Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18Co/34/2024

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., právne zastúpená Mgr. Róbert Liška, advokát so sídlom AK Štefánikova 882/39, 058 01 Poprad, IČO: 42 084 857, proti žalovanému: F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom G. X. XXXX XXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený JUDr. Ivana Harbuľáková Škárová, advokátka so sídlom AK Gelnická 12, 040 11 Košice, IČO: 35 564 423, v konaní o zaplatenie 5.500,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. – 151 zo dňa 21.05.2024, jednohlasne takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku II.

II. P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobkyni v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol následovne:

„I. Súd konanie z a s t a v u j e.

II. Žalovaný m á voči žalobkyni n á r o k na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie vo vzťahu k výroku II. odôvodnil súd prvej inštancie podľa a (ďalej len „“). V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že výrokom II. tohto uznesenia súd priznal žalovanému v súlade s ustanovením nárok na náhradu trov konania, nakoľko zastavenie konania procesne zavinila žalobkyňa, ktorá žalobu zobrala späť bez uvedenia relevantného dôvodu, ktorý by odôvodňoval aplikáciu ustanovenia vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania.

3. Súd prvej inštancie v danom prípade nezistil žiadne akceptovateľné dôvody, ktoré by boli dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania, a ktoré by boli v súlade s dikciou ustanovenia .

4. Ako uviedol aj žalovaný, ten v konaní úspešne bránil svoje práva, pričom jeho obrana bola žalobkyni známa už pred podaním žaloby, o čom svedčí komunikácia, ktorá je obsahom súdneho spisu. Žalovaný od počiatku namietal svoju aktívnu legitimáciu a tvrdil, že finančné prostriedky prevzal ako štatutárny orgán občianskeho združenia (A. H. H. E.) za účelom kúpy motorového vozidla zn. F.. Rovnako popieral existenciu akejkoľvek pôžičky poskytnutej žalobkyňou (či už žalovanému alebo občianskemu združeniu, ktorého je žalovaný štatutárnym orgánom), namietal tiež premlčanie uplatneného nároku. Žalovaný

popísal, ako a na základe čoho došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov na zakúpenie motorového vozidla pre A. H. H. a aké benefity následne z tohto žalobkyňa mala. Tá neuniesla dôkazné bremeno ohľadom tvrdení, že z jej strany išlo o pôžičku a súdnou cestou uplatnila premlčaný nárok. Súd sa nestotožňuje s jej tvrdením, že žalovaný predlžoval čas, až sa nakoniec jej nárok premlčal. Vedomosť o uplatnenej námietke premlčania žalovaným pred podaním žaloby mala, žalobu napriek tomu podala, podala tiež odpor proti vydanému platobnému rozkazu a návrh na pokračovanie v konaní. Napriek uvedeným skutočnostiam bolo konanie žalovaného ústretové, ale k mimosúdnej dohode z dôvodov na strane žalobkyne nedošlo. Toto vyplýva napr. aj z vyjadrenia žalovaného zo dňa 16.2.2024, ktoré je obsahom súdneho spisu, a z ktorého je o. i. zrejmé, že žalobkyňa sa k návrhu žalovaného na mimosúdnu dohodu nevyjadrila.

5. Žalobkyňa v podaní, ktorým zobrala žalobu v celom rozsahu späť neuviedla žiadne relevantné, resp. žiadne dôvody, prečo tak činí. Venovala sa len dôvodom, pre ktoré by súd prvej inštancie nemal stranám sporu priznať nárok na náhradu trov konania, s ktorými, ako je už uvedené a ako to vyplýva z II. výroku tohto uznesenia, sa súd nestotožňuje. Nie je dôvod na nepriznanie trov konania ani z dôvodu prezentovanej finančnej a majetkovej situácie žalobkyne. Tieto sú u žalobkyne a žalovaného porovnateľné a nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému, ktorý žiadnym spôsobom nezavinil, že konanie muselo byť zastavené, resp. že bola podaná žaloba, by bolo pre neho neprimerane tvrdé a nespravodlivé.

6. Súd prvej inštancie už vo svojom predbežnom právnom posúdení uviedol, že dovtedy vykonaným dokazovaním (ktoré sa ani následne nezmenilo), teda z listinných dôkazov a písomných vyjadrení strán sporu nebolo preukázané, žeby medzi stranami sporu, teda medzi žalobkyňou a žalovaným ako fyzickou osobou bola uzavretá zmluva o pôžičke. Ak by aj išlo teoreticky o pôžičku, ktorá ja reálnym kontraktom a medzi obligatórne náležitosti takejto zmluvy patrí okrem reálneho odovzdania peňazí aj povinnosť pôžičku vrátiť v určitom čase, prípadne bez určenia času a aplikovalo by sa ust. , na ktoré poukazovala aj strana žalobkyne, tak v tomto prípade by bol dlžník, teda žalovaný, povinný vrátiť pôžičku prvého dňa nasledujúceho po tom, ako by bol veriteľom na túto povinnosť vyzvaný. Toto, ale nemá vplyv na plynutie premlčacej doby, ktorá, ako to vyplýva aj z komentára k tomuto ustanoveniu, či z početnej judikatúry súdov, začína plynúť dňom nasledujúcim po vzniku dlhu, čo by v danom prípade znamenalo, že premlčacia doba začala plynúť dňom 17.6.2013 a uplynula by vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe dňom 17.6.2016. Žaloba bola podaná na súd dňa 31.12.2022. Výnimočné okolnosti prípadu, na ktoré poukazoval právny zástupca žalobkyne vo svojich vyjadreniach, a pre ktoré by súd nemusel prihliadať na vznesenú námietku premlčania, súd prvej inštancie nevidel.

7. Proti uzneseniu vo výroku II. podala odvolanie žalobkyňa. V odvolaní uvádza, že nárok žalobkyne nebol po práve, a nebol preukázaný tak, ako to tvrdí žalovaný. Z priebehu konania vyplýva, že žalovaný podal odpor proti platobnému rozkazu a dal tiež návrh na pokračovanie v konaní. Napriek uvedeným skutočnostiam bolo konanie žalovaného ústretové, ale k mimosúdnej dohode z dôvodov na strane žalobkyne nedošlo. Toto vyplýva len z tvrdenia žalovaného. Žalobkyňa má za to, že boli splnené podmienky podľa ust. , kde je potrebné kumulatívne splniť dve podmienky, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. V tejto súvislosti citoval uznesenia alebo rozhodnutia NS SR sp.zn. , , . žalobkyňa sa domnieva, že aj u nej sú splnené všetky podmienky, jednak spolupráca so žalovaným na báze, na ktorej sa podieľaľa pri spolufinancovaní a aj faktickou pomocou pri konských pretekoch, ktorá situácia nastala v najmä v čase po pandémií COVID – 19, kde vážne ochorela a z tohto dôvodu vznikli dôvody hodné osobitného zreteľa. Treba vychádzať aj z sms komunikácie medzi stranami sporu, z nich jasne vyplýva, že pôžička bola poskytnutá žalovanému a tento aj javil záujem o jej vrátenie. Dokonca si vyžiadal účet zo strany žalobkyne na úhradu zvyšku pôžičky. Z dôkazov nevyplýva, aby finančné prostriedky požičiavala I. J. – A. H. H., E.. Nakoniec boli vykomunikovaná aj dohody ohľadne vrátenia motorového vozidla, za ktoré peniaze žalobkyni kúpil žalovaný pre účely prevozu pretekárskych koňov a dôvody, že až po úhrade trov konania, aspoň vo výške istej časti 1/4 alebo 1/3 dôjde k tejto transakcii. Preto navrhla, aby Krajský súd v Prešove zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a náhradu trov konania nepriznal žalobkyni ani žalovanému. Záverom ešte žalobkyňa zdôraznila, že nepovažovala ani za férový postup žalovaného, ktorý v podstate vzniesol námietku premlčania a tým sa v celej veci aj takto bránil.

8. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. ako vecne správne potvrdiť. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočností, ktoré sú v tomto

rozhodnutí riadne uvedené a nie sú splnené podmienky pre použitie ust. pri posúdení trov konania v tomto konaní. Uvedené tvrdenia žalobkyne v odvolaní týkajúce sa či už situácie spojenej s pandémiou COVID – 19 vo vzťahu k mimosúdnym rokovaniam, neúmernému navyšovaniu trov konania z jeho strany, považuje ich len za nepravdivé a účelové. Z komunikácie naopak vyplýva, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom jej tvrdených skutočností, nezvážila úspech v tomto konaní napriek tomu, že v priebehu už pred podaním žaloby, ale aj v priebehu konania žalovaný sa vyjadroval k veci jednoznačne jednak že nárok neuznáva, jednak že je premlčaný, a z toho žalobkyňa mala vychádzať pritom ako podala žalobu, ako formulovala výrok a ako prebiehalo aj konanie pred súdom prvej inštancie po tom, čo bol v dôsledku ním podaným odporom proti platobnému rozkazu rozhodnutie zrušené a v konaní pokračoval Okresný súd v Poprade. Žalovaný si uplatňoval nárok len vo vzťahu k 1/4 nákladov, čo vyplynulo aj z prejednávanej veci v rámci e-mailovej komunikácie. Žalovaný žiadnym spôsobom nespôsobil konanie, ktoré prebehlo. Nezavinil ani postup žalobkyne, ktorá sa rozhodla tak ako sa rozhodla, a z toho dôvodu aj okolnosti týkajúce sa pomerov osobných na strane žalobcu a žalobkyne sú porovnateľné. Preto navrhol potvrdiť výrok súdu prvej inštancie II. napadnutého uznesenia a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací prejednal rozhodnutie, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. , a a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Súd prvej inštancie dôsledne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil. Na týchto skutkových a právnych záveroch sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

10. Podľa ust. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

11. Podľa ust. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

12. Z obsahu spisu nateraz vyplýva, že žalobkyňa, zastúpená právnym zástupcom, žalobu doručenú súdu dňa 31.12.2022 vzala podaním doručeným súdu dňa 14.5.2024 v celom rozsahu späť, žiadala konanie zastaviť, a trovy konania stranám sporu nepriznať, prípadne zvážiť dôvody a tieto primerane znížiť. Návrh na nepriznanie, prípadne zníženie trov zdôvodnila poukazom na ustanovenie , ktoré predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok. Uviedla, že žalovaný nepoprel, že finančné prostriedky od nej prevzal, že žalobkyňa mu ich poskytla z dôvodu, že boli dlhoroční priatelia, ako aj to, že tieto použil pre svoju potrebu a dôvodom jeho obrany je premlčanie pohľadávky. Poukázala na komunikáciu medzi stranami sporu, kde sa žalovaný zaviazal finančné prostriedky vrátiť a toto odďaľoval do doby, kým sa pohľadávka nepremlčala. Poukázala na judikatúru, podľa ktorej ustanovenie je ustanovením, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je pri stanovení povinnosti nahradiť' trovy konania potrebné výnimočne prihliadnuť. Dôvody hodné osobitného zreteľa videla jednak v skutočnosti, že sporové stany boli dlhoroční priatelia a z tohto dôvodu došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov, ako aj v majetkovej a osobnej situácii žalobkyne, s poukazom na jej dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav. Žalobkyňa je zamestnaná v Tatravagónke Poprad, kde jej jediný príjem dosahuje v priemere 890,- eur až 950,- eur mesačne. Okrem vlastníctva bytu, nemá žiaden iný majetok. Má náklady na byt v sume 205,- eur mesačne a poistenie v sume 29,77 eur polročne. Ročne platí za daň z nehnuteľnosti a komunálny odpad sumu 100,95 eur . Má výdavky na životné poistenie v sume 83,30 eur štvrťročne a náklady na telefón a internet v sume 40,- eur mesačne. Vzhľadom na jej dlhodobo nepriaznivý stav, ochorenie štítnej žľazy, vysoký krvný tlak a pridružené ochorenia vynakladá mesačne na doplatky na lieky sumu 30,- eur.

13. Žalovaný, zastúpený právnou zástupkyňou, súhlasil so späťvzatím žaloby a zastavením konania. Nesúhlasil s nepriznaním trov konania a navrhol o trovách rozhodnúť v zmysle . Uviedol, že žaloba bola od počiatku nedôvodná a v prípade, ak by aj žalobkyňa nezobrala žalobu späť, bola by v konaní neúspešná. Jej tvrdenia, ktorými odôvodňuje aplikáciu , nie sú pravdivé a nemajú oporu v listinách a vyjadreniach založených v súdnom spise. Je nepochybné, že žalovaný od počiatku namietal svoju aktívnu legitimáciu a tvrdil, že finančné prostriedky prevzal ako štatutárny orgán občianskeho združenia (A. H. H. E.) za účelom kúpy motorového vozidla zn. F.. Rovnako popieral existenciu akejkoľvek pôžičky poskytnutej žalobkyňou (či už žalovanému alebo občianskemu združeniu,

ktorého je žalovaný štatutárnym orgánom), namietal tiež premlčanie uplatneného nároku. Všetko toto namietal už pred podaním žaloby, a to v rámci odpovedí na predžalobné výzvy žalobkyne (podanie žalovaného zo dňa 25.10.2022, mail zo dňa 23.11.2022), následne v odpore proti platobnému rozkazu, ako aj v priebehu celého konania. Žalobkyňa teda už pred podaním žaloby mala vedomosť o tom, že sa žalovaný bude, okrem iného, brániť aj námietkou premlčania a napriek tomu žalobu podala, resp. po doručení odporu a opakovanom vznesení námietky premlčania zo strany žalovaného dala návrh na pokračovanie v konaní. Komunikácia, ktorú žalobkyňa predložila súdu spolu so žalobou a na ktorú sa odvoláva, je z roku 2022, a teda medzi stranami sporu prebehla dávno po márnom uplynutí premlčacej doby. Žalobkyňa klame ak tvrdí, že žalovaný svojim konaním úmyselne zapríčinil márne uplynutie premlčacej doby. Naviac na pojednávaní dňa 06.10.2023 súd vyslovil predbežné právne posúdenie, v zmysle ktorého súd nemal za preukázané poskytnutie pôžičky žalobkyňou žalovanému a v prípade, ak by sa poskytnutie pôžičky preukázalo, bol by nárok žalobkyne premlčaný a súd nevidel žiadne osobitné dôvody, pre ktoré by na námietku premlčania nemal prihliadať. Napriek vyslovenému predbežnému právnemu posúdeniu veci súdom sa žalovaný pokúsil so žalobkyňou mimosúdne dohodnúť a za týmto účelom jej ponúkol motorové vozidlo zn. F., ktoré bolo nadobudnuté zo žalobkyňou poskytnutých finančných prostriedkov s tým, že k jeho odovzdaniu dôjde po späťvzatí žaloby a k úhrade trov konania žalovaného. K uzatvoreniu mimosúdnej dohody nedošlo z dôvodov na strane žalobkyne, čo vyplýva aj z podania žalovaného zo dňa 16.02.2024 a listín k nemu priložených. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že vznik trov súdneho konania zavinila výlučne žalobkyňa, a to podaním zjavne nedôvodnej žaloby. Nepriznaním náhrady trov konania žalovanému by teda súd konal v rozpore s princípom spravodlivosti ako aj v rozpore so samotným účelom ustanovenia . Ani majetkové pomery žalobkyne neodôvodňujú aplikáciu a nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému. Naviac, žalobkyňa za týmto účelom uvádza aj nepravdivé informácie, napr. že okrem vlastníctva bytu, nemá žiaden iný majetok. Uvedené tvrdenie nie je pravdivé. Žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľnosti (bytu č. 22) zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX vedenom Okresným úradom E. pre k.ú. E.. Zároveň je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX K. XXXX vedenom Okresným úradom E. pre k.ú. E.. Nie je preto vylúčené, že žalobkyňa vlastní aj ďalšie nehnuteľnosti. Rovnako príjem žalobkyne (950,- € v čistom), po zohľadnení mesačných výdavkov na bývanie a lieky, resp. všetkých uvádzaných výdavkov po ich prepočítaní na obdobie kalendárneho mesiaca (cca 300 €) neodôvodňuje aplikáciu . Aplikácia ustanovenia je vylúčená aj s ohľadom na samotné majetkové pomery žalovaného, ktoré sa nelíšia od majetkových pomerov žalobkyne, a preto by nepriznanie nároku na náhradu trov konania, ktoré žiadnym spôsobom nezavinil, bolo pre neho neprimerane tvrdé a zjavne nespravodlivé. Žalovaný rovnako, ako žalobkyňa, bol právne zastúpený a z tohto titulu bol povinný uhrádzať odmenu svojho advokáta. Žalovaný, rovnako ako žalobkyňa, má mesačný príjem cca 1.000,- € v čistom, vlastní motorové vozidlo zn. D. r. výroby 2013 a motorové vozidlo zn. B. r. výroby 2007. Zároveň vlastní byt, pri ktorom náklady spojené s užívaním bytu predstavujú sumu cca vo výške 160,- € mesačne. Na rozdiel od žalobkyne, žalovanému bol na kúpu bytu poskytnutý hypotekárny úver, ktorý riadne spláca (mesačná splátka vo výške cca 330,- €). Rovnako má žalovaný uzatvorené životné poistenie. Ak by teda súd pri rozhodovaní o návrhu žalobkyne aplikoval „test primeranosti“ a zohľadnil by majetkové pomery oboch strán sporu, dospel by k záveru, že aplikácia by bola voči žalovanému zjavne neprimeraná (neprimerane tvrdá) a zjavne nespravodlivá. Žalovaný v konaní úspešne bránil svoje práva, pričom jeho dôvodná obrana bola žalobkyni známa už pred podaním žaloby. Bolo by nespravodlivé, ak by súd žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá neuniesla dôkazné bremeno ohľadom pôžičky poskytnutej žalovanému a súdnou cestou uplatnila premlčaný nárok, a to napriek jej vedomosti o uplatnenej námietke premlčania žalovaným pred podaním žaloby a napriek ústretovosti žalovaného nedošlo z dôvodov na jej strane k mimosúdnej dohode.

14. Podľa ust. žalobca môže vziať žalobu späť.

15. Podľa ust. ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

16. Podľa ust. súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa alebo pojednávanie.

17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejednáva vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený, ale aj povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

18. Odvolací súd v konaní relevantne posudzuje konkrétne dôvody uvádzané v odvolaní, a to či bol zistený skutkový stav správne a úplne a či sa aplikovali správne príslušne právne predpisy, pričom v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR ).

19. Kľúčovým v prejednávanej veci v otázke zavinenia vzniku trov konania je dispozičný úkon vykonaný žalobkyňou, ktorý podaním 14.5.2024 zobrala žalobu o vydanie veci vedenú na Okresnom súde Poprad v celom rozsahu späť a navrhol, aby súd konanie v predmetnej veci zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdenie správnosti a zákonnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania.

21. Jediným zákonným postupom ako procesne úspešnej strane ( ) resp. strane, ktorá procesne nezavinila zastavenie konania ( ), nepriznať náhradu trov konania, je ex offo skúmanie existencie podmienok v zmysle ust. , t.j. dôvodov hodných osobitného zreteľa.

22. Podľa ust. môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

23. Ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok ( ) a od zásady zodpovednosti za zavinenie ( ). V jeho zmysle súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Nakoľko použitie negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter.

24. Ustanovenie nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

25. Z Nálezu ÚS III. 98/2018 z 2.5.2018 vyplýva, že podľa súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok ( ) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie

( ). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.“ Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne.

26. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. či sp. zn. ), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. ).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1).

27. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (porovnaj Nález Ústavného súdu SR sp.zn. ).

28. Podľa Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.

29. Odvolací súd pripomína, že Pojem „procesné zavinenie“, použitý v ustanovení , sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania.

30. Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany (pozri uznesenie Ústavného súdu ČR, alebo ). Prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože nič z toho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania.

31. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Inými slovami, použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať – čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre – v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania (teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu). (Ústavný súd SR, ).

32. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. (Ústavný súd SR, ).

33. Zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej. Preto, ak zobral navrhovateľ návrh späť, zásadne platí [ak nejde o prípad uvedený v druhej vete (teraz – pozn. autora)], že zavinil zastavenie konania, a je preto povinný uhradiť odporcovi jeho trovy. (Najvyšší súd SR, sp.zn. ).

34. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu späťvzatia návrhu alebo žaloby a pod.). Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu. (Najvyšší súd SR, sp.zn. ).

35. Teda kľúčovým je zistenie či, a pokiaľ áno, ktorá zo strán sporu z procesného hľadiska zastavenie konania zavinila. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Žalobkyňa tým, že dispozitívnym úkonom zobrala svoju žalobu späť, nepochybne procesne zavinila zastavenie konania.

36. Naviac možno súhlasiť so žalovaným, že jeho postoj k celej záležitosti bol žalobkyni známy už pred podaním žaloby rovnako ako aj skutočnosť, že jej nárok je premlčaný. Preto žalobkyňa mala možnosť zvážiť svoj procesný úspech vo veci a skutkové okolnosti vo veci samej v prípade posudzovania nárokov na náhradu trov konania neboli rozhodujúce.

37. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil podľa ust. , .

38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. . V odvolacom konaní mal úspech žalovaný, preto odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému vo vzťahu k žalobkyni v rozsahu 100%., o výške ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).