Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 70/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou Procházka & partners, spol. s r. o.,

Búdková 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Radoslav

Procházka, PhD., J. S. D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. apríla 2020 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 30. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátskou kanceláriou Procházka & partners, spol. s r. o., Búdková 4,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Radoslav Procházka, PhD.,

J. S. D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. apríla 2020 (ďalej aj

„uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 30. januára 2019 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ bol

spolu s obžalovanými (ďalej len „obžalovaný v 2. rade“) a

(ďalej aj „obžalovaný v 3. rade“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 31. mája 2018 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) uznaný vinným zo spáchania zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277

ods. 1 a 4 v znení účinnom do 1. októbra 2012 v spolupáchateľstve.

3. Skutok, ktorého sa sťažovateľ spolu s obžalovanými v 2. a 3. rade mali dopustiť,

spočíva v konaní, podľa ktorého „spoločne, po predchádzajúcej vzájomnej dohode

s (za tento skutok právoplatne odsúdeným rozsudkom Okresného súdu

Žilina č. k. -1941 zo dňa 24. 4. 2014, právoplatný 24. 4. 2014), v úmysle

zadovážiť sebe a inému neoprávnený prospech za účelom získania neoprávneného nároku

na vrátenie dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) zabezpečili vystavenie fiktívnych

dokladov a to: odkúpenie pohľadávky – stavby PIZZA PAZZA v Žiline a v Martine

, , od firmy H. V. Z., s. r. o. Košice z 06. 02. 2008, jej

postúpenie na spol. ENAGON, s. r. o., Košice, IČO 44036761 zo dňa 06. 11. 2009

v zastúpení , potom vystavenie fa. č. 14012010 so zdaniteľným

plnením dňa 14. 01. 2010 v celkovej hodnote 2.604.272,16 € (DPH 415.808,16 €) a fa.

č. 26012010 so zdaniteľným plnením dňa 26. 01. 2010 v celkovej hodnote 2.003.846,94 €

(DPH 319.941,95 €) od dodávateľa ENAGON, s. r. o., Košice pre odberateľa RODUR,

s.r.o., Žilina, IČO 43878083 v zastúpení za dodanie stavieb pizzérii PIZZA

PAZZA X. X. nachádzajúcich sa v Hypermarketoch Tesco Žilina a Martin, následne zmluvy

o postúpení pohľadávky medzi ENAGON, s. r. o. a VM - LIMAS, s.r.o., Bratislava, IČO

44988664 v zastúpení zo dňa 22. 02. 2010 a potom

v zastúpení spol. RODUR, s.r.o. Žilina na Daňový úrad Žilina I na podklade takýchto

fiktívnych účtovných dokladov, napriek vedomosti o tom, že práce a dodávky materiálu

uvedené v prílohách faktúr uskutočnené neboli, tak neoprávnene uplatnil v daňovom

priznaní na DPH za zdaňovacie obdobie február 2010 nadmerný odpočet, ktorý bol ku

škode štátneho rozpočtu SR dňa 14. 05. 2010 poukázaný na účet firmy RODUR, s.r.o. Žilina

vo výške 735.750,11 €...“.

4. Za uvedené konanie bol sťažovateľovi uložený „[p]odľa § 277 ods. 4 Tr. zák.

v znení , Tr. zák., Tr. zák., ,

Tr. zák., 37 písm. h/ Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov 8

(osem) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona súd obžalovaného na výkon trestu

odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom

stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušuje vo výroku o treste rozsudok Okresného

súdu Brezno č. k. -6478 zo dňa 18. 11. 2015 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 11. 07. 2017, právoplatným 11. 7. 2017,

ktorým bol uznaný vinným z pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane

a poistného podľa , Tr. v znení účinnom do 1. 1. 2006

v spolupáchateľstve podľa Tr. a z pokračovacieho trestného

činu skrátenia dane a poistného podľa Tr. v znení

účinnom do 1. 1. 2006 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo

nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 53

ods. 1 Tr. zák., súd ukladá obžalovanému peňažný trest vo výške 4.000,- Eur

(štyritisíc eur). Podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol

byť úmyselne zmarený, súd ustanovuje obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo

výmere 2 (dva) mesiace.“.

5. Obžalovanému v 2. rade bol uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní

3 rokov so skúšobnou dobou 5 rokov ( v znení zákona

č. , , , , ) s uložením

probačného dohľadu nad jeho správaním, ako aj peňažný trest vo výške 10 000 €

s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 1 roka.

6. Obžalovanému v 3. rade bol uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní

3 rokov so skúšobnou dobou 5 rokov [ v znení zákona

č. , a , , , a Trestného

zákona] s uložením probačného dohľadu nad jeho správaním, ako aj peňažný trest vo výške

400 € s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 1 mesiaca.

7. Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ (ako aj prokurátor, pozn.)

odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 30. januára

2019 tak, že odvolania podľa zamietol.

8. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov uvedených

v a . Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo

66/2019 z 21. apríla 2020 bolo dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietnuté.

9. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti v relevantnej časti uvádza:

«Sťažovateľ bol odsúdený na vysoký trest odňatia slobody za daňový delikt, ktorý mal

spočívať v „zabezpečení fiktívnych účtovných dokladov“, a to v situácii, keď:

- sťažovateľ nemal absolútne žiadnu právnu ani faktickú moc akýkoľvek účtovný

doklad vystaviť,

- sťažovateľ nemal z uplatnenia odpočtu DPH žiadny prospech,

- sťažovateľ do dnešného dňa netuší, akým konaním mal porušiť ,

pretože v skutkovej vete výroku špecifický a nezameniteľný popis jeho konania chýba,

- odsúdenie sťažovateľa sa opiera výlučne o výpovede tzv. kajúcnikov.

Navyše, práve osoby, ktoré fiktívne účtovné doklady vystavili, ktoré mali

z neoprávneného uplatnenia daňového nároku prospech a/alebo ktorých konanie je, na

rozdiel od údajného konania sťažovateľa, vôbec možné podradiť pod definičné znaky

skutkovej podstaty daného trestného činu, nielen, že svojimi výpoveďami dosiahli zníženie

trestu, ale na rozdiel od sťažovateľa v ich prípade súdy prihliadli aj na potrebu zníženia

trestu z dôvodu neprimeranej dĺžky konania...

... Sťažovateľovi ani z rozsudku okresného súdu, ani z uznesenia krajského súdu nie

je zrejmé, akým konkrétnym konaním mal naplniť skutkovú podstatu trestného činu, za ktorý

bol odsúdený. Absenciu presnej a nezameniteľnej špecifikácie skutku nenapravil ani

najvyšší súd v dovolacom konaní, hoci sám konštatoval jej nevyhnutnosť.

Konkrétne, vo výroku rozsudku okresného súdu sa sťažovateľovi kladie za vinu, že

mal po dohode s , a „zabezpečiť

vystavenie fiktívnych dokladov“, na základe ktorých následne v mene spoločnosti

RODUR, s.r.o. uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty.

Podľa sťažovateľa nemožno takéto konanie vo vzťahu k jeho osobe posudzovať ako

spáchanie zločinu neodvedenia dane a poistného vo forme páchateľstva alebo

spolupáchateľstva, a to ani v prípade, ak by jeho páchateľom alebo spolupáchateľom mohol

byť všeobecný subjekt, tak ako to krajský súd uvádza v odôvodnení svojho uznesenia: „na

druhej strane subjekt trestného činu podľa druhej alinei (čo je práve tento prípad) je

všeobecný, aj keď táto skutková podstata zvádza k tomu, že ide o špeciálny subjekt trestného

činu, a síce subjekt, ktorý je platiteľom určitej dane. Páchateľom, resp. spolupáchateľom

tohto trestného činu môže totiž byť nielen subjekt dane (alebo poistného), ale ktokoľvek, kto

svojim úmyselným konaním spôsobí, že došlo k neoprávnenému vyplateniu nadmerného

odpočtu DPH (resp. vráteniu spotrebnej dane)“ (str. 24, tretí odsek)...

... O konaní sťažovateľa, ktoré by aspoň vzdialene pripomínalo objektívnu stránku

predmetného trestného činu nie je v skutkovej vete výroku rozsudku okresného súdu žiadna

zmienka. Rámcovo je konanie spočívajúce v „uplatnení nároku na vrátenie dane z pridanej

hodnoty“ opísané v skutkovej vete výroku rozsudku okresného súdu len vo vzťahu

k odsúdenému . Ani z iných častí výroku rozsudku okresného súdu, a dokonca

ani len z jeho odôvodnenia (!), sa sťažovateľ nedozvedá, akým konkrétnym konaním

z hľadiska času a miesta sa mal dopustiť naplnenia pojmových znakov trestného činu, za

ktorý bol odsúdený...

... sťažovateľ totiž žiadny fiktívny účtovný doklad nevystavil! Ak má byť zo skutkovej

vety špecifikujúcej čas, miesto, spôsob spáchania trestného činu a osobu jeho páchateľa

„evidentné, že k nemu došlo vystavením fiktívnych účtovných dokladov“, potom je rovnako

evidentné, že sťažovateľ ho nespáchal.

... Celé obvinenie, ako aj odsúdenie sťažovateľa je postavené len na sporných

výpovediach jeho spoluobžalovaných a bývalého obvineného , ktorí sa sami

podieľali na danej trestnej činnosti a mali vlastný záujem na tom, aby sa zbavili alebo

aspoň výrazne redukovali vlastnú zodpovednosť za svoju protiprávnu činnosť.

Výsledok konania je, in vulgo, šokujúci: suverénne najprísnejšie bola potrestaná

osoba, ktorá i) nijako nefiguruje ani v majetkovej štruktúre ani v orgánoch spoločnosti,

ktorá si nadmerný odpočet uplatnila, ktorá ii) nemá právnu ani faktickú moc konať či už za

túto spoločnosť alebo za inú spoločnosť, figurujúcu v kauze, a ktorá iii) nevystavila žiadny

účtovný doklad.»

10. K záveru o vine sťažovateľa teda všeobecné súdy dospeli „len na základe

výpovedí spoluobžalovaného a bývalého obžalovaného , a to bez toho,

aby sa akokoľvek zaoberal dopadom ich výpovedí na ich vlastné postavenie v danom

trestnom konaní. Je nepochybné, že v zmysle citovanej judikatúry ESĽP (cit. Adamčo v.

Slovensko, ods. 68-69, resp. Erdem v. Nemecko) sa touto okolnosťou zaoberať musel a fakt,

že ju opomenul zohľadniť, už sám osebe zakladá nevyhnutnosť ústavnej korekcie.“.

11. Napokon sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy pri ukladaní trestu

sťažovateľovi bezdôvodne a bez akéhokoľvek vysvetlenia neprihliadli u sťažovateľa

na rozdiel od obžalovaných v 2. a 3. rade na neprimeranú dĺžku konania. Sťažovateľ v tejto

súvislosti uvádza toto:

„Na str. 31 rozsudku krajského súdu konštatuje krajský súd, že dĺžka predmetného

trestného konania výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných

veciach - skutok mal byť spáchaný začiatkom roka 2010, pričom právoplatnosť rozsudku

krajského súdu nastala 30. januára 2019. Ako už sťažovateľ uviedol vyššie, ESĽP aj kratšie

trvanie trestných konania považoval za porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej

lehote (napr. Beck proti Nórsku z 26. 9. 2011, č. 26390/95). Nielen podľa krajského súdu,

ale aj podľa sťažovateľa teda v danom prípade bolo porušené právo podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru na prerokovanie jeho veci v primeranej lehote. Z toho plynúce dôsledky však

konajúce súdy z neznámych dôvodov vyvodili len voči spoluobvineným sťažovateľa, nie aj

voči sťažovateľovi.

... pri spoluobžalovaných a konajúce súdy mimoriadne znížili

ukladaný trest odňatia slobody s poukazom na dĺžku trvania trestného konania, pričom

z pôvodného trestu 7 až 12 rokov odňatia slobody hroziaceho týmto spoluobžalovaným

sťažovateľa uložil napokon trest odňatia slobody 3 roky a aj to s podmienečným odkladom.

... Išlo pritom o prieťahy v danom trestnom konaní, ktoré nemožno nijako pričítať

sťažovateľovi. Uvedený objektívny faktor, t. j. prieťahy v konaní spôsobené nie stranou

konania, tak konajúce súdy veľmi výrazne premietli do výšky trestu (zníženie na 3 roky zo

spodnej hranice 7 rokov). Pri sťažovateľovi však ten istý objektívny faktor, za ktorý

sťažovateľ tiež nijako nemohol, konajúce súdy nezohľadnili vôbec nijako a ani tento odlišný

a diskriminačný spôsob zaobchádzania nezdôvodnili. Konajúce súdy nijako nezdôvodnili,

prečo zaobchádzali so sťažovateľom odlišne a prečo objektívny faktor dĺžky konania nevzali

do úvahy práve a len v prípade sťažovateľa.“

12. Sťažovateľ zhrňuje svoje námietky do týchto troch okruhov:

- všeobecné súdy opomenuli v odsudzujúcom výroku nezameniteľným spôsobom

špecifikovať údajné protiprávne konanie sťažovateľa, resp. ho definovali spôsobom, ktorý

vylučuje naplnenie objektívnej stránky súdeného trestného činu,

- všeobecné súdy uznali sťažovateľa vinným na základe výpovedí osôb, ktorým tieto

výpovede umožnili dosiahnuť extrémne zníženie trestov,

- všeobecné súdy pri ukladaní trestu sťažovateľovi bezdôvodne a bez akéhokoľvek

vysvetlenia neprihliadli u sťažovateľa na rozdiel od obžalovaných v 2. a 3. rade

na neprimeranú dĺžku konania.

13. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ,

ods. 3 písm. d) v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

č. uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. apríla 2020,

sp. zn. , a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. januára 2019, č. k.

-2333, a postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. apríla 2020, sp. zn.

, a uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. januára 2019, č. k.

-2333, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline sú je povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

17. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

18. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

20. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

23. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

24. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa

musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

25. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv

uznesením krajského súdu

26. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci

ústavného súdu na prerokovanie ústavnej sťažnosti v konaní podľa

uvádza, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je

daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný

súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu

subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

).

27. Sťažovateľ zhrnul svoje sťažnostné námietky v závere svojej ústavnej sťažnosti

takto:

„... všeobecné súdy:

- opomenuli v odsudzujúcom výroku nezameniteľným spôsobom špecifikovať údajné

protiprávne konanie sťažovateľa, resp. ho definovali spôsobom, ktorý vylučuje naplnenie

objektívnej stránky predmetného trestného činu, postupujúc tak v priamom rozpore tak

s ústavnou judikatúrou, ako aj s judikatúrou najvyššieho súdu;

- uznali sťažovateľa za vinného na základe výpovedí osôb, ktorým tieto výpovede

umožnili dosiahnuť extrémne zníženie trestov, a to v priamom rozpore s judikatúrou ESĽP;

- pri ukladaní trestu bezdôvodne a bez akéhokoľvek vysvetlenia ten istý objektívny

faktor, ktorý uplatnili vo vzťahu k ostatným spoluobžalovaným (neprimeranú dĺžku

konania), opomenuli uplatniť vo vzťahu k sťažovateľovi.“

28. Súčasťou námietok sťažovateľa obsiahnutých v dovolaní, ktorým sťažovateľ

napadol uznesenie krajského súdu, bola z troch už uvedených námietok len jedna, a to

námietka nedostatočnej špecifikácie protiprávneho konania sťažovateľa, resp. zadefinovanie

tohto protiprávneho konania spôsobom, ktorý vylučuje naplnenie objektívnej stránky

súdeného trestného činu. Táto sťažnostná námietka tvorila súčasť prieskumu najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho.

29. Vzhľadom na to, že najvyšší súd sa čiastočne námietkami sťažovateľa

(v súvislosti s jeho už uvedenou námietkou) zaoberal, nie je vo vzťahu k námietke

nedostatočnej špecifikácie protiprávneho konania sťažovateľa, resp. zadefinovania tohto

protiprávneho konania spôsobom, ktorý vylučuje naplnenie objektívnej stránky súdeného

trestného činu, daná prieskumná právomoc ústavného súdu.

30. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie ústavnej

sťažnosti v súvislosti s už uvedenou námietkou v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského

súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu, a preto ústavnú sťažnosť z tohto dôvodu

odmietol podľa a pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

31. Iná je situácia týkajúca sa námietok sťažovateľa týkajúcich sa uznania jeho viny

na základe výpovedí spolupracujúcich obvinených a diskriminačného prístupu všeobecných

súdov k sťažovateľovi pri ukladaní trestu. Tieto mohli byť obsahom dovolacích námietok

sťažovateľa, a to na podklade (ním aj procesne uplatneného) dôvodu dovolania podľa § 371

ods. 1 písm. c) (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom), a to

vo vzťahu k vysporiadaniu sa s týmito okolnosťami v odôvodnení rozsudku odvolacieho

súdu, ktoré nemôže v príslušnom smere absentovať alebo byť len arbitrárne, pokiaľ boli

tieto otázky súčasťou odvolacieho prieskumu „ex officio“ alebo na základe uplatnenej

odvolacej námietky a pokiaľ boli pre rozhodnutie o vine a treste podstatné. Vzhľadom

na ústavným súdom konštatovanú nejednoznačnosť tejto problematiky pre sťažovateľa

a možnosť jej zámeny jednak so skutkovým prieskumom a jednak s prieskumom

primeranosti uloženého trestu v dovolacom konaní (ktorý dovolací súd nevykonáva)

pristúpil ústavný súd k posúdeniu dotknutých námietok vo vzťahu k uzneseniu krajského

súdu, uprednostniac tak materiálnu líniu svojho rozhodovania pred vyhodnotením námietok

ako neprípustných (s čiastočnou korekciou pri druhej z nich, v konečnom dôsledku však

vecne nevýznamnou).

32. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa uznania viny sťažovateľa na základe

výpovedí spolupracujúcich obvinených sťažovateľ poukazuje na to, že súdy rozhodli o jeho

vine na podklade výpovedí spoluobžalovaného a svedka (bývalého

obžalovaného, právoplatne odsúdeného) , ktorí za svoje priznanie a spoluprácu

získali výhodu v podobe uloženia podmienečného trestu odňatia slobody bez toho, aby sa

súdy zaoberali dopadom ich výpovedí na ich vlastné postavenie v danom trestnom konaní.

33. Zároveň sťažovateľ poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej sporné svedectvo

nemôže byť v žiadnom prípade jediným dôkazom, na ktorom sa zakladá odsúdenie

(rozsudok vo veci Rachdad proti Francúzsku z 13. 11. 2003, č. 1846/01, bod 24).

K porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť v prípade, že sa osobitne

nezohľadní skutočnosť, že výpoveď svedka pochádza od osoby, ktorá sa sama na trestnom

čine podieľala. Nestačí, ak sa tieto dôkazy posúdia ako akýkoľvek bežný dôkaz (Adamčo,

bod 68). Pritom platí (Adamčo, bod 69), že intenzita preskúmania požadovaná pri svedectve

spolupáchateľa musí byť v korelácii s významom výhody, ktorú spolupáchateľ získa

za dôkaz, ktorý poskytol (pozri rozsudok vo veci Erdem v. Nemecko z 9. 12. 1999,

č. 38321/97). Podľa ESĽP „vzhľadom na osobitný význam rešpektovania práva na obhajobu

v trestnom konaní nemožno s odkazom na skutočnosť, že podľa vnútroštátneho práva

žalovaného štátu je možné pre rozhodnutie o oprávnenosti obvinení použiť vyhlásenia

urobené pred súdnym konaním spoluobvineným, ktorý následne využil svoje právo

nevypovedať, odoprieť obvinenému právo, ktoré mu zaručuje článok 6 ods. 3 písm. d), teda

právo preskúmať alebo dať preskúmať kontradiktórnym spôsobom akýkoľvek zásadný

dôkaz proti sebe“ (rozsudok vo veci Balšán proti Českej republike, z 18. 7. 2006,

č. 1993/02, ods. 30).

34. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý tvorí s napadnutým uznesením

krajského súdu jeden celok, vyplýva, že «[o]bsahom zv. č. 5. vyšetrovacieho spisu

označeného ako „Príloha“ v rozsahu 254 strán sú doklady zaistené počas domovej

prehliadky u osoby z č.l. 1-132, zápisnica o ústnom pojednávaní spísaná

Daňovým úradom Žilina I zo dňa 8.12.2010 z č.l. 106-137, doklady zaistené v rámci

prehliadky iných priestorov alebo pozemkov u z č.l. 138-211, doklady zaistené

v rámci prehliadky iných priestorov alebo pozemkov u osoby z č.l. 212-254.

Podľa obžaloby ide o doklady, ktoré sa našli u osôb, ktoré za normálnych okolností nemali

mať tieto doklady u seba, pričom sa vo svojej výpovedi podrobne vyjadril,

prečo mal doklady u seba a z akého dôvodu mal tieto doklady u seba, keďže podklady na

vytvorenie zmlúv, tabuliek a faktúr mu dával , čo zodpovedá obsahu dokladov

na jednej strane u , na druhej strane u , ako aj vyjadreniu

, že sa zaujímal o daňovú kontrolu, kde chodil

a tomuto aj dával písomné otázky a odpovede ako má pred DÚ

vypovedať.

... Na hlavnom pojednávaní boli vykonané dôkazy prehratím zvukového záznamu z

CD nosičov z odposluchov podľa s poukazom na

na technickom zariadení. Súčasťou spisového materiálu sú aj prepisy hovorov, ktoré boli

oboznámené. Zvukové záznamy z odposluchov boli zabezpečené na základe príkazov na

odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydané Okresným súdom Žilina pod

číslami: Ntt 70/2011, Ntt 8/2011, Ntt115/2011, Ntt 86/2011.Konkrétne príkaz vydaný OS

Žilina dňa 14.9.2011 Ntt 86/2011 z č.l. 1263-1266 na tel. číslo XXXX XXXXXX s dobou

odpočúvania a záznamu od 13.9.2011 do 13.11.2011.Príkaz vydaný OS Žilina dňa

30.11.2011 Ntt 115/2011 z č.l. 1268-1279 na tel. číslo XXXX XXX XXX s dobou

odpočúvania a záznamu od 30.11.2011 do 29.02.2012.Príkaz vydaný OS Žilina dňa

18.8.2011 Ntt 70/2011 z č.l. 1273-1276 na tel. číslo XXXX XXX XXX s dobou odpočúvania a

záznamu od 18.8.2011 do 18.10.2011.Príkaz na predĺženie času odpočúvania a záznamu

telekomunikačnej činnosti Ntt 70/2011 zo dňa13.10.2011 z č.l. 1277-1279 na tel. číslo

XXXX XXX XXX s dobou odpočúvania a záznamu od 18.10.2011do 18.12.2011.Príkaz na

predĺženie času odpočúvania a záznamu telekomunikačnej činnosti Ntt 70/2011 zo

dňa15.12.2011 z č.l. 1280-1283 na tel. číslo XXXX XXX XXX s dobou odpočúvania a

záznamu od 18.12.2011do 18.02.2012...

Z obsahu vykonaných dôkazov vyplýva, že medzi obžalovanými predovšetkým medzi

obž. , , , svedkom ale aj

inými osobami... dochádzalo k živému telefonickému kontaktovaniu, pričom je možné

ustáliť, že mal vedomosť o danom prípade a v podstatnej miere sa podieľal na

organizovaní a usmerňovaní v danej veci vrátane poskytovania psychickej podpory po

skutku spolupáchateľovi ( ). Predovšetkým z jeho komunikácie vyplýva, že je

opatrný vo vyjadrovaní a komunikuje v náznakoch a odkazoch. Zároveň boli prečítané

prepisy SMS komunikácie medzi odpočúvanými osobami.

... Obžalovaný a obž. popierali spáchanie akejkoľvek

trestnej činnosti, svoje podnikateľské aktivity hodnotili ako štandardné a všetko robili

v medziach zákona. Zo spáchania trestnej činnosti sú usvedčovaní nielen spoluobžalovaným

ale aj svedkom, predtým spoluobvineným , ako aj

listinnými dôkazmi, pričom jednotlivé dôkazy a ich hodnotenie sú podrobne rozvedené

v predchádzajúcich častiach rozsudku. Súd len v závere konštatuje, že jednotlivé dôkazy, či

už priame alebo nepriame do seba logicky zapadajú a neumožňujú iný záver, než o vine

všetkých troch obžalovaných, s tým že tzv. riadiacu funkciu mal v tomto prípade práve

obžalovaný . Je zrejmé, že išlo o rozsiahlu sofistikovanú dobre organizovanú

trestnú činnosť, na ktorej sa podieľali osoby na viacerých úrovniach - od tých, čo mali

kontakty a v podstate riadili celú činnosť, cez vykonávateľov, po tzv. „bielych koňov“, ktorí

museli poslúchať príkazy a byť k dispozícii podľa potreby, tak ako to dobre popísal práve

obž. . Tomuto rozčleneniu v páchaní trestnej činnosti zodpovedajú aj tresty, ktoré

súd v danej veci ukladal. Súd nemal v tomto prípade pochybnosti o rozsahu škody i keď vo

veci nebol vypracovaný znalecký posudok príslušným znalcom práve s poukazom na obsah

listinných dôkazov súvisiacich s výškou nadmerného odpočtu ale aj výpovede obžalovaných

a svedkov o spôsobe naloženia s finančnými prostriedkami.».

35. Z uznesenia krajského súdu vyplýva, že „[o]bžalovaný

a svedok vo svojich výpovediach podrobne popisujú spôsob a priebeh

spáchania skutku, vrátane účasti obžalovaného na jeho spáchaní.

Podľa výpovede svedka bol to práve obžalovaný , kto

prišiel so samotnou konštrukciou o prevode, postúpení a započítaní pohľadávok, pričom

pokyny dostával od obžalovaného , tento mu odovzdával aj potrebné podklady,

usmerňoval osoby predvolané na daňový úrad v súvislosti s daňovou kontrolou, aktívne sa

zaujímal o prebiehajúce daňové kontroly. Z výpovedí obžalovaného

a svedka pritom nepochybne vyplynulo, že v prípade dokladov a faktúr

špecifikovaných v skutku pod bodom 1) sa nepochybne jednalo o fiktívne doklady a faktúry,

vystavené výlučne s úmyslom následného neoprávneného uplatňovania nadmerného

odpočtu DPH. V prípade obžalovaných o a svedka

nebol zistený a preukázaný žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by mali obžalovaného

nepravdivo obviniť z účasti na spáchaní tejto závažnej daňovej

trestnej činnosti. Ďalšími dôkazmi, ktoré obžalovaného nepriamo

usvedčujú zo spáchania skutku sú listinné dôkazy založené do spisu (najmä protokoly

z daňových kontrol, predmetné fiktívne doklady a faktúry...), doklady zaistené počas

domovej prehliadky u , doklady zaistené v rámci prehliadky iných

priestorov u obžalovaného , zvukové záznamy a prepisy odposluchov

telefonických hovorov medzi osobami podieľajúcimi sa na páchaní tejto trestnej činnosti.

K dokladom, ktoré boli zaistené pri domovej prehliadke u sa tento v rámci

svojej výpovede podrobne vyjadril k dôvodu, prečo mal tieto u seba, keďže podklady na

vytvorenie zmlúv, tabuliek a faktúr mu dával obžalovaný , čo zodpovedá

obsahu dokladov na jednej strane u a na druhej strane

u obžalovaného . Zo zvukových záznamov a prepisov odposluchov

telefonických hovorov nesporne vyplýva živá telefonická komunikácia medzi páchateľmi

skutku, a to aj vrátane obžalovaného (pričom osobou zúčastnenou na

tejto telefonickej komunikácii bol aj , ktorý obžalovaného

usvedčuje zo spáchania tejto trestnej činnosti). Aj na podklade tohto dôkazu možno

prijať záver, že obžalovaný mal vedomosť o danom prípade

a v podstatnej miere sa podieľal na organizovaní a usmerňovaní páchania tejto daňovej

trestnej činnosti (vrátane poskytovania psychickej podpory po skutku spolupáchateľovi

obžalovanému ).“.

36. Sťažovateľ svoje sťažnostné námietky koncipuje tak, akoby výpoveď

obžalovaného v 3. rade a svedka boli jediným dôkazom usvedčujúcim ho

zo spáchania žalovanej trestnej činnosti. Na túto konštrukciu nadväzuje aj sťažovateľom

citovaná judikatúra ESĽP.

37. Z citovaných častí rozsudku okresného súdu je zrejmé, že sťažovateľ nebol

uznaný vinným zo žalovanej trestnej činnosti len (výlučne) na základe výpovedí

obžalovaného v 3. rade a svedka (odsúdeného v samostatnom konaní

za identický skutok), ktorých možno označiť ako tzv. kajúcnikov. K usvedčeniu sťažovateľa

prispeli aj ďalšie v konaní vykonané dôkazy, a to dôkazy zabezpečené v rámci prehliadky

iných priestorov a dôkazy získané prostredníctvom informačno-technických prostriedkov,

keď boli konajúcimi súdmi dostatočne, resp. s ústavnou udržateľnosťou objasnené aj

súvislosti, resp. obsahová nadväznosť viacerých vykonaných dôkazov (a to dôkazov

rôzneho druhu).

38. V rámci uvedeného sa námietka sťažovateľa o uznaní „sťažovateľa za vinného na

základe výpovedí osôb, ktorým tieto výpovede umožnili dosiahnuť extrémne zníženie trestov,

a to v priamom rozpore s judikatúrou ESĽP“ javí ako neopodstatnená, a preto ústavný súd

túto námietku sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu odmietol postupom podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

39. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezohľadnenia neprimeranej dĺžky konania

pri ukladaní trestu sťažovateľovi na rozdiel od jej zohľadnenia u obžalovaného v 2. rade

a obžalovaného v 3. rade a z toho vyplývajúceho diskriminačného prístupu k sťažovateľovi

ústavný súd uvádza, že sťažovateľ síce ústavnému súdu nepredložil odvolanie, ktoré podal

proti rozsudku okresného súdu, avšak obsah odôvodnenia odvolania sťažovateľa (dôvodov

odvolania podaných obhajcom sťažovateľa, ako aj dôvodov odvolania podaných priamo

sťažovateľom) je podrobne uvedený v uznesení krajského súdu na s. 9 až 16.

40. Z obsahu odôvodnenia odvolania je zrejmé, že sťažovateľ v odvolaní neuplatnil

námietku diskriminačného prístupu súdu k uloženiu trestu sťažovateľovi z dôvodu

nezohľadnenia neprimeranej dĺžky konania na rozdiel od jej zohľadnenia pri uložení trestov

spoluobžalovaným, hoci tak urobiť mohol.

41. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť vo vzťahu k námietke

uvedenej v bode 37 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom

súde pre neprípustnosť.

42. Nad rámec už uvedeného ústavný súd dodáva, že sťažnostná námietka

sťažovateľa týkajúca sa uloženého trestu je navyše neopodstatnená. Okresný súd, ako aj

krajský súd pri rozhodovaní o treste neprimeranú dĺžku konania zohľadnili aj v prípade

sťažovateľa, čo aj riadne odôvodnili.

43. Okresný súd v odsudzujúcom rozsudku na s. 27 uviedol, že „[u]kladanie trestu

obžalovanému pri zvýšenej hornej hranici trestnej sadzby by bolo neprimerane prísne

s prihliadnutím na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutkov. Súd na strane obžalovaného

nezistil žiadne pomery ani okolnosti prípadu odôvodňujúce použitie ustanovenia § 39 Tr.

zák. o mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu trestu stanoveného týmto zákonom.“.

44. Krajský súd na s. 33 uznesenia uviedol, že „[a]ko vyplynulo z vykonaného

dokazovania, v prípade obžalovaného sa jednalo o osobu, ktorá prišla

s konštrukciou spáchania tejto trestnej činnosti, riadila jej páchanie a zjavne mala

podstatný finančný profit z jej spáchania. Závažnosť celej spáchanej trestnej činnosti

obžalovaným, za ktorú sa mu v tomto konaní ukladá súhrnný trest, ako aj výška spôsobenej

škody, by u obžalovaného odôvodňovali ukladanie trestu minimálne v druhej polovici

zákonom určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Práve dobu od spáchania trestnej

činnosti a neprimeranú dĺžku vedeného trestného konania aj podľa názoru krajského súdu

súd prvého stupňa správne premietol do ukladania trestu odňatia slobody obžalovanému pri

dolnej hranici zákonom určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 8 (osem)

rokov a 8 (osem) mesiacov.“.

45. Je teda jednak zrejmé, že všeobecné súdy na neprimeranú dĺžku konania

prihliadali aj pri uložení trestu sťažovateľovi, ako je zrejmé i to, že u sťažovateľa (na rozdiel

od spoluobžalovaných) bol ukladaný súhrnný trest odňatia slobody.

III.2 K namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv

uznesením najvyššieho súdu

46. V rámci sťažovateľom podaného dovolania bola uplatnená len jedna z troch

sťažovateľom v ústavnej sťažnosti vymedzených námietok, a to námietka nedostatočnej

špecifikácie protiprávneho konania sťažovateľa, resp. zadefinovanie tohto protiprávneho

konania spôsobom, ktorý vylučuje naplnenie objektívnej stránky súdeného trestného činu.

47. Ako už bolo uvedené, námietky týkajúce sa uznania viny sťažovateľa na základe

výpovedí kajúcnikov a diskriminačného prístupu všeobecných súdov k sťažovateľovi

pri ukladaní trestu neboli obsahom dovolacích námietok sťažovateľa.

48. Z už uvedeného je zrejmé, že niet príčinnej súvislosti medzi námietkami

sťažovateľa uvedenými v bode 47 tohto uznesenia a namietaným porušením základných

práv a slobôd podľa a práv podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu. Z tohto

dôvodu je ústavnú sťažnosť v tejto časti potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

49. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatočnej špecifikácie protiprávneho

konania sťažovateľa, resp. zadefinovania tohto protiprávneho konania spôsobom, ktorý

vylučuje naplnenie objektívnej stránky súdeného trestného činu, najvyšší súd v napadnutom

uznesení uviedol:

„Pri viazanosti skutkom ustáleným súdmi nižších stupňov, ktorého podstata vo

vzťahu k dovolateľovi tak, ako je vyjadrená v popise skutku, spočíva v zásade v tom, že po

predchádzajúcej vzájomnej dohode s ďalšími obvinenými a spoločne s nim obvinený

v úmysle zadovážiť neoprávnený prospech sebe a inému, a to získaním

neoprávneného nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty, zabezpečili vystavenie

v skutkovej podstate výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa špecifikovaných fiktívnych

účtovných dokladov, na podklade ktorých spoluobvinený uplatnil nadmerný

odpočet dane z pridanej hodnoty vo výške 735 750,11 eur, musel dovolací súd, v súlade

s vyššie uvedeným konštatovať, že objektívna stránka trestného činu neodvedenia dane

a poistného podľa druhá alinea bola konaním dovolateľa

naplnená, keďže k spáchaniu predmetného trestného činu došlo celkom očividne v príčinnej

súvislosti s protiprávnym konaním obvineného , spočívajúcim

v zabezpečení fiktívnych účtovných dokladov, a teda v predstieraní klamlivých údajov

umožňujúcich jeho spolupáchateľovi zadovážiť v ich prospech a ku škode

štátneho rozpočtu neoprávnenú výhodu veľkého rozsahu.

Vzhľadom na uvedené si dovolací súd nemohol osvojiť námietku obvineného, že jeho

konaním opísaným v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa nedošlo

k naplneniu objektívnej stránky trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277

ods. 1 druhá alinea .

... zmyslom požiadavky konkretizácie skutku, ktorého sa výrok o vine týka, zakotvenej

v , je zabezpečiť, aby nemohol byť zamenený s iným

skutkom a poskytol dostatok údajov pre záver o zachovaní totožnosti skutku, a preto tieto

nemožno paušalizovať. Na druhej strane nie je možné súhlasiť s tvrdením dovolateľa, že

vymedzenie skutku v prejednávanej veci neobsahuje popis spôsobu, akým bol spáchaný,

keďže z jeho formulácie je evidentné, že k nemu došlo vystavením fiktívnych účtovných

dokladov. Pritom práve ich presná a veľmi konkrétna špecifikácia (a to uvedením dátumu

ich vystavenia, prípadne evidenčného čísla, a vymedzením účastníkov fiktívnych zmluvných

vzťahov, predmetov plnenia a ich cien) predstavuje tie skutočnosti, ktoré umožňujú

formulovať skutok veľmi konkrétnym, určitým a nezameniteľným spôsobom.“

50. Najvyšší súd v napadnutom uznesení taktiež vysvetlil s odvolaním sa na právnu

teóriu a rozhodovaciu súdnu prax, že subjektom trestného činu neodvedenia dane

a poistného podľa druhej aliney môže byť ktokoľvek (ide

o všeobecný subjekt), teda aj subjekt, ktorý nemá postavenie platiteľa určitej dane.

Subjektom tohto trestného činu môže byť každý, kto svojím úmyselným konaním spôsobí,

že došlo k neoprávnenému vyplateniu nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, resp.

k vráteniu spotrebnej dane.

51. Na základe vykonaného dokazovania (dôkazy uvedené v bodoch 34 a 35 tohto

uznesenia) všeobecné súdy ustálili skutkový stav veci tak, že sťažovateľ bol tým, kto prišiel

s konštrukciou spáchania tejto trestnej činnosti, riadil jej páchanie a mal podstatný finančný

profit z jej spáchania. Skutková veta rozsudku okresného súdu obsahuje presnú špecifikáciu

fiktívnych dokladov, ktoré mali obvinení vrátane sťažovateľa zabezpečiť v úmysle

zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech na účely získania neoprávneného nároku

na vrátenie dane z pridanej hodnoty. Nie je možné odobriť dôvod na kvalifikačnú

exkulpáciu sťažovateľa na báze rozdielu medzi formuláciami o spôsobe spáchania činu

(„bol spáchaný“) vystavením kritických dokladov v odôvodnení odsudzujúceho

rozsudku a konštatáciou zabezpečenia vystavenia dotknutých dokladov sťažovateľom v jeho

výroku, ako sa sťažovateľ mylne domnieva, keďže vo vzťahu k popisu konania sťažovateľa

ako páchateľa a príčinnej súvislosti tohto konania k spôsobenému následku je výrok

dostatočne špecifikovaný a odôvodnenie dostatočne zrozumiteľné, čím je v súhrne

zachovaná ústavná udržateľnosť výsledku dovolacieho prieskumu najvyššieho súdu

z pohľadu sťažovateľom uplatnených dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) aj c)

.

52. Protiprávne konanie sťažovateľa malo spočívať v zabezpečení fiktívnych

dokladov, a to „odkúpenie pohľadávky – stavby PIZZA PAZZA v Žiline a v Martine

, , od firmy H. V. Z., s. r. o. Košice z 06. 02.

2008, jej postúpenie na spol. ENAGON, s. r. o., Košice, IČO 44036761 zo dňa 06.11.2009

v zastúpení , potom vystavenie fa. č. 14012010 so zdaniteľným

plnením dňa 14.01.2010 v celkovej hodnote 2.604.272,16 € (DPH 415.808,16 €) a fa.

č. 26012010 so zdaniteľným plnením dňa 26.01.2010 v celkovej hodnote 2.003.846,94 €

(DPH 319.941,95 €) od dodávateľa ENAGON, s. r. o., Košice pre odberateľa RODUR,

s.r.o., Žilina, IČO43878083 v zastúpení za dodanie stavieb pizzérii PIZZA

PAZZA X. X. nachádzajúcich sa v Hypermarketoch Tesco Žilina a Martin, následne zmluvy

o postúpení pohľadávky medzi ENAGON, s. r. o. a VM - LIMAS, s.r.o., Bratislava, IČO

44988664 v zastúpení zo dňa 22. 02. 2010 a potom

v zastúpení spol. RODUR, s.r.o. Žilina“. Zároveň vysvetlenie najvyššieho súdu uvedené

v bode 50 tohto odôvodnenia, ktoré korešponduje so samotným sťažovateľom

prezentovaným ponímaním spolupáchateľstva dotknutého trestného činu skôr konajúcimi

súdmi, ako je citované v bode 9 tohto odôvodnenia [«„Páchateľom, resp. spolupáchateľom

tohto trestného činu môže totiž byť nielen subjekt dane (alebo poistného), ale ktokoľvek, kto

svojim úmyselným konaním spôsobí, že došlo k neoprávnenému vyplateniu nadmerného

odpočtu DPH (resp. vráteniu spotrebnej dane)“ (str. 24, tretí odsek)...»], poskytuje ústavne

udržateľnú odpoveď na kvalifikačne orientovanú námietku sťažovateľa, ktorý sa nazdáva,

že znaky skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého bol uznaný za vinného,

zabezpečením fiktívnych dokladov nenaplnil.

53. Najvyšší súd dal odpoveď aj na v dovolaní (na rozdiel od ústavnej sťažnosti)

akcentovanú otázku kvalifikačného rozdielu medzi páchateľstvom, resp.

spolupáchateľstvom a účastníctvom na predmetnom trestnom čine (čím doplnil mozaiku

ústavnej udržateľnosti svojho rozhodnutia), keď uviedol:

„Týmto treba považovať za vylúčené aj právne posúdenie konania obvineného

ako účastníctva na trestnom čine neodvedenia dane a poistného podľa

druhá alinea vo forme pomoci podľa

. Pokiaľ totiž tento svojím konaním naplnil znaky objektívnej stránky

daného trestného činu (ako to už dovolací súd konštatoval v predchádzajúcej časti

odôvodnenia svojho rozhodnutia) a z jeho skutkovej podstaty zároveň vyplýva, že sa ho

môže dopustiť všeobecný subjekt, teda ktokoľvek (ako to vyplýva z vyššie uvedeného)

a nielen platiteľ dane z pridanej hodnoty (ako na tom trval dovolateľ), je potrebné, so

zreteľom na spoločný úmysel jeho a ostatných spoluobvinených, zahŕňajúci tak ich spoločné

konanie, ako aj sledovanie spoločného cieľa, a explicitne vyjadrený v skutkovej vete

prvostupňového rozsudku, jeho konanie právne kvalifikovať a postihovať ako

spolupáchateľstvo, ktoré ako vyššia forma trestnej súčinnosti zahrňuje aj účastníctvo

predstavujúce menej závažnú formu trestnej súčinnosti. V nadväznosti na uvedené sa stáva

irelevantným aj poukaz dovolateľa na to, že spáchanie trestného činu mu nebolo pričítané

len v rozsahu, v ktorom sa svojím vlastným konaním ako účastník (pomocník) na jeho

spáchaní podieľal.“

54. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že právne

závery najvyššieho súdu súvisiace s interpretáciou a následnou aplikáciou § 277 ods. 1

druhej aliney na ustálený skutkový dej rešpektujú účel tohto ustanovenia,

a preto ich nemožno považovať za arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu je dostatočným podkladom pre výrok, ktorým najvyšší súd

odmietol dovolanie sťažovateľa, a preto právne závery najvyššieho súdu nie sú zjavne

neodôvodnené a sú tak ústavne akceptovateľné.

55. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

IV.

Záver

56. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2021

Libor Duľa

predseda senátu