Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 70/2021
PDF · 639.38 KB
No categories available
IV. ÚS 70/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou Procházka & partners, spol. s r. o.,
Búdková 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Radoslav
Procházka, PhD., J. S. D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Tdo 66/2019 z 21. apríla 2020 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 56/2018
z 30. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátskou kanceláriou Procházka & partners, spol. s r. o., Búdková 4,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Radoslav Procházka, PhD.,
J. S. D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 66/2019 z 21. apríla 2020 (ďalej aj
„uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 2 To 56/2018 z 30. januára 2019 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ bol
spolu s obžalovanými (ďalej len „obžalovaný v 2. rade“) a
(ďalej aj „obžalovaný v 3. rade“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 28 T 199/2013 z 31. mája 2018 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) uznaný vinným zo spáchania zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277
ods. 1 a 4 Trestného zákona v znení účinnom do 1. októbra 2012 v spolupáchateľstve.
3. Skutok, ktorého sa sťažovateľ spolu s obžalovanými v 2. a 3. rade mali dopustiť,
spočíva v konaní, podľa ktorého „spoločne, po predchádzajúcej vzájomnej dohode
s (za tento skutok právoplatne odsúdeným rozsudkom Okresného súdu
Žilina č. k. 28 T 199/2013-1941 zo dňa 24. 4. 2014, právoplatný 24. 4. 2014), v úmysle
zadovážiť sebe a inému neoprávnený prospech za účelom získania neoprávneného nároku
na vrátenie dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) zabezpečili vystavenie fiktívnych
dokladov a to: odkúpenie pohľadávky – stavby PIZZA PAZZA v Žiline a v Martine
, , od firmy H. V. Z., s. r. o. Košice z 06. 02. 2008, jej
postúpenie na spol. ENAGON, s. r. o., Košice, IČO 44036761 zo dňa 06. 11. 2009
v zastúpení , potom vystavenie fa. č. 14012010 so zdaniteľným
plnením dňa 14. 01. 2010 v celkovej hodnote 2.604.272,16 € (DPH 415.808,16 €) a fa.
č. 26012010 so zdaniteľným plnením dňa 26. 01. 2010 v celkovej hodnote 2.003.846,94 €
(DPH 319.941,95 €) od dodávateľa ENAGON, s. r. o., Košice pre odberateľa RODUR,
s.r.o., Žilina, IČO 43878083 v zastúpení za dodanie stavieb pizzérii PIZZA
PAZZA X. X. nachádzajúcich sa v Hypermarketoch Tesco Žilina a Martin, následne zmluvy
o postúpení pohľadávky medzi ENAGON, s. r. o. a VM - LIMAS, s.r.o., Bratislava, IČO
44988664 v zastúpení zo dňa 22. 02. 2010 a potom
v zastúpení spol. RODUR, s.r.o. Žilina na Daňový úrad Žilina I na podklade takýchto
fiktívnych účtovných dokladov, napriek vedomosti o tom, že práce a dodávky materiálu
uvedené v prílohách faktúr uskutočnené neboli, tak neoprávnene uplatnil v daňovom
priznaní na DPH za zdaňovacie obdobie február 2010 nadmerný odpočet, ktorý bol ku
škode štátneho rozpočtu SR dňa 14. 05. 2010 poukázaný na účet firmy RODUR, s.r.o. Žilina
vo výške 735.750,11 €...“.
4. Za uvedené konanie bol sťažovateľovi uložený „[p]odľa § 277 ods. 4 Tr. zák.
v znení zák. č. 246/2012 Z. z., § 42 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4
Tr. zák., 37 písm. h/ Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov 8
(osem) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona súd obžalovaného na výkon trestu
odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom
stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušuje vo výroku o treste rozsudok Okresného
súdu Brezno č. k. 1 T 143/2013-6478 zo dňa 18. 11. 2015 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 82/2016 zo dňa 11. 07. 2017, právoplatným 11. 7. 2017,
ktorým bol uznaný vinným z pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane
a poistného podľa § 148a ods. 1, 4 Tr. zák. č. 140/1961Zb. v znení účinnom do 1. 1. 2006
v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a z pokračovacieho trestného
činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení
účinnom do 1. 1. 2006 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 53
ods. 1 Tr. zák., súd ukladá obžalovanému peňažný trest vo výške 4.000,- Eur
(štyritisíc eur). Podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol
byť úmyselne zmarený, súd ustanovuje obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo
výmere 2 (dva) mesiace.“.
5. Obžalovanému v 2. rade bol uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní
3 rokov so skúšobnou dobou 5 rokov (§ 277 ods. 4 Trestného zákona v znení zákona
č. 246/2012 Z. z., § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, § 51 ods. 1, 2 Trestného zákona) s uložením
probačného dohľadu nad jeho správaním, ako aj peňažný trest vo výške 10 000 €
s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 1 roka.
6. Obžalovanému v 3. rade bol uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní
3 rokov so skúšobnou dobou 5 rokov [§ 277 ods. 4 Trestného zákona v znení zákona
č. 246/2012 Z. z., § 38 ods. 2 a 3, § 36 písm. l), § 39 ods. 1, § 51 ods. 1 a 2 Trestného
zákona] s uložením probačného dohľadu nad jeho správaním, ako aj peňažný trest vo výške
400 € s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 1 mesiaca.
7. Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ (ako aj prokurátor, pozn.)
odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 56/2018 z 30. januára
2019 tak, že odvolania podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.
8. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov uvedených
v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo
66/2019 z 21. apríla 2020 bolo dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietnuté.
9. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti v relevantnej časti uvádza:
«Sťažovateľ bol odsúdený na vysoký trest odňatia slobody za daňový delikt, ktorý mal
spočívať v „zabezpečení fiktívnych účtovných dokladov“, a to v situácii, keď:
- sťažovateľ nemal absolútne žiadnu právnu ani faktickú moc akýkoľvek účtovný
doklad vystaviť,
- sťažovateľ nemal z uplatnenia odpočtu DPH žiadny prospech,
- sťažovateľ do dnešného dňa netuší, akým konaním mal porušiť Trestný zákon,
pretože v skutkovej vete výroku špecifický a nezameniteľný popis jeho konania chýba,
- odsúdenie sťažovateľa sa opiera výlučne o výpovede tzv. kajúcnikov.
Navyše, práve osoby, ktoré fiktívne účtovné doklady vystavili, ktoré mali
z neoprávneného uplatnenia daňového nároku prospech a/alebo ktorých konanie je, na
rozdiel od údajného konania sťažovateľa, vôbec možné podradiť pod definičné znaky
skutkovej podstaty daného trestného činu, nielen, že svojimi výpoveďami dosiahli zníženie
trestu, ale na rozdiel od sťažovateľa v ich prípade súdy prihliadli aj na potrebu zníženia
trestu z dôvodu neprimeranej dĺžky konania...
... Sťažovateľovi ani z rozsudku okresného súdu, ani z uznesenia krajského súdu nie
je zrejmé, akým konkrétnym konaním mal naplniť skutkovú podstatu trestného činu, za ktorý
bol odsúdený. Absenciu presnej a nezameniteľnej špecifikácie skutku nenapravil ani
najvyšší súd v dovolacom konaní, hoci sám konštatoval jej nevyhnutnosť.
Konkrétne, vo výroku rozsudku okresného súdu sa sťažovateľovi kladie za vinu, že
mal po dohode s , a „zabezpečiť
vystavenie fiktívnych dokladov“, na základe ktorých následne v mene spoločnosti
RODUR, s.r.o. uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty.
Podľa sťažovateľa nemožno takéto konanie vo vzťahu k jeho osobe posudzovať ako
spáchanie zločinu neodvedenia dane a poistného vo forme páchateľstva alebo
spolupáchateľstva, a to ani v prípade, ak by jeho páchateľom alebo spolupáchateľom mohol
byť všeobecný subjekt, tak ako to krajský súd uvádza v odôvodnení svojho uznesenia: „na
druhej strane subjekt trestného činu podľa druhej alinei (čo je práve tento prípad) je
všeobecný, aj keď táto skutková podstata zvádza k tomu, že ide o špeciálny subjekt trestného
činu, a síce subjekt, ktorý je platiteľom určitej dane. Páchateľom, resp. spolupáchateľom
tohto trestného činu môže totiž byť nielen subjekt dane (alebo poistného), ale ktokoľvek, kto
svojim úmyselným konaním spôsobí, že došlo k neoprávnenému vyplateniu nadmerného
odpočtu DPH (resp. vráteniu spotrebnej dane)“ (str. 24, tretí odsek)...
... O konaní sťažovateľa, ktoré by aspoň vzdialene pripomínalo objektívnu stránku
predmetného trestného činu nie je v skutkovej vete výroku rozsudku okresného súdu žiadna
zmienka. Rámcovo je konanie spočívajúce v „uplatnení nároku na vrátenie dane z pridanej
hodnoty“ opísané v skutkovej vete výroku rozsudku okresného súdu len vo vzťahu
k odsúdenému . Ani z iných častí výroku rozsudku okresného súdu, a dokonca
ani len z jeho odôvodnenia (!), sa sťažovateľ nedozvedá, akým konkrétnym konaním
z hľadiska času a miesta sa mal dopustiť naplnenia pojmových znakov trestného činu, za
ktorý bol odsúdený...
... sťažovateľ totiž žiadny fiktívny účtovný doklad nevystavil! Ak má byť zo skutkovej
vety špecifikujúcej čas, miesto, spôsob spáchania trestného činu a osobu jeho páchateľa
„evidentné, že k nemu došlo vystavením fiktívnych účtovných dokladov“, potom je rovnako
evidentné, že sťažovateľ ho nespáchal.
... Celé obvinenie, ako aj odsúdenie sťažovateľa je postavené len na sporných
výpovediach jeho spoluobžalovaných a bývalého obvineného , ktorí sa sami
podieľali na danej trestnej činnosti a mali vlastný záujem na tom, aby sa zbavili alebo
aspoň výrazne redukovali vlastnú zodpovednosť za svoju protiprávnu činnosť.
Výsledok konania je, in vulgo, šokujúci: suverénne najprísnejšie bola potrestaná
osoba, ktorá i) nijako nefiguruje ani v majetkovej štruktúre ani v orgánoch spoločnosti,
ktorá si nadmerný odpočet uplatnila, ktorá ii) nemá právnu ani faktickú moc konať či už za
túto spoločnosť alebo za inú spoločnosť, figurujúcu v kauze, a ktorá iii) nevystavila žiadny
účtovný doklad.»
10. K záveru o vine sťažovateľa teda všeobecné súdy dospeli „len na základe
výpovedí spoluobžalovaného a bývalého obžalovaného , a to bez toho,
aby sa akokoľvek zaoberal dopadom ich výpovedí na ich vlastné postavenie v danom
trestnom konaní. Je nepochybné, že v zmysle citovanej judikatúry ESĽP (cit. Adamčo v.
Slovensko, ods. 68-69, resp. Erdem v. Nemecko) sa touto okolnosťou zaoberať musel a fakt,
že ju opomenul zohľadniť, už sám osebe zakladá nevyhnutnosť ústavnej korekcie.“.
11. Napokon sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy pri ukladaní trestu
sťažovateľovi bezdôvodne a bez akéhokoľvek vysvetlenia neprihliadli u sťažovateľa
na rozdiel od obžalovaných v 2. a 3. rade na neprimeranú dĺžku konania. Sťažovateľ v tejto
súvislosti uvádza toto:
„Na str. 31 rozsudku krajského súdu konštatuje krajský súd, že dĺžka predmetného
trestného konania výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných
veciach - skutok mal byť spáchaný začiatkom roka 2010, pričom právoplatnosť rozsudku
krajského súdu nastala 30. januára 2019. Ako už sťažovateľ uviedol vyššie, ESĽP aj kratšie
trvanie trestných konania považoval za porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej
lehote (napr. Beck proti Nórsku z 26. 9. 2011, č. 26390/95). Nielen podľa krajského súdu,
ale aj podľa sťažovateľa teda v danom prípade bolo porušené právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru na prerokovanie jeho veci v primeranej lehote. Z toho plynúce dôsledky však
konajúce súdy z neznámych dôvodov vyvodili len voči spoluobvineným sťažovateľa, nie aj
voči sťažovateľovi.
... pri spoluobžalovaných a konajúce súdy mimoriadne znížili
ukladaný trest odňatia slobody s poukazom na dĺžku trvania trestného konania, pričom
z pôvodného trestu 7 až 12 rokov odňatia slobody hroziaceho týmto spoluobžalovaným
sťažovateľa uložil napokon trest odňatia slobody 3 roky a aj to s podmienečným odkladom.
... Išlo pritom o prieťahy v danom trestnom konaní, ktoré nemožno nijako pričítať
sťažovateľovi. Uvedený objektívny faktor, t. j. prieťahy v konaní spôsobené nie stranou
konania, tak konajúce súdy veľmi výrazne premietli do výšky trestu (zníženie na 3 roky zo
spodnej hranice 7 rokov). Pri sťažovateľovi však ten istý objektívny faktor, za ktorý
sťažovateľ tiež nijako nemohol, konajúce súdy nezohľadnili vôbec nijako a ani tento odlišný
a diskriminačný spôsob zaobchádzania nezdôvodnili. Konajúce súdy nijako nezdôvodnili,
prečo zaobchádzali so sťažovateľom odlišne a prečo objektívny faktor dĺžky konania nevzali
do úvahy práve a len v prípade sťažovateľa.“
12. Sťažovateľ zhrňuje svoje námietky do týchto troch okruhov:
- všeobecné súdy opomenuli v odsudzujúcom výroku nezameniteľným spôsobom
špecifikovať údajné protiprávne konanie sťažovateľa, resp. ho definovali spôsobom, ktorý
vylučuje naplnenie objektívnej stránky súdeného trestného činu,
- všeobecné súdy uznali sťažovateľa vinným na základe výpovedí osôb, ktorým tieto
výpovede umožnili dosiahnuť extrémne zníženie trestov,
- všeobecné súdy pri ukladaní trestu sťažovateľovi bezdôvodne a bez akéhokoľvek
vysvetlenia neprihliadli u sťažovateľa na rozdiel od obžalovaných v 2. a 3. rade
na neprimeranú dĺžku konania.
13. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1,
ods. 3 písm. d) v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
č. 209/1992 Zb. uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. apríla 2020,
sp. zn. 2 Tdo 66/2019, a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. januára 2019, č. k.
2To/56/2018-2333, a postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal, porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. apríla 2020, sp. zn.
2 Tdo 66/2019, a uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. januára 2019, č. k.
2To/56/2018-2333, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline sú je povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
17. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
18. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
19. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
20. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
23. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.
24. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa
musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
25. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv
uznesením krajského súdu
26. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci
ústavného súdu na prerokovanie ústavnej sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
uvádza, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je
daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný
súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou
povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu
subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.
27. Sťažovateľ zhrnul svoje sťažnostné námietky v závere svojej ústavnej sťažnosti
takto:
„... všeobecné súdy:
- opomenuli v odsudzujúcom výroku nezameniteľným spôsobom špecifikovať údajné
protiprávne konanie sťažovateľa, resp. ho definovali spôsobom, ktorý vylučuje naplnenie
objektívnej stránky predmetného trestného činu, postupujúc tak v priamom rozpore tak
s ústavnou judikatúrou, ako aj s judikatúrou najvyššieho súdu;
- uznali sťažovateľa za vinného na základe výpovedí osôb, ktorým tieto výpovede
umožnili dosiahnuť extrémne zníženie trestov, a to v priamom rozpore s judikatúrou ESĽP;
- pri ukladaní trestu bezdôvodne a bez akéhokoľvek vysvetlenia ten istý objektívny
faktor, ktorý uplatnili vo vzťahu k ostatným spoluobžalovaným (neprimeranú dĺžku
konania), opomenuli uplatniť vo vzťahu k sťažovateľovi.“
28. Súčasťou námietok sťažovateľa obsiahnutých v dovolaní, ktorým sťažovateľ
napadol uznesenie krajského súdu, bola z troch už uvedených námietok len jedna, a to
námietka nedostatočnej špecifikácie protiprávneho konania sťažovateľa, resp. zadefinovanie
tohto protiprávneho konania spôsobom, ktorý vylučuje naplnenie objektívnej stránky
súdeného trestného činu. Táto sťažnostná námietka tvorila súčasť prieskumu najvyššieho
súdu ako súdu dovolacieho.
29. Vzhľadom na to, že najvyšší súd sa čiastočne námietkami sťažovateľa
(v súvislosti s jeho už uvedenou námietkou) zaoberal, nie je vo vzťahu k námietke
nedostatočnej špecifikácie protiprávneho konania sťažovateľa, resp. zadefinovania tohto
protiprávneho konania spôsobom, ktorý vylučuje naplnenie objektívnej stránky súdeného
trestného činu, daná prieskumná právomoc ústavného súdu.
30. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie ústavnej
sťažnosti v súvislosti s už uvedenou námietkou v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského
súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu, a preto ústavnú sťažnosť z tohto dôvodu
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
31. Iná je situácia týkajúca sa námietok sťažovateľa týkajúcich sa uznania jeho viny
na základe výpovedí spolupracujúcich obvinených a diskriminačného prístupu všeobecných
súdov k sťažovateľovi pri ukladaní trestu. Tieto mohli byť obsahom dovolacích námietok
sťažovateľa, a to na podklade (ním aj procesne uplatneného) dôvodu dovolania podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom), a to
vo vzťahu k vysporiadaniu sa s týmito okolnosťami v odôvodnení rozsudku odvolacieho
súdu, ktoré nemôže v príslušnom smere absentovať alebo byť len arbitrárne, pokiaľ boli
tieto otázky súčasťou odvolacieho prieskumu „ex officio“ alebo na základe uplatnenej
odvolacej námietky a pokiaľ boli pre rozhodnutie o vine a treste podstatné. Vzhľadom
na ústavným súdom konštatovanú nejednoznačnosť tejto problematiky pre sťažovateľa
a možnosť jej zámeny jednak so skutkovým prieskumom a jednak s prieskumom
primeranosti uloženého trestu v dovolacom konaní (ktorý dovolací súd nevykonáva)
pristúpil ústavný súd k posúdeniu dotknutých námietok vo vzťahu k uzneseniu krajského
súdu, uprednostniac tak materiálnu líniu svojho rozhodovania pred vyhodnotením námietok
ako neprípustných (s čiastočnou korekciou pri druhej z nich, v konečnom dôsledku však
vecne nevýznamnou).
32. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa uznania viny sťažovateľa na základe
výpovedí spolupracujúcich obvinených sťažovateľ poukazuje na to, že súdy rozhodli o jeho
vine na podklade výpovedí spoluobžalovaného a svedka (bývalého
obžalovaného, právoplatne odsúdeného) , ktorí za svoje priznanie a spoluprácu
získali výhodu v podobe uloženia podmienečného trestu odňatia slobody bez toho, aby sa
súdy zaoberali dopadom ich výpovedí na ich vlastné postavenie v danom trestnom konaní.
33. Zároveň sťažovateľ poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej sporné svedectvo
nemôže byť v žiadnom prípade jediným dôkazom, na ktorom sa zakladá odsúdenie
(rozsudok vo veci Rachdad proti Francúzsku z 13. 11. 2003, č. 1846/01, bod 24).
K porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť v prípade, že sa osobitne
nezohľadní skutočnosť, že výpoveď svedka pochádza od osoby, ktorá sa sama na trestnom
čine podieľala. Nestačí, ak sa tieto dôkazy posúdia ako akýkoľvek bežný dôkaz (Adamčo,
bod 68). Pritom platí (Adamčo, bod 69), že intenzita preskúmania požadovaná pri svedectve
spolupáchateľa musí byť v korelácii s významom výhody, ktorú spolupáchateľ získa
za dôkaz, ktorý poskytol (pozri rozsudok vo veci Erdem v. Nemecko z 9. 12. 1999,
č. 38321/97). Podľa ESĽP „vzhľadom na osobitný význam rešpektovania práva na obhajobu
v trestnom konaní nemožno s odkazom na skutočnosť, že podľa vnútroštátneho práva
žalovaného štátu je možné pre rozhodnutie o oprávnenosti obvinení použiť vyhlásenia
urobené pred súdnym konaním spoluobvineným, ktorý následne využil svoje právo
nevypovedať, odoprieť obvinenému právo, ktoré mu zaručuje článok 6 ods. 3 písm. d), teda
právo preskúmať alebo dať preskúmať kontradiktórnym spôsobom akýkoľvek zásadný
dôkaz proti sebe“ (rozsudok vo veci Balšán proti Českej republike, z 18. 7. 2006,
č. 1993/02, ods. 30).
34. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý tvorí s napadnutým uznesením
krajského súdu jeden celok, vyplýva, že «[o]bsahom zv. č. 5. vyšetrovacieho spisu
označeného ako „Príloha“ v rozsahu 254 strán sú doklady zaistené počas domovej
prehliadky u osoby z č.l. 1-132, zápisnica o ústnom pojednávaní spísaná
Daňovým úradom Žilina I zo dňa 8.12.2010 z č.l. 106-137, doklady zaistené v rámci
prehliadky iných priestorov alebo pozemkov u z č.l. 138-211, doklady zaistené
v rámci prehliadky iných priestorov alebo pozemkov u osoby z č.l. 212-254.
Podľa obžaloby ide o doklady, ktoré sa našli u osôb, ktoré za normálnych okolností nemali
mať tieto doklady u seba, pričom sa vo svojej výpovedi podrobne vyjadril,
prečo mal doklady u seba a z akého dôvodu mal tieto doklady u seba, keďže podklady na
vytvorenie zmlúv, tabuliek a faktúr mu dával , čo zodpovedá obsahu dokladov
na jednej strane u , na druhej strane u , ako aj vyjadreniu
, že sa zaujímal o daňovú kontrolu, kde chodil
a tomuto aj dával písomné otázky a odpovede ako má pred DÚ
vypovedať.
... Na hlavnom pojednávaní boli vykonané dôkazy prehratím zvukového záznamu z
CD nosičov z odposluchov podľa § 270 ods. 2 Tr. por. s poukazom na § 135 ods. 4 Tr. por.
na technickom zariadení. Súčasťou spisového materiálu sú aj prepisy hovorov, ktoré boli
oboznámené. Zvukové záznamy z odposluchov boli zabezpečené na základe príkazov na
odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydané Okresným súdom Žilina pod
číslami: Ntt 70/2011, Ntt 8/2011, Ntt115/2011, Ntt 86/2011.Konkrétne príkaz vydaný OS
Žilina dňa 14.9.2011 Ntt 86/2011 z č.l. 1263-1266 na tel. číslo XXXX XXXXXX s dobou
odpočúvania a záznamu od 13.9.2011 do 13.11.2011.Príkaz vydaný OS Žilina dňa
30.11.2011 Ntt 115/2011 z č.l. 1268-1279 na tel. číslo XXXX XXX XXX s dobou
odpočúvania a záznamu od 30.11.2011 do 29.02.2012.Príkaz vydaný OS Žilina dňa
18.8.2011 Ntt 70/2011 z č.l. 1273-1276 na tel. číslo XXXX XXX XXX s dobou odpočúvania a
záznamu od 18.8.2011 do 18.10.2011.Príkaz na predĺženie času odpočúvania a záznamu
telekomunikačnej činnosti Ntt 70/2011 zo dňa13.10.2011 z č.l. 1277-1279 na tel. číslo
XXXX XXX XXX s dobou odpočúvania a záznamu od 18.10.2011do 18.12.2011.Príkaz na
predĺženie času odpočúvania a záznamu telekomunikačnej činnosti Ntt 70/2011 zo
dňa15.12.2011 z č.l. 1280-1283 na tel. číslo XXXX XXX XXX s dobou odpočúvania a
záznamu od 18.12.2011do 18.02.2012...
Z obsahu vykonaných dôkazov vyplýva, že medzi obžalovanými predovšetkým medzi
obž. , , , svedkom ale aj
inými osobami... dochádzalo k živému telefonickému kontaktovaniu, pričom je možné
ustáliť, že mal vedomosť o danom prípade a v podstatnej miere sa podieľal na
organizovaní a usmerňovaní v danej veci vrátane poskytovania psychickej podpory po
skutku spolupáchateľovi ( ). Predovšetkým z jeho komunikácie vyplýva, že je
opatrný vo vyjadrovaní a komunikuje v náznakoch a odkazoch. Zároveň boli prečítané
prepisy SMS komunikácie medzi odpočúvanými osobami.
... Obžalovaný a obž. popierali spáchanie akejkoľvek
trestnej činnosti, svoje podnikateľské aktivity hodnotili ako štandardné a všetko robili
v medziach zákona. Zo spáchania trestnej činnosti sú usvedčovaní nielen spoluobžalovaným
ale aj svedkom, predtým spoluobvineným , ako aj
listinnými dôkazmi, pričom jednotlivé dôkazy a ich hodnotenie sú podrobne rozvedené
v predchádzajúcich častiach rozsudku. Súd len v závere konštatuje, že jednotlivé dôkazy, či
už priame alebo nepriame do seba logicky zapadajú a neumožňujú iný záver, než o vine
všetkých troch obžalovaných, s tým že tzv. riadiacu funkciu mal v tomto prípade práve
obžalovaný . Je zrejmé, že išlo o rozsiahlu sofistikovanú dobre organizovanú
trestnú činnosť, na ktorej sa podieľali osoby na viacerých úrovniach - od tých, čo mali
kontakty a v podstate riadili celú činnosť, cez vykonávateľov, po tzv. „bielych koňov“, ktorí
museli poslúchať príkazy a byť k dispozícii podľa potreby, tak ako to dobre popísal práve
obž. . Tomuto rozčleneniu v páchaní trestnej činnosti zodpovedajú aj tresty, ktoré
súd v danej veci ukladal. Súd nemal v tomto prípade pochybnosti o rozsahu škody i keď vo
veci nebol vypracovaný znalecký posudok príslušným znalcom práve s poukazom na obsah
listinných dôkazov súvisiacich s výškou nadmerného odpočtu ale aj výpovede obžalovaných
a svedkov o spôsobe naloženia s finančnými prostriedkami.».
35. Z uznesenia krajského súdu vyplýva, že „[o]bžalovaný
a svedok vo svojich výpovediach podrobne popisujú spôsob a priebeh
spáchania skutku, vrátane účasti obžalovaného na jeho spáchaní.
Podľa výpovede svedka bol to práve obžalovaný , kto
prišiel so samotnou konštrukciou o prevode, postúpení a započítaní pohľadávok, pričom
pokyny dostával od obžalovaného , tento mu odovzdával aj potrebné podklady,
usmerňoval osoby predvolané na daňový úrad v súvislosti s daňovou kontrolou, aktívne sa
zaujímal o prebiehajúce daňové kontroly. Z výpovedí obžalovaného
a svedka pritom nepochybne vyplynulo, že v prípade dokladov a faktúr
špecifikovaných v skutku pod bodom 1) sa nepochybne jednalo o fiktívne doklady a faktúry,
vystavené výlučne s úmyslom následného neoprávneného uplatňovania nadmerného
odpočtu DPH. V prípade obžalovaných o a svedka
nebol zistený a preukázaný žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by mali obžalovaného
nepravdivo obviniť z účasti na spáchaní tejto závažnej daňovej
trestnej činnosti. Ďalšími dôkazmi, ktoré obžalovaného nepriamo
usvedčujú zo spáchania skutku sú listinné dôkazy založené do spisu (najmä protokoly
z daňových kontrol, predmetné fiktívne doklady a faktúry...), doklady zaistené počas
domovej prehliadky u , doklady zaistené v rámci prehliadky iných
priestorov u obžalovaného , zvukové záznamy a prepisy odposluchov
telefonických hovorov medzi osobami podieľajúcimi sa na páchaní tejto trestnej činnosti.
K dokladom, ktoré boli zaistené pri domovej prehliadke u sa tento v rámci
svojej výpovede podrobne vyjadril k dôvodu, prečo mal tieto u seba, keďže podklady na
vytvorenie zmlúv, tabuliek a faktúr mu dával obžalovaný , čo zodpovedá
obsahu dokladov na jednej strane u a na druhej strane
u obžalovaného . Zo zvukových záznamov a prepisov odposluchov
telefonických hovorov nesporne vyplýva živá telefonická komunikácia medzi páchateľmi
skutku, a to aj vrátane obžalovaného (pričom osobou zúčastnenou na
tejto telefonickej komunikácii bol aj , ktorý obžalovaného
usvedčuje zo spáchania tejto trestnej činnosti). Aj na podklade tohto dôkazu možno
prijať záver, že obžalovaný mal vedomosť o danom prípade
a v podstatnej miere sa podieľal na organizovaní a usmerňovaní páchania tejto daňovej
trestnej činnosti (vrátane poskytovania psychickej podpory po skutku spolupáchateľovi
obžalovanému ).“.
36. Sťažovateľ svoje sťažnostné námietky koncipuje tak, akoby výpoveď
obžalovaného v 3. rade a svedka boli jediným dôkazom usvedčujúcim ho
zo spáchania žalovanej trestnej činnosti. Na túto konštrukciu nadväzuje aj sťažovateľom
citovaná judikatúra ESĽP.
37. Z citovaných častí rozsudku okresného súdu je zrejmé, že sťažovateľ nebol
uznaný vinným zo žalovanej trestnej činnosti len (výlučne) na základe výpovedí
obžalovaného v 3. rade a svedka (odsúdeného v samostatnom konaní
za identický skutok), ktorých možno označiť ako tzv. kajúcnikov. K usvedčeniu sťažovateľa
prispeli aj ďalšie v konaní vykonané dôkazy, a to dôkazy zabezpečené v rámci prehliadky
iných priestorov a dôkazy získané prostredníctvom informačno-technických prostriedkov,
keď boli konajúcimi súdmi dostatočne, resp. s ústavnou udržateľnosťou objasnené aj
súvislosti, resp. obsahová nadväznosť viacerých vykonaných dôkazov (a to dôkazov
rôzneho druhu).
38. V rámci uvedeného sa námietka sťažovateľa o uznaní „sťažovateľa za vinného na
základe výpovedí osôb, ktorým tieto výpovede umožnili dosiahnuť extrémne zníženie trestov,
a to v priamom rozpore s judikatúrou ESĽP“ javí ako neopodstatnená, a preto ústavný súd
túto námietku sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu odmietol postupom podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
39. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezohľadnenia neprimeranej dĺžky konania
pri ukladaní trestu sťažovateľovi na rozdiel od jej zohľadnenia u obžalovaného v 2. rade
a obžalovaného v 3. rade a z toho vyplývajúceho diskriminačného prístupu k sťažovateľovi
ústavný súd uvádza, že sťažovateľ síce ústavnému súdu nepredložil odvolanie, ktoré podal
proti rozsudku okresného súdu, avšak obsah odôvodnenia odvolania sťažovateľa (dôvodov
odvolania podaných obhajcom sťažovateľa, ako aj dôvodov odvolania podaných priamo
sťažovateľom) je podrobne uvedený v uznesení krajského súdu na s. 9 až 16.
40. Z obsahu odôvodnenia odvolania je zrejmé, že sťažovateľ v odvolaní neuplatnil
námietku diskriminačného prístupu súdu k uloženiu trestu sťažovateľovi z dôvodu
nezohľadnenia neprimeranej dĺžky konania na rozdiel od jej zohľadnenia pri uložení trestov
spoluobžalovaným, hoci tak urobiť mohol.
41. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť vo vzťahu k námietke
uvedenej v bode 37 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom
súde pre neprípustnosť.
42. Nad rámec už uvedeného ústavný súd dodáva, že sťažnostná námietka
sťažovateľa týkajúca sa uloženého trestu je navyše neopodstatnená. Okresný súd, ako aj
krajský súd pri rozhodovaní o treste neprimeranú dĺžku konania zohľadnili aj v prípade
sťažovateľa, čo aj riadne odôvodnili.
43. Okresný súd v odsudzujúcom rozsudku na s. 27 uviedol, že „[u]kladanie trestu
obžalovanému pri zvýšenej hornej hranici trestnej sadzby by bolo neprimerane prísne
s prihliadnutím na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutkov. Súd na strane obžalovaného
nezistil žiadne pomery ani okolnosti prípadu odôvodňujúce použitie ustanovenia § 39 Tr.
zák. o mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu trestu stanoveného týmto zákonom.“.
44. Krajský súd na s. 33 uznesenia uviedol, že „[a]ko vyplynulo z vykonaného
dokazovania, v prípade obžalovaného sa jednalo o osobu, ktorá prišla
s konštrukciou spáchania tejto trestnej činnosti, riadila jej páchanie a zjavne mala
podstatný finančný profit z jej spáchania. Závažnosť celej spáchanej trestnej činnosti
obžalovaným, za ktorú sa mu v tomto konaní ukladá súhrnný trest, ako aj výška spôsobenej
škody, by u obžalovaného odôvodňovali ukladanie trestu minimálne v druhej polovici
zákonom určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Práve dobu od spáchania trestnej
činnosti a neprimeranú dĺžku vedeného trestného konania aj podľa názoru krajského súdu
súd prvého stupňa správne premietol do ukladania trestu odňatia slobody obžalovanému pri
dolnej hranici zákonom určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 8 (osem)
rokov a 8 (osem) mesiacov.“.
45. Je teda jednak zrejmé, že všeobecné súdy na neprimeranú dĺžku konania
prihliadali aj pri uložení trestu sťažovateľovi, ako je zrejmé i to, že u sťažovateľa (na rozdiel
od spoluobžalovaných) bol ukladaný súhrnný trest odňatia slobody.
III.2 K namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv
uznesením najvyššieho súdu
46. V rámci sťažovateľom podaného dovolania bola uplatnená len jedna z troch
sťažovateľom v ústavnej sťažnosti vymedzených námietok, a to námietka nedostatočnej
špecifikácie protiprávneho konania sťažovateľa, resp. zadefinovanie tohto protiprávneho
konania spôsobom, ktorý vylučuje naplnenie objektívnej stránky súdeného trestného činu.
47. Ako už bolo uvedené, námietky týkajúce sa uznania viny sťažovateľa na základe
výpovedí kajúcnikov a diskriminačného prístupu všeobecných súdov k sťažovateľovi
pri ukladaní trestu neboli obsahom dovolacích námietok sťažovateľa.
48. Z už uvedeného je zrejmé, že niet príčinnej súvislosti medzi námietkami
sťažovateľa uvedenými v bode 47 tohto uznesenia a namietaným porušením základných
práv a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu. Z tohto
dôvodu je ústavnú sťažnosť v tejto časti potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
49. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatočnej špecifikácie protiprávneho
konania sťažovateľa, resp. zadefinovania tohto protiprávneho konania spôsobom, ktorý
vylučuje naplnenie objektívnej stránky súdeného trestného činu, najvyšší súd v napadnutom
uznesení uviedol:
„Pri viazanosti skutkom ustáleným súdmi nižších stupňov, ktorého podstata vo
vzťahu k dovolateľovi tak, ako je vyjadrená v popise skutku, spočíva v zásade v tom, že po
predchádzajúcej vzájomnej dohode s ďalšími obvinenými a spoločne s nim obvinený
v úmysle zadovážiť neoprávnený prospech sebe a inému, a to získaním
neoprávneného nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty, zabezpečili vystavenie
v skutkovej podstate výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa špecifikovaných fiktívnych
účtovných dokladov, na podklade ktorých spoluobvinený uplatnil nadmerný
odpočet dane z pridanej hodnoty vo výške 735 750,11 eur, musel dovolací súd, v súlade
s vyššie uvedeným konštatovať, že objektívna stránka trestného činu neodvedenia dane
a poistného podľa § 277 ods. 1 druhá alinea Trestného zákona bola konaním dovolateľa
naplnená, keďže k spáchaniu predmetného trestného činu došlo celkom očividne v príčinnej
súvislosti s protiprávnym konaním obvineného , spočívajúcim
v zabezpečení fiktívnych účtovných dokladov, a teda v predstieraní klamlivých údajov
umožňujúcich jeho spolupáchateľovi zadovážiť v ich prospech a ku škode
štátneho rozpočtu neoprávnenú výhodu veľkého rozsahu.
Vzhľadom na uvedené si dovolací súd nemohol osvojiť námietku obvineného, že jeho
konaním opísaným v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa nedošlo
k naplneniu objektívnej stránky trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277
ods. 1 druhá alinea Trestného zákona.
... zmyslom požiadavky konkretizácie skutku, ktorého sa výrok o vine týka, zakotvenej
v § 163 ods. 3 Trestného poriadku, je zabezpečiť, aby nemohol byť zamenený s iným
skutkom a poskytol dostatok údajov pre záver o zachovaní totožnosti skutku, a preto tieto
nemožno paušalizovať. Na druhej strane nie je možné súhlasiť s tvrdením dovolateľa, že
vymedzenie skutku v prejednávanej veci neobsahuje popis spôsobu, akým bol spáchaný,
keďže z jeho formulácie je evidentné, že k nemu došlo vystavením fiktívnych účtovných
dokladov. Pritom práve ich presná a veľmi konkrétna špecifikácia (a to uvedením dátumu
ich vystavenia, prípadne evidenčného čísla, a vymedzením účastníkov fiktívnych zmluvných
vzťahov, predmetov plnenia a ich cien) predstavuje tie skutočnosti, ktoré umožňujú
formulovať skutok veľmi konkrétnym, určitým a nezameniteľným spôsobom.“
50. Najvyšší súd v napadnutom uznesení taktiež vysvetlil s odvolaním sa na právnu
teóriu a rozhodovaciu súdnu prax, že subjektom trestného činu neodvedenia dane
a poistného podľa § 277 ods. 1 druhej aliney Trestného zákona môže byť ktokoľvek (ide
o všeobecný subjekt), teda aj subjekt, ktorý nemá postavenie platiteľa určitej dane.
Subjektom tohto trestného činu môže byť každý, kto svojím úmyselným konaním spôsobí,
že došlo k neoprávnenému vyplateniu nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, resp.
k vráteniu spotrebnej dane.
51. Na základe vykonaného dokazovania (dôkazy uvedené v bodoch 34 a 35 tohto
uznesenia) všeobecné súdy ustálili skutkový stav veci tak, že sťažovateľ bol tým, kto prišiel
s konštrukciou spáchania tejto trestnej činnosti, riadil jej páchanie a mal podstatný finančný
profit z jej spáchania. Skutková veta rozsudku okresného súdu obsahuje presnú špecifikáciu
fiktívnych dokladov, ktoré mali obvinení vrátane sťažovateľa zabezpečiť v úmysle
zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech na účely získania neoprávneného nároku
na vrátenie dane z pridanej hodnoty. Nie je možné odobriť dôvod na kvalifikačnú
exkulpáciu sťažovateľa na báze rozdielu medzi formuláciami o spôsobe spáchania činu
(„bol spáchaný“) vystavením kritických dokladov v odôvodnení odsudzujúceho
rozsudku a konštatáciou zabezpečenia vystavenia dotknutých dokladov sťažovateľom v jeho
výroku, ako sa sťažovateľ mylne domnieva, keďže vo vzťahu k popisu konania sťažovateľa
ako páchateľa a príčinnej súvislosti tohto konania k spôsobenému následku je výrok
dostatočne špecifikovaný a odôvodnenie dostatočne zrozumiteľné, čím je v súhrne
zachovaná ústavná udržateľnosť výsledku dovolacieho prieskumu najvyššieho súdu
z pohľadu sťažovateľom uplatnených dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) aj c)
52. Protiprávne konanie sťažovateľa malo spočívať v zabezpečení fiktívnych
dokladov, a to „odkúpenie pohľadávky – stavby PIZZA PAZZA v Žiline a v Martine
, , od firmy H. V. Z., s. r. o. Košice z 06. 02.
2008, jej postúpenie na spol. ENAGON, s. r. o., Košice, IČO 44036761 zo dňa 06.11.2009
v zastúpení , potom vystavenie fa. č. 14012010 so zdaniteľným
plnením dňa 14.01.2010 v celkovej hodnote 2.604.272,16 € (DPH 415.808,16 €) a fa.
č. 26012010 so zdaniteľným plnením dňa 26.01.2010 v celkovej hodnote 2.003.846,94 €
(DPH 319.941,95 €) od dodávateľa ENAGON, s. r. o., Košice pre odberateľa RODUR,
s.r.o., Žilina, IČO43878083 v zastúpení za dodanie stavieb pizzérii PIZZA
PAZZA X. X. nachádzajúcich sa v Hypermarketoch Tesco Žilina a Martin, následne zmluvy
o postúpení pohľadávky medzi ENAGON, s. r. o. a VM - LIMAS, s.r.o., Bratislava, IČO
44988664 v zastúpení zo dňa 22. 02. 2010 a potom
v zastúpení spol. RODUR, s.r.o. Žilina“. Zároveň vysvetlenie najvyššieho súdu uvedené
v bode 50 tohto odôvodnenia, ktoré korešponduje so samotným sťažovateľom
prezentovaným ponímaním spolupáchateľstva dotknutého trestného činu skôr konajúcimi
súdmi, ako je citované v bode 9 tohto odôvodnenia [«„Páchateľom, resp. spolupáchateľom
tohto trestného činu môže totiž byť nielen subjekt dane (alebo poistného), ale ktokoľvek, kto
svojim úmyselným konaním spôsobí, že došlo k neoprávnenému vyplateniu nadmerného
odpočtu DPH (resp. vráteniu spotrebnej dane)“ (str. 24, tretí odsek)...»], poskytuje ústavne
udržateľnú odpoveď na kvalifikačne orientovanú námietku sťažovateľa, ktorý sa nazdáva,
že znaky skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého bol uznaný za vinného,
zabezpečením fiktívnych dokladov nenaplnil.
53. Najvyšší súd dal odpoveď aj na v dovolaní (na rozdiel od ústavnej sťažnosti)
akcentovanú otázku kvalifikačného rozdielu medzi páchateľstvom, resp.
spolupáchateľstvom a účastníctvom na predmetnom trestnom čine (čím doplnil mozaiku
ústavnej udržateľnosti svojho rozhodnutia), keď uviedol:
„Týmto treba považovať za vylúčené aj právne posúdenie konania obvineného
ako účastníctva na trestnom čine neodvedenia dane a poistného podľa
§ 277 ods. 1 druhá alinea Trestného zákona vo forme pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d)
Trestného zákona. Pokiaľ totiž tento svojím konaním naplnil znaky objektívnej stránky
daného trestného činu (ako to už dovolací súd konštatoval v predchádzajúcej časti
odôvodnenia svojho rozhodnutia) a z jeho skutkovej podstaty zároveň vyplýva, že sa ho
môže dopustiť všeobecný subjekt, teda ktokoľvek (ako to vyplýva z vyššie uvedeného)
a nielen platiteľ dane z pridanej hodnoty (ako na tom trval dovolateľ), je potrebné, so
zreteľom na spoločný úmysel jeho a ostatných spoluobvinených, zahŕňajúci tak ich spoločné
konanie, ako aj sledovanie spoločného cieľa, a explicitne vyjadrený v skutkovej vete
prvostupňového rozsudku, jeho konanie právne kvalifikovať a postihovať ako
spolupáchateľstvo, ktoré ako vyššia forma trestnej súčinnosti zahrňuje aj účastníctvo
predstavujúce menej závažnú formu trestnej súčinnosti. V nadväznosti na uvedené sa stáva
irelevantným aj poukaz dovolateľa na to, že spáchanie trestného činu mu nebolo pričítané
len v rozsahu, v ktorom sa svojím vlastným konaním ako účastník (pomocník) na jeho
spáchaní podieľal.“
54. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že právne
závery najvyššieho súdu súvisiace s interpretáciou a následnou aplikáciou § 277 ods. 1
druhej aliney Trestného zákona na ustálený skutkový dej rešpektujú účel tohto ustanovenia,
a preto ich nemožno považovať za arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu je dostatočným podkladom pre výrok, ktorým najvyšší súd
odmietol dovolanie sťažovateľa, a preto právne závery najvyššieho súdu nie sú zjavne
neodôvodnené a sú tak ústavne akceptovateľné.
55. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
IV.
Záver
56. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2021
Libor Duľa
predseda senátu