Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 78/2020
PDF · 616.97 KB
No categories available
IV. ÚS 78/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Petra Straku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Miroslava Duriša prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Jolanou Fuchsovou, Štúrova 20, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 C 168/2010, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Co 195/2016 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 415/2018 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C 168/2010 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. II. ÚS 296/2015-31 z 20. augusta 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Co 195/2016 a sp. zn. 1 Co 415/2018 p o r u š e n é b o l i .
3. Okresný súd Michalovce a Krajský súd v Košiciach s ú p o v i n n é spoločne
a nerozdielne nahradiť trovy právneho zastúpenia v sume 750,48 €
(slovom sedemstopäťdesiat eur a štyridsaťosem centov) na účet jej právnej zástupkyne
JUDr. Jolany Fuchsovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania okresného súdu a argumentácia sťažovateľky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 78/2020-9 z 13. marca 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej aj „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 168/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“) v čase
po náleze ústavného súdu č. k. II. ÚS 296/2015-31 z 20. augusta 2015 (právoplatný
20. novembra 2015).
2.1 Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje
v napadnutom konaní ako žalovaná. Predmetom konania je rozhodovanie o žalobe
o určenie, že nájomný vzťah medzi účastníkmi konania trvá. Ústavný súd vo svojom náleze
č. k. II. ÚS 296/2015-31 z 20. augusta 2015 (právoplatnom 20. novembra 2015) posudzoval
dĺžku napadnutého konania a dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň prikázal
okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke
priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 € a náhradu trov konania.
Sťažovateľka poukazuje na to, že v čase po právoplatnosti nálezu ústavného súdu
č. k. II. ÚS 296/2015-31 z 20. augusta 2015 dochádzalo v postupe okresného súdu
v napadnutom konaní k „ďalším veľmi závažným a dlhotrvajúcim zbytočným prieťahom
v konaní. Možno to tvrdiť i napriek tomu, že uznesením OS Michalovce č. k. 12 C 168/2010-
363 z 22.12.2015 bolo konanie o žalobe žalobcu zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby,
teda i napriek tomu, že vec bola z formálno-procesného hľadiska zo strany OS Michalovce
ukončená“.
2.2 Podľa názoru sťažovateľky „je predovšetkým významné, že po tom, čo KS Košice
uznesením sp. zn. 1 Co 195/2016 z 28.02.2017 zastavujúce uznesenie OS Michalovce
potvrdil, na základe môjho dovolania uznesením NS SR sp. zn. 2 Cdo 183/2017 z 19.10.2018
bolo odvolacie uznesenie KS Košice zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie práve
z dôvodu, že OS Michalovce, ale ani KS Košice sa nepostarali o to, aby odvolanie žalobcu
proti uzneseniu OS Michalovce mi bolo pred odvolacím rozhodnutím doručené“.
Ďalej poukazuje na to, že „Zbytočné prieťahy spôsobené zo strany OS Michalovce
nedoručením odvolania žalobcu zo 16.01.2016 trvali v konečnom dôsledku od 21.01.2016
(keď bolo odvolanie žalobcu doručené OS Michalovce) až do 29.10.2019 (keď som
odvolanie prevzala osobne na OS Michalovce v rámci nahliadnutia do súdneho spisu, teda
v podstate náhodne, iba vďaka mojej osobnej iniciatíve). Tieto prieťahy trvali preto 3 roky
9 mesiacov a 8 dní. K tomu treba pripočítať ako ďalší úplne zbytočný prieťah obdobie,
po ktoré OS Michalovce sa celkom nepotrebne (už po doručení odvolania 29.10.2019)
pokúšal znova mi odvolanie žalobcu doručovať cestou dožiadaného maďarského súdu
(pritom vyjadrením z 12.11.2019 doručeným OS Michalovce 19.11.2019 som už
na odvolanie reagovala). V tejto súvislosti už len na okraj poznamenávam, že doručovanie
cestou dožiadaného maďarského súdu bolo nielen celkom zbytočné, ale udialo sa tak navyše
nekvalifikovaným spôsobom, pretože podľa európskeho práva doručované listiny mali byť
opatrené prekladom, čo však splnené nebolo. OS Michalovce bolo pritom známe, že ako
maďarská občianka slovenský jazyk neovládam.“. K ďalším zbytočným prieťahom
v napadnutom konaní „došlo v súvislosti s doručovaním dovolacieho uznesenia NS SR.
Hoci dovolacie uznesenie NS SR spolu so spisom bolo na OS Michalovce doručené ešte
26.11.2018, mojej právnej zástupkyni bolo toto uznesenie doručené až 27.07.2019, aj to iba
na základe elektronickej urgencie. K doručeniu teda došlo až po 8 mesiacoch.“.
3. Sťažovateľka v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. OS Michalovce svojím postupom v konaní vednom pod sp. zn. 12 C 168/2010
porušil základné právo na súdne konanie bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo na súdne konanie v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2. OS Michalovce sa prikazuje, aby vo veci sp. zn. 12 C 168/2010 konal
bez zbytočných prieťahov.
3. OS Michalovce je povinný zaplatiť ako náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 7.500,- € (slovom sedemtisícpäťsto eur) do 60 dní
od právoplatnosti nálezu.
4. OS Michalovce je povinný nahradiť trovy
konania na účet jej právnej zástupkyne do 60 dní od právoplatnosti nálezu.“
4. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 212/2020-9 z 9. júna 2020 prijal na ďalšie
konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky (pôvodne vedenú pod sp. zn. Rvp 315/2020),
zastúpenej advokátkou JUDr. Jolanou Fuchsovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru pre zmenu postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 195/2016 a v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Co 415/2018 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
5. Z obsahu prijatej ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. III. ÚS 212/2020 vyplýva,
že sťažovateľka je v procesnom postavení žalovanej stranou konania vedeného Okresným
súdom Michalovce pod sp. zn. 12 C 168/2010 v právnej veci žalobcu
o určenie trvania nájomného vzťahu. Označené konanie začalo 15. decembra 2010
doručením žaloby okresnému súdu. Vzhľadom na prieťahy v konaní okresného súdu sa
sťažovateľka prvýkrát obrátila na ústavný súd so sťažnosťou namietajúcou zbytočné
prieťahy v označenom konaní. Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 296/2015 z 20. augusta
2015 vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v označenom
konaní, ktorému zároveň prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Okresný súd
na základe späťvzatia žaloby uznesením z 22. decembra 2015 konanie zastavil.
Proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania sťažovateľka podala odvolanie,
o ktorom krajský súd dosiaľ nerozhodol a vec tak nie je právoplatne skončená.
6. Sťažovateľka v odôvodnení ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn.
III. ÚS 212/2020 v podstatnom konštatovala:
„Podľa môjho presvedčenia na strane KS Košice došlo k veľmi závažným
a dlhotrvajúcim zbytočným prieťahom v konaní, lebo hoci spis OS Michalovce sp. zn.
12 C 168/2010 bol po prvýkrát predložený na KS Košice za účelom rozhodnutia o mojom
odvolaní ešte 13.04.2016, do dnešného dňa nie je toto odvolacie konanie právoplatne
ukončené. Inými slovami, do dnešného dňa nebolo o mojom odvolaní rozhodnuté. Je síce
pravdou, že uznesením KS Košice sp. zn. 1 Co 195/2016 z 28.02.2017 bolo uznesenie
OS Michalovce o zastavení konania potvrdené, avšak uznesením NS SR
č. k. 2 Cdo 183/2017-414 z 19.10.2018 bolo uznesenie KS Košice sp. zn. 1 Co 195/2016
z 28.02.2017 zrušené a vec bola vrátená KS Košice na ďalšie konanie z dôvodu, že mi
nebolo doručené odvolanie žalobcu.
... odvolacie konanie na KS Košice trvá od 13.04.2016 (resp. presnejšie odo dňa,
keď spis OS Michalovce spolu s odvolaním došiel po prvýkrát na KS Košice) až doposiaľ,
čo do tejto chvíle predstavuje dobu viac ako 3 roky a 9 mesiacov. Podľa môjho
presvedčenia nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že uvedenú dobu trvania odvolacieho
konania v nijakom prípade nemožno považovať za primeranú, a to tým viac, že predmetom
rozhodovania v odvolacom konaní nie je meritum mojej žaloby, ale rozhodovanie o tom,
či konanie malo alebo nemalo byť zastavené.
... Skutočnosť, že odvolacie konanie ani po uvedenej mimoriadne dlhej dobe nie je
ešte stále právoplatne ukončené, treba pripísať na vrub dvom závažným procesným
pochybeniam.
Predovšetkým ide o to, že o odvolaniach proti uzneseniu OS Michalovce bolo
rozhodnuté bez toho, aby mi predtým bolo súdom doručené odvolanie podané žalobcom.
Druhé závažné pochybenie spočíva v tom, že potom, čo uznesením NS SR
č. k. 2 Cdo 183/2017-414 z 19.10.2018 bolo uznesenie KS Košice sp. zn. 1 Co 195/2016
z 28.02.2017 zrušené a vec bola vrátená KS Košice na ďalšie konanie, nebolo mi toto
dovolacie uznesenie po dlhý čas doručené a moja právna zástupkyňa ho nakoniec obdržala
až 27.07.2019, aj to iba vďaka tomu, že elektronickým prípisom z 18.07.2019 požiadala
OS Michalovce o doručenie dovolacieho uznesenia. Inými slovami, doručovanie
dovolacieho uznesenia NS SR trvalo 8 mesiacov (od 26.11.2018, keď bol spis spolu
s dovolacím uznesením vrátený z NS SR na OS Michalovce až do 27.07.2019, kedy došlo
k doručeniu uznesenia mojej právnej zástupkyni).
... obe vyššie uvedené závažné procesné pochybenia, ku ktorým došlo, treba pripísať
na vrub tak OS Michalovce ako aj KS Košice.
Bolo primárnou povinnosťou OS Michalovce potom, čo mu bolo doručené odvolanie
žalobcu (a ešte pred predložením spisu na KS Košice na rozhodnutie o odvolaniach),
doručiť toto podanie mne, resp. môjmu právnemu zástupcovi na zaujatie stanoviska, čo sa
však nestalo. Rovnako bolo povinnosťou KS Košice v rámci odvolacieho konania toto
pochybenie OS Michalovce zaregistrovať a napraviť ho (či tak, že by mi odvolanie sám
doručil alebo tak, že by inštruoval OS Michalovce takto urobiť). KS Košice však takto
nepostupoval a o odvolaniach rozhodol s porušením zákona a mojich ústavných práv.
Obdobne, keď NS SR vrátil spis spolu s dovolacím uznesením na OS Michalovce
(hoci v zmysle dovolacieho uznesenia bola vec vrátená na KS Košice, teda nie
na OS Michalovce) malo mi byť dovolacie uznesenie NS SR bez meškania doručené...
OS Michalovce po obdržaní spisu bez toho, aby dovolacie uznesenie doručoval,
v najkratšom čase predostrel spis na KS Košice, a to zrejme za účelom ďalšieho
odvolacieho konania. Ani KS Košice sa však o doručenie dovolacieho uznesenia nepostaral
a uznesením z 09.07.2019 vrátil vec na OS Michalovce s tým, aby mi bolo odvolanie žalobcu
(v zmysle právneho názoru vysloveného v dovolacom konaní) doručené. Až po všetkých
týchto úkonoch realizoval OS Michalovce doručenie dovolacieho uznesenia, ale iba vďaka
výslovnej elektronickej žiadosti mojej právnej zástupkyne.
Na základe dosiaľ uvedeného dochádzam k záveru, podľa ktorého na závažných
prieťahoch vzniknutých v rámci odvolacieho konania participujú svojimi pochybeniami tak
KS Košice, ako aj OS Michalovce. Podľa môjho presvedčenia možno mieru tejto
participácie stanoviť v polovičnom pomere.“
7. Sťažovateľka napokon uvádza, že podaním z 8. novembra 2019 adresovaným
predsedovi krajského súdu sa sťažovala na prieťahy v napadnutom odvolacom konaní.
Aj napriek tomu, že od doručenia odpovede predsedu krajského súdu z 29. novembra 2019
uplynuli 2 mesiace, ku skončeniu odvolacieho konania stále nedošlo.
8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol
o porušení jej v záhlaví označených práv postupom krajského súdu v napadnutom konaní,
aby prikázal krajskému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov
a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 7 500 € a náhradu trov konania.
9. Ústavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 34/2020-5 z 24. júna 2020 rozhodol
o spojení ústavných sťažností vedených pod sp. zn. IV. ÚS 78/2020 a sp. zn.
III. ÚS 212/2020 na spoločné konanie vedené pod sp. zn. IV. ÚS 78/2020.
II.
Vyjadrenie odporcov a replika sťažovateľky
10. Ústavný súd 2. apríla 2020 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie
k podanej ústavnej sťažnosti. V podaní okresného súdu sp. zn. Spr 8/2020 z 22. apríla 2020
predseda okresného súdu po prehľade vo veci vykonaných úkonov v podstatnom zhrnul:
„Sťažovateľka vytýka súdu, že po doručení informácie Slovenskej pošty а. s.
od 28.5.2015 do 17.9.2015 nebolo vytýčené žiadne pojednávanie. K uvedenej výhrade
uvádzame, že dňa 19.5.2015 ústavný súd požiadal o zaslanie spisu pre podanie ústavnej
sťažnosti evidovanej pod II. ÚS 296/15. Spis bol súdu vrátený 27.8.2015, preto sudca
nemohol vytýčiť za uvedené obdobie termín pojednávania. Dňa 17.9.2015 žalobca zobral
žalobu späť. Ako vyplýva z hore uvedených úkonov súdu, po vyžiadaní vyjadrenia žalovanej
k späťvzatiu žaloby a vyčíslení trov konania sudca uznesením zo dňa 22.12.2015 konanie
zastavil. Keďže išlo o procesný úkon strany sporu, a to späťvzatie žaloby, nemožno podľa
nášho názoru uvedený časový úsek od späťvzatia žaloby do rozhodnutia súdu považovať
za neprimeraný alebo porušujúci právo žalovanej v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Po späťvzatí žaloby sa vo veci konalo plynulo a bez prieťahov v súlade s vtedy
platným a účinným Občianskym súdnym poriadkom.
Po podaní odvolania proti uzneseniu zo dňa 22.12.2015 oboma stranami sporu spis
bol predložený na odvolacie konanie 13.4.2016 a vrátený 6.4.2017. Proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie 6.6.2017 a spis bol predložený dovolaciemu
súdu 11.9.2017. Z dovolania sa spis vrátil 26.11.2018 a 29.11.2018 bol spis zaslaný
odvolaciemu súdu. Odvolací súd vrátil spis súdu prvej inštancie 17.7.2019 na postup podľa
§ 373 ods. 3 CSP. Z uvedeného vyplýva, že od 11.9.2017 do 17.9.2019 sa spis nenachádzal
v dispozícii tunajšieho súdu, a nenachádzal sa v dispozícii tunajšieho súdu ani za obdobie
konania odvolacieho konania proti uzneseniu o zastavení konania zo dňa 22.12.2015
(13.4.2016 predložený spis na odvolacie konanie a 6.4.2017 vrátený z odvolacieho
konania). Od rozhodnutia ústavného súdu zo dňa 20.8.2015 do dnešného dňa uplynula doba
necelých 5 rokov, pričom za uvedené obdobie sa spis po dobu takmer 3 rokov nachádzal
mimo dispozície tunajšieho súdu.
Ako vyplýva z obsahu spisu, žalovaná po vrátení spisu z odvolacieho súdu na postup
podľa § 373 ods. 3 CSP doručila dňa 14.11.2019 doplnenie odvolania proti uzneseniu
zo dňa 22.12.2015 a následne písomným podaním doručeným dňa 19.11.2019 doplnila
svoje vyjadrenie k odvolaniu žalobcu a obe podania boli doručené právnemu zástupcovi
žalobcu dňa 4.2.2020, ku ktorým sa právny zástupca žalobcu doposiaľ nevyjadril.
Dovoľujeme si poukázať aj na dôvod zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu
najvyšším súdom. Najvyšší súd konštatoval, že opomenutím doručenia odvolania žalobcu
žalovanej došlo k porušeniu práva na jej spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru
a žalovaná dôvodne namietala existenciu vady zmätočnosti podľa ustanovenia § 420
písm. j) CSP. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná sa k namietanému odvolaniu žalobcu
písomne vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a to potom, ako právny
zástupca žalovanej na Okresnom súde Košice I. nahliadol do spisu, ktorého obsahom
už odvolanie žalobcu bolo. Právny zástupca žalovanej teda obsah odvolania žalobcu poznal
a k jeho obsahu sa aj meritórne vyjadril. Podľa nášho názoru zákonný sudca logicky
vychádzal z toho, že doručiť odvolanie žalobcu žalovanej potom, ako sa k obsahu odvolania
vyjadrila, sa javí nadbytočné. Poukazujeme aj na to, že odvolania oboch strán sporu
nesmerovali proti rozhodnutiu vo veci samej, ale týkali sa procesného rozhodnutia.
Podľa § 209a Občianskeho súdneho poriadku sa odvolania doručovali na vyjadrenie iba
v prípade, ak odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu vo veci samej. Ak odvolania smerovali
proti uzneseniam procesnej povahy, aj keď sa nimi konanie končilo, súd mal povinnosť
odvolanie iba doručiť. Z obsahu spisu vyplýva, že napriek tomu sa stranám následne
doručovali vzájomné vyjadrenia k odvolaniam na vyjadrenie napriek tomu, že tak neukladal
ani už neúčinný Občiansky súdni/ poriadok (§209a O.s.p.), a táto povinnosť nevyplýva ani
z ustanovenia § 373 ods. 3 Civilného sporového poriadku. Aj podľa tohto ustanovenia
zákona sa odvolanie doručí ostatným subjektom na vyjadrenie iba v prípade, ak odvolanie
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej. Odvolací súd vrátil spis 19.7.2019 na postup
podľa § 373 ods.3 CSP, a týmto pokynom je súd prvej inštancie viazaný. Ďalší postup súdu
prebiehal tak, ako je popísaný v chronologickom prehľade.
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka adresovala predsedovi okresného
súdu 13.11.2019 sťažnosť smerujúcu proti zbytočným prieťahom v konaní, na ktorú jej
nebolo odpovedané. Zo sťažnostného spisu je však zrejmé, že predmetná sťažnosť bola
vybavená a žalovaná vyjadrenie k sťažnosti prevzala dňa 20.1.2020. Sťažnosť bola
vyhodnotená ako nedôvodná.“
10.1 Ústavný súd 10. júna 2020 vo veci vedenej v tom čase pod sp. zn.
III. ÚS 212/2020 vyzval predsedu krajského súdu na vyjadrenie k prijatej ústavnej
sťažnosti. V podaní krajského súdu sp. zn. 1 SprV 437/2020 z 23. júna 2020 predseda
krajského súdu uviedol:
„Sťažovateľka v sťažnosti prijatej ústavným súdom na ďalšie konanie vytýka
Krajskému súdu v Košiciach, že svojim postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
1Co/415/2018, ktoré fakticky subsumuje aj predchádzajúce odvolacie konanie v tej istej
veci, vedené pod sp. zn. 1Co/195/2016, porušil jej právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (Ústava SR)
a Čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (Listina) a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (Dohovor), keďže o jej odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce
o zastavení konania (sp. zn. 12C/168/2010) doposiaľ nebolo rozhodnuté, hoci spis bol
predložený krajskému súdu dňa 13.4.2016.
Spis Okresného súdu Michalovce sp. zn. 12C/168/2010 bol predložený krajskému
súdu na rozhodnutie o odvolaní dňa 19.4.2016. Krajský súd rozhodol dňa 28.2.2017,
sp. zn. 1 Co/195/2016, teda do 10 mesiacov od predloženia veci.
Opätovne bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľky dňa 29.11.2018 potom, čo Najvyšší súd SR (sp. zn. 2 Cdo 183/2017) zrušil
uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/195/2016 zo dňa 28.2.2017 a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie.
Z dôvodu nedodržania postupu podľa ust. § 373 ods. 3 CSP okresným súdom krajský
súd nemohol o odvolaní meritórne rozhodnúť a vrátil vec súdu prvej inštancie na vykonanie
úkonov podľa ust. § 373 CSP uznesením zo dňa 9.7.2019 sp. zn. 1Co/415/2018,
teda do 8 mesiacov od vrátenia veci.
V oboch prípadoch veci boli rozhodnuté podľa poradia, v akom do senátu došli,
zohľadňujúc počet a skladbu nerozhodnutých vecí v danom senáte v danom čase.
Spis bol vrátený okresnému súdu dňa 11.7.2019 a od uvedenej doby nebol predložený
krajskému súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže vo veci bez akéhokoľvek svojho pričinenia
konať a rozhodnúť.
Dovolíme si preto nesúhlasiť s názorom sťažovateľky, že Krajský súd v Košiciach sa
vo svojom procesnom postupe dopustil zbytočných prieťahov.
Vzhľadom na vyššie uvedené ústavnú sťažnosť sťažovateľky považujeme
za neopodstatnenú.“
11. Ústavný súd listom zo 7. mája 2020 zaslal právnej zástupkyni sťažovateľky
vyjadrenie predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 8/2020 z 22. apríla 2020 na vedomie
s možnosťou zaujatia stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľky poskytla ústavnému súdu
písomné vyjadrenie z 15. mája 2020, v ktorom uviedla rozsiahlu argumentáciu:
„Predseda okresného súdu poukazuje na to, že 19.05.2015 si ústavný súd vyžiadal
zaslanie spisu v súvislosti s mojou skoršou sťažnosťou ústavnému súdu vedenou tam
pod sp. zn. II. ÚS 296/2015 s tým, že spis bol okresnému súdu vrátený 27.08.2015,
čo vylučovalo možnosť vytýčiť v tomto období termín pojednávania. V tejto súvislosti
uvádzam, že okresný súd zostal nečinný aj po 27.08.2015, hoci vytýčeniu termínu
pojednávania nič nebránilo a nepochybne sa tak dalo urobiť do 17.09.2015, kedy bolo
okresnému súdu doručené podanie žalobcu o späťvzatí žaloby. Pritom 27.08.2015 mal
už okresný súd k dispozícii odpoveď Slovenskej pošty, kvôli ktorej bolo predchádzajúce
pojednávanie odročené. Moje vyjadrenie z 03.06.2015 k obsahu pojednávania konaného
19.05.2015 nebolo ešte ani 10.12.2019 (kedy som nahliadla do spisu) zažurnalizované
a bolo založené v nežurnalizovanej (zvyškovej) časti spisu.
Predseda okresného súdu uvádza, že potom, čo žalobca 17.09.2015 vzal žalobu späť
a po vyžiadaní môjho vyjadrenia k späťvzatiu žaloby a po vyčíslení trov bolo uznesením
z 22.12.2015 konanie zastavené. K tomu poznamenávam, že od prevzatia podania žalobcu
o späťvzatí žaloby 17.09.2015 do 11.11.2015, kedy môjmu právnemu zástupcovi bolo
podanie o späťvzatí žaloby doručené, neurobil okresný súd vo veci žiaden úkon.
Predseda okresného súdu ďalej tvrdí, že po späťvzatí žaloby sa vo veci konalo
plynulo a bez prieťahov v súlade s vtedy platným a účinným Občianskym súdnym
poriadkom. Podľa môjho názoru toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Z textu mojej
ústavnej sťažnosti z 31.01.2020 podrobne vyplýva nečinnosť a neefektívne postupy
okresného súdu v čase nasledujúcom po 17.09.2015.
Podľa predsedu okresného súdu potom, čo som podala 06.06.2017 dovolanie, bol
spis predložený 11.09.2017 dovolaciemu súdu (došiel tam 13.10.2017) a vrátil sa odtiaľ
26.11.2018. Následne 29.11.2018 bol spis zaslaný odvolaciemu súdu, ktorý ho vrátil
okresnému súdu 17.07.2019 za účelom postupu podľa § 373 ods. 3 Civilného sporového
poriadku. Z toho podľa neho vyplýva, že od 11.09.2017 do 17.09.2019 sa spis nenachádzal
v dispozícii okresného súdu. Podľa môjho názoru je zrejmé, že predseda okresného súdu
mylne uviedol časové obdobie, v ktorom sa spis nenachádzal na okresnom súde, pretože
v skutočnosti to tak bolo od 11.09.2017 do 17.07.2019 (avšak s výnimkou obdobia
od 26.11.2018 do 29.11.2018, keď bol spis na okresnom súde). Podstatnejšia je však
skutočnosť, že okresný súd po vrátení spisu z dovolacieho súdu 26.11.2018 predložil spis
29.11.2018 odvolaciemu súdu, avšak bez toho, aby mi predtým doručil dovolací rozsudok
najvyššieho súdu. Túto nečinnosť okresného súdu považujem za obzvlášť významnú
z hľadiska môjho práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej
lehote. Nemenej významné je aj to, že úkon okresného súdu z 29.11.2018 (predloženie spisu
odvolaciemu súdu) treba hodnotiť ako neefektívny a celkom zbytočný postup. Vyplýva to
zo skutočnosti, že uznesením krajského súdu č. k. 1 Co 415/2018-427 z 09.07.2019 bola vec
vrátená okresnému súdu ako predčasne predložená, keďže nedošlo k doručeniu odvolania
žalobcu mne. I tento úkon (podobne ako doručenie dovolacieho rozsudku) mal okresný súd
vykonať v čase medzi 26.11.2018 a 29.11.2018, čo sa však nestalo.
Podľa názoru predsedu okresného súdu zo spisu vyplýva, že som po vrátení spisu
z odvolacieho súdu 14.11.2019 doručila doplnenie odvolania a následne 19.11.2019 som
doplnila aj moje vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, pričom obe tieto moje podania okresný
súd 04.02.2020 doručil právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý sa k týmto podaniam nevyjadril.
Uvedené konštatovania predsedu okresného súdu považujem za potrebné doplniť. Pri mojej
osobnej návšteve v informačnej kancelárii okresného súdu 29.10.2019 v súvislosti
s nahliadnutím do spisu mi bolo osobne doručené odvolanie žalobcu zo 16.01.2016 spolu
s výzvou, aby som sa k odvolaniu vyjadrila. Keďže som sa k odvolaniu žalobcu cestou môjho
právneho zástupcu vyjadrila prvýkrát ešte 09.03.2016, toto vyjadrenie som vo svetle novo
poznaných skutočností a okolností doplnila. Poznamenávam ďalej, že (ako to vyplýva
z vyjadrenia predsedu okresného súdu adresovaného ústavnému súdu) moje doplnenie
dôvodov odvolania doručené okresnému súdu 14.11.2019 a ďalšie moje doplňujúce
vyjadrenie doručené okresnému súdu 19.11.2019 boli doručené žalobcovi až 04.02.2020,
teda so značnými a ničím neodôvodniteľnými prieťahmi, pričom spis ešte stále nebol
okresným súdom predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.
V ďalšom predseda okresného súdu poukazuje na dôvody, pre ktoré dovolací súd
zrušil odvolacie uznesenie a uvádza, že môj právny zástupca obsah odvolania žalobcu
poznal a aj sa k nemu meritórne vyjadril. Preto podľa názoru predsedu okresného súdu
zákonný sudca logicky vychádzal z toho, že doručovať odvolanie žalobcu mne potom,
čo som sa k jeho obsahu už vyjadrila, sa javilo ako nadbytočné. V súvislosti s touto
argumentáciou predsedu okresného súdu predovšetkým zdôrazňujem, že vo svojej podstate
ide o vyjadrenie nesúhlasu s rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorý zrušil právoplatné
uznesenie odvolacieho súdu práve pre nedoručenie odvolania žalobcu mne. Úvahy predsedu
okresného súdu smerujú vlastne k spochybneniu ratia decidendi rozsudku dovolacieho súdu.
Ďalej poukazujem na to, že odvolanie žalobcu zo 16.01.2016 bolo okresnému súdu doručené
21.01.2016. Cestou môjho právneho zástupcu som sa k tomuto odvolaniu vyjadrila podaním
doručeným okresnému súdu 09.03.2016. V dôsledku toho mohol okresný súd nadobudnúť
vedomosť o tom, že môj právny zástupca v rámci nahliadnutia do spisu už odvolanie
žalobcu videl. Nič zo spisu nepoukazuje na to, že by v čase od 21.01.2016 do 09.03.2016
urobil okresný súd akýkoľvek úkon smerujúci k doručeniu odvolania žalobcu mne.
Naproti tomu však moje odvolanie z 11.01.2016 bolo okresným súdom žalobcovi doručené
21.01.2016 a žalobca sa k tomu aj 29.02.2016 vyjadril. Zdôrazňujem, že práve pre túto
chybu v doručovaní dovolací súd odvolací rozsudok zrušil bez toho, aby sa zaoberal
meritom veci.
Podľa predsedu okresného súdu odvolania strán sporu nesmerovali proti
rozhodnutiu vo veci samej, pretože sa týkali procesného rozhodnutia. Podľa § 209a
Občianskeho súdneho poriadku sa odvolanie doručovalo na vyjadrenie iba v prípade,
ak smerovalo proti rozhodnutiu vo veci samej. V prípade odvolania smerujúceho proti
uzneseniu procesnej povahy, aj keď sa ním konanie končilo, mal súd povinnosť ho iba
doručiť. V tejto súvislosti poukazujem jednak na dovolací rozsudok, ktorým bolo odvolacie
uznesenie zrušené práve pre nedoručenie odvolania žalobcu mne, resp. môjmu právnemu
zástupcovi, ale aj na to, že odvolanie žalobcu, dovolací rozsudok a uznesenie odvolacieho
súdu vyšší súdny úradník nariadil doručiť mi aj s výzvou, aby som sa vyjadrila. Tento pokyn
vyššieho súdneho úradníka bol realizovaný trikrát. Najprv boli uvedené listiny poštou
doručené môjmu bývalému právnemu zástupcovi, ktorý ich vrátil, keďže ma
už nezastupoval. Potom boli doručené mne osobne v súvislosti s nahliadnutím do spisu
29.10.2019. Napokon mi boli doručené cestou dožiadaného maďarského súdu 08.01.2020.
Inými slovami, argumentácia predsedu okresného súdu opierajúca sa o ustanovenie § 209a
Občianskeho súdneho poriadku nebola v tomto prípade konajúcim sudcom rešpektovaná
a postupovalo sa odlišne.
Napokon podľa predsedu okresného súdu som sa k odvolaniu žalobcu písomne
vyjadrila prostredníctvom môjho právneho zástupcu potom, ako tento na Okresnom súde
Košice I (ako dožiadanom súde) nahliadol do spisu, v ktorom sa už odvolanie žalobcu
nachádzalo. Chcem k tomu dodať, že môj právny zástupca požiadal prvýkrát o nahliadnutie
do spisu 17.12.2015, žiadosť urgoval 14.01.2016, okresný súd 20.01.2016 ma vyzval
zaplatiť súdny poplatok 6,50 € a napokon 12.02.2016 okresný súd zaslal spis dožiadanému
súdu za účelom nahliadnutia do spisu mojím právnym zástupcom. Spis došiel na dožiadaný
súd 16.02.2016, teda po dvoch mesiacoch.“
11.1 Ústavný súd listom zo 6. júla 2020 zaslal právnej zástupkyni sťažovateľky
vyjadrenie predsedu krajského súdu sp. zn. 1 SprV 437/2020 z 23. júna 2020 na vedomie
s možnosťou zaujatia stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľky poskytla ústavnému súdu
písomné vyjadrenie z 9. júla 2020, v ktorom argumentovala:
«Predovšetkým zo skutkového hľadiska poukazujem na to, že listom predsedu
KS č. Spr 149/2019 z 29.11.2019 mi bolo oznámené, že vec sp. zn. 1 Co 415/2018 (predtým
sp. zn. 1 Co 195/2016) bude sledovať v mesačných intervaloch. Bližšie vysvetlenie toho,
akým spôsobom sa bude tento dohľad realizovať, neuviedol. Teraz sa vo vyjadrení
KS uvádza, že OS Michalovce dosiaľ spis nepredložil späť na KS za účelom odvolacieho
konania. Z môjho pohľadu to znamená, že zámer sledovaný sľúbeným dohľadom sa dosiaľ
neuskutočnil, keďže spis stále nemá KS k dispozícii tak, aby mohol o podanom odvolaní
rozhodnúť. Poznamenávam k tomu, že moje vyjadrenie v zmysle § 373 ods. 3 CSP som ešte
12.11.2019 doručila na OS ku sp. zn. 12 C 168/2010.
Z právneho hľadiska možno konštatovať, že podľa názoru podpredsedu KS tým,
že uznesením KS sp. zn. 1 Co 415/2018 z 09.07.2019 bola vec vrátená na OS na vykonanie
úkonov podľa § 373 CSP, pričom spis bol na OS vrátený 11.07.2019 a dosiaľ nebol znova
na KS predložený, možno povinnosti KS v súvislosti s odvolacím konaním považovať
prinajmenej v tejto fáze za ukončené. Inými slovami, podľa názoru podpredsedu KS
odvolací súd nenesie žiadnu zodpovednosť a nemá žiadne povinnosti v súvislosti s tým, že
odvolacie konanie nie je u neho stále ukončené. V skutočnosti (ako som to už vyššie
naznačila) podpredseda KS považuje odvolacie konanie vedené pod sp. zn. 1 Co 415/2018
za ukončené, a to bez ohľadu na to, že z materiálneho hľadiska vzaté odvolacie konanie
ukončené nie je.
Som presvedčená, že uvedený názor, resp. prístup k veci je z ústavnoprávneho
hľadiska celkom pomýlený, pretože je založený na tej formálnej skutočnosti, že odvolacie
konanie vedené pod sp. zn. 1 Co 415/2018 bolo ukončené (nie síce rozhodnutím vo veci
samej, ale „inak“). Táto obrana podpredsedu KS je vlastne pokusom preniesť zodpovednosť
za dlhodobé neskončenie odvolacieho konania (trvajúceho od 13.04.2016 až doteraz, teda
takmer 4 roky a 3 mesiace) na OS.
Vzhľadom na to, že moje dve ústavné sťažnosti (teraz už spojené na spoločné
konanie) smerujú tak proti KS, ako aj proti OS, je z môjho subjektívneho hľadiska
v podstate nerozhodné, ktorý z dvoch dotknutých všeobecných súdov bude zaťažený
zodpovednosťou za veľmi významné prieťahy v odvolacom konaní, resp. ktorému z nich
a v akej miere bude zodpovednosť za prieťahy priznaná.
Napriek uvedenému som z ústavnoprávneho hľadiska presvedčená o tom, že
zodpovednosť KS za vzniknutý stav je v polovičnom podiele v pomere k zodpovednosti OS.
Už v rámci pôvodného odvolacieho konania (vedeného pod sp. zn. 1 Co 195/2016)
nič nebránilo KS, aby sám realizoval chýbajúci úkon podľa § 373 CSP, čo sa však nestalo.
Rovnako aj v ďalšom odvolacom konaní (vedenom pod sp. zn. 1 Co 415/2018) mohol KS
chýbajúci úkon sám realizovať, čo by bolo z hľadiska základného práva na súdne konanie
bez zbytočných prieťahov, resp. práva na súdne konanie v primeranej lehote veľmi výrazne
na mieste, a to práve vzhľadom na skutočnosť, že pre skoršie pochybenia OS a KS musí
odvolacie konanie znova prebiehať, čím sa doba jeho trvania neúmerne a veľmi výrazne
predlžuje. Práve postup KS podľa § 373 CSP by bol mohol intenzitu zbytočných prieťahov
v odvolacom konaní zmierniť. KS však túto možnosť nevyužil a po 8 mesiacoch
od predloženia spisu tento vrátil na OS, hoci takýto postup sa mal realizovať v celkom
krátkej dobe potom, čo bol spis predčasne predložený. Tzv. čakacia doba vyplývajúca
z poradia, v akom vec napadla na súd, má význam pri rozhodovaní o odvolaní, ale nie
pri skúmaní otázky, či spis mal byť vôbec odvolaciemu súdu predložený. Takéto skúmanie sa
totiž musí urobiť okamžite („mimo poradia“).
Trvám na požiadavke, aby mi bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia
advokátkou. Ide o úkony právnych služieb vykonané v roku 2020, a to po 2 úkony prevzatia
a prípravy zastúpenia, vypracovania ústavnej sťažnosti a spísania repliky na vyjadrenia
všeobecných súdov, teda 6 x po 177,- €. Ďalej požadujem režijný paušál 6 x po 10,62 €.
Úhrnom ide o 1.125,72 € s tým, aby každý zo všeobecných súdov bol zaviazaný zaplatiť
na účet mojej právnej zástupkyne po 562,86 €.»
12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej
veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
12.1 Uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 402/2020 z 27. augusta 2020 bol sudca
spravodajca Libor Duľa vylúčený z konania a rozhodovania v predmetnej veci. V súlade
s pravidlami rozvrhu práce vykonáva funkciu sudcu spravodajcu sudca Peter Straka, ktorého
senát zároveň v predmetnej veci zvolil za predsedu senátu (čl. III bod 4 rozvrhu práce
ústavného súdu).
III.
13. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
15. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 168/2010 a postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 195/2016 a sp. zn. 1 Co 415/2018.
16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
18. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala
predtým z niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
a to § 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1 OSP, ktorý platil do 30. júna 2016,
a v súčasnosti vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
19. V zmysle čl. 17 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157
ods. 1 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.
20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci a povaha prerokúvanej veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.
21. Pred posúdením jednotlivých kritérií považuje ústavný súd za potrebné upriamiť
pozornosť na skutočnosť, že postup okresného súdu v napadnutom konaní bol
už predmetom prieskumu ústavným súdom, pričom nálezom č. k. II. ÚS 296/2015-31
z 20. augusta 2015, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. novembra 2015, ústavný súd
vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
22. Podstatnou je tiež skutočnosť, že okresný súd uznesením z 22. decembra 2015
konanie po tom, keď žalobca vzal svoju žalobu späť, zastavil (ďalej len „uznesenie
o zastavení konania“). Uznesenie o zastavení konania napadli sťažovateľka a tiež aj žalobca
odvolaním. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Co 195/2016 z 28. februára 2017 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“) uznesenie o zastavení konania vo výroku o zastavení potvrdil
a výrok o trovách zmenil tak, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
Odvolanie žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania nebolo sťažovateľke okresným
súdom a ani krajským súdom doručené. Avšak právny zástupca sťažovateľky bol
s odvolaním žalobcu oboznámený pri svojom nahliadnutí do spisu okresného súdu a k nemu
aj podal vyjadrenie ešte pred rozhodnutím krajského súdu. Napriek uvedenému
sťažovateľka vo svojom dovolaní proti uzneseniu krajského súdu okrem iného namietala
aj skutočnosť, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že jej odvolanie žalobcu
doručené nebolo. Na základe dovolania podaného sťažovateľkou Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 2 Cdo 183/2017
z 19. októbra 2018 uznesenie krajského súdu zrušil z jediného dôvodu, že odvolanie žalobcu
proti uzneseniu o zastavení konania nebolo doručené sťažovateľke. Teda odvolanie,
na ktoré reagovala vyjadrením. Spis sa na najvyššom súde nachádzal od 13. októbra 2017
do 29. novembra 2018.
23. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľky ide
o žalobu o určenie trvania nájomného vzťahu, teda po právnej stránke ide o štandardnú
občianskoprávnu vec patriacu do bežnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva.
Ústavný súd nehodnotí predmetné konanie ako právne zložité a nezistil tiež, že by
vykazovalo črty mimoriadnej faktickej zložitosti, ktoré by boli dôvodom na jeho predĺženie.
Napokon ústavný súd konštatuje, že okresný súd a ani krajský súd na zložitosť napadnutých
konaní nepoukázali.
24. Čo sa týka kritéria správanie účastníka konania, ústavný súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že ak sťažovateľka podala proti uzneseniu o zastavení konania
dovolanie, tento úkon bol jej procesným právom, ktoré iba využila. Avšak, ak v dovolaní
argumentovala aj tým, že jej odvolanie žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania
doručené nebolo (aj napriek tomu, že sa mala možnosť s týmto oboznámiť a aj sa k nemu
vyjadriť, čo aj urobila) a toto aj viedlo k zrušeniu uznesenia krajského súdu, takýto jej
postoj nesvedčí o jej snahe o čo najrýchlejšie dosiahnutie právnej istoty v jej veci.
25. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu a krajského súdu
v napadnutých konaniach.
26. Postup okresného súdu po právoplatnosti uvedeného nálezu ústavného súdu
možno hodnotiť v zásade ako plynulý, v ktorom sa iba v ojedinelých prípadoch vyskytli
obdobia krátkodobej nečinnosti. Avšak postup okresného súdu, ktorý nedoručil odvolanie
žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania sťažovateľke, ktorý následne viedol
až k zrušeniu uznesenia krajského súdu, hodnotí ústavný súd ako nesústredenú činnosť,
ktorá viedla k predĺženiu konania o jeden rok, počas ktorého sa spis pre účely rozhodnutia
o dovolaní nachádzal na najvyššom súde.
27. Rovnako tak postup krajského súdu, ktorý neodstránil nedostatok na strane
okresného súdu, a to nedoručenie odvolania žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania,
hodnotní ústavný súd ako nesústredenú činnosť. V dôsledku tejto činnosti došlo
k predĺženiu konania o 1 rok, a to v období od 19. apríla 2016, keď bol spis okresným
súdom predložený krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaní proti uzneseniu
o zastavení konania, do 6. apríla 2017, keď bol spis z krajského súdu po rozhodnutí
o odvolaní vrátený na okresný súd. Rovnako ako okresnému súdu možno aj krajskému súdu
pričítať aj dobu, počas ktorej sa vec jeden rok nachádzala na najvyššom súde pre účely
rozhodnutia o dovolaní sťažovateľky.
28. V postupe krajského súdu možno nájsť aj sedemmesačné obdobie nečinnosti,
a to od 29. novembra 2018, keď bol spis po rozhodnutí o dovolaní najvyšším súdom
predložený krajskému súdu, do 9. júla 2019, keď krajský súd vrátil spis okresnému súdu
na postup podľa § 373 ods. 3 CSP.
29. V súvislosti s uvedeným postupom okresného súdu a aj krajského súdu vo veci
sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť,
ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej
sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol
(obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).
30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 168/2010 v čase po náleze ústavného
súdu č. k. II. ÚS 296/2015-31 z 20. augusta 2015 došlo k zbytočným prieťahom a tým
aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
31. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
32. Ústavný súd okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov
neprikázal, pretože táto povinnosť už bola okresnému súdu uložená v náleze sp. zn.
II. ÚS 296/2015 z 20. augusta 2015.
33. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha.
34. Sťažovateľka žiadala v petite sťažnosti priznať primerané finančné
zadosťučinenie v sume 7 500 € od okresného súdu a v sume 7 500 € od krajského súdu.
Svoj návrh vo vzťahu k priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia neodôvodnila.
Ústavný súd dospel k záveru, že deklarovanie porušenia uplatnených práv zo strany
sťažovateľky a priznanie plnej náhrady nákladov konania je adekvátnou satisfakciou
za zásah do jej práv pri okolnostiach dopadajúcich na predmetnú vec.
35. Vzhľadom na uvedené ústavný súd finančné zadosťučinenie sťažovateľke
nepriznal.
36. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
37. Sťažovateľka žiadala priznať náhradu trov právneho zastúpenia, avšak ich výšku
nevyčíslila.
38. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke
náhradu trov konania v sume 750,48 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za štyri
úkony právnej služby vykonané v roku 2020, a to za (1) prevzatie a prípravu zastúpenia
a (2) písomné vyhotovenie sťažnosti, (3) stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu
a (4) stanovisko k vyjadreniu krajského súdu v hodnote po 177 € vrátane štyroch režijných
paušálov po 10,62 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu iba za jeden úkon prevzatia
a prípravy zastúpenia, a to aj napriek tomu, že sťažovateľka vo veci podala dve ústavné
sťažnosti. Podľa názoru ústavného súdu si účinná ochrana práv sťažovateľky nevyžadovala
podanie dvoch ústavných sťažností, pretože napádaný postup okresného súdu a krajského
súdu sa týkal tej istej veci sťažovateľky a nebol dôvod, aby sťažovateľka všetky námietky
neuviedla hospodárnejším spôsobom v jednej sťažnosti.
39. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia sú okresný súd a krajský súd povinné
uhradiť spoločne a nerozdielne na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 26 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
40. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2021
Peter Straka
predseda senátu