Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 333/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Libora Duľu

a Martina Vernarského (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti IMBIZ, s. r. o., IČO 36 176 516, Mlynská 2047/39, Spišská Nová Ves,

zastúpenej spoločnosťou HUDEC s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Marek Hudec, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. z 11. apríla 2019 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti IMBIZ, s. r. o., na súdnu ochranu

podľa a jej právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Michalovce sp. zn. z 11. apríla 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Michalovce sp. zn. z 11. apríla 2019

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Michalovce j e p o v i n n ý nahradiť obchodnej spoločnosti

IMBIZ, s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur

a dvadsaťšesť centov) na účet jej právneho zástupcu ‒ obchodnej spoločnosti HUDEC

s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a priebeh konania po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“)

uznesením č. k. -23 zo 7. júla 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť obchodnej spoločnosti IMBIZ, s. r. o., IČO 36 176 516, Mlynská 2047/39, Spišská

Nová Ves (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Michalovce

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že napadnutým uznesením

okresný súd na základe sťažnosti sťažovateľky zmenil uznesenie okresného súdu vydané

vyšším súdnym úradníkom o výške náhrady trov konania žalobcovi, na ktorú bola

sťažovateľka zaviazaná, tak, že uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 18 037,82 €. Podľa slov sťažovateľky okresný súd v napadnutom uznesení neprijal jej

argumentáciu, že pri určení tarifnej odmeny advokáta mal aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), keď nesprávne zotrval na aplikácii § 9 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 2

vyhlášky.

3. Podľa sťažovateľky napadnuté uznesenie predstavuje zásah do jej práva

na spravodlivý proces, keďže spočíva na právnych záveroch, ktoré sú svojvoľné

a neudržateľné a súčasne v ňom absentuje náležité odôvodnenie, ktoré by dalo odpoveď

na jej zásadný argument. Napadnuté uznesenie zároveň porušuje princíp predvídateľnosti

súdnych rozhodnutí, ktorý je imanentnou súčasťou právneho štátu, najmä s poukazom

na existujúce nálezy ústavného súdu, ktoré sťažovateľka v ústavnej sťažnosti cituje.

4. V dôvodoch ústavnej sťažnosti sťažovateľka bližšie argumentovala:

«Pre správne uchopenie právneho problému (právnej otázky) veci je podľa nášho

názoru rozhodujúcou skutočnosť, že v predmetnej veci nešlo o bežný spor o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorého účelom býva ochrániť žalobcovo vlastníctvo

k nehnuteľnosti pred nevlastníkom, ale o spor, ktorého účelom bolo ochrániť právo žalobcu

ako veriteľa osoby, ktorú žalobca považoval za vlastníka nehnuteľnosti. Spor mal potom

bližšie k odporovacej žalobe, než k žalobe o určenie vlastníckeho práva.

V priebehu sporu navyše osoba, ktorú žalobca označoval za vlastníka nehnuteľnosti,

zanikla bez právneho nástupcu, v dôsledku čoho ani rozhodnutím súdu nemohlo prejsť

vlastníctvo nehnuteľnosti na nonsubjekt.

Výrokom súdu v určovacom spore potom nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva

na strane úspešného žalobcu (to ani nežiadal) ale ani na strane pôvodne žalovaného 1,

keďže v tom čase už žalovaný 1 neexistoval.

Za týchto okolností sa vo veci rozhodovania o výške náhrady trov konania stretli

proti sebe dva rôzne argumenty:

A) V zmysle právneho názoru ústavného súdu prezentovaného nálezom

z 16.5.2012 sa oproti prvšej právnej praxe presadil právny názor, podľa

ktorého sa v sporoch o určenie vlastníckeho práva má priznať náhrada trov právneho

zastúpenia podľa ust. vyhlášky MSSR č. v platnom znení, pričom

za výpočtový základ sa má vziať hodnota veci, vlastnícke právo ku ktorej je predmetom

určovacieho sporu (§ 10 ods. 1 a 2 vyhlášky) a nemá sa aplikovať § 11 ods. 1 vyhlášky.

B) Dňa 21.6.2018 prijal ústavný súd nález , ktorým vyššie uvedený

právny názor korigoval resp. doplnil tak, že v prípadoch, kedy sa v určovacích sporoch

nezakladá priamo vlastnícke právo žalobcu je namieste určenie výšky náhrady trov

právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 1 vyhlášky a nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky.

V zmysle vyššie uvedenej úvahy, ktorú sme predložili súdu v našej sťažnosti,

sme žiadali, aby súd určil výšku hodnoty jedného úkonu právnej služby ako 1/13-tinu

výpočtového základu; t.j. aplikujúc § 11 ods. 1 vyhlášky.

Súd náš argument neprijal s odôvodnením „Súd nanovo preskúmal predložené

vyúčtovanie právnym zástupcom žalobcu a s prihliadnutím na namietané skutočnosti

žalovaným a uvádzanými skutočnosťami žalobcom, čo sa týka výpočtu trov konania,

ku ktorému názoru sa prikláňa a s ktorým sa stotožňuje, uvádza:“

Žiadne ďalšie či bližšie zdôvodnenie súd neuvádza.

Podstate našej argumentácie, spočívajúcej v tvrdení, že

a. „predmetným určovacím sporom nedošlo k založeniu či priznaniu vlastníckeho

práva žalobcu k nehnuteľnosti“,

b. určovacím rozsudkom vôbec nedošlo k založeniu vlastníckeho práva, ale len

k určeniu, že veci patria do majetku zaniknutej obch. spoločnosti

c. a „dôsledkom určenia majetku pre zaniknutý subjekt bola nevyhnutnosť vykonať

dodatočnú likvidáciu tohto majetku postupom podľa , čo sa i stalo (toto konanie

trvá),

sa súd v napádanom uznesení vyhol.

... je tiež potrebné zdôrazniť, že samotný výrok súdov vo veci samej nie je o určení

vlastníckeho práva ale o určení, že nehnuteľnosti sú majetkom zaniknutej spoločnosti,

čo zároveň vyvracia tvrdenie PZ žalobcu (a tým aj záver okresného súdu) o tom,

že predmetom veci samej bolo určenie vlastníckeho práva.

Nonsubjekt (obchodná spoločnosť vymazaná z obchodného registra) nemôže byť

nositeľom práv, vlastnícke právo nevynímajúc, keďže nemá právnu subjektivitu.»

5. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom

rozhodol o porušení jej v záhlaví označených práv napadnutým uznesením okresného súdu,

aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej

náhradu trov konania.

6. K prijatej sťažnosti sa vyjadril predseda okresného súdu podaním

sp. zn. z 31. júla 2020, v ktorom uviedol:

«Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ zastáva názor, že tunajší súd

pri rozhodovaní o výške trov konania mal pri určení výšky tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby vychádzať z ustanovenia vyhlášky č.

a nie z ustanovenia § 9 ods. 1 v náväznosti na ustanovenie § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky.

Zo súdneho spisu bolo zistené, že žalobca sa domáhal proti dvom

žalovaným (žalovaným v 2. rade bol sťažovateľ) určenia vlastníckeho práva. Rozsudkom

zo dňa 19.3.2013 právoplatným 14.6.2016 súd výrokom určil, že dotknuté nehnuteľnosti sú

majetkom zaniknutej spoločnosti Elán a.s. so sídlom v Spišskej Novej Vsi, teda určil

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. O trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne

po právoplatnosti rozsudku.

Uznesením zo dňa 8.6.2018 súd priznal žalobcovi proti žalovanému 100% náhradu

trov prvoinštančného i odvolacieho konania. Proti uzneseniu podal žalovaný (sťažovateľ)

odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 28.12.2018 č.k.

uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Uznesením zo dňa 31.1.2019 vyšší súdny úradník

rozhodol o výške trov konania tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov

konania 19.887,57 Eur. Vyšší súdny úradník pri určení výšky tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby vychádzal z hodnoty sporu 279164,51 Eur, čo v zmysle ustanovenia § 10

ods. 1 vyhlášky predstavovalo 984,29 Eur za úkon. Proti uzneseniu podal žalovaný

(sťažovateľ) sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že súd mal vychádzať z ustanovenia §11 ods. 1

vyhlášky pri určení tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Poukázal na rozhodnutie

Ústavného súdu SR a okrem iného aj na to, že určovací spor inicioval

žalobca s cieľom napadnúť a spochybniť prevod vlastníckeho práva medzi žalovanými

z dôvodu ochrany svojich pohľadávok, čím preukazoval naliehavý právny záujem.

Sudca uznesením zo dňa 11.4.2019 vyhovel sťažnosti žalovaného a zmenil výrok

uznesenia zo dňa 31.1.2019 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov

konania v sume 18037,82 Eur. V uznesení sudca uvádza, že je bez akýchkoľvek pochybností

zrejmé, že predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

a nie „bránenie vlastníckeho práva k peňažným pohľadávkam“, ako prezentoval žalovaný.

Sudca sa v rozhodnutí vyjadril aj k nálezu Ústavného súdu SR uvádzanému žalovaným

v sťažnosti keď uviedol, že citovaný nález nie je aplikovateľný, pretože riešil otázku odmeny

za jeden úkon právnej služby v konaní o určenie, že veci patria do dedičstva, a teda,

že nie je sporom o určenie vlastníckeho práva. Sudca uznal námietky týkajúce sa niektorých

úkonov právnej služby a korigoval priznanú sumu trov právneho zastúpenia

na 18037,82 Eur.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež tvrdí, že súd neprijal jeho argument o aplikácii

ustanovenia vyhlášky a prakticky sa vyhol odôvodneniu dôvodov

sťažnosti o charaktere sporu, a to že predmetným určovacím sporom nedošlo k založeniu

či priznaniu vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnosti, ale k určeniu, že veci patria

do majetku zaniknutej obchodnej spoločnosti.

K uvedenému uvádzam, že sudca v uznesení konštatoval, že podľa jeho názoru

predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva, preto vyšší súdny úradník správne

vychádzal z ustanovenia a Vyhlášky č. Nestotožnil sa

tak s názorom sťažovateľa vtom, že predmetom konania nebolo určenie vlastníckeho práva.

O tom, či týmto právnym názorom sudcu, alebo sťažovateľom tvrdeným nedostatočným

odôvodnením uznesenia, bolo zasiahnuté do ústavných práv sťažovateľa a či je možné

aplikovať rozhodnutie Ústavného súdu číslo na konkrétnu vec,

patrí rozhodnúť Ústavnému súdu Slovenskej republiky.

Oznamujem Vám, že súhlasím s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil

od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti.»

7. K vyjadreniu okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu stanovisko

právny zástupca sťažovateľky, ktorý vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu

2. septembra 2020 k veci uviedol:

«Ak predseda súdu tvrdí, že „sudca v uznesení konštatoval, že podľa jeho názoru

predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva, preto VSÚ správne vychádzal

z ustanovenia § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 Vyhlášky..., nestotožnil sa tak s názorom

sťažovateľa...“ nejde o pravdivé tvrdenie.

Z odôvodnenia napádaného uznesenia OS MI č. -721 zo dňa 11.4.2019

totiž vôbec nie je jednoznačné, či ide o citovaný názor PZ žalobcu alebo o záver súdu.

K tomu porovnaj napr. hneď nasledujúci ods. na str. 4 uznesenia, ktorý uvádza:

„K ústavnému nálezu, na ktorý poukázal žalovaný uviedol, že v danej veci je...“, čo skôr

naznačuje záver, že ide len o opis tvrdení strán a nie rozhodnutie sudcu.

Napriek tomu, uvedené podľa nášho názoru nič nemení na podstate právneho sporu,

ktorého sa nami napádané uznesenie OS MI týka (skutočná povaha a účel určovacieho

sporu), rovnako ako ani na správnosti súdnej praxe v prípade náhrady trov konania tak, ako

sme ich formulovali už v ústavnej sťažnosti .

... Na ústavnej sťažnosti v rozsahu, v ktorom ju súd pripustil na ďalšie konanie,

trváme.»

8. O podanej ústavnej sťažnosti bola upovedomená aj zúčastnená osoba, ktorá k nej

v určenej lehote nezaujala stanovisko.

9. Predseda okresného súdu v podaní sp. zn. z 31. júla 2020

a sťažovateľka v podaní z 2. septembra 2020 uviedli, že súhlasia s upustením od verejného

ústneho pojednávania.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

14. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu o výške

náhrady trov konania, na ktorú bola sťažovateľka zaviazaná.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a Listiny základných práv a slobôd a obsahom

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava,

či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické

().

19. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, avšak v súlade s čl. 152 ods. 4

musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c ods. 1

majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonom,

ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

20. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo

z 23. 9. 1997).

21. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

22. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho práva na spravodlivý proces

svojvoľnosťou a neudržateľnosťou právnych záverov napadnutého rozhodnutia,

v ktorom súčasne absentuje náležité odôvodnenie, ktoré by dalo odpoveď na jej zásadný

argument spočívajúci v tvrdení o nesprávnej aplikácii § 10 ods. 2 vyhlášky pri určení

základu pre výpočet tarifnej odmeny advokáta. Napadnutým uznesením došlo zároveň

k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, vzhľadom na sťažovateľkou

citovanú judikatúru ústavného súdu, s ktorou sa okresný súd v napadnutom uznesení

nevysporiadal.

24. Z príloh ústavnej sťažnosti, ako aj z vyžiadanej časti spisu okresného súdu

sp. zn. vyplýva, že okresný súd rozhodol vo veci sťažovateľky rozsudkom

z 19. júla 2013, ktorým vo výroku určil, že sporné nehnuteľnosti sú majetkom zaniknutej

spoločnosti Elán, a. s., Mlynská 39, Spišská Nová Ves (pôvodne žalovaný v 1. rade, pozn.).

Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 14. júna 2016 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. marca 2016. Uznesením okresného súdu z 8. júna 2018 bola žalobcovi

voči žalovanému (sťažovateľke, pozn.) priznaná náhrada trov prvostupňového

a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky

uznesením sp. zn. z 28. decembra 2018 potvrdil rozhodnutie súdu prvej

inštancie a súčasne priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

25. Okresný súd uznesením sp. zn. vydaným vyšším súdnym

úradníkom 31. januára 2019 (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) rozhodol

o výške trov konania tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania

v celkovej sume 19 887,57 € pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v sume 19 788,07 €

a zo zaplateného súdneho poplatku za návrh v sume 99,50 €. Z odôvodnenia uznesenia

vyššieho súdneho úradníka vyplýva, že okresný súd, aplikujúc ustanovenie § 10 ods. 1

vyhlášky (bez bližšieho zdôvodnenia uvedeného postupu), určil základnú sadzbu tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby v sume 984,29 €, pričom vychádzal z hodnoty sporu

279 164,51 € (kúpna cena sporných nehnuteľností podľa kúpnej zmluvy uzavretej medzi

žalovanými 27. januára 2005, pozn.).

26. Sťažovateľka v sťažnosti podanej proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

predovšetkým namietala nesprávny postup vyššieho súdneho úradníka, ktorý pri určení

náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z tarifnej hodnoty veci (§ 10 ods. 2 vyhlášky),

za ktorú považoval kúpnu cenu sporných nehnuteľností, pričom pri vyčíslení náhrady trov

právneho zastúpenia žiadala aplikovať § 11 ods. 1 vyhlášky, keďže podľa nej hodnotu veci

alebo práva nemožno vyjadriť v peniazoch. Sťažovateľka uviedla, že samotný žalobca

pri vyčíslení trov právneho zastúpenia prvotne vychádzal z názoru, že ide o tarifnú odmenu

vo veci, ktorej hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch. Ďalej argumentovala tým,

že predmetom sporu bolo určenie, kto zo žalovaných (teda nie žalobca) je vlastníkom

spornej nehnuteľnosti, a svoju argumentáciu podoprela aj nálezom ústavného súdu

sp. zn. , podľa ktorého pri rozhodovaní o trovách konania o určenie,

že veci patria do dedičstva, je namieste určenie základnej sadby tarifnej odmeny advokáta

podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky. Keďže v jej prípade

obdobne šlo o určovací spor, ktorý priamo nezakladá vlastnícke právo žalobcu, súd mal

pri výpočte tarifnej odmeny aplikovať § 11 ods. 1 vyhlášky, teda určiť základnú sadzbu

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby ako 1/13-tinu výpočtového základu.

Určovací spor inicioval žalobca s cieľom napadnúť a spochybniť prevod vlastníckeho práva

medzi žalovanými (Elán, a. s., a Imbiz s. r. o.) z dôvodu ochrany svojich pohľadávok,

čím preukazoval naliehavý právny záujem. Preto ak nemá byť aplikované ustanovenie § 11

ods. 1 vyhlášky, tak podľa tvrdenia sťažovateľky základom pre určenie odmeny nemôže

byť ani hodnota sporných nehnuteľností, ale hodnota týchto pohľadávok žalobcu.

Sťažovateľka v sťažnosti spochybnila aj niektoré úkony právnej služby uplatnené žalobcom,

ktoré podľa nej neboli vykonané alebo neboli vykonané účelne.

27. Okresný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľky napadnutým uznesením, ktorým

sťažnosti sťažovateľky vyhovel a zmenil výrok uznesenia vyššieho súdneho úradníka tak,

že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v celkovej sume

18 037,82 €. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd najmä uviedol:

„Súd nanovo preskúmal predložené vyúčtovanie právnym zástupcom žalobcu

a s prihliadnutím na namietané skutočnosti žalovaným a uvádzanými skutočnosťami

žalobcom, čo sa týka výpočtu trov konania, ku ktorému názoru sa prikláňa a s ktorým

sa stotožňuje, uvádza:

Úkony namietané žalovaným :

- podanie vo veci samej - návrh na začatie konania .............................. 984,29 €,

- písomné stanovisko k veci z 19.10.2009 .............................................. 984,29 €,

- písomné vyjadrenie vo veci z 17.3.2016 .............................................. 984,29 €,

- vyjadrenie k odvolaniu voči trovám konania z 17.8.2018 ................... 984,29 €.

V tomto konaní boli celkové trovy tohto konania žalobcovi priznané v sume

19.887,57 € ( priznaná odmena 15.748,63 € + režijný paušál 144,19 € + cestovné 256,20 €

+ náhrada za stratu času 341,04 € a 20 % DPH v sume 3.298,01 € a zaplatený súdny

poplatok za návrh 99,50 € - podrobne rozpísané v napadnutom uznesení) v zmysle

vyhl. podľa , ktorý výpočet súd si opätovne osvojil.

Žalobca uznal námietku žalovaného, čo sa týka odmeny za úkon 1) : - podanie

vo veci samej - návrh na začatie konania vo výške 984,29 € a tiež čiastočne za úkon 4) : -

vyjadrenie k odvolaniu voči trovám konania vo výške ½-ice zo sumy 984,29 €, t.j.

sumu 492,15 €. Súd uvedené čiastky odpočítal od priznanej odmeny 15.748,63 €

napadnutého rozhodnutia, preto odmena za prevedené úkony predstavuje sumu 14.272,19 €.

Nakoľko bolo zistené, že režijný paušál za r. 2016 a 2018 nebol žalobcovi priznaný

zrejme omylom, čo vyplýva z výrokovej časti II. napadnutého rozhodnutia, žalobca ho ale

žiadal priznať, preto súd za úkon 3) priznal RP vo výške 8,58 € a za úkon 4) RP vo výške

9,21 €, spolu 17,79 €. Priznané cestovné a náhrada za stratu času sa v tomto prípade

nemenili. Vzhľadom na zistené, sa tak mení výška priznanej 20 % DPH z celkových trov

právneho zastúpenia v sume 14.958,82 € (odmena 14.272,19 € + režijný paušál

po zohľadnení v sume 89,39 € + cestovné 256,20 € + náhrada za stratu času 341,04 €)

t.j. na sumu 2.991,76 €. Trovy právneho zastúpenia sú tak v celkovej sume 17.950,58 € +

zaplatený súdny poplatok 99,50 €, teda celkové trovy tohto konania predstavujú sumu

18.050,08 €.

Nakoľko žalobca žiadal vo svojom vyjadrení k sťažnosti voči priznaným trovám

konania zo dňa 19.3.2019 priznať celkovú sumu trov 18.037,82 EUR, súd mu tak uvedenú

výšku priznal...“

28. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd

ním zmenil uznesenie vyššieho súdneho úradníka v časti žalobcovi priznanej sumy náhrady

trov konania, keď prihliadol na námietku sťažovateľky v jej sťažnosti o neúčelnom

vykonaní, resp. nevykonaní niektorých úkonov právnej služby, a pôvodne žalobcovi

priznanú odmenu znížil, nijakým spôsobom však nereflektoval na námietku sťažovateľky

týkajúcu sa určenia tarifnej hodnoty veci a nesprávnej aplikácie § 10 ods. 2 vyhlášky,

ktorá mala zásadný význam pre právne posúdenie veci. Argumentácia sťažovateľky,

podľa ktorej v posudzovanom prípade šlo o určovací spor, ktorý priamo nezakladá

vlastnícke právo žalobcu, a preto je dôvodné aplikovať § 11 ods. 1 vyhlášky, podporená

citovaným nálezom ústavného súdu, pritom vyžadovala od okresného súdu špecifickú

odpoveď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, tým viac, ak ani uznesenie vyššieho

súdneho úradníka neuvádza dôvody na aplikáciu § 10 ods. 1 vyhlášky a v tejto časti je

nepreskúmateľné. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky nie je bez významu ani skutočnosť,

že aj súdny poplatok za návrh, ktorého náhrada bola žalobcovi priznaná v sume 99,50 €, bol

súdom vyrubený podľa položky 1b) sadzobníka súdnych poplatkov, teda ako v konaní,

ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi. Obranu obsiahnutú vo vyjadrení okresného

súdu (bod 6) ústavný súd nepovažuje za relevantnú, pretože tam citovaná argumentácia,

ktorú okresný súd vydáva za dôvody vlastné napadnutému uzneseniu, predstavovala

v skutočnosti rekapituláciu stanoviska žalobcu k sťažnosti podanej podľa § 239 a nasl.

. Nešlo teda o argumenty okresného súdu. Ústavný súd

na základe uvedených zistení konštatuje, že v napadnutom uznesení absentuje z hľadiska

právneho posúdenia veci objasnenie základných dôvodov, ktoré viedli okresný súd

k aplikácii § 10 ods. 2 vyhlášky a k určeniu kúpnej ceny sporných nehnuteľností ako tarifnej

hodnoty veci.

29. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,

že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva

na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

30. Podľa v písomnom vyhotovení uznesenia sa

uvedie označenie súdu, ktorý ho vydal, označenie strán a ich zástupcov, označenie

prejednávaného sporu, výrok, stručné odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto

vydania uznesenia.

31. Uznesenie predstavuje jednoduchšiu procesnú formu rozhodovania všeobecných

súdov, avšak i ono musí obsahovať aspoň stručné odôvodnenie. Stručná forma odôvodnenia

predstavuje predovšetkým objasnenie základných dôvodov, ktoré viedli k prijatiu uznesenia

a ktoré sú spôsobilé výrok uznesenia rozumne a preskúmateľným spôsobom vysvetliť.

Rozumné a preskúmateľné odôvodnenie výroku uznesenia tak predstavuje základné

formulačné pravidlo, kde z osobitostí konkrétneho prípadu budú vyplývať osobitosti

odôvodnenia v intenciách právneho posúdenia, t. j. prečo súd na konkrétne skutkové

okolnosti aplikoval, resp. zvolil tento procesný postup a rozhodol tak, ako to je uvedené

v enunciáte uznesenia (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,

J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016.

s. 861.).

32. Keďže ako už bolo konštatované (v bode 28), okresný súd sa s argumentáciou

sťažovateľky, ktorá mala pre vec podstatný význam, vôbec nezaoberal a adekvátne sa s ňou

v odôvodnení napadnutého uznesenia nevysporiadal a ani neuviedol dôvody pre ním

zvolené právne posúdenie veci, zaťažil tak svoje rozhodnutie nedostatkom riadneho

odôvodnenia, ktorého dôsledkom je jeho ústavná neudržateľnosť.

33. Pokiaľ sťažovateľka proti napadnutému rozhodnutiu namietala svojvoľnosť

a neudržateľnosť právnych záverov týkajúcich sa základu pre výpočet sumy priznanej

náhrady trov konania, ústavný súd vo všeobecnosti konštatuje, že pri posudzovaní námietky

nesprávneho právneho posúdenia hodnotí ústavnoprávnu udržateľnosť rozhodnutia

všeobecného súdu, vychádzajúc pritom z argumentácie všeobecného súdu uvedenej

v odôvodnení súdneho rozhodnutia. Ústavný súd musí poznať dôvody a právne úvahy

všeobecného súdu, ktoré ho viedli k prijatiu toho-ktorého právneho záveru, aby bolo možné

preskúmať a vyhodnotiť, či sú tieto závery ústavne udržateľné, či interpretácia príslušných

právnych noriem učinená všeobecným súdom popiera ich zmysel a cieľ. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd vo vzťahu k uvedenej námietke sťažovateľky týkajúcej sa

nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom konštatuje, že z dôvodu absencie

náležitého odôvodnenia, nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia sa ústavný súd

ani nemohol vecne zaoberať touto námietkou a vyhodnotiť jej ne/opodstatnenosť. Posúdenie

námietky nesprávneho právneho posúdenia bude prichádzať do úvahy až za stavu,

keď rozhodnutie okresného súdu o sťažnosti podanej podľa

bude spĺňať atribúty preskúmateľného rozhodnutia.

34. Samotné nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, ktoré zakladá jeho

ústavnú neudržateľnosť, tak ústavný súd v okolnostiach rozhodovanej veci považuje

za postačujúci dôvod na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky. Vychádzajúc

z uvedeného, ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu),

preto napadnuté uznesenie okresného súdu podľa a jemu

zodpovedajúceho a zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

35. Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

36. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

37. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou okresného súdu, riadiac sa

právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 134 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), opätovne rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky podanej proti uzneseniu

vyššieho súdneho úradníka, rešpektujúc obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo

ústavným súdom zistené.

VI.

Trovy konania

38. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

39. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala o priznanie náhrady trov konania,

ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom spoločnosťou

HUDEC s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava. Keďže sťažovateľka trovy konania nevyčíslila,

ústavný súd, vychádzajúc z obsahu súdneho spisu, priznal ich náhradu v sume zistenej

podľa vyhlášky a podľa uložil okresnému súdu

povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy konania v celkovej sume 346,26 €, pozostávajúce

z dvoch úkonov právnej služby vykonaných v roku 2019 (príprava a prevzatie veci, písomné

vyhotovenie sťažnosti) v hodnote po 163,33 € vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote

po 9,80 €. Náhradu za tretí úkon právnej služby – stanovisko k vyjadreniu okresného súdu

doručené ústavnému súdu 2. septembra 2020, ústavný súd sťažovateľke nepriznal, pretože

obsah doručeného stanoviska nepovažoval za taký, ktorý by prispel k bližšiemu objasneniu

posudzovanej veci.

40. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný nahradiť

na účet advokátskej kancelárie ( v spojení s

) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

41. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2021

Miroslav Duriš predseda senátu