Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 565/2020
PDF · 404.03 KB
No categories available
I. ÚS 565/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
advokátom JUDr. Ivom Babjakom, Sov. hrdinov 200/33, Svidník, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 45 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
15 Ek 984/2019 z 2. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
14. mája 2020 sa , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd podľa ústavy a Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 Ek 984/2019 z 2. apríla 2020
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že proti sťažovateľovi ako
jednému z povinných (povinný 2, pozn.) je na okresnom súde vedené exekučné konanie
na podklade vykonateľného exekučného titulu, ktorým je platobný rozkaz Okresného súdu
Svidník sp. zn. 3 C 365/2012 z 18. marca 2013 (ďalej len „exekučný titul“). Platobným
rozkazom bol sťažovateľ (spolu s ďalšími dvoma žalovanými) zaviazaný k povinnosti
zaplatiť oprávnenému sumu 16 006,19 € s úrokom z omeškania a trovy konania.
3. Sťažovateľ v rámci exekučného konania podal návrh na zastavenie exekúcie
z dôvodu uvedeného v § 61k ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“). Svoj návrh odôvodnil tým, že v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul,
boli porušené jeho ústavné práva na spravodlivý proces, pretože Okresný súd Svidník mu
nedoručil uznesenie, ktorým odmietol odpor (ďalej len „povinný 1“).
Tvrdí, že povinný 1 podal odpor po vzájomnej dohode aj za sťažovateľa. Až na žiadosť
sťažovateľa mu bola 2. apríla 2019 doručená kópia tohto uznesenia, avšak bez možnosti
podať proti nemu opravný prostriedok. Ďalej uviedol, že spotrebiteľská zmluva, v ktorej
vystupoval ako ručiteľ, obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky. Preto žiadal, aby
okresný súd zastavil proti nemu vedenú exekúciu v celom rozsahu.
4. Okresný súd uznesením sp. zn. 15 Ek 984/2019 z 30. decembra 2019 vydaným
vyšším súdnym úradníkom návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie v súlade s § 61l ods. 3
Exekučného poriadku zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 10. januára 2020
sťažnosť, ktorú odôvodnil v zásade zhodnými skutočnosťami, na aké poukazoval
v podanom návrhu na zastavenie exekúcie. Okresný súd napadnutým uznesením sťažnosť
sťažovateľa zamietol.
4.1 V dôvodoch napadnutého rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že platobný
rozkaz bol sťažovateľovi riadne doručený a nepodal proti nemu odpor. Jeho tvrdenie o tom,
že odpor mal po vzájomnej dohode podať povinný 1 za oboch, z predložených dôkazov
nijako nevyplývalo, a preto jeho obranu v tomto smere považoval za nepreukázanú. Zároveň
zdôraznil správnosť záveru vyššieho súdneho úradníka, že v danom prípade išlo
o samostatné procesné spoločenstvo solidárne zaviazaných dlžníkov, a teda procesné úkony
jedného z nich nezaväzujú ostatných (bližšie bod 19 a 20 napadnutého uznesenia). V tomto
smere poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ak teda
sťažovateľ nepodal proti platobnému rozkazu odpor, vo vzťahu k nemu nadobudol platobný
rozkaz účinky právoplatnosti a vykonateľnosti, a preto nebol dôvod na to, aby mu súd
doručoval rozhodnutie o tom, ako rozhodol o odpore podanom povinným 1. Odpor
povinného 1, ktorého obsahom bolo oznámenie o uzavretí splátkového kalendára
s oprávneným, bol uznesením Okresného súdu Svidník sp. zn. 3 C 365/2012 z 26. júna 2013
odmietnutý, pretože bol podaný bez odôvodnenia (uznesenie nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť 9. augusta 2013). Skutočnosť, že rozhodnutie o odmietnutí odporu
povinného 1 nebolo sťažovateľovi doručené a nemohol proti nemu podať opravný
prostriedok, preto nezakladala dôvod na zastavenie exekúcie.
4.2 V časti námietky sťažovateľa o tom, že spotrebiteľská zmluva, v ktorej
vystupoval ako ručiteľ, obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky, okresný súd poukázal
na správnosť záveru vyššieho súdneho úradníka. Išlo o skutočnosti, ktoré nastali
pred vydaním exekučného titulu, a tieto exekučný súd nemohol preskúmavať, pretože
v rámci návrhu na zastavenie exekúcie sa zaoberá len okolnosťami, ktoré nastali po vzniku
exekučného titulu. V tejto súvislosti zdôraznil, že exekučný súd musí vychádzať
z rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom, pretože vo vykonávacom konaní sa už iba
vykonáva to, o čom bolo právoplatne rozhodnuté. Prípadné nedostatky v základnom konaní
nie sú pre exekučné konanie relevantné a sťažovateľ ich mal namietať v základnom konaní.
5. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ svoju ústavnú
sťažnosť. V rámci jej obsahu popisuje skutkový stav veci a konštatuje, že „vydaním
platobného rozkazu v spotrebiteľskej veci, nedoručenia uznesenia súdu o odmietnutí odporu
voči platobnému rozkazu“ boli porušené jeho ústavné práva. Taktiež namieta, že okresný
súd sa nevysporiadal s doplnením jeho sťažnosti z 30. marca 2020 (doručeným 1. apríla
2020, pozn.), v ktorom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
20 CoE 47/2019 z 8. novembra 2019 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“).
6. Na tomto základe sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd
prijal jeho ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol o porušení ním
označených práv, napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
9.1 Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07),
a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
10. Podľa čl. 45 ods. 1 dohovoru rozsudky ako aj rozhodnutia, ktorými sa sťažnosti
vyhlasujú za prijateľné alebo neprijateľné, musia obsahovať odôvodnenie.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“).
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12.1 Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práv
napadnutým uznesením z 1. apríla 2020, ktorým okresný súd zamietol jeho sťažnosť proti
rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie.
Tvrdený zásah do svojich práv identifikuje vo „vydaní platobného rozkazu v spotrebiteľskej
veci“, v „nedoručení uznesenia súdu o odmietnutí odporu voči platobného rozkazu“, ako aj
v tom, že okresný súd sa nevyjadril k doplneniu jeho sťažnosti z 30. marca 2020.
15. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje doktrínu minimalizácie jeho zásahov
do činnosti orgánov verejnej moci, čo vyplýva zo samotného postavenia ústavného súdu ako
súdneho orgánu ochrany ústavnosti. Ústavný súd je povinný skúmať, či bolo konanie ako
celok spravodlivé, avšak vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani
riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá
zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Ústavný súd teda
koriguje len tie najextrémnejšie excesy orgánov verejnej moci.
16. Uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom bol zamietnutý návrh
sťažovateľa na zastavenie exekúcie, pretože okresný súd považoval za preukázané,
že exekúcia je vedená na základe spôsobilého exekučného titulu, ktorý je formálne
a materiálne vykonateľný a námietky sťažovateľa smerujúce do základného konania sú
pre exekučné konanie nepodstatné. Následne okresný súd napadnutým uznesením zamietol
sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka ako nedôvodnú,
pretože nezistil žiaden zákonný dôvod na zastavenie exekúcie. V rámci dôvodov svojho
rozhodnutia sa vysporiadal s jednotlivými námietkami sťažovateľa, ktoré ústavný súd
v podstatnom zhrnul v rámci bodov 4.1 a 4.2 tohto uznesenia.
17. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej
ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého
súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne čl. 46 ods. 1 ústavy), je
aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby
pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04,
III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež
vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,
neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
18. Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že v odpovediach
na námietky sťažovateľa formulovaných okresným súdom nezistil nič ústavne
nekonformné, čo by nasvedčovalo arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti
napadnutého rozhodnutia. Vyšší súdny úradník jasne a zrozumiteľne vysvetlil, z akých
dôvodov nevyhovel návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie, sudca okresného súdu sa
následne v napadnutom uznesení s týmito dôvodmi stotožnil a vysporiadal sa i s námietkami
sťažovateľa obsiahnutými v jeho sťažnosti. Okresný súd podrobne objasnil, z akých úvah
vychádzal pri výklade aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku a jeho právne závery
sú podľa názoru ústavného súdu založené na dostatočnom zistení skutkového stavu a sú
výsledkom primeranej aplikácie príslušných ustanovení Exekučného poriadku.
19. Je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ aj pred ústavným súdom zopakoval
námietky, ktoré už boli predmetom preskúmavania okresným súdom, na základe ním
podanej sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, teda ústavná sťažnosť je
vlastne iba pokračujúcou polemikou s právnym názorom okresného súdu. Sťažovateľ tak
vedome stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva,
keď požaduje, aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho názorom. Ústavný
súd v súvislosti s takto koncipovanou ústavnou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani
nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
20. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o tom, že okresný súd sa nevysporiadal
s doplnením jeho sťažnosti z 30. marca 2020, v rámci ktorého predložil rozhodnutie
krajského súdu, ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 61k ods. 2 Exekučného poriadku
obsahujúce tzv. koncentračnú zásadu exekučného konania. V zmysle tohto ustanovenia
„povinný môže podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na
zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť
uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Takýto
návrh má odkladný účinok.“. Uvedená koncentrácia konania sa prejavuje v tom, že povinný
musí v návrhu na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom, t. j. v návrhu podanom
do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie uviesť všetky právne skutočnosti,
ktoré nastali ku dňu podania návrhu. V ďalšom návrhu na zastavenie exekúcie môže
povinný uplatniť iba právne skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu.
Ak právna skutočnosť tvrdená v návrhu na zastavenie exekúcie nie je predložená včas,
exekučný súd na ňu neprihliadne s výnimkou skutočností, ktoré objektívne bez svojej viny
nemohol uplatniť skôr. Je nepochybné, že rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ
nepredložil okresnému súdu v rámci návrhu na zastavenie exekúcie a v lehote na jeho
podanie, ale až ako doplnenie k sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka.
S poukazom na koncentráciu konania preto nemožno podľa názoru ústavného súdu
okresnému súdu vyčítať, že sa s týmto rozhodnutím (doručeným mu deň pred vydaním
napadnutého rozhodnutia) nezaoberal. Je v záujme sťažovateľa, aby si strážil svoje práva
a zvážil ďalší postup vo veci v zmysle ustanovení Exekučného poriadku.
21. Na iné pochybenia okresného súdu v napadnutom konaní sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti nepoukazoval. Ústavnému súdu preto neostáva iné ako konštatovať, že z ústavnej
sťažnosti ani z písomností k nej priložených nevyplýva, že by pri rozhodovaní okresného
súdu o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie došlo k porušeniu zákona a tým
k porušeniu namietaných práv sťažovateľa. Ani skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje
s právnymi názormi okresného súdu, resp. že výsledok konania nie je taký, aký si
sťažovateľ želal, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práva na spravodlivé
súdne konanie postupom okresného súdu a nezakladá ani právomoc ústavného súdu
nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 188/06).
22. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd uzatvára, že napadnuté uznesenie okresného
súdu nevykazuje z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia práv
sťažovateľa, a preto jeho ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
23. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu