Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/70/2020

Identifikačné číslo spisu: 3111219921 Dátum vydania rozhodnutia: 26.08.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Milan Ľalík Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:3111219921.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci navrhovateľa L.. I. B., bývajúceho v N. N., B. XXXX/X, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o., so sídlom v Trenčíne, Legionárska 6434/2, IČO: 47 251 913, proti odporcovi L.. H. B., bývajúcemu v H., O. N. XX, o zníženie a zrušenie výživného, o trovách konania, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 16. októbra 2019, sp. zn. , takto

rozhodol:

Uznesenie krajského súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Trenčín uznesením z 3. júla 2019, č. k. -402, uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 2.564,50 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia na účet právneho zástupcu odporcu Advokátskej kancelárii JUDr. Martin Bartko - JUDr. Silvia Bartková. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že o náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 55 C.m.p. Priznané trovy bližšie špecifikoval v napadnutom uznesení.

2. Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a náhradu trov konania žiadnej sporovej strane nepriznať. Považoval za nespravodlivé, aby bol zaviazaný k náhrade trov konania s odôvodnením, že odporca bol počas celého konania pasívny, bol to on, ktorý zahmlieval skutočnosti, neoznámil navrhovateľovi riadne a včas zánik vyživovacej povinnosti, čím úplne zbytočne vyvolal vznik predmetného sporu a náklady s ním spojené.

3. Odporca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd odvolanie navrhovateľa odmietol, lebo smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné ( ). Konštatoval, že z dikcie ustanovenia bez uvedenia ďalšieho kontextu úpravy rozhodovania o trovách konania podľa by sa mohlo javiť, že každé rozhodnutie o trovách konania možno napadnúť odvolaním. Nový procesný predpis však vo svojich ustanoveniach dôsledne

diferencuje pri rozhodovaní o trovách konania jeho dve fázy. Prvou je rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí ( ) a druhou je rozhodnutie o výške náhrady trov konania, ktoré obvykle nasleduje až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí ( ). Napadnutým uznesením okresný súd uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 2.564,50 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Odvolacie námietky navrhovateľa tak smerovali proti rozhodnutiu o výške náhrady trov konania, proti ktorému však odvolanie nebolo prípustné, skonštatoval odvolací súd.

5. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie navrhovateľ, ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzoval z ustanovenia Žiadal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spolu s uznesením okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že Okresný súd Trenčín ako súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom z 12. septembra 2016 v bode I. o žalobe na zrušenie vyživovacej povinnosti a v bode III. o náhrade trov konania. Proti výroku o náhrade trov konania podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal nesprávnosť tohto výroku a žiadal v tejto napadnutej časti rozsudok zmeniť tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Krajský súd v Trenčíne uznesením z 10. mája 2017 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V bode 6 a 7 odôvodnenia tohto rozhodnutia uviedol, že námietka týkajúca sa zmätočnosti rozhodnutia a jeho nepreskúmateľnosti je dôvodná a tieto nedostatky súdneho rozhodnutia prikázal odstrániť súdu pri novom rozhodnutí. Okresný súd Trenčín sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu a bez toho, že by rozhodol v prvej fáze o nároku na náhradu trov konania sporových strán, rozhodol priamo o ich výške, a to napriek skutočnosti, že nebolo ešte rozhodnuté právoplatne o nároku na náhradu trov konania, a tak bola navrhovateľovi odopretá možnosť podávať odvolanie proti novému rozhodnutiu o náhrade trov konania. 6. Odporca sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadril.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdil predmetné dovolanie navrhovateľa a dospel k záveru, že je nielen prípustné, ale aj dôvodné.

8. Ustanovenie zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí prvostupňového súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu ( ) a uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí; spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam podľa , ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených v , avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle z prieskumu dovolacím súdom vylúčené. Podľa jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej ním riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nároku na náhradu a o výške trov konania, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (, in č. 74/2018 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky), a to s ohľadom na to, že na rozdiel od všeobecnej úpravy v civilnom sporovom konaní súd rozhoduje jediným rozhodnutím o nároku, aj o vyčíslení náhrady trov

konania (§ 58 C.m.p.).

9. Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením ich súdnej ochrany. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom odvolacom návrhu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. Prípustnosť dovolania podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania vo všeobecnosti však ani najvyšší súd neposudzuje jednotne, ako konštatoval ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. . V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2018 (R 73/2018) najvyšší súd vyslovil, že „uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí v zmysle ustanovenia , i keď odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol samostatným uznesením vydaným až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“, a z uvedeného dôvodu dovolanie odmietol podľa ako procesne neprípustné. V uznesení sp. zn. z 31. mája 2018 najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie podľa je nielen prípustné, ale tiež dôvodné, a z uvedeného dôvodu zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách odvolacieho konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Avšak v tomto prípade išlo o inú situáciu, lebo konanie vo veciach výživného plnoletých osôb je upravené v ôsmom diele, prvej hlavy, druhej časti ( a nasl.), takže aj na rozhodovanie o trovách konania sa používa iný mechanizmus, než o ňom uvažoval odvolací súd.

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod , prostredníctvom ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom ( v spojení s ), určuje zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v účinnom od 1. júla 2016 (). Procesné predpisy, ktoré upravujú rozhodovanie o náhrade trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

12. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny a spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť odvolacieho súdu, aby svoje rozhodnutie odôvodnil tak, aby z neho vyplývajúce dôvody neboli v rozpore s právnom odvolateľa na prístup k súdu (denegatio iustitiae) v zmysle , ale ani s kogentným ustanovením ; túto povinnosť si odvolací súd zjavne nesplnil.

13. Vo svetle uvedeného najvyšší súd preto vyhovel dovolaniu navrhovateľa a pristúpil podľa ustanovenia ku zrušeniu napadnutého uznesenia krajského súdu a vráteniu veci tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ) s tým, že je viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozhodnutí ( ).

14. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.