Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 567/2020
PDF · 193.48 KB
No categories available
II. ÚS 567/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Foltánom, SNP 708, Galanta, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 10 Nt 25/2019 z 2. júna
2020 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Tos 71/2020 zo 14. júla 2020
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Foltánom, SNP 708, Galanta, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 10 Nt 25/2019 z 2. júna 2020 (ďalej len „uznesenie z 2. júna 2020“)
a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 71/2020
zo 14. júla 2020 (ďalej len „uznesenie zo 14. júla 2020“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 5 T 15/2011 z 21. novembra 2011 v spojení s rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 4 To 17/2012 z 23. mája 2012 odsúdený pre zločin vraždy podľa § 145 ods. 1
a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody
vo výmere dvadsaťdva rokov. Sťažovateľ doručil 10. júna 2019 okresnému súdu návrh
na povolenie obnovy konania v uvedenej trestnej veci, ktorý odôvodnil tým, že bol
odsúdený na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu v prípravnom konaní, kde ho
dôkazy produkované v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom značne
znevýhodnili, pričom na ozrejmenie skutkového stavu je pripravený opísať celý priebeh
skutku, tak ako sa naozaj stal. Okresný súd uznesením z 2. júna 2020 návrh sťažovateľa
na povolenie obnovy konania zamietol s odôvodnením, že nezistil podmienky obnovy
konania v zmysle § 394 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). O sťažnosti sťažovateľa podanej proti tomuto
uzneseniu okresného súdu, v ktorej sťažovateľ uviedol ako novú skutočnosť svoje
priznanie, že bol na mieste činu, a tiež informáciu o osobách, ktoré sa mali tiež na mieste
činu nachádzať, rozhodol krajský súd uznesením zo 14. júla 2020, ktorým ju podľa
ustanovenia § 193 ods. 1 Trestného poriadku zamietol.
3. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ dôvodí, že označenými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu, ktorými bol jeho návrh na povolenie obnovy konania
zamietnutý, boli porušené jeho označené práva. Poukazujúc na relevantnú právnu úpravu
obsiahnutú v ustanoveniach § 393 a nasledujúcich Trestného poriadku, ako aj na judikatúru
všeobecných súdov, argumentuje, že novou skutočnosťou, ktorá nebola konajúcemu súdu
skôr známa, je ním poskytnutá informácia, že sa na mieste činu nachádzal a spolu s ním aj
ďalšie dve špecifikované osoby, pričom je ochotný vysvetliť, kto a akú úlohu z týchto osôb
zohral na mieste činu, avšak až po povolení obnovy konania. Sťažovateľ dôvodí, že
na mieste činu boli nájdené vlasy (na nahom tele obete a za jej nechtami), ohorok a gumička
do vlasov, ktoré boli expertízou vyhodnotené, že patria osobe ženského pohlavia, avšak
nepatria obeti, pričom v prípravnom konaní nebola vykonaná DNA analýza porovnania
nájdených vlasov s vlasmi špecifikovanej vypočutej svedkyne, o ktorej sťažovateľ v návrhu
na povolenie obnovu konania tvrdil, že sa tiež nachádzala na mieste činu. Podľa sťažovateľa
aj opätovným výsluchom tejto svedkyne spolu s vykonaním označenej DNA analýzy by
bolo možné zistiť nové skutočnosti a dôkazy, súdu skôr neznáme, ktoré by mohli odôvodniť
iné rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa. Podľa mienky sťažovateľa sa oba konajúce
súdy, ktorých rozhodnutiami bol sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania
zamietnutý, s takto uvádzanými relevantnými argumentami sťažovateľa nevysporiadali, čím
došlo podľa vyjadrenia sťažovateľa k porušeniu všetkých jeho v ústavnej sťažnosti
označených práv.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho veci rozhodol
nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru uznesením okresného súdu
z 2. júna 2020 a uznesením krajského súdu zo 14. júla 2020, zrušil predmetné uznesenie
krajského súdu a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na
predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie
konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný
navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti
navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti
ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou
osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktorými mi bol zamietnutý jeho návrh
na povolenie obnovy konania vedeného pôvodne pred okresným súdom pod sp. zn.
5 T 15/2011, čo sťažovateľ zdôvodňuje tvrdením, že vo svojom návrhu na povolenie
obnovy konania označil skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré podľa jeho presvedčenia
v spojení s inými dôkazmi vykonanými v predmetnom trestnom konaní môžu odôvodniť iné
rozhodnutie o jeho vine a treste. Sťažovateľ je toho názoru, že mu konajúce súdy na ním
predostreté argumenty o splnení zákonných predpokladov k povoleniu obnovy konania
neposkytli relevantnú odpoveď.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru uznesením okresného súdu z 2. júna
2020
10. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01, I. ÚS 107/2019).
Vychádzajúc zo svojej judikatúry vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa prvostupňového
uznesenia okresného súdu z 2. júna 2020, ústavný súd konštatuje existenciu procesnej
prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok
právomoci ústavného súdu. Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje
priestor aj na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne
predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd. Rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť
svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podanej
sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho základnému právu zaručenému ústavou a právam
zaručeným dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto
skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené
proti označenému uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto
časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru uznesením krajského súdu zo 14. júla
2020
11. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
12. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný
súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
13. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského
súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré
krajský súd oprel svoje rozhodnutie, úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila
na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa
(prezentovanou v podanom návrhu a v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne
a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.
14. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 12 a 13 odôvodnenia tohto
uznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
15. Ústavný súd sa v prvom rade oboznámil s právnou úpravou, ktorá bola vo veci
sťažovateľa aplikovaná:
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
16. Ďalej sa ústavný súd oboznámil s obsahom odôvodnenia uznesenia krajského
súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového uznesenia okresného súdu (právny názor
zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku komplexného
posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania, pozri napr. sp. zn. IV. ÚS 350/09) a zistil, že okresný súd a krajský súd
svoj konečný záver o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania opreli
o nasledujúce skutočnosti a z nich plynúce skutkové a právne závery. Okresný súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k argumentácii, na ktorú sa sťažovateľ
odvoláva aj v ústavnej sťažnosti, uviedol, že priznanie sťažovateľa po právoplatnom
rozhodnutí je bezpredmetné a nemôže byť dodatočne vyhodnotené ako poľahčujúca
okolnosť, že miera jeho zavinenia bola v prechádzajúcom trestnom konaní jednoznačne
preukázaná, pričom v prípade spáchania trestného činu viacerými páchateľmi zodpovedá
každý z nich tak, ako keby trestný čin spáchal sám, a teda vina sťažovateľa by nebola nijako
menšia, a teda ani trestná sadzba by nebola v takom prípade iná. Podľa vyjadrenia
okresného súdu oznámená, ale zatiaľ nijako nepreukázaná prítomnosť ďalších osôb
bez zistenia ich postavenia a konania a dokázania ich viny nie je dôkazom, ktorý by sám
osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už skôr známymi mohol odôvodniť
iné rozhodnutie o vine a treste, než aké bolo uložené prijatým odsudzujúcim rozsudkom
okresného súdu. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi prvostupňového
rozhodnutia a rovnako ako okresný súd konštatoval, že dôvody prezentované sťažovateľom
v jeho návrhu na povolenie obnovy konania neobsahujú také návrhy na vykonanie dôkazov,
ani iné konkrétne, jasne definované skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé odôvodniť iné
rozhodnutie o vine sťažovateľa, a ako také teda nespĺňajú predpoklady pre povolenie
obnovy konania, tak ako sú definované v ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Krajský súd pre podporu tohto svojho stanoviska v konkrétnosti argumentoval, že
na hlavnom pojednávaní boli ako svedkovia vypočuté dve osoby, ktoré sťažovateľ
vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania označil ako účastné na mieste spáchania
činu, pričom obe tieto osoby zhodne uviedli, že sťažovateľ odišiel preč sám (teda bez nich)
v spoločnosti nebohej obete. Krajský súd sa tak stotožnil s konštatovaním okresného súdu,
že miera zavinenia sťažovateľa na skutku bola jednoznačne preukázaná bez prítomnosti
iných osôb, a to bez akýchkoľvek pochybností.
17. Účel konania o povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným
odsudzujúcim rozhodnutím, sleduje odstránenie prípadného justičného omylu. Verejný
záujem na správnom, a teda aj spravodlivom trestnoprávnom rozhodnutí stojí nad verejným
záujmom na právnej istote stotožnenej s právoplatným a v zásade nenapadnuteľným
pôvodným rozhodnutím. Konanie o povolenie obnovy konania v súlade s ústavne založenou
aprobáciou prelamuje právnu silu pôvodného rozhodnutia, ako aj zákaz vedenia
opakovaného konania pre ten istý skutok (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 2517/08 24. februára 2009, bod 36).
18. Pri posudzovaní odôvodnenosti návrhu na povolenie obnovy konania príslušný
súd skúma, či sú navrhovateľom označené nové skutočnosti alebo dôkazy spôsobilé
zabezpečiť mu v obnovenom konaní priaznivejšie rozhodnutie. Potenciál takto novo
predkladaných skutočností alebo dôkazov nemožno hodnotiť izolovane, ale je potrebné ich
hodnotiť vo vzťahu k skutočnostiam a dôkazom, na základe ktorých súd ustálil skutkové
zistenia v pôvodnom konaní, pričom hodnotenie spôsobilosti týchto novo predkladaných
skutočností alebo dôkazov sa má pohybovať v rovine pravdepodobnosti. Podmienkou
pre povolenie obnovy konania nie je absolútna istota, že novo tvrdené skutočnosti alebo
dôkazy nepochybne povedú k skutkovým zisteniam odlišným od pôvodného konania. Ako
vyplýva zo samotného normatívneho textu zákona (§ 394 ods. 1 Trestného poriadku:
„skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli“), pre povolenie obnovy
konania postačuje určitý stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad, že novo
navrhnuté skutočnosti alebo dôkazy povedú k zmene pôvodného rozhodnutia (pozri napr.
nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 406/2014). Platí teda, že aj v konaní o povolení obnovy
konania treba rešpektovať princíp in dubio pro reo a sudca rozhodujúci o povolení obnovy
konania by mal k posúdeniu veci pristupovať nezaujato, to znamená byť v zásade otvorený
tomu, že predložený dôkaz môže potenciálne doterajšie rozhodnutie o vine zvrátiť (pozri
nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2517/08 z 24. februára 2009, bod 46).
19. Konajúce súdy, ktoré návrh sťažovateľa na povolanie obnovy konania zamietli,
v podstate dôvodili (okrem iného) tým, že návrh sťažovateľa, ktorý iba vo všeobecnosti
uviedol, že na mieste činu sa mali nachádzať aj ďalšie dve špecifikované osoby,
neobsahoval také návrhy na vykonanie dôkazov ani iné konkrétne a jasne definované
skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine sťažovateľa alebo
o uloženom treste. Ústavný súd takéto vysvetlenie dôvodov v kontexte zmyslu a účelu
aplikovanej právnej úpravy hodnotí ako dostatočne zrozumiteľné a zároveň logické.
Ústavný súd sa totiž domnieva, že sťažovateľ, ktorý oprel svoj návrh iba o všeobecné
tvrdenie, že sa na mieste činu nachádzali iné špecifikované osoby bez toho, aby poskytol
bližšie konkrétne informácie o spôsobe a miere účasti označených osôb na skutku, sám
znemožnil okresnému súdu posúdiť spôsobilosť (možnosť) označenej novej skutočnosti
dosiahnuť pre sťažovateľa v novom obnovenom konaní iné, priaznivejšie rozhodnutie
o jeho vine alebo treste. Ústavný súd je tak toho názoru, že krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia relevantnej otázke, formulovanej sťažovateľom v návrhu na povolenie obnovy
konania a tiež v uplatnenom opravnom prostriedku – sťažnosti, poskytol náležitú
a presvedčivú odpoveď.
20. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa
v časti namietaného porušenia označených práv uznesením krajského súdu zo 14. júla 2020
ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietol.
21. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu