Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 78/2020

Spojené na spoločné konanie rozhodnutím PLs. ÚS 34/2020
„SLOVENSKÁ REPUBLIKA U Z N E S E N I E Ústavného súdu Slovenskej republiky PLs. ÚS 34/2020-5 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 24. júna 2020 v konaní o ústavných sťažnostiach , , , zastúpenej advokátkou JUDr. Jolanou Fuchsovou, Štúrova 20, Košice, vedených pod sp. zn. IV. ÚS 78/2020 a sp. zn. III. ÚS 212/2020 vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 168/2010 v čase po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 296/2015-31 z 20. augusta 2015 (právoplatného 20. novembra 2015) a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 195/2016 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 415/2018 takto rozhodol: Ústavné sťažnosti vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 78/2020 a sp. zn. III. ÚS 212/2020 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. IV. ÚS 78/2020."

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Petra Straku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Miroslava Duriša prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Jolanou Fuchsovou, Štúrova 20, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom

pod sp. zn. , postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom

pod sp. zn. a v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn.

v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. -31 z 20. augusta 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

3. Okresný súd Michalovce a Krajský súd v Košiciach s ú p o v i n n é spoločne

a nerozdielne nahradiť trovy právneho zastúpenia v sume 750,48 €

(slovom sedemstopäťdesiat eur a štyridsaťosem centov) na účet jej právnej zástupkyne

JUDr. Jolany Fuchsovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania okresného súdu a argumentácia sťažovateľky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -9 z 13. marca 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej aj „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) v čase

po náleze ústavného súdu č. k. -31 z 20. augusta 2015 (právoplatný

20. novembra 2015).

2.1 Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje

v napadnutom konaní ako žalovaná. Predmetom konania je rozhodovanie o žalobe

o určenie, že nájomný vzťah medzi účastníkmi konania trvá. Ústavný súd vo svojom náleze

č. k. -31 z 20. augusta 2015 (právoplatnom 20. novembra 2015) posudzoval

dĺžku napadnutého konania a dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň prikázal

okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke

priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 € a náhradu trov konania.

Sťažovateľka poukazuje na to, že v čase po právoplatnosti nálezu ústavného súdu

č. k. -31 z 20. augusta 2015 dochádzalo v postupe okresného súdu

v napadnutom konaní k „ďalším veľmi závažným a dlhotrvajúcim zbytočným prieťahom

v konaní. Možno to tvrdiť i napriek tomu, že uznesením OS Michalovce č. k. 12 C 168/2010-

363 z 22.12.2015 bolo konanie o žalobe žalobcu zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby,

teda i napriek tomu, že vec bola z formálno-procesného hľadiska zo strany OS Michalovce

ukončená“.

2.2 Podľa názoru sťažovateľky „je predovšetkým významné, že po tom, čo KS Košice

uznesením sp. zn. z 28.02.2017 zastavujúce uznesenie OS Michalovce

potvrdil, na základe môjho dovolania uznesením NS SR sp. zn. z 19.10.2018

bolo odvolacie uznesenie KS Košice zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie práve

z dôvodu, že OS Michalovce, ale ani KS Košice sa nepostarali o to, aby odvolanie žalobcu

proti uzneseniu OS Michalovce mi bolo pred odvolacím rozhodnutím doručené“.

Ďalej poukazuje na to, že „Zbytočné prieťahy spôsobené zo strany OS Michalovce

nedoručením odvolania žalobcu zo 16.01.2016 trvali v konečnom dôsledku od 21.01.2016

(keď bolo odvolanie žalobcu doručené OS Michalovce) až do 29.10.2019 (keď som

odvolanie prevzala osobne na OS Michalovce v rámci nahliadnutia do súdneho spisu, teda

v podstate náhodne, iba vďaka mojej osobnej iniciatíve). Tieto prieťahy trvali preto 3 roky

9 mesiacov a 8 dní. K tomu treba pripočítať ako ďalší úplne zbytočný prieťah obdobie,

po ktoré OS Michalovce sa celkom nepotrebne (už po doručení odvolania 29.10.2019)

pokúšal znova mi odvolanie žalobcu doručovať cestou dožiadaného maďarského súdu

(pritom vyjadrením z 12.11.2019 doručeným OS Michalovce 19.11.2019 som už

na odvolanie reagovala). V tejto súvislosti už len na okraj poznamenávam, že doručovanie

cestou dožiadaného maďarského súdu bolo nielen celkom zbytočné, ale udialo sa tak navyše

nekvalifikovaným spôsobom, pretože podľa európskeho práva doručované listiny mali byť

opatrené prekladom, čo však splnené nebolo. OS Michalovce bolo pritom známe, že ako

maďarská občianka slovenský jazyk neovládam.“. K ďalším zbytočným prieťahom

v napadnutom konaní „došlo v súvislosti s doručovaním dovolacieho uznesenia NS SR.

Hoci dovolacie uznesenie NS SR spolu so spisom bolo na OS Michalovce doručené ešte

26.11.2018, mojej právnej zástupkyni bolo toto uznesenie doručené až 27.07.2019, aj to iba

na základe elektronickej urgencie. K doručeniu teda došlo až po 8 mesiacoch.“.

3. Sťažovateľka v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. OS Michalovce svojím postupom v konaní vednom pod sp. zn.

porušil základné právo na súdne konanie bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj jej právo na súdne konanie v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. OS Michalovce sa prikazuje, aby vo veci sp. zn. konal

bez zbytočných prieťahov.

3. OS Michalovce je povinný zaplatiť ako náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 7.500,- € (slovom sedemtisícpäťsto eur) do 60 dní

od právoplatnosti nálezu.

4. OS Michalovce je povinný nahradiť trovy

konania na účet jej právnej zástupkyne do 60 dní od právoplatnosti nálezu.“

4. Ústavný súd uznesením č. k. -9 z 9. júna 2020 prijal na ďalšie

konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky (pôvodne vedenú pod sp. zn. ),

zastúpenej advokátkou JUDr. Jolanou Fuchsovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru pre zmenu postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

5. Z obsahu prijatej ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. vyplýva,

že sťažovateľka je v procesnom postavení žalovanej stranou konania vedeného Okresným

súdom Michalovce pod sp. zn. v právnej veci žalobcu

o určenie trvania nájomného vzťahu. Označené konanie začalo 15. decembra 2010

doručením žaloby okresnému súdu. Vzhľadom na prieťahy v konaní okresného súdu sa

sťažovateľka prvýkrát obrátila na ústavný súd so sťažnosťou namietajúcou zbytočné

prieťahy v označenom konaní. Ústavný súd nálezom sp. zn. z 20. augusta

2015 vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v označenom

konaní, ktorému zároveň prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Okresný súd

na základe späťvzatia žaloby uznesením z 22. decembra 2015 konanie zastavil.

Proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania sťažovateľka podala odvolanie,

o ktorom krajský súd dosiaľ nerozhodol a vec tak nie je právoplatne skončená.

6. Sťažovateľka v odôvodnení ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn.

v podstatnom konštatovala:

„Podľa môjho presvedčenia na strane KS Košice došlo k veľmi závažným

a dlhotrvajúcim zbytočným prieťahom v konaní, lebo hoci spis OS Michalovce sp. zn.

bol po prvýkrát predložený na KS Košice za účelom rozhodnutia o mojom

odvolaní ešte 13.04.2016, do dnešného dňa nie je toto odvolacie konanie právoplatne

ukončené. Inými slovami, do dnešného dňa nebolo o mojom odvolaní rozhodnuté. Je síce

pravdou, že uznesením KS Košice sp. zn. z 28.02.2017 bolo uznesenie

OS Michalovce o zastavení konania potvrdené, avšak uznesením NS SR

č. k. -414 z 19.10.2018 bolo uznesenie KS Košice sp. zn.

z 28.02.2017 zrušené a vec bola vrátená KS Košice na ďalšie konanie z dôvodu, že mi

nebolo doručené odvolanie žalobcu.

... odvolacie konanie na KS Košice trvá od 13.04.2016 (resp. presnejšie odo dňa,

keď spis OS Michalovce spolu s odvolaním došiel po prvýkrát na KS Košice) až doposiaľ,

čo do tejto chvíle predstavuje dobu viac ako 3 roky a 9 mesiacov. Podľa môjho

presvedčenia nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že uvedenú dobu trvania odvolacieho

konania v nijakom prípade nemožno považovať za primeranú, a to tým viac, že predmetom

rozhodovania v odvolacom konaní nie je meritum mojej žaloby, ale rozhodovanie o tom,

či konanie malo alebo nemalo byť zastavené.

... Skutočnosť, že odvolacie konanie ani po uvedenej mimoriadne dlhej dobe nie je

ešte stále právoplatne ukončené, treba pripísať na vrub dvom závažným procesným

pochybeniam.

Predovšetkým ide o to, že o odvolaniach proti uzneseniu OS Michalovce bolo

rozhodnuté bez toho, aby mi predtým bolo súdom doručené odvolanie podané žalobcom.

Druhé závažné pochybenie spočíva v tom, že potom, čo uznesením NS SR

č. k. -414 z 19.10.2018 bolo uznesenie KS Košice sp. zn.

z 28.02.2017 zrušené a vec bola vrátená KS Košice na ďalšie konanie, nebolo mi toto

dovolacie uznesenie po dlhý čas doručené a moja právna zástupkyňa ho nakoniec obdržala

až 27.07.2019, aj to iba vďaka tomu, že elektronickým prípisom z 18.07.2019 požiadala

OS Michalovce o doručenie dovolacieho uznesenia. Inými slovami, doručovanie

dovolacieho uznesenia NS SR trvalo 8 mesiacov (od 26.11.2018, keď bol spis spolu

s dovolacím uznesením vrátený z NS SR na OS Michalovce až do 27.07.2019, kedy došlo

k doručeniu uznesenia mojej právnej zástupkyni).

... obe vyššie uvedené závažné procesné pochybenia, ku ktorým došlo, treba pripísať

na vrub tak OS Michalovce ako aj KS Košice.

Bolo primárnou povinnosťou OS Michalovce potom, čo mu bolo doručené odvolanie

žalobcu (a ešte pred predložením spisu na KS Košice na rozhodnutie o odvolaniach),

doručiť toto podanie mne, resp. môjmu právnemu zástupcovi na zaujatie stanoviska, čo sa

však nestalo. Rovnako bolo povinnosťou KS Košice v rámci odvolacieho konania toto

pochybenie OS Michalovce zaregistrovať a napraviť ho (či tak, že by mi odvolanie sám

doručil alebo tak, že by inštruoval OS Michalovce takto urobiť). KS Košice však takto

nepostupoval a o odvolaniach rozhodol s porušením zákona a mojich ústavných práv.

Obdobne, keď NS SR vrátil spis spolu s dovolacím uznesením na OS Michalovce

(hoci v zmysle dovolacieho uznesenia bola vec vrátená na KS Košice, teda nie

na OS Michalovce) malo mi byť dovolacie uznesenie NS SR bez meškania doručené...

OS Michalovce po obdržaní spisu bez toho, aby dovolacie uznesenie doručoval,

v najkratšom čase predostrel spis na KS Košice, a to zrejme za účelom ďalšieho

odvolacieho konania. Ani KS Košice sa však o doručenie dovolacieho uznesenia nepostaral

a uznesením z 09.07.2019 vrátil vec na OS Michalovce s tým, aby mi bolo odvolanie žalobcu

(v zmysle právneho názoru vysloveného v dovolacom konaní) doručené. Až po všetkých

týchto úkonoch realizoval OS Michalovce doručenie dovolacieho uznesenia, ale iba vďaka

výslovnej elektronickej žiadosti mojej právnej zástupkyne.

Na základe dosiaľ uvedeného dochádzam k záveru, podľa ktorého na závažných

prieťahoch vzniknutých v rámci odvolacieho konania participujú svojimi pochybeniami tak

KS Košice, ako aj OS Michalovce. Podľa môjho presvedčenia možno mieru tejto

participácie stanoviť v polovičnom pomere.“

7. Sťažovateľka napokon uvádza, že podaním z 8. novembra 2019 adresovaným

predsedovi krajského súdu sa sťažovala na prieťahy v napadnutom odvolacom konaní.

Aj napriek tomu, že od doručenia odpovede predsedu krajského súdu z 29. novembra 2019

uplynuli 2 mesiace, ku skončeniu odvolacieho konania stále nedošlo.

8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol

o porušení jej v záhlaví označených práv postupom krajského súdu v napadnutom konaní,

aby prikázal krajskému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov

a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 7 500 € a náhradu trov konania.

9. Ústavný súd uznesením č. k. PLs. -5 z 24. júna 2020 rozhodol

o spojení ústavných sťažností vedených pod sp. zn. a sp. zn.

na spoločné konanie vedené pod sp. zn. .

II.

Vyjadrenie odporcov a replika sťažovateľky

10. Ústavný súd 2. apríla 2020 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie

k podanej ústavnej sťažnosti. V podaní okresného súdu sp. zn. Spr 8/2020 z 22. apríla 2020

predseda okresného súdu po prehľade vo veci vykonaných úkonov v podstatnom zhrnul:

„Sťažovateľka vytýka súdu, že po doručení informácie Slovenskej pošty а. s.

od 28.5.2015 do 17.9.2015 nebolo vytýčené žiadne pojednávanie. K uvedenej výhrade

uvádzame, že dňa 19.5.2015 ústavný súd požiadal o zaslanie spisu pre podanie ústavnej

sťažnosti evidovanej pod . Spis bol súdu vrátený 27.8.2015, preto sudca

nemohol vytýčiť za uvedené obdobie termín pojednávania. Dňa 17.9.2015 žalobca zobral

žalobu späť. Ako vyplýva z hore uvedených úkonov súdu, po vyžiadaní vyjadrenia žalovanej

k späťvzatiu žaloby a vyčíslení trov konania sudca uznesením zo dňa 22.12.2015 konanie

zastavil. Keďže išlo o procesný úkon strany sporu, a to späťvzatie žaloby, nemožno podľa

nášho názoru uvedený časový úsek od späťvzatia žaloby do rozhodnutia súdu považovať

za neprimeraný alebo porušujúci právo žalovanej v zmysle Slovenskej

republiky. Po späťvzatí žaloby sa vo veci konalo plynulo a bez prieťahov v súlade s vtedy

platným a účinným .

Po podaní odvolania proti uzneseniu zo dňa 22.12.2015 oboma stranami sporu spis

bol predložený na odvolacie konanie 13.4.2016 a vrátený 6.4.2017. Proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie 6.6.2017 a spis bol predložený dovolaciemu

súdu 11.9.2017. Z dovolania sa spis vrátil 26.11.2018 a 29.11.2018 bol spis zaslaný

odvolaciemu súdu. Odvolací súd vrátil spis súdu prvej inštancie 17.7.2019 na postup podľa

. Z uvedeného vyplýva, že od 11.9.2017 do 17.9.2019 sa spis nenachádzal

v dispozícii tunajšieho súdu, a nenachádzal sa v dispozícii tunajšieho súdu ani za obdobie

konania odvolacieho konania proti uzneseniu o zastavení konania zo dňa 22.12.2015

(13.4.2016 predložený spis na odvolacie konanie a 6.4.2017 vrátený z odvolacieho

konania). Od rozhodnutia ústavného súdu zo dňa 20.8.2015 do dnešného dňa uplynula doba

necelých 5 rokov, pričom za uvedené obdobie sa spis po dobu takmer 3 rokov nachádzal

mimo dispozície tunajšieho súdu.

Ako vyplýva z obsahu spisu, žalovaná po vrátení spisu z odvolacieho súdu na postup

podľa doručila dňa 14.11.2019 doplnenie odvolania proti uzneseniu

zo dňa 22.12.2015 a následne písomným podaním doručeným dňa 19.11.2019 doplnila

svoje vyjadrenie k odvolaniu žalobcu a obe podania boli doručené právnemu zástupcovi

žalobcu dňa 4.2.2020, ku ktorým sa právny zástupca žalobcu doposiaľ nevyjadril.

Dovoľujeme si poukázať aj na dôvod zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu

najvyšším súdom. Najvyšší súd konštatoval, že opomenutím doručenia odvolania žalobcu

žalovanej došlo k porušeniu práva na jej spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru

a žalovaná dôvodne namietala existenciu vady zmätočnosti podľa ustanovenia § 420

písm. j) . Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná sa k namietanému odvolaniu žalobcu

písomne vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a to potom, ako právny

zástupca žalovanej na Okresnom súde Košice I. nahliadol do spisu, ktorého obsahom

už odvolanie žalobcu bolo. Právny zástupca žalovanej teda obsah odvolania žalobcu poznal

a k jeho obsahu sa aj meritórne vyjadril. Podľa nášho názoru zákonný sudca logicky

vychádzal z toho, že doručiť odvolanie žalobcu žalovanej potom, ako sa k obsahu odvolania

vyjadrila, sa javí nadbytočné. Poukazujeme aj na to, že odvolania oboch strán sporu

nesmerovali proti rozhodnutiu vo veci samej, ale týkali sa procesného rozhodnutia.

Podľa sa odvolania doručovali na vyjadrenie iba

v prípade, ak odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu vo veci samej. Ak odvolania smerovali

proti uzneseniam procesnej povahy, aj keď sa nimi konanie končilo, súd mal povinnosť

odvolanie iba doručiť. Z obsahu spisu vyplýva, že napriek tomu sa stranám následne

doručovali vzájomné vyjadrenia k odvolaniam na vyjadrenie napriek tomu, že tak neukladal

ani už neúčinný Občiansky súdni/ poriadok ( ), a táto povinnosť nevyplýva ani

z ustanovenia . Aj podľa tohto ustanovenia

zákona sa odvolanie doručí ostatným subjektom na vyjadrenie iba v prípade, ak odvolanie

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej. Odvolací súd vrátil spis 19.7.2019 na postup

podľa , a týmto pokynom je súd prvej inštancie viazaný. Ďalší postup súdu

prebiehal tak, ako je popísaný v chronologickom prehľade.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka adresovala predsedovi okresného

súdu 13.11.2019 sťažnosť smerujúcu proti zbytočným prieťahom v konaní, na ktorú jej

nebolo odpovedané. Zo sťažnostného spisu je však zrejmé, že predmetná sťažnosť bola

vybavená a žalovaná vyjadrenie k sťažnosti prevzala dňa 20.1.2020. Sťažnosť bola

vyhodnotená ako nedôvodná.“

10.1 Ústavný súd 10. júna 2020 vo veci vedenej v tom čase pod sp. zn.

vyzval predsedu krajského súdu na vyjadrenie k prijatej ústavnej

sťažnosti. V podaní krajského súdu sp. zn. z 23. júna 2020 predseda

krajského súdu uviedol:

„Sťažovateľka v sťažnosti prijatej ústavným súdom na ďalšie konanie vytýka

Krajskému súdu v Košiciach, že svojim postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

, ktoré fakticky subsumuje aj predchádzajúce odvolacie konanie v tej istej

veci, vedené pod sp. zn. , porušil jej právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 (Ústava SR)

a Čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (Listina) a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (Dohovor), keďže o jej odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce

o zastavení konania (sp. zn. ) doposiaľ nebolo rozhodnuté, hoci spis bol

predložený krajskému súdu dňa 13.4.2016.

Spis Okresného súdu Michalovce sp. zn. bol predložený krajskému

súdu na rozhodnutie o odvolaní dňa 19.4.2016. Krajský súd rozhodol dňa 28.2.2017,

sp. zn. , teda do 10 mesiacov od predloženia veci.

Opätovne bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní

sťažovateľky dňa 29.11.2018 potom, čo Najvyšší súd SR (sp. zn. ) zrušil

uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 28.2.2017 a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie.

Z dôvodu nedodržania postupu podľa ust. okresným súdom krajský

súd nemohol o odvolaní meritórne rozhodnúť a vrátil vec súdu prvej inštancie na vykonanie

úkonov podľa ust. uznesením zo dňa 9.7.2019 sp. zn. ,

teda do 8 mesiacov od vrátenia veci.

V oboch prípadoch veci boli rozhodnuté podľa poradia, v akom do senátu došli,

zohľadňujúc počet a skladbu nerozhodnutých vecí v danom senáte v danom čase.

Spis bol vrátený okresnému súdu dňa 11.7.2019 a od uvedenej doby nebol predložený

krajskému súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže vo veci bez akéhokoľvek svojho pričinenia

konať a rozhodnúť.

Dovolíme si preto nesúhlasiť s názorom sťažovateľky, že Krajský súd v Košiciach sa

vo svojom procesnom postupe dopustil zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavnú sťažnosť sťažovateľky považujeme

za neopodstatnenú.“

11. Ústavný súd listom zo 7. mája 2020 zaslal právnej zástupkyni sťažovateľky

vyjadrenie predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 8/2020 z 22. apríla 2020 na vedomie

s možnosťou zaujatia stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľky poskytla ústavnému súdu

písomné vyjadrenie z 15. mája 2020, v ktorom uviedla rozsiahlu argumentáciu:

„Predseda okresného súdu poukazuje na to, že 19.05.2015 si ústavný súd vyžiadal

zaslanie spisu v súvislosti s mojou skoršou sťažnosťou ústavnému súdu vedenou tam

pod sp. zn. s tým, že spis bol okresnému súdu vrátený 27.08.2015,

čo vylučovalo možnosť vytýčiť v tomto období termín pojednávania. V tejto súvislosti

uvádzam, že okresný súd zostal nečinný aj po 27.08.2015, hoci vytýčeniu termínu

pojednávania nič nebránilo a nepochybne sa tak dalo urobiť do 17.09.2015, kedy bolo

okresnému súdu doručené podanie žalobcu o späťvzatí žaloby. Pritom 27.08.2015 mal

už okresný súd k dispozícii odpoveď Slovenskej pošty, kvôli ktorej bolo predchádzajúce

pojednávanie odročené. Moje vyjadrenie z 03.06.2015 k obsahu pojednávania konaného

19.05.2015 nebolo ešte ani 10.12.2019 (kedy som nahliadla do spisu) zažurnalizované

a bolo založené v nežurnalizovanej (zvyškovej) časti spisu.

Predseda okresného súdu uvádza, že potom, čo žalobca 17.09.2015 vzal žalobu späť

a po vyžiadaní môjho vyjadrenia k späťvzatiu žaloby a po vyčíslení trov bolo uznesením

z 22.12.2015 konanie zastavené. K tomu poznamenávam, že od prevzatia podania žalobcu

o späťvzatí žaloby 17.09.2015 do 11.11.2015, kedy môjmu právnemu zástupcovi bolo

podanie o späťvzatí žaloby doručené, neurobil okresný súd vo veci žiaden úkon.

Predseda okresného súdu ďalej tvrdí, že po späťvzatí žaloby sa vo veci konalo

plynulo a bez prieťahov v súlade s vtedy platným a účinným Občianskym súdnym

poriadkom. Podľa môjho názoru toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Z textu mojej

ústavnej sťažnosti z 31.01.2020 podrobne vyplýva nečinnosť a neefektívne postupy

okresného súdu v čase nasledujúcom po 17.09.2015.

Podľa predsedu okresného súdu potom, čo som podala 06.06.2017 dovolanie, bol

spis predložený 11.09.2017 dovolaciemu súdu (došiel tam 13.10.2017) a vrátil sa odtiaľ

26.11.2018. Následne 29.11.2018 bol spis zaslaný odvolaciemu súdu, ktorý ho vrátil

okresnému súdu 17.07.2019 za účelom postupu podľa § 373 ods. 3 Civilného sporového

poriadku. Z toho podľa neho vyplýva, že od 11.09.2017 do 17.09.2019 sa spis nenachádzal

v dispozícii okresného súdu. Podľa môjho názoru je zrejmé, že predseda okresného súdu

mylne uviedol časové obdobie, v ktorom sa spis nenachádzal na okresnom súde, pretože

v skutočnosti to tak bolo od 11.09.2017 do 17.07.2019 (avšak s výnimkou obdobia

od 26.11.2018 do 29.11.2018, keď bol spis na okresnom súde). Podstatnejšia je však

skutočnosť, že okresný súd po vrátení spisu z dovolacieho súdu 26.11.2018 predložil spis

29.11.2018 odvolaciemu súdu, avšak bez toho, aby mi predtým doručil dovolací rozsudok

najvyššieho súdu. Túto nečinnosť okresného súdu považujem za obzvlášť významnú

z hľadiska môjho práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej

lehote. Nemenej významné je aj to, že úkon okresného súdu z 29.11.2018 (predloženie spisu

odvolaciemu súdu) treba hodnotiť ako neefektívny a celkom zbytočný postup. Vyplýva to

zo skutočnosti, že uznesením krajského súdu č. k. -427 z 09.07.2019 bola vec

vrátená okresnému súdu ako predčasne predložená, keďže nedošlo k doručeniu odvolania

žalobcu mne. I tento úkon (podobne ako doručenie dovolacieho rozsudku) mal okresný súd

vykonať v čase medzi 26.11.2018 a 29.11.2018, čo sa však nestalo.

Podľa názoru predsedu okresného súdu zo spisu vyplýva, že som po vrátení spisu

z odvolacieho súdu 14.11.2019 doručila doplnenie odvolania a následne 19.11.2019 som

doplnila aj moje vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, pričom obe tieto moje podania okresný

súd 04.02.2020 doručil právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý sa k týmto podaniam nevyjadril.

Uvedené konštatovania predsedu okresného súdu považujem za potrebné doplniť. Pri mojej

osobnej návšteve v informačnej kancelárii okresného súdu 29.10.2019 v súvislosti

s nahliadnutím do spisu mi bolo osobne doručené odvolanie žalobcu zo 16.01.2016 spolu

s výzvou, aby som sa k odvolaniu vyjadrila. Keďže som sa k odvolaniu žalobcu cestou môjho

právneho zástupcu vyjadrila prvýkrát ešte 09.03.2016, toto vyjadrenie som vo svetle novo

poznaných skutočností a okolností doplnila. Poznamenávam ďalej, že (ako to vyplýva

z vyjadrenia predsedu okresného súdu adresovaného ústavnému súdu) moje doplnenie

dôvodov odvolania doručené okresnému súdu 14.11.2019 a ďalšie moje doplňujúce

vyjadrenie doručené okresnému súdu 19.11.2019 boli doručené žalobcovi až 04.02.2020,

teda so značnými a ničím neodôvodniteľnými prieťahmi, pričom spis ešte stále nebol

okresným súdom predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.

V ďalšom predseda okresného súdu poukazuje na dôvody, pre ktoré dovolací súd

zrušil odvolacie uznesenie a uvádza, že môj právny zástupca obsah odvolania žalobcu

poznal a aj sa k nemu meritórne vyjadril. Preto podľa názoru predsedu okresného súdu

zákonný sudca logicky vychádzal z toho, že doručovať odvolanie žalobcu mne potom,

čo som sa k jeho obsahu už vyjadrila, sa javilo ako nadbytočné. V súvislosti s touto

argumentáciou predsedu okresného súdu predovšetkým zdôrazňujem, že vo svojej podstate

ide o vyjadrenie nesúhlasu s rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorý zrušil právoplatné

uznesenie odvolacieho súdu práve pre nedoručenie odvolania žalobcu mne. Úvahy predsedu

okresného súdu smerujú vlastne k spochybneniu ratia decidendi rozsudku dovolacieho súdu.

Ďalej poukazujem na to, že odvolanie žalobcu zo 16.01.2016 bolo okresnému súdu doručené

21.01.2016. Cestou môjho právneho zástupcu som sa k tomuto odvolaniu vyjadrila podaním

doručeným okresnému súdu 09.03.2016. V dôsledku toho mohol okresný súd nadobudnúť

vedomosť o tom, že môj právny zástupca v rámci nahliadnutia do spisu už odvolanie

žalobcu videl. Nič zo spisu nepoukazuje na to, že by v čase od 21.01.2016 do 09.03.2016

urobil okresný súd akýkoľvek úkon smerujúci k doručeniu odvolania žalobcu mne.

Naproti tomu však moje odvolanie z 11.01.2016 bolo okresným súdom žalobcovi doručené

21.01.2016 a žalobca sa k tomu aj 29.02.2016 vyjadril. Zdôrazňujem, že práve pre túto

chybu v doručovaní dovolací súd odvolací rozsudok zrušil bez toho, aby sa zaoberal

meritom veci.

Podľa predsedu okresného súdu odvolania strán sporu nesmerovali proti

rozhodnutiu vo veci samej, pretože sa týkali procesného rozhodnutia. Podľa § 209a

sa odvolanie doručovalo na vyjadrenie iba v prípade,

ak smerovalo proti rozhodnutiu vo veci samej. V prípade odvolania smerujúceho proti

uzneseniu procesnej povahy, aj keď sa ním konanie končilo, mal súd povinnosť ho iba

doručiť. V tejto súvislosti poukazujem jednak na dovolací rozsudok, ktorým bolo odvolacie

uznesenie zrušené práve pre nedoručenie odvolania žalobcu mne, resp. môjmu právnemu

zástupcovi, ale aj na to, že odvolanie žalobcu, dovolací rozsudok a uznesenie odvolacieho

súdu vyšší súdny úradník nariadil doručiť mi aj s výzvou, aby som sa vyjadrila. Tento pokyn

vyššieho súdneho úradníka bol realizovaný trikrát. Najprv boli uvedené listiny poštou

doručené môjmu bývalému právnemu zástupcovi, ktorý ich vrátil, keďže ma

už nezastupoval. Potom boli doručené mne osobne v súvislosti s nahliadnutím do spisu

29.10.2019. Napokon mi boli doručené cestou dožiadaného maďarského súdu 08.01.2020.

Inými slovami, argumentácia predsedu okresného súdu opierajúca sa o ustanovenie § 209a

nebola v tomto prípade konajúcim sudcom rešpektovaná

a postupovalo sa odlišne.

Napokon podľa predsedu okresného súdu som sa k odvolaniu žalobcu písomne

vyjadrila prostredníctvom môjho právneho zástupcu potom, ako tento na Okresnom súde

Košice I (ako dožiadanom súde) nahliadol do spisu, v ktorom sa už odvolanie žalobcu

nachádzalo. Chcem k tomu dodať, že môj právny zástupca požiadal prvýkrát o nahliadnutie

do spisu 17.12.2015, žiadosť urgoval 14.01.2016, okresný súd 20.01.2016 ma vyzval

zaplatiť súdny poplatok 6,50 € a napokon 12.02.2016 okresný súd zaslal spis dožiadanému

súdu za účelom nahliadnutia do spisu mojím právnym zástupcom. Spis došiel na dožiadaný

súd 16.02.2016, teda po dvoch mesiacoch.“

11.1 Ústavný súd listom zo 6. júla 2020 zaslal právnej zástupkyni sťažovateľky

vyjadrenie predsedu krajského súdu sp. zn. z 23. júna 2020 na vedomie

s možnosťou zaujatia stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľky poskytla ústavnému súdu

písomné vyjadrenie z 9. júla 2020, v ktorom argumentovala:

«Predovšetkým zo skutkového hľadiska poukazujem na to, že listom predsedu

KS č. Spr 149/2019 z 29.11.2019 mi bolo oznámené, že vec sp. zn. (predtým

sp. zn. ) bude sledovať v mesačných intervaloch. Bližšie vysvetlenie toho,

akým spôsobom sa bude tento dohľad realizovať, neuviedol. Teraz sa vo vyjadrení

KS uvádza, že OS Michalovce dosiaľ spis nepredložil späť na KS za účelom odvolacieho

konania. Z môjho pohľadu to znamená, že zámer sledovaný sľúbeným dohľadom sa dosiaľ

neuskutočnil, keďže spis stále nemá KS k dispozícii tak, aby mohol o podanom odvolaní

rozhodnúť. Poznamenávam k tomu, že moje vyjadrenie v zmysle som ešte

12.11.2019 doručila na OS ku sp. zn. .

Z právneho hľadiska možno konštatovať, že podľa názoru podpredsedu KS tým,

že uznesením KS sp. zn. z 09.07.2019 bola vec vrátená na OS na vykonanie

úkonov podľa , pričom spis bol na OS vrátený 11.07.2019 a dosiaľ nebol znova

na KS predložený, možno povinnosti KS v súvislosti s odvolacím konaním považovať

prinajmenej v tejto fáze za ukončené. Inými slovami, podľa názoru podpredsedu KS

odvolací súd nenesie žiadnu zodpovednosť a nemá žiadne povinnosti v súvislosti s tým, že

odvolacie konanie nie je u neho stále ukončené. V skutočnosti (ako som to už vyššie

naznačila) podpredseda KS považuje odvolacie konanie vedené pod sp. zn.

za ukončené, a to bez ohľadu na to, že z materiálneho hľadiska vzaté odvolacie konanie

ukončené nie je.

Som presvedčená, že uvedený názor, resp. prístup k veci je z ústavnoprávneho

hľadiska celkom pomýlený, pretože je založený na tej formálnej skutočnosti, že odvolacie

konanie vedené pod sp. zn. bolo ukončené (nie síce rozhodnutím vo veci

samej, ale „inak“). Táto obrana podpredsedu KS je vlastne pokusom preniesť zodpovednosť

za dlhodobé neskončenie odvolacieho konania (trvajúceho od 13.04.2016 až doteraz, teda

takmer 4 roky a 3 mesiace) na OS.

Vzhľadom na to, že moje dve ústavné sťažnosti (teraz už spojené na spoločné

konanie) smerujú tak proti KS, ako aj proti OS, je z môjho subjektívneho hľadiska

v podstate nerozhodné, ktorý z dvoch dotknutých všeobecných súdov bude zaťažený

zodpovednosťou za veľmi významné prieťahy v odvolacom konaní, resp. ktorému z nich

a v akej miere bude zodpovednosť za prieťahy priznaná.

Napriek uvedenému som z ústavnoprávneho hľadiska presvedčená o tom, že

zodpovednosť KS za vzniknutý stav je v polovičnom podiele v pomere k zodpovednosti OS.

Už v rámci pôvodného odvolacieho konania (vedeného pod sp. zn. )

nič nebránilo KS, aby sám realizoval chýbajúci úkon podľa , čo sa však nestalo.

Rovnako aj v ďalšom odvolacom konaní (vedenom pod sp. zn. ) mohol KS

chýbajúci úkon sám realizovať, čo by bolo z hľadiska základného práva na súdne konanie

bez zbytočných prieťahov, resp. práva na súdne konanie v primeranej lehote veľmi výrazne

na mieste, a to práve vzhľadom na skutočnosť, že pre skoršie pochybenia OS a KS musí

odvolacie konanie znova prebiehať, čím sa doba jeho trvania neúmerne a veľmi výrazne

predlžuje. Práve postup KS podľa by bol mohol intenzitu zbytočných prieťahov

v odvolacom konaní zmierniť. KS však túto možnosť nevyužil a po 8 mesiacoch

od predloženia spisu tento vrátil na OS, hoci takýto postup sa mal realizovať v celkom

krátkej dobe potom, čo bol spis predčasne predložený. Tzv. čakacia doba vyplývajúca

z poradia, v akom vec napadla na súd, má význam pri rozhodovaní o odvolaní, ale nie

pri skúmaní otázky, či spis mal byť vôbec odvolaciemu súdu predložený. Takéto skúmanie sa

totiž musí urobiť okamžite („mimo poradia“).

Trvám na požiadavke, aby mi bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia

advokátkou. Ide o úkony právnych služieb vykonané v roku 2020, a to po 2 úkony prevzatia

a prípravy zastúpenia, vypracovania ústavnej sťažnosti a spísania repliky na vyjadrenia

všeobecných súdov, teda 6 x po 177,- €. Ďalej požadujem režijný paušál 6 x po 10,62 €.

Úhrnom ide o 1.125,72 € s tým, aby každý zo všeobecných súdov bol zaviazaný zaplatiť

na účet mojej právnej zástupkyne po 562,86 €.»

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil v danej

veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

12.1 Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 27. augusta 2020 bol sudca

spravodajca Libor Duľa vylúčený z konania a rozhodovania v predmetnej veci. V súlade

s pravidlami rozvrhu práce vykonáva funkciu sudcu spravodajcu sudca Peter Straka, ktorého

senát zároveň v predmetnej veci zvolil za predsedu senátu (čl. III bod 4 rozvrhu práce

ústavného súdu).

III.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

15. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn. .

16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ

ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

).

17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(m. m. , ).

18. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala

predtým z niektorých ustanovení (ďalej len „OSP“),

a to , , a , ktorý platil do 30. júna 2016,

a v súčasnosti vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

19. V zmysle „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157

ods. 1 „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,

spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.

20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci a povaha prerokúvanej veci, o ktorej súd rozhoduje,

správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

21. Pred posúdením jednotlivých kritérií považuje ústavný súd za potrebné upriamiť

pozornosť na skutočnosť, že postup okresného súdu v napadnutom konaní bol

už predmetom prieskumu ústavným súdom, pričom nálezom č. k. -31

z 20. augusta 2015, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. novembra 2015, ústavný súd

vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

22. Podstatnou je tiež skutočnosť, že okresný súd uznesením z 22. decembra 2015

konanie po tom, keď žalobca vzal svoju žalobu späť, zastavil (ďalej len „uznesenie

o zastavení konania“). Uznesenie o zastavení konania napadli sťažovateľka a tiež aj žalobca

odvolaním. Krajský súd uznesením sp. zn. z 28. februára 2017 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“) uznesenie o zastavení konania vo výroku o zastavení potvrdil

a výrok o trovách zmenil tak, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

Odvolanie žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania nebolo sťažovateľke okresným

súdom a ani krajským súdom doručené. Avšak právny zástupca sťažovateľky bol

s odvolaním žalobcu oboznámený pri svojom nahliadnutí do spisu okresného súdu a k nemu

aj podal vyjadrenie ešte pred rozhodnutím krajského súdu. Napriek uvedenému

sťažovateľka vo svojom dovolaní proti uzneseniu krajského súdu okrem iného namietala

aj skutočnosť, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že jej odvolanie žalobcu

doručené nebolo. Na základe dovolania podaného sťažovateľkou Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 19. októbra 2018 uznesenie krajského súdu zrušil z jediného dôvodu, že odvolanie žalobcu

proti uzneseniu o zastavení konania nebolo doručené sťažovateľke. Teda odvolanie,

na ktoré reagovala vyjadrením. Spis sa na najvyššom súde nachádzal od 13. októbra 2017

do 29. novembra 2018.

23. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľky ide

o žalobu o určenie trvania nájomného vzťahu, teda po právnej stránke ide o štandardnú

občianskoprávnu vec patriacu do bežnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva.

Ústavný súd nehodnotí predmetné konanie ako právne zložité a nezistil tiež, že by

vykazovalo črty mimoriadnej faktickej zložitosti, ktoré by boli dôvodom na jeho predĺženie.

Napokon ústavný súd konštatuje, že okresný súd a ani krajský súd na zložitosť napadnutých

konaní nepoukázali.

24. Čo sa týka kritéria správanie účastníka konania, ústavný súd považuje

za potrebné zdôrazniť, že ak sťažovateľka podala proti uzneseniu o zastavení konania

dovolanie, tento úkon bol jej procesným právom, ktoré iba využila. Avšak, ak v dovolaní

argumentovala aj tým, že jej odvolanie žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania

doručené nebolo (aj napriek tomu, že sa mala možnosť s týmto oboznámiť a aj sa k nemu

vyjadriť, čo aj urobila) a toto aj viedlo k zrušeniu uznesenia krajského súdu, takýto jej

postoj nesvedčí o jej snahe o čo najrýchlejšie dosiahnutie právnej istoty v jej veci.

25. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu a krajského súdu

v napadnutých konaniach.

26. Postup okresného súdu po právoplatnosti uvedeného nálezu ústavného súdu

možno hodnotiť v zásade ako plynulý, v ktorom sa iba v ojedinelých prípadoch vyskytli

obdobia krátkodobej nečinnosti. Avšak postup okresného súdu, ktorý nedoručil odvolanie

žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania sťažovateľke, ktorý následne viedol

až k zrušeniu uznesenia krajského súdu, hodnotí ústavný súd ako nesústredenú činnosť,

ktorá viedla k predĺženiu konania o jeden rok, počas ktorého sa spis pre účely rozhodnutia

o dovolaní nachádzal na najvyššom súde.

27. Rovnako tak postup krajského súdu, ktorý neodstránil nedostatok na strane

okresného súdu, a to nedoručenie odvolania žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania,

hodnotní ústavný súd ako nesústredenú činnosť. V dôsledku tejto činnosti došlo

k predĺženiu konania o 1 rok, a to v období od 19. apríla 2016, keď bol spis okresným

súdom predložený krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaní proti uzneseniu

o zastavení konania, do 6. apríla 2017, keď bol spis z krajského súdu po rozhodnutí

o odvolaní vrátený na okresný súd. Rovnako ako okresnému súdu možno aj krajskému súdu

pričítať aj dobu, počas ktorej sa vec jeden rok nachádzala na najvyššom súde pre účely

rozhodnutia o dovolaní sťažovateľky.

28. V postupe krajského súdu možno nájsť aj sedemmesačné obdobie nečinnosti,

a to od 29. novembra 2018, keď bol spis po rozhodnutí o dovolaní najvyšším súdom

predložený krajskému súdu, do 9. júla 2019, keď krajský súd vrátil spis okresnému súdu

na postup podľa .

29. V súvislosti s uvedeným postupom okresného súdu a aj krajského súdu vo veci

sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť,

ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže

zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej

sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol

(obdobne napr. , , , ).

30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v čase po náleze ústavného

súdu č. k. -31 z 20. augusta 2015 došlo k zbytočným prieťahom a tým

aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

31. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

32. Ústavný súd okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov

neprikázal, pretože táto povinnosť už bola okresnému súdu uložená v náleze sp. zn.

z 20. augusta 2015.

33. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to

požiadal. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha.

34. Sťažovateľka žiadala v petite sťažnosti priznať primerané finančné

zadosťučinenie v sume 7 500 € od okresného súdu a v sume 7 500 € od krajského súdu.

Svoj návrh vo vzťahu k priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia neodôvodnila.

Ústavný súd dospel k záveru, že deklarovanie porušenia uplatnených práv zo strany

sťažovateľky a priznanie plnej náhrady nákladov konania je adekvátnou satisfakciou

za zásah do jej práv pri okolnostiach dopadajúcich na predmetnú vec.

35. Vzhľadom na uvedené ústavný súd finančné zadosťučinenie sťažovateľke

nepriznal.

36. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

37. Sťažovateľka žiadala priznať náhradu trov právneho zastúpenia, avšak ich výšku

nevyčíslila.

38. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke

náhradu trov konania v sume 750,48 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za štyri

úkony právnej služby vykonané v roku 2020, a to za (1) prevzatie a prípravu zastúpenia

a (2) písomné vyhotovenie sťažnosti, (3) stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu

a (4) stanovisko k vyjadreniu krajského súdu v hodnote po 177 € vrátane štyroch režijných

paušálov po 10,62 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu iba za jeden úkon prevzatia

a prípravy zastúpenia, a to aj napriek tomu, že sťažovateľka vo veci podala dve ústavné

sťažnosti. Podľa názoru ústavného súdu si účinná ochrana práv sťažovateľky nevyžadovala

podanie dvoch ústavných sťažností, pretože napádaný postup okresného súdu a krajského

súdu sa týkal tej istej veci sťažovateľky a nebol dôvod, aby sťažovateľka všetky námietky

neuviedla hospodárnejším spôsobom v jednej sťažnosti.

39. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia sú okresný súd a krajský súd povinné

uhradiť spoločne a nerozdielne na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 62 zákona

o ústavnom súde v spojení s ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

40. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2021

Peter Straka

predseda senátu