Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 54/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. Tomáš Rosina, s. r. o., Kukučínova 20, Banská Bystrica, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Tomáš Rosina, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

sp. zn. z 18. apríla 2017, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

z 3. októbra 2018 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn. z 28. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. Tomáš Rosina, s. r. o., Kukučínova 20, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Tomáš Rosina, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie okresného

súdu“) a jeho rozsudkom sp. zn. z 18. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom sp. zn.

z 3. októbra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho rozsudkom

sp. zn. z 28. mája 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáhal neplatnosti

písomného hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorého výsledok

bol oznámený 17. mája 2010. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2012

žalobu sťažovateľa zamietol v celom rozsahu a uložil mu povinnosť náhrady trov konania.

Rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 14. augusta 2013. Po podaní dovolania sťažovateľom najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 28. januára 2015 uvedené rozhodnutia súdu prvej inštancie a súdu

druhej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Následne okresný súd vo veci znova konal a napadnutým rozsudkom žalobu

zamietol. Po podaní odvolania sťažovateľa rozhodol vo veci krajský súd, ktorý napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu. Sťažovateľ napadol odvolacie rozhodnutie

dovolaním, pričom prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na § 420 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie zamietol ako nedôvodné podľa ,

pretože po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že v postupe

odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by sťažovateľovi

znemožnil uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere,

že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

4. Sťažovateľ zastáva názor, že všeobecné súdy sa v napadnutých meritórnych

rozhodnutiach nevysporiadali s právnou kvalifikáciou splnenia zákonom stanovených

podmienok a náležitostí písomného hlasovania vlastníkov bytového domu v zmysle

o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov účinného v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o vlastníctve

bytov“), tzn. s ním tvrdenou absolútnou neplatnosťou tohto právneho úkonu. Všeobecné

súdy svoje rozhodnutia opakovane opierali o oneskorené podanie žaloby zo strany

sťažovateľa, a to po uplynutí 15-dňovej prekluzívnej lehoty.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že pri hlasovaní vlastníkov bytov

a nebytových priestorov 14. mája 2010 došlo k porušeniu kogentných zákonných ustanovení

zákona o vlastníctve bytov, pričom jedným z nich je nedodržanie zákonnej lehoty

stanovenej v § 14 ods. 6 uvedeného zákona. Sťažovateľ uvádza, že z dôkazov

nachádzajúcich sa v súdnom spise vyplýva, že konanie schôdze bolo vlastníkom bytov

a nebytových priestorov oznámené 7. mája 2010. Lehota 7 dní podľa sťažovateľa začala

plynúť 8. mája 2010 a uplynula 14. mája 2010 o 23.59 h. Hlasovanie vlastníkov bytov

a nebytových priestorov sa mohlo najskôr uskutočniť až 15. mája 2010, avšak písomné

hlasovanie sa uskutočnilo už 14. mája 2010. Nedodržanie zákonnej lehoty má tak

za následok porušenie zákona.

6. Druhé porušenie § 14 ods. 6 zákona o vlastníctve bytov podľa názoru sťažovateľa

spôsobuje absencia zákonom aprobovaných náležitostí hlasovacieho lístka. Písomnosť

označená ako „Hlasovanie o návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby zo 14. mája 2010“

(ďalej len „záznam o hlasovaní“), ktorej predmetom je byt sťažovateľa, nenapĺňa zákonné

požiadavky formy a obsahu hlasovacieho lístka. Vlastníci bytov a nebytových priestorov

nie sú označení menom a priezviskom, ale osoba prejavujúca svoju vôľu

je identifikovateľná len podpisom ako vlastník označeného bytu (absencia označenia

vlastníka bytu menom a priezviskom). Pokiaľ ide o formuláciu otázky, táto

nie je jednoznačne špecifikovaná a formulovaná. Na to, aby bolo možné dospieť

k samotnému dôvodu hlasovania (vymedzenie otázky), je nutné skúmať kontext obsahu

celého textu nachádzajúci sa pred uvedeným označením jednotlivých bytov a spôsobu

hlasovania. Samotná listina neobsahuje otázku, o ktorej sa hlasuje (absencia jasne

formulovanej otázky ako predmetu hlasovania). Sťažovateľ ďalej uvádza, že v zázname

o hlasovaní je prejav vôle vlastníka bytu označený ako súhlasím/nesúhlasím. Z oznámenia

o výsledku písomného hlasovania tiež vyplýva, že niektorí vlastníci sa mali „zdržať“

hlasovania. Zákon však termín „súhlasím“, „nesúhlasím“ alebo „zdržal sa“ v kontexte

prejavu vôle vlastníkov bytov v intenciách § 14 ods. 6 zákona o vlastníctve bytov nepozná.

Jediné prípustné termíny sú áno/nie (absencia zákonného spôsobu vyjadrenia vôle).

7. Sťažovateľ zastáva názor, že nedodržanie lehoty 7 dní na oznámenie hlasovania

a absencia zákonných náležitostí hlasovacieho lístka znamená porušenie ustanovení zákona

o vlastníctve bytov, ktoré vyvoláva právne následky neplatnosti hlasovania, a to vo forme

absolútnej neplatnosti.

8. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s napadnutým rozsudkom

okresného súdu, čo sa týka vymedzenia obvyklého spôsobu oznámenia rozhodnutí

v bytovom dome, a prisvedčil tak tvrdeniam žalovaného, opomenul však právne významné

posúdenie náležitosti hlasovania vlastníkov. Na tieto nedostatky sťažovateľ poukazoval

počas prvoinštančného konania (napr. v rámci záverečnej reči), ako aj v odvolacom konaní

(v závere svojho odvolania zo 16. mája 2017).

9. Podľa názoru sťažovateľa skúmanie platnosti právneho úkonu, resp. jeho

absolútnej neplatnosti, bolo zo strany všeobecných súdov opomenuté, a to aj napriek

skutočnosti, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu sú povinné prihliadať z úradnej

povinnosti. V tomto smere neobstojí ani prípadný argument o prekludovaní práva,

a to z dôvodu, že subjekt sa môže domáhať absolútnej neplatnosti právneho úkonu

neobmedzene a rovnako tak z dôvodu, že absolútne neplatný právny úkon nemôže

vyvolávať žiadne právne účinky, ktoré boli zo strany subjektov prejavom vôle sledované.

10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že na náležitosti hlasovacieho

lístka a absolútnu neplatnosť hlasovania vlastníkov ako právneho úkonu neprihliadal

ani najvyšší súd, ktorý v bode 16 svojho napadnutého rozsudku len deskriptívne uviedol

námietku sťažovateľa, čo sa týka zákonných podmienok a náležitosti písomného hlasovania

vlastníkov, avšak v žiadnej časti svojho rozhodnutia sa predmetnej právnej otázke

nevenoval.

11. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že sa všeobecné súdy nevysporiadali

s podstatnou skutočnosťou, absenciou formálnych náležitostí hlasovacieho lístka

a absolútnou neplatnosťou hlasovania vlastníkov, od posúdenia ktorej závisí rozhodnutie

vo veci, a teda aj účinná ochrana vlastníckeho práva sťažovateľa k bytu. Z práva

na spravodlivú súdnu ochranu totiž vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami a argumentmi s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Sťažovateľ uvádza,

že je uzrozumený s judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku

či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil, avšak a contrario je nevyhnutné,

aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty

účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho

právneho problému. V opačnom prípade je rozhodnutie súdu arbitrárne a dochádza

k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu podľa neho došlo v jeho právnej

veci. Z dôvodu, že predmetom sporu je určenie neplatnosti hlasovania vlastníkov

a s tým spojená otázka vlastníckeho práva sťažovateľa k bytu, má porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru za následok

aj porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa .

12. Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

10 000 €, ktoré odôvodňuje najmä samotnou intenzitou zásahu do jeho základných práv,

a to na súdnu ochranu a práva vlastniť majetok, pričom „porušenie základných práv

a slobôd, spočívajúce v neprimerane dlhej dobe konania a absencii vysporiadania

sa s podstatnými náležitosťami predmetu právnej veci zo strany súdnych autorít, tak už viac

nebude možné napraviť“. Uvádza, že po vykonaní dobrovoľnej dražby bytu,

keď sa vlastníkom stala tretia osoba, stratil k bytu akékoľvek dispozičné právo a vzniknutý

stav nebol konvalidovaný ani rýchlym zásahom orgánov súdnej moci.

13. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„a) Základné práva ... na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20

ods. 1, na súdnu ochranu podľa a jeho právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v konaní Okresného súdu Lučenec

sp. zn. , v konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

a v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. porušené boli.

b) Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. zo dňa 28. 05. 2020, Rozsudok Okresného súdu Lučenec

sp. zn. zo dňa 18. 04. 2017, Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo dňa 03. 10. 2018 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu

Lučenec na ďalšie konanie.

c) Okresný súd Lučenec, Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej

republiky sú povinné spoločne a nerozdielne uhradiť ... finančné

zadosťučinenie v sume 10.000.- (slovom desaťtisíc Eur) do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

d) ... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume

900,58 € (slovom deväťsto celá päťdesiat eur), ktorú sú Okresný súd Lučenec, Krajský súd

v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinné spoločne a nerozdielne

zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Tomáša Rosinu, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

19. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 a a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 18. apríla 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 3. októbra 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

21. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

22. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť a aj sa domáhal využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

23. Ústavný súd poukazuje na to, že v prípade oboch napadnutých rozsudkov

(okresného súdu i krajského súdu) mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok,

ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje.

24. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, mohol sťažovateľ podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému

rozsudku okresného súdu sťažovateľ odvolanie podal a rozhodol o ňom krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 3. októbra 2018. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

25. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 3. októbra 2019 mohol

podať sťažovateľ dovolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského

súdu podal sťažovateľ dovolanie, pričom jeho prípustnosť vyvodzoval z .

26. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28. mája 2020 dovolanie

zamietol ako nedôvodné podľa , pretože po preskúmaní napadnutého rozsudku

krajského súdu dospel k záveru, že v postupe odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu

procesnému postupu, ktorý by sťažovateľovi znemožnil uskutočňovanie jemu patriacich

procesných práv v takej miere, že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu, pretože argumentácia uplatnená v ústavnej sťažnosti sa čiastočne

prekrýva so širšie koncipovanou argumentáciu uvedenou v dovolaní, pričom je potrebné

konštatovať, že najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa meritórne rozhodol.

27. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

rozsudku okresného súdu, ako i proti napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu

súdov oboch inštancií, ktorý predchádzal ich vydaniu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a)

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 a a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. mája 2020 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu

28. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

29. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou,

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

30. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť

predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

31. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho

a dovolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces ().

32. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú.

33. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane

dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú

aj ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.

34. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

35. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že na náležitosti hlasovacieho

lístka a absolútnu neplatnosť hlasovania vlastníkov ako právneho úkonu neprihliadal

ani najvyšší súd, ktorý v bode 16 svojho napadnutého rozsudku len deskriptívne uviedol

námietku sťažovateľa, čo sa týka zákonných podmienok a náležitosti písomného hlasovania

vlastníkov, avšak v žiadnej časti svojho rozhodnutia sa predmetnej právnej otázke

nevenoval.

36. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorým zamietol dovolanie

sťažovateľa, pretože dospel k záveru, že dovolanie je vzhľadom na uplatnený dovolací

dôvod [ ] prípustné, avšak nie je dôvodné.

37. Dovolací súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:

„Z obsahu dovolania (vychádzajúc z článku 11 ods. 1 Základných princípov

a ustanovenia ) vyplýva, že žalobca v dovolaní nenamieta chyby

a nesprávnosti v procese prejednania sporu (v procedúre jeho vedenia) zo strany

odvolacieho súdu, ale naopak zreteľne namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu, ako aj nedostatočne zistený skutkový stav veci majúci svoj základ

v neobjektívnom hodnotení dôkazov.“

38. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku dovolací súd argumentuje:

„Z obsahu dovolania taktiež vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s uplatnenou

prípustnosťou dovolania namietal, že v odôvodnení rozsudku sa odvolací súd nevyporiadal

s právnou kvalifikáciou splnenia zákonom aprobovaných podmienok a náležitosti

písomného hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov, vyžadovaných v zmysle

ustanovenia účinného v období od 1. apríla 2010

do 29. februára 2012, a to konkrétne ohľadom nedodržania zákonom stanovenej

sedemdňovej lehoty na informovanie o otázkach, o ktorých sa bude hlasovať, o termíne

a mieste hlasovania, a to spôsobom v dome obvyklým. Namietal tiež opomenutie právne

významného posúdenia absencie zákonom aprobovaných náležitosti hlasovacieho lístka,

pričom mal za to, že čo do formy a obsahu nespĺňal náležitosti aprobované zákonom,

in concreto - označenie vlastníka bytu menom a priezviskom, jasne formulovanej otázky

ako predmetu hlasovania, a tiež zákonom stanoveného spôsobu vyjadrenia vôle.

Prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok

(m. m. , ). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie

v spojení s odôvodnením dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa

názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393

. Dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa nemožno

považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa,

ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad.

Dovolateľ preto nemôže dôvodne a opodstatnene namietať, že mu odvolací súd

nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil,

aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

jeho práva na spravodlivý proces... Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva,

že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska

namietanej zmätočnostnej vady v zmysle , správnosť právnych záverov,

ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadne nesprávne právne

posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia nezakladá.

Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť,

že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. ).“

39. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal i na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva a vyslovil záver, že «dôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

(bod 39. až 43.), v ktorom odvolací súd (stotožňujúc sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie

a poukazujúc na ním vykonané dokazovanie) jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom

odôvodnil všetky relevantné aspekty týkajúce sa písomného hlasovania vlastníkov bytov

a nebytových priestorov predmetného bytového domu. Taktiež (v bode 48.) konštatoval,

že „okresný súd pri rozhodovaní akceptoval aj všetky širšie súvislosti, avšak pokiaľ

vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že právo žalobcu je prekludované musel

na túto skutočnosť prihliadnuť.“».

40. Dovolací súd v závere v súvislosti s predmetnými námietkami sťažovateľa

poukazuje na to, že v danom prípade bolo «nevyhnutné zodpovedať zásadnú a právne

významnú otázku týkajúcu sa spôsobu obvyklého informovania vlastníkov bytov

a nebytových priestorov z dôvodu, že ustanovenie a

Z. z. rozlišuje plynutie lehôt rozdielne, t. j. v prvom prípade plynie 15 dni od oznámenia

o výsledkoch hlasovania a v druhom len od „hlasovania“, čo možno považovať za deň

konania schôdze (zhromaždenia), na ktorom sa hlasovanie fakticky vykonalo. V tomto

prípade sa prehlasovaný vlastník, ktorí sa objektívne nemohol hlasovania ani len zúčastniť,

napr. z dôvodu, že o termíne schôdze vôbec nevedel, v dôsledku čoho sa nemohol dozvedieť

ani o výsledkoch hlasovania, môže domáhať v 3-mesačnej lehote zmeny rozhodnutia

na súde. Pokiaľ odvolací súd na základe dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie

mal za nepochybne preukázané (bod 43. až 46.), že žalobca bol o výsledkoch hlasovania

informovaný obvyklým spôsobom, nebolo potrebné skúmať samotné hlasovanie

po meritórnej stránke, nakoľko jeho právo na určenie neplatnosti hlasovania nebolo

uplatnené v 15-dňovej prekluzívnej lehote a toto právo zaniklo. Vzhľadom

na túto skutočnosť predmetné odvolacie námietky dovolateľa uvedené v odvolaní nemali

pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, nezostali sporné a nebolo nevyhnutné

odvolacím súdom dať na ne odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej

inštancie.».

41. Najvyšší súd napokon vyslovil záver, že zo strany odvolacieho súdu nedošlo

k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by sťažovateľovi znemožnil, aby uskutočňoval

jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu jeho práva

na spravodlivý proces, a preto považoval dovolanie sťažovateľa za nedôvodné a zamietol

ho podľa .

42. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd

zamietnutie dovolania sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento

jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého

rozsudku nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho

súdu, t. j. postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal

so všetkými dovolacími námietkami sťažovateľa a vysvetlil, prečo odvolacie námietky

dovolateľa uvedené v odvolaní nemali pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,

nezostali sporné a nebolo nevyhnutné odvolacím súdom dať na ne odpoveď z hľadiska

doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie. Právne závery, ktoré viedli najvyšší

súd v konečnom dôsledku k zamietnutiu dovolania, majú oporu nielen v aplikovaných

ustanoveniach , ale i v judikatúre najvyššieho súdu,

na ktorú v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazuje.

43. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že dovolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky dovolacie námietky,

ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o dovolaní podstatný význam. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasni skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (, ).

44. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a základným právom podľa a a právom podľa

dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

45. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, a preto ústavnú sťažnosť

pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

46. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,

a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu