Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 540/2022

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom predsedu senátu Ladislava Duditša a sudcov Libora Duľu a Ivana Fiačana (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JUDr. Jánom Garajom, MBA, advokátom, Hviezdoslavova 2, Poprad, proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. z 21. júla 2022 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 3. októbra 2022 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu rodiny podľa (ďalej len „“) a podľa a o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. z 21. júla 2022. Sťažovateľka navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

2. Rodičovské práva a povinnosti sťažovateľky ako matky a jej bývalého manžela k ich maloletému synovi boli upravené rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. -417 zo 6. mája 2020 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -699 z 30. apríla 2021, ktorým súd zveril maloletého do osobnej starostlivosti otca, sťažovateľku zaviazal prispievať na výživu maloletého, ako aj určil jej styk s maloletým.

3. Dňa 23. júna 2021 podala sťažovateľka návrh na výkon rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. -417 zo 6. mája 2020 týkajúci sa úpravy styku s maloletým synom. Okresný súd Spišská Nová Ves 3. februára 2022 uznesením výkon rozhodnutia nariadil.

4. Proti tomuto uzneseniu podal otec maloletého odvolanie. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach napadnutým uznesením tak, že uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia zmenil tak, že návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skúmal, či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný nemôže podrobovať rozhodnutiu, a v prípade ich zistenia, či ich je možné odstrániť (§ 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých). Po oboznámení sa so skutkovým stavom, vyjadrením kolízneho opatrovníka, krajskej prokuratúry, povinného a najmä maloletého, ktorý má 10 rokov, dospel k záveru, že nútený výkon rozhodnutia nie je v záujme maloletého, a to predovšetkým s poukazom na jeho úplné odmietanie sťažovateľky, vzhľadom na správanie sťažovateľky (vykrikovanie na ulici pri jeho preberaní, volanie polície, klopanie na okne v škole) a traumatizujúci zážitok zo začiatku roku 2021, kedy mala sťažovateľka maloletého neoprávnene odlúčiť od povinného. Odvolací súd posudzoval aj možnosť odstránenia dôvodov, pre ktoré nedochádza k dobrovoľnému plneniu, a poukazuje na ním nariadenú povinnosť podrobiť sa psychologickému poradenstvu, čo však nesplnilo účel. Zo správy psychologičky vyplynulo, že sťažovateľka neprejavila skutočný záujem o odborné poradenstvo a za hlavnú prekážku považuje psychologička pretrvávajúci negatívny postoj oprávnenej voči povinnému. Tiež krajský súd poukázal na to, že súd prvej inštancie nariadil uznesením mediačné konanie, ktorú mediátor zhodnotil ako neúčelnú. V danej situácii súd nepovažoval použitie donucovacích opatrení za súladné so záujmom maloletého, čo by napokon mohlo ešte viesť k zhoršeniu vzťahov medzi maloletým a sťažovateľkou.

II.

Argumentácia sťažovateľky

5. Proti uzneseniu krajského súdu, ktorým zmenil uznesenie súdu prvej inštancie a návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia zamietol, podala sťažovateľka túto ústavnú sťažnosť.

6. Sťažovateľka v sťažnosti prevažne popisuje skutkový stav, k dôvodom porušenia jej základných ľudských práv sa vyjadruje len stručne, všeobecne a pomerne vágne na s. 8 ústavnej sťažnosti. Poukazuje na to, že zamietnutím návrhu na výkon rozhodnutia došlo k odobreniu protiústavného stavu, ktorý spočíva v hrubom, trvalom, vedomom, svojvoľnom a absolútnom nerešpektovaní rodičovských práv sťažovateľky. Právo na styk s dieťaťom je garantované a vzhľadom na to, že styku sťažovateľky s maloletým nebráni žiadny dôvod, nemá napadnuté uznesenie oporu v zákone, je nedôvodné, svojvoľné a arbitrárne. Sťažovateľka nebola ako matka obmedzená na jej rodičovských právach ani ich nebola pozbavená, avšak krajský súd vychádzal zo stavu, ako keby tomu tak bolo. Styku s maloletým nebráni žiadna prekážka, len svojvoľné rozhodnutie otca sťažovateľke syna odňať.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

7. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva s (). Ústavný súd preskúmava len to, či zákony neboli vyložené spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav ().

8. Rozhodovanie ústavného súdu je postavené na princípe subsidiarity, ktorá je vyjadrená v o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,“), podľa ktorého „ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu

priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd“. Vzhľadom na to, že predmetom preskúmania má byť uznesenie krajského súdu, ústavný súd sa zaoberal tým, či sa sťažovateľka nemohla domáhať preskúmania napadnutého rozhodnutia v rámci sústavy všeobecného súdnictva a či nemala k dispozícii opravný prostriedok, ktorým ešte mohla pre ňu nepriaznivé rozhodnutie zvrátiť.

9. Právna úprava výkonu rozhodnutí vo veciach starostlivosti o maloletých je upravená v (ďalej aj „“), konkrétne v jeho štvrtej časti. Táto časť neobsahuje osobitné ustanovenia o opravných prostriedkoch. obsahuje vo všeobecnej časti osobitné ustanovenia o dovolaní, ktoré sú obsiahnuté v a , avšak netýkajú sa rozhodnutí vo veciach výkonu vo veciach maloletých (tzv. personálnej exekúcie). Preto je potrebné v zmysle aplikovať (ďalej len „“). Preskúmanie procesného postupu a právneho posúdenia, ktoré napáda sťažovateľka v tejto ústavnej sťažnosti, je možné v rámci dovolacieho konania. Prípustnosť dovolania je vymedzená v – . Dovolanie je v zásade prípustné pre tzv. vady zmätočnosti, a to proti rozhodnutiam vo veci samej alebo proti rozhodnutiam, ktorým sa konanie končí ( ). Je nepochybné, že napadnuté uznesenie je rozhodnutím, ktorým sa predmetné vykonávacie konanie končí. Takže pokiaľ by išlo o prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti, mohla sťažovateľka podať dovolanie. Dovolanie je takisto prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je vymenovaná v písm. a) až c). V prípade sťažovateľky išlo o rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenené, a v spojení s dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia ( ) by mohlo byť tiež preskúmateľné v dovolacom konaní. Takisto nejde o prípad vylúčenia dovolania v zmysle .

10. stanovuje určité obmedzenia, kedy ústavný súd nemôže ústavnú sťažnosť prejednať. Jedným z týchto obmedzení je aj povinnosť vyčerpať dostupné opravné prostriedky v rámci systému všeobecného súdnictva. Toto obmedzenie má svoje opodstatnenie, a to práve v tom, že sú to primárne všeobecné súdy, ktoré majú rozhodovať o jednotlivých hmotných právach účastníkov konania. Činnosť ústavného súdu nastupuje až následne a je obmedzená len na skúmanie toho, či je výklad všeobecných súdov v prípustných ústavnoprávnych limitoch, nemôže teda preskúmavať vec v celej jej šírke. Pokiaľ by takéto obmedzenie neexistovalo, ústavná sťažnosť by tak mohla nahradiť určité opravné prostriedky a zmariť ich účel, čo je neprípustné.

11. Na okraj treba dodať, že ústavný súd preskúmal aj aktuálnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania proti uzneseniam vydaným v konaniach o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých. Z nej vyplýva, že podľa najvyššieho súdu je dovolanie proti rozhodnutiam vydaných v konaniach o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých prípustné len podľa (pozri rozhodnutia č. k. , , , ), nie však podľa , teda z dôvodov zmätočnosti. S týmto názorom sa nemožno stotožniť. Najvyšší súd neprípustnosť dovolania podľa vyvodzuje z toho, že rozhodnutie vo veciach výkonu maloletých podľa nie je ani rozhodnutím vo veci samej, čo je akceptovateľný výklad, ale ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, čo nie je akceptovateľný výklad. Aj v konaní o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých totiž súd môže vydať také rozhodnutie, ktorým sa konanie o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých končí, napr. uznesenie o zastavení konania alebo uznesenie o zamietnutí návrhu na výkon rozhodnutia a pod.

12. Prípustnosť dovolania aj proti konečným rozhodnutiam, avšak nie v konaní o veci samej, bola už na úrovni ústavného súdu, ako aj najvyššieho súdu riešená, a to pri dvoch kategóriách rozhodnutí. Prvou boli rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o trovách konania (teda o otázke, ktorá nie je vecou samou). V tejto otázke to bol práve ústavný súd, ktorý korigoval prax najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania voči týmto uzneseniam (nález ústavného súdu č. k. z 15. augusta 2018, uverejnený v ZNaU pod č. 74/2018) a vyslovil, že dovolanie podľa proti uzneseniam odvolacieho súdu, ktorými s konečnou platnosťou rozhodol o nároku na náhradu trov konania, je prípustné. Tento právny názor bol nasledovaný nielen v rozhodovacej praxi ústavného súdu, ale napriek opačne ustálenej rozhodovacej praxi vyjadrenej v R 73/2018 aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu, napr. č. k. , alebo a napokon aj v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu č. k. , ktorý prijal záver, že rozhodnutím, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle ust. , je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol s konečnou platnosťou o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania. Druhou skupinou sú rozhodnutia vydané v exekučnom konaní, pri ktorých sa aplikuje Exekučný poriadok účinný do 31. marca 2017, teda Exekučný poriadok, ktorý neobsahuje osobitnú úpravu o neprípustnosti dovolania (teraz Exekučného poriadku), a preto sa na tieto exekučné konania aplikuje (podobne ako v prejednávanej veci). V týchto exekučných konaniach najvyšší súd prijal záver, že rozhodnutia v exekučných konaniach nie sú síce rozhodnutiami vo veci samej, avšak pripustil, že v exekučnom konaní môže súd vydať také rozhodnutia, ktoré možno považovať za rozhodnutia, ktorými sa (exekučné) konanie končí, napr. uznesenie o zastavení exekúcie (pozri napr. rozhodnutia č. k. , , , ). Obdobou takéhoto rozhodnutia, ktorým sa konanie o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých končí, je aj uznesenie odvolacieho súdu, ktorým zmenil uznesenie súdu prvého stupňa a návrh na výkon rozhodnutia zamietol. Týmto odvolacím rozhodnutím sa vykonávacie konanie prakticky skončilo. Preto je namieste pripustiť dovolanie aj voči rozhodnutiam vydaným v konaniach o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých, a to aj podľa (nielen podľa ), ktorými sa konanie o výkon rozhodnutia končí.

13. Ústavný súd na základe už uvedeného odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky ako neprípustnú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2022

Ladislav Duditš predseda senátu