Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 567/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Foltánom, SNP 708, Galanta, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. z 2. júna

2020 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 14. júla 2020

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Jánom Foltánom, SNP 708, Galanta, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 2. júna 2020 (ďalej len „uznesenie z 2. júna 2020“)

a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. júla 2020 (ďalej len „uznesenie zo 14. júla 2020“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 21. novembra 2011 v spojení s rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 23. mája 2012 odsúdený pre zločin vraždy podľa § 145 ods. 1

a ods. 2 písm. c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody

vo výmere dvadsaťdva rokov. Sťažovateľ doručil 10. júna 2019 okresnému súdu návrh

na povolenie obnovy konania v uvedenej trestnej veci, ktorý odôvodnil tým, že bol

odsúdený na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu v prípravnom konaní, kde ho

dôkazy produkované v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom značne

znevýhodnili, pričom na ozrejmenie skutkového stavu je pripravený opísať celý priebeh

skutku, tak ako sa naozaj stal. Okresný súd uznesením z 2. júna 2020 návrh sťažovateľa

na povolenie obnovy konania zamietol s odôvodnením, že nezistil podmienky obnovy

konania v zmysle v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). O sťažnosti sťažovateľa podanej proti tomuto

uzneseniu okresného súdu, v ktorej sťažovateľ uviedol ako novú skutočnosť svoje

priznanie, že bol na mieste činu, a tiež informáciu o osobách, ktoré sa mali tiež na mieste

činu nachádzať, rozhodol krajský súd uznesením zo 14. júla 2020, ktorým ju podľa

ustanovenia zamietol.

3. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ dôvodí, že označenými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu, ktorými bol jeho návrh na povolenie obnovy konania

zamietnutý, boli porušené jeho označené práva. Poukazujúc na relevantnú právnu úpravu

obsiahnutú v ustanoveniach a nasledujúcich , ako aj na judikatúru

všeobecných súdov, argumentuje, že novou skutočnosťou, ktorá nebola konajúcemu súdu

skôr známa, je ním poskytnutá informácia, že sa na mieste činu nachádzal a spolu s ním aj

ďalšie dve špecifikované osoby, pričom je ochotný vysvetliť, kto a akú úlohu z týchto osôb

zohral na mieste činu, avšak až po povolení obnovy konania. Sťažovateľ dôvodí, že

na mieste činu boli nájdené vlasy (na nahom tele obete a za jej nechtami), ohorok a gumička

do vlasov, ktoré boli expertízou vyhodnotené, že patria osobe ženského pohlavia, avšak

nepatria obeti, pričom v prípravnom konaní nebola vykonaná DNA analýza porovnania

nájdených vlasov s vlasmi špecifikovanej vypočutej svedkyne, o ktorej sťažovateľ v návrhu

na povolenie obnovu konania tvrdil, že sa tiež nachádzala na mieste činu. Podľa sťažovateľa

aj opätovným výsluchom tejto svedkyne spolu s vykonaním označenej DNA analýzy by

bolo možné zistiť nové skutočnosti a dôkazy, súdu skôr neznáme, ktoré by mohli odôvodniť

iné rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa. Podľa mienky sťažovateľa sa oba konajúce

súdy, ktorých rozhodnutiami bol sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania

zamietnutý, s takto uvádzanými relevantnými argumentami sťažovateľa nevysporiadali, čím

došlo podľa vyjadrenia sťažovateľa k porušeniu všetkých jeho v ústavnej sťažnosti

označených práv.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho veci rozhodol

nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa

a jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru uznesením okresného súdu

z 2. júna 2020 a uznesením krajského súdu zo 14. júla 2020, zrušil predmetné uznesenie

krajského súdu a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

5. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

8. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže na

predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie

konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný

navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti

navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti

ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou

osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv

rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktorými mi bol zamietnutý jeho návrh

na povolenie obnovy konania vedeného pôvodne pred okresným súdom pod sp. zn.

, čo sťažovateľ zdôvodňuje tvrdením, že vo svojom návrhu na povolenie

obnovy konania označil skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré podľa jeho presvedčenia

v spojení s inými dôkazmi vykonanými v predmetnom trestnom konaní môžu odôvodniť iné

rozhodnutie o jeho vine a treste. Sťažovateľ je toho názoru, že mu konajúce súdy na ním

predostreté argumenty o splnení zákonných predpokladov k povoleniu obnovy konania

neposkytli relevantnú odpoveď.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru uznesením okresného súdu z 2. júna

2020

10. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (, ).

Vychádzajúc zo svojej judikatúry vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa prvostupňového

uznesenia okresného súdu z 2. júna 2020, ústavný súd konštatuje existenciu procesnej

prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok

právomoci ústavného súdu. zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje

priestor aj na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne

predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd. Rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť

svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podanej

sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho základnému právu zaručenému a právam

zaručeným dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto

skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené

proti označenému uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto

časti ústavnej sťažnosti podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru uznesením krajského súdu zo 14. júla

2020

11. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

12. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

13. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

krajský súd oprel svoje rozhodnutie, úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

(prezentovanou v podanom návrhu a v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne

a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

14. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 12 a 13 odôvodnenia tohto

uznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

15. Ústavný súd sa v prvom rade oboznámil s právnou úpravou, ktorá bola vo veci

sťažovateľa aplikovaná:

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

16. Ďalej sa ústavný súd oboznámil s obsahom odôvodnenia uznesenia krajského

súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového uznesenia okresného súdu (právny názor

zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku komplexného

posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania, pozri napr. sp. zn. ) a zistil, že okresný súd a krajský súd

svoj konečný záver o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania opreli

o nasledujúce skutočnosti a z nich plynúce skutkové a právne závery. Okresný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k argumentácii, na ktorú sa sťažovateľ

odvoláva aj v ústavnej sťažnosti, uviedol, že priznanie sťažovateľa po právoplatnom

rozhodnutí je bezpredmetné a nemôže byť dodatočne vyhodnotené ako poľahčujúca

okolnosť, že miera jeho zavinenia bola v prechádzajúcom trestnom konaní jednoznačne

preukázaná, pričom v prípade spáchania trestného činu viacerými páchateľmi zodpovedá

každý z nich tak, ako keby trestný čin spáchal sám, a teda vina sťažovateľa by nebola nijako

menšia, a teda ani trestná sadzba by nebola v takom prípade iná. Podľa vyjadrenia

okresného súdu oznámená, ale zatiaľ nijako nepreukázaná prítomnosť ďalších osôb

bez zistenia ich postavenia a konania a dokázania ich viny nie je dôkazom, ktorý by sám

osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už skôr známymi mohol odôvodniť

iné rozhodnutie o vine a treste, než aké bolo uložené prijatým odsudzujúcim rozsudkom

okresného súdu. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi prvostupňového

rozhodnutia a rovnako ako okresný súd konštatoval, že dôvody prezentované sťažovateľom

v jeho návrhu na povolenie obnovy konania neobsahujú také návrhy na vykonanie dôkazov,

ani iné konkrétne, jasne definované skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé odôvodniť iné

rozhodnutie o vine sťažovateľa, a ako také teda nespĺňajú predpoklady pre povolenie

obnovy konania, tak ako sú definované v ustanovení .

Krajský súd pre podporu tohto svojho stanoviska v konkrétnosti argumentoval, že

na hlavnom pojednávaní boli ako svedkovia vypočuté dve osoby, ktoré sťažovateľ

vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania označil ako účastné na mieste spáchania

činu, pričom obe tieto osoby zhodne uviedli, že sťažovateľ odišiel preč sám (teda bez nich)

v spoločnosti nebohej obete. Krajský súd sa tak stotožnil s konštatovaním okresného súdu,

že miera zavinenia sťažovateľa na skutku bola jednoznačne preukázaná bez prítomnosti

iných osôb, a to bez akýchkoľvek pochybností.

17. Účel konania o povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným

odsudzujúcim rozhodnutím, sleduje odstránenie prípadného justičného omylu. Verejný

záujem na správnom, a teda aj spravodlivom trestnoprávnom rozhodnutí stojí nad verejným

záujmom na právnej istote stotožnenej s právoplatným a v zásade nenapadnuteľným

pôvodným rozhodnutím. Konanie o povolenie obnovy konania v súlade s ústavne založenou

aprobáciou prelamuje právnu silu pôvodného rozhodnutia, ako aj zákaz vedenia

opakovaného konania pre ten istý skutok (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. . februára 2009, bod 36).

18. Pri posudzovaní odôvodnenosti návrhu na povolenie obnovy konania príslušný

súd skúma, či sú navrhovateľom označené nové skutočnosti alebo dôkazy spôsobilé

zabezpečiť mu v obnovenom konaní priaznivejšie rozhodnutie. Potenciál takto novo

predkladaných skutočností alebo dôkazov nemožno hodnotiť izolovane, ale je potrebné ich

hodnotiť vo vzťahu k skutočnostiam a dôkazom, na základe ktorých súd ustálil skutkové

zistenia v pôvodnom konaní, pričom hodnotenie spôsobilosti týchto novo predkladaných

skutočností alebo dôkazov sa má pohybovať v rovine pravdepodobnosti. Podmienkou

pre povolenie obnovy konania nie je absolútna istota, že novo tvrdené skutočnosti alebo

dôkazy nepochybne povedú k skutkovým zisteniam odlišným od pôvodného konania. Ako

vyplýva zo samotného normatívneho textu zákona ( :

„skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli“), pre povolenie obnovy

konania postačuje určitý stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad, že novo

navrhnuté skutočnosti alebo dôkazy povedú k zmene pôvodného rozhodnutia (pozri napr.

nález ústavného súdu sp. zn. ). Platí teda, že aj v konaní o povolení obnovy

konania treba rešpektovať princíp in dubio pro reo a sudca rozhodujúci o povolení obnovy

konania by mal k posúdeniu veci pristupovať nezaujato, to znamená byť v zásade otvorený

tomu, že predložený dôkaz môže potenciálne doterajšie rozhodnutie o vine zvrátiť (pozri

nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 24. februára 2009, bod 46).

19. Konajúce súdy, ktoré návrh sťažovateľa na povolanie obnovy konania zamietli,

v podstate dôvodili (okrem iného) tým, že návrh sťažovateľa, ktorý iba vo všeobecnosti

uviedol, že na mieste činu sa mali nachádzať aj ďalšie dve špecifikované osoby,

neobsahoval také návrhy na vykonanie dôkazov ani iné konkrétne a jasne definované

skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine sťažovateľa alebo

o uloženom treste. Ústavný súd takéto vysvetlenie dôvodov v kontexte zmyslu a účelu

aplikovanej právnej úpravy hodnotí ako dostatočne zrozumiteľné a zároveň logické.

Ústavný súd sa totiž domnieva, že sťažovateľ, ktorý oprel svoj návrh iba o všeobecné

tvrdenie, že sa na mieste činu nachádzali iné špecifikované osoby bez toho, aby poskytol

bližšie konkrétne informácie o spôsobe a miere účasti označených osôb na skutku, sám

znemožnil okresnému súdu posúdiť spôsobilosť (možnosť) označenej novej skutočnosti

dosiahnuť pre sťažovateľa v novom obnovenom konaní iné, priaznivejšie rozhodnutie

o jeho vine alebo treste. Ústavný súd je tak toho názoru, že krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia relevantnej otázke, formulovanej sťažovateľom v návrhu na povolenie obnovy

konania a tiež v uplatnenom opravnom prostriedku – sťažnosti, poskytol náležitú

a presvedčivú odpoveď.

20. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v časti namietaného porušenia označených práv uznesením krajského súdu zo 14. júla 2020

ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa

odmietol.

21. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu