne ), je

aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby

pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. ,

, ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

18. Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že v odpovediach

na námietky sťažovateľa formulovaných okresným súdom nezistil nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti

napadnutého rozhodnutia. Vyšší súdny úradník jasne a zrozumiteľne vysvetlil, z akých

dôvodov nevyhovel návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie, sudca okresného súdu sa

následne v napadnutom uznesení s týmito dôvodmi stotožnil a vysporiadal sa i s námietkami

sťažovateľa obsiahnutými v jeho sťažnosti. Okresný súd podrobne objasnil, z akých úvah

vychádzal pri výklade aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku a jeho právne závery

sú podľa názoru ústavného súdu založené na dostatočnom zistení skutkového stavu a sú

výsledkom primeranej aplikácie príslušných ustanovení Exekučného poriadku.

19. Je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ aj pred ústavným súdom zopakoval

námietky, ktoré už boli predmetom preskúmavania okresným súdom, na základe ním

podanej sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, teda ústavná sťažnosť je

vlastne iba pokračujúcou polemikou s právnym názorom okresného súdu. Sťažovateľ tak

vedome stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva,

keď požaduje, aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho názorom. Ústavný

súd v súvislosti s takto koncipovanou ústavnou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani

nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o tom, že okresný súd sa nevysporiadal

s doplnením jeho sťažnosti z 30. marca 2020, v rámci ktorého predložil rozhodnutie

krajského súdu, ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 61k ods. 2 Exekučného poriadku

obsahujúce tzv. koncentračnú zásadu exekučného konania. V zmysle tohto ustanovenia

„povinný môže podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na

zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť

uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Takýto

návrh má odkladný účinok.“. Uvedená koncentrácia konania sa prejavuje v tom, že povinný

musí v návrhu na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom, t. j. v návrhu podanom

do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie uviesť všetky právne skutočnosti,

ktoré nastali ku dňu podania návrhu. V ďalšom návrhu na zastavenie exekúcie môže

povinný uplatniť iba právne skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu.

Ak právna skutočnosť tvrdená v návrhu na zastavenie exekúcie nie je predložená včas,

exekučný súd na ňu neprihliadne s výnimkou skutočností, ktoré objektívne bez svojej viny

nemohol uplatniť skôr. Je nepochybné, že rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ

nepredložil okresnému súdu v rámci návrhu na zastavenie exekúcie a v lehote na jeho

podanie, ale až ako doplnenie k sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka.

S poukazom na koncentráciu konania preto nemožno podľa názoru ústavného súdu

okresnému súdu vyčítať, že sa s týmto rozhodnutím (doručeným mu deň pred vydaním

napadnutého rozhodnutia) nezaoberal. Je v záujme sťažovateľa, aby si strážil svoje práva

a zvážil ďalší postup vo veci v zmysle ustanovení Exekučného poriadku.

21. Na iné pochybenia okresného súdu v napadnutom konaní sťažovateľ v ústavnej

sťažnosti nepoukazoval. Ústavnému súdu preto neostáva iné ako konštatovať, že z ústavnej

sťažnosti ani z písomností k nej priložených nevyplýva, že by pri rozhodovaní okresného

súdu o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie došlo k porušeniu zákona a tým

k porušeniu namietaných práv sťažovateľa. Ani skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje

s právnymi názormi okresného súdu, resp. že výsledok konania nie je taký, aký si

sťažovateľ želal, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práva na spravodlivé

súdne konanie postupom okresného súdu a nezakladá ani právomoc ústavného súdu

nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným (m. m. ).

22. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd uzatvára, že napadnuté uznesenie okresného

súdu nevykazuje z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia práv

sťažovateľa, a preto jeho ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

23. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu