Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 82/2023

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JUDr. Darinou Solárovou, advokátkou, Za amfiteátrom 12, Košice, proti postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. a jeho uzneseniu z 24. augusta 2022 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. decembra 2022 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. a jeho uznesením z 24. augusta 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Sťažovateľka navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a priznať jej finančné zadosťučinenie 1 500 eur.

II.

Skutkové východiská

2. Žalobou podanou na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka domáhala určenia porušenia svojich bližšie označených základných práv, ktoré mal porušiť pôvodný žalovaný ako rozhodca svojím postupom a rozhodnutím v rozhodcovskom konaní sp. zn. RKCb/1/2007. Okrem požadovaného určenia sa sťažovateľka domáhala aj priznania nemajetkovej ujmy v sume 50 000 eur. Okresný súd rozsudkom č. k. -542 z 23. februára 2017 žalobu sťažovateľky zamietol. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľky rozsudkom č. k. z 30. mája 2019 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie

o zamietnutí žaloby. Odvolací súd ešte pred uznesením č. k. zo 4. apríla 2019 vyslovil, že bude v konaní pokračovať s právnym nástupcom pôvodného žalovaného, ktorý v priebehu odvolacieho konania zomrel, a to s jeho dedičkou (ďalej len „žalovaná“). Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie z 3. septembra 2019, ktoré odôvodnila tým, že jej v konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom a že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľky sťažnosťou napadnutým rozhodnutím, ktorým rozsudok krajského súdu č. k. z 30. mája 2019 a jeho uznesenie zo 4. apríla 2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že pôvodný žalovaný, ktorý sa mal dopustiť žalobkyňou tvrdených porušení práv voči jej osobe, ktorých dôsledkom bola požadovaná aj náhrada nemajetkovej ujmy, zomrel po začatí odvolacieho konania, teda skôr, ako sa odvolacie konanie právoplatne skončilo. Pre určenie, či a prípadne s kým je možné v konaní pokračovať, bolo rozhodujúce posúdenie povahy uplatňovaného nároku, teda hmotnoprávnej povahy predmetu konania. Povaha veci neumožňuje v konaní pokračovať predovšetkým vtedy, ak práva a povinnosti, o ktoré v konaní ide, neprechádzajú na právnych nástupcov, alebo vtedy, ak smrťou účastníka konania dochádza podľa hmotného práva k zániku právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide. V danom prípade napriek problematickému určeniu žalobného petitu sťažovateľkou súdy ustálili, že hmotnoprávny základ žaloby, predovšetkým vo vzťahu k požadovanej nemajetkovej ujme, bol daný ustanoveniami a 13 , pričom právo na ochranu osobnosti je právo osobnej povahy, ktoré zaniká smrťou fyzickej osoby a neprechádza na dedičov (R 53/1996, , ). Keďže v predmetnom konaní išlo o také právo sťažovateľky, ktoré je viazané výlučne na osobu pôvodného žalovaného a smrťou neprechádza na jeho právneho nástupcu (dediča), najvyššiemu súdu neostalo iné, než zrušiť dovolaním napadnutý odvolací rozsudok a z rovnakých dôvodov aj odvolacie uznesenie, ktorým bola žalovaná neoprávnene vtiahnutá do prebiehajúceho súdneho konania.

III.

Argumentácia sťažovateľky

4. Najvyšší súd zasiahol do základných práv sťažovateľky nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, najmä , , a (ďalej len „“), keď rozhodol nad rámec sťažovateľkou podaného dovolania bez toho, aby boli na to splnené zákonné podmienky. Porušovateľ nenaplnil legitímne očakávania sťažovateľky a prehĺbil stav jej právnej neistoty.

5. V rozpore s príslušnými ustanoveniami dovolací súd prekročil rámec dovolacích dôvodov a svojvoľne zrušil uznesenie odvolacieho súdu zo 4. apríla 2019, ktoré v dovolaní nebolo namietané sťažovateľkou ani protistranou. Ak by hypoteticky bolo nejaké vyjadrenie, resp. námietka protistrany doručená najvyššiemu súdu, došlo by k zásahu do základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov súdneho konania. Najvyšší súd suploval dovolacie dôvody, ale aj skutkový stav zistený odvolacím súdom, ktorým je dovolací súd viazaný, a uskutočnil tým procesne neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum. Na druhej strane dovolací súd nepreskúmal napadnuté rozhodnutie z hľadiska všetkých dovolacích dôvodov uplatnených sťažovateľkou, čo je ústavne neudržateľné. Sťažovateľka je toho názoru, že nesprávny procesný postup porušovateľa mal

za následok nesprávne rozhodnutie o jej dovolaní a miera porušenia procesných noriem nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Porušovateľ síce zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ktorý sťažovateľka dovolaním napadla, ale k tomuto zrušeniu došlo v rozpore s ustanovením nie preto, že dovolanie bolo dôvodné, ale „podľa zákonom neriadeného cieľa sledovaného dovolacím súdom z vlastnej iniciatívy“, čo je právne neakceptovateľné.

6. Sťažovateľka súčasne namieta nečinnosť najvyššieho súdu v konaní o jej dovolaní, ktorá trvala viac ako 3 roky (od 3. septembra 2019 do 24. augusta 2022). Najvyššiemu súdu vyčíta neefektívnosť a nesústredenosť jeho postupu, ktorého dôsledkom je neprimeraná dĺžka napadnutého konania.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

7. Podstatou sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie ňou označených práv napadnutým rozhodnutím a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pričom vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti, ktorým je ústavný súd v zmysle o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) viazaný, sťažovateľka za porušovateľa svojich práv označila len najvyšší súd. Vzhľadom na sťažovateľkou takto vymedzený predmet konania ústavný súd posudzoval z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti len postup najvyššieho súdu v konaní sp. zn. a v ňom vydané napadnuté rozhodnutie.

IV.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru:

8. Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje predovšetkým na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie ,,je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , , ).

9. Ústavný súd už vo svojej judikatúre opakovane vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je len také jeho porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom procesnom kódexe (m. m. , , ). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky ().

10. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným

spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

11. V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilo konanie. Námietky sťažovateľky týkajúce sa údajného nesprávneho procesného postupu najvyššieho súdu spočívajúceho v prekročení zákonných limitov dovolacieho prieskumu smerujú proti napadnutému rozhodnutiu, ktorým bol zrušený potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ako aj jeho uznesenie zo 4. apríla 2019 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru ústavného súdu v aktuálnom procesnom štádiu konania, keď rozsudok odvolacieho súdu bol najvyšším súdom zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie, neprichádza do úvahy pri rešpektovaní uplatnenie právomoci ústavného súdu, keďže konanie bude ďalej prebiehať pred odvolacím súdom a aj v prípade nespokojnosti sťažovateľky s novým rozhodnutím krajského súdu, ktorým pravdepodobne bude konanie zastavené, sťažovateľka bude v ďalšom priebehu konania disponovať účinnými právnymi prostriedkami na ochranu svojich práv (dovolaním, pozn.). Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že v napadnutom rozhodnutí najvyšší súd vyslovil pre krajský súd záväzný právny názor, podľa ktorého právo na ochranu osobnosti je právo osobnej povahy, ktoré zaniká smrťou fyzickej osoby a neprechádza na dedičov. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že vyslovený právny názor najvyššieho súdu sa môže stať predmetom ústavného prieskumu až vtedy, ak bude sťažovateľkina vec právoplatne skončená. Za týchto okolností ústavný súd považoval túto časť ústavnej sťažnosti za predčasne podanú, čo uplatnením zásady rationae temporis zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu neprípustnosti. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa v spojení s .

12. Ústavný súd obiter dictum v súvislosti s právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí iba poznamenáva, že k obdobnému právnemu záveru, ako najvyšší súd dospel aj Najvyšší súd Českej republiky v uznesení č. k. zo 4. septembra 2009, v ktorom uviedol: „Právo na zadosťučinenie podľa ustanovenia je svojou povahou úzko späté s postihnutou fyzickou osobou práve tak ako s osobou, ktorá do práva na ochranu osobnosti zasiahla. Toto právo má osobný charakter predovšetkým preto, lebo cieľom tejto satisfakcie je primerane vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu vzniknutú fyzickej osobe na jej osobnosti; satisfakčný účel môže splniť len zadosťučinenie, ktoré poskytne výlučne sama osoba, ktorá do osobnosti oprávnenej fyzickej osoby zasiahla.“

IV.2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru:

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa Listiny základných práv a slobôd (m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

14. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

15. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľky 24. augusta 2022 napadnutým rozhodnutím, ktorý bol sťažovateľke doručený 3. októbra 2022. Keďže v čase podania ústavnej sťažnosti k namietanému porušovaniu označených práv postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. už nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

16. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2023

Robert Šorl

predseda senátu