Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-143-2020.pdf
PDF · 215.35 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/143/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Eriky Tischlerovej v právnej veci žalobcu: LEA Team, s.r.o., so sídlom Andreja Hlinku 4613, 921 01 Piešťany, IČO: 46 085 203, právne zastúpeného: SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101425744/2020 zo dňa 10.09.2020, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
Napadnutým rozhodnutím č. 101425744/2020 zo dňa 10.09.2020 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 100926310/2020 zo dňa 21.05.2020, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 9 667,40 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2018. Podkladom pre dodatočné vyrubenie dane boli výsledky daňovej kontroly vykonanej u žalobcu (v dňoch od 12.03.2019 do 07.02.2020; protokol o výsledku kontroly č. 100299269/2020) na DPH za zdaňovacie obdobie november 2018 a výsledky následného vyrubovacieho daňového konania, na základe ktorých daňové orgány oboch stupňov zhodne dospeli k záveru, že žalobca nesplnil zákonné podmienky na uplatnenie odpočítania dane a na tomto podklade vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume eura 9 667,40 Eur. Dôvodom vyrubenia predmetného rozdielu dane bolo neuznanie odpočtu dane (DPH) za žalobcom prijaté zdaniteľné plnenia na základe faktúr vyhotovených, resp. znejúcich na dodávateľa Andyauto s.r.o. so sídlom v Bratislave, a to sume 2 184,80 eura z prijatej faktúry č. 8181038 zo dňa 11.11.2018, dátum vzniku daňovej povinnosti dňa 11.11.2018, evidovanej u žalobcu pod interným číslom DF 3020180480 v celkovej sume 13 108,80 eura, z toho základ dane 10 924,00 eura a 20 % DPH 2 184,80 eura, predmetom ktorej mali byť dokončovacie práce na zinkozliatinových odliatkoch HDO Myjava od 2.11.2018 do 9.11.2018, k faktúre žalobca predložil objednávku č. 2018 55 zo dňa 31.10.2018 a dodací list č. 55 zo dňa 31.10.2018; v sume 2 480,60 eura z prijatej faktúry č. 8181039 zo dňa 19.11.2018, dátum vzniku daňovej povinnosti dňa 19.11.2018, evidovanej u žalobcu pod interným číslom DF 3020180493 v celkovej sume 14 883,60 eura, z toho základ dane 12 403,00 eura a 20 % DPH 2 480,60 eura, predmetom ktorej mali byť dokončovacie práce na zinkozliatinových odliatkoch
HDO Myjava od 12.11.2018 do 17.11.2018. K faktúre žalobca predložil objednávku č. 2018 56 zo dňa 09.11.2018 a dodací list č. 56 zo dňa 09.11.2018; v sume 2 504,00 eura z prijatej faktúry č. 8181040 zo dňa 26.11.2018, dátum vzniku daňovej povinnosti dňa 26.11.2018, evidovanej u žalobcu pod interným číslom DF 3020180499 v celkovej sume 15 024,00 eur, z toho základ dane 12 520,00 eur a 20 % DPH 2 504,00 eur, predmetom ktorej mali byť dokončovacie práce na zinkozliatinových odliatkoch HDO Myjava od 19.11.2018 do 24.11.2018. K faktúre žalobca predložil objednávku č. 2018 57 zo dňa 16.11.2018 a dodací list č. 57 zo dňa 16.11.2018; v sume 2 498,00 eur z prijatej faktúry č. 8181041 zo dňa 30.11.2018, dátum vzniku daňovej povinnosti dňa 30.11.2018, evidovanej u žalobcu pod interným číslom DF 3020180506 v celkovej sume 14 988,00 eur, z toho základ dane 12 490,00 eur a 20 % DPH 2 498,00 eur, predmetom ktorej mali byť dokončovacie práce na zinkozliatinových odliatkoch HDO Myjava od 26.11.2018 do 30.11.2018. K faktúre žalobca predložil objednávku č. 2018 58 zo dňa 23.11.2018 a dodací list č. 58 zo dňa 23.11.2018.
Správca dane na základe vyhodnotenia zisteného skutkového stavu konštatoval, že u žalobcu nedošlo k dodaniu služby podľa § 9 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) obchodnou spoločnosťou Andyauto s.r.o., ktorá by bola predmetom dane podľa § 2 citovaného zákona a tomuto deklarovanému dodávateľovi žalobcu nevznikla daňová povinnosť v súvislosti s predmetnými faktúrami. Správca dane vyslovil názor, že priznanie nároku na odpočítanie dane v sume 9 667,40 Eur by u žalobcu viedlo k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným v príslušných ustanoveniach smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu, a preto právo na odpočítanie dane v sume 9 667,40 Eur žalobcovi nepriznal.
Rozsah a dôvody žaloby
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia mu veci na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. V podanej žalobe žiadal na prejednanie a rozhodnutie veci nariadiť pojednávanie. Žalobca namietal, že žalovaný nedostatočným a absolútne nesprávnym spôsobom preskúmal a vyhodnotil postup správcu dane, nesprávnym spôsobom skúmal skutočný skutkový stav veci a nesprávnym spôsobom interpretoval a aplikoval relevantné hmotnoprávne normy. Žalovaný podľa názoru žalobcu postupoval absolútne nesprávnym spôsobom, keď neskúmal, resp. nesprávne vyhodnotil postup správcu dane pri otázke uznania / neuznania práva žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených žalobcovi spoločnosťou Andyauto s.r.o. Žalovaný obdobne ako správca dane vychádzal z premisy správnosti postupu, ktorý spočíval v založení právneho názoru správcu dane na nemožnosti kontaktovania súčasného konateľa spoločnosti INDUSTRIE MANAGEMENT s.r.o. ako subdodávateľa spoločnosti Andyauto s.r.o. a z nedostatočných a vágnych odpovedí bývalého prokuristu tejto spoločnosti pána A. B., čím žalovaný de facto potvrdil správnosť postupu správcu dane, ktorý „pripočítal“ konanie spoločnosti Andyauto s.r.o. a spoločnosti INDUSTRIE MANAGEMENT s.r.o. na ťarchu žalobcu v kontexte otázky skutočného dodania služieb a následnej možnosti odpočítania dane. Preto žalobca namietal, že žalovaný pri skúmaní postupu správcu dane nesprávne interpretoval porušenie ustanovení § 49 ods. 1, 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH zo strany správcu dane, keď nedostatočným spôsobom skúmal správnosť postupu správcu dane a absolútne nesprávnym spôsobom pristúpil k právnemu výkladu príslušných ustanovení zákona o DPH v spojení s judikatúrou, na ktorú poukazoval žalobca a na ktorú poukazuje žalobca aj v tejto žalobe.
V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že na základe ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva skutočnosť, že v prípade ak niektorý zo subjektov v tzv. „dodávateľskom reťazci“ nedodržal svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov upravujúcich daň z pridanej hodnoty, nemá takéto konanie vplyv na právo platiteľa dane odpočítať daň z pridanej hodnoty zaplatenú na vstupe, t. j. právo žalobcu na vykonanie uskutočneného a daňovými orgánmi rozporovaného odpočtu. Takýto vplyv nemá dokonca ani podvodné konanie niektorého zo subjektov v dodávateľskom reťazci. Uvedené platí za predpokladu, že platiteľ dane nedisponoval informáciou, ktorá by ho oprávňovala predpokladať vznik alebo existenciu nezákonností alebo daňového podvodu na strane vystaviteľa faktúry.
Z uvedeného podľa názoru žalobcu preto vyplýva, že žalovaný ako ani správca dane by nemali postupovať spôsobom, na základe ktorého bez relevantného jasného preukázania vedomosti platiteľa dane (žalobcu) o možnom „rozporovateľnom“ konaní ostatných subjektov v dodávateľom reťazci, určia povinnosť platiteľa dane dodatočne zaplatiť odpočítanú daň, čím potencionálne protiprávne konanie „pripíšu“ platiteľovi dane (žalobcovi), pričom tento postup orgánov verejnej moci je neakceptovateľný ešte väčším spôsobom pokiaľ tvrdenia daňového orgánu sú založené na vykonanom dokazovaní, ktoré jednoznačne nepreukazuje, resp. žiadnym jasným spôsobom nedokladá akékoľvek protiprávne konanie iných subjektov v dodávateľskom reťazci (pričom by však takéto konanie iného subjektu v dodávateľskom reťazci bolo relevantne preukázané, bez jasného preukázania vedomosti žalobcu o tomto konaní by žalovaný, resp. správca dane nemal postihovať týmto spôsobom). V nadväznosti na uvedené mal žalobca za to, že postupy konajúcich daňových orgánov naznačujú vysokú mieru svojvoľnosti a prijímania zásadných úvah a záverov podstatných pre konanie a výsledné rozhodnutie, ktoré boli prijaté na základe domnienok správcu dane a žalovaného, a nie na základe reálne vykonaného dokazovania (tak ako predpokladá daňový poriadok). Uvedené konanie žalobca označil za neprípustné a plne odôvodňujúce preskúmanie a zrušenie napadnutého rozhodnutia správnym súdom. Žalobca dal do pozornosti, že v súvislosti s vyššie uvedeným Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani konajúcou ako takou a hospodársku činnosť smernice Rady 77/388/EHS (Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo 17. 5. 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu — spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia) ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Taktiež poukázal žalobca aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 z 12. 1. 2006 Optigen a i. v zmysle ktorých „Právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia, spočívajúce v odpočítaní dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v reťazi dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty.“ Na podporu svojej argumentácie žalobca dal do pozornosti aj právny záver z rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 zo 6. 7. 2006 Kittel a Recolta Recycling, v zmysle ktorého „Vplyv na právo platiteľa dane odpočítať daň z pridanej hodnoty zaplatenú na vstupe nemá skutočnosť, či daň z pridanej hodnoty splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice. Daň z pridanej hodnoty sa totiž uplatňuje na všetky plnenia výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu.“ Pokračujúc argumentáciou, že podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na právo na odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej platiteľom dane nemá vplyv ani zrušenie zmluvy podľa vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu absolútnou neplatnosťou ako zmluvu, ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod. V tejto súvislosti je nepodstatná otázka, či táto neplatnosť vyplýva z podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, alebo z iných podvodov (rozsudok v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 zo 6. 7. 2006 Kittel a Recolta Recycling.). Žalobca v nadväznosti na vyššie uvedené považoval za možné prijať konštatovanie, že žalovaný nedostatočným spôsobom preskúmal pochybenie postupu správcu dane, na ktoré poukazoval žalobca, a to absenciu oprávnenia správcu dane zamietnuť zdaniteľnej osobe (žalobcovi) právo odpočítať daň z dôvodu nedodržania zákonných povinností niektorým subjektom v dodávateľskom reťazci alebo z dôvodu podvodného konania niektorého subjektu v dodávateľskom reťazci, ak zdaniteľná osoba (žalobca) spĺňa všetky zákonné predpoklady pre uplatnenie práva na odpočítanie dane a nemá vedomosť o protiprávnom konaní alebo daňovom podvode tohto článku reťazca. Žalobca dôvodil, že ako daňový subjekt si dostatočne splnil svoju povinnosť vydokladovať dodanie služby od dodávateľa Andyauto s.r.o., poukazujúc na fakt, že žalovaný nezohľadnil skutočnosť, že žalobca správcovi dane predložil ku každej faktúre aj objednávku a dodací list a zoznam prác, v ktorom sú rozpísané činnosti, ktoré dodávateľ Andyauto s.r.o. uskutočnil pre žalobcu, čím žalobca jasne preukázal, že sú splnené podmienky na odpočítanie dane. Navyše, žalobca predkladal správcovi dane aj bankové výpisy preukazujúce úhradu predmetných faktúr ako aj fotodokumentáciu dielcov, ktoré deklarovaný dodávateľ pre žalobcu dohodnutým spôsobom opracoval.
Žalobca preto nemá vedomosť, akým iným spôsobom mal zo svojej pozície daňovým orgánom preukázať, v kontexte prezentovanej judikatúry, splnenie svojich povinností, podotýkajúc, že uvedené dôkazy sú taxatívne vymenované, teda iné dôkazy správca dane zákonným spôsobom požadovať pri výkone kontroly nemohol (a ak má pochybnosti je povinný niesť dôkazné bremeno správca dane a následne túto skutočnosť mal preskúmať žalovaný). Ide o ústavne konformný výklad zákona o DPH, nakoľko podľa článku 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“) „Nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“. V tejto súvislosti podporil žalobca svoju argumentáciu poukazom na závery z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 1/2011, podľa ktorých „Ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu Daňový úrad“. Žalobca zdôraznil, že žalovaný sa nijakým spôsobom nezaoberal namietaným argumentom o nemožnosti žalobcu ovplyvniť správanie subdodávateľa svojho obchodného partnera a v prípade, ak tento si neplní svoje zákonné povinnosti, resp. nekomunikuje so správcom dane, nemôže byť táto skutočnosť dôvodom na to, aby sa žalobcovi nepriznalo právo na odpočítanie dane, ak splnil všetky podmienky na odpočítanie dane uvedené v ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. S poukazom na znenie § 24 ods. 1 daňového poriadku žalobca dôvodil poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.06.2011, sp. zn. 5Sžf/49/2010, v zmysle ktorého „V zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru. V danom prípade nebola spochybnená materiálna existencia tovaru, avšak správca dane ako aj žalovaný nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena, keď ho v celom rozsahu preniesli na ťarchu žalobkyne ako daňového subjektu v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní [zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.“ Žalobca zastal názor, že si splnil svoju dôkaznú povinnosť v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku, ďalej namietajúc, že žalovaný sa dopustil porušení ustanovení daňového poriadku keď neskúmal postup správca dane, ktorý neuznaním práva na odpočítanie dane len z dôvodu „nekontaktnosti“ subdodávateľa závažne porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ako aj základné princípy fungovania spoločného systému fungovania režimu DPH v rámci EÚ. V nadväznosti na uvedené žalobca argumentoval, že ustanovenie § 24 daňového poriadku nepredstavuje absolútne dôkazné bremeno daňových subjektov, akým je žalobca, ale len vymedzuje rozsah ich dôkaznej povinnosti. Dôkazné bremeno znáša kontrolovaný daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí (§ 45 ods. 1 písm. c/ daňového poriadku). Toto dôkazné bremeno nie je možné ponímať extenzívne a rozširovať ho aj na preukázanie iných skutočností, teda aj takých, na ktoré sa vzťahuje dôkazná povinnosť iných subjektov.
Žalobca mal za to, že jeho povinnosťou – dôkazným bremenom bola len povinnosť preukázať, aké služby žalobca nakúpil od spoločnosti Andyauto s.r.o., t. j. žalovaný a správca dane nemôžu a nemohli pričítať na ťarchu žalobcu nekontaktnosť a nespoluprácu spoločnosti INDUSTRIE MANAGEMENT s.r.o., ktorá bola subdodávateľom spoločnosti Andyauto s.r.o. a uvedeným spôsobom tak zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov žalobcu. Žalobca uviedol, že sa dostatočným, obsiahlym a až vyčerpávajúcim spôsobom snažil počas prvoinštančného konania ako aj v následnom odvolacom konaní upriamiť pozornosť daňových orgánov na predložené dôkazy, jasne preukazujúce nákup služieb od spoločnosti Andyauto s.r.o., t. j. účtovníctvo, faktúry a iné dokumenty, ktoré preukazujú uskutočnenie predmetných zdaniteľných obchodov. V tejto súvislosti dodal, že si je vedomý skutočnosti, že síce bol informovaný o pochybnostiach správcu dane, ktoré v určitom smere spochybňujú plnenie dodávok, no nie je mu známe a správca dane ani neuvádzal, akými inými dôkazmi žalobca mohol a mal ešte disponovať, aby vyvrátil pochybnosti správcu dane. Žalobca dal do pozornosti, že na tieto skutočnosti dôrazne poukazoval vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, avšak ani žalovaný nedokázal relevantným spôsobom, jasným a zrejmým spôsobom uviesť jednak úvahy, ktoré ho viedli k prijatiu názoru o správnosti postupu správcu dane a taktiež nedokázal zodpovedať legitímnu otázku žalobcu ohľadom predkladania ďalších dôkazov zo strany žalobcu pre preukazovanie splnenia povinností iného daňového subjektu v reťazci.
Žalobca mal za to, že predložil všetky aktuálne jemu dostupné dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, ktorými musel a reálne mohol disponovať, a tým si splnil svoju dôkaznú povinnosť podľa ustanovenia § 24 daňového poriadku a naopak žalovaný nedostatočným spôsobom preskúmal a interpretoval procesný postup správcu dane, ktorý svoje tvrdenia oprel len o nekontaktnosť a nespoluprácu subdodávateľa spoločnosti INDUSTRIE MANAGEMENT s.r.o., ktorú žalobca žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť a na základe tejto skutočnosti sformuloval svoj záver o nesplnení jeho dôkazného bremena daňového subjektu. Takéto ponímanie posúvalo dôkazné bremeno žalobcu do nesplniteľnej abstraktnej podoby, čo žalobca považuje v kontexte výkonu verejnej moci v oblasti správy daní zo strany daňových orgánov za neakceptovateľné, opakovane citujúc právny záver z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 1/2011. Na základe uvedeného žalobca namietal, že v prípade daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2018 správca dane pričítal žalobcovi existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Napriek tejto skutočnosti však bol žalobca súčinný a spolupracoval so správcom dane a to tak, že poskytol aj dodatočné dôkazné prostriedky, na ktorých predloženie v zmysle uvedeného rozsudku najvyššieho súdu by inak nebol povinný. Žalobca dal do pozornosti, že napriek vyššie uvedeným dokumentom a skutočnostiam, ktoré mal správca dane k dispozícii, daňové orgány v napadnutých rozhodnutiach konštatujú nesprávne závery, na základe ktorých nepriznali žalobcovi nárok na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia. Vo vzťahu k obsahu napadnutého rozhodnutia žalobca namietal jeho nedostatočné odôvodnenie, argumentujúc, že žalovaný v rozhodnutí druhého stupňa vôbec neozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby daňový subjekt nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú. Opodstatnenosť tejto žalobnej námietky podporil žalobca poukazom na citáciu právnych záverov vyplývajúcich z nálezov ústavných súdnych autorít (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 311/07 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 403/03), ktoré možno analogicky aplikovať aj na rozhodovanie daňových orgánov v predmetnej veci. V otázke rozloženia dôkazného bremena žalobca zastal názor, že vo vzťahu k splneniu podmienok vzniku jeho nároku na odpočet dane ako platiteľ DPH svoje dôkazné bremeno uniesol. V tejto súvislosti poukázal na ustálený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúci sa dokazovania a dôkazného bremena v daňovom konaní, uvedený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2012: „Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.) avšak, a tu je potrebné zase súhlasiť so stanoviskom žalobcu, že nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na jeho rozhodnutie vydané pod sp. zn. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15. marca 2011, v ktorom je venovaná pozornosť práve otázke rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane, teda výkladu ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. V citovanom rozhodnutí sa uvádza nasledovné: „Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C- 355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami.“ Podporiac svoj názor vyššie uvedeným rozhodnutím má najvyšší súd za to, že dôkazné bremeno, ktoré znáša daňový subjekt je jasne limitované ustanovením § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., ktoré však v záujme zachovania ústavne konformného výkladu tohto ustanovenia nie je možné vykladať
extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť ho preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval.“ Preto žalobca vyjadril názor, že žalovaný sa pri skúmaní správnosti postupu správcu dane riadil iba úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch, neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci, vôbec sa nevysporiadal s dôkazmi a skutočnosťami, na ktoré poukazoval žalobca, čím porušil ustanovenie § 3 ods. 3 daňového poriadku a ustanovenia § 24 ods. 1 a 2 daňového poriadku. V tejto súvislosti žalobca doplnil, že predmetné závažné porušenia daňového poriadku postihujú napadnuté rozhodnutie takými vadami, ktoré majú za následok nesprávne a nezákonné rozhodnutie vo veci samej. Vo vzťahu k hmotnoprávnej otázke vzniku práva na odpočet dane žalobca dôvodil poukazom na zásadu neutrality DPH, predstavujúcu základnú zásadu spoločného systému dane z pridanej hodnoty zavedeného právnou úpravou Európskej únie, čo znamená právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane z pridanej hodnoty, ktorú majú zaplatiť, daň z pridanej hodnoty už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok vo veci C-78/00 z 25.10.2001 Komisia/Taliansko, rozsudok vo veci C-25/07 z 10.07.2008 Sosnowska, rozsudok vo veci C-274/10 z 28.07.2010 Komisia/Maďarsko). Dal do pozornosti, že Súdny dvor Európskej únie opakovane zdôraznil, že právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112/ES je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe. Režim odpočtov má za cieľ úplne zbaviť podnikateľa bremena dane z pridanej hodnoty splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností (napr. rozsudok vo veci C 110/98 z 21.03.2000 Gabalfrisa, rozsudok v spojených veciach C 439/04 a C 440/04 zo 06.07.2006 Kittel a Recolta Recycling, rozsudok vo veci C 255/02 z 21.02.2006 Halifax). Ďalej žalobca namietal porušenie zásady právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí daňových orgánov, zakotvenej v ustanovení § 3 ods. 9 daňového poriadku, v zmysle ktorej správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti, že už vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly poukázal žalobca na rozdiely pri vyhodnotení dokladov preukazujúcich prijate zdaniteľného plnenia od dodávateľa Andyauto s.r.o. pri daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie september 2018. Poukázal na protokol č. 101776410/2019 zo dňa 22.07.2019 vydaný správcom dane z daňovej kontroly DPH za iné zdaňovacie obdobie žalobcu (september 2018, teda za obdobie, ktoré je len o 2 kalendárne mesiace skoršie ako obdobie, za ktoré bolo vydané napadnuté rozhodnutie). Z predmetného protokolu ako aj z evidencie DPH za 09/2018 vyplýva, že správca dane mal počas daňovej kontroly za obdobie 09/2018 vykonanej v zmysle daňového poriadku u žalobcu (zameranej na oprávnenosť odpočtu DPH) plne k dispozícii všetky doklady, ktoré preukazovali dodanie služby, a to vrátane dokladov k dodaniu služieb zo strany spoločnosti Andyauto s.r.o., na základe ktorej žalobca odpočítal daň, pričom správca dane však ukončil daňovú kontrolu za obdobie 09/2018 s tým, že nezistil, žiadne porušenie predpisov zákona o DPH. Žalobca mal za to, že žalovaný nepostupoval dostatočným a správnym spôsobom, keď napriek upozorneniam a argumentácii žalobcu v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane tieto skutočnosti nezohľadnil a neskúmal tak dostatočným spôsobom účelový a protiprávny postup správcu dane, pričom neprihliadnutie na uvedenú námietku v napadnutom rozhodnutí nijako neodôvodnil. Žalobca taktiež napádal porušenie zásady zákonnosti, súčinnosti, voľného hodnotenia dôkazov, pretože daňové orgány postupovali v rozpore s ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, 3 daňového poriadku. V tejto súvislosti dôvodil, že aby daňové orgány mohli vyššie uvedené zásady realizovať, sú vybavené rozsiahlymi právomocami, preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2011, sp. zn. 4Sžf/7/2011). Žalobca pripomenul, že vyššie uvedené povinnosti sa v zmysle § 3 ods. 10 daňového poriadku primerane vzťahujú aj na žalovaného. V nadväznosti na vedené žalobca vo všeobecnosti argumentoval, že daňové orgány sú povinné pri hodnotení dôkazov postupovať v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov. Dôkazný postup je potrebné vyčerpávajúcim spôsobom popísať a logicky i vecne presvedčivým spôsobom zdôvodniť. Niet sporu o tom, že procesné predpisy ponechávajú hodnotenie vykonaných dôkazov na voľnú úvahu správcu dane, avšak voľná úvaha nemôže byť absolútna a nesmie byť prejavom ľubovôle, resp. svojvôle. Vykonané dôkazy správca dane nesmie hodnotiť jednostranne, napríklad v neprospech daňového subjektu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky.
Žalobca zastal názor, že daňové orgány zároveň porušili svoju povinnosť vyplývajúcu z § 24 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Skutkový stav veci správca dane aj žalovaný musia zistiť presne, pravdivo a čo najúplnejšie, aby bolo možné hovoriť o spravodlivom procese a právna veta, že pritom správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov, dáva správcovi dane zákonné právo, ale i povinnosť, podľa okolností prípadu a výsledkov dosiaľ vykonaného dokazovania voliť v rámci výkonu daňovej kontroly ďalšie možnosti uplatnenia dôkazných prostriedkov, až pokým sa nevylúči pochybnosť vo vzťahu k preukaznosti zistení pre správne určenie dane. Žalobca dal do pozornosti, že ako vyplýva z obsahu napadnutého rozhodnutia, žalovaný sa s postupom správcu dane v plnom rozsahu stotožnil. S poukazom na zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) žalobca dôvodil, že uvedený ústavný príkaz zabezpečuje ochranu osôb pred negatívnou činnosťou štátu. Štátne orgány na jeho základe nesmú obmedzovať práva osôb vo väčšej miere, ako im dovoľuje zákon. Ústavný princíp ustanovený v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyjadruje tzv. princíp legality a je neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu. Ústavný súd Slovenskej republiky podstatu materiálneho právneho štátu, okrem povinnosti štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia ústavných práv, vidí v dvoch princípoch, a to v princípe spravodlivosti a v princípe právnej istoty (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z -22.09.1999, sp. zn. I. ÚS 17/99). Svoju argumentáciu podporil žalobca aj poukazom na citácie z rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 07.01.1998, sp. zn. II. ÚS 48/97, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.09.1993, sp. zn. I. ÚS 87/93, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.05.1995, sp. zn. PL. ÚS 16/95, 07.01.1998, sp. zn. II. ÚS 48/97, ako aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 27.03.2003, sp. zn. IV. ÚS 690/01). V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že ak v zmysle vyššie uvedeného platiteľ dane postupuje pri obchodovaní v dobrej viere a splní všetky predpoklady vyžadované právnymi predpismi na uplatnenie práva odpočítať daň z pridanej hodnoty na vstupe, následný postup správcu dane, ktorým platiteľovi zamietne uplatnený nárok, nie je v súlade s legitímnou predvídateľnosťou postupu orgánov verejnej moci. Za predpokladu, že platiteľ preukáže splnenie všetkých zákonných predpokladov, mohlo by uvedené konanie správcu dane vykazovať znaky svojvôle pri výklade a aplikácii právnych noriem. Podľa konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie zásada právnej istoty vyžaduje, aby zdaniteľné osoby poznali svoje daňové povinnosti ešte pred uzavretím transakcie (napr. rozsudok vo veci C-273/11 zo 06.09.2012 Mecsek-Gabona, rozsudok vo veci C-409/04 z 27.09.2007 Teleos a i.). V tejto súvislosti zároveň poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej „Ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Teda za situácie, keď právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva, do ktorého zaraďujeme aj právo daňové, štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje, na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo im zákon nezakazuje. Z tejto maximy potom jednoznačne vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. V daňovom konaní sa právne úkony, či iné rozhodujúce skutočnosti posudzujú podľa svojho obsahu. V pochybnostiach orgány verejnej moci pritom postupujú voči daňovému subjektu miernejšie (in dubio mitius).“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18.09.2008, sp. zn. I. ÚS 241/07). V kontexte rozsahu daňovej kontroly vykonanej správcom dane považoval žalobca za potrebné upozorniť aj na princíp proporcionality vyjadrený v článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“ Daňová kontrola totiž predstavuje mimoriadne závažný a intenzívny zásah do individuálnej právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánov finančnej správy a takýto zásah je možný výlučne pri rešpektovaní základných ústavných princípov, z nich najmä princípu zákonnosti a princípu proporcionality a tiež základných zásad daňového konania. Žalobca dal do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa k dodržiavaniu ústavného princípu proporcionality vyjadril vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát, pričom citoval z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 29.11.1995, sp. zn. PL. ÚS 29/95. Záverom žalobca dodal, že okrem opatrení, ktoré môžu členské štáty prijať podľa článku 273 smernice 2006/112/ES s cieľom zabezpečiť správny výber dane (a ktoré musia byť súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku vzhľadom na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), nesmú členské štáty prekročiť rámec toho, čo je potrebné na
dosiahnutie tohto cieľa. Z tohto dôvodu sa nemôže voľná úvaha daňových orgánov členských štátov používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a tým neutralitu tejto dane, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe a replika žalobcu
Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a právo na náhradu trov konania žalobcovi nepriznať. Zopakoval dôvody dodatočného vyrubenia daňovej povinnosti na DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie november 2018. Žalovaný označil za neodôvodnené všetky žalobné body, ktoré žalobca vzniesol v žalobe, teda, že žalovaný nedostatočným a absolútne nesprávnym spôsobom preskúmal a vyhodnotil postup správcu dane, nesprávnym spôsobom skúmal skutočný skutkový stav veci a nesprávnym spôsobom interpretoval aplikoval relevantné hmotnoprávne normy. V tejto súvislosti dôvodil oprávnenými pochybnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania v priebehu predmetného daňového konania, a to že služby žalobcovi poskytol na preverovaných faktúrach uvedený dodávateľ, spoločnosť Andyauto s.r.o. V rámci dokazovania bolo zistené, že deklarovaný dodávateľ nedisponoval personálnym vybavením, ktoré je jedným zo základných predpokladov pre to, aby deklarované služby mohol žalobcovi dodať. Subdodávateľská spoločnosť INDUSTRIE MANAGEMENT, s.r.o. však rovnako nemala žiadnych zamestnancov, pričom práce mali fakticky vykonať jej dodávatelia, živnostníci, z ktorých ani jedného jej prokurista, A. B., nedokázal identifikovať, a to napriek tomu, že od deklarovaného plnenia (november 2018) do času vykonania výsluchu (10.09.2019), nedošlo k výraznému časovému odstupu. Žalovaný dal taktiež do pozornosti, že boli zistené nezrovnalosti v deklarovanom rozsahu služby, keď A. B. nepotvrdil spracovanie časti plnenia (artikel č. 3 olamovanie 175754 v množstve 5624 ks), ktoré spoločnosť Andyauto s.r.o. následne fakturovala žalobcovi. Dôkazná situácia bola sťažená nedostupnosťou účtovníctva spoločnosti INDUSTRIE MANAGEMENT, s.r.o., ktorá je na adrese sídla nekontaktná a jej konateľ, rumunský občan C. D., na výzvu správcu dane požadované doklady nepredložil. Ide síce primárne o zistenia, identifikované a konštatované v odôvodneniach rozhodnutí správcu dane i žalovaného, týkajúce sa tvrdeného dodávateľského subjektu a jeho subdodávateľa, tieto však bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté ako správcom dane, tak aj žalovaným, a súčasne odôvodňujú požiadavku správcu na predloženie ďalších dôkazov na preukázanie realizácie obchodov deklarovaným spôsobom.
Žalovaný mal za to, že zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods.1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení. V zásade nepovažuje žalobca za vylúčené, aby dodávateľ zabezpečil služby subdodávateľským spôsobom. Podstatné však je, že daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane, je zaťažený dôkazným bremenom vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že službu pre neho dodal či zabezpečil na svoju zodpovednosť inou osobou práve ten platiteľ dane, ktorý mu vystavil faktúru, v ktorej uplatnil daň bez ohľadu na to, aký spôsob realizácie si zúčastnené strany dohodnú, alebo dokonca aj keby využitie subdodávateľa bolo jednostranným rozhodnutím dodávateľa. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Už samotné zistenie skutočnosti, že dodávatelia nemajú vlastné personálne a materiálne predpoklady na realizáciu dodávky, do značnej miery spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o uskutočnení zdaniteľných obchodov tak, ako to deklarujú sporné faktúry. Žalobca si pritom spoločnosť Andyauto s.r.o. sám vybral za svojho dodávateľa, hoci nemala zamestnancov potrebných na vykonanie dohodnutej služby. Takýto spôsob vedenia dokazovania správcom dane vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní.
Pokiaľ žalobca tvrdil, že dodávateľom plnenia bola spoločnosť Andyauto s.r.o., zaťažovalo ho dôkazné bremeno k tomuto tvrdeniu a pri jeho neunesení zostáva iba tvrdením. Na podporu svojej argumentácie poukázal žalovaný na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 8Sžf/36/2010 zo dňa 28.04.2011, v zmysle ktorých „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciou zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje“. Rovnako v rozsudku č. 2Sžf/52/2010 Najvyšší súd SR uvádza, že „z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny základ. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca v skutočnosti tovar prevzal alebo akým spôsobom tento tovar získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J, s.r.o.“ K argumentácii žalobcu rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 3 Sžf/1/2011 žalovaný s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 1Sžfk/52/2017 uviedol, že judikatúra Najvyššieho súdu SR, ktorá sa zaoberá dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom. Ustálila sa však v tých intenciách, že nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu, preberací protokol, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takého zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Tak tomu bolo aj v prejednávanom prípade, kedy správca dane zistil, že sú tu oprávnené pochybnosti, že plnenie poskytol faktúrou deklarovaný dodávateľ. Preto bolo na žalobcovi, aby predložením iných dôkazov, ako dôvodne spochybnených faktúr obnovil dôveryhodnosť spochybnenej daňovej transakcie, čo žalobca neurobil, a preto mu bolo opodstatnene neuznané odpočítanie dane. Správca dane pritom nie je daňovému subjektu povinný napovedať, akými inými dôkaznými prostriedkami je povinný si svoju dôkaznú povinnosť splniť. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 3Sžf/1/2011 bol v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 1Sžfk/47/2018 prekonaný vývojom rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR so zdôraznením zodpovednosti daňového subjektu za výkon práva s primeranou odbornou starostlivosťou. K argumentácii žalobcu judikatúrou Súdneho dvora EÚ (rozsudky v spojených veciach C-354/03, C – 355/03 a C-484/03 z 12.01.2006 Optigen, rozsudok v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 zo dňa 06. 07. 2006 Kittel a Recolta Recycling ) žalovaný v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 3Sžf/63/2015 uviedol, že „Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie“. Žalovaný konštatoval, že správca dane v danom prípade vychádzal zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun dôkazného bremena zo žalobcu na správcu dane. Správca dane svoj záver o neuznaní žalobcom uplatneného odpočítania dane založil na nesplnení hmotnoprávnych podmienok, ktoré zákon o DPH s uznaním odpočítania dane spája, keďže žalobca nepreukázal dodanie služby dodávateľom deklarovaným na faktúre. Správca dane správne neuvádza ako dôvod neuznania odpočítania dane účasť žalobcu na protiprávnom alebo podvodnom konaní vo vzťahu k právnej regulácii DPH, a preto ani nebolo jeho dôkaznou povinnosťou preukazovať vedomosť žalobcu o tom, že sa prijatím plnenia nejakého protiprávneho alebo podvodného konania zúčastňuje. K žalobnej námietke, týkajúcej sa rozdielnosti vyhodnotenia toho istého typu obchodu tým istým správcom dane v inom zdaňovacom období (september 2018) žalovaný uviedol, že predmetom konania bolo posudzovanie zákonnosti rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane za zdaňovacie obdobie november 2018, ktoré bolo v odvolacom konaní v rozsahu odvolacích námietok ako vecne správne a zákonné žalovaným potvrdené. Žalovaný vyjadril názor, že skutkový stav bol v konaní za zdaňovacie obdobie november 2018 riadne zistený a na vec boli správne aplikované právne predpisy. Ak v zdaňovacom období september
2018 žalobca uskutočnil ten istý typ obchodu s totožným dodávateľom za rovnakých skutkových okolností a odpočítanie dane mu bolo uznané, potom je namieste, aby správca dane za využitia príslušných procesných inštitútov dosiahol, aby bol takýto obchod posúdený rovnako, ako v predmetnom zdaňovacom období, t. j. november 2018. Na základe uvedenej argumentácie mal žalovaný za to, že dostatočným a správnym spôsobom preskúmal a vyhodnotil postup správcu dane, riadne skúmal skutočný skutkový stav veci, správne interpretoval a na vec aplikoval relevantné hmotnoprávne normy. Pri takomto postupe nemohol žalovaný ako odvolací orgán rozhodnúť inak, ako prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval na rozsahu a dôvodoch žaloby. Naďalej mal za to, že predložením potrebných daňových dokladov a ďalších listinných dôkazov uniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu splnenia zákonných podmienok na uplatnený odpočet dane za služby prijaté od dodávateľa Andyauto s.r.o. Zároveň dodal, že deklarované služby v skutočnosti boli riadne vykonané / poskytnuté, keďže ich riadne uskutočnenie bolo podmienkou pre poskytnutie služieb zo strany žalobcu jeho odberateľovi, obchodnej spoločnosti HDO SK, s.r.o., so sídlom v Bratislave. K dôvodom neuznania uplatneného nároku na odpočet dane za preverované prijaté zdaniteľné plnenia žalobca uviedol, že žiadnymi objektívne možnými, dostupnými a vykonateľnými prostriedkami nevie riadnym a zákonným spôsobom vyvrátiť jediný, daňovými orgánmi uvádzaný, dôvod neuznania odpočítanej dane, a to či spoločnosť Andyauto s.r.o., resp. či spoločnosť INDUSTRIE MANAGEMENT s.r.o. mala/mali personálne vybavenie na vykonanie deklarovanej služby. Zostáva však nerozporovateľným a neopomenuteľným faktom, že služby zo strany spoločnosti Andyauto s.r.o. boli riadne vykonané, dodané a žalobcom skontrolované a zároveň boli následne použité v rámci poskytnutia služieb pre odberateľa žalobcu, t. j. pre spoločnosť HDO SK, s.r.o. Žalobca preto na základe uvedených skutočností poukazuje na zrejmú rozpornosť tvrdení daňových orgánov, pokiaľ spoločnosť Andyauto s.r.o., podľa názoru správcu dane potvrdeného žalovaným, poskytla naozaj „fiktívne“ služby žalobcovi, žalobca si nevie potom prakticky predstaviť, akou pohnútkou sa mala spoločnosť Andyauto s.r.o. riadiť, pokiaľ podľa názoru žalovaného nekonala na báze protiprávneho alebo inak podvodného konania. Na základe logického uváženia rozoberaných skutočností potom z pohľadu žalobcu nepriamo vyplýva, že zo strany žalovaného ako aj správcu dane je zjavným nepriamym dôvodom neuznania uskutočneného odpočítania dane účasť spoločnosti Andyauto s.r.o. a de facto aj žalobcu na určitom „podvodnom konaní“. Pokiaľ však teda vychádzame z tejto premisy, ktorú si nepriamo osvojil žalovaný na základe (nesprávnych) záverov správcu dane, tak potom zrejmým dôsledkom takéhoto úsudku a právneho názoru je automatické prenesenie dôkazného bremena na žalovaného a správcu dane. K tvrdeniu žalovaného o možnom opätovnom preverovaní zdaniteľných plnení realizovaných v zdaňovacom období september 2018 za účelom dosiahnutia ich zhodného posúdenia so zdaniteľnými plneniami predmetného zdaňovacieho obdobia november 2018 žalobca uviedol, že potreba realizácie daňovej kontroly riadnym a „vyčerpávajúcim“ spôsobom vyplýva aj zo samotného inštitútu daňovej kontroly, kde opätovné vykonanie kontroly nie je možné z akéhokoľvek dôvodu, ale len v taxatívne zákonom uvedených prípadoch, ktoré stanovuje daňový poriadok v § 44 ods. 4. Žalobca sa preto nestotožnil s konštatovaním žalovaného ohľadne možnosti využitia príslušných procesných inštitútov na opätovné vykonanie daňovej kontroly DPH u žalobcu za zdaňovacie obdobie september 2018. Uvedené konanie a závery žalovaného z pohľadu žalobcu napĺňajú znaky svojvoľného procesného postupu v daňovom konaní a svojvoľnej interpretácie právnych predpisov, čo žalobca považuje, v kontexte povahy daňovej kontroly a jej zásahu do subjektívnych práv a právneho postavenia kontrolovaného subjektu, za neakceptovateľné. Žalovaný duplikou na vyjadrenie žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom nereagoval.
Relevantná právna úprava
Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
Podľa § 120 SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak
a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192. 69. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 70. Podľa § 134 ods. 2 SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa. 71.Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 72.Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru alebo služby, vzniká daňová povinnosť z prijatej platby dňom prijatia platby. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP) napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) vec prejednal na pojednávaní v prítomnosti zástupcov oboch účastníkov konania a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na rozsahu a petite žaloby, argumentujúc nezákonnosťou napadnutého rozhodnutia. Dôvodil, že žalobca v danom prípade nemal právo a ani nemal akým spôsobom ovplyvniť konanie svojho dodávateľa a jeho subdodávateľa pri dodávkach predmetnej služby, a teda žalobca nemôže niesť zodpovednosť za celý reťazec predmetných dodávok, pretože realizáciu zdaniteľného plnenia nemal ako skontrolovať.
Rovnako namietal, že žalobca sa o nekontaktnosti spoločnosti INDUSTRIE MANAGEMENT s.r.o. dozvedel až z vykonaného dokazovania v rámci daňovej kontroly, dovtedy nemal vedomosť o spôsobe vykonania služieb touto spoločnosťou a v preskúmavanom konaní nebolo správcom dane nijako preukázané, že žalobca vedel v čase realizácie obchodu o skutočnostiach svedčiacich o tom, že dodávateľ a subdodávateľ nezrealizovali predmetné služby deklarovaným spôsobom. V súvislosti s obhajobou žalovaného, v rámci ktorej poukazoval na rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sžf/47/2018 uviedol, že nie je pravda, že by táto judikatúra prekonala výkladovo rozsudky, ktoré na podporu svojej argumentácie uvádzal žalobca, pretože v spomenutom rozsudku nejde o rovnaké skutkové okolnosti a rovnaký skutkový základ, keďže predmetom plnenia boli subdodávateľsky dodávané stavebné a rekonštrukčné práce na nehnuteľnostiach a bolo tam preukázané personálne prepojenie medzi subjektami zúčastnenými na predmetnom zdaniteľnom plnení. Poverená zástupkyňa žalovaného sa v celom rozsahu pridržiavala písomného vyjadrenia k podanej žalobe. Mala za to, že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky podľa § 49 a § 51 zákona o DPH na priznanie odpočtu DPH za predmetné zdaniteľné plnenia od deklarovaného dodávateľa Andyauto s.r.o. Vyjadrila názor, že daňové rozhodnutia oboch stupňov netrpia takými vadami, pre ktoré by bolo potrebné rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň poukázal na citáciu právneho názoru NS SR, uvedenú na str. 15 preskúmavaného rozhodnutia
- sp. zn. 1 Sžfk/52/2017, z ktorého jednoznačne vyplýva, že platiteľa dane, a teda aj žalobcu, zaťažuje dôkazné bremeno aj vo vzťahu k subdodávateľovi, ktorý mal dodať predmetné služby. Teda žalobca zodpovedá za konanie subdodávateľa, toto sa musí preveriť, pretože vystavenie faktúry a jej zaúčtovanie v účtovníctve ešte nepostačuje ako dôkaz o reálnom základe zdaniteľného plnenia. Konateľ žalobcu k veci uviedol, že všetky dodané práce boli použité ako súčasť dodávok pre hlavného odberateľa žalobcu, čo aj preukázal správcovi dane predložením súpisu vykonaných prác za jednotlivé týždne. Dal do pozornosti, že vo vzťahu k správcovi dane bol žalobca vždy súčinný, na požiadanie predkladal všetky dôkazy. Ku skutočnosti, že pri výsluchu prokuristu subdodávateľa, pána A. B., tomuto svedkovi nepoložil žiadne otázky, uviedol, že tohto pána videl prvýkrát až pri výsluchu, osobne sa s ním nepoznal a rovnako tak nepoznal spôsob práce subdodávateľa. Právny zástupca žalobcu doplnil poukaz na nedodržanie zásady vyplývajúcej z § 3 ods. 9 daňového poriadku, pretože správca dane rozhodol tak, že v totožných prípadoch vznikli neodôvodnené rozdiely. Ide o výsledky daňových kontrol u žalobcu za zdaňovacie obdobie september 2018 a február 2019, v rámci ktorých boli k daňovej kontrole taktiež predkladané daňové doklady preukazujúce prijatie zdaniteľných plnení od dodávateľa Andyauto s.r.o., teda išlo o skutkovo zhodné prípady s prejednávaným prípadom, pričom tieto poukazované kontroly boli ukončené skôr ako daňová kontrola v prejednávanom prípade a správca dane na základe ich výsledkov uznal odpočet dane za prijaté plnenia od spoločnosti Andyauto s.r.o. a žiaden rozdiel dane nedorubil. Preto zostáva otázka, kde vznikli rozdiely medzi prejednávaným prípadom a uvádzanými zdaňovacími obdobiami september 2018 a február 2019,
keď v tomto prípade za rovnakých skutkových okolností správca dane žalobcovi nepriznal odpočet dane za prijaté služby od rovnakého dodávateľa. V reakcii na vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu poverená zástupkyňa žalovaného uviedla, že v poukazovaných zdaňovacích obdobiach september 2018 a február 2019 neboli predmetom daňovej kontroly daňové doklady vystavené dodávateľom žalobcu Andyauto s.r.o., ale správca dane preveroval len daňové doklady deklarujúce prijatie služieb od spoločnosti P Production, s.r.o. a od Personal job services, s.r.o., takže nešlo o skutkovo zhodné prípady, ako je tomu v prejednávanej veci. Ďalej vyjadrila nesúhlas s tvrdením, že zástupca subdodávateľa INDUSTRIE MANAGEMENT s.r.o. v rámci spolupráce so správcom dane jednoznačne potvrdil vykonanie preverovaných služieb, pretože nevedel uviesť, akí živnostníci práce vykonali, objednávky boli realizované ústne, platby v hotovosti, daňové doklady a účtovníctvo odovzdal novému konateľovi, pánovi D., rumunskému občanovi, a napriek prísľubu, že tieto doklady predloží ku kontrole do konca 37. týždňa 2019, tieto nepredložil. Naďalej mala za to, že dodanie predmetných služieb deklarovaným spôsobom sa nepodarilo preukázať a žalobcovi neboli dodané deklarovaným spôsobom. V rámci záverečnej reči právny zástupca žalobcu poukázal na to, že zo zápisnice z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie september 2018 vyplýva, že v rámci súpisy predložených odkladov ku kontrole sa nachádzajú aj daňové doklady vystavené dodávateľom Andyauto s.r.o., a je už na správcovi dane, že tieto nekontroloval, ale mal za to, že výsledok kontroly preukázal oprávnenosť nároku na odpočet dane, a preto žalobca nemôže niesť zodpovednosť za rozdielny prístup zo strany správcu dane v rámci rôznych zdaňovacích období vo vzťahu k rovnakému dodávateľovi služby. Naďalej zotrval na názore, že ak správca dane chcel neuznať odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia od deklarovaného dodávateľa, mal, resp. musel preukázať, že žalobca v čase realizácie plnení vedel alebo musel vedieť, že spoločnosť INDUSTRIE MANAGEMENT s.r.o. tieto služby nedodala. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť žalobcom namietaného vyhodnotenia zisteného skutkového stavu konajúcimi daňovými orgánmi, aplikáciu hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH upravujúcich vznik nároku na odpočet dane (§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH) na zistený skutkový stav, pri vyhodnotení namietaného neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu v súvislosti s nesprávnym vyhodnotením splnenia zákonných podmienok na priznanie žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia od deklarovaného dodávateľa Andyauto s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období november 2018. V prejednávanom prípade správny súd považuje za potrebné dať do pozornosti účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu, prípadne na vznik nároku na odpočet dane podľa zákona o DPH, ktorý v konečnom dôsledku taktiež ovplyvňuje predmetnú daňovú povinnosť. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že v zmysle zákonnej úpravy dane z pridanej hodnoty odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, pričom toto právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Zákonodarca, sledujúc zamedzenie ľahkej zneužiteľnosti inštitútu odpočítania dane za prijaté zdaniteľné plnenia, požaduje, aby platiteľ uplatňujúci si nárok na odpočet dane preukázal existenciu hmotnoprávnych podmienok, ktoré pre tento nárok zákon stanovil. Podľa § 19 ods. 2 a § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH je, okrem iného, jednou z podmienok aj preukázanie dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Teda inými slovami povedané, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar a služby reálne dodané (§ 8 a § 9 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre, čo znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, ktorý je uvedený na faktúre. Pretože ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017). V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) súd zároveň poukazuje na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane možnosť, obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle §
24 ods. 1 daňového poriadku: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má v prvom rade a predovšetkým daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane [čo je jedným z účelov správy daní ako aj jej inštitútu, ktorým je výkon daňovej kontroly (§ 2 písm. a/ v spojení s § 44 ods. 1 daňového poriadku) – poznámka správneho súdu]. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/4/2016 zo dňa 27.09.2018). V danom prípade má žalobca za to, že v súvislosti s preukázaním oprávnenosti ním uplatneného nároku na odpočet dane vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že správcovi dane predložil všetky zákonom stanovené doklady, ktoré bolo možné zabezpečiť. S uvedeným argumentom žalobcu by bolo možné súhlasiť za takých okolností, ak by sa vierohodnosť ním predložených listinných dôkazov preukázala pri ich preverení prostredníctvom využitia bežných procesných a dôkazných prostriedkov upravených v daňovom poriadku, a to okrem iného aj ich verifikáciou u deklarovaného dodávateľa žalobcu, resp. u jeho subdodávateľa, ak boli služby dodané nepriamym dodávateľom. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že žalobcom deklarované dodávateľsko-odberateľské vzťahy, na základe ktorých si uplatnil nárok na odpočítanie dane, boli správcom dane spochybnené na podklade konkrétnych skutočností, ktoré boli vyhodnotené vo vzájomných súvislostiach s tým výsledkom, že žalobcovi dôvodne nesvedčí nárok na odpočítanie dane zo sporných faktúr. Vzhľadom k tomu, že konateľ tvrdeného dodávateľa Andyauto s.r.o. v rámci miestneho zisťovania správcovi dane potvrdil dodanie predmetných služieb žalobcovi prostredníctvom jeho dodávateľa INDUSTRIE MANAGEMENT, s.r.o., ktorá pre spoločnosť Andyauto s.r.o. vykonávala dokončovacie práce súvisiace s jednoduchým opracovaním kovov. Teda za daných okolností prípadu, determinovaných prijatím nepriamej dodávky služieb žalobcom prostredníctvom subdodávateľa, ako aj s prihliadnutím na potrebu kumulatívneho splnenia zákonných podmienok vzniku nároku platiteľa dane na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. b) zákona o DPH za dodržania zásady neutrality DPH, bolo potrebné preveriť, nie len skutočnosť, či vznikla dodaním zdaniteľných plnení spoločnosti Andyauto s.r.o. daňová povinnosť odviesť DPH na výstupe (keďže mala dodať služby žalobcovi), ale bolo potrebné aj preveriť, či k reálnemu dodaniu z jeho strany vôbec mohlo dôjsť, keďže bol zároveň odberateľom predmetných služieb od svojho dodávateľa (platiteľa dane) INDUSTRIE MANAGEMENT, s.r.o. Práve túto skutočnosť sa v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepodarilo verifikovať, čo skutkové zistenia obsiahnuté v administratívnom spise zjavne preukazujú. Bez možnosti overenia účtovných dokladov a relevantných skutkových okolností, a to v dôsledku nedostupnosti účtovníctva nekontaktnej spoločnosti INDUSTRIE MANAGEMENT, s.r.o., v dôsledku nepredloženia požadovaných daňových dokladov jej konateľom, rumunským občanom C. D., ako aj v dôsledku ničím nepodložených a nepreukázateľných všeobecných tvrdení bývalého prokuristu A. B. o vykonaní predmetných služieb prostredníctvom neidentifikovateľných živnostníkov (bez preukázania objednávok a realizácie platieb k jednotlivým službám), keďže subdodávateľ v relevantnom čase poskytovania služieb nemal žiadnych zamestnancov, nebolo objektívne možné preveriť prijatie zdaniteľných plnení od spoločnosti INDUSTRIE MANAGEMENT, s.r.o. dodávateľom žalobcu Andyauto s.r.o. na to, aby mohol ďalej žalobcovi túto službu dodať a bola tak zachovaná zásada neutrality DPH. Zároveň sa tak nepotvrdilo reálne dodanie predmetných služieb žalobcovi práve deklarovaným subdodávateľom, pričom žiadne iné osoby, ktoré reálne predmetné práce vykonali, sa nepodarilo identifikovať. Len na okraj správny súd dodáva, že použitie prijatých zdaniteľných plnení platcom dane na jeho ďalšie zdaniteľné plnenia, je len jednou z podmienok vzniku nároku na odpočet dane. Skutočnosť, že žalobca prijaté služby od Andyauto s.r.o. (zdaniteľné plnenia) následne použil v súvislosti s jeho zdaniteľnými plneniami, a to na dodávky poskytnutia služieb pre odberateľa žalobcu, pre spoločnosť HDO SK, s.r.o., nezakladá automaticky nárok žalobcu na odpočet dane zaplatenej na vstupe jeho dodávateľovi za prijaté
zdaniteľné plnenia, pretože všetky podmienky podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH musia byť splnené kumulatívne, teda aj v osobe konkrétneho dodávateľa zdaniteľného plnenia, deklarovaného faktúrou. A práve reálny základ tejto tvrdenej skutočnosti sa vo vzťahu k uplatnenému odpočtu dane vykonaným preverovaním a dokazovaním nepotvrdil. Tu neobstojí argumentácia zásadou neutrality DPH, uplatňovanou v jednotnom systéme DPH v rámci Spoločenstva, pretože túto možno plne, bez skúmania účelu jednotlivých zdaniteľných plnení, aplikovať len v prípade, že zdaniteľné plnenia sú reálne a zároveň sú nadobúdateľom ďalej použité na jeho ďalšie zdaniteľné plnenia, do ktorých ceny vstupujú ďalšie nevyhnutné, cenu tvoriace položky, t. j. sám podnikateľ prispieva k navýšeniu pridanej hodnoty pri jeho zhodnotení služby alebo tovaru, čomu samozrejme nezodpovedá len odovzdávanie daňových dokladov bez reálneho vynaloženia nákladov vstupujúcich do tvorby pridanej hodnoty, bez vynaloženia akýchkoľvek nákladov na podnikateľskú činnosť, napr. na zamestnancov, know-how, na podnikateľské priestory a podobne (ako v prípade dodávateľa a subdodávateľa). V predmetnom prípade, vo svetle skutkových zistení, nemôže byť nárok žalobcu predmetom súdnej ochrany, keďže z formálne preukazovaného prijatia služieb, bez preukázania, kto tieto reálne pre žalobcu vykonal, by nebola zachovaná zásada neutrality DPH, pretože dodávateľovi žalobcu reálne na vstupe nevznikla daňová povinnosť. Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH. DPH je súčasťou ceny, čo zároveň na každom výrobnom a dodávateľskom stupni odráža jej nevyhnutnú proporcionalitu k nadobúdacej cene, preto je ňou zdaňovaný každý predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny. Za daných okolností prípadu nie je možné prisvedčiť požiadavke žalobcu na uznanie ním uplatneného nároku na odpočítanie DPH, zaplatenej za nákup služieb, ktorých dodanie deklarovaným dodávateľom sa nepodarilo preukázať. Argumentácia svedčiaca právu na odpočet dane nemôže vychádzať len z priamočiareho jazykového výkladu ustanovení § 8 ods. 1 písm. a), resp. § 9, § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ale je potrebné vo vzájomných súvislostiach, s využitím teleologického a systematického výkladu, prihliadnuť aj na základné princípy, na ktorých je výber dane z pridaj hodnoty postavený. Výsledky dokazovania, aj podľa ich vyhodnotenia súdom, nemožno považovať za preukazujúce realizáciu dodávok, v súvislosti s ktorými si žalobca odpočítanie dane uplatnil ním deklarovaným spôsobom, pretože tento bol zisteniami daňových orgánov spochybnený do takej miery, že odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty.
Za daných okolností prípadu nie je taktiež možné prisvedčiť požiadavke žalobcu, že by mu pri nepriznaní nároku na odpočet dane mala byť zo strany správcu dane preukázaná vedomosť o jeho účasti na daňovom podvode alebo aspoň jeho nedbanlivostná účasť na zdaniteľných plneniach poznačených podvodom. V prejednávanom prípade nebolo dôvodom neuznania odpočtu dane konštatovanie o vedomej alebo nedbanlivostnej účasti žalobcu na podvodnom zdaniteľnom plnení, ktoré by sa malo vyskytnúť v niektorom zdaniteľnom plnení stojacom na inom stupni predchádzajúcich zdaniteľných plnení v tom ktorom obchodnom reťazci, a preto subjektívnu stránku žalobcu k jeho účasti na iných zdaniteľných plneniach nebolo potrebné skúmať a ani preukazovať. V danom prípade bola predmetom preverovania existencia zákonom stanovených podmienok na vznik nároku žalobcu na uplatnený odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, teda bežnými postupmi a prostriedkami správy daní boli preverované skutočnosti týkajúce sa priamo zdaniteľných plnení prijatých žalobcom od ním deklarovaného dodávateľa (teda každé z prijatých zdaniteľných plnení bolo posudzované samo o sebe), pričom je potrebné mať na zreteli, že tvrdeného dodávateľa si vybral sám žalobca na obchodnú spoluprácu a realizáciu zdaniteľných plnení, ktoré podliehajú osobitným zákonným podmienkam.
Z administratívneho spisu a z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva správcom dane realizované dostatočné dokazovanie a rovnako skutkové zistenia, ktoré po ich vyhodnotení vo vzájomných súvislostiach, objektívne bránia prijatiu rozumného záveru o vierohodnosti výpovedí bývalého prokuristu spoločnosti INDUSTRIE MANAGEMENT, s.r.o. ako aj dodávateľa žalobcu Andyauto s.r.o., že preverované služby boli žalobcovi dodané na faktúre uvedeným dodávateľom Andyauto s.r.o., resp. subdodávateľom INDUSTRIE MANAGEMENT, s.r.o., teda reálny základ žalobcom predložených
dokladov, predovšetkým v časti deklarovaného dodávateľa predmetných služieb, bol objektívne spochybnený. V takom prípade nemožno hovoriť o neprimeranom prenose dôkazného bremena na žalobcu a ani o dostatočnej obozretnosti pri výbere dodávateľa služieb.
V rozpore s názorom žalobcu, daňové doklady ním predložené k vykonaniu daňovej kontroly a výpovede uvedených svedkov, nemožno považovať za dôkazy preukazujúce reálne uskutočnenie obchodov tvrdeným spôsobom, ale tieto možno považovať iba za tvrdenia nepodložené prakticky žiadnym hodnoverným dôkazom. O dodaní služieb tvrdeným dodávateľom tak v konečnom dôsledku nesvedčí žiaden presvedčivý dôkaz.
Vo vzťahu k dôkaznému bremenu je možné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“, príp. „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ (obdobne rozsudok NS SR sp. zn.9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020). V súvislosti s realizáciou daňových obchodov platcami DPH s potrebnou odbornou starostlivosťou, s ohľadom na ich dôkaznú povinnosť, správny súd taktiež dáva do pozornosti právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/8/2014 zo dňa 03.03.2015, v zmysle ktorého: „Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu tovaru skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na oslobodenie od dane.“ Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v ostatných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017, 4 Sžfk/38/2017, 1 Sžfk/1/2017, 6 Sžfk/43/2017, 1 Sžfk/82/2016).
Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. 5 Sžf/66/2016 z 31. mája 2018 okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd v uvedenom rozsudku skonštatoval, že: „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t. j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“
Možno pripustiť, že zistenia správcu dane a žalovaného čiastočne spočívajú aj v okolnostiach, identifikovaných a konštatovaných jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, týkajúcich sa tvrdeného dodávateľa a subdodávateľa žalobcu, čo je však vzhľadom na potrebu preukazovania reálnosti dodávateľsko-odberateľských vzťahov logické a nevyhnutné. Zistené skutočnosti v ich vzájomnej súvislosti poskytujú celkový obraz o reálnosti tvrdených zdaniteľných plnení z pohľadu nárokov zákona o DPH a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté
ako správcom dane, tak aj žalovaným, a súčasne odôvodňujú nesplnenú požiadavku správcu dane na predloženie ďalších dôkazov na preukázanie realizácie obchodov deklarovaným spôsobom.
Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení, keďže práve platcu DPH uplatňujúceho si odpočet dane zaťažuje dôkazné bremeno aj vo vzťahu k vierohodnosti ním predkladaných daňových dokladov a ním vedených evidencií (§ 24 ods. 1 písm. c/ daňového poriadku).
Podľa zistenia súdu správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov, s prihliadnutím na svoju povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal vo veci náležité dokazovanie a záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ predovšetkým čo do osoby dodávateľa (iného platcu DPH), ktorá skutočnosť má za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane. Teda možno prijať záver, že v danom prípade vo veci konajúce a rozhodujúce daňové orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, a v obsahu svojich rozhodnutí, zrozumiteľne vysvetliac dôvody prijatých záverov, sa vysporiadali s celým rozsahom argumentácie žalobcu.
Pokiaľ ide o námietku napádajúcu porušenie zásady predvídateľnosti rozhodovania daňových orgánov v prípadoch zhodných po právnej a skutkovej stránke (§ 3 ods. 9 daňového poriadku) tým, že správca dane za iné zdaňovacie obdobia žalobcovi uznal právo na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa Andyauto s.r.o., tejto námietke nemožno priznať relevanciu vo vzťahu k posúdeniu zákonnosti napadnutého rozhodnutia.
Predovšetkým je potrebné mať na zreteli, že v prejednávanom prípade je správny súd viazaný skutkovým stavom zisteným daňovými orgánmi a vecnými dôvodmi, ktoré boli podkladom preskúmavaného rozhodnutia. Tie sa bezprostredne viažu len k preverovanému zdaniteľnému obdobiu november 2018, a nie k zdaniteľným plneniam v mesiacoch september 2018 a február 2019. Žalobca k tvrdeniu o neodôvodnených rozdieloch pri vyhodnocovaní nároku žalobcu na odpočet dane za rôzne zdaňovacie obdobia pri rovnakých skutkových okolnostiach nepredložil dôkaz, z ktorého by vyplývalo zo strany správcu dane odlišné exaktné vyhodnotenie rovnakých skutkových zistení (ako v prejednávanom prípade) pre účely posúdenia, resp. priznania nároku žalobcu na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia, ktoré boli žalobcom prijaté od dodávateľa Andyauto s.r.o. v zdaňovacích obdobiach september 2018 a február 2019. Podľa vyjadrenia žalovaného v zdaňovacích obdobiach september 2018 a február 2019 správca dane preveroval len daňové doklady deklarujúce prijatie služieb od spoločnosti P Production, s.r.o. a od Personal job services, s.r.o., takže nešlo o skutkovo zhodné prípady, ako je tomu v prejednávanej veci. Iná by bola situácia, ak by boli predmetom preverovania zdaniteľné plnenia prijaté od dodávateľa Andyauto s.r.o. a za rovnakých skutkových zistení k okolnostiam realizácie dodávky predmetných služieb, ako boli zistené pre účely zdaňovacieho obdobia november 2018, by správca dane nárok na odpočet dane po vyhodnotení dokazovania priznal, avšak taká skutočnosť v tomto konaní preukázaná nebola.
Správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil pochybenia namietané žalobcom ako majúce za následok nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, a vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).