Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 272/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca)

a Martina Vernarského v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, , , ,

, , , , a

, , , zastúpených advokátom

Mgr. Ondrejom Barnom, Zámocká 34, Stropkov, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra č. k. -132

z 3. apríla 2020 takto

rozhodol:

1. Základné právo , , a

na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra č. k. -132

z 3. apríla 2020 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. -132 z 3. apríla 2020

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. , , a

p r i z n á v a finančné zadosťučinenie, každému v sume po 1 000 € (slovom tisíc eur),

ktoré j e Okresný súd Nitra p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Nitra j e p o v i n n ý uhradiť ,

, a trovy právneho zastúpenia v sume 792,96 €

(slovom sedemstodeväťdesiatdva eur a deväťdesiatšesť centov) na účet advokáta

Mgr. Ondreja Barnu, Zámocká 34, Stropkov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

a (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia

ich základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. -132 z 3. apríla 2020

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právna predchodkyňa sťažovateľov

(ich matka a pred všeobecnými súdmi žalovaná) uzavrela s obchodnou spoločnosťou

(ďalej len „žalobca“), zmluvu o revolvingovom úvere

z 11. mája 2012 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej jej bol

poskytnutý úver vo výške 1 500 €. Istina s úrokom mala byť splatená v 42 mesačných

splátkach vo výške 80,37 €.

3. Spolu so zmluvou o úvere žalovaná uzavrela aj rozhodcovskú zmluvu

z 11. mája 2012 (ďalej len „rozhodcovská zmluva“), na základe ktorej bol

na rozhodnutie akéhokoľvek sporu zo zmluvy o úvere príslušný všeobecný súd

alebo niektorý z dvoch rozhodcovských súdov (

, alebo

, ). Výber rozhodcovského súdu spočíval

na strane podávajúcej žalobu.

4. Žalovaná sa dostala do omeškania už pri druhej splátke úveru. Keďže z úveru

splatila len 80,37 €, výška zostatku úveru predstavovala 3 295,17 €.

5. Na základe omeškania so splatením dlhu a tiež na základe toho, že žalovaná bola

v omeškaní so splácaním viac než 3 mesiace, žalobca využil možnosť voľby

rozhodcovského súdu a uplatnil si nárok na zosplatnenie úveru (upravený vo všeobecných

obchodných podmienkach žalobcu), čo pre žalobkyňu znamenalo okamžité zaplatenie

zostatku úveru, zmluvnú pokutu, úroky z omeškania, poplatok za rozhodcovské konanie

a trovy právneho zastúpenia.

6. O žalobe rozhodol rozsudkom

z 9. apríla 2014 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“),

ktorým zaviazal žalovanú na plnenie nároku uplatneného žalobcom. Po márnom uplynutí

trojdňovej lehoty na plnenie bola vec postúpená na vymáhanie v exekučnom konaní.

7. Okresný súd uznesením č. k. -15 z 9. januára 2014

(ďalej len „uznesenie o zamietnutí poverenia“) žiadosť súdneho exekútora na udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Dôvodom zamietnutia bola neprijateľnosť

zmluvných ustanovení (rozhodcovskej zmluvy), podľa ktorých sa žalovaná vopred vzdala

práva uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom.

Neprijateľnosť zmluvných ustanovení (formulárového právneho úkonu) spočívala

podľa názoru okresného súdu v tom, že žalobca na ich základe nadobúda voči spotrebiteľovi

značnú a neprimeranú výhodu spočívajúcu v možnosti určiť, kto s konečnou platnosťou

rozhodne spor zo zmluvy vyplývajúci. Okresný súd sa materiálne odvolal na svoju prax,

z ktorej považoval za zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ,

ktorý iniciuje rozhodcovské konanie voči dlžníkovi. Súd teda uzavrel, že súčasťou zmluvy

o úvere sú aj zmluvné dojednania a spolu so zmluvou o úvere bola v jeden a ten istý deň

uzatvorená aj rozhodcovská zmluva. Rozhodcovskú zmluvu považoval podľa § 53

ods. 5 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) za absolútne neplatný právny úkon. Od neexistencie

platnej zmluvy súd usúdil na nedostatok právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať

a rozhodnúť, čo malo za následok materiálnu nevykonateľnosť jeho rozsudku

(pričom odkázal na prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. marca 2012).

8. Krajský súd v Nitre (na odvolanie oprávneného) verdikt okresného súdu

rozhodnutím sp. zn. z 30. mája 2014 (ďalej len „rozhodnutie krajského

súdu“) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Oprávnený v odvolaní poukázal

na to, že zmluva o úvere a rozhodcovská zmluva sú na sebe (a to aj v zmysle ich textu)

nezávislé právne úkony, a zdôraznil, že podľa

by za neprijateľnú podmienku bolo možné považovať najmä také ustanovenie,

ktoré by v rámci dojednanej rozhodcovskej zmluvy vyžadovalo, aby spotrebiteľ riešil spor

s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní [§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho

zákonníka platného a účinného do 30. septembra 2013]. Oprávnený sa odvolal

tiež na znenie rozhodcovskej zmluvy, ktoré voľbu orgánu oprávneného zmluvný spor

rozhodnúť formulovalo iba ako možnosť, nie povinnosť a ktoré zároveň dávalo na výber

medzi všeobecným súdom alebo rozhodcovským orgánom (pozri bod 3 tohto rozhodnutia).

Odvolací súd napokon skutkovo poukázal na znenie rozhodcovskej zmluvy,

z ktorého abstrahoval, že žalovaná bola informovaná, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy

nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere; že v dôsledku uzatvorenia rozhodcovskej

zmluvy je možné zmluvné spory riešiť v rozhodcovskom konaní, a skonštatoval, že na znak

súhlasu a dohody bola zmluva oboma stranami riadne podpísaná. V nadväznosti

na to odvolací súd právne uzavrel, že z rozhodnutia okresného súdu nie je zrejmé,

na základe akých úvah tento súd dospel k záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky

a neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, pričom okresný súd sa mal v pokračujúcom konaní

zamerať na zistenie reálnej vôle povinnej, teda, či skutočnosti uvedené v rozhodcovskej

zmluve (na ktoré poukázal odvolací súd) sa zakladajú na pravde.

9. Následne okresný súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie

exekúcie.

10. V priebehu exekúcie podala povinná proti exekúcii námietky. V nich uviedla,

že pri podpisovaní rozhodcovskej zmluvy nevedela, čo rozhodcovská zmluva je, pričom

obchodným zástupcom oprávneného jej bolo oznámené, že podmienkou pre poskytnutie

úveru je podpísať všetky (jej predložené) listiny. Keďže úver dostať chcela, aj tak urobila.

Rozhodcovskému konaniu vyčítala nedostupnosť (pre vzdialenosť súdu od miesta

bydliska), netransparentnosť konania, formulárovosť rozhodcovskej zmluvy, nevyjednanie

rozhodcu a rozpor s dobrými mravmi. Namietla neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy,

pričom vyjadrila ochotu splácať dlh (ktorého skutočnú výšku sa domáhala poznať).

Odvolala sa najmä na smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách a na potrebu súdnej ochrany vychádzajúcu z rozsudku

Súdneho dvora Európskej únie zo 6. októbra 2009, C-40/08 (Asturcom),

podľa ktorého má vnútroštátny súd povinnosť skúmať neprimeranosť rozhodcovskej

doložky, a ďalšie obdobné rozhodnutia.

11. Okresný súd uznesením č. k. -76 z 12. marca 2015 námietky

povinnej proti exekúcii zamietol z dôvodu, že povinná sa odvolávala na skutočnosti,

ktoré mali nastať pred vznikom exekučného titulu. Uviedol, že relevancia týchto skutočností

sa skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) a dôvodnosť

exekučného titulu nie je možné vo vykonávacom konaní spochybňovať, pretože o veci bolo

právoplatne rozhodnuté. Exekučný súd nemá nahrádzať súd konajúci v základnom konaní

a je viazaný rozhodnutím vo veci samej. K platnosti uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy

v skratke uviedol dôvody z rozhodnutia krajského súdu. Predbežne vymáhaná suma

predstavovala približne toho času 7 846,02 €.

12. Uznesenie okresného súdu č. k. -76 z 12. marca 2015 napadla

sťažovateľka opravným prostriedkom. V ňom uviedla, že podmienkou poskytnutia úveru

bol podpis aj rozhodcovskej zmluvy, teda možnosť nepodpísania rozhodcovskej zmluvy

bola len iluzórna. To exekučný súd vôbec neskúmal. Uviedla tiež, že „[a]k súd tvrdí,

že onkologická pacientka s takmer žiadnym právnym povedomím porozumela komplikovanej

zmluve, či už úverovej alebo rozhodcovskej a mohla ju nepodpísať (keď jej ani nerozumela),

tak je jasné, že súd nevykonal nijaké dokazovanie a rozhodol od stola – nesprávne

a nespravodlivosti v prospech v poradí druhej najnemorálnejšej nebankovky na trhu,

ktorú zastupujú advokáti napojení na člena . Toto je stav dobrých

mravov v slovenskej spoločnosti“. Následne sa odvolala sa na právne závery Súdneho dvora

Európskej únie vo veciach C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro) a

z 5. októbra 2010 (Eľchinov).

13. Po podaní opravného prostriedku povinná zomrela a okresný súd v konaní

pokračoval s jej dedičmi (sťažovateľmi).

14. O podanom opravnom prostriedku rozhodol okresný súd napadnutým

rozhodnutím tak, že námietky proti exekúcii zamietol. Odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia je doslovnou kópiou dôvodov uvedených v uznesení okresného súdu

č. k. -76 z 12. marca 2015 (ktorým námietky povinnej proti exekúcii

zamietol).

15. Proti napadnutému rozhodnutiu podali sťažovatelia ústavnú sťažnosť.

Argumentácia ústavnej sťažnosti je v už naznačenom kontexte jednoduchá. Odmietnutím

náležitého prieskumu neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej veci došlo

k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie).

Svojvôľa okresného súdu je o to väčšia, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia

existoval k predmetnej otázke celý rad rozhodnutí vyšších súdnych autorít. Modus operandi

uzatvárania formulárovej zmluvy musel byť okresným súdom skúmaný.

16. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vo veci samej

vyslovil porušenie v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutým rozhodnutím,

aby napadnuté rozhodnutie zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

a aby sťažovateľom priznal náhradu trov konania.

17. Sťažovatelia zároveň navrhli, aby im ústavný súd priznal satisfakciu v sume

8 000 €, pretože exekučný titul ku dňu podania sťažnosti (po 7 rokoch konania)

už presahuje sumu 10 000 €, pričom okresný súd rozhodoval výslovne v rozpore

s rozhodnutiami vyšších súdnych autorít. V prospech priznania satisfakcie argumentujú

tiež právnou neistotou, v ktorej sa nachádzajú po zmene právneho názoru okresného súdu,

a stresovým prostredím, keď v úmysle udržať si bývanie sťažovatelia zdedili zároveň

aj úžerný dlh.

II.

Priebeh konania

18. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 13. júla 2020 prijal ústavnú

sťažnosť na ďalšie konanie v celom jej rozsahu.

19. Podľa a o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) ústavný súd doručil ústavnú sťažnosť účastníkom

konania a zúčastnenej osobe na vyjadrenie. Zároveň účastníkov konania podľa § 58

ods. 3 vyzval na vyjadrenie, či súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania pri prejednávaní veci.

20. Okresný súd sa k ústavnej sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. Spr. 859/2020

z 3. augusta 2020. S upustením od konania ústneho pojednávania súhlasil. Vecne odkázal

na správnosť dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí.

21. Zúčastnená osoba sa k veci vyjadrila podaním ústavnému súdu doručeným

23. augusta 2020, v ktorom poukázala na to, že exekučný titul bol okresným súdom

skúmaný viackrát, a to aj v zmysle záverov (zrušujúceho) rozhodnutia krajského súdu,

z čoho odvodila jeho správnosť. Ústavnú sťažnosť navrhla zamietnuť a zúčastnenej osobe

priznať náhradu trov právneho zastúpenia.

22. Sťažovatelia sa k veci viac nevyjadrili. S upustením od ústneho pojednávania

súhlasili.

23. Keďže argumentácia účastníkov konania bola čo sa týka dôvodov vyčerpaná,

ústavný súd po súhlase účastníkov konania podľa

upustil od konania ústneho pojednávania vo veci, pretože od neho nebolo možné očakávať

jej ďalšie objasnenie.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

24. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

25. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

26. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

27. Vznik členstva Slovenskej republiky v Európskej únii tkvie okrem iného

aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity štátu v prospech Európskej únie. Ide pritom

aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom regulovaní spoločenských vzťahov.

To jednoznačne vyplýva z druhej vety . Preto Národná rada Slovenskej

republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym zákonodarným orgánom ( ),

nie však jediným orgánom oprávneným normovať obsah spoločenských vzťahov na úrovni

zákonnej sily. Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia

skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej

regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva

v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj nad vôľu zákonodarcu.

Formulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej ústave, ktorá v čl. 144 ods. 1 sudcom

pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom ako kvalifikovaným výsledkom

realizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci, ale aj viazanosť (teda i jej

ods. 2) i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa (,

ZNaU 50/2016).

28. Podľa čl. 291 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie členské štáty prijmú

všetky opatrenia vnútroštátneho práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie.

29. Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Únia v snahe podporiť

záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva

k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov,

ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu

ich záujmov.

30. Podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-168/05

z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro) „systém ochrany zavedený smernicou (smernica Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

pozn.) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom

nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň

informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred

predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok

z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98,

Zb. s. I-4941, bod 25).

Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže

byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom

zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).

Na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo

nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku

stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ bol*

viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7,

pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu

používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov

alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný,

bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).

Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola

pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné

nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti

s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26,

ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33)“.

*[zrejme chyba prekladu;

z anglickej verzie: „It is on the basis of those principles that the Court has ruled that

the national court’s power to determine of its own motion whether a term is unfair

constitutes a means both of achieving the result sought by Article 6 of the Directive, namely

preventing an individual consumer from being bound by an unfair term, and of contributing

to achieving the aim of Article 7, since if the court undertakes such an examination, that

may act as a deterrent and contribute to preventing unfair terms in contracts concluded

between consumers and sellers or suppliers (Océano GrupoEditorial and Salvat Editores,

paragraph 28, and Case C-473/00 Cofidis [2002] ECR I-10875, paragraph 32)“,

z francúzskej verzie: „C’est à l’aune de ces principes que la Cour a jugé que la

faculté pour le juge d’examiner d’office le caractère abusif d’une clause constitue un moyen

propre à la fois à atteindre le résultat fixé à l’article 6 de la directive, à savoir empêcher

qu’un consommateur individuel ne soit lié par une clause abusive, et à contribuer à la

réalisation de l’objectif visé à son article 7, dès lors qu’un tel examen peut avoir un effet

dissuasif concourant à faire cesser l’utilisation de clauses abusives dans les contrats

conclus avec les consommateurs par un professionnel (arrêts Océano Grupo Editorial

et Salvat Editores, précité, point 28, ainsi que du 21 novembre 2002, Cofidis, C-473/00,

Rec. p. I-10875, point 32)“].

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

31. Z čl. 291 ods. 1 a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, článkov

6 a 7 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, ako aj citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie

možno abstrahovať princíp zvýšenej súdnej ochrany spotrebiteľa. Súdom členských štátov

Únie bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z citovaného rozsudku Súdneho

dvora Európskej únie možno zároveň abstrahovať požiadavku na zabezpečenie efektívnej

ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k využívaniu

onoho oprávnenia. Vo veci konajúci súd je preto dotknuté vnútroštátne právo povinný

interpretovať a aplikovať eurokonformným spôsobom (porovnaj napr. Ústavný súd Českej

republiky sp. zn. ).

32. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu.

33. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je právo

na prístup k súdu. Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú

pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované

jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne

garantované, ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné.

34. Podstata zachovania prístupu súdu bola v prejednávanom prípade závislá

na posúdení vyváženosti dohody o voľbe súdu (upravenej v rozhodcovskej zmluve).

Pôvodná materiálna nerovnosť vzťahu dodávateľa (veriteľa) a spotrebiteľa vyžadovala

pre naplnenie princípu efektívnej ochrany „slabšej strany“ potenciálnu korekciu spočívajúcu

v ústupe autonómie vôle zmluvných strán, pretože striktné trvanie na požiadavke formálnej

rovnosti subjektov vzťahu by nezodpovedalo vyváženiu handicapu, s ktorým slabšia strana

do vzťahu vstupovala (k tomu porovnaj Ústavný súd Českej republiky sp. zn.

z 19. januára 2017, body 16 až 21, a východiská citované z prípadu C-168/05 Mostaza

Claro).

35. Princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať

rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči

protistrane, je expressis verbis vymedzený v a implicitne tvorí aj súčasť

obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa (,

). Imanentnou podstatou uvedeného princípu je starostlivosť o vyváženosť

vzťahu. Podstatou eurokonformného výkladu spotrebiteľského práva je „zabránenie tomu,

aby jednotlivý spotrebiteľ bol viazaný nekalou podmienkou“, čiže úsudok všeobecného súdu

o tom, či a prečo treba danú podmienku považovať za neprijateľnú. Tým sa požadovaná

vyváženosť vzťahu dosahuje.

36. Prejednávaný prípad obsahoval takýto úsudok iba v počiatku konania –

v uznesení o zamietnutí poverenia. V ostatnom konaní bol tento úsudok rozhodnutím

krajského súdu zrušený pre jeho nepresvedčivosť a okresný súd bol krajským súdom

inštruovaný zamerať sa na zistenie reálnej vôle povinnej. Okresný súd následne vydal

poverenie na vykonanie exekúcie, proti ktorému sa povinná bránila námietkami. V rámci

posúdenia námietok (tvrdiacich neexistenciu vôle) súd ich obsah vôbec neskúmal

a argumentoval, že dôvodnosť exekučného titulu už nemožno v tejto fáze konania

za žiadnych okolností skúmať.

37. Podľa už citovanej veci Súdneho dvora Európskej únie C-168/05

z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro) „... ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom,

sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom

uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy

tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený

od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie.

Za týchto podmienok by cieľ sledovaný článkom 6 smernice... nemohol byť

dosiahnutý, ak by súd, na ktorý bola podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia,

nemohol posúdiť neplatnosť tohto rozhodnutia iba z dôvodu, že spotrebiteľ neuplatnil

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy v rámci rozhodcovského konania.“ (porovnaj body 29

a 30 citovaného rozhodnutia).

38. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie bola už v čase rozhodovania okresného

súdu stabilnou súčasťou judikatúry slovenských všeobecných súdov, ktorá označovala

neplatne uzavretú rozhodcovskú zmluvu za materiálne nevykonateľný exekučný titul

(Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. z 21. marca 2012),

na čo odkazoval okresný súd už v uznesení o zamietnutí poverenia.

39. Pokiaľ sa exekučný súd odvolával na právne závery vyjadrené v rozhodnutí

krajského súdu, výhrady krajského smerovali k hlbšiemu prieskumu neprijateľnosti

podmienky, nie k jeho odmietnutiu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu vecne

nespochybnilo dôvody neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy sprvoti uvádzané okresným

súdom v uznesení o zamietnutí poverenia, poukázalo len na existenciu formálneho prejavu

vôle, ktorý pre posúdenie veci nemusel byť určujúci. Argumentácia, ktorou okresný súd

v uznesení o zamietnutí poverenia sprvoti poukázal na to, že rozhodcovská zmluva dala

povinnej možnosť výberu súdu do rúk iba naoko, pretože výber súdu spočíval v konečnom

dôsledku absolútne a jedine na výbere strany podávajúcej žalobný návrh

(čo je pri spotrebiteľskom úvere pravidelne veriteľ), ostala v konaní napokon nepovšimnutá,

pričom mala dôvodný potenciál byť rozhodujúcou. Uvedená zmluvná podmienka

totiž predstavovala pre spotrebiteľa v právnom vzťahu istotu, že pri žalobe podanej

veriteľom v neprospech spotrebiteľa nebude záujem spotrebiteľa na férovej voľbe súdu

zohľadnený vôbec. Právo voľby súdu teda spotrebiteľovi efektívne vzala. Abstraktnú rovinu

tejto argumentácie krajský súd nezohľadnil vôbec, čím sa rozhodnutie krajského súdu javí

byť neopodstatneným („zrušením pre zrušenie“). Ostražitosť súdu pri hodnotení

rozhodcovskej zmluvy bola však na mieste o to viac, že neprijateľnosť rozhodcovskej

zmluvy je skrývaná prostredníctvom zložitosti formulácie podmienky voľby súdu.

Vzhľadom na to sa nejaví byť opodstatnené ani odkazovanie na jej individuálne vyjednanie,

pretože je málo pravdepodobné, že spotrebiteľ pri bežnom čítaní (obe zmluvy mali byť

podpísané v jeden moment) textu odhalí maskovanú podstatu rozhodcovskej zmluvy

spočívajúcu v sofistikovanej uzurpácii práva voľby súdu (a to je podstatou „nekalého“

správania).

40. Na základe uvedeného okresný súd nemohol rezignovať na preskúmanie

rozhodcovskej zmluvy ohľadom dohody strán smerujúcej k voľbe súdu, pretože

tým rezignoval na princíp efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je, spočívajúc v princípe

rovnosti zbraní, súčasťou základného práva na súdnu ochranu. Tým teda došlo zo strany

okresného súdu k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľov na súdnu

ochranu podľa (bod 1 výroku tohto rozhodnutia). Keďže medzi

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ), ústavný súd vyslovil zároveň porušenie práva sťažovateľov

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rovnako bod 1 výroku tohto

rozhodnutia).

41. Vychádzajúc z a jemu zodpovedajúcemu

ods. 2 a 3 písm. b) , vzhľadom na vyhovenie sťažnosti ústavný súd

napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

(bod 2 výroku tohto rozhodnutia).

42. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou okresného súdu námietky

proti exekúcii, riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze,

znova prejednať ( ).

V.

Priznané finančné zadosťučinenie

43. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,

ak o to požiadal.

44. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

45. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia tohto základného práva, prípadne zrušenie namietaného rozhodnutia a vrátenie

veci na ďalšie konanie (m. m. ).

46. Z povahy veci finančné zadosťučinenie môže smerovať jednak ku kompenzácii

nemajetkovej ujmy, ale aj k (čiastočnej) kompenzácii majetkovej ujmy ().

47. Podľa názoru ústavného súdu vyslovením porušenia práv sťažovateľov v spojení

so zrušením napadnutého rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie konanie nebude ujma,

ktorá sťažovateľom vznikla, dostatočne kompenzovaná.

48. Istina spolu s úrokmi za dobu čerpania revolvingu predstavovala ku dňu uzavretia

zmluvy o úvere sumu 3 375,54 €. Výška vymáhanej sumy narástla v časovom horizonte

podľa vyjadrenia sťažovateľov približne na 3-násobok istiny poskytnutého úveru.

Poskytnutie úveru nebolo povinnou v spore popierané, naopak, prejavila dobú vôľu

(pôvodný) záväzok splácať. Neposkytnutie ochrany, spočívajúce v odmietnutí posúdenia

(ne)prijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, však zásadným spôsobom podporilo nárast

vymáhanej čiastky čo sa týka výšky sankčných poplatkov, na základe čoho možno

z pohľadu vymáhanej sumy hovoriť aj o exponenciálnych násobkoch istiny.

Z upovedomenia o začatí exekúcie vedenej súdnym exekútorom JUDr. Patriciusom

Baďurom č. k. EX 524/13-10 z 15. októbra 2014 vyplýva, že predbežná výška vymáhanej

sumy predstavovala len k uvedenému dátumu sumu 7 846,02 €. Od vydania

rozhodcovského rozsudku ubehlo už takmer 7 rokov.

49. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval návrh sťažovateľov na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 4 000 € (každému zo sťažovateľov

vo výške 1 000 €) za v plnom rozsahu opodstatnený, v dôsledku čoho tomuto návrhu

vyhovel (bod 3 výroku tohto rozhodnutia).

VI.

Trovy konania

50. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

51. Vzhľadom na výsledok konania ústavný súd považoval nárok zúčastnenej osoby

na náhradu trov konania za neopodstatnený.

52. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba za jeden úkon právnej

služby uskutočnený v roku 2020 je 177 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a hodnota režijného

paušálu je 10,62 €. Každému zo sťažovateľov vznikol nárok na úhradu trov za dva úkony

právnej služby uskutočnené v roku 2020 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej

sťažnosti).

53. Úhradu ústavný súd priznal v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a

ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky.

54. Základná sadzba tarifnej odmeny sa znižuje o 50 %, ak ide o spoločné úkony

pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (§ 13 ods. 2 vyhlášky). Tarifná odmena

za každý úkon vykonaný v roku 2020 predstavuje sumu 177 € a po znížení za spoločný

úkon je to 88,5 €, čo spolu predstavuje sumu 708 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

za dva úkony pre štyroch sťažovateľov po 10,62 €, čo spolu predstavuje sumu 792,96 €

(bod 4 výroku tohto rozhodnutia).

55. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

56. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2021

Robert Šorl

predseda senátu